Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-287-2017.pdf
PDF · 123.53 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/287/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudcov Mgr. Ivana Kubínyiho a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu T. proti žalovanej I. o zaplatenie 1.606,20 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe o zaplatenie 550,29 eur s príslušenstvom a iné, na odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 09. augusta 2017, č.k. 4Csp/9/2017-102, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu výroku I. a IV. p o t v r d z u j e .
Rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu výroku III. m e n í tak, že vzájomnú žalobu žalovanej proti žalobcovi o zaplatenie 400 eur zamieta.
Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom zo dňa 09. augusta 2017, č.k. 4Csp/9/2017-102 súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu o zaplatenie 1.606,20 eur s príslušenstvom. Konanie o vzájomnej žalobe v časti o zaplatenie 150,29 eur a v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 06.03.2014 do zaplatenia a v časti o zaplatenie finančného zadosťučinenia zastavil. Výrokom III. uložil žalobcovi zaplatiť žalovanej sumu 400,- eur, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom IV. rozhodol, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 50 %. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že veriteľ môže s úspechom uplatniť žalobu o vrátenie peňažných prostriedkov, ak svoj nárok vie preukázať. V spore o vrátenie peňažných prostriedkov má veriteľ ako žalobca bremeno tvrdenia, že dlžníkovi, konkrétne žalovanej na základe uzatvorenej zmluvy zo dňa 07.12.2012 skutočne poskytol finančné prostriedky v zmysle podmienok dohodnutých v zmluve. Ak veriteľ tieto skutočnosti nepreukáže, nemôže byť so svojou žalobou úspešný pre neunesenie dôkazného bremena. Až v prípade, že veriteľ preukáže poskytnutie peňazí, prechádza dôkazné bremeno na dlžníka, ktorý je povinný preukázať zaplatenie dlhu. Súd vykonal dokazovanie, ktoré navrhol žalobca, listinami, ktoré označil a pripojil k žalobe a taktiež vychádzal z tvrdení žalovanej. Žalobca tvrdil, že žalovanej poskytol finančné prostriedky vo výške 2.178,65 eur, pričom ani potom, ako bol vyzvaný, aby hodnoverne preukázal poskytnutie finančných prostriedkov spôsobom, ako to vyplýva z dohodnutých podmienok z úverovej zmluvy zo dňa 07.12.2012, konk. v ust. bodu 3.1 /t.j. v akých miestach (akceptujúcich kartu) a v akej výške financovala nákup, resp. na ktorých miestach na to určených vyberala finančnú hotovosť a v akej výške, resp. či tieto finančné prostriedky obdržala prevodom na ňou určený účet/ dôkazy o poskytnutí finančných prostriedkov v spornom rozsahu (t.j. 1.150,- eur) nepredložil. A preto súd vychádzajúc z tvrdenia žalovanej, ktorá uviedla, že jej predchodca žalobcu poskytol finančné prostriedky len vo výške 1.028,65 eur, mal preukázané poskytnutie finančných prostriedkov v tomto rozsahu, t.j. vo výške 1.028,65 eur. Aj keď žalobca tvrdil,
že žalovanej okrem finančných prostriedky vo výške 1.000,- eur na účet/adresu klienta a finančných prostriedkov vo výške 28,65 eur formou financovania cez POS terminál (ktoré žalovaná nepopiera) poskytol aj finančné prostriedky vo výške 1.150,- eur spôsobom - výber z bankomatu, ktoré výbery žalovaná v celom rozsahu poprela, súdu nepredložil doklad o tom, že sa tak stalo. Toto tvrdenie žalobcu nepreukazuje listina zo dňa 28.12.2012 predložená žalobcom, ktorou žalobca mal doručovať kreditnú kartu a to z dôvodu, že nepredložil tiež ďalšie dôkazy a to, že táto písomnosť spolu s kreditnou kartou bola žalovanej aj skutočne doručená a že žalovanej predchodca doručil aj PIN kód, s ktorým by mohla kreditnú kartu okamžite používať na čerpanie finančných prostriedkov. Na základe takto vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že predchodca žalobcu poskytol žalovanej finančné prostriedky v celkovej výške 1.028,65 eur. V ďalšom na posúdenie daného záväzkového vzťahu vo vzťahu k nároku žalobcu na rozsah povinností žalovanej aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy bola aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová, výška, počet a termíny splátok sa viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Teda je jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou dňa 07.12.2012 neobsahovala jednoznačne ani len výšku mesačnej splátky, pretože je určená ako min. 5 % z dlžnej čiastky zaokrúhlenej na najbližší násobok 300 eur, pričom však nie je zrejmé čo sa považuje za dlžnú čiastku, a preto výška splátky nie je zrejmá a nie je možné je možnú určiť ani výpočtom. V zmluve však absentuje aj údaj, aká časť splátky predstavuje istinu, úrok, poplatky a podobne, a v zmysle § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch sa potom takýto spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zákon ako obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvádza i údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a tento údaj v zmluve nie je vôbec uvedený. Aj keď je súdu známy Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. Klára Bíroová, súd konštatuje, s ohľadom na okolnosti v prejednávanej veci, je záver uvedeného rozhodnutia neaplikovateľný, pretože smernici, z ktorej toto rozhodnutie vychádza, nie je možné ani po tomto rozsudku priznať ani priamy ani nepriamy účinok a tiež je potrebné vyhodnotiť nečlenenie splátok na istinu, úroky a poplatky ako neprijateľnú spotrebiteľskú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. o/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi, pričom v konkrétnom správaní veriteľov sa to prejavuje v tom, že nielen do momentu vyžiadania si amortizačnej tabuľky, dokonca aj vypracovaním samotnej amortizačnej tabuľky - je to veriteľ, kto po podpise zmluvy jednostranne určuje, aká časť bude použitá na splátku istiny a aká časť bude použitá na splátku odmeny veriteľa bez toho, aby do toho mohol spotrebiteľ akokoľvek zasiahnuť. A keďže je poskytnutý úver bezúročný (a tiež bez poplatkov), súd dospel k záveru, že nie je možné posudzovať primeranosť resp. neprimeranosť (uvádzané žalovanou) úroku, pretože tento úrok v takomto prípade je nulový a nie je možné ho (resp. jeho výšku) posudzovať, či je resp. nie je vzhľadom na konkrétne okolnosti tohto právneho úkonu primeraný a tak i v súlade resp. v rozpore s dobrými mravmi. Úverová zmluva zo dňa 07.12.2012 teda neobsahuje zákonom určené údaje a úver treba považovať v súlade s ustanovením § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná z dôvodu, že spotrebiteľský úver, ktorý jej bol poskytnutý na základe zmluvy zo dňa 07.12.2012, sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, tak bola povinná vrátiť žalobcovi iba poskytnuté finančné prostriedky vo výške 600,- eur, bez akýchkoľvek úrokov a poplatkov, ktorú sumu žalobcovi ako vyplýva z predloženého potvrdenia žalobcu zo dňa 30.12.2016, uhradila už dňa 09.09.2013. V konaní však mal súd preukázané, že žalobca resp. predchodca žalobcu žalovanej poskytol aj sumu 428,65 (1.028,65 - 600) eur pričom, ako vyplýva z predloženého potvrdenia žalobcu zo dňa 30.12.2016 o prijatí splátok, i túto sumu žalovaná uhradila, a to už 06.03.2014. Na základe týchto skutočností a zákonných ustanovení súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaná si v tomto konaní voči žalobcovi uplatnila vzájomnou žalobou nárok (po čiastočnom späťvzatí) o zaplatenie sumy 400,- eur titulom bezdôvodného obohatenia, ktorý nárok odôvodnila tým, že v súvislosti s úverovou zmluvou zo dňa 07.12.2012 jej boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 1.028,65 eur, z ktorých v súlade so zmluvou jej boli poskytnuté len vo výške 600,- eur, t.j. do výšky dohodnutého úverového rámca vo výške 600,- eur, a ostatné finančné prostriedky jej boli poskytnuté bez právneho dôvodu. Úver, ktorý je podľa žalovanej bezúročný a bez poplatkov, žalobcovi v celom rozsahu uhradila a keďže jej boli poskytnuté finančné prostriedky v celkovej výške 1.028,65 eur a žalobcovi uhradila sumu 1.550,- eur, t.j. žalobcovi zaplatila viac, žiada žalobcu o vrátenie sumy
400,- eur. Podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa ust. § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca žalovanej poskytol na základe podmienok úverovej zmluvy zo dňa 07.12.2012, najmä o výške úverového rámca, finančné prostriedky vo výške 600,- eur. Taktiež mal súd preukázané vyjadreniami žalovanej, že nad rámec dohodnutého úverového rámca žalobca poskytol žalovanej ďalšie finančné prostriedky v celkovej výške 428,65 eur. Aj keď žalobca tvrdil, že žalovanej poskytol finančné prostriedky v celkovej výške 2.178,65 eur, tieto svoje tvrdenia nepreukázal. Vzhľadom na závery vykonaného dokazovania je úver, ktorý bol žalovanej poskytnutý na základe zmluvy zo dňa 07.12.2012, bezúročný a bez poplatkov, bola žalovaná povinná zaplatiť, vrátiť žalobcovi len sumu 600,- eur. Taktiež bola žalovaná povinná žalobcovi vrátiť aj ďalšie finančné prostriedky vo výške 428,65 eur, ktoré od žalobcu obdržala, ktoré získala bez právneho dôvodu (keďže žalobca jej poskytol finančné prostriedky, ktoré presahovali výšku dohodnutého úverového rámca). Súd mal v konaní preukázané potvrdením žalobcu o prijatých platbách, že žalovaná žalobcovi celkom uhradila sumu 1.550,- eur a teda aj sumu 600,- eur a aj sumu 428,65 eur žalobcovi už dňa 06.03.2014 v celom rozsahu vrátila, pričom žalobcovi ďalej v čase od 31.03.2014 do 23.10.2014 uhradila ešte ďalšie finančné prostriedky vo výške 521,35 eur (1.550 - 1.028,65), hoci na ich úhradu žalobca už nemal právny dôvod, a preto má žalobca povinnosť titulom bezdôvodného obohatenia túto sumu žalovanej vydať. Žalovaná si z tejto sumy uplatnila len sumu 400,- eur, a preto súd žalobcovi uložil povinnosť túto sumu žalovanej zaplatiť. Lehotu na plnenie určil súd podľa ust. § 232 ods. 3 CSP. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov rozhodol súd § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane a podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, podľa ktorých súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku I. podal žalobca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca má za to, že v konaní pred dostatočne preukázal výšku poskytnutých peňažných prostriedkov pre žalovaného na základe uvedenej úverovej zmluvy ako aj predloženého výpisu z účtu žalobcu a žalovaného, ktoré podporujú tvrdenia uvedené v žalobe, čím splnil nielen svoju dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 132 ods. 1 a 3 CSP, ale aj povinnosť tvrdenia vyplývajúcu z ust. § 132 ods. 1 CSP. V priebehu konania riadne označil a založil do súdneho spisu výpis z úverového účtu žalovaného, potvrdenia o odfinancovaní a prijatí peňažných prostriedkov a tabuľku preukazujúcu jednotlivé čerpania finančných prostriedkov zo strany žalovaného. S tvrdením žalovaného predneseným na pojednávaní, že mu platobná karta nebola doručená žalobca nesúhlasí a uvádza, že dňa 18.01.2013 sám žalovaný kontaktoval spoločnosť B. s otázkou ohľadom vygenerovania PIN kódu k vydanej karte. Čerpanie peňažných prostriedkov dňa 22.03.2013 vo výške 28,65 eur, ktoré žalovaný potvrdil, bolo vykonané platbou u obchodníka v T. prostredníctvom platobného terminálu platbou predmetnou kreditnou kartou. Predložený výpis z úverového účtu žalovaného spolu s potvrdeniami o odfinancovaní peňažných prostriedkov a o prijatých platbách žalobca považuje za dostatočné preukázanie čerpania a vrátenia peňažných prostriedkov. Z predloženého potvrdenia je zrejmé, že B. písomne informoval žalovaného v zmysle úverovej zmluvy o zmene výšky aktuálneho úverového rámca zo sumy 600 eur na výšku 1.500 eur, preto sa žalobca nemôže stotožniť s názorom o poskytnutí akejkoľvek sumy peňažných prostriedkov bez písomnej dohody. Na základe poskytnutého úverového rámca mohol žalovaný čerpať celú výšku úverového rámca naraz, čerpať len časť poskytnutého rámca jednorazovo alebo opakovane. Žalobca nevie vôľu žalovaného ani predpokladať, ani ovplyvniť, preto nemohol v zmluve uviesť výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov inak než to urobil na úverovej zmluve, tzn., že výška splátky je 5 % z dlžnej sumy zaokrúhlenej na najbližší vyšší násobok 300 eur, a že je splatná 10. deň v mesiaci. Zmluva obsahovala všetky zákonom požadované náležitosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a je toho názoru, že súd nesprávne postupoval, keď posúdil
predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov a zaviazal žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanému. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že platby žalovaného v prospech účtu žalobcu boli vykonané v rozmedzí od 13.02.2013 až 23.10.2014 a vzájomná žaloba zo strany žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia bola uplatnená až podaním zo dňa 20.02.2017, t.j. po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, ktorá žalovanému uplynula dňa 24.10.2016. Vzhľadom k týmto skutočnostiam je toho názoru, že súd mal správne priznať žalobcovi uplatnený nárok v celom rozsahu.
3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Žalobca nepreukázal poskytnutie finančných prostriedkov na účet žalovanej tak, ako tvrdí žalobca. Žalobca sa mylne domnieva, že previedol finančné prostriedky na účet žalovanej vo výške 2.295,69 eur. Túto skutočnosť súd správne zistil zo žalobcom predloženého potvrdenia. Žalobca nepredložil žiaden ďalší dôkaz, ktorý by dokazoval, že žalovaná mala vyčerpať ďalších 1.000 eur tak, ako to žalobca tvrdí a nepredložil žiaden dôkaz, že by žalovanej previedol na účet ďalších 1.000 eur označených ako fi. v prosp. Klt. V odôvodnení rozsudku súd správne vychádza zo zistenia, že žalobca poskytol žalovanej sumu vo výške 1.028,65 eur a žalovaná mu vrátila sumu vo výške 1.550 eur, t.j. viac ako čerpala, a preto má žalobca povinnosť vydať žalovanej uplatnenú sumu vo výške 400 eur titulom bezdôvodného obohatenia. Vôľa žalovanej bola prejavená výlučne na nákup spotrebnej techniky vo výške 125 eur. Pôvodný veriteľ predložil žalovanej vopred pripravenú formulárovú zmluvu, v ktorej už bola predformulovaná aj zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a o vydaní kreditnej karty a rámcovej zmluvy o poskytovaní platobných služieb. Z praxe je dobre známe, že pôvodný veriteľ vopred vnucoval spotrebiteľom revolvingové spotrebiteľské úvery a kreditné karty, čím si vopred zazmluvňoval spotrebiteľov do budúcna. Do výpočtu RPMN pôvodný veriteľ nezapočítal: poplatok za správu 2,90 Eur; poistenie 3 Eur; poplatok za spracovanie zloženky 0,80 Eur a poplatok za info o dispo. 0,50 Eur. Skutočná výška RPMN predstavovala pri podpise zmluvy 35,81 %, ale pôvodný veriteľ uviedol výšku RPMN 26,70 %. Pôvodný veriteľ v zmluve uviedol, že celková čiastka k zaplateniu predstavuje 732 Eur bez splátky poistného. V skutočnosti skutočnú čiastku k zaplateniu 697,20 Eur a nie 732 Eur. Po započítaní splátky poistného, poplatku za správu, poplatku za spracovanie zloženky a poplatku za info o dispo bola skutočná konečná čiastka k zaplateniu vo výške 783,60 eur a nie 732 Eur. Z uvedeného vyplýva, že pôvodný veriteľ vedome klamal žalovanú. Pôvodný veriteľ poskytol žalovanej peňažné prostriedky nad výšku úverového rámca, urobil tak bez písomnej zmluvy, pričom zmluva o spotrebiteľskom úvere musí byť písomná, inak je neplatná (§ 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z.) a písomne uzavreté zmluvy možno meniť iba písomne (§ 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Zvýšenie úverového rámca je tak podstatnou zmenou zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a na písomnej forme takejto zmeny treba bezpodmienečne trvať. Žalobca však nepredložil súdu žiaden dôkaz o písomnej dohode o zvýšení úverového rámca. Preto poskytnutie peňažných prostriedkov nad výšku úverového rámca dohodnutú v tejto zmluve bolo plnením bez právneho dôvodu, a teda aj tu sú účastníci zmluvy povinní vrátiť si vzájomne len poskytnuté plnenie (istinu, bez úrokov, poplatkov a zmluvných sankcií). Namietala, že adresa spoločnosti v prejednávanej veci nie je adresou predávajúceho (dodávateľa, veriteľa). Čo sa týka námietky premlčania, poukazovala na rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp.zn. 7Co/61/2016. O bezdôvodnom obohatení sa dozvedela až zo stránok Ministerstva spravodlivosti SR začiatkom roka 2017, a teda žalobu podanú dňa 20.02.2017 podala v subjektívnej premlčacej dobe.
4. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca a uviedol, že s názorom žalovanej nesúhlasí, lebo v zmysle bodu 3.1. časti 2. úverovej zmluvy bola žalovaná oprávnená čerpať revolvingový úver formou financovania nákupu tovaru a/ alebo služieb v obchodných miestach, ktoré akceptujú túto kartu, výberom finančných prostriedkov v hotovosti pomocou karty v miestach na to určených, prevodom na účet určený žalovaným alebo iným dohodnutým spôsobom, a to aj pri použití informačných technológií. Žalovaná takto vyčerpala z poskytnutého úverového rámca peňažné prostriedky v celkovej výške 2.295,69 Eur tak, že suma vo výške 1.000 Eur bola dňa 18.01.2013 odfinancovaná na jej bankový účet. Až následne čerpala finančné prostriedky prostredníctvom vydanej kreditnej karty, a to výbermi hotovosti z bankomatov v celkovej výške 1.000 Eur. Žalovaná predmetnou kreditnou kartou čerpala z poskytnutého úverového rámca zároveň aj sumu vo výške 28,65 Eur, a to platbou cez POS terminál u obchodníka. Zostatok z vyčerpanej sumy vo výške 117,04 Eur predstavujú poplatky. K tvrdeniu žalovanej ohľadom vnucovania predformulovanej zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere žalobca uvádza, že predložené písomné vyhotovenie úverovej zmluvy zahŕňa dva samostatné úverové zmluvy. V časti 1. sa
nachádza Zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola žalovanou samostatne podpísaná v bode 22. časti 3. zmluvy a v časti 2. sa nachádza Zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty. Žalovaná časť 2. úverovej zmluvy rovnako riadne podpísala v bode 23. časti 3. samostatným podpisom vzťahujúcim sa len k tejto časti zmluvy. Povinnosť splácať úver v dohodnutých splátkach nastala až okamihom dojednaným v zmluve, najskôr však počnúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po čiastočnom čerpaní peňažných prostriedkov z úverového rámca.
5. Žalovaná sa vyjadrila, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že skutočne poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 2.295,69 Eur. Vyjadrenie, ktorým žalobca poukázal na bod 3.1. časti 2 úverovej zmluvy, podáva žalobca takmer v každom súdnom spore. Upozorňuje, že úverová zmluva je podpísaná žalobcom v T., avšak žalovaná mala úverovú zmluvu podpísať v tej istý deň, ale v R., čo je absurdné. Opätovne upozorňuje, že žalovaný nepredložil žiadnu uzavretú dohodu o ďalšom úvere na kreditnej karte vo výške 1.000 Eur. Údaje o kreditnej karte, ktoré žalobca v oznámení zo dňa 28.12.2012 uviedol žalovaná nepodpísala, a teda navrhované podmienky žalobcom neakceptovala. Žalobca predložil súdu (str. 91 v spise) výber transakcií od 18.01.2013 do 18.05.2015. Žalovaná však disponuje potvrdením, ktoré jej žalobca vystavil dňa 30.12.2016 o pohybe transakcií. Výber transakcií v ATM nie je na týchto listinách totožný. Žalobca uvádza rozdielne výbery transakcií. Súčasťou potvrdenia je aj predpis splátok, ktoré žalobca priložil k potvrdeniu. Z predpisu splátok totiž vyplýva, že žalobca predpísal splátky v celkovej sume 1.785 Eur (to je suma, ktorú mala žalovaná splatiť). Táto skutočnosť vyvracia doterajšie tvrdenia žalobcu a dokazuje, že žalovaná tak v skutočnosti nemohla vyčerpať sumu 2.295,69 Eur. Mohla jedine v tom prípade, ak žalobca daroval žalovanej finančné prostriedky vo výške 510,69 Eur (2.295,69 - 1.785 = 510,69) a nepožadoval od nej žiaden úrok a žiadne poplatky.
6. Žalobca oznámil súdu, že sa pridržiava svojich skorších písomných podaní vo veci a domnieva sa, že do súdneho spisu riadne založil všetky rozhodujúce dôkazy na podporu svojich tvrdení. Žalovaná požiadala o poskytnutie úveru spoločnosť B. prostredníctvom jej webovej stránky a následne po predschválení spotrebiteľského úveru boli žalovanej odoslané návrhy zmluvy na jej preštudovanie, podpísanie a vrátenie podpísaných kópií spoločnosti B.. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalovaná s dohodnutým znením zmluvy súhlasila a na znak súhlasu úverovú zmluvu podpísala. V prípade čerpania peňažných prostriedkov výberom hotovosti z bankomatov cez kreditnú kartu vydanú spoločnosťou B. nedochádza k výberu peňažných prostriedkov, ktoré by už boli klientovi predtým poskytnuté, ale dochádza k čerpaniu finančnej hotovosti z bankomatov rôznych bánk, s ktorými má spoločnosť B. uzavreté zmluvné vzťahy týkajúce sa poskytovania uvedenej služby. Vyčerpané peňažné prostriedky zo strany klienta sa zaznamenávajú na jeho revolvingovom účte, ktoré je následne povinný spoločnosti B. vrátiť v súlade s revolvingovou úverovou zmluvou. Ohľadom nezrovnalosti namietaných výberov žalobca predložil súdu spolu s podanou žalobou výpis z úverového účtu žalovanej a potvrdenie o odfinancovaní peňažných prostriedkov zo dňa 30.12.2013. V potvrdení o odfinancovaní peňažných prostriedkov žalobca uviedol, že žalovaná vyčerpala celkovú sumu vo výške 2.178,65 Eur s uvedením 10 čerpaní. Z výpisu z úverového účtu vyplývali jednotlivé čerpania v rovnakej výške 2.178,65 Eur. Z dôvodu, že v potvrdení o odfinancovaní peňažných prostriedkov zo dňa 30.12.2016 vznikla chyba, predložil žalobca súdu opravené potvrdenie o odfinancovaní peňažných prostriedkov zo dňa 13.03.2017, v ktorom sa súčet jednotlivých dvanástich čerpaní zhoduje s už predloženým výpisom z úverového účtu žalovanej. K namietaným transakciám zo dňa 13.03.2013 a 16.05.2013 žalobca uvádza, že z predloženého potvrdenia o jednotlivých čerpaniach z úverovej karty, predloženého súdu spolu s vyjadrením zo dňa 09.06.2017, vyplýva, že tieto transakcie neboli realizované z dôvodu nedostatočného disponibilného zostatku na úverovej karte v zmysle priloženej legendy. Nerozumie, ako žalovaná vypočítala sumu vo výške 1.785 Eur, ktorá mala predstavovať predpísané splátky. Mesačné splátky, splatné v rozmedzí 10.02.2013 až 10.05.2015 predstavovali celkovú výšku 2.310 eur. Predložený výpis má celkovo 3 strany (208 riadkov) a nie len 2 strany, ktoré doložila žalovaná spolu so svojím vyjadrením.
7. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v rozsahu výroku I. podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť a v rozsahu výroku III. podľa § 388 C.s.p. zmeniť z týchto dôvodov:
8. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neunesenom dôkaznom bremene žalobcu v otázke tvrdenej výšky poskytnutých peňažných prostriedkov (2.178,65 eur). Žalobca
spolu so žalobou na dôkaz výšky poskytnutej sumy predložil potvrdenie o odfinancovaní peňažných prostriedkov zo dňa 30.12.2016. Súčet tu uvedených súm, ktoré mali byť v rôznych dňoch a rôznym spôsobom poskytnuté žalovanej, však nepredstavuje žalovanú sumu 2178,65 Eur, hoci tak žalobca v predmetnom potvrdení uvádza. Po vyjadrení žalovanej k žalobe žalobca predložil súdu nové, podľa jeho označenia opravené, potvrdenie zo dňa 13.03.2017, v ktorom doplnil dve ďalšie sumy poskytnutých prostriedkov s uvedením dní 12.09.2013 a 18.09.2013 (t.j. z obdobia viac ako 3 roky pred vyhotovením oboch potvrdení), kde už súčet súm zodpovedá tvrdenej sume. Hodnovernosť uvedeného dôkazu je tak významne spochybnená, keďže tento dôkaz si vyhotovuje žalobca sám a to aj dodatočne. Obdobne aj dôkaz výpisom transakcií.
9. Odvolací súd sa predovšetkým stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že listina zo dňa 28.12.2012 predložená žalobcom, ktorou žalovanej mala byť doručená kreditná karta jeho predchodcu, nie je dostačujúcim dôkazom pre tvrdenie, že to žalovaná označené výbery hotovosti z bankomatu vykonala, a to z dôvodu, že žalobca nepredložil dôkazy, že táto listina spolu s kreditnou kartou bola žalovanej skutočne doručená a že jej bola doručená zásielka s PIN kódom, s ktorým by mohla kreditnú kartu okamžite používať na čerpanie peňažných prostriedkov. Tvrdenie žalobcu v odvolaní, že žalovaná potvrdila čerpanie peňažných prostriedkov dňa 22.03.2013 vo výške 28,65 Eur, vykonané platbou u obchodníka v T. prostredníctvom platobného terminálu platbou predmetnou kreditnou kartou, je nedôvodné. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, že uvedenú sumu priznal žalobcovi z dôvodu, že ju žalovaná nepoprela, nie preto, že žalovaná potvrdila čerpanie prostriedkov platbou u obchodníka, ako uvádza odvolateľ v odvolaní. Z vyjadrenia žalovanej k žalobe vyplýva, že tak zrejme urobila z dôvodu, že sa domnievala, že ide o poplatky za správu úveru, výbery hotovosti, spracovanie platieb zloženkou, za omeškanie, upomienku, ktoré jej boli započítané. Preto odvolací súd uvedený argument neuznal za dôvodný.
10. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o bezúročnosti a tiež bezpoplatkovosti úverového vzťahu z dôvodu, že neobsahovala jednoznačne uvedenú výšku mesačnej splátky, pretože je určená ako minimálne 5 % z dlžnej čiastky zaokrúhlenej na najbližší vyšší násobok 300 eur, pričom však nie je zrejmé, čo sa považuje za dlžnú čiastku. Súd prvej inštancie správne takéto dojednanie výšky mesačnej splátky nepovažoval za určité, presné a zrozumiteľné pre priemerného spotrebiteľa ako vyžadujú normy spotrebiteľského práva, pretože výška splátky je zistiteľná len na základe matematickej operácie s nie jednoznačne určenými vstupnými údajmi. Uvedené určenie výšky splátky tak neumožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať výšku splátky.
11. Keďže bolo preukázané, že žalovaná zaplatila žalobcovi 1.550,29 Eur, je zrejmé, že mu zaplatila viac, ako bola dôkazmi preukázaná suma finančných prostriedkov, ktorú jej poskytol žalobca a ktorú bola povinná plniť. Žalované úroky 148,55 Eur pre konštatovanú bezúročnosť úveru sú nedôvodne uplatňované, žalovaná ich nebola povinná plniť. Žalobca nepopísal ani nepreukázal uplatňovanú sumu ako „náklady spojené s uplatnením pohľadávky“.
12. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výroku I., ktorým žalobu proti žalovanej zamietol, potom nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti potvrdiť.
13. Žalobca v odvolaní namietol premlčanie žalovanej uplatneného nároku na zaplatenie 400,- Eur z titulu bezdôvodného obohatenia vzájomnou žalobou, ktorej súd prvej inštancie vo výroku III. vyhovel. Pre tento prípad je stanovená osobitná úprava premlčacej lehoty v § 107 Občianskeho zákonníka.
14. Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
15. Podľa § 107 ods. 1 Obč. zák. sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Spomenutá 2-ročná premlčacia doba začala v zmysle § 101 Obč. zák. plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
16. Citované ustanovenie stanovuje dvojakú premlčaciu lehotu a to subjektívnu a objektívnu, pričom platí, že uplynutím ktorejkoľvek z nich sa právo premlčí. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a počína sa dňom, kedy sa oprávnený dozvedel o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.
17. Vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení vzniká v zásade v okamihu platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny.
18. K poukazu žalovanej na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7Co/61/2016 odvolací súd odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Cdo/785/2011, podľa ktorého: „Pro počátek subjektivní promlčecí doby podle § 107 odst. 1 ObčZ je v případě bezdůvodného obohacení získaného plněním z neplatné smlouvy rozhodující vědomost oprávněného o těch skutkových okolnostech, z nichž lze dovodit, že smlouva, z níž bylo plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda oprávněný má takové právní znalosti, aby byl subjektivně schopen posoudit uvedené skutkové okolnosti a zjistit, že smlouva, podle níž plnil, neplatná skutečně je.“ Ďalej poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/67/2011 (citované odvolateľom i žalobkyňou), podľa ktorého: „Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne(preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.“ Ďalej odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/685/2011, v ktorom sa uvádza, že „Pokud tak žalobkyne z důvodu právní neznalosti neučinila a svého práva se začala domáhat až po té, co byla na právní stránku věci upozorněna kontrolním závěrem NKÚ, nemůže to mít vliv na její presumovanou vědomost (v souladu se zásadou neznalost zákona neomlouvá) a tedy ani na počátek běhu subjektivní lhůty ve smyslu § 107 ods. 1 Obč. zák.“
19. Vyššie citovaná judikatúra teda začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty objektivizuje vedomosťou o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie. Iba takto chápaný začiatok behu premlčacej lehoty možno dokazovať.
20. Platby žalovanej v prospech účtu žalobcu boli vykonané v rozmedzí od 13.02.2013 do 23.10.2014. Túto žalobcom tvrdenú skutočnosť vyplývajúcu z výpisu z úverového účtu žalovaná nenamietala.
21. Vedomosť o bezdôvodnom obohatení žalovaná získala najneskôr poslednou platbou v prospech účtu žalobcu dňa 23.10.2014. Týmto dňom začala plynúť naposledy dvojročná premlčacia doba (pre poslednú platbu). Preto premlčacia doba skončila najneskôr 23.10.2016 (§ 122 ods. 2). Vzájomná žaloba došla súdu dňa 20.02.2017, t. j. po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Z toho nepochybne vyplýva, že vzájomná žaloba bola podaná až po uplynutí premlčacej doby. Ak dlžník namietne premlčanie, nemožno premlčané právo priznať, pretože uplatnením námietky premlčania došlo k zániku nároku. To znamená, že došlo k zániku autoritatívnej vynútiteľnosti práva. V predmetnej veci sa žalobca dovolal premlčania a vzájomná žaloba musí byť zamietnutá.
22. Výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalobcovi zaplatiť žalovanej sumu 400,- eur, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, nie je z uvedených dôvodov správny.
23. Podľa § 388 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
24. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. podľa § 388 C.s.p. tak, že vzájomnú žalobu proti žalobcovi z dôvodu premlčania práva zamietol.
25. Súd prvej inštancie rozhodol správne o náhrade trov konania. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca vzniesol námietku premlčania až v odvolaní, nie pred vyhlásením rozsudku súdu prvej inštancie, hoci mu nič nebránilo, odvolací súd túto skutočnosť považuje za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p., a preto rozhodnutie o náhrade trov konania na súde prvej inštancie vo výroku IV. rozsudku
podľa výsledku konania na súde prvej inštancie (§ 255 ods. 1, 2 v spojení s § 256 ods. 1 CSP), podľa ktorého žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 50 %, potvrdil.
26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobca ako odvolateľ bol 100% úspešný v rozsahu výroku o vzájomnej žalobe (žalovaná 100% neúspešná) a že bol 100% neúspešný v rozsahu výroku o žalobe (žalovaná 100% úspešná). Odvolací súd preto podľa § 255 ods. 2 C.s.p. rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.
27. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).