Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/187/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a členov senátu JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobkýň: 1. F. T., nar. XX. W. XXXX, K. XXX/XX, H. - E., 2. Y. T., nar. XX. K. XXXX, L. U. XXXX/XX, H. - E., 3. G. M., nar. XX. O. XXXX, H. 11XX, H. - E., spoločne zastúpených: Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r.o., Bratislava, proti žalovanému: D. F., nar. X. G. XXXX, K. XXX/X, H. - E., zastúpenému: JUDr. Peter Vačok, advokát, Bratislava, o 150.000 €, na odvolanie oboch strán proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 3 C 237/2015-149 z 18. januára 2017 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje vo vyhovujúcej časti, pokiaľ bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni v 1. rade 15.000 €, žalobkyni v 2. rade sumu 7.000 € a žalobkyni v 3. rade sumu 8.000 €, ako aj v jeho celej zamietajúcej časti. II. V časti, v ktorej bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni v 2. rade ďalších 3.000 € a žalobkyni v 3. rade ďalších 2.000 €, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu zamieta aj v tejto časti. III. Žalobkyniam priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov prvoinštančného a odvolacieho konania, pričom z priznaného nároku patrí žalobkyni v 1. rade 50 %, žalobkyni v 2. rade 23 % a žalobkyni v 3. rade 27 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 3 C 237/2015-149 z 18. januára 2017 súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žaloby a (I) zaviazal žalovaného, aby zaplatil žalobkyni v 1. rade 15.000 €, žalobkyni v 2. rade 10.000 € a žalobkyni v 3. rade 10.000 €, (II) vo zvyšku (t. j. 55.000 € pre žalobkyňu v 1. rade a po 30.000 € pre žalobkyne v 2. a 3. rade) žalobu zamietol a (III) žalobkyniam priznal nárok na náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3.1 Žalobkyňa v 1. rade bola manželkou a žalobkyne v 2. a 3. rade dcérami zosnulého F. T.. Dňa 20. augusta 2013 sa žalovaný požitím alkoholu priviedol do stavu komplikovanej ťažkej opitosti a psychickej poruchy, pod vplyvom ktorej opakovane napadol otváracím nožom zosnulého F. T., ktorého predtým pozval k sebe do bytu a s ktorým spoločne popíjal slivovicu. Pri napadnutí spôsobil menovanému bodno- reznú ranu krku s prerušením pravej spoločnej krčnej tepny, následkom čoho došlo ku krvácajúcemu šoku a k úmrtiu F. T.. Za toto konanie, ktoré bolo kvalifikované ako trestný čin opilstva, bol žalovaný právoplatným rozsudkom Okresného súdu Senica odsúdený a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 roky nepodmienečne. Týmto rozsudkom boli žalobkyne so svojimi nárokmi odkázané na občianske súdne konanie.

3.2 Tento skutok žalovaného vyvolal trvalé a neodstrániteľné následky, ktoré narušili celistvosť rodiny žalobkýň a zabránili vytváraniu a rozvíjaniu citových väzieb žalobkýň so zomrelým. Žalobkyni v 1. rade bola smrťou jej manžela spôsobená veľká citová ujma. S manželom tvorili spoločnú domácnosť 44 rokov. Mohla sa na neho obrátiť so svojimi problémami, bol jej oporou v zdravotných problémoch. Jeho radosť zo života a ochota pomôcť jej dodávala pocit spokojnosti. S jeho smrťou sa doteraz nevyrovnala, stále absolvuje psychiatrickú liečbu. Žalobkyne v 2. a 3. rade mali v osobe svojho otca ochrancu a vzor, ktorý ich vedel vždy motivovať a viesť k životným cieľom a hodnotám. Mali ho rady pre jeho priateľskú povahu a láskavý prístup nielen k nim, ale aj k vnúčatám. Nežili s ním v spoločnej domácnosti, zosnulý však pre nich často organizoval spoločné stretnutia a oslavy. Žalobkyňa v 2. rade rodičov kvôli práci navštevovala približne raz za mesiac, žalobkyňa v 3. rade sa s nimi stretávala každý deň; zosnulý do jej domácnosti prichádzal približne dvakrát do týždňa. Zosnulý obom žalobkyniam v 2. a 3. rade vypomáhal s výchovou a starostlivosťou o vnúčatá.

4. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie po citácii § 11 a § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch je jediným prostriedkom zmierenia straty blízkej osoby pre žalobkyne. Hoci je nemajetková ujma ťažko vyčísliteľná finančne, súd prvej inštancie vzal do úvahy viacero kritérií. Smrť blízkej osoby predstavuje neodčiniteľnú ujmu a najzávažnejšie porušenie ochrany osobnosti. Na druhej strane súd zohľadnil vek zomrelého a okolnosť, že žalobkyne neboli na ňom závislé výživou ani inak materiálne. Takisto vzal do úvahy, že žalovaný sa skutku dopustil v nevedomosti - v stave komplikovanej ťažkej opitosti. Jeho zodpovednosť je však založená na objektívnom princípe, teda zavinenie nie je podstatné. S ohľadom na kritériá uvedené v § 13 ods. 3 Obč. zák. považoval súd prvej inštancie za primeranú pre žalobkyňu v 1. rade sumu 15.000 € a pre žalobkyne v 2. a 3. rade sumu po 10.000 € pre každú. Takto určené sumy nevybočujú z priemeru, ktoré boli judikované všeobecnými súdmi, ako aj najvyšším súdom v podobných prípadoch, pričom táto judikatúra nie je v rozpore s judikatúrou iných európskych súdov, resp. ESĽP.

5. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietavej časti podali včas odvolanie žalobkyne bez uvedenia odvolacích dôvodov a odvolacieho návrhu. Doplnili ho neskorším podaním s návrhom zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátiť na ďalšie konanie. V tomto podaní súdu prvej inštancie vytkli nesprávne skutkové zistenia, ako aj nesprávne právne posúdenie veci. Súd nedostatočne prihliadol na spôsob spáchania skutku žalovaného a následky. Smrti zomrelého predchádzalo utrpenie spôsobené viacerými bodnými ranami zo strany žalovaného. Myšlienka na to bude žalobkyne sprevádzať po celý život, a preto je ich ujma vyššia. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil vyšší vek zosnulého, ktorý mu práveže umožnil plnohodnotne sa venovať rodine namiesto práce. Ten pritom pôsobil na život žalobkýň v rozsahu presahujúcom bežný priemer. Žalovaný sa takisto žalobkyniam nijako neospravedlnil. Urobil tak účelovo až po podaní tejto žaloby. Súd prvej inštancie mal tiež zohľadniť, že žalobkyňa v 1. rade nesie smrť manžela ťažko, musí byť liečená, zomrelý netrpel zdravotnými problémami a o rodinu sa nadštandardne staral.

6. Žalovaný sa k tomuto odvolaniu doručenému mu 11. mája 2017 a 10. júla 2017 nevyjadril.

7. Včas podaným odvolaním sa aj žalovaný domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Predovšetkým vytkol súdu prvej inštancie, že vydal vo veci platobný rozkaz, čo bolo v rozpore s ustálenou judikatúrou, s Občianskym zákonníkom a aj so samotným charakterom sporu. Proti tomu žalovaný podal sťažnosť predsedovi súdu, ktorý ju zamietol a vo svojom rozhodnutí prejudikoval rozhodnutie súdu. Súd prvej inštancie nezohľadnil všetky okolnosti, za ktorých došlo k úmrtiu zosnulého. Ten sa so žalovaným poznal, medzi sebou nemali spory, k trestnej činnosti došlo pri spoločnom popíjaní s ním, navyše žalovaný si nie je vedomý svojho konania, čo je zrejmé zo znaleckých posudkov v trestnom konaní. Súd sa nezaoberal dostatočne individuálnymi okolnosťami, keď samotná existencia rodinného vzťahu žalobkýň k zosnulému neopodstatňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie mal zohľadniť vek zosnulého, ako aj to, že už nemal vyživovaciu povinnosť voči maloletým, so žalovanými v 2. a 3. rade nebýval v spoločnej domácnosti a aj jeho vnučky sú už samostatné a bývajú oddelene. Za závažnú ujmu treba považovať takú ujmu, ktorú takto vníma každá iná fyzická osoba a ktorá nie je ujmou bežnou. Nestotožnil sa ani s výškou priznanej náhrady, keď podľa judikatúry suma 15.000 € sa priznáva v prípadoch, keď došlo k strate na životoch detí. Poukázal na § 5 zák. č. 215/2006 Z. z., ktorý v prípade smrti priznáva nárok na odškodnenie v sume 50-násobku minimálnej mzdy. Aj žalobkyňami predložené rozhodnutia svedčili o tom, že nároky v sume 100.000 €, resp. 80.000 € pre príbuzných boli v konaní zamietnuté, resp. rozsudky súdov prvej inštancie v daných

veciach boli zrušené. Nesúhlasil ani s priznaním nároku na náhradu trov konania, keď súd mal rozhodnúť podľa pomeru úspechu vo veci podľa § 255 C. s. p. Pomer úspechu žalobkýň bol nie 100 %-ný, ale 25,3 %-ný.

8. Žalobkyne vo vyjadrení k odvolaniu žiadali tento rozsudok zmeniť v zmysle ich odvolacieho návrhu. Nesúhlasili s názorom žalovaného, že platobný rozkaz bol vydaný v rozpore so zákonom. Jeho vydanie žalovanému nijako neubralo možnosť brániť sa proti nemu, čo aj využil, preto mal možnosť uskutočňovať svoje procesné práva. Žalobkyne v konaní jednoznačne dokázali, ako citeľne budú pociťovať stratu milovanej blízkej osoby. Súd vzal do úvahy aj okolnosti, ktoré boli na prospech žalovaného, priznanú náhradu považujú za príliš nízku, kvôli čomu podali odvolanie. Odkaz na zákon č. 215/2006 Z. z. považujú za nenáležitý, pretože ho na vec nemožno aplikovať. Nesúhlasili ani s aplikáciou § 255 C. s. p. tak ako ju predostiera žalovaný.

9. Odvolací súd sa najskôr zaoberal náležitosťami odvolania žalobkýň. Podľa § 363 C. s. p. sa v odvolaní okrem iného uvedie, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody); prípustné odvolacie dôvody sú potom vymedzené v § 365 C. s. p. Podľa § 365 ods. 3 C. s. p. možno odvolacie dôvody meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. V prerokúvanej veci podali žalobkyne prostredníctvom advokáta najskôr odvolanie, ktoré neobsahovalo žiadne konkrétne odvolacie dôvody (tzv. blanketové odvolanie). Podľa § 373 ods. 1 C. s. p. vo všeobecnosti platí, že ak odvolanie nemá náležitosti, treba odvolateľa vyzvať na ich doplnenie. To však neplatí, pokiaľ odvolanie neobsahuje odvolacie dôvody. Na doplnenie týchto dôvodov súd podľa jasného ustanovenia § 373 ods. 1 druhej vety C. s. p. nevyzýva. Žalobkyne odvolacie dôvody doplnili až podaním došlým súdu prvej inštancie 5. mája 2017. Odvolací súd však nepovažoval toto podanie za neprípustné doplnenie odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 3 C. s. p. Napadnutý rozsudok totiž nebol zástupcovi žalobkýň celkom správne doručený. Podľa plnomocenstiev založených v spise na č. l. 9 až 11 žalobkyne splnomocnili na svoje zastupovanie „Advokátsku kanceláriu JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o.“, IČO: 36 856 592. Súd prvej inštancie však napriek tomu doručoval napadnutý rozsudok nie takto určenej zástupkyni, ale doručoval ho JUDr. Gabrielovi Almášimu ako fyzickej osobe. Táto fyzická osoba však nebola žalobkyňami na zastupovanie splnomocnená, v dôsledku toho súd prvej inštancie nesprávne doručoval napadnutý rozsudok do jej rúk. Takéto zákonu nevyhovujúce doručenie nevyvolalo plynutie zákonnej 15-dňovej lehoty na podanie odvolania v zmysle § 362 ods. 1 C. s. p. Preto treba doplnenie odvolacích dôvodov považovať za podané v odvolacej lehote, a teda prípustné (§ 365 ods. 3 C. s. p. a contrario).

10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

11. Odvolací súd nepovažuje za vadu konania postup súdu prvého stupňa, ktorý voči žalovanému vydal platobný rozkaz. Podľa § 172 ods. 1 O. s. p. bolo platobný rozkaz možné vydať, ak nárok vyplýval zo skutočností tvrdených navrhovateľom. Možno súhlasiť s odvolateľom, že v prípadoch žalôb o ochranu osobnosti formou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vydanie platobného rozkazu neobvyklé. Ak však súd prvej inštancie považoval nárok za preukázaný skutočnosťami, ktoré v žalobe tvrdili žalobkyne, neporušil vydaním platobného rozkazu zákon. Okrem toho však žalovaný v odvolaní neuvádza, akým spôsobom sa mu sťažila obrana v konaní alebo sa mu znemožnilo uskutočňovanie jeho procesných práv. Žalovaný proti platobnému rozkazu podal odpor, v dôsledku čoho súd nariadil pojednávanie (§ 174 ods. 1 O. s. p.), na ktoré žalovaného riadne predvolal, umožnil mu predniesť svoje návrhy a navrhnúť dôkazy. Samo vydanie platobného rozkazu nemožno považovať ani za neprípustné prejudikovanie rozhodnutia vo veci samej. Už zo samotného § 172 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že súd týmto spôsobom môže postupovať, pričom následkom podania odporu je prejednanie veci na pojednávaní. Sám zákon teda počíta s tým, že súd (sudca) najskôr vydá rozhodnutie v skrátenom konaní, no následne vec prejednáva znova, ak žalovaný s takýmto skráteným rozhodnutím nesúhlasí. Okrem toho námietka žalovaného vychádza z mylnej premisy, že sudca pred vynesením rozsudku nesmie prejaviť žiaden právny názor na vec. Z § § 181 ods. 2 C. s. p., podľa ktorých je sudca povinný informovať strany o predbežnom právnom posúdení veci, však celkom zjavne vyplýva opak. Preto ani vyjadrenie určitého názoru na vec formou platobného rozkazu neznamená, že by sa tým neprípustne predbiehalo rozhodnutie vo veci samej, keďže vec sama

bude predmetom opätovného posudzovania po podaní prípadného odporu. Napokon, v prerokúvanej veci sú súdom prvej inštancie priznané niekoľkonásobne nižšie než sumy žalované a priznané platobným rozkazom, z čoho je zrejmé, že podanie odporu malo svoj úspech.

12. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odsekoch 3.1 až 3.3 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Súd prvej inštancie v odsekoch 5 až 18 svojho rozsudku zrozumiteľne opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil, ako vyhodnotil prípadné rozpory medzi nimi. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise, ani obsahu výsluchov účastníkov a svedkov tak, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní. Samotné hodnotenie dôkazov potom zodpovedá formálnej logike, ako aj všeobecným skúsenostiam.

13. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že podľa § 11 ods. 1 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba (človek, § 7 ods. 1 Obč. zák.) právo na ochranu osobnosti. Podľa dnes už ustálenej judikatúry (porov. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 77/2009, 5 Cdo 265/2009, 4 Cdo 168/2009, 2 Cdo 194/2011, 3 Cdo 228/2012, judikát R 1/2015) je súčasťou práva na ochranu osobnosti i právo na súkromie a rodinný život, ktoré v sebe zahrňuje tiež právo fyzickej osoby na spolužitie s ďalšími osobami, predovšetkým s členmi rodiny. Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávny konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva, najmä právo na súkromný a rodinný život. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie, ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi sú predovšetkým neoprávnenosť zásahu a jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na chránené osobnostné práva fyzickej osoby. Medzi neoprávneným zásahom a poškodením (ohrozením) niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti.

14. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie je zrejmé, že nebohý F. T. bol 20. augusta 2013 manželom žalobkyne v 1. rade a otcom žalobkýň v 2. a 3. rade. Medzi žalobkyňami zosnulým tak existoval rodinný - priamy príbuzenský vzťah, ktorý nebol len formálny, ale aktívny živý. Taktiež je dokázané, že žalovaný svojím protiprávnym konaním spôsobil smrť F. T., za čo bol aj právoplatne odsúdený rozsudkom trestného súdu. Smrťou F. T. došlo k pretrhnutiu rodinných a súkromných vzťahov žalobkýň k nemu. Podľa už uvedeného výkladu tak toto protiprávne konanie v priamej príčinnej súvislosti negatívne zasiahlo do práva žalobkýň na ochranu súkromia a rodinného života, teda do zásahu do práva na ochranu osobnosti podľa § 13 ods. 1 Obč. zák., ako správne uzavrel súd prvej inštancie. Tento zásah v podobe smrti človeka je (za súčasného stavu vedeckých poznatkov) neodstrániteľný, preto súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že tu prichádza do úvahy len poskytnutie zadosťučinenia vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. Smrť blízkeho príbuzného (manžela a otca žalobcov), ku ktorému v čase jeho smrti existovali intenzívne a živé rodinné väzby, nemožno totiž odčiniť iným spôsobom. Žalovaný správne poukazuje na závery judikatúry, podľa ktorej za ujmu v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo intenzitu zásahu jeho trvania alebo dopad alebo dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a v čase podobne vnímala aj každá iná fyzická osoba (porovnaj v tomto smere judikát R 53/2010). Súd prvej inštancie však vo svojom rozsudku odôvodnil, prečo mohli a mali žalobkyne objektívne považovať vzniknutú ujmu za ujmu závažnú. Žalobkyňa v 1. rade bola dlhoročnou manželkou zosnulého, ich manželstvo bolo riadne a usporiadané, žili čulým rodinným

životom zosnulý jej bol oporou. Žalobkyne v 2. a 3. rade síce boli dospelými dcérami, avšak so zosnulým otcom udržiavali intenzívny vzťah prostredníctvom svojich detí - vnúčat zosnulého, a žalobkyňa v 3. rade aj preto, že žili v blízkosti a mali možnosť sa stýkať často. Preto nemožno súhlasiť s námietkami žalovaného, že by súd prvej inštancie založil svoj záver o existencii závažnej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. len na samotnej existencii rodinného pomeru.

15. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka neustanovuje žiadne medze pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vyplývajú však z neho taxatívne dve kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia je čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia) a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo (pričom vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne, napríklad, aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu). Druhé kritérium (okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo), je stanovené zámerne veľmi všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Tým je sledovaný cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s princípom spravodlivosti pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s tým, ako súd prvej inštancie posúdil tieto kritériá. V prospech žalovaného zohľadnil to, že svoj skutok spáchal v nevedomosti, hoci ho to nezbavuje objektívnej zodpovednosti za zásah do práva žalobkýň na ochranu osobnosti. Nemožno súhlasiť s námietkou žalovaného, že bolo potrebné zohľadniť aj to, že zosnulý so žalovaným pred smrťou spoločne popíjali alkohol. Uvedená okolnosť totiž v prerokúvanej veci nemala žiaden vecný súvis so zranením a smrťou F. T.. Samotné spoločné popíjanie totiž ani nespôsobilo jeho smrť, ani nebolo príčinou určitého osobitného - neočakávaného vývoja skutkového deja. Takisto nebolo dokázané, že by zosnulý mal dôvod sa domnievať, že spoločné popíjanie môže takýmto spôsobom skončiť. Žalovaný nedokázal, že by zosnulý o takomto dôvode vedel, teda že by sa dobrovoľne vystavil tomuto riziku. Konanie, ktoré vyústilo do smrti zosnulého, malo pôvod v osobitnom psychickom stave žalovaného vyvolanom konzumáciou veľkého množstva alkoholu. Nebolo však dokázané ani to, že by sa zosnulý na vzniku tohto stavu akokoľvek podieľal, teda že by napr. povzbudzoval žalovaného do pitia, provokoval ho a pod. Až v tomto prípade by bolo možné uvažovať nad tým, že si zosnulý svoju smrť čiastočne spoluzavinil. Len samotná okolnosť, že pristal na spoločné popíjanie so žalovaným, ešte takéto spoluzavinenie zakladať nemôže.

16. Pri posudzovaní „závažnosti nemajetkovej ujmy“ v rodinných vzťahoch ako druhého kritéria v zmysle § 13 ods. 3 Obč. zák. nemožno podľa citovaného judikátu R 53/2010 vychádzať len zo subjektívnych pocitov dotknutej osoby, ale ani zo subjektívnych predstáv sudcu o význame toho-ktorého rodinného a súkromného vzťahu. Rozhodujúca je totiž objektívna povaha (charakter) zásahu a objektívna povaha (charakter) vzniknutej ujmy. Z týchto úvah potom vyplýva aj vzťah medzi morálnou satisfakciou podľa § 13 ods. 1 Obč. zák. a náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zák., ktorý v zásade nie je komplementárny ani podmienený, ale navzájom nezávislý. Ak určitý konkrétny zásah opodstatňuje poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože ujma ním spôsobená napĺňa znaky uvedené v § 13 ods. 2 Obč. zák., nemôže postačovať morálne zadosťučinenie. To ale znamená, že prípadné poskytnutie primeraného zadosťučinenia v nemateriálnej podobe v týchto prípadoch nemôže vylúčiť ani znížiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri skúmaní, či má dotknutá osoba nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je preto irelevantné, či pôvodca zásahu v konkrétnom prípade poskytol alebo neposkytol zadosťučinenie morálne (napríklad ospravedlnenie). V prerokúvanej veci teda nie je vôbec podstatné, či sa žalovaný žalobkyniam za smrť ich manžela a otca ospravedlnil alebo nie. Ak je totiž ním vyvolaný zásah do práva na ochranu osobnosti takej intenzity, že ho treba odškodniť nemajetkovou ujmou v peniazoch, potom žalovaného ani prípadné ospravedlnenie nemôže zbaviť povinnosti zaplatiť túto náhradu. Ak nie je takejto ujmy, potom by musela byť žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietnutá súd by sa nezaoberal otázkou, či by prichádzala do úvahy morálna satisfakcia, pretože žalobkyne takúto morálnu satisfakciu nepožaduje (porov. § 216 ods. 1 C. s. p.). V prerokúvanej veci však súd prvej inštancie správne ustálil, že došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkýň a tomuto zásahu možno urobiť zadosť len peňažnou satisfakciou. Žalobkyne však boli vo vzťahu k zomrelému v rôznych príbuzenských vzťahoch, pričom aj intenzita ich rodinných a súkromných vzťahov k nemu bola odlišná. Odvolací súd potom nesúhlasí s námietkami žalobkýň, že by súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nedostatočne prihliadol

na ich konkrétne vzťahy k zosnulému; naopak, čiastočne sa odvolací súd stotožňuje s námietkami žalovaného, že výška náhrady nemajetkovej ujmy je u žalobkýň v 2. a 3. príliš vysoká.

17. Odvolací súd súhlasí s výškou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch priznanej žalobkyni v 1. rade. Táto v čase skutku 62-ročná žalobkyňa žila s nebohým F. T. v manželstve a spoločnej domácnosti 44 rokov. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že obaja spolu žili riadnym a harmonickým manželským životom, spoločne sa starali o domácnosť a deti. Zosnulý mal v čase skutku 65 rokov a zo zisteného skutkového stavu nevyplývajú také okolnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať na skorú prirodzenú smrť nebohého alebo rozpad manželstva so žalobkyňou v 1. rade, v dôsledku čoho bolo možné očakávať, že žalobkyňa bude s manželom žiť vo vytvorenom vzťahu naďalej. Smrť manžela znamenala pre žalobkyňu v 1. rade náhle pretrhnutie intenzívnych väzieb na najbližšiu osobu, s ktorou prežila podstatnú časť svojho života a ku ktorej mala vybudovaný silný a blízky vzťah. Následky toho zásahu sa prejavili nielen v bežnom pocite zármutku nad stratou príbuzného, ale aj v psychických problémoch, ktoré musela kompenzovať až psychiatrickou liečbou. Už zo Zákona o rodine (č. 36/2005 Z. z.) pritom vyplýva, že vzťah medzi manželmi je najbližším príbuzenským vzťahom, z ktorého vyplývajú najosobnejšie vzájomné povinnosti (žiť spolu, byť si verný, spoločne sa starať, § 18 Zák. o rodine), z čoho je zrejmé, že aj právny poriadok považuje vzťahy medzi manželmi za mimoriadne dôležité a ochranyhodné, takže zásah do nich je potrebné hodnotiť osobitne prísne. Žalobkyňa v 1. rade sa však mýli vo svojom odvolaní, ak tvrdí, že tieto okolnosti súd prvej inštancie nezohľadnil. Naopak, zohľadnil ich a priznanú náhradu nemajetkovej ujmy týmto okolnostiam prispôsobil. Vzhľadom na to považuje odvolací súd sumu 15.000 € priznanú žalobkyni v 1. rade súdom prvej inštancie za primeranú a určenú v súlade s kritériami § 13 ods. 3 Obč. zák.

18. Žalobkyne v 2. a 3. rade sú dcérami nebohého F. T.. Zo všeobecných skúseností ľudského života, ale aj z niektorých noriem právneho poriadku (napr. prednosti manželského výživného pred výživným pre rodičov) možno dospieť k poznaniu, že vzťah dospelých detí k rodičom nie je natoľko intenzívny ako napríklad vzťah rodičov k deťom alebo vzájomný vzťah manželov vo fungujúcom harmonickom manželstve. Tento poznatok je dôsledkom ľudskej prirodzenosti, kedy sa deti postupne odpútavajú od rodičov, hľadajú si vlastné známosti, lásky a manželstvá, s ktorými zakladajú nové životné spoločenstvá, ktoré sa stávajú centrom ich záujmu. Tým postupne slabne intenzita rodinných a súkromných vzťahov detí k rodičom, pretože ťažisko ich súkromného a rodinného života sa v prvom rade presúva do ich novej rodiny a intenzívnejšie vzťahy sa budujú s manželom (životným partnerom) a spoločnými deťmi. Napokon, už v Biblii možno čítať, že „muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Genesis 2, 24). Neznamená to teda, že by dospelé deti prestali mať ochranyhodný súkromný a rodinný vzťah k svojich rodičom úplne, ale len toľko, že intenzita tohto vzťahu klesá v porovnaní so vzťahom, ktorý si k sebe vytvárajú manželia alebo ktorý majú rodičia k svojim deťom. V prerokúvanej veci ani žalobkyňa v 2. ani v 3. rade nežili so zosnulým v spoločnej domácnosti, pretože mali vlastných partnerov a vlastné deti. Žalobkyňa v 3. rade žila v tom istom meste, nebohého otca však v podstate denne navštevovala. Žalobkyňa v 2. rade žila v inom meste, hoci aj v tom istom okrese, a s nebohým sa osobne nestretávala denne, ale nanajvýš raz do mesiaca. Preto aj keď obe tieto žalobkyne boli otcovou smrťou zasiahnuté, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu hodnotiť ich vzťah k otcovi (ako súčasť ich rodinného a súkromného života) za natoľko intenzívny, ako je tomu v prípade žalobkyne v 1. rade. Preto odvolací súd považoval nemajetkovú ujmu na rodinnom a súkromnom živote u týchto žalobkýň za výrazne menšiu než u nej a za primerané považuje priznať im náhrady 7.000 €, resp. 8.000 €.

19. Neobstoja odvolacie námietky žalobkýň, že si okolnosti prerokúvanej veci vyžadujú priznať žalobkyniam výrazne vyššie sumy. Vyššie uvedené náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd okrem iného vychádzajú aj z dostupných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v podobných prípadoch. Tak napr. vo veci 4 Cdo 139/2011 priznali súdy rodičom dieťaťa zomrelého pri dopravnej nehode sumu 15.000 €, pričom ako bolo uvedené, rodinné a súkromné vzťahy rodiča k dieťaťu sú omnoho silnejšie než smerom naopak. Vo veci 3 Cdo 228/2012 bolo priznaných pri strate manželky a syna, teda dvoch najbližších osôb, 23.000 €. Taktiež vo veci 1 Cdo 77/2009 bolo priznaných 6.600 € za úmrtie syna a brata a vo veci 2 Cdo 194/2011 8.300 € za smrť manžela. Takisto prehľad spracovaný v poslednom období v odbornej literatúre [porov. Šorl, R.: Náhrada nemajetkovej ujmy (bolestné za smútok) pozostalého príbuzného Stav a východiská 1. časť. Bulletin slovenskej advokácie 9/2017, s. 10 až 12] ukazuje, že rozsudky priznávajúce podstatne vyššie sumy sú menej početné a sumy žiadané žalobkyňami sú celkom ojedinelé. Prevažná väčšina vecí prerokúvanej všeobecnými súdmi priznáva pri strate manžela a jedného rodiča príbuzným náhradu nemajetkovej ujmy vo výške priznanej týmto rozsudkom.

20. Vo všeobecnosti sa odvolací súd nestotožňuje so snahou žalobkýň dosiahnuť pre seba niekoľko desaťtisícové náhrady od žalovaného tým, že sa bude poukazovať na ojedinelé rozsudky súdov, ktorými boli takéto sumy priznané. Úlohou súdov pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je „súperiť“ o to, kto prizná pozostalým viac. Naopak, ako vyplýva z judikatúry najvyššieho súdu, každé priznanie určitej sumy musí byť riadne a spoľahlivo odôvodnené skutkovými okolnosťami prípadu. Na druhej strane však povaha náhrady nemajetkovej ujmy vylučuje možnosť akokoľvek spoľahlivej kvantifikácie. V týchto prípadoch sa totiž peniazmi odškodňuje niečo, čo samo osebe žiadnu majetkovú hodnotu nemá (osobnosť človeka), a preto je akákoľvek presnejšia kvantifikácia uplatňovaných súm nemožná. Práve preto súdy musia pristupovať k priznávaniu týchto súm obozretne a triezvo a nepriznávať excesívne sumy, ktoré síce lahodia žalobcom, ale sú zjavne nereálne vo vzťahu k priemerným majetkovým a príjmovým pomerom v Slovenskej republike (ak ide o nároky podľa slovenského práva). Priznanie súm, ktoré niekoľko desať- a stonásobne prevyšujú napríklad priemerný mesačný zárobok a sú preto (najmä z hľadiska priemerného pôvodcu zásahu) reálne nesplatiteľné, nemožno v žiadnom prípade považovať za primerané finančné zadosťučinenie za akýkoľvek zásah do práv na ochranu osobnosti. Osobitne je potrebné vyvarovať sa toho, aby boli priznávané náhrady nemajetkovej ujmy v takmer „trestnej“ výške, teda vo výške, ktorá pôsobí viac ako trest pre pôvodcu zásahu než náhrada pre dotknuté osoby. Takéto trestné sumy (známe napr. v Spojených štátoch amerických pod označením punitive damages) sú totiž kontinentálnemu právu, ku ktorému sa radí aj Slovenská republika, neznáme (porov. napr. rozsudok Spolkového súdneho dvora sp. zn. IX ZR 149/91, ktorým bol pre rozpor s verejným poriadkom odopretý výkon rozsudku odsudzujúceho na platenie punitive damages). Ak by sa však rozlišovalo v sumách priznávaných voči fyzickým osobám a právnickým osobám podľa ich schopnosti platiť, znamenalo by to, že náhrada nemajetkovej ujmy by mala jednoznačne trestný charakter, keďže jej výška by sa určovala s prihliadnutím na osobu pôvodcu (páchateľa), čo je typický rys trestného práva. Z toho vyplýva, že náhradu nemajetkovej ujmy možno voči fyzickým a právnickým osobám priznávať len podľa tých istých kritérií, a pri určovaní ich celkovej výšky prihliadať aj na ich všeobecnú primeranosť v podmienkach Slovenskej republiky.

21. Treba tiež čiastočne súhlasiť so žalovaným v tom, že pri určovaní týchto súm je potrebné prihliadať aj na hodnotovú jednotnosť právneho poriadku. Právne predpisy totiž v určitých prípadoch upravujú nárok príbuzných na „odškodnenie“ (náhradu) za smrť ich blízkeho príbuzného. Takéto predpisy síce nie sú priamo použiteľné v prerokúvanej veci, avšak práve prostredníctvom týchto noriem dáva zákonodarca najavo, aké sumy považuje za primerané na odškodnenie straty ľudského života. Preto z hľadiska právnej istoty a hodnotovej jednoty právneho poriadku ťažko zlučiteľné, aby náhrady nemajetkovej ujmy za smrť blízkych príbuzných priznávané podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka niekoľkonásobne prevyšovali sumy odškodnení v už citovaných prípadoch. Napríklad z ustanovení § 5 ods. 1 a § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi vyplýva, že v prípade smrti majú pozostalí nárok na jednorazové odškodnenie vo výške 50-násobku minimálnej mzdy, teda (v roku 2013, kedy došlo v prerokúvanej veci k zásahu do práv žalobkýň) vo výške 16.900 €. Táto suma je podľa cit. § 6 aj najvyššou sumou celkového odškodnenia, ktoré podľa uvedeného zákona možno priznať. Ďalej § 94 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v prípade úmrtia pri pracovnom úraze priznáva pozostalej manželke a deťom jednorazové odškodnenie, ktoré sa odvíja od denného vymeriavacieho základu (teda v podstate stúpa s tým, ako stúpa zárobok zomrelého). Jeho maximálna suma je však obmedzená na približne 50.000 € pre manželku a 50.000 € pre všetky deti, pričom túto výšku môže dosiahnuť u zomrelého, ktorý denne zarábal viac ako 68 €. Hoci sa teda tieto sumy zdajú vyššie, ich výpovedná hodnota je menšia, keďže sú založené na princípe zásluhovosti pri prispievaní do systému úrazového poistenia. Z iného uhla pohľadu možno poukázať na to, že zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia umožňuje v položke 255 prílohy 1 ohodnotiť „vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií (overené príslušným psychiatrickým pracoviskom)“ od 260 do 1300 bodmi. Pri priemernej mzde za rok 2012 vo výške 805 € by hodnota jedného bodu podľa § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z. bola 16,10 €, čo by znamenalo náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozmedzí 4.186 až 20.930 €, po eventuálnom zvýšení o 20 % až po 25.116 €. Rozhodovaciu prax, kedy za zdravotne indikovanú psychickú ujmu možno priznať sumu 25.116 €, no za zdravotne neindikované a vo svojej podstate neuchopiteľné a neverifikovateľné následky straty blízkej osoby by sa priznávali sumy rádovo nižšie, nemožno považovať za spôsob podpory právnej istoty. V neposlednom rade aj komparatívny prehľad (porov. už cit. Šorl, R. Náhrada nemajetkovej ujmy (bolestné za smútok) pozostalého príbuzného Stav a východiská 2. časť. Bulletin slovenskej advokácie 10/2017, s. 12 a nasl.)

ukazuje, že ani v štátoch s podstate vyššou príjmovou úrovňou (Rakúsko, Švajčiarsko) sa sumy náhrad nemajetkovej ujmy príbuzných pohybujú v pomerne skromných výškach.

22. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd dospel k záveru, že suma 15.000 € priznaná súdom prvej inštancie žalobkyni v 1. rade zodpovedá kritériám § 13 ods. 3 Obč. zák. a okolnostiam prerokúvanej veci. Preto vo vzťahu k nej tak vyhovujúci, ako aj zamietavý výrok napadnutého rozsudku ako vecne správny podľa § 387 C. s. p. v celom rozsahu potvrdil. Sumy priznané žalobkyniam v 2. a 3. rade však nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 13 ods. 3 Obč. zák. a okolnostiam prerokúvanej veci, pretože sú príliš vysoké. Odvolací súd dospel k záveru, že ich treba znížiť na 7.000 €, resp. 8.000 €, v dôsledku čoho mohol odvolací súd podľa § 387 C. s. p. vyhovujúcu časť potvrdiť len do tejto výšky ako vecne správnu, zamietavú časť však musel potvrdiť celú. V časti, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni v 2. rade ďalších 3.000 € a žalobkyni v 3. rade ďalších 2.000 €, bolo treba nesprávny rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C. s. p. zmeniť a žalobu aj v tejto časti zamietnuť (výrok I).

23. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Žalovaný inak proti výroku o náhrade trov konania podal odvolanie, preto sa treba vyrovnať aj s jeho námietkami. Súd prvej inštancie výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanoveniami § 255 C. s. p. Podľa § 255 ods. 1 C. s. p. má súd priznať nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu veci. § 255 ods. 2 C. s. p. k tomu pomerne zbytočne vysvetľuje, že ak mala strana úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu. Podľa citovaných ustanovení C. s. p. je teda pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania rozhodujúci pomer úspechu vo veci, a to bez ohľadu na charakter veci alebo typ žalovaného plnenia. Civilný sporový poriadok neprevzal ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p., ktorý umožňoval priznať plnú náhradu trov aj pri čiastočnom úspechu, ak plnenie záviselo od znaleckého posudku alebo úvahy súdu. Z dôvodovej správy k návrhu C. s. p. (Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1333) však vyplýva, že zásada procesného úspechu vyjadrená v § 255 ods. 1 C. s. p. má umožniť súdu priznať plnú náhradu trov konania aj v tých prípadoch, kedy výška plnenia závisela od úvahy súdy (napr. pri náhrade nemajetkovej ujmy). Opačný názor žalovaného na výklad citovaného ustanovenia teda nie je v súlade s cit. ustanoveniami zákona.

24. V prerokúvanej veci ide práve o taký prípad. Žalobkyne sa domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výška závisí v podstate od úvahy súdu. Čo do základe nároku boli plne úspešné (súd dospel k záveru, že majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy), súd však inak uvážil výšku náhrady než žalobkyne. Na základe citovaného § 255 ods. 1 C. s. p. však je možné priznať im nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, teda 100 %. Podľa § 262 ods. 1 C. s. p. má súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodnúť o „nároku na náhradu trov“ s tým, že o výške náhrady trov rozhodne následne samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C. s. p.). Pojem „rozhodnutie o nároku“ treba vykladať tak, že musí ísť o rozhodnutie o všetkých prvkoch nároku (právneho vzťahu) s výnimkou konkrétnej sumy náhrady trov. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov tak musí jasne vymedzovať, komu sa nárok priznáva, proti komu tento nárok existuje a aký podiel alebo percento náhrady trov oprávnenému patrí. Ak na jednej strane nároku na náhradu trov vystupuje viacero subjektov, musí takýto výrok vyjadrovať aj vzťah medzi nimi, teda či ide o pomer delený (a v akom pomere) alebo spoločne a nerozdielne (porov. v tomto smere aj uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 222/2016). Súd prvej inštancie svoj výrok neformuloval zodpovedajúco týmto ustanoveniam. Pretože žalobkyne sú zastúpené jedným advokátom a pomer nárokov medzi žalobkyňami je delený (nejde o solidárny nárok), priznal odvolací súd každej z nich podiel na celkovom nároku na náhradu trov zodpovedajúci pomeru priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, teda 15.000 : 7.000 : 8.000 (výrok III).

25. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 419 a § 420 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.