Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Co/53/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v spore žalobkyne: S. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Na M. XXX/X, XXX XX C. T. D., pr. zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul. Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanej: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155 práv. zast. ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., so sídlom Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, IČO: 36 857 513, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia 468,15 Eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 24Csp/57/2016 - 61 zo dňa 06.04.2017, jednomyseľne takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 468,15 Eur spolu s 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 468,15 Eur od 06.10.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Spor právne posúdil podľa ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 1 a 2, § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.

3. V odôvodnení uviedol, že zo žiadosti o aktiváciu Bankomatky Quatro vyplýva že žalobkyňa požiadala dňa 26.03.2011 žalovanú o aktiváciu Bankomatky Quatro s predschváleným úverovým rámcom 900,- Eur, so štandardnou mesačnou splátkou 30,- Eur, so štandardnou úrokovou sadzbou 22,80 % ročne. Za obdobie od 18.04.2011 do 26.11.2012 žalobkyňa vyčerpala 795,97 Eur z predmetnej karty a zaplatila celkovo 1.264,12 Eur. Súd prvej inštancie zistil, že v predmetnej zmluve nie sú uvedené údaje o dobe trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročnej percentuálnej miere nákladov a priemernej ročnej percentuálnej mieru nákladov, čo boli v čase uzatvárania tejto zmluvy povinné údaje vyžadované zákonom č. 129/2010 Z. z. Následkom absencie týchto údajov je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Pri takejto právnej úprave, ak takéto údaje zmluva neobsahovala, žalovanej nemohol vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie dohodnutých poplatkov. Prijatím takéhoto plnenia bez právneho dôvodu preto vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie, ktoré žalovaná musí vydať. Súd vyhovel žalobe o bezdôvodnom obohatení, keď zistil, že za obdobie od 18.04.2011 do 26.11.2012 žalobkyňa vyčerpala 795,97 Eur z predmetnej karty a zaplatila

celkovo 1.264,12 Eur. Žalovaná prijala úhrady titulom splátok úveru v sume vyššej ako bola hodnota istiny poskytnutého úveru. Neuvedenie ročnej percentuálnej miery, výšky, počtov a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov do zmluvy o predmetnom spotrebiteľskom úvere, je nepochybne úmyselným porušením zákona, čo spôsobuje záver, že taktiež bezdôvodné obohatenie, ktoré takýmto spôsobom vzniklo, je bezdôvodným obohatením získaným úmyselne. Je potrebné vychádzať zo všeobecnej desaťročnej objektívnej premlčacej lehoty, kde úmysly žalovanej obohacovať sa na úkor spotrebiteľov sú zrejmé, keďže žalovaná má vedomosť z judikovaných rozhodnutí o svojom zneužití práva, či využívaní neprijateľných zmluvných podmienok. To znamená, že v predmetnom právnom vzťahu strán sporu je potrebné aplikovať objektívnu 10- ročnú premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaná bola požiadaná o plnenie doručením žaloby dňa 03.10.2016 a dňom 06.10.2016 sa dostala do omeškania, preto žalobkyni priznal aj úroky z omeškania vo výške 8 % ročne. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná namietajúc nesprávne právne posúdenie veci a skutočnosť, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Napadnutý rozsudok pôsobí dojmom nedostatočnosti, nepresvedčivosti, a nepreskúmateľnosti. Súd sa nijako nevysporiadal s osobitnou právnou úpravou upravujúcou daný zmluvný vzťah. Súd sa otázkou obsahu Zmluvy o úvere nezaoberal, aj keď to žalovaná namietala. Podľa žalovanej skladba Zmluvy o úvere určite neodporuje žiadnemu zákonnému ustanoveniu a v Zmluve určite neabsentujú žiadne zákonom vyžadované údaje. Žalovaná namietala aj použitie desaťročnej premlčacej doby vo vzťahu k nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie sa tiež vôbec nezaoberal správaním žalobkyne v čase uzatvárania úverovej zmluvy. Judikatúra SD EÚ neochraňuje spotrebiteľa, ktorý zostal neinformovaný v dôsledku toho, že sa ľahkovážne spolieha na svoje domnienky, špekulácie a úvahy. Všetky uvedené nedostatky spôsobujú porušenia práva žalovanej na spravodlivé súdne konanie. Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu žalovanej písomne nevyjadrila.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 , preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

8. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

9. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobkyňa požiadala dňa 26.03.2011 žalovanú o aktiváciu Bankomatky Quatro s predschváleným úverovým rámcom 900,- Eur, so štandardnou mesačnou splátkou 30,- Eur so štandardnou úrokovou sadzbou 22,80 % ročne. Žalovaná dňa 14.04.2011 schválila žiadosť o Bamkomatku Quatro potvrdzujúcim listom. Žalovaná žalobkyni schválila úverový rámec vo výške 450,- eur so štandardnou mesačnou splátkou 15,- eur, aktuálnou mesačnou úrokovou sadzbou 1,90 %, aktuálnou ročnou úrokovou sadzbou 22,80 %.

10. V potvrdzujúcom liste žalovanej, ktorým schválil žalobkyni Bakomatku Quatro je údaj o RPMN uvedený drobným písmom, podstatne menším než sú podstatné údaje týkajúce sa úveru, ktoré vyžaduje zákon č. 129/2010 Z. z. Drobným písmom bol uvedený aj údaj o celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom ako aj údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Takéto konanie žalovanej odvolací súd posúdil ako nekalé, pričom podrobnejšie sa mu bude venovať v ďalšom texte.

11. K odvolacím námietkam žalovanej, že súd prvej inštancie sa nijak nevysporiadal s osobitnou právnou úpravou upravujúcou daný zmluvný vzťah, odvolací súd uvádza nasledovné.

12. Podľa § 9 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010 Z. z., zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.

13. Po dôkladnom preštudovaní listiny s názvom „Schválenie Žiadosti o Bankomatku Quatro - potvrdzujúci list“ zo dňa 14.04.2011 má odvolací súd za preukázané, že predmetná zmluva, okrem iného, neobsahuje údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miere nákladov na príslušný spotrebiteľský úver.

14. V súlade ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. súd prvej inštancie tak správne posúdil poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie údaju o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. y) citovaného zákona.

15. Podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

16. Podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

17. Podľa ust. § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

18. Podľa ust. § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

19. Bezdôvodné obohatenie v zmysle citovanej právnej úpravy je konštruované ako záväzkový vzťah (veľmi podobný zodpovednostnému vzťahu) medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v zmysle citovanej úpravy konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Jeho zákonná úprava je taká, aby ak vzniklo, sa vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. Teda platí všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Takto vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, a ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, a ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje.

20. Zákon upravuje viacero foriem bezdôvodného obohatenia, pričom jedným z nich je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod na plnenie. Znamená to, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej sa spravidla plní. Takáto situácia môže nastať vtedy, keď sa účastník domnieva, že uzavrel zmluvu, hoci ju neuzavrel, ale k plneniu došlo. Majetkový prospech môže vzniknúť aj plnením z neplatného právneho úkonu, spravidla z neplatnej zmluvy.

21. Zákon jednoznačne hovorí, že predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať a túto povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie má ten, kto ho získal na úkor iného. Subjektom, ktorý má právo žiadať vydať bezdôvodné obohatenie je ten, na úkor koho sa niekto bezdôvodne obohatil.

22. Žalovaná ďalej namieta, že vzhľadom na strohý záver súdu prvej inštancie nedokáže z napadnutého rozsudku zistiť prinajmenšom, akým spôsobom prvoinštančný súd posúdil a vyhodnotil skladbu Zmluvy o úvere, ktorá pozostáva z viacerých právnym putom previazaných súčastí.

23. Vo vzťahu k uvedenej odvolacej námietke žalovanej odvolací súd dopĺňa, že tak ako súd prvej inštancie, rovnako aj odvolací súd, mali za preukázané, že zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským, ktorý musí nevyhnutne podliehať ex offo súdnej kontrole.

24. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je pritom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné dojednania pripravený a skúsený. Spoločným znakom tejto novej úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu.

25. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie podrobili predmetnú zmluvu o úvere súdnej kontrole so zreteľom na zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý v ustanovení § 9 ods. 2 explicitne uvádza, aké obligatórne náležitosti musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať. V ust. § 11 citovaného zákona zákonodarca tiež exaktne vymedzil následky pre prípad nedodržania náležitostí stanovených týmto zákonom.

26. Odvolateľka ďalej namieta, že jej nie je jasné, z akého dôvodu súd prvej inštancie odmietol jej argument o možnosti určiť časť obsahu zmluvného vzťahu medzi bankou a klientom aj prostredníctvom odkazu na obchodné podmienky, hoci táto skutočnosť vyplýva z kogentných právnych predpisov, pričom za najdôležitejší prameň práva podporujúci jej argumentáciu považuje Rozsudok SD EÚ z 09.11.2016 vo veci C-42/15, ktorý vyslovil, že „zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jeden dokument, ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči“.

27. Odvolací súd opakovane odkazuje na už niekoľkokrát citovaný zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, konkrétne na § 9 ods. 2, v ktorom zákonodarca explicitne vymedzuje, čo patrí medzi obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a teda, čo všetko musí zmluva o spotrebiteľskom úvere nevyhnutne obsahovať. Navyše, tak závažný údaj, akým je údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov, sa musí uviesť v zmluve. Všeobecné obchodné podmienky, pokiaľ sú platne inkorporované, sú určené podľa ich povahy na to, aby upravovali vysvetľujúce a možno technické podmienky k zmluve. Takouto zmluvnou podmienkou však nie je údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorá predstavuje jeden z najdôležitejších údajov úverového vzťahu.

28. Vo vzťahu k vyššie uvedenému odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3512/11 zo dňa 11. 11. 2013, v ktorom Ústavný súd ČR ustálil nasledovné: „V praxi se zásada poctivosti projevuje mimo jiné tím, že text spotřebitelské smlouvy, obzvláště jedná-li se o smlouvu formulářovou, má být pro průměrného spotřebitele dostatečně čitelný, přehledný a logicky uspořádaný. Například smluvní ujednání musí mít dostatečnou velikost písma, nesmějí být ve výrazně menší velikosti, než okolní text, nesmějí být umístěna v oddílech, které vzbuzují dojem nepodstatného

charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikaci všeobecných obchodních podmínek. I ve spotřebitelských smlouvách je možno všeobecné obchodní podmínky uplatnit, nicméně taková aplikace má nejen uvedená formální omezení, nýbrž i omezení obsahová. 29. Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu. 30. V této souvislosti Ústavní soud upozorňuje na to, že nelze závěry Ústavního soudu interpretovat jako a priori vyloučení (příkladmo) jmenovaných podstatných ujednání ze spotřebitelských smluv obecně, nýbrž zejména jako omezení jejich uplatnění v tzv. všeobecných obchodních podmínkách. Ústavní soud nyní odhlíží od skutečnosti, že fakticky je smluvní svoboda spotřebitele při určování, které ujednání bude uvedeno ve smlouvě a které ve všeobecných podmínkách, pouze zdánlivá, neboť obě listiny ve formulářové podobě připravuje dodavatel a s ohledem na nepoměr ve vyjednávací síle dodavatele a spotřebitele je na první pohled patrné, že se spotřebitel jen stěží může domoci změny předem připravených smluvních ujednání.“

31. Odvolací súd už v minulosti judikoval, že všeobecné obchodné podmienky, ak sa majú stať súčasťou zmluvy, môže sa to udiať prostredníctvom transparentnej inkorporačnej doložky. Netransparentnú inkorporačnú doložku zároveň judikoval ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. O netransparentnú inkorporačnú doložku ide aj vtedy, ak je uvedená menším písmom ako zmluvné podmienky predstavujúce podstatné zložky zmluvy.

