Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/298/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobkyne: Mgr. Y. G., narodenej X.X.XXXX, bývajúcej v G. T. XXX, zastúpenej splnomocnencom Jurovatý & Partners, s.r.o., so sídlom advokátskej kancelárie na Námestí SNP 14 v Bratislave, proti žalovanej: Stredoeurópskej vysokej škole v Skalici n.o., so sídlom na Kráľovskej 386/11 v Skalici, zastúpenému splnomocnencom Mgr. Tomášom Szabom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie na Radvanskej 23 v Bratislave, o zaplatenie 3.592,68 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č. k. 3C/498/2012-197 zo dňa 3. mája 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu I. inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd I. inštancie rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 3592,68 eur s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 118,18 eur od 22.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 491,50 eur od 1.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 491,50 eur od 1.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 491,50 eur od 1.4.2012 do zaplatenia a zo sumy 1000, eur od 1.5.2012 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni súd oproti žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Súd mal v konaní preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola platne uzatvorená Dohoda o vykonaní práce, nakoľko bola v zmysle § 226 ods. 2 Zákonníka práce uzatvorená písomne a obsahuje náležitosti podľa § 226 ods. 2 Zákonníka práce, teda vymedzenie pracovnej úlohy, dohodnutej odmeny za jej vykonanie, doby, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať, a rozsahu práce, ktorý je upravený v prílohe k tejto dohode. Žalobkyňa sa zaviazala v Dohode o vykonaní práce vykonávať práce osobne. Žalovaná ako zamestnávateľ je povinná podľa § 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce poskytnúť zamestnancovi za vykonanú prácu dohodnutú odmenu. Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že vykonala pre žalovanú v mesiaci marec 2012 dohodnutú pracovnú úlohu, za ktorú jej prináležala v zmysle dohody odmena v celkovej výške 200 eur. Žalovaná tvrdila, že žalobkyňa v mesiaci marec 2012 na pracovnej úlohe nepracovala v súlade s rozvrhom, nakoľko bola práceneschopná od 14.3. do 17.3.2012 a následne od 19.3.2012 do 31.3.2012. Riaditeľka žalovanej ako jej štatutár uviedla, že na študijnom oddelení žalovanej sa viedla kniha dochádzky aj v čase, keď tam pôsobila žalobkyňa. Knihu dochádzky mala na starosti pani W., vedúca študijného oddelenia, ktorá mala za povinnosť raz za mesiac knihu dochádzky predkladať mzdovému oddeleniu. Každý mal povinnosť sa pri príchode zapísať a pri odchode odpísať. Napriek tomu, že riaditeľka žalovanej uviedla, že môže požiadať o knihu dochádzky z archívu, súdu nebol tento dôkaz predložený.

3. Z hľadiska zásad dokazovania uplatňovaných v civilnom súdnom konaní, sporové konanie, kde proti sebe stoja dve strany v postavení žalobca a žalovaný, je ovládané prejednacou zásadou. Podstata prejednacej zásady spočíva v tom, že procesná povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej (t.j. povinnosť tvrdenia), ako aj procesná povinnosť navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdených skutočností (t.j. dôkazná povinnosť) je záležitosťou strán konania. Splnenie dôkaznej povinnosti tým spôsobom, že procesná strana preukáže svoje tvrdenia, vedie k uneseniu dôkazného bremena a teda k priaznivému výsledku sporu. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena, t.j. nepreukázania tvrdených skutočností, je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu, na ktorej spočívalo dôkazné bremeno a ktorá sa dostala do dôkaznej núdze, t.j. neponúkla alebo nevedela ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti. Nesplnenie dôkaznej povinnosti ohľadom vlastných tvrdení v sporovom konaní má za následok procesnú zodpovednosť, ktorá sa prejaví v neunesení dôkazného bremena. Súd vychádza predovšetkým z výsledkov dokazovania navrhnutého stranami.

4. Súd v konaní vykonal a zhodnotil dokazovanie podľa vyššie uvedených zásad a dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní uniesla dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nárok na časť odmeny za mesiac marec 2012 nevyplatenú jej žalovanou, pretože preukázala, že uzatvorila so žalovanou dohodu o vykonaní prác, na základe ktorej mala prácu vykonať osobne a za vykonanú prácu jej mala byť vyplatená odmena 200 eur mesačne v období od 1.1.2012 do 31.12.2012. Naopak žalovaná neuniesla dôkazné bremeno na tvrdené skutočnosti, že žalobkyňa v mesiaci marec 2012 na pracovnej úlohe nepracovala v súlade s rozvrhom, nakoľko bola práceneschopná od 14.3. do 17.3.2012 a následne od 19.3.2012 do 31.3.2012, uvedenú skutočnosť žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala. Žalovaná strana nepredložila súdu knihu dochádzky vedenú v čase, keď bola u žalovanej zamestnaná žalobkyňa na základe Dohody o vykonaní práce, hoci tak podľa vyjadrenia svojej štatutárky mohla urobiť, ani iný dôkaz, z ktorého by mal súd preukázané, že žalobkyňa nevykonala osobne v mesiaci marec 2012 prácu v rozsahu určenom v Dohode o vykonaní práce. Zo strany žalovanej v tomto smere neboli produkované žiadne konkrétne návrhy na doplnenie dokazovania. Pre neunesenie dôkazného bremena žalovanou na jej tvrdenie, že žalobkyňa bola práceneschopná v mesiaci marec 2012, súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 118,18 eur, ako rozdielu medzi mzdou, na ktorú mala žalobkyňa nárok za mesiac 03/2012 podľa Dohody o vykonaní práce v sume 200 eur a skutočne vyplatenou mzdou za mesiac 03/2012 v sume 81,82 eur. Nakoľko odmena podľa Dohody o vykonaní práce bola splatná do 21. dňa nasledovného mesiaca na účet zamestnanca, žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením zvyšku odmeny za vykonanie práce za mesiac marec 2012 žalobkyni v sume 118,18 eur od 22.4. 2012, súd preto priznal žalobkyni v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 95/1997 aj úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 118,18 eur od 22. apríla 2012 do zaplatenia.

5. Žalobkyňa v žalobe uplatnila aj nárok na doplatenie štipendia v sume 3474,50 eur s príslušenstvom. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa začala v akademickom roku 2011/2012 od 1.9.2011 doktorandské štúdium v externej forme u žalovanej, čo vyplývalo a aj bolo preukázané z Výkazu žalobkyne o štúdiu. Rovnako nebolo sporné, že 1.12.2011 prevzala žalobkyňa rozhodnutie žalovanej z 28.11.2011 o zmene formy doktorandského štúdia z externého štúdia na denné štúdium. Medzi stranami nebol spor ani v tom, že žalovaná určila rozhodnutím č. 2434/2011 z 29.11.2011 žalobkyni štipendium vo výške 1000 eur s účinnosťou od 1.10.2011. Medzi stranami nebolo sporné, že v mesiaci november 2011 a december 2011 žalovaná uhradila žalobkyni štipendium po 1000 eur, v mesiacoch január 2012, február 2012 a marec 2012 uhradila žalovaná žalobkyni štipendium po 508,50 eur mesačne. Sporné medzi stranami bola jednak výška štipendia, ktoré mala žalovaná žalobkyni uhrádzať a tiež obdobie, odkedy mala žalobkyňa nárok na štipendium. Podľa žalobkyne mala nárok na štipendium vo výške 1000 eur odo dňa uvedeného v rozhodnutí žalovanej č. 2434/2011 z 29.11.2011 , teda od 1.10.2011, až do skončenia doktorandského štúdia. Žalobkyňa teda úhradu štipendia vo výške 1000 eur žalovanou v novembri 2011 považovala za úhradu štipendia za mesiac október 2011, úhradu štipendia vo výške 1000 eur žalovanou v decembri 2011 považovala žalobkyňa za úhradu štipendia za mesiac november 2011, úhradu štipendia žalovanou v sume 508,50 eur v januári 2011 považovala žalobkyňa za čiastočnú úhradu štipendia za mesiac december 2011, úhradu štipendia žalovanou v sume 508,50 eur vo februári 2012 považovala žalobkyňa za čiastočnú úhradu štipendia za mesiac január 2012, úhradu štipendia žalovanou v sume 508,50 eur v marci 2012 považovala žalobkyňa za čiastočnú úhradu štipendia za mesiac február 2012, za mesiac marec a apríl 2012 podľa žalobkyne žalovaná neuhradila štipendium v žiadnej výške. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo 4.7.2012 k predžalobným upomienkam žalobkyne uviedla, že dňa 29.11.2011 rozhodnutím priznala žalobkyni štipendium vo výške 1000 eur, následne

