Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26Er-182-2011.pdf
PDF · 140.91 KB
Case nature
Area
Subarea
26Er/182/2011
Uznesenie
Okresný súd Zvolen vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpený Advocate s.r.o., IČO: 36 865 141, so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnému O. G., G.. XX.XX.XXXX, K. Z. V. I., C. XXX, vedenej pod spisovou značkou EX 5739/11 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 2.847,94 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 26Er/182/2011-19 zo dňa 05.05.2016, takto
rozhodol:
Súd exekúciu z a s t a v u j e .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Zvolen poverením č. 5611 048700 * zo dňa 23.05.2011 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. vykonaním exekúcie proti povinnému na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 2.847,94 Eur s príslušenstvom, a to na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, sp. zn. SR 13828/10 zo dňa 03.02.2011, ktorý podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 14.03.2011 a vykonateľnosť dňa 17.03.2011.
2. Dňa 22.03.2016 súdny exekútor doručil súdu podanie oprávneného zo dňa 21.01.2016, označené ako „Oznámenie k výzve na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s ust. § 243f ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti“, ktoré bolo exekútorovi doručené dňa 21.01.2016. V podaní oprávnený uviedol, že predmetné exekučné konanie je vedené voči povinnému, ktorým je fyzická osoba oprávnená na podnikanie, pričom hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko povinný pri uzavretí úverovej zmluvy a vystavení zmenky vystupoval ako podnikateľ. Predmetná skutočnosť je známa aj exekučnému súdu, nakoľko rozhodujúce skutočnosti oprávnený uviedol už v návrhu na vykonanie exekúcie a zároveň uvedené vyplýva aj z exekučného titulu. Oprávnený má za to, že ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku sa na dané exekučné konanie neaplikuje, keďže hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko fyzická osoba v čase podpísania zmluvy o úvere a vystavení zmenky bola registrovaná ako podnikateľ a konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Dôkazy osvedčujúce vyššie uvedené skutočnosti sú od podania návrhu na vykonanie exekúcie súčasťou exekučného spisu, pričom medzičasom nedošlo k zmene skutkového stavu alebo obsahu dôkazov.
3. Okresný súd Zvolen uznesením č.k. 26Er/182/2011-19 zo dňa 05.05.2016 exekúciu zastavil podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku s odôvodnením, že zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou a oprávnený mal v danej veci povinnosť v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku doplniť návrh na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, ktorú nesplnil. Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.
4. Proti označenému uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie zo dňa 19.05.2016. V odvolaní uviedol, že dňa 19.03.2010 uzavrel s povinným zmluvu o úvere, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na účel podnikania, ktorý údaj povinný v zmluve o úvere osobitne podpísal. Zmluvu o úvere zo dňa 19.03.2010 nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a nie je na mieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že povinný je živnostníkom zapísaným v živnostenskom registri, t.j. je podnikateľom. Povinný nijako nepreukázal skutočnosť, že v čase podpisu zmluvy o úvere mu patrilo postavenie spotrebiteľa, pričom treba akceptovať dobrú vieru oprávneného, s ktorou do právneho vzťahu vstupoval. V ďalšom argumentácia oprávneného v odvolaní smerovala k uplatneniu nároku zo zmenky pred rozhodcovským súdom a možnosťou rozhodcovského súdu v konaní o zmenkovej pohľadávke prihliadnuť na neprípustnosť použitia zmenky na zabezpečenie dlhu zo spotrebiteľského úveru. Čo sa týka dojednanej rozhodcovskej doložky, oprávnený uviedol, že je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského alebo súdneho konania, teda nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Je nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, pričom treba zdôrazniť, že v zmysle smernice 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. V prípade rozhodcovskej zmluvy v prejednávanej veci sa jedná o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Oprávnený navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť súdu na ďalšie konanie.
5. Podľa § 470 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
6. Napadnuté uznesenie tunajšieho súdu č.k. 26Er/182/2011-19 zo dňa 05.05.2016 bolo vydané pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku, rovnako pred jeho účinnosťou bolo podané aj odvolanie voči nemu. V súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 2 CSP preto zostali zachované účinky podaného odvolania, t.j. podané odvolanie vyvolalo účinky upravené v zákone č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). Keďže proti napadnutému uzneseniu, ktorým súd zastavil exekúciu podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle § 202 ods. 2 OSP nie je odvolanie prípustné a vo veci rozhodol vyšší súdny úradník tunajšieho súdu, v zmysle § 374 ods. 4 OSP podaním odvolania došlo zo zákona k zrušeniu napadnutého uznesenia a vo veci rozhodol zákonný sudca.
7. Podľa § 39 ods. 4 zákona č. 233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“), v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona. Podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.
8. S účinnosťou od 23.12.2015 došlo k zmene právnej úpravy vykonanej zákonom č. 438/2015 Z.z., ktorej dôsledkom je okrem iného zakotvenie povinnosti oprávneného v exekučných konaniach prebiehajúcich na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou, v lehote 30 dní od účinnosti predmetnej novely, t.j. do 22.01.2016 doplniť návrh na vykonanie exekúcie o náležitosti vyžadované ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. Týmito náležitosťami sú opísanie rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinným a pripojenie dôkazov, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú. Účelom uvedeného je zabezpečenie podkladov pre to, aby exekučný súd mohol posúdiť, či vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, a ak dospeje k takémuto záveru, následne posúdiť, či nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, resp. z iného dôvodu.
9. V prejednávanej veci je potrebné súhlasiť s oprávneným v tom, že doplnil návrh na vykonanie exekúcie o zákonom požadované náležitosti v stanovenej lehote, keďže doplnenie bolo súdnemu exekútorovi
doručené dňa 21.01.2016, pričom rozhodujúce skutočnosti boli opísané a podložené listinnými dôkazmi už v pôvodnom návrhu na vykonanie exekúcie. Exekučný súd preto v napadnutom uznesení postupoval nesprávne, keď exekúciu zastavil podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, nakoľko všetky relevantné písomné dôkazy týkajúce sa kauzálneho vzťahu medzi účastníkmi konania boli priložené už k návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 07.04.2011 a exekučnému súdu preto nič nebránilo a nebráni, aby sa zameral na posúdenie kauzálneho vzťahu medzi účastníkmi exekučného konania a na zistenie, či nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie.
10. Na tomto mieste len pre úplnosť vo vzťahu k argumentácii oprávneného v rámci jeho oznámenia zo dňa 21.01.2016 k výzve na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie súd uvádza, že predmetná exekúcia sa vedie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou. V danom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní, v ktorom bola žalovaným fyzická osoba. Oprávnený vo svojom doplnení návrhu nesprávne robí rozdiel medzi fyzickou osobou s oprávnením na podnikanie (živnostníkom) a fyzickou osobou bez tohto oprávnenia. Právnické osoby taxatívne definuje § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z ktorého je zrejmé, že fyzická osoba s oprávnením na podnikanie (živnostník) právnickou osobou nie je. Z platnej právnej úpravy vyplýva, že každý subjekt právnych vzťahov je buď fyzickou alebo právnickou osobou, pričom neprichádza do úvahy, aby jeden subjekt bol súčasne fyzickou aj právnickou osobou. Aj v prejednávanej veci povinný, ktorý bol žalovaným v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul, je bez akýchkoľvek pochybností fyzickou osobou a z tohto hľadiska je daná povinnosť oprávneného doplniť návrh na vykonanie exekúcie v súlade s novelizovanou právnou úpravou, a to bez ohľadu na to, či kauzálny vzťah medzi účastníkmi je alebo nie je spotrebiteľskou zmluvou. Doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie o náležitosti podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku slúži práve na to, aby exekučný súd mohol posúdiť povahu predmetného kauzálneho vzťahu, pričom pri tomto posúdení nie je súd viazaný tým, aký názor ohľadom povahy tohto vzťahu zastáva oprávnený.
11. V ďalšom konaní sa teda exekučný súd zameral na zistenie skutočností, či v prejednávanej veci nie je daný niektorý dôvod na zastavenie exekúcie.
12. Exekučný súd musel vziať do úvahy skutočnosť, že predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul [§ 41 zákona č. 233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok)]. Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné a ktoré ukladá určitú povinnosť. Každé rozhodnutie, aj iný titul, ktorého nútený výkon sa navrhuje, musí súd podrobiť skúmaniu, či sú splnené podmienky vykonateľnosti (formálnej i materiálnej). V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50), na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd musí zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, musí exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Skutočnosť, že dňa 23.05.2011 bolo v predmetnej veci vydané poverenie na vykonanie exekúcie, nebráni skúmaniu podmienok vykonateľnosti exekučného titulu kedykoľvek v priebehu exekúcie. Poverenie totiž nie je súdnym rozhodnutím a nezakladá prekážku veci rozhodnutej (res iudicata). Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať. Poverenie na vykonanie exekúcie však nemá priame právne účinky voči osobe povinného, preto povinný voči nemu ani nemôže využiť žiadne opravné prostriedky (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 205/2011 zo dňa 01.02.2012).
13. Exekučný súd plniac svoju zákonnú povinnosť v každom štádiu exekučného konania aj bez návrhu skúmať, či exekúcia prebieha na základe vykonateľného exekučného titulu, preskúmal, či rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 13828/10 zo dňa 03.02.2011 je vykonateľným exekučným titulom.
K spotrebiteľskej povahe záväzkovoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania
14. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej prípadne len „OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 47 ods. 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (ďalej ako „živnostenský zákon“), osvedčenie o živnostenskom oprávnení vydané fyzickej osobe obsahuje a) osobné údaje podnikateľa, b) obchodné meno, c) identifikačné číslo, d) predmet alebo predmety podnikania, e) miesto podnikania, f) dobu, na ktorú sa živnostenské oprávnenie vydáva, ak prevádzkovanie živnosti ohlásila na dobu určitú, g) deň začatia živnosti, ak v ohlásení uviedla neskorší deň začatia živnosti, h) dátum vydania osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Podľa § 60 ods. 1 veta prvá živnostenského zákona, živnostenský register (ďalej len "register") tvorí súbor týmto zákonom určených údajov o podnikateľoch. Podľa § 60 ods. 4 veta prvá a druhá živnostenského zákona, register sa člení na verejnú časť a neverejnú časť. Neverejnú časť registra tvoria rodné priezvisko, rodné číslo, dátum a miesto narodenia, údaje potrebné na vyžiadanie výpisu z registra trestov a iné údaje poskytnuté podľa osobitných zákonov na účely daňovej registrácie a prihlásenia sa do systému povinného zdravotného poistenia. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 301/1995 Z.z. o rodnom čísle, rodné číslo je trvalý identifikačný osobný údaj fyzickej osoby (ďalej len "osoba"), ktorý zabezpečuje jej jednoznačnosť v informačných systémoch. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 301/1995 Z.z. o rodnom čísle, rodné číslo sa preukazuje niektorým z týchto dokladov: a) občianskym preukazom, b) cestovným dokladom, c) rodným listom, d) preukazom
- povolením na pobyt pre cudzinca, ak je v ňom vyznačené, e) osvedčením o rodnom čísle (ďalej len "osvedčenie"), ktorého vzor je v prílohe tohto zákona. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 224/2006 Z.z. o občianskych preukazoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, občiansky preukaz je verejná listina, ktorou občan Slovenskej republiky (ďalej len "občan") preukazuje svoju totožnosť, štátne občianstvo Slovenskej republiky (ďalej len "štátne občianstvo") a ďalšie údaje uvedené v občianskom preukaze podľa tohto zákona. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 300/1993 Z.z. o mene a priezvisku, každý musí mať meno. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 300/1993 Z.z., každý musí mať priezvisko. Podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ako „Obchodný zákonník“), podnikateľom podľa tohto zákona je osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia. Podľa § 8 Obchodného zákonníka, obchodným menom sa rozumie názov, pod ktorým podnikateľ vykonáva právne úkony pri svojej podnikateľskej činnosti. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
15. Na prvom mieste súd skúmal povahu právneho vzťahu, ktorý medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 19.03.2010. Pri určení, či ide o spotrebiteľskú zmluvu na účely posúdenia ne/prijateľnosti jej jednotlivých dojednaní nie je podstatný predmet zmluvy, ale povaha jej strán. Súdny dvor v týchto súvislostiach v rozsudku vo veci C-488/11 Dirk Frederik Asbeek Brusse, Katarina de Man Garabito proti Jahani BV, zo dňa 30.05.2013 (body 29-30), pokiaľ ide pôsobnosť smernice 93/13 EHS uviedol, že žiadne ustanovenie smernice neuvádza, na aké druhy zmlúv sa aplikuje, pritom smernica definuje zmluvy, na ktoré sa vzťahuje, odkazom na určitú vlastnosť zmluvných strán, podľa toho či konajú alebo nekonajú s cieľom vzťahujúcim sa k ich obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.
16. Oprávnený konal pri plnení a uzatváraní zmluvy o úvere v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, a to s ohľadom na jeho predmet činnosti uvedený v Obchodnom registri, ktorým je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, t.j. svojím konaním a postavením v predmetnom zmluvnom vzťahu bez akýchkoľvek pochybností naplnil legálnu definíciu dodávateľa tak, ako je uvedená v § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
17. Vo všeobecnosti každá zmluva obsahuje ako svoju podstatnú náležitosť vymedzenie predmetu zmluvy a označenie zmluvných strán. Súd sa oboznámil so zmluvou o úvere zo dňa 19.03.2010, pričom z jej obsahu zistil, že zmluvná strana dlžník je označená údajmi ako: Meno: Pavel, Priezvisko: Nociar, Trvale bytom ulica, číslo: Komárno 233, Mesto: Detvianska Huta, PSČ: 962 06, Rodné číslo:
620810/6861, Číslo OP: SL 591414, Obchodné meno: Pavel Nociar, IČO: 31 877 320, Miesto podnikania ulica, číslo: Komárno 233, Mesto: Detvianska Huta, Zapísaný v živn. reg. OÚ: Zvolen, Číslo živn. reg.: 604-6820. Z uvedeného označenia je zrejmé, že dlžník je v zmluve označený jednak údajmi ako obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo živnostenského registra, názov Obvodného úradu, v živnostenskom registri ktorého je dlžník zapísaný. S poukazom na ustanovenia verejného práva, konkrétne ust. § 47 ods. 2 živnostenského zákona, ide o údaje, ktoré je možné zistiť z osvedčenia o živnostenskom oprávnení, resp. verejnej časti živnostenského registra. Avšak pokiaľ ide o údaje ako číslo občianskeho preukazu a rodné číslo, tieto nie je možné zistiť z verejnej časti živnostenského registra a ani z osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Tieto údaje je možné zistiť len z občianskeho preukazu, prípadne iných verejných listín, ktoré však svojho držiteľa neidentifikujú ako podnikateľa, ale ako fyzickú osobu občana SR. Zo znenia predmetnej zmluvy je zrejmé, že verejná listina (napr. občiansky preukaz) nebola pri uzatváraní zmluvy využitá len na identifikáciu dotknutej fyzickej osoby, či napr. ide o tú istú osobu, ktorá predložila živnostenské oprávnenie, ale tieto údaje boli do obsahu zmluvy priamo zahrnuté. Zo znenia zmluvy je teda zrejmé, že označenie jednej zo zmluvných strán - dlžníka je v zmluve duplicitné jednak údajmi, ktoré ho identifikujú ako podnikateľa vykonávajúceho podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia a jednak údajmi, ktoré ho neidentifikujú ako podnikateľa pri vykonávaní podnikateľskej činnosti, ale ako fyzickú osobu. V zmysle § 8 Obchodného zákonníka vykonáva podnikateľ právne úkony pri podnikateľskej činnosti pod obchodným menom, v predmetnej veci je však dlžník okrem už hore uvedených údajov označený nielen obchodným menom, ale aj menom a priezviskom, tieto údaje sú však vlastné iba fyzickým osobám, čo je zrejmé z príslušnej úpravy zákona o mene a priezvisku. Na základe uvedeného možno podľa názoru súdu dospieť k záveru, že znenie predmetnej zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným v časti označenia zmluvných strán, konkrétne dlžníka, je duplicitné a nejednoznačné a ani výkladom zmluvy nie je možné určiť, ktoré označenie dlžníka by malo mať prednosť, nakoľko nejde o vzťah individuálne dojednaného zmluvného ustanovenia oproti ustanoveniu obsiahnutému vo všeobecných obchodných podmienkach. Zo znenia zmluvy teda nie je možné jednoznačne určiť, kto bol účastníkom právneho úkonu, či dlžník fyzická osoba alebo živnostník. Z predmetnej zmluvy o úvere nie je možné vzhľadom na duplicitné označenie dlžníka jednoznačne určiť, či povinný zmluvu uzavrel ako podnikateľ pod svojím obchodným menom a IČO-m alebo ako fyzická osoba pod svojím menom, priezviskom a rodným číslom, a teda nie je možné ani určiť či dlžníkovi vznikla povinnosť zo záväzkovoprávneho vzťahu ako podnikateľovi alebo ako fyzickej osobe.
18. Zo znenia zmluvy a jej grafickej úpravy je zrejmé, že predmetná zmluva o úvere je uzatvorená na vopred predtlačenom formulári, ktorý používa oprávnený ako veriteľ pri svojej podnikateľskej činnosti opakovane, návrh zmluvy bol teda vytvorený veriteľom a dlžník k nemu len pristúpil. Platí teda všeobecne platný princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacerý výklad a následne v zlej viere využiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany (...) Text zmluvy je preto prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov, procesom hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkon a nie je interpretom tohto právneho úkonu poznateľný. Na vôľu preto treba hľadieť (usudzovať) z vonkajších okolností, spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu, hlavne na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následne na konanie účastníkov po podpise zmluvy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07). Súd teda pri výklade zmluvy prihliadol na okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, to znamená, že zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom predtlačenom formulári, ktorý oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa opakovane. Zmluvu za veriteľa uzavrel mandatár, pričom adhézna forma zmluvy (vopred predtlačený formulár) nenasvedčuje tomu, že by uzatvorenie zmluvy sprevádzali rokovania, či vyjednávanie o obsahu zmluvy, pričom najmä takéto okolnosti sú typickým konaním dvoch podnikateľov pri uzatváraní vzájomných zmlúv a práve v tomto prostredí sa viac ako pri konaní iných subjektov súkromnoprávnych vzťahov prejavuje pôsobenie individuálnej autonómie subjektov súkromnoprávnych vzťahov a ich zmluvnej slobody. Z hľadiska obsahu je zmluva značne jednostranná s množstvom sankcií v neprospech dlžníka. Z obsahu zmluvy a jej formálnej úpravy je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, ktorej obsah dlžník nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť.
19. K uzatvoreniu zmluvy a výkladu zmluvy sa súd vyjadril vyššie. Pokiaľ ide o okolnosť, že zákon vyžaduje, aby spotrebiteľ nekonal pri plnení zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, súd vychádzal vo svojich úvahách z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Po poskytnutí peňažných prostriedkov zo strany veriteľa dlžníkovi tento k poskytnutým peňažným prostriedkom nadobudne vlastnícke právo, pričom má z uvedenej zmluvy povinnosť (záväzok) poskytnuté finančné prostriedky vrátiť a zaplatiť úrok. Dlžník nadobúda k poskytnutým finančným prostriedkom vlastnícke právo, pričom má povinnosť vrátiť vec určenú podľa druhu (peniaze) a množstva (určené konkrétnou sumou) a zaplatiť odplatu za poskytnutie úveru - úrok. Toto predstavuje záväzok dlžníka zo zmluvy o úvere. Avšak to, že dlžník podpísaním veriteľom vopred pripraveného dojednania v zmluve o úvere vyhlásil, že úver mu bol poskytnutý na výkon podnikania, neznamená podľa názoru súdu, že by sa zaviazal, že pri plnení svojho záväzku zo zmluvy bude konať v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Vyhlásenie o účele poskytnutia finančných prostriedkov nehovorí nič o tom, že by sa dlžník do budúcnosti pri plnení zmluvy (vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov a zaplatení úroku) zaväzoval konať v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, a ani mu takúto povinnosť nezakladá. Exekučný súd zastáva názor, že bezpečným preukázaním nespotrebiteľského charakteru zmluvy nemôže byť (nie je) len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký je predmet podnikania odberateľa a aký konkrétny súvis s týmto podnikaním či inou obchodnou činnosťou odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má.
20. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
21. Po oboznámení sa so zmluvou o úvere, uzavretou medzi oprávneným a povinným dňa 19.03.2010 mal súd preukázané, že vzhľadom na duplicitné označenie dlžníka v zmluve nie je možné určiť ani jednoznačne preukázať, kto bol účastníkom uvedeného právneho vzťahu na strane dlžníka pri uzatváraní zmluvy, či fyzická osoba alebo podnikateľ na základe živnostenského oprávnenia, pričom túto nejasnosť nie je možné s jasným logickým záverom odstrániť ani výkladom zmluvy. Následne nie je možné určiť, či dlžník konal v rámci predmetu svojej činnosti nielen pri uzatváraní zmluvy, ale aj pri jej plnení. Na základe už uvedených okolností uzatvárania zmluvy a obsahu zmluvy súd v predmetnej veci nemal preukázaný nespotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu medzi účastníkmi, nakoľko zo zmluvy nie je zrejmé, či dlžník pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie, ako aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 súd dospel k názoru, že zmluvu je potrebné vykladať v prospech strany, ktorá návrh zmluvy nepripravila, teda dlžníka. Pokiaľ teda nebol preukázaný jednoznačný záver o nespotrebiteľskom charaktere predmetnej zmluvy, logicky nemožno vyvodiť z uvedeného právneho a skutkového stavu iné závery ako také, že predmetná zmluva má spotrebiteľský charakter alebo ho môže mať. Z právnej úpravy obsiahnutej v § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že je logicky vylúčené, aby tá istá zmluva uzatvorená medzi tými istými účastníkmi mala pre účely posudzovania neprijateľných podmienok spotrebiteľský a zároveň aj nespotrebiteľský charakter. Pokiaľ by však zmluva mohla mať spotrebiteľský charakter (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a teda existuje pochybnosť, zákonodarca uvedenú situáciu rieši ustanovením § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Vo vzťahu k preukázaniu prípadného nespotrebiteľského charakteru zmluvy pritom dôkazné bremeno leží na dodávateľovi, pričom za takýto „dôkaz“ rozhodne nemožno považovať jeho odvolávanie sa na svoju dobrú vieru pri uzatváraní predmetnej zmluvy, o to menej v danej situácii s poukazom na obsah zmluvy a priebeh kontraktačného procesu, o ktorých sa súd už vyjadril vyššie. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že vecná pôsobnosť noriem obsiahnutých v ustanoveniach § 52 až 54 Občianskeho zákonníka na právny vzťah zo zmluvy o úvere zo dňa 19.03.2010 je daná.
K posúdeniu individuálnosti dojednania rozhodcovskej doložky, z ktorej rozhodcovský súd odvodil právomoc rozhodnúť spor medzi účastníkmi exekučného konania
22. Súd v rámci exekučného konania nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; v zásade nemôže preskúmavať právne a skutkové závery, ktoré boli výsledkom konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia, na poklade ktorého sa má vykonať exekúcia. Ak však
exekučný súd skúma platnosť rozhodcovskej zmluvy (či už uzavretej vo forme osobitnej zmluvy alebo vo forme rozhodcovskej doložky k inej zmluve), takýto postup nemožno považovať za posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, ale len za realizáciu oprávnenia vyplývajúceho z ust. § 44 ods. 2, resp. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.
23. Nakoľko v danom prípade rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc vec rozhodnúť z dohody medzi účastníkmi konania, ktorí, ako už súd ustálil v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, boli voči sebe navzájom v postavení spotrebiteľa a dodávateľa, je povinnosťou exekučného súdu v rámci prieskumnej právomoci vyplývajúcej z Exekučného poriadku ustáliť, či predmetná rozhodcovská doložka nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Ešte predtým je však potrebné zodpovedať otázku, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola dojednaná individuálne, pričom pokiaľ by bola dojednaná individuálne, v takom prípade by bola vylúčená z obsahového prieskumu v tom zmysle, či ide o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve.
24. Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej prípadne len „ZRK“), rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Podľa § 4 ods. 1 ZRK, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Podľa § 53 ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa čl. 3 ods. 2 veta prvá smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica 93/13 EHS“), podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
25. Ochrana pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve nie je obmedzená len na zmluvné dojednania obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach, ale týka sa akéhokoľvek zmluvného dojednania, s ktorým sa v zmysle § 53 ods. 2 OZ spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy mal síce možnosť oboznámiť, ale nemohol ovplyvniť jeho obsah. Predmetné ustanovenie § 53 ods. 2 OZ je transpozíciou čl. 3 ods. 2 smernice 93/13 EHS, v súlade s ktorým je potrebné § 53 ods. 2 OZ vykladať. Z čl. 3 ods. 2 smernice 93/13 EHS je zrejmé, že zmluvné dojednanie v predbežne formulovanej štandardnej zmluve (nielen vo všeobecných obchodných podmienkach) sa nepovažuje za individuálne dojednané, ak spotrebiteľ nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky. Pritom je zrejmé, že predmetom posúdenia neprijateľnosti v zmysle uvedeného ustanovenia smernice 93/13 EHS nie je predbežne formulovaná zmluva ako celok, ale jednotlivé dojednania v nej obsiahnuté. To napokon rovnako vyplýva aj z ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého je predmetom prieskumu ne/prijateľnosti nie zmluva ako celok, ale jednotlivé dojednania v nej obsiahnuté. Individuálnosť dojednania zmluvnej podmienky znamená, že spotrebiteľ mal možnosť spotrebiteľskú zmluvu uzatvoriť bez zmluvného dojednania, spôsobujúceho značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jeho neprospech, inak povedané spotrebiteľ sa v rámci kontraktačného procesu môže reálne, a nielen iluzórne, rozhodnúť, či si zmluvné ustanovenie s takýmto obsahom želá do obsahu zmluvy zahrnúť alebo nie. Ďalšou možnosťou je, že spotrebiteľ má možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah zmluvného dojednania, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jeho neprospech, t.j. má reálnu možnosť ovplyvniť a formulovať obsah tohto zmluvného dojednania.
26. V súvislosti s výkladom čo možno rozumieť pod podstatou, resp. obsahom rozhodcovskej zmluvy, je potrebné zohľadniť ustanovenie § 3 ods. 1 ZRK, ktoré stanovuje, že rozhodcovskou zmluvou (bez ohľadu na to, či má formu osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve) sa rozumie dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Podstatou, resp. obsahom rozhodcovskej zmluvy (bez ohľadu na to, či má formu osobitnej zmluvy alebo doložky
k inej zmluve) je dohoda zmluvných strán jednak o otázke, či sa v rozhodcovskom konaní rozhodnú všetky alebo len niektoré spory medzi zmluvnými stranami, ďalšou otázkou, ktorú zmluvné strany vzájomnou dohodou v obsahu rozhodcovskej zmluvy upravujú je, či sa v rozhodcovskom konaní rozhodnú spory, ktoré už vznikli alebo (aj) tie, ktoré ešte len vzniknú, a taktiež v obsahu rozhodcovskej zmluvy strany vecne vymedzujú spory z akého vzájomného právneho vzťahu, resp. akého okruhu vzájomných právnych vzťahov budú predmetom rozhodcovského konania.
27. V danej súvislosti sa súd oboznámil so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania, pričom zistil, že ich znenie bolo dodávateľom pripravené vopred a rozhodcovská doložka bola vopred naformulovaná, pričom dlžník nemal možnosť akokoľvek ovplyvniť nielen výber rozhodcovského súdu, ktorý bol v rozhodcovskej doložke vopred určený, ale nemal ani možnosť akokoľvek modifikovať obsah rozhodcovskej zmluvy pokiaľ ide o okruh vzájomných sporov, ktoré by mal rozhodcovský súd medzi účastníkmi rozhodnúť, a to či už z hľadiska vecného rozsahu, teda či sa rozhodcovská zmluva bude vzťahovať na všetky alebo len niektoré vzájomné spory medzi účastníkmi rozhodcovskej zmluvy, s prípadným vecným vymedzením o aké spory pôjde.
28. Na základe uvedeného mal teda exekučný súd preukázané, že povinný ako dlžník pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy nemal možnosť ovplyvniť okruh otázok, na ktorom sa môžu účastníci rozhodcovskej zmluvy v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 ZRK dohodnúť, pričom podstatu, resp. obsah rozhodcovskej zmluvy tvorí práve úprava týchto otázok. Na základe uvedeného súd uzavrel, že rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná.
K právnemu posúdeniu ne/prijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvného ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve
29. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc na prejednanie a rozhodnutie veci z rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v bode 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, ktorú účastníci konania uzavreli dňa 19.03.2010. V zmysle rozhodcovskej doložky „Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, (...) (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde (...), b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj sporu, ktoré vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“
30. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa čl. 3 ods. 1 smernice 93/13 EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podľa čl. 3 ods. 3 smernice 93/13 EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
31. Súd posudzuje ne/prijateľnosť konkrétnych zmluvných dojednaní nielen prostredníctvom demonštratívneho výpočtu neprijateľných podmienok obsiahnutého v ust. § 53 ods. 4 OZ, ale aj prostredníctvom tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ust. § 53 ods. 1 OZ. Samotná smernica 93/13 EHS, rovnako ako Občiansky zákonník, obsahuje okrem indikatívneho a príkladného výpočtu neprijateľných podmienok, obsiahnutého v prílohe, aj generálnu klauzulu, obsiahnutú v čl. 3 ods. 1, pretože počíta s tým, že nekalé môžu byť nielen zmluvné dojednania príkladmo uvedené v prílohe smernice, čo napokon jasne vyplýva aj z čl. 3 ods. 3 smernice, ktorý uvádza, že zoznam uvedený v prílohe „je indikatívny a nevyčerpávajúci“. Neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve je teda vždy zmluvné ustanovenie, ktoré možno podradiť pod niektorú z klauzúl obsiahnutých v ust. § 53 ods. 4 OZ, ale zároveň môže byť kvalifikované ako neprijateľná podmienka aj zmluvné ustanovenie, ktoré nie je možné podradiť pod niektorú z týchto klauzúl, ak takéto dojednanie napĺňa kritériá generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ.
32. Pokiaľ ide o posúdenie ne/prijateľnosti dojednania o rozhodcovskej doložke v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) OZ, ktoré je v zmysle prechodného ust. § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v danej veci potrebné aplikovať v jeho znení účinnom do 31.12.2014, toto ustanovenie musí byť vykladané tým spôsobom, že na prvom mieste bude zohľadnený účel sledovaný danou právnou normou - t.j. ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Účel a pôsobnosť tohto ustanovenia nemôžu byť obchádzané z dôvodu samotnej formulácie rozhodcovskej doložky, a to aj pokiaľ je rozhodcovská doložka naformulovaná tým spôsobom, že umožňuje zmluvnej strane, ktorá podáva žalobu, rozhodnúť sa medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom. Je potrebné zohľadniť najmä to, že dohoda zmluvných strán o právomoci všeobecného súdu je bez právneho významu, nakoľko právomoc všeobecného súdu na rozhodovanie sporov vymedzených v rozhodcovskej doložke vyplývala priamo z príslušných ustanovení vtedajšieho Občianskeho súdneho poriadku, a to bez ohľadu na vôľu strán zmluvy. Podstatou rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže byť uzavretá vo forme rozhodcovskej doložky obsiahnutej v inej zmluve, teda nie je dohoda zmluvných strán o pôsobnosti všeobecného súdu, ale dohoda o tom, že všetky alebo niektoré spory medzi zmluvnými stranami budú rozhodnuté rozhodcom, resp. rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Podľa posudzovanej rozhodcovskej doložky má „možnosť voľby“ k dispozícii tá zmluvná strana, ktorá podáva žalobu. S ohľadom na povahu spotrebiteľských zmluvných vzťahov, v rámci ktorých poskytuje dodávateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti spotrebiteľovi zväčša tovar alebo služby (vrátane finančných) a spotrebiteľ sa za ich poskytnutie zaväzuje zaplatiť odplatu, je aj bez ďalšieho uvažovania zrejmé, že v procesnej pozícii žalujúcej strany je takmer vždy dodávateľ domáhajúci sa zväčša finančnej odplaty za plnenie, ktoré v rámci svojej podnikateľskej činnosti spotrebiteľovi poskytol. Pritom pokiaľ dodávateľ podá žalobu voči spotrebiteľovi na rozhodcovskom súde, spotrebiteľ nemá reálnu možnosť túto voľbu dodávateľa zvrátiť, teda dôsledkom takto dojednanej rozhodcovskej doložky je, že spotrebiteľ je nútený riešiť svoje spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.
33. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa, resp. jeho právneho nástupcu, mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na všeobecnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.
34. Na tomto mieste je potrebné pripomenúť skutočnosť, že smernica 93/13/EHS je postavená v zmysle jej čl. 8 na princípe minimálnej harmonizácie, t.j. členské štáty si môžu ponechať, resp. prijať aj opatrenia, ktoré sú v porovnaní so smernicou prísnejšie. Z uvedeného dôvodu nemôže obstáť argumentácia, že neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, vymedzenú v § 53 ods. 4 písm. r) OZ odlišným spôsobom, než je táto vymedzená v prílohe smernice 93/13/EHS, je potrebné vykladať podľa jazykového znenia ustanovenia písm. q) prílohy smernice 93/13/EHS, pretože Slovenská republika ako členský štát EÚ je viazaná cieľmi a účelom predmetnej smernice a nie jej doslovným jazykovým znením. Na dosiahnutie týchto cieľov môže prijať v rámci svojho vnútroštátneho práva aj prísnejšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa než len tie, ktoré jej ukladá smernica 93/13/EHS. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky je v smernici 93/13/EHS vymedzená odlišne v porovnaní s vnútroštátnou právnou úpravou obsiahnutou
v OZ, keď sa táto neprijateľnosť rozhodcovského konania (arbitráže) na rozdiel od smernice neviaže na skutočnosť, že by muselo ísť o arbitráž, ktorá sa nespravuje právnymi predpismi, ale v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy (v znení OZ účinnom do 31.12.2014) je neprijateľnou už taká rozhodcovská doložka, ktorá spotrebiteľa núti, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
35. Existencia značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa je podľa názoru exekučného súdu umocnená aj samotným začlenením rozhodcovskej doložky do všeobecných obchodných podmienok. V tejto súvislosti súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3512/11 zo dňa 11.11.2013, bod 30, ktorý uviedol, že „Je potrebné zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel trebárs od obchodných zmlúv majú slúžiť k predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak nesmú slúžiť na to, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú (napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Ak dodávateľ napriek tomu takto koná, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu.“
36. S ohľadom na vyššie uvedené súd uzavrel, že predmetná rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, je neprijateľnou podmienkou v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ, nakoľko núti spotrebiteľa podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu v prípade, že návrh na začatie rozhodcovského konania je podaný zo strany dodávateľa, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci. Podľa § 53 ods. 5 OZ je teda rozhodcovská doložka absolútne neplatná. Je potrebné zdôrazniť, že v danom prípade exekučný súd neidentifikoval existenciu značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa s ohľadom na priebeh a výsledky neskoršieho rozhodcovského konania, ale vyhodnotil predmetnú rozhodcovskú doložku podľa okolností v dobe uzatvorenia zmluvy o úvere, ktorej je súčasťou. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky teda exekučný súd vyvodil nie na základe neskorších právnych a skutkových záverov rozhodcovského konania, ale táto neprijateľnosť bola daná vzhľadom na znenie rozhodcovskej doložky a na ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov účinné v danom období už v čase uzavretia zmluvy o úvere zo dňa 19.03.2010.
Dôsledky neplatnosti rozhodcovskej doložky pre exekučné konanie a vykonateľnosť exekučného titulu
37. Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
38. V predmetnej veci je podkladom pre vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom, ktorý svoju právomoc rozhodnúť spor medzi účastníkmi exekučného konania odvodzoval od rozhodcovskej doložky, ktorú súd s ohľadom na už uvedené vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná. Nakoľko teda rozhodcovská zmluva vo forme rozhodcovskej doložky bola dojednaná neplatne, rozhodcovský súd nemal právomoc predmetný majetkový spor medzi účastníkmi exekučného konania rozhodnúť. Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný v každom štádiu exekúcie skúmať, či exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval. Z uvedeného dôvodu rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 13828/10 zo dňa 03.02.2011 nemohol nadobudnúť a ani nenadobudol formálnu a materiálnu vykonateľnosť, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavil.
39. O trovách exekúcie v zmysle § 200 ods. 5 Exekučného poriadku súd nerozhodoval, nakoľko nemal ich vyčíslenie k dispozícii a rozhodne o nich samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
: Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.