32. K tomuto názoru pristúpil odvolací súd z dôvodu, že práve inkorporačná doložka môže privodiť závažné následky pre spotrebiteľa a predmetná vec je toho príkladom. Spotrebiteľ sa môže domnievať (postačí hrozba takéhoto rizika), že menšie písmo obsahuje text, ktorému nemusí pripisovať až tak dôležitý význam. V spojení s úplne miniatúrnym písmom, pri čítaní ktorého sa stráca orientácia a vyžadujú sa pomôcky (lupa, pravítko a pod.), práve menšie písmo môže spotrebiteľa odradiť od sústredenia sa pri uzatváraní zmluvy.

33. Ako odvolací súd uviedol už vyššie, podstatne menším písmom bol v Potvrdzujúcom liste - schválenie žiadosti o Bankomatku Quatro uvedený aj údaj o celkových nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ako aj údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Ide o nevhodné predkladanie zmluvných podmienok a uvedenie menšieho písma hodnotí odvolací súd ako nepochopiteľný a ako úmysel nie dobrý, ktorému za žiadnych okolností nemieni poskytnúť ochranu. Takéto konanie žalovanej je preto potrebné posúdiť ako neprijateľné, ktoré v demokratickej spoločnosti nemôže za žiadnych okolností obstáť. K drobnému písmu porovnaj nález I. ÚS 342/09 (ČR). Nejde o neprimeraný paternalizmus štátu, ale o dôsledné naplnenie cieľov unijného práva.

34. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na skutkové a právne okolností prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky sú nekalé (porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten cit. ,„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“

35. Navyše, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že inkorporačná doložka bola uvedená len v Žiadosti o aktiváciu Bankomatky Quatro a nie aj v Schválení žiadosti o Bankomatku Quatro.

36. V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z.

37. Odvolateľka ďalej namieta, že jej nie je jasné, aký spôsob skladby zmluvnej dokumentácie a uvádzania žalobkyňou vyčítaných náležitostí zmluvy o úvere považuje súd za nesúladný so zákonom. K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd udáva, že v otázke skladby zmluvnej dokumentácie, ktorá

by bola súladná so zákonom, je potrebné vychádzať z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, a to predovšetkým z už opakovane uvádzaného zákona č. 129/2010 Z. z. Nemožno však opomínať ani zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka ako aj ďalšie predpisy a komunitárne právo, ktoré prísne regulujú nielen náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Skladba zmluvnej dokumentácie, ktorá by bola súladná so zákonom je teda taká, ktorá spĺňa všetky atribúty určené príslušným zákonom.

38. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal správaním žalobkyne v čase uzatvárania úverovej zmluvy, odvolací súd uvádza nasledovné.

39. Odvolací súd zdôrazňuje, že nemôže sám rozlišovať medzi konaniami jednotlivých dlžníkov žalobcu. Najmä však nemôže rozlišovať, pri posudzovaní obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré sú navyše explicitne vymedzené platným zákonom SR, pohnútky spotrebiteľov, ktorí sa od počiatku spoliehali na svoje domnienky, špekulácie a úvahy od tých, ktorí obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, stanovené zákonom ovládajú a sami teda vedia kvalifikovane posúdiť, či je im predkladaná zmluva v súlade so zákonom, nakoľko takýmto postupom by porušoval zásadu rovnakého prístupu k stranám a preberal by rolu určitého zástupcu žalovanej, ale musí vždy posudzovať náležitosti a charakter zmluvy a jej dojednaní v súvislosti s aplikáciou na neurčitý okruh spotrebiteľov. Ak je zmluva o spotrebiteľskom úvere bezúročná a bez poplatkov z dôvodu absencie jej podstatnej náležitosti voči určitému počtu spotrebiteľov, musí sa takáto bezúročnosť a bezpoplatkovosť vzťahovať na všetkých účastníkov právneho úkonu, v ktorom je takáto zmluva o úvere (bez obligatórnych náležitostí) použitá.

40. Navyše, viaceré krajské súdy SR už opakovane judikovali, že pri zjavnom využití aj ľahkovážnosti dlžníka stačí, že k využitiu nadvlády nad dlžníkom dôjde aj čo len z nedbanlivosti (napr. Krajský súd v Prešove, sp. zn. 3Co 3/2011).

41. Z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/3/2011 navyše vyplýva, že určitú mieru ľahkovážnosti spotrebiteľa treba považovať za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ nebanková spoločnosť využila ľahkomyseľnosť spotrebiteľa, musí niesť dôsledky, a to aj pri nedbanlivosti pri overovaní bonity spotrebiteľa, životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver. Absolútne neplatným právnym úkonom je aj úver poskytnutý za neprimerané protiplnenie pri zneužití tiesne alebo aj ľahkovážnosti spotrebiteľa. Pri tzv. civilno-právnej úžere je podľa názoru krajského súdu úverová zmluva absolútne neplatná pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka).

42. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania odvolací súd poznamenáva, že žalovaná ako osoba podnikajúca na finančnom trhu (deň zápisu 01.04.1992) má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby, a preto možno od nej očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov, teda jej povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov.

43. Podľa § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

44. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie a vo vzťahu k otázke včasnosti podania žaloby poukazuje aj na formu zavinenia vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorá priamo súvisí s otázkou premlčania.

45. V tejto súvislosti je právne významné to, že rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012).

46. Je dôvodné preto predpokladať, že žalovaná minimálne vedela, že neuvedením podstatných náležitosti vyžadovaných zákonom č. 129/2010 Z. z. v zmluve o spotrebiteľskom úvere nastane zákonom predpokladaná sankcia, t.j. bezúrpočnosť a bezpoplatkovosť úveru a pre prípad, že to tak urobí, bola s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumená (dolus indirectus, tzv. nepriamy úmysel). Jej konanie preto

nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. V zmysle ust. § 107 ods. 2 (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012). Zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s desaťročnou objektívnou premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 .

47. Žalobkyňa požiadala o aktiváciu Bankomatky Quatro dňa 26.03.2011, žalovaná jej žiadosť schválila listom zo dňa 14.04.2011 a žaloba bola na súd prvej inštancie doručená 02.09.2016.

48. Žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyňa podala i v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

49. Kým pre objektívnu dobu by mal byť okamih jej začiatku nepochybný (čas platenia úrokov zo strany žalobkyne) a otázna je už len dĺžka objektívnej premlčacej doby, tak pri subjektívnej premlčacej dobe bude dôležité zistenie, kedy sa žalobkyňa dozvie o tom, že sa žalovaná na jej úkor bezdôvodne obohatila a v akej výške.

50. V danej právnej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Doposiaľ nebola prekonaná judikatúra súdneho dvora Európskej únie o existencii nezanedbateľného nebezpečenstva, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na neprijateľnosť zmluvnej podmienky v čase jej uzatvárania (porov. spojené prípady C-244/98 až 244/98). Tým sa ale zákonite natíska otázka, že ak takéto obavy existujú v čase vzniku zmluvy, o čo menšie obavy existujú v čase, keď spotrebiteľ vykonáva reálne plnenie z takejto zmluvnej podmienky. Zdá sa, že je tu rovnaké nebezpečenstvo a reálny život to potvrdzuje, že spotrebitelia platia z nevedomosti správne aplikovať právo a v pochybnostiach (arg. slovo ,,mala pochybnosti o preplácaní úveru“).

51. Je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť nemajú. Nie sú však chránení neobmedzenú dobu, ale len kým im neuplynie objektívna premlčacia doba, ktorá začína plynúť bez ohľadu na to, či sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa na ich úkor obohatil.

52. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Odvolací súd súčasne zdôrazňuje, že každý je povinný poznať právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať.

53. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala. V danom prípade sa tak stalo v máji roku 2016, kedy sa žalobkyňa o bezdôvodnom obohatení dozvedela od Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, ktoré túto skutočnosť písomne potvrdilo dňa 08.08.2016 (č. l. 7).

54. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

55. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

56. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.

57. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobkyňa bola úspešná, no v priebehu

odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovanej ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol.

58. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).