Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoP/12/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci navrhovateľky : Q. Z., rodená Z., narodená XX. XX. XXXX, bytom XXX XX O., B. XXXX/XX, zastúpená splnomocneným advokátom JUDr. Jurajom Žembom, so sídlom Advokátska kancelária 977 01 Brezno, ČSA 5, proti osobe povinnej platiť výživné : X. Z., narodený XX. XX. XXXX, bytom XXX XX O., B. XXXX/XX, zastúpený splnomocneným advokátom JUDr. Stanislavom Rešutíkom, so sídlom Advokátska kancelária 977 01 Brezno, Námestie M. R. Štefánika č. 29/36, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Brezno číslo konania 6Pc/6/2017-97 zo dňa 13. 10. 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Brezno č. k. 6Pc/6/2017 - 97 zo dňa 13. 10. 2017 m e n í tak, že u r č u j e vyživovaciu povinnosť X. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX O., B. XXXX/XX, ako osoby povinnej platiť výživné navrhovateľke vo výške 250,- eur mesačne, počnúc dňom 31. 03. 2017, ktoré je povinný platiť na účet navrhovateľky vedený v I., a. s., IBAN: W XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred.

II. Súd u r č u j e zameškané výživné osoby povinnej platiť výživné za obdobie od 31. 03. 2017 do 31. 03. 2018 vo výške 1.200,- eur, ktoré povoľuje splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 100,- eur splatnými spolu s bežným výživným, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku až do zaplatenia, pod hrozbou straty výhody splátok.

III. V prevyšujúcej časti súd návrh z a m i e t a .

IV. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie sčasti vyhovel návrhu a určil vyživovaciu povinnosť osoby povinnej platiť výživné (súd prvej inštancie vo výroku, ako aj v celom texte rozsudku označuje osobu povinnú platiť výživné nesprávne - s poukazom na znenie ustanovenia § 156 - ako „odporcu“) voči navrhovateľke vo výške 150,- eur mesačne, počnúc dňom 31.03.2017, ktoré výživné je povinný platiť na účet navrhovateľky špecifikovaný vo výroku rozsudku a to vždy do 15- teho dňa v mesiaci vopred. Súd vyslovil, že „odporcovi“ zameškané výživné za obdobie od 31. 03. 2017 do 13. 10. 2017 nevzniklo a v prevyšujúcej časti zamietol návrh na určenie vyživovacej povinnosti „odporcu“ na plnoletú dcéru - navrhovateľku. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku konštatoval, že vyživovacia povinnosť „odporcu“ voči plnoletej navrhovateľke, ako dcére, doposiaľ súdnym rozhodnutím určené nebolo. Navrhovateľka je v súčasnosti študentkou X. ročníka Z. U. v O. a nemá žiadny pravidelný príjem. Následne súd vyčíslil mesačné výdavky navrhovateľky, pričom súd zohľadnil skutočnosť, že od podania návrhu na určenie vyživovacej povinnosti „odporcu“ voči navrhovateľke došlo ešte pred rozhodnutím

súdu k zmene ohľadom výšky výdavkov navrhovateľky, ktoré preukázateľne hradil „odporca“, keď náklady na mobilný telefón navrhovateľky prevzala od septembra navrhovateľka na základe uzavretej zmluvy medzi poskytovateľom tejto telekomunikačnej služby, navrhovateľkou a „odporcom“, taktiež „odporca“ zrušil trvalý príkaz na poukazovanie sporenia na stužkovú pre navrhovateľku, ako aj trvalý príkaz na venové poistenie pre navrhovateľku, ktoré náklady od novembra 2017 bude do budúcna povinná znášať navrhovateľka sama. Súd s poukazom na ustanovenie § 62 ods. 1 a 2 Zákona o rodine následne konštatoval schopnosti a možnosti na strane oboch rodičov plnoletej navrhovateľky s tým, že „odporca“ nežije s navrhovateľkou v spoločnej domácnosti a jeho priemerný čistý mesačný príjem zisťovaný od apríla 2016 do marca 2017 predstavuje sumu 356,33 eur, okrem ktorého príjmu zo zamestnania je však „odporca“ poberateľom výsluhového dôchodku od 1. 7. 2016 vo výške 564, 29 eur mesačne. Nakoľko je však „odporca“ u svojho zamestnávateľa vysielaný na pracovné cesty, hradí mu zamestnávateľ náhradu za používanie vlastného motorového vozidla vo výške 150 eur mesačne a ostatné cestovné náhrady v rôznych výškach za každý mesiac, ktoré sa pohybujú od sumy 574,82 eur až po 1263,82 eur mesačne. Súd taktiež konštatoval jednotlivé mesačné výdavky „odporcu“, ktoré pri rozhodovaní zohľadnil a taktiež konštatoval príjem matky navrhovateľky, ktorá ako druhý rodič je taktiež povinná plniť si vyživovaciu povinnosť voči plnoletej navrhovateľke; s tým, že zarobila ako opatrovateľka pre Q. O. v čistom 333,44 eur a 459,02 eur. Pokiaľ ide o odôvodnené náklady a výdavky navrhovateľky, súd konštatoval, že za dôvodné potreby na strane navrhovateľky považoval náklady spojené so školou, na bývanie a živobytie v mesačnej sume 120,92 eur, ktoré boli v konaní preukázané. Súd však zohľadnil aj nepravidelné alebo jednorazové výdavky, ktoré sa vyskytli, pričom k týmto sumám súd pripočítal náklady na život, ktoré sa u navrhovateľky vyskytli mimo preukázaných súm, pričom ide o bežné prirodzené výdavky na oblečenie, stravu mimo školy, hygienické potreby a voľnočasové aktivity, ktoré nie je potrebné podľa názoru súdu osobitne preukazovať, ak nepresahujú obvyklú mieru nákladov. Na základe uvedeného potom súd zhrnul, že maximálne mesačné výdavky a odôvodnené potreby na strane navrhovateľky predstavujú tak spolu sumu 200 eur mesačne a pokiaľ sa majú podieľať obaja rodičia pomerne na týchto nákladoch navrhovateľky podľa svoje schopností a možností, považoval súd za primerané výživné, ktoré je povinný platiť „odporca“ pre navrhovateľku v sume 150 eur mesačne, aj s ohľadom na ochotu „odporcu“ platiť práve takúto výšku výživného na navrhovateľku. Vyživovacia povinnosť matky navrhovateľky je tak v sume 50 eur, pričom súd prihliadol aj na okolnosť, že práve matka sa o navrhovateľku stará ako o nezaopatrené dieťa, napriek jej plnoletosti a teda vynakladá v naturálnej forme niekedy menej a niekedy viac než je uvedená suma 50 eur mesačne na potreby navrhovateľky. Nakoľko prevyšujúcu časť navrhovaného výživného (navrhovateľka sa domáhala určenia vyživovacej povinnosti odporcu vo výške 300 eur mesačne) súd považoval za nepreukázanú vzhľadom na odôvodnené potreby navrhovateľky, vo zvyšnej časti súd návrh ako nedôvodný zamietol. Ohľadom zameškaného výživného za obdobie od 31. 3. 2017, teda odo dňa podania návrhu vo veci, súd uviedol, že celková suma výživného, ktorá by mala byť „odporcom“ od apríla do septembra 2017 zaplatená v prospech navrhovateľky, je 900 eur (6 x 150 eur). Následne súd položkovite za jednotlivé mesiace presne vyčíslil jednotlivé platby, ktoré preukázateľne „odporca“ v prospech potrieb navrhovateľky hradil, pričom súd rozpočítal aj úhradu nákladov za byt, v ktorom býva navrhovateľka spolu so sestrou a matkou na tieto osoby v pomere 40 % na matku a 30% na každú dcéru, takisto náklady na internet po jednej tretine na každú užívateľku tejto služby a sčítaním jednotlivých súm, ktoré za mesiace apríl až september 2017 „odporca“ platil, potom súd konštatoval, že v mesiaci apríl 2017 tak „odporca“ preukázateľne na navrhovateľku zaplatil spolu 158,37 eur, v mesiaci máj 2017 boli hradené rovnaké sumy celkovo vo výške 158,37 eur, v mesiaci jún 2017 k týmto sumám navyše boli prirátané výdavky na prax navrhovateľky v K., kde „odporca“ v prospech navrhovateľky uhradil 200 eur, celkovo tak za tento mesiac jún 2017 „odporca“ uhradil v prospech navrhovateľky 368,35 eur, v mesiac júli 2017 uhradil „odporca“ v prospech navrhovateľky sumu 134,96 eur, v auguste 2017 uhradil „odporca“ sumu 137,37 eur a napokon v septembri 2017 uhradil „odporca“ v prospech navrhovateľky sumu 99,09 eur. Po takomto vyčíslení potom súd zhrnul, že celkovo za skúmané obdobie tak uhradil „odporca“ v prospech navrhovateľky sumu 1055,51 eur, teda viac, než je súdom určená vyživovacia povinnosť a preto vyslovil, že zameškané výživné „odporcovi“ nevzniklo. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 52 Civilného mimosporového poriadku a určil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Súd zdôvodnil, prečo nevyhovel návrhu navrhovateľky, ktorá si žiadala priznať nárok na náhradu trov konania s ohľadom na okolnosti prípadu a uviedol, že práve okolnosti prípadu neodôvodňujú podľa názoru súdu prvej inštancie priznanie trov niektorej zo strán, keďže „odporca“ od začiatku konania deklaroval ochotu platiť sumy vyššie, než napokon rozhodol súd. Okrem sumy 150 eur mesačne, ako základnej sumy výživného, bol ochotný prispievať na jej sporenie formou venového poistenia a prípadne hradiť niektoré jednorázové výdavky, ktoré vzniknú na strane navrhovateľky z dôvodu praxe alebo potreby nákupu vecí

nevyhnutných pre jej štúdium. Taktiež súd poznamenal, že na ním navrhované zmierlivé urovnanie sporu navrhovateľka nepristúpila a súd taktiež nevyhovel navrhovanej výške výživného, pretože nebolo možné zohľadniť všetky požiadavky navrhovateľky pre nedostatok argumentov a dôkazov na jej strane.

2. Proti rozsudku okresného súdu podala navrhovateľka v zákonom stanovenej lehote odvolanie a to voči všetkým výrokom napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Namietala, že súd nevzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky ňou odôvodnené potreby, ktoré súd vyčíslil len vo výške 122,92 eur mesačne. Aj po spočítaní všetkých bežných výdavkov súd dospel k záveru, že týchto preukázateľná výška nie je vyššia než 200 eur mesačne. S rozhodnutím súdu sa navrhovateľka nemôže v nijakom prípade stotožniť a žiada, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne žiada, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel jej návrhu v celom rozsahu. Navrhovateľka predovšetkým poukázala na príjmové pomery „odporcu“, ktoré považuje za nadštandardné. Táto skutočnosť vyplýva aj zo spisu Okresného súdu Brezno č.k. 8P/221/2016, ako aj rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17CoPo/25/2017 zo dňa 20. 9.2017, z ktorých jednoznačne vyplýva, že „odporca“, ako jej otec, poberal za rok 2016 priemerný mesačný príjem viac než 1800 eur, pozostávajúci z výsluhového dôchodku vo výške 564,29 eur, mzdy za prácu v spoločnosti W. W. s.r.o. O. O. v priemernej mesačnej výške 372,43 eur a cestovných náhrad v priemernej mesačnej výške 878,09 eur. Navrhovateľka považuje za zarážajúci najmä pomer výšky cestovných náhrad vo vzťahu k takmer minimálnej mzde, ktorú je otec poberá od zamestnávateľa - W. O. W.. Má za to, že jej otec nie je povinný používať na služobné účely vlastného osobné motorové vozidlo, nakoľko zamestnávateľ odporcu disponuje viacerými vlastnými motorovými vozidlami, ktoré im poskytuje na plnenie pracovných úloh. Taktiež má za to, že pomocou cestovných náhrad zamestnávatelia v skutočnosti zastierajú reálny čistý mesačný príjem svojich zamestnancov vzhľadom na to, že cestovné náhrady sú oslobodené od príslušných poplatkových povinností voči štátu, teda od daní a odvodov. Obdobne navrhovateľka nepovažuje za nevyhnutné výdavky mesačný náklad vo výške 400 eur ako splátku za osobné motorové vozidlo B. R.. Navrhovateľka ďalej namieta, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodovaní vôbec nezohľadnil predchádzajúce rozsudky o rozvode manželstva Okresného súdu Brezno č.k. 8P/221/2016 zo dňa 7. 3. 2017 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17CoP/25/2017 zo dňa 20. 9. 2017, v zmysle ktorých je „odporca“ povinný platiť výživné na navrhovateľkinu v tomto čase už plnoletú sestrou U. Z. vo výške 250 eur mesačne, čo súdy považovali plne v súlade s jej odôvodnenými potrebami a vzhľadom na „odporcov“ skutočný mesačný príjem vo výške 1.800 eur mesačne, kde je zahrnutý výsluhový dôchodok, ktorý sa ex lege valorizuje. Navrhovateľka tak má za to, že jej odôvodnené potreby sú takmer rovnaké ako odôvodnené potreby jej mladšej sestry. Sú tak naplnené podmienky na to, aby bolo jej návrhu vyhovené. Súd prvej inštancie mal pri zvažovaní kritérií odôvodnenosti potrieb nevyhnutných výdavkov na strane navrhovateľky postupovať obdobne ako v týchto konaniach, ktoré sú v súčasnosti právoplatne ukončené. Tieto skutočnosti však prvoinštančný súd vôbec nevzal do úvahy a navrhovateľka poznamenala, že aj jej sestra U. Z. už pristúpila k podaniu návrhu na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti „odporcu“. V odvolaní sa navrhovateľka taktiež domáhala toho, aby odvolací súd skúmal otázku zameškaného výživného za obdobie od podania návrhu a taktiež namietala správnosť výroku súdu o náhrade trov konania a navrhuje, aby „odporca“ bol povinný zaplatiť jej trovy konania a to z dôvodov hodných osobitného zreteľa, pretože svojim konaním sa „odporca“ snaží vyhnúť plneniu si vyživovacej povinnosti v zodpovedajúcej miere vzhľadom na jeho zákonnú vyživovaciu povinnosť.

3. Otec navrhovateľky, ako osoba povinná platiť výživné, vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky (replike) poukázal na to, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoP/25/2017 zo dňa 20. 9. 2017 bola upravená vyživovacia povinnosť jeho, ako otca, voči v tom čase už plnoletej dcére U. len do dňa XX.XX.XXXX, teda do dňa nadobudnutia jej plnoletosti. Súd výrokom II. rozsudku na čas od XX.XX.XXXX do budúcna konanie zastavil, pričom dcéra U. dňa 17.10.2017 podala na okresnom súde návrh na určenie vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu, ktorý je vedený na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 2Pc/17/2017. Nakoľko tento rozsudok upravoval vyživovaciu povinnosť otca len do času dosiahnutia plnoletosti sestry navrhovateľky, preto nie je aplikovateľný na účely tohto konania. Pokiaľ súd prvej inštancie zohľadnil úhrady na byt, v ktorom by mala navrhovateľka spolu so sestrou a matkou bývať a to pomerne na tieto osoby v pomere 40 % na matku a po 30 % na každú z dcér, podľa vyjadrenia otca však ani jedna z dcér s matkou v byte nebýva, navrhovateľka býva už niekoľko mesiacov so svojím priateľom v inom byte. Otec, ako osoba povinná platiť výživné, vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky poukázal na zákonné ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine, v zmysle ktorého je nevyhnutné skúmať dve kumulatívne aspekty pri určení výšky výživného a to odôvodnené

potreby oprávneného a schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. K odôvodnenosti potrieb navrhovateľky uviedol, že v návrhu, ani v odvolaní, nie sú uvedené dôvody, na základe ktorých by bol jej návrh dôvodný v zmysle týchto zákonných kritérií, navrhovateľka nepreukázala svoje odôvodnené potreby tak, aby súd jej návrhu na určenie výživného vyhovel v celom rozsahu. Ňou požadovaná suma výživného nevyplýva ani z výdavkov spojených so štúdiom zo dňa 25.1.2017, podpísaných triednou učiteľkou navrhovateľky a nebola preukázaná ani v priebehu konania. Taktiež s poukazom na ustanovenie § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a preto túto povinnosť má rovnako matka, ako aj otec dieťaťa. Otec navrhovateľky tak má za to, že súdom určená výška výživného v sume 150 eur mesačne je zákonná, správna a spravodlivá. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dôkladné a rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a k správnym právnym záverom a odvolanie navrhovateľky preto považuje za nedôvodné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a navrhovateľkou vyjadrená subjektívna predstava o výsledku konania bez unesenia dôkazného bremena nie je dôvodom na zrušenie alebo zmenu rozsudku vydaného v tomto konaní. Na základe uvedeného osoba povinná platiť výživné navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny vo všetkých výrokoch.

4. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k vyjadreniu otca (v duplike) uviedla, že svoj nárok považuje naďalej za plne legitímny a dôvody uvádzané otcom vo vyjadrení k jej odvolaniu považuje za účelové, urobené v úmysle plniť vyživovaciu povinnosť v nižšej miere, než je potrebné, respektíve sa vyhýbať plneniu tejto vyživovacej povinnosti. Naďalej sa preto pridržiava svojich dôvodov uvádzaných v odvolaní a naďalej takisto žiada, aby odvolací súd rozhodol v zmysle ňou podaného odvolania.

5. Otec, ako osoba povinná platiť výživné, vo vyjadrení k duplike navrhovateľky taktiež zotrvával na svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky a naďalej považuje postup a rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. Opakovane uviedol, že navrhovateľka vzhľadom na výsledky konania neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala svoje odôvodnené potreby tak, aby súd jej návrhu na určenie výživného vyhovel v celom obsahu a výšku výživného v sume 150 eur považuje za zákonnú, správnu a spravodlivú. V závere vyjadrenia poznamenal, že nie je mu zrejmé, ako navrhovateľka, respektíve jej právny zástupca, dospeli k záveru, že otec sa vyhýba plneniu vyživovacej povinnosti, keďže svoju vyživovaciu povinnosť otec riadne plní v zmysle rozhodnutia súdu.

6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 65 a § 66 zák. č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku - ďalej „CMP“ a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 a contrario rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 388 CSP, v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 zmenil tak, ako je uvedené vo výrokoch tohto rozsudku .

7. Podľa ustanovenia § 1 podľa tohto zákona súdy prejednávajú a rozhodujú veci ustanovené v tomto zákone.

8. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Vychádzajúc z ustanovenia § 156 CMP, účastníkmi konania vo veciach výživného plnoletých osôb sú navrhovateľ a osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné.

10. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016 nadobudli účinnosť nové procesné predpisy - zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok a zák. č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok, upravujúci konanie vo veciach výživného plnoletých osôb vo svojich ustanoveniach § 154 až 157. Odvolací súd s poukazom na citované ustanovenie § 156 preto v súlade s označením účastníkov konania vo veciach výživného plnoletých osôb deklaruje, že pokiaľ v celom texte svojho rozhodnutia uvádza ako druhého účastníka konania otca navrhovateľky, myslí sa tým osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné.

11. Podľa ustanovenia § 62 ods. 1 a 2 zákona č. 36/2005 Z.z.. (ďalej Zákon o rodine), plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné

samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

12. Podľa ustanovenia § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

13. Podľa ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. 14. Podľa ustanovenia § 65 ods. 3 Zákona o rodine, výživné plnoletých detí upraví súd len na návrh.

15. Podľa ustanovenia § 78 ods. 1 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

16. Rozsudkom Okresného súdu Brezno č.k. 8P/221/2016 zo dňa 07.03.2017, súd rozviedol manželstvo rodičov navrhovateľky, pričom vzhľadom na jej plnoletosť už v čase začatia konania o rozvod manželstva, súd, napriek jej odkázanosti na výživu rodičov, o rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov voči nej nerozhodoval. Navrhovateľka sa návrhom datovaným dňa 21.03.2017 domáhala určenia vyživovacej povinnosti otca voči nej vo výške 300 eur mesačne, vždy do 15- teho dňa kalendárneho mesiaca vopred k rukám navrhovateľky. Navrhovateľka ako listinný dôkaz predložila súdu potvrdenie o návšteve školy - Z. U. v O., z obsahu ktorého je zrejmé, že v školskom roku 2016/2017 bola navrhovateľka žiačkou H.. O. triedy tejto strednej školy. V súčasnosti je navrhovateľka žiačkou H.. ročníka Z. U. v O., pričom v dôsledku sústavnej prípravy na budúce povolanie v rámci denného štúdia na strednej škole otázka jej odkázanosti na výživu rodičov ani osobou povinnou spochybnená nebola.

17. Okresný súd vychádzal z citovaných zákonných ustanovení a po konštatovaní odkázanosti plnoletej dcéry osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné, súd preveroval majetkové, osobné a zárobkové schopnosti a možnosti oboch rodičov plnoletého dieťaťa, ako aj odôvodnené potreby na výživu naďalej odkázanej navrhovateľky. Súd prvej inštancie mal z potvrdenia zamestnávateľa otca W. W., s.r.o., so sídlom K. V. XX/X XXX XX O. O. preukázané, že v období od apríla 2016 do marca 2017 otec navrhovateľky dosahoval priemerný čistý mesačný príjem v sume 356,33 eur, pričom v tomto potvrdení zamestnávateľ neuviedol, že vypláca zamestnancovi okrem deklarovaného čistého príjmu aj náhrady cestovného (č.l. 28 p.v. spisu). Odvolací súd konštatuje, že zamestnávateľ otca poskytol súdu úplnejšie údaje o príjme otca až v ďalšom potvrdení jeho príjmov za obdobie od 05/2016 do 04/2017 (č.l. 48 spisu), z obsahu ktorého je zrejmé, že otec v tomto období poberal priemernú čistú mesačné mzdu vo výške 350,44 eur, pričom však k tejto mzde vypláca zamestnávateľ zamestnancovi nezdaniteľné náhrady za použitie vlastného osobného motorového vozidla vo výške 150 eur mesačne a tiež náhrady cestovného v sumách od 564,82 eur až do výšky 1263,82 eur mesačne. Okrem tohto príjmu plynúceho otcovi z výkonu zamestnania, je otec navrhovateľky poberateľom výsluhového dôchodku od 01.07.2016 v mesačnej sume 564,29 eur. Matka navrhovateľky poberá príjem od Q. O. ako R. v priemernej mesačnej sume 396,23 eur.

18. Životná úroveň povinného rodiča (v danom prípade vzhľadom na plnoletosť dieťaťa už oboch rodičov) nemôže byť posudzovaná len so zreteľom na súčasne dosahovaný (prípadne len deklarovaný) príjem. Majetkové a osobné pomery je nutné posudzovať komplexne, pričom je potrebné zohľadniť aj skutočné možnosti, schopnosti, dosiahnutú kvalifikáciu a reálne možnosti na trhu práce. K týmto predpokladom je potrebné prihliadnuť najmä vtedy, ak by sa niektorí z rodičov vyhýbal plneniu vyživovacej povinnosti, prípadne by využitie svojich schopností a možností úmyselne či neúmyselne zanedbával. Otec hoci plnoletého, no doposiaľ nezaopatreného dieťaťa, si musí byť vedomý, že má zákonnú vyživovaciu povinnosť k nezaopatreným deťom a úmerne tejto skutočnosti je povinný vyvíjať snahu a úsilie zabezpečiť si adekvátny príjem a prispôsobiť i svoj životný štýl. Hoci v konkrétnom prípade nemožno otcovi vyčítať ľahostajný prístup k vyživovacej povinnosti k nezaopatrenej navrhovateľke, keďže sám iniciatívne a dobrovoľne prispieval na určité potreby navrhovateľky a hradil jej náklady (do

septembra hradil navrhovateľke poplatky za mobilný telefón vo výške 30 eur mesačne, poplatok za stravu v školskej jedálni vo výške 30 eur mesačne, hradil jej sporenie na stužkovú 5 eur mesačne a venové poistenie vo výške 38,97 eur štvrťročne), okrem toho hradil aj platby spojené s bývaním navrhovateľky a s pripojením na internet, avšak aj v tomto smere došlo v priebehu konania k zmene a od septembra otec navrhovateľky už nehradí poplatky za mobilný telefón navrhovateľky, nakoľko uzavretím Dohody o zmene v osobe účastníka zmluvy o poskytovaní verejných služieb a dohody o prevzatí dlhu zo dňa 12.09.2017 prešla táto povinnosť na navrhovateľku. Rovnako navrhovateľka v konaní listinne preukázala, že otec zrušil trvalé príkazy na úhradu mesačného sporenia na stužkovú vo výške 5 eur, ako aj venovného poistenia plateného štvrťročne vo výške 38,97 eur (č.l. 83-87 spisu), pričom tieto povinnosti prešli na navrhovateľku. Tieto okolnosti už zohľadnil pri rozhodovaní aj súd prvej inštancie.

19. Odôvodnené potreby už plnoletej dcéry zodpovedajú potrebám dospelého človeka a vzhľadom na vek je potrebné považovať za odôvodnené aj ďalšie, nielen bežné potreby už plnoletej osoby. V takom prípade je možné zohľadniť ako odôvodnené potreby aj veku zodpovedajúce kvalitatívne a kvantitatívne pestrejšie nároky odkázanej osoby, akými sú potravinové doplnky stravy, náklady na kozmetiku, ošatenie a obutie, výdavky na rôzne aktivity a záujmy plnoletého dieťaťa, teda prihliadnuť aj na iné, ako len nevyhnutné potreby, ktoré však už v súčasnej modernej spoločnosti sú potrebami, vytvárajúcimi bežný životný a sociálny štandard a predpoklad na všestranný rozvoj a intelektuálny vývin dospelého človeka. Navyše navrhovateľka sa v súčasnosti nachádza v maturitnom ročníku a s tým sú spojené špecifické výdavky na stužkovú, na prípravu na budúce povolanie, prípadne spojené so snahou eventuálne pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Odvolací súd konštatuje, že hoci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku detailne a položkovito uviedol listinne preukázané výdavky navrhovateľky v sume 120,92 eur, avšak súčasne súd prvej inštancie správne konštatoval, že okrem preukázaných nákladov na štúdiom a bežný život navrhovateľky je nevyhnutné v konaní, v ktorom súd určuje rozsah vyživovacej povinnosti povinného rodiča, prihliadnuť aj na iné, ako len bežné a každodenné výdavky spojené so stravovaním, oblečením, obutím, ale je nutné prihliadnuť aj na zakupovanie bežných hygienických a kozmetických potrieb dospelej osoby, ako aj prihliadnuť na ďalšie bežné výdavky na každodenné a voľnočasové aktivity dospelej osoby, ktoré súd prvej inštancie zhodnotil spolu na sumu 200 eur mesačne. Podľa názoru súdu prvej inštancie však nie je potrebné osobitne tieto bežné každodenné výdavky preukazovať a dokladovať, pričom odvolací súd k tomuto konštatovaniu dodáva, že prakticky by takáto požiadavka na účastníka konania zo strany súdu bola v praktickej rovine ťažko realizovateľná, keďže zaťažovať účastníka konania povinnosťou predloženia dokladu o všetkých, aj tých úplne bežných a štandardných nákladoch spojených s bežnými každodennými životnými potrebami oprávnenej osoby, ani nie je nevyhnutným predpokladom pre rozhodnutie súdu. Súd nikdy nevychádza čisto len z matematickej rovnice súčtu (navyše výlučne len preukázaných a zdokladovaných) nákladov a odôvodnených potrieb oprávnenej osoby k pomeru súčtu dosahovaného a preukázaného príjmu povinnej osoby. Takáto koncepcia rozhodovania o určení vyživovacej povinnosti by nezodpovedala zákonnej dikcii a sledovanému účelu úpravy práv a povinností odkázanej osoby voči osobe povinnej na jej výživu. Uvedenému nasvedčuje priamo zákonná dikcia ustanovenia § 62 ods. 2 Zákona o rodine, v zmysle ktorej dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Súd vždy vychádza nielen z odôvodnených potrieb oprávnenej osoby, no najmä zo schopností a možností, ako aj majetkových pomerov osoby povinnej, z čoho je potom zrejmé, že pokiaľ to umožňujú osobné a majetkové pomery osoby povinnej, je hoci aj plnoleté dieťa, avšak naďalej odkázané na výživu rodičov, oprávnené podieľať sa na životnej úrovni povinného rodiča a súd tak aj určí rozsah vyživovacej povinnosti.

20. Odvolací súd po preskúmaní veci, po zohľadnení konštatovaného čistého mesačného príjmu otca, pozostávajúceho z výsluhového dôchodku, pravidelného mesačného príjmu plynúceho mu z pracovného pomeru, no zohľadniac aj plnenia poskytované zamestnávateľom ako nezdaniteľné náhrady v nezanedbateľnej sume, na ktoré je tiež nutné prihliadať, pokiaľ má súd povinnosť komplexne posudzovať majetkové pomery povinnej osoby a ktoré nesporne výrazne ovplyvňujú finančnú a majetkovú situáciu otca navrhovateľky, s prihliadnutím aj na odôvodnené potreby a výdavky navrhovateľky, ako aj na tvrdené náklady povinnej osoby, potom dospel k záveru, že je primerané určiť vyživovaciu povinnosť otca na plnoletú navrhovateľku na sumu 250 eur mesačne počnúc dňom 31.03.2017, teda odo dňa podania návrhu na určenie vyživovacej povinnosti otca k navrhovateľke. Podľa názoru odvolacieho súdu takto stanovené výživné zodpovedá súčasným možnostiam a schopnostiam, ako aj majetkovým a osobným pomerom otca navrhovateľky, s dôrazom na povinnosť vynakladať snahu upraviť si svoje osobné a zárobkové pomery adekvátne rozsahu vyživovacej povinnosti, a je tiež

postačujúce a primerané vzhľadom na súčasné odôvodnené potreby plnoletej navrhovateľky. Otec, ako osoba povinná platiť výživné, je v produktívnom veku a v konaní neboli preukázané žiadne okolnosti objektívneho charakteru, ktoré by mu bránili v úsilí, aktívnej snahe a iniciatíve zabezpečiť si stabilný zdroj príjmu v takej výške, aby bol schopný pravidelne zabezpečovať výživné určené súdom na plnoletú dcéru, ktorá nie je zatiaľ schopná si výživu zabezpečovať sama. Pokiaľ sa navrhovateľka domáhala návrhom určenia rozsahu vyživovacej povinnosti vo výške 300 eur mesačne, odvolací súd v prevyšujúcej časti návrh zamietol ako nedôvodný a nezodpovedajúci odôvodneným potrebám povinnej osoby, s ohľadom na schopnosti, možnosti a majetkové pomery osoby povinnej.

21. Pokiaľ ide o výšku zameškaného výživného za obdobie od 31.03.2017 do 31.03.2018 (do momentu vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu, kedy bolo splatné výživné za mesiac apríl, vzhľadom na splatnosť výživného mesačne vopred), odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že je možné - vzhľadom na otcom preukázané dobrovoľné plnenia a hradenia výdavkov navrhovateľky za jednotlivé mesiace od apríla 2017 (ktoré súd prvej inštancie detailne a položkovito uviedol a sčítal za jednotlivé mesiace apríl až september 2017), spolu vo výške 1 055,51 eur - prijať záver, že za toto obdobie plnil otec na výživné navrhovateľky priemerne mesačne sumou 150 eur. Za ďalšie obdobie - od septembra 2017 odvolací súd pri určení zameškaného výživného vzhľadom na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie zohľadňuje povinnosť platenia výživného v súdom určenej výške 150 eur s poukazom na ustanovenie § 44 Civilného mimosporového poriadku, v zmysle ktorého rozsudky o výživnom sú vykonateľné už doručením. Odvolací súd len poznamenáva, že z vyjadrenia otca zo dňa 19.02.2018 vyplýva, že otec rešpektuje predbežnú vykonateľnosť rozsudkov vo výrokoch o výživnom, nakoľko tvrdí, že svoju vyživovaciu povinnosť si riadne plní v zmysle rozhodnutia súdu. Pokiaľ je tak možné odo dňa určenia vyživovacej povinnosti - 31.03.2017 do vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu zohľadniť preukázateľné plnenia otca v prospech navrhovateľky priemerne za jednotlivé mesiace do 13.10.2017 v sume 150 eur a neskôr sumu predbežne vykonateľného výroku rozsudku o výške výživného v sume 150 eur mesačne, vzniklo tak otcovi zameškané výživné za 12 mesiacov (od 31.03.2017 do 31.03.2018) vo výške rozdielu zohľadnenej sumy plnenia výživného od marca 2017 vo výške 150 eur do odvolacím súdom určenej výšky jeho vyživovacej povinnosti 250 eur mesačne, teda 12 x 100 eur, spolu v sume 1200 eur. Odvolací súd umožnil otcovi navrhovateľky zaplatiť navrhovateľke zameškané výživné v sume 1200 eur za obdobie od 31.03.2017 do 31.03.2018 v pravidelných mesačných splátkach po 100 eur mesačne počnúc právoplatnosťou toho rozsudku (doručením) až do zaplatenia, splatnými spolu s bežným výživným, pod sankciou straty výhody splátok.

22. Vzhľadom na všetky konštatované skutočnosti potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 388 CSP, v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 zmenil tak, ako je uvedené vo výrokoch tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti odvolací súd návrh zamietol.

23. Odvolateľka namietala správnosť výroku rozsudku súdu prvej inštancie aj ohľadom náhrady trov prvoinštančného konania, pričom sa dovolávala zohľadnenia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorými sú podľa jej tvrdenia snaha otca vyhýbať sa plneniu si vyživovacej povinnosti a priznať jej tak náhradu trov konania. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 52 Civilného sporového poriadku.

24. O náhrade trov prvoinštančného i odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ustanovenia § 52 CMP, zhodne s rozhodnutím súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého v zásade v mimosporovom konaní nevzniká nárok žiadnemu z účastníkov konania na náhradu trov konania, ak Civilný mimosporový poriadok neustanovuje inak. Takéto rozhodnutie o trovách konania odvolací súd považuje za zákonné, správne a v neposlednom rade plne v súlade so všeobecnou zásadou spravodlivosti rozhodovania súdu. Odvolací súd konštatuje, že v konaní nebola zistená žiadna taká okolnosť, respektíve dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by oprávňovali súd rozhodnúť o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 55 a eventuálne priznať náhradu trov konania niektorému z účastníkov konania. Otec si nežiadal v konaní náhradu trov priznať a pokiaľ sa náhrady trov konania domáhala navrhovateľka, odvolací súd poznamenáva, že práve celkový postoj otca k zodpovednému a dobrovoľnému plneniu si povinností voči svojej plnoletej dcére aj bez právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, a to tak v čase pred podaním návrhu na určenie jeho vyživovacej povinnosti, ako aj v priebehu konania, sú práve okolnosti, ktoré spravodlivo nedávajú dôvod uložiť mu povinnosť hradiť trovy konania plnoletej navrhovateľky. Je spravodlivé, aby si obe strany hradili vlastné trovy prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania.

Odvolací súd preto vyslovil, že v súlade s ustanovením § 52 Civilného mimosporového poriadku, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .