Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/148/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, proti žalovanému F. P., S.. XX.XX.XXXX, M. W. R., S. Y.. V. Č.. XXXX/ XX, o zaplatenie sumy 666,00 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 24.4.2017 č.k. 11Csp/56/2016 - 62 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 400,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 12.11.2011 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 23.05.2011 zmluvu o úvere. Na jej základe žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 400,00 eur. Tento sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s poplatkom vo výške 266,00 eur, v 6-tich mesačných splátkach po 111,00 eur, počnúc dňom 28.06.2011.

3. Trestným rozkazom Okresného súdu Vranov nad Topľou vydaným vo veci 10T/114/2014, bol žalovaný uznaný za vinného zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa ustanovenia § 222 ods. 1 Trestného zákona, pričom žalobca bol odkázaný s nárokom na náhradu spôsobenej škody na občianske súdne konanie. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 09.04.2015.

4. V predmetnej veci má nárok na náhradu škody základ v spotrebiteľskej zmluve. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, pričom spotrebiteľ úver prijíma na spotrebu. Teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. Spotrebiteľský úver je jeden z najfrekventovanejších občianskoprávnych vzťahov.

5. Spotrebiteľská zmluva, od ktorej žalobca nárok na náhradu škody odvodzuje nespĺňa všetky zákonom požadované náležitosti. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ , písm. i/, písm. j/ a písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je okrem iného údaj o konečnej splatnosti úveru, o počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, o ročnej percentuálnej miere nákladov, o ročnej úrokovej sadzbe. Absencia týchto náležitostí v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. nespôsobuje neplatnosť úverovej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

6. V zmluve absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru. Zákon č. 129/2010 Z. z. explicitne vyjadruje ako jednu z obligatórnych náležitostí údaj o konečnej splatnosti. Tento údaj musí byť v zmluve výslovne uvedený, nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru). Počet a výška splátok úveru je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru.

7. Úverová zmluva je aj v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko neobsahuje termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je totiž uvedená mesačná splátka 111 eur, v počte 6 mesiacov, s termínom splátky v splátkovom kalendári k 4. dňu v mesiaci. Z uvedeného nevyplýva, aká je výška splátok istiny, aká je výška splátok úrokov a aká je výška splátok iných poplatkov. Z celkovej splátky nie je možné zistiť jednotlivé zložky.

8. V zmluve zároveň nie je uvedená ani úroková sadzba spotrebiteľského úveru podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch a ani ročná percentuálna miera nákladov podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z..

9. Vzhľadom na uvedené bol poskytnutý úver vyhodnotený ako bezúročný a bez poplatkov. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobe vyhovel len do výšky 400,00 eur a v prevyšujúcej časti žalobu o zaplatenie sumy 266 Eur zamietol.

10. Výrok o trovách odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Eventuálne požadoval rozhodnutie zmeniť tak, aby žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 666 eur. Ako dôvod uviedol, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka má zmluva povahu absolútneho obchodu. Aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možná nakoľko právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným, s prihliadnutím na charakter zmluvy, nespadajú pod spotrebiteľskú právnu úpravu zakotvenú v ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovaný v zmluve uviedol dobrovoľne , že mal záujem poskytnutý úver použiť na účely výkonu zamestnania. Uvedené má za následok , že zmluvu nie je možné považovať za spotrebiteľskú. V prípade postavenia žalobcu je treba akcentovať jeho dobrú vieru, z ktorou do právneho vzťahu so žalovaným vstupoval. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstieral, že je podnikateľom, je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva. Dodatočne sa nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme sám svojím konaním žalovaný vyvolal a inicioval. Právnu úpravu ochrany spotrebiteľa nie je možné bezvýnimočne aplikovať na všetky prípady, kde spolukontrahentom je fyzická osoba. Uvedeným spôsobom by došlo k absolútnemu vylúčeniu aplikácie ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Žalobca ako poskytovateľ úveru dodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi, či všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Žalovaný v zmluve výslovne prehlásil a svoje vyhlásenie potvrdil osobitne svojím podpisom , že finančné prostriedky sú poskytnuté na účely výkonu zamestnania. Ak by žalovaný nebral úver na účely výkonu zamestnania, tak prehlásenie , že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon zamestnania by nikdy neurobil a nepripojil by k takémuto prehláseniu svoj podpis. V zmluve o úvere a všeobecných podmienkach poskytnutia úveru žalovaný zároveň vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom zmluvy vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru a že nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Prvoinštančný súd sa týmito skutočnosťami vôbec nezaoberal a v odôvodnení rozsudku neuviedol žiadne skutočnosti, o ktoré sa opieral pri posudzovaní právnej povahy zmluvy. Rozhodnutie je preto arbitrárne a nedostatočne odôvodnené. Vzhľadom na uvedené je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, čím došlo v konaní pred súdom prvej inštancie k takej vade konania, na ktorú sa musí v zmysle ustanovenia § