Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_19Co-16-2018.pdf
PDF · 105.22 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/16/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: H. so 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka: M., proti žalovanému: R., o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 20.apríla 2017, č.k. 5C/132/2013-168, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie sume 576 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia bezdôvodného obohatenia v sume 576 eur na tom základe, že žalobca dňa uzatvoril so žalovaným zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23.09.2010 vo výške 600 eur. Žalovanému tak preplatil nad istinu sumu 576 eur. Súd prvej inštancie právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 451 ods. 1, 2, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1, § 53 ods. 4 Obč. zákonníka, článkom 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.apríla 1993, ods. 2, 3, článok 5, 6 ods. 1 smernice, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a/, § 9 ods. 1, 2 písm. f/, i/, j/, k/, y/, § 11 ods. 1 písm. a/, b/ zák. č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že strany sporu uzavreli dňa 23.09.2010 zmluvu o úvere č.XXXXXXXXX, na základe ktorej mal žalobca splatiť úver vo výške 600 eur a poplatok 576 eur spolu v sume 1.176 eur v 12 mesačných splátkach po 98 eur počnúc Uviedol, že žalobca úver zaplatil v plnej výške 1.176 eur pravidelnými zrážkami zo mzdy zamestnávateľa v období od apríla 2011 do marca 2012 po 98 eur, napriek tomu žalobca podal návrh na exekúciu. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu o úvere zo dňa 23.09.2010 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Konštatoval, že žalovaný, t.j. spoločnosť R. uzatvorila so žalobcom na predtlačenom formulári zmluvu o úvere, podľa ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 600 eur. Žalobca v osobitnom rámčeku formulára zmluvy o úvere potvrdil prevzatie sumy 600 eur v ten istý deň, v zmluve absentuje RPMN, úrok z úveru. Pokiaľ ide o účel poskytnutia úveru za výkon zamestnania, tento účel je tiež podľa názoru súdu prvej inštancie obchádzaním základných ustanovení zákona na ochranu spotrebiteľa, čím veriteľ prejavil snahu vyhnúť sa aplikácii ustanovení na ochranu spotrebiteľa, lebo mal za zrejmé aj z výsluchu žalovaného, aj z rozhodovacej činnosti súdu, že úver si fyzická osoba - nepodnikateľ berie pre svoju osobnú potrebu, pričom súdu je z jeho doterajšej činnosti známe, že zmluvu vypĺňal zamestnanec žalovaného a len podpis na zmluve bol podpisom žalobcu. Uviedol, že podobný klamlivý charakter má aj kolónka, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, ktorá sleduje účel vyňať žalobcu ako spotrebiteľa spod ochrany, ktorá
mu je poskytovaná príslušnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Prešov č.k. 16Co/71/2011-136, ktorý uviedol, že pri úmysle obísť inštitút spotrebiteľského úveru je treba spotrebiteľovi garantovať ochranu v režime spotrebiteľských úverov, preto zmluva o úvere musí obsahovať dojednania podľa § 9 ods.2 písm. i/, j/ a y/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca sa nedomáha neplatnosti zmluvy, len tvrdí, že pri absencii dojednania o úrokovej sadzbe, o RPMN sa úver považuje úver za bezúročný a bez poplatkov, preto žalovanému nevzniklo právo na zaplatenie sumy 576 eur. Ďalej uviedol, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo 20/2009, podľa ktorého sa za neprijateľnú zmluvnú podmienku považuje aj dohoda o uplatnení Obchodného zákonníka. Konštatoval, že v zmluve o úvere absentuje údaj o výške RPMN, o priemernej RPMN, údaj o konečnej splatnosti úveru, o výške úroku z úveru, o výške, počte, termínoch splatnosti splátok, úrokov a iných poplatkov a poradie, v akom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom, čo sú obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/, i/, j/, k/, y/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia zmluvy, ktorých absencia má za následok podľa § 11 ods. l písm. a/ zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, že úver je bezúročný a bez poplatkov. V súvislosti so stanoveným poplatkom v zmluve o spotrebiteľskom úvere vo výške 576 eur, čo je 96% z hodnoty poskytnutého úveru /600 eur/, poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/109/2011 zo dňa 21.11.2012, s ktorým sa stotožnil a z ktorého vyplýva, že zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku, ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Mal za to, že inak vymedzený poplatok, resp. neurčitý poplatok však možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorej zodpovedá poplatok za plnenie, ktoré si spotrebiteľ neobjednal a ktoré slúži výlučne v prospech dodávateľa. Neprijateľnosť poplatkov konštatuje aj Rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 03.05.2010 č. k. AZ 17 U 192/2010, v ktorom uvedený súd konštatuje, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné. Dôvodil, že podobný klamlivý charakter má aj kolónka, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, ktorá sleduje účel vyňať žalobcu ako spotrebiteľa spod ochrany, ktorá mu je poskytovaná príslušnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Prešov č. k. 16Co/71/2011-136, že pri úmysle žalovaného obísť inštitút spotrebiteľského úveru je treba spotrebiteľovi garantovať ochranu v režime spotrebiteľských úverov, preto zmluva o úvere musí obsahovať dojednania podľa § 9 ods.2 písm. i/, j/ a y/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca tvrdí, že pri absencii dojednania o úrokovej sadzbe, o RPMN sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd posúdil úver z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 23.09.2010 za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu obligatórnych náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f/, i/, j/, k/, y/ zákona č. 129/2010Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia zmluvy, ktorých absencia má za následok podľa § 11 ods. l písm. a/ zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Žalovanému vzniklo len právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda toho, čo žalobcovi zo zmluvy o úvere poskytol. Žalovaný zaplatil na úver žalovanému podľa potvrdenia zamestnávateľa celkom sumu 1.176 eur, preto sa žalovaný na jeho úkor obohatil o sumu 576 eur. Z týchto dôvodov žalovanému nevzniklo právo na zaplatenie sumy 576 eur a o túto sumu sa žalovaný bezdôvodne obohatil. Žalobu žalobcu súd prvej inštancie považoval za podanú v celom rozsahu dôvodne, preto súd zaviazal žalovaného, aby zaplatil žalobcovi sumu 576 eur titulom bezdôvodného obohatenia. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi a vedľajšiemu účastníkovi, ktorí boli v spore úspešní, náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že im žiadne trovy v konaní nevznikli.
2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvej inštancie vytýkal nedostatočné odôvodnenie rozsudku, ďalej vytýkal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP). Zastával názor, že zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukazoval na to, že v zmluve je určený účel uzatvorenia zmluvy
- povolanie, z ktorého dôvodu je dlžník vyňatý spod statusu spotrebiteľa. Zmluva tak bola uzatvorená v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Žalobca vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon zamestnania, a teda na svoju súkromnú potrebu. Poukazoval na to, že dňa 23.09.2010 bol podpísaný aj dodatok k zmluve, v ktorom bolo uvedené, že dlžník poskytnuté finančné prostriedky použije na nákup výpočtovej techniky, komunikačných zariadení, technických zariadení. Zastával názor, že vzájomný právny vzťah strán sporu je teda obchodno-právny a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrániť spotrebiteľa nie je namieste.
Považoval preto za bezpredmetné skúmať, či zmluva o úvere obsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Rozsudok považuje za nepreskúmateľný s poukazom na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie neuviedol, z akého dôvodu posúdil zmluvu ako spotrebiteľskú napriek tomu, že dlžník sa jasne zaviazal, že ide o úver vzatý za účelom zamestnania. Poukazoval zároveň na neodstrániteľnú prekážku konania, ktorú predstavuje existencia veci rozhodnutej, na ktorú je súd povinný prihliadať počas ktorejkoľvek časti konania s tým, že o platnosti jednotlivých častí zmluvy o úvere už bolo rozhodnuté dňa 30.09.2011 rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Y. sp. zn. Y ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Uviedol, že je nepochybné, že rozhodcovská zmluva dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania, alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Vyjadril presvedčenie, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne v zmysle platných právnych predpisov a nemôže mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. V prípade rozhodcovskej zmluvy sa jedná o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Žalovaný vyslovil názor, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorý ustanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Odmietal, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku. Uviedol, že súd prvej inštancie správne posúdil vec, zohľadnil európske právo na ochranu spotrebiteľa a správne interpretoval ustanovenia o neprijateľných zmluvných podmienkach. Rovnako správne posúdil aspekty hrubej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a z týchto vyvodil správny záver - v zmysle čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z uvedených dôvodov považuje rozhodnutie za správne a zákonné, napĺňajúce európske právo na ochranu spotrebiteľa. Trval na tom, že v danom spore bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená spotrebiteľská zmluva. Poukazoval na to, že žalovaný je po celom Slovensku známy tým, že poučuje svojich obchodných zástupcov, že majú krížikovať všetkým spotrebiteľom účel „na podnikanie“, „na povolanie“, „na zamestnanie“, aby tak spotrebiteľov vyňal spod ochrany zákona o spotrebiteľských úveroch. Pre určenie spotrebiteľa je určujúci § 52 ods. 4 Obč. zákonníka a dikcia Smernice 2008/48/ES a práve z týchto právnych predpisov vyplýva, že dôležitý je skutočný účel úveru a nie účel deklarovaný v zmluve, ktorú ako celok predformuloval žalovaný a takto obchodní zástupcovia ju celú vypísali. Bezpečným preukázaním nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutie úveru) na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním, či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. V súvislosti s neprijateľnými zmluvnými podmienkami v rozhodcovskej zmluve predovšetkým poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Mcdo 9/2012. Zároveň poukazoval aj na rozhodnutia súdov, ktoré považujú úhradu administratívneho poplatku za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ďalej dôvodil, že žalovaný minimálne vedel, že neuvedením RPMN priamo v zmluve o úvere nastane zákonom predpokladaná sankcia, t.j. že veriteľ nebude môcť od dlžníka žiadať odplatu z úveru a ani iné poplatky a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený. Poukazoval na to, že podľa zmluvy o úvere predstavuje odplata v danom spore 97,99%, 95,99% (dôkazy uvedené v žalobe - ročná úroková sadzba), úrokové miery úverov pre domácnosť podľa úrokovej štatistiky NBS predstavovali 8,58%, 7,05% (dôkazy uvedené v žalobe - ročná úroková sadzba) zo spotrebiteľských úverov do 1 roka. Odplata podľa zmluvy je úžerná, pretože je v hrubom nepomere vzhľadom na vzájomné plnenie. Neprimerane dohodnuté úroky, či celková odplata za úvery sú v rozpore s pravidlami správania sa, a teda aj s dobrými mravmi a ide o absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Obč. zákonníka. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal za to, že žalovaný vystavil žalobcu hrubo nemorálnych zneužívajúcich zmluvných podmienok, ktoré zakladajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Samotná zmluva o úvere už len v kontexte uvedených neprijateľných a nekalých podmienok svojim obsahom, ako aj účelom odporuje zákonu a zákon obchádza a ako celok sa prieči dobrým mravom. Pre porušenie zákona bol úver bezúročný a bez poplatkov, preto žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, o ktoré sa žalovaný obohatil.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu naďalej zotrvával na dôvodoch podaného odvolania. Trval na tom, že v zmluve o úvere je výslovne určený účel uzatvorenia zmluvy - zamestnanie, z ktorého dôvodu nie je možné žalobcovi priznať status spotrebiteľa. Trval na tom, že zmluva o úvere
obsahuje všetky náležitosti v zmysle platných právnych predpisov účinných v čase jej uzatvorenia. Nakoľko žalobca neuzatvoril zmluvu o úvere v postavení spotrebiteľa, nemožno zmluvu o úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Rozhodcovská zmluva bola dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a z tohto dôvodu nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa a ani od neho nevyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu. Žalobca svojím podpisom ako vážnym, zrozumiteľným a určitým prejavom vôle súhlasil s jej uzavretím.
5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu, riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán. Námietky žalovaného uvedené v podanom odvolaní, ktoré sú totožné s námietkami uplatnenými pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli žalovaným preukázané, ale ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Na doplnenie správnosti dôvodov odvolací súd uvádza:
7. Predmetom konania je uplatnený nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré na jeho úkor získal žalovaný prijatím plnenia podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú účastníci uzatvorili dňa 23.09.2010. Z obsahu zmluvy vyplýva, že veriteľ R., poskytol žalobcovi - dlžníkovi úver vo výške 600 eur a žalobca sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 576 eur, t. j. celkovo zaplatiť 1.176 eur v 12 mesačných splátkach po 98 eur, počnúc dňom 17.10.2010. Veriteľ ako právnická osoba mal v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úveru z vlastných zdrojov a z obsahu spisu nevyplynulo, že by žalobca ako fyzická osoba pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojho zamestnania alebo podnikania. I keď vo formulárovej zmluve o úvere je uvedené, že úver sa berie na účel podnikania, súd prvej inštancie správne posudzoval uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z hľadiska spotrebiteľského práva. Púhym vyznačením (mandatárom žalovaného) na formulári zmluvy na aký účel sa úver poskytuje, žalovaný bez ďalšieho nepreukázal, že vec nespadá pod režim spotrebiteľských úverov. V prípade akýchkoľvek pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, dôkazné bremeno zaťažuje veriteľa. Je tak tomu aj v danom spore, kde žalovaný ako veriteľ dôkazné bremeno neuniesol. Nepreukázal, že prostriedky z úveru žalobca použil na podnikanie. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca je riadne zamestnaný. Splátky úveru boli žalobcovi zrážané zo mzdy, účel úveru nezaškrtol on. Trval na tom, že prostriedky z úveru použil pre svoju osobnú potrebu fyzickej osoby - nepodnikateľa. Ako je známe súdu z jeho činnosti, uvedené konanie veriteľa, teda zaškrtnutie účelu úveru na výkon povolania bolo bežnou praxou za účelom práve vyhnúť sa zákonnej úprave spotrebiteľských úverov. Vzťah strán sporu a opodstatnenosť žaloby súd prvej inštancie preto správne posudzoval podľa predpisov spotrebiteľského práva (§ 52 a nasl. Obč. zák., Zák. o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z.).
8. Predmetná zmluva o úvere je tak v zmysle ust. § 52 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou a žalobca mal postavenie spotrebiteľa. Na predmetnú zmluvu ako aj na rozhodcovskú zmluvu je potrebné aplikovať príslušné právne normy právneho poriadku chrániace spotrebiteľa obsiahnuté najmä v Občianskom zákonníku. V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Uvedené postavenie má žalobca aj v preskúmavanom spore, keď sa od žalovaného domáha vydania bezdôvodného obohatenia tvrdiac, že časť plnenia, ktoré žalovanému podľa spotrebiteľskej zmluvy poskytol, je bezdôvodným obohatením, ako plnenie bez platného právneho úkonu.
9. Vzhľadom k tomu, že zmluva neobsahuje povinné údaje, správne posudzoval súd prvej inštancie tento úver ako bezúročný a bez poplatkov. Bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou je sankcionované neuvedenie niektorej z náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ uvedeného zákona, a to bez toho, aby tieto podmienky boli kumulatívne splnené. Žalobca preto od žalovaného nemôže vymáhať úrok a poplatky a je povinný vrátiť žalobcovi len rozdiel medzi reálne poskytnutými peňažnými prostriedkami a sumou peňažných prostriedkov, ktoré uhradil žalovaný. Súd prvej inštancie sa správne vyporiadal s absenciou požadovaných náležitostí v zmysle ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch a správne vyhodnotil danú úverovú zmluvu ako bezúročnú a bezpoplatkovú. 10. Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí o.i. v zmysle § 9 ods. 2 písm. j/ zák. č. 258/2001 Z.z. účinného v rozhodnom období obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu o tom, že v danej veci je spotrebiteľský úver poskytnutý na základe zmluvy bezúročný a bez poplatkov. Zmyslom a účelom úpravy úverov je dosiahnuť pravdivé informovanie spotrebiteľa o poskytnutom úvere, a to v čase poskytnutia zmluvy. K dôležitosti uvedenia údajov o RPMN sa vyjadruje aj judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, ktorá poukazuje na to, že posudzovanie údajov o RPMN ovplyvňuje rozhodovanie spotrebiteľa pri rôznych ponukách úverov, ako aj pri rozsahu svojho budúceho záväzku (pozri rozhodnutia Dvora Európskej únie C-76/10, Pohotovosť s.r.o. proti J.K. C-42/15, Home Credit Slovakia a.s. proti K.A.). Chýbajúci údaj o RPMN má za následok, že v zmysle § 4 ods. 3 veta druhá zákona č. 258/2001 Z.z. je takýto úver bezúročný a bez poplatkov. Ďalej zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí podľa Obč. zákonníka o.i. podľa § 9 ods. 2 písm. f/ Zák. o spotrebiteľských úveroch v znení účinného v čase uzavretia zmluvy, obsahovať náležitosť v podobe doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
11. Ku konečnej splatnosti úveru odvolací súd dodáva, že splatnosť musí byť určená spôsobom umožňujúcim spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátum, dokedy zmluva trvá. Zákonodarca tým kladie dôraz na ochranu spotrebiteľa, ktorému musí byť zo znenia v zmluve zrejmé, kedy presne nastane posledný deň splatnosti úveru. Vyplýva to aj z jazykového výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k uzavretiu zmluvy. Predmetné ustanovenie jednoznačne pojednáva o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, teda o jednom konkrétnom termíne. Takýto údaj má byť uvedený konkrétnym dátumom konečnej splatnosti úveru, teda dňom, mesiacom a rokom. Nie je postačujúce, že si dlžník
- spotrebiteľ dokáže uvedený termín odvodiť od iných v zmluve uvedených údajov (napríklad počet splátok, termín ich splatnosti a podobne). Odvolací súd konštatuje, že je výslovne v nesúlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak žalobca predložil žalovanému ako spotrebiteľovi zmluvu, ktorej náležitosti nie sú na prvý pohľad zrejmé a konkrétne. Je neprijateľné, aby spotrebiteľ nemal v zmluve presne určený termín konečnej splatnosti úveru a namiesto toho bol ešte zaťažený jeho výpočtom vychádzajúc od zmluvného dojednania. 12. Ak zákonodarca určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti obsahovať isté náležitosti, je úlohou dodávateľa tieto údaje vo svojom návrhu zmluvy jasne a zrozumiteľne uviesť tak, aby sa ich mohol spotrebiteľ priamo z návrhu dozvedieť bez toho, aby si ich musel odvodzovať od iných údajov.
13. Prvoinštančný súd rozhodol správne a zákonne, ak žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovel. V danom spore bolo preukázané, že úverová zmluva uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje povinné náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, absencia ktorých spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a teda žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi všetko, čo žalobca zaplatil nad poskytnutú sumu 600 eur. V danom prípade žalovaný poskytol žalobcovi sumu práve 600 eur, pričom od žalovaného prijal plnenie v sume 1.176 eur. Plnenie nad sumu 600 eur predstavuje v zmysle § 451 ods. 2 Obč. zákonníka plnenie bez právneho dôvodu, ktoré je žalovaný v zmysle § 451 ods. 1 Obč. zákonníka povinný vydať.
14. Keďže žalobca zaplatil žalovanému viac finančných prostriedkov, ako mu bolo žalovaným poskytnutých, na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo dôvodné zaviazať žalovaného v sume 576 eur.
15. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania (vrátane námietok týkajúcich sa rozhodcovskej zmluvy) proti rozsudku súdu prvej inštancie nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť.
16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 251 CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 CSP v zásade patrí právo na náhradu trov odvolacieho konania. Zo spisu však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané trovy žalobcu v zmysle § 251 ods. 1 CSP, preto odvolací súd rozhodol, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
17. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).