rozhodnutím zo dňa 29.11.2011 štipendium žalobkyni znížil na zákonom určené minimum 508,50 eur, pričom žalovaná poukázala na § 54 ods. 18 písm. a) zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách, podľa ktorého vysoká škola poskytuje študentovi v doktorandskom študijnom programe v dennej forme štipendium, do vykonania dizertačnej skúšky je to najmenej vo výške 9. platovej triedy a prvého platového stupňa podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní zamestnancov vo výkone práce vo verejnom záujme, v prílohe č. 7 tohto osobitného predpisu je uvedená platová tarifa pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov v 9. platovej triede a prvom platovom stupni 508,50 eur. V tejto výške uhradila žalovaná žalobkyni za mesiace december 2011 a január 2012 a február 2012. Žalovaná sa ďalej vyjadrila, že štipendium za mesiace marec a apríl 2012 vo výške 508,50 eur za každý mesiac bude žalovanou vyplatené. K úhrade 1000 eur v období mesiacov október

- november 2011 žalobkyni žalovaná prostredníctvom splnomocnenca v liste z 23.1.2015 uviedla, že žalovaná vydala nové rozhodnutie o priznaní doktorandského štipendia zo dňa 29.11.2011, ktorým bolo pôvodné rozhodnutie zo dňa 29.11.2011 od počiatku zrušené a k dvom úhradám vo výške 1000 eur došlo z dôvodu, že nové rozhodnutie nebolo riadne a včas odovzdané na účtovné oddelenie žalovanej. Za mesiace december 2011 - február 2012 žalovaná uhradila žalobkyni už v správnej výške 508,50 eur za mesiac. Podľa žalovanej štipendium za obdobie marec 2012 - apríl 2012 nebolo žalobkyni vyplatené z dôvodu, že žalobkyni nárok na štipendium vznikol až v období mesiaca november 2011 (aj to len v alikvotnej časti) a to na základe Súhlasu so zmenou formy doktorandského štúdia z 28.11.2011. V súlade s § 54 ods. 18 zákona o vysokých školách vysoká škola poskytuje štipendium študentovi v doktorandskom študijnom programe v dennej forme, z čoho podľa žalovanej vyplýva, že žalobkyňa mala nárok na štipendium v období od mesiaca november 2011 a nie od mesiaca október 2011. Žalovaná tak vypočítala nárok žalobkyne na štipendium vo výške 3051,- eur, ktorá suma predstavuje štipendium 508,50 eur za 6 mesiacov t.j. za november 2011 až apríl 2012, pričom žalobkyni už uhradila 3525,50 eur, preto žalobu žalobkyne považuje za bezdôvodnú.

6. Súd mal v konaní preukázané, že žalovaná priznala žalobkyni rozhodnutím č. 2434/2011 z 29.11.2011 štipendium vo výške 1000 eur. Na základe uvedeného rozhodnutia vykonala úhradu štipendia vo výške 1000 eur v mesiaci november 2011 a tiež v mesiaci december 2011. Z uvedeného rozhodnutia nevyplýva, či ide o jednorazové štipendium alebo o opakujúce sa štipendium. Uvedené nevyplýva ani zo Štipendijného poriadku žalovanej za rok 2007, ktorý upravuje poskytovanie štipendií študentom žalovanej v prvom stupni štúdia, ani zo Študijného poriadku pre tretí stupeň vysokoškolského štúdia u žalovanej z januára 2010, kde je len všeobecne uvedené v čl. 1 bod 4, že študentom v dennej forme doktorandského štúdia sa poskytuje štipendium. Uvedené však vyplýva z § 54 ods. 18 zákona o vysokých školách, ktorý v písmene a) upravuje nárok na štipendium počas trvania štandardnej dĺžky štúdia študijného programu, na ktorý bol študent doktorandského študijného programu v dennej forme prijatý, kde slovné spojenie počas trvania štandardnej dĺžky štúdia študijného programu podľa súdu predpokladá pravidelne sa opakujúce vyplácanie štipendia. Riaditeľka žalovanej mala za to, že štipendium sa vypláca každý mesiac, iba nevedela uviesť, či v mesiaci, keď vznikol nárok alebo v nasledujúcom mesiaci. Podľa výpovede žalobkyne u štipendia nebolo dohodnuté, kedy jej bude vyplácané, doktorandom bolo vyplácané štipendium okolo 20-teho v mesiaci po tom, čo vykonali doktorandskú činnosť. Žalovanou tvrdenú skutočnosť, že vydala v ten istý deň rozhodnutie o pridelení štipendia 1000 eur žalobkyni (rozhodnutie č. 2434/2011) a následne rozhodnutie o pridelení štipendia 508,50 eur žalobkyni (rozhodnutie 2434A/2011), ktorým zrušila pôvodné rozhodnutie, žalovaná odôvodnila tým, že znížila štipendium na zákonom určené minimum. Inú skutočnosť pre zmenu štipendia neuviedla. Zákon o vysokých školách v § 54 ods. 18 určuje najnižšiu hranicu štipendia, z čoho vyplýva, že zákonom nie je zakázané určiť štipendium aj vo väčšom rozsahu ako uvádza zákon. Pokiaľ ide o obdobie, odkedy mala žalobkyňa nárok na štipendium, zákon o vysokých školách v § 54 ods. 18 určuje, že na štipendium má nárok študent v doktorandskom študijnom programe v dennej forme. O zmene formy doktorandského štúdia žalobkyne žalovaná rozhodla rozhodnutím z 28.11.2011, ktoré žalobkyňa prevzala dňa 1.12.2011, napriek tomu však jednak v prvom rozhodnutí č. 2434/2011 z 29.11.2011 o pridelení štipendia žalobkyni vo výške 1000 eur, ako aj v nasledujúcom rozhodnutí č. 2434A/2011 z 29.11.2011 o pridelení štipendia žalobkyni v sume 508,50 eur, teda jeden deň po súhlase žalovanej so zmenou formy doktorandského štúdia žalobkyne, prejavila žalovaná úmysel poskytnúť žalobkyni štipendium už od 1.10.2011 bez ohľadu na zákonné ustanovenie o tom, že štipendium sa poskytuje doktorandom denného štúdia. Tento úmysel žalovanej bol preukázaný aj vyplatením štipendia žalobkyni v mesiaci november 2011 v sume 1000 eur ako aj v mesiaci december 2011 v sume 1000 eur, z čoho vyplýva, že žalovaná bola viazaná svojim rozhodnutím č. 2434/2011 z 29.11.2011, ktorým žalobkyni určila štipendium v sume 1000 eur a to od 1.10.2011. Súd poukazuje na nezrovnalosti vo vyjadreniach

žalovanej, ktorá v podaní zo 4.7.2012 uviedla, že štipendium za mesiace marec a apríl 2012 vo výške 508,50 eur za každý mesiac budú žalobkyni uhradené, čím uznala svoj dlh na štipendiu v sume 1017 eur, pričom sa nezaoberala otázkou, odkedy má žalobkyňa nárok na štipendium, v podaní z 23.1.2015 už žalovaná prostredníctvom splnomocnenca uviedla, že žalobkyňa mala nárok na štipendium s odvolaním sa na § 54 ods. 18 zákona o vysokých školách až odo dňa, keď bol daný súhlas so zmenou formy doktorandského štúdia žaloby na dennú formu, teda od mesiaca november 2011 a nie október 2011, a od novembra 2011 mala žalobkyňa nárok len na štipendium vo výške 508,50 eur. Skutočnosť, že žalobkyňa prevzala prvé rozhodnutie žalovanej č. 2434/2011 z 29.11.2011 o určení štipendia žalobkyni v sume 1000 eur, nebola medzi stranami sporná. Nakoľko žalobkyňa tvrdila, že neprevzala od žalovanej neskoršie rozhodnutie č. 2434A/2011 z 29.11.2011, ktorým žalovaná určila žalobkyni štipendium vo výške 508,50 eur, bolo na žalovanej , aby preukázala doručenie tohto neskoršieho rozhodnutia o štipendiu žalobkyni. V tejto otázke si žalovaná protirečila, keď v podaní z 23.1.2015 tvrdila, že žalobkyňa odmietla prevziať toto neskoršie rozhodnutie pred svedkami. Na pojednávaní však riaditeľka žalovanej vypovedala, že toto rozhodnutie odovzdala osobne žalobkyni medzi štyrmi očami, pričom ešte uviedla, si nepamätá, či žalobkyňa podpísala prevzatie. Podľa riaditeľky žalovanej doktorandi v dennom štúdiu rozhodnutia preberali väčšinou v škole. Uvedené však nezodpovedá Registratúrnemu poriadku a registratúrnemu plánu žalovanej z 12.4.2011, ktorý na strane 12 uvádza, že zásielky sa odosielajú obyčajnou poštou, doporučene, na návratku (doručenku), ďalej kuriérnou službou, telekomunikačnými prostriedkami alebo elektronickou poštou. Záznamy určené na odoslanie poštou sa odovzdávajú do podateľne. Doporučene na návratku s označením „do vlastných rúk“ sa odosielajú aj záznamy s dokladmi, ktoré SEVŠ vracia, ako aj iné záznamy, pri ktorých treba zabezpečiť preukázateľnosť doručenia. V prípade ak žalovaná zvolila ako spôsob doručenia rozhodnutia č. 2434A/2011 z 29.11.2011 osobné doručenie, znáša aj riziko, že neunesie dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že žalobkyňa prevzala rozhodnutie žalovanej. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že žalobkyňa mala nárok na štipendium vo výške 508,50 eur, pretože neurobila minimovku, nemala dorobené skúšky, súd uvádza, že zákon o vysokých školách určuje v § 54 ods. 18 v písmene a) štipendium študenta doktorandského štúdia do vykonania dizertačnej skúšky a v písmene b) štipendium po vykonaní dizertačnej skúšky, o iných skúškach zákon nehovorí.

7. Žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno na tvrdenie, že jej patrí štipendium vo výške 1000 eur s účinnosťou od 1.10.2011 až do skončenia doktorandského štúdia u žalovanej, čo vyplýva z rozhodnutia žalovanej č. 2434/2011 z 29.11.2011, ktorým žalovaná priznala žalobkyni štipendium vo výške 1000 eur, z rozhodnutia žalovanej z 28.11.2011, ktorým súhlasila so zmenou formy doktorandského štúdia žalobkyne a z výkazu o doktorandskom štúdiu žalobkyne u žalovanej. Žalovaná neuniesla dôkazné bremeno na tvrdenie, že jej druhé rozhodnutie č. 2434A/2011 z 29.11.2011, ktorým bolo určené štipendium žalobkyne vo výške 508,50 eur, bolo doručené žalobkyni, nakoľko sama žalovaná uviedla, že písomnosti sa podľa registratúrneho plánu zasielajú poštou. V registratúrnom poriadku sú vymedzené spôsoby, akými sa doručujú písomnosti, zároveň však žalovaná resp. jej štatutár tento spôsob doručenia nevyužil a na pojednávaní uviedla riaditeľka, že toto rozhodnutie odovzdala žalobkyni osobne medzi štyrmi očami bez prítomnosti svedkov, uvedenú skutočnosť žalobkyňa poprela a žalovaná sa tak dostala do dôkaznej núdze. Už zo samotnej skutočnosti, že žalovaná vyplatila žalobkyni štipendium 1000 eur v mesiaci november 2011, čo považuje súd za platbu štipendia za október 2011, od ktorého mesiaca žalobkyni patrí štipendium podľa rozhodnutia žalovanej a štipendium 1000 eur v mesiaci december 2011 za mesiac november 2011 svedčí o tom, že žalovaná bola viazaná svojim rozhodnutím č. 2434/2011 z 29.11.2011 o priznaní štipendia 1000 eur žalobkyni a týmto sa riadil, pričom neobstojí argument žalovaného v podaní z 23.1.2015, že k úhradám v takejto výške došlo z dôvodu, že nové rozhodnutie nebolo riadne a včas odovzdané na účtovné oddelenie žalovanej, pretože nebolo riadne zdôvodnené, čo bránilo žalovanej odovzdať nové rozhodnutie účtovnému oddeleniu. Za danej situácie má súd za to, že rozhodnutie č. 2434/2011 z 29.11.2011 žalovanej zaväzuje na platenie štipendia žalobkyni vo výške 1000 eur za obdobie od októbra 2011 až do konca apríla 2012, ako požaduje žalobkyňa. Súd preto žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 491,50 eur ako rozdielu medzi štipendiom, ktoré žalobkyni patrí vo výške 1000 eur za mesiac december 2011 a skutočne vyplatenou výškou štipendia v sume 508,50 eur, ďalej na zaplatenie sumy 491,50 eur ako rozdielu medzi štipendiom, ktoré žalobkyni patrí vo výške 1000 eur za mesiac január 2012 a vyplatenou výškou štipendia v sume 508,50 eur, ďalej na zaplatenie sumy 491,50 eur ako rozdielu medzi štipendiom, ktoré žalobkyni patrí vo výške 1000 eur za mesiac február 2012 a vyplatenou výškou štipendia v sume 508,50 eur, tiež na zaplatenie sumy 1000 eur za mesiac marec 2012 a sumy 1000 eur za mesiac apríl 2012. Spolu je tak žalovaný povinný zaplatiť na štipendiu sumu 3474,50 eur. Nakoľko sa žalovaná dostala do omeškania s platením štipendia žalobkyni, ktoré nezaplatila ani do konca mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom vznikol nárok žalobkyne na

štipendium, súd preto priznal žalobkyni v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 95/1997 aj úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 491,50 eur (štipendium za mesiac december 2011) od 1.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 491,50 eur (štipendium za mesiac január 2012) od 1.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 491,50 eur (štipendium za mesiac február 2012) od 1.4.2012 do zaplateniam a zo sumy 1000 eur (štipendium za mesiac marec 2012) od 1.5.2012 do zaplatenia. Nakoľko si žalobkyňa neuplatnila úrok z omeškania z nezaplatenej výšky štipendia 1000 eur za mesiac apríl 2012, súd o ňom nerozhodoval.

8. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyňa mala v konaní plný úspech, preto súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

9. Proti rozsudku v zákonnej lehote a v súlade s ustanovením § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, podáva žalovaná odvolanie. Žalobou podanou dňa 15.06.2012 sa žalobkyňa domáhala rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 118,18 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 22.4.2012 do zaplatenia, sumu 3.474,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 491,50 eur od 1.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 491,50 eur od 1.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 491,50 eur od 1.4.2012 do zaplatenia a zo sumy 1.000 eur od 1.5.2012 do zaplatenia a trovy konania. Žalovaná istina pozostávala z dvoch častí, a to z titulu neuhradenia časti odmeny vyplývajúcej z Dohody o vykonaní práce zo dňa 16.12.2011 a z titulu neuhradenia časti doktorandského štipendia. Žalobkyňa žalobu (v prvej časti nároku) odôvodnila tým, že ako zamestnanec uzatvorila dňa 16.12.2011 so žalovanou ako zamestnávateľom Dohodu o vykonaní práce, na základe ktorej vykonávala pre žalovanú dohodnutú pracovnú úlohu. Rozsah pracovnej úlohy žalobkyni bol dohodnutý na max. 350 hodín za obdobie od 1.2.2012 do 31.12.2012. Odmena žalobkyni bola dohodnutá vo výške 200 eur a bola splatná do 21. dňa nasledujúceho mesiaca. Podľa tvrdení žalobkyne: „Splatnú odmenu za mesiac 2012 žalovaná uhradila len čiastočne vo výške 81,82 eur“ (Rozsudok 2. strana ods. 2, 9. riadok). Žalobkyňa sa v druhej časti nároku domáhala od žalovanej úhrady doktorandského štipendia. Žalobkyňa má za to, že žalovaná štipendium žalobkyni „v mesiacoch december 2011, január 2012 a február uhradila len čiastočne, a to vo výške 508,50 eur a za mesiac marec 2012. Za apríl 2012 neuhradila vôbec“ (Rozsudok 2. strana, ods. 2 riadok 27). Uvedeným mal vzniknúť žalobkyni nárok na zaplatenie neuhradeného štipendia vo výške 3.474,50 eur s príslušenstvom. K časti odmeny z titulu Dohody o vykonaní práce zo dňa 16.12.2011 žalovaná uvádza, že žalovaná v stanovisku zo dňa 4.7.2012 uviedla, že žalobkyňa v mesiaci marec 2012 nepracovala na pracovnej úlohe v súlade s rozvrhom, nakoľko bola práceneschopná od 14.3.2012 do 17.3.2012 a následne od 19.3.2012 do 31.3.2012. Uvedenú skutočnosť žalobkyňa v priebehu súdneho konania nespochybňovala. Žalovaná uhradila, z titulu Dohody o vykonaní práce zo dňa 16.12.2011, žalobkyni za mesiac marec 2012 odmenu vo výške 81,82 eur, a to za 14 odpracovaných hodín. Táto výška odmeny zodpovedala počtu dní v mesiaci marec 2012 pomerne k počtu pracovných dní, ktoré žalobkyňa pracovala na pracovnej úlohe. K časti doktorandského štipendia žalovaná uvádza, že žalobkyňa bola v akademickom roku 2011/2012 prijatá na 5-ročné doktorandské štúdium v akreditovanom študijnom programe Environmentálne manažérstvo formou externého štúdia. Žiadosťou zo dňa 23.10.2011 žalobkyňa požiadala o zmenu formy doktorandského štúdia, pričom na základe rozhodnutia zo zasadnutia Odborovej komisie doktorandského štúdia v študijnom programe Environmentálne manažérstvo, ktoré sa konalo dňa 09.11.2011, žalovaná so zmenou formy štúdia, z externého štúdia na denné štúdium, súhlasila. Súhlas so zmenou formy doktorandského štúdia si žalobkyňa osobne prevzala dňa 2.11.2011. Poukázal na § 54 ods. 18 zák. č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keď vysoká škola poskytuje študentovi v doktorandskom študijnom programe v dennej forme štipendium, a to najmenej vo výške 9. platovej triedy a prvého platového stupňa podľa osobitného predpisu podľa ods. 11 uvedeného zákonného ustanovenia je súčasťou doktorandského štúdia v dennej forme vykonávanie pedagogickej činnosti alebo inej odbornej činnosti súvisiacej s pedagogickou činnosťou v rozsahu najviac 4 hodín týždenne v priemere za akademický rok, v ktorom prebieha výučba. Nárok žalobkyni na doktorandské štipendium mohol vzniknúť až zmenou formy štúdia. Účastníci zhodne potvrdili, že si písomnosti doručovali osobne. Z tohto dôvodu má žalovaná za to, že ak by súd predvolal navrhovaných svedkov (Prof. H.c. Prof. Ing. O. T., Drsc. - navrhnutý na pojednávaní dňa 10.12.2014 a doc. RNDr. Ing. C. G., PhD. - navrhnutý na pojednávaní dňa 20.5.2015, tzn. ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku) mala by za preukázané, že Rozhodnutie č. 2434A/2011 zo dňa 29.11.2011, ktorým sa zrušuje pôvodné rozhodnutie o priznaní doktorandského štipendia zo dňa 29.11.2011, chcel osobne doručiť žalobkyni, ktorá toto

nové rozhodnutie odmietla prevziať. V súlade s ustanovením § 185 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, súd nerozhodol, že navrhované dôkazy nevykoná a právnemu zástupcovi žalovanej neumožnil zabezpečiť ich prítomnosť na pojednávaní. Žalovaná má za to, že boli naplnené odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok. Žalovaná v priebehu súdneho pojednávania opakovane poukazovala na ustanovenie § 54 ods. 18 zák. č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že nárok žalobkyni na doktorandské štipendium mohol vzniknúť až dňa 1.12.2011. Ak by súd vychádzal z tohto zákonného ustanovenia a za zákonnej výšky doktorandského štipendia (vo výške 508,50 eur), dospel by k záveru, že žalovaná bola povinná žalobkyni uhradiť štipendium za obdobie mesiacov december 2011 až apríl 2012, tzn. v celkovej výške 2.542,50 eur. Z tvrdení právneho zástupcu žalobkyne vyplýva, že žalovaná uhradila žalobkyni sumu 4.034 eur z titulu doktorandského štipendia (zápisnica z pojednávania zo dňa 3.4.2017). Na základe týchto skutočností a vzhľadom na priebeh súdneho konania, má žalovaná za to, že boli naplnené odvolacieho dôvody aj v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok. S poukazom na § 183 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. a § 183 ods. 4 zákona č. 160/2015 Z. z. CSP. Právny zástupca žalovanej požiadal listom zo dňa 27.3.2017 o odročenie pojednávania, ktoré bolo v predmetnej veci stanovené na deň 3.4.2017. V deň konania sa pojednávania bol právny zástupca žalovanej dlhodobo objednaný na lekárske vyšetrenie. O tejto skutočnosti predložil doklad. V žiadosti o odročenie pojednávania bolo uvedené telefónne číslo a elektronická adresa. V zmysle zápisnice z pojednávania, ktoré sa uskutočnilo dňa 3.4.2017, bola žiadosť doručená dňa 31.3.2017. Konajúci súd neoznámil právnemu zástupcovi žalovanej, že dôvod na odročenie pojednávania nie je dôležitý (v súlade s ustanovením § 183 ods. 4 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok). Právny zástupca žalovanej má za to, že príslušný súd nesprávnym procesným postupom porušil práva žalovanej na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok). Žalovaná má za to, že boli naplnené odvolacie dôvody ustanovené v § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, a preto navrhuje, aby odvolací súd uvedené rozhodnutie Okresného súdu Skalica zrušil a vec vrátil, v súlade s ustanovením § 391 ods. 1 Civilný sporový poriadok, súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalobkyňu zaviazal k náhrade trov konania a trov právneho zastúpenia.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/ , e/, f/ a h/ , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 , a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu I. inštancie je vecne správny.

11. Žalobkyňa sa žalobou domáhala od žalovanej zaplatiť jej sumu 118,18 eur s úrokom z omeškania 9% ročne od 22.4.2012 do zaplatenia, sumu 3474,50 eur s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 491,50 eur (štipendium za mesiac december 2011) od 1.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 491,50 eur (štipendium za mesiac január 2012) od 1.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 491,50 eur (štipendium za mesiac február 2012) od 1.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 1000eur (štipendium za mesiac marec 2012) od 1.5.2012 do zaplatenia a trovy konania, pretože žalobkyňa ako zamestnanec uzatvorila dňa 16.12.2011 so žalovanou ako zamestnávateľom Dohodu o vykonaní práce, na základe ktorej vykonávala žalobkyňa pre žalovanú dohodnutú pracovnú úlohu, v dohode označenú ako referent marketingu a rozvoja SEVŠ. V Dohode je rozsah pracovnej úlohy dohodnutý na max. 350 hodín za rok, doba, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať: na obdobie od 1.1.2012 do 31.12.2012 a dohodnutá odmena vo výške 200 eur splatná do 21. dňa nasledujúceho po mesiaci, v ktorom vznikol nárok na jej vyplatenie. Žalobkyňa vykonala pre žalovanú v mesiaci marec 2012 dohodnutú pracovnú úlohu, za ktorú jej v zmysle dohody prináležala odmena 200 eur. Splatnú odmenu za mesiac 2012 žalovaná uhradila len čiastočne vo výške 81,82 eur. Zostatok dlžnej sumy vo výške 118,18 eur žalovaná napriek viacerým výzvam žalobkyne a jej splnomocnenca neuhradila. Žalovaná si v lehote splatnosti nesplnila svoj záväzok voči žalobkyni, dostala sa do omeškania so splnením svojho peňažného záväzku, preto žalobkyňa s poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

žiadala, aby jej žalovaná zaplatila úrok z omeškania 9% ročne zo sumy 118,18 eur od 22.4.2012 do zaplatenia. Okrem uvedeného nároku na doplatenie mzdy za mesiac marec 2012 uplatnila žalobkyňa voči žalovanej aj nárok na zaplatenie doktorandského štipendia s odkazom na § 54 ods. 18 písm. a) zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách (ďalej len zákon o vysokých školách), podľa ktorého vysoká škola alebo externá vzdelávacia inštitúcia poskytuje študentovi v doktorandskom študijnom programe v dennej forme štipendium. Študent doktorandského študijného programu v dennej forme štúdia s trvalým pobytom v členskom štáte má počas trvania štandardnej dĺžky štúdia študijného programu, na ktorý bol prijatý, ak už nezískal vysokoškolské vzdelanie tretieho stupňa, nárok na štipendium. Žalovaná v súlade s nariadením vlády SR č. 578/2009 Z.z., ktorým sa ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, žalobkyni dňa 29.11.2011 priznala doktorandské štipendium vo výške 1000 eur s účinnosťou od 1.10.2011. Žalovaná predmetné štipendium žalobkyni v mesiacoch december 2011, január 2012 a február uhradila len čiastočne, a to vo výške 508,50 eur a za mesiac marec 2012, za apríl 2012 neuhradila vôbec, a to napriek viacerým výzvam žalobkyne aj jej splnomocnenca, a tým sa dostala do omeškania s plnením svojho záväzku, čím žalobkyni vznikol nárok na zaplatenie neuhradeného štipendia vo výške 3474,50 eur a úroku z omeškania tak, ako je uvedený v bode 1 tohto rozhodnutia.

12. Žalobkyňa si uplatnila dva nároky. Prvý nárok žalobkyne sa týka odmeny z dohody o vykonaní práce. Z predložených dôkazov a výsluchu strán mal súd preukázané, že medzi stranami nebolo sporu o tom, že žalobkyňa pracovala u žalovanej na základe Dohody o vykonaní práce uzatvorenej dňa 16.12.2011, v ktorej bola dohodnutá odmena žalobkyne 200 eur mesačne so splatnosťou do 21. dňa nasledovného mesiaca. Spor medzi stranami sa týkal vyplatenia odmeny za mesiac marec 2012, keď bola žalobkyni vyplatená odmena vo výške 81,82 eur, pričom podľa tvrdenia žalobkyne jej mala byť vyplatená v plnej výške v sume 200 eur. Žalovaná tvrdila v stanovisku zo 4.7.2012 k predžalobným upomienkam žalobkyne, že v mesiaci marec 2012 žalobkyňa na pracovnej úlohe nepracovala v súlade s rozvrhom, nakoľko bola práceneschopná od 14.3. do 17.3.2012 a následne od 19.3.2012 do 31.3.2012, čo preukázala potvrdeniami lekára. Z uvedeného dôvodu bola žalobkyni vyplatená za mesiac marec 2012 pomerná časť dohodnutej mesačnej odmeny vo výške 81,82 eur. Skutočnosť, že žalobkyni bola za mesiac marec 2012 vyplatená odmena vo výške 81,82 eur mal súd preukázanú z výplatnej pásky žalobkyne, kde je uvedené, že ide o odmenu z dohody o vykonaní práce za obdobie od 1.3.2012 do 13.3.2012 t.j. za 9 dní.

13. Z ust. § 54 ods. 18 zákona o vysokých školách, ktorý v písmene a) upravuje nárok na štipendium počas trvania štandardnej dĺžky štúdia študijného programu, na ktorý bol študent doktorandského študijného programu v dennej forme prijatý, kde slovné spojenie počas trvania štandardnej dĺžky štúdia študijného programu podľa súdu predpokladá pravidelne sa opakujúce vyplácanie štipendia. Riaditeľka žalovanej mala za to, že štipendium sa vypláca každý mesiac, iba nevedela uviesť, či v mesiaci, keď vznikol nárok alebo v nasledujúcom mesiaci. Podľa výpovede žalobkyne u štipendia nebolo dohodnuté, kedy jej bude vyplácané, doktorandom bolo vyplácané štipendium okolo 20-teho v mesiaci po tom, čo vykonali doktorandskú činnosť. Žalovanou tvrdenú skutočnosť, že vydala v ten istý deň rozhodnutie o pridelení štipendia 1000 eur žalobkyni (rozhodnutie č. 2434/2011) a následne rozhodnutie o pridelení štipendia 508,50 eur žalobkyni (rozhodnutie 2434A/2011), ktorým zrušila pôvodné rozhodnutie, žalovaná odôvodnila tým, že znížila štipendium na zákonom určené minimum. Inú skutočnosť pre zmenu štipendia neuviedla.

14. Dohodou o vykonaní práce mal súd za preukázané jej uzavretie dňom 16.12.2011 na strane zamestnávateľa ako žalovanou a žalobkyňa ako zamestnanec. Dohoda obsahuje v bode 1 dohodnutú pracovnú úlohu, a to referent marketingu a rozvoja SEVŠ, v bode 2. dohodnutý rozsah pracovnej úlohy max. 350 hodín za rok, v bode 3. dohodnutú dobu, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať od 1.1.2012 do 31.12.2012. V bode 4. je dohoda o tom, že zamestnanec bude vykonávať dohodnutú úlohu osobne na adrese zamestnávateľa na Kráľovskej 356/11v Skalici. Dohoda obsahuje v bode 5. dohodnutú odmenu 200 eur mesačne, pričom odmena podľa bodu 6. je splatná do 21. dňa nasledovného mesiaca na účet zamestnanca. V bode 7, písm. a) až f) sú vymedzené povinnosti zamestnanca a v bode 8. je zahrnutá dohoda, že zamestnancovi bude vyplácané cestovné v súlade so zákonom č. 283/2002 Z.z.

15. Z prílohy k pracovnej zmluve Mgr. Y. G., referent marketingu a rozvoja SEVŠ súd zistil, že je v nej určená pracovná náplň žalobkyne, a táto pracovná náplň bola podpísaná žalovanou ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnancom dňa 16.12.2011. Rozhodnutím žalovanej č.

2434/2011 z 29.11.2011 o priznaní doktorandského štipendia mal súd preukázané, že žalovaná priznala žalobkyni ako študentke v zmysle § 54 ods. 18 písm. a) zákona č. 131/2001 Z.z. o vysokých školách a v súlade s nariadením vlády SR č. 578/2009 Z.z., ktorým sa ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme štipendium vo výške 1000 eur s účinnosťou od 1. októbra 2011, pričom štipendium jej bude zasielané na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. Z rozhodnutia žalovanej č. 2434A/2011 z 29.11.2011 o priznaní doktorandského štipendia súd zistil, že žalovaná priznala žalobkyni ako študentke v zmysle § 54 ods. 18 písm. a) zákona č. 131/2001 Z.z. o vysokých školách a v súlade s nariadením vlády SR č. 578/2009 Z.z., ktorým sa ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme štipendium vo výške 508,50 eur s účinnosťou od 1. októbra 2011, pričom štipendium jej bude zasielané na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. Uvádza sa, že pôvodné rozhodnutie o priznaní doktorandského štipendia zo dňa 29.11.2011 sa novým rozhodnutím od počiatku zrušuje. V liste žalovanej, adresovanom žalobkyni, vyhotovenom 28.11.2011, nadpísanom Súhlas so zmenou formy doktorandského štúdia, je uvedené, že na základe rozhodnutia zo zasadnutia Odborovej komisie doktorandského štúdia v študijnom programe Environmentálne manažérstvo na Stredoeurópskej vysokej škole v Skalici, ktoré sa konalo dňa 9.11.2011 súhlasí rektor žalovaného Prof. Ing. H. L., PhD. so zmenou formy z externého štúdia na denné štúdium. Okrem podpisu rektora je na uvedenom liste v ľavom dolnom rohu rukou napísané „Prevzala 1.12.2011“ a nečitateľný podpis.

16. Zákon o vysokých školách v § 54 ods. 18 určuje najnižšiu hranicu štipendia, z čoho vyplýva, že zákonom nie je zakázané určiť štipendium aj vo väčšom rozsahu ako uvádza zákon. Pokiaľ ide o obdobie, odkedy mala žalobkyňa nárok na štipendium, zákon o vysokých školách v § 54 ods. 18 určuje, že na štipendium má nárok študent v doktorandskom študijnom programe v dennej forme. O zmene formy doktorandského štúdia žalobkyne žalovaná rozhodla rozhodnutím z 28.11.2011, ktoré žalobkyňa prevzala dňa 1.12.2011, napriek tomu však jednak v prvom rozhodnutí č. 2434/2011 z 29.11.2011 o pridelení štipendia žalobkyni vo výške 1000 eur, ako aj v nasledujúcom rozhodnutí č. 2434A/2011 z 29.11.2011 o pridelení štipendia žalobkyni v sume 508,50 eur, teda jeden deň po súhlase žalovanej so zmenou formy doktorandského štúdia žalobkyne, prejavila žalovaná úmysel poskytnúť žalobkyni štipendium už od 1.10.2011 bez ohľadu na zákonné ustanovenie o tom, že štipendium sa poskytuje doktorandom denného štúdia.

17. Žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno na tvrdenie, že jej patrí štipendium vo výške 1000 eur s účinnosťou od 1.10.2011 až do skončenia doktorandského štúdia u žalovanej, čo vyplýva z rozhodnutia žalovanej č. 2434/2011 z 29.11.2011, ktorým žalovaná priznala žalobkyni štipendium vo výške 1000 eur, z rozhodnutia žalovanej z 28.11.2011, ktorým súhlasila so zmenou formy doktorandského štúdia žalobkyne a z výkazu o doktorandskom štúdiu žalobkyne u žalovanej. Žalovaná neuniesla dôkazné bremeno na tvrdenie, že jej druhé rozhodnutie č. 2434A/2011 z 29.11.2011, ktorým bolo určené štipendium žalobkyne vo výške 508,50 eur, bolo doručené žalobkyni, nakoľko sama žalovaná uviedla, že písomnosti sa podľa registratúrneho plánu zasielajú poštou. Žalovaná tento spôsob doručenia nevyužila a na pojednávaní uviedla riaditeľka, že toto rozhodnutie odovzdala žalobkyni osobne medzi štyrmi očami bez prítomnosti svedkov, čo žalobkyňa poprela a žalovaná sa tak dostala do dôkaznej núdze. Úmysel žalovanej bol preukázaný aj vyplatením štipendia žalobkyni v mesiaci november 2011 v sume 1000 eur ako aj v mesiaci december 2011 v sume 1000 eur, a tak bola žalovaná viazaná svojim rozhodnutím č. 2434/ 2011 z 29.11.2011, ktorým žalobkyni určila štipendium v sume 1000 eur a to od 1.10.2011. Nebolo, že žalobkyňa prevzala prvé rozhodnutie žalovanej č. 2434/2011 z 29.11.2011 o určení štipendia žalobkyni v sume 1000 eur. Žalobkyňa tvrdila, že neprevzala neskoršie rozhodnutie žalovanej č. 2434A/2011 z 29.11.2011, ktorým žalovaná určila žalobkyni štipendium vo výške 508,50 eur, preto preukázanie doručenia neskoršieho rozhodnutia o štipendiu zaťažovalo žalobkyňu. Už zo samotnej skutočnosti, že žalovaná vyplatila žalobkyni štipendium 1000 eur v mesiaci november 2011, (platba štipendia za október 2011), od ktorého mesiaca žalobkyni patrí štipendium podľa rozhodnutia žalovanej a štipendium 1000 eur v mesiaci december 2011 za mesiac november 2011 svedčí o tom, že žalovaná postupovala v zmysle rozhodnutia č. 2434/2011 z 29.11.2011 o priznaní štipendia 1000 eur žalobkyni a týmto sa riadila, neobstojí jej argument v podaní z 23.1.2015., že k úhradám v takejto výške došlo z dôvodu, že nové rozhodnutie nebolo riadne a včas odovzdané na účtovné oddelenie žalovanej, pretože nebolo riadne zdôvodnené, čo bránilo žalovanej odovzdať nové rozhodnutie účtovnému oddeleniu. Súd I. inštancie mal správne za to, že rozhodnutie č. 2434/2011 z 29.11.2011 žalovanej zaväzuje na platenie štipendia žalobkyni vo výške 1000 eur za obdobie od októbra 2011 až do konca apríla 2012, tak ako žiadala žalobkyňa. Rozhodnutie je preto správne na zaplatenie rozdielu medzi štipendiom,

ktoré žalobkyni patrí vo výške 1000 eur za mesiac december 2011 a skutočne vyplatenou výškou štipendia v sume 508,50 eur, teda sumy 491,50 eur, ďalej na zaplatenie sumy 491,50 eur ako rozdielu medzi štipendiom, ktoré žalobkyni patrí vo výške 1000 eur za mesiac február 2012 a vyplatenou výškou štipendia v sume 508,50 eur, tiež na zaplatenie sumy 1000 eur za mesiac marec 2012 a sumy 1000 eur za mesiac apríl 2012. Po zrátaní týchto rozdielov je žalovaný povinný zaplatiť na štipendiu sumu 3474,50 eur. V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 95/1997 bol priznaný aj úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 491,50 eur (štipendium za mesiac december 2011) od 1.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 491,50 eur (štipendium za mesiac január 2012) od 1.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 491,50 eur (štipendium za mesiac február 2012) od 1.4.2012 do zaplatenia a zo sumy 1000 eur (štipendium za mesiac marec 2012) od 1.5.2012 do zaplatenia. Žalobkyňa si neuplatnila úrok z omeškania z nezaplatenej výšky štipendia 1000 eur za mesiac apríl 2012, preto súd I. inštancie o ňom nerozhodoval.

18. Odvolací súd udáva k odvolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) zák. č. 160/2015 Z. z. s poukazom na § 183 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. a § 183 ods. 4 zákona č. 160/2015 Z. z. CSP, že právny zástupca žalovanej požiadal listom zo dňa 27.3.2017 o odročenie pojednávania, ktoré bolo v predmetnej veci stanovené na deň 3.4.2017, lebo v deň konania pojednávania bol dlhodobo objednaný na lekárske vyšetrenie, nasledovné: V odvolaní poukázal na to, že o tejto skutočnosti predložil doklad a v žiadosti o odročenie pojednávania bolo uvedené telefónne číslo a elektronická adresa. V zmysle zápisnice z pojednávania, ktoré sa uskutočnilo dňa 3.4.2017, bola žiadosť doručená dňa 31.3.2017. Konajúci súd mu však neoznámil (právnemu zástupcovi žalovanej), že dôvod na odročenie pojednávania nie je dôležitý (v súlade s ustanovením § 183 ods. 4 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok). Preto právny zástupca žalovanej má za to, že príslušný súd nesprávnym procesným postupom porušil práva žalovanej na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok).

19. Odvolací súd zo spisu zistil, že právny zástupca žalovanej požiadal listom zo dňa 27.3.2017 o odročenie pojednávania, ktoré bolo v predmetnej veci stanovené na deň 3.4.2017, pretože žalovaný trvá na jeho účasti. Žiadosť bola doručená 31.3.2018. Dôvod odročenia bol ten, že v deň konania pojednávania bol dlhodobo objednaný na lekárske vyšetrenie, doklad o tom predložil spolu so žiadosťou. V tomto podaním poukázal právny zástupca žalovaného, že sa ospravedlňuje na termín pojednávania na 3. 4. 2017 ako aj ospravedlňuje neprítomnosť žalovaného, ktorý trvá na jeho osobnej účasti zároveň žiadal o odročenie pojednávania a vytýčenie nového termínu. Na predmetnom stanovenom termíne pojednávania súd I. inštancie skonštatoval v zápisnici, že bola doručená žiadosť o odročenie pojednávania právnym zástupcom žalovaného a súd vyhlásil uznesenie, že sa pojednáva v jeho neprítomnosti. V zápisnici sa konštatuje ďalej, že boli zo strany PZ žalovanej doručené doklady v zmysle výzvy. Po ich oboznámení sa PZ žalobkyne, prítomný na pojednávaní, nevyjadril k týmto listinným dôkazom, listinné dôkazy doručené právnym zástupcom žalovaného boli podrobne oboznámené právnemu zástupcovi žalobkyne . PZ žalobkyne nemal návrhy na doplnenie dokazovania. Predniesol záverečné vyjadrenie a súd pojednávanie odročil na termín 3.5.2017 s tým, že sa predvolal PZ žalovanej.

20. Odvolací súd poukazuje, že v zmysle ustanovenia § 183 ods. 1 veta prvá C.s.p. sa môže pojednávanie odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom môže byť odročené pojednávania len vtedy, ak strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov sa nemôže dostaviť na pojednávania a zároveň nemožno od neho spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechal zastúpiť (ustanovenie § 183 ods. 1 veta druhá C.s.p.). Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod bezodkladne potom čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať (§ 183 ods. 3 C.s.p. ). Odvolateľ namietal, že súd nepostupoval v zmysle ustanovenia § 183 ods. 4 C.s.p. to znamená, že ak zistil, že stranou uvedený dôvod na odročenie pojednávania nie je dôležitý bezodkladne o tom upovedomiť stranu, ktorá odročenie navrhla. Odvolateľ pritom v odvolaní poukázal na to, že si splnil svoju povinnosť uvádzanú v druhej vete ustanovenia § 183 ods. 4 C.s.p. to znamená, že uviedol telefónne číslo, elektronickú adresu, na ktorú ho možno upovedomiť o jeho návrhu na odročenie pojednávania odvolací súd poukazuje, že strana sporu alebo zástupca, ktorí žiadajú o odročenie termínu pojednávania, musia tento dôvod súdu oznámiť, tak aby mohol posúdiť či sú alebo nie sú naplnené zákonné dôvody na odročenie pojednávania. Musí sa výslovne žiadať o odročenie termínu pojednávania, nakoľko ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní v žiadosti o odročenie termínu nemožno považovať za žiadosť o strany sporu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Cdo 345/2012). V žiadosti je potrebné nielen tvrdiť, že existujú dôvody na

odročenie, ale je potrebné preukázať ich dôvodnosť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo 167/2010 ). Strana sporu bude musieť preukázať lekárskym potvrdením existenciu nepriaznivého zdravotného stavu, advokát strany bude musieť tiež preukázať, že od neho nemožno spravodlivo žiadať, aby sa nechal v konaní zastúpiť iným advokátom a podobne. Včasnosť oznámenia do dôvodu na odročenie termínu pojednávania v súlade s ustanovením § 183 ods. 3 C.s.p. súd vyhodnotí pri rozhodovaní o dôvodnosti návrhu na odročenie pojednávania . Súd môže posúdiť návrh na odročenie pojednávania ako nedôvodný a následne postupuje podľa ustanovenia § 183 ods. 4 C.s.p. alebo ho vyhodnotil ako dôvodný a následne teda procesne postupe podľa ustanovenia § 184 C. s.p. Pokiaľ súd návrh na odročenie pojednávania vyhodnotil ako nedôvodný musí bez zbytočného odkladu to znamená hneď o tom upovedomiť stranu, ktorá odročenie pojednávania navrhla na telefónne čísla alebo elektronickú adresu, ktorú je povinná uviesť v návrhu na odročenie pojednávania.

21. Právny zástupca žalovanej požiadal listom zo dňa 27.3.2017 o odročenie pojednávania, ktoré bolo v predmetnej veci stanovené na deň 3.4.2017, pretože žalovaný trvá na jeho účasti. Žiadosť bola doručená 31.3.2018. Dôvod odročenia bol ten, že v deň konania pojednávania bol dlhodobo objednaný na lekárske vyšetrenie, doklad o tom predložil spolu so žiadosťou. V tomto podaní poukázal právny zástupca žalovaného, že sa ospravedlňuje na termín pojednávania na 3.4.2017, ako aj ospravedlňuje neprítomnosť žalovaného, ktorý trvá na jeho osobnej účasti, zároveň žiadal o odročenie pojednávania a vytýčenie nového termínu. Odvolací súd poukazuje na to, že si nesplnil právny zástupca svoju povinnosť preukázať, že od neho nemožno spravodlivo žiadať, aby sa nechal na konaní zastúpiť iným advokátom. Postup súdu prvej inštancie vyplýva zo zápisnice z pojednávania z 3.4.2017, keď konštatuje, že súdu 31.3.2017 bola doručená žiadosť o odročenie pojednávania a na to bolo vyhlásené uznesenie, že sa bude konať v neprítomnosti advokáta žalovanej a pokračuje v dokazovaní. Na predmetnom pojednávaní však fakticky žiadne dôkazy vykonané neboli, pretože sa právny zástupca žalobkyne vyjadroval práve k dôkazom predloženým žalovaným na výzvu súdu, oboznámil ich súd. Boli to doklady, ktoré predkladal práve žalovaný, takže ich obsah a podstata mu práve z tohto dôvodu bola známa a mu nemohla byť tak ubratá možnosť vyjadriť sa k nim, keď tam nebol prítomný. Navyše pojednávanie bolo odročené a k tomuto odročenému pojednávaniu sa PZ žalovaného písomne vyjadril. Z týchto dôvodov preto tento procesný postup súdu nemožno považovať za odňatie možnosti konať, nemôže byť ani odvolacím dôvodom, že súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

22. PZ žalovanej súdu doručil svoje písomné stanovisko osobne 28.4.2017, pred odročeným pojednávaním v termíne 3.5.2017, tento termín pojednávania mu bol doručený 21. 4. 2017 a preto mal dostatočnú možnosť na to, aby takéto stanovisko a vyjadrenie súdu predložil a zároveň bolo na pojednávanie predvolaní 3.5.2017, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, ktorého sa však nezúčastnil, teda sám sa zbavil možnosti byť účastný na pojednávaní. V tomto svojom vyjadrení zopakoval, že na pojednávaní 10.12.2014 navrhol vypočuť Prof. H.c. Prof. Ing. O. T., Drsc., adresa na doručovanie bola oznámená súdu 14.1.2015. Tohto svedka podľa vyjadrenia PZ žalovaného navrhoval vypočuť aj na pojednávaní 20.5.2015 spolu s doc. RNDr. Ing. C. G., PhD a Mgr. D. R. a v tej súvislosti poukázal na ust. § 187 a možnosť navrhnúť dôkaz pred vyhlásením uznesenia, ktorým sa dokazovanie skončilo § 154 CSP. Súd však ako vo vyjadrení aj v odvolaní poukázal PZ žalovaného nerozhodol o vykonaní, či nevykonaní dôkazu. Z odvolania vyplýva, že z tohto dôvodu má žalovaná za to, že ak by súd predvolal navrhovaných svedkov (Prof. H.c. Prof. Ing. O. T., Drsc. - navrhnutý na pojednávaní dňa 10.12.2014 a doc. RNDr. Ing. C. G., PhD. - navrhnutý na pojednávaní dňa 20.5.2015, tzn. ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku) mala by za preukázané, že Rozhodnutie č. 2434A/2011 zo dňa 29.11.2011, ktorým sa zrušuje pôvodné rozhodnutie o priznaní doktorandského štipendia zo dňa 29.11.2011, chcel osobne doručiť žalobkyni, ktorá toto nové rozhodnutie odmietla prevziať. V súlade s ustanovením § 185 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, súd nerozhodol, že navrhované dôkazy nevykoná a právnemu zástupcovi žalovanej neumožnil zabezpečiť ich prítomnosť na pojednávaní. Žalovaná má za to, že boli naplnené odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok.

23. Zo spisu odvolací súd zistil, že po odročenom pojednávaní dňa 10.12.2014 v zápisnici v závere je protokolované, že PZ žalovaného navrhuje vypočuť Prof. T., ktorého adresu teraz nevie povedať, ale ešte s menami a priezviskami ďalších 2 svedkov “ktorí tam boli“, a to na dôkaz, že doktorandka si neplnila povinnosti. Potom písomne požiadal PZ žalovaného o predĺženia lehoty na doloženie dokladov,

kde v závere píše, že aj adresy svedkov, ktorých navrhuje vypočuť budú súdu predložené najneskôr do 15.1.2015. Lehotu na predloženie dokladov súd nepredĺžil, vyzval predložiť obratom a dňa 16.1.2015 boli súdu doložené a aj s adresou Prof. T.. Na pojednávaní dňa 20.5.2015 priznala a vypovedala žalobkyňa, že súhlas so zmenou z formy externej na dennú prevzala 1.12.2011, potom čo na tomto pojednávaní vtedajšia zástupkyňa žalovaného uviedla, že súhlas o zmene bol daný 28.11.2011 a prevzala ho žalobkyňa 1.12. Preto aj na tomto pojednávaní sám zástupca žalobkyne dal na zváženie, či týchto svedkov treba vypočuť. Po vyjadrení sa žalobkyne to nutné nebolo. Navyše súd si zabezpečoval na pojednávaní účasť štatutárneho zástupcu žalovanej, nielen jeho právneho zástupcu a k týmto okolnostiam bola tiež vypočutá štatutárna zástupkyňa žalovaného Ing. Heidy Schwarzová. Žalovaná v podaní z 23.1.2015 tvrdila, že žalobkyňa odmietla prevziať toto neskoršie rozhodnutie pred svedkami. Na pojednávaní však riaditeľka žalovanej ako svedkyňa vypovedala, že toto rozhodnutie odovzdala osobne žalobkyni medzi štyrmi očami, pričom ešte uviedla, si nepamätá, či žalobkyňa podpísala prevzatie. Podľa riaditeľky žalovanej doktorandi v dennom štúdiu rozhodnutia preberali väčšinou v škole. Nezodpovedá to Registratúrnemu poriadku a registratúrnemu plánu žalovanej z 12.4.2011. Preto nevypočutie svedkov nemožno považovať za odôvodnený odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, na čo bolo súdom poukázané.

24. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu I. inštancie vo veci samej podľa § 387 ods. 1 a 2 potvrdil.

25. Žalobca má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný.

26. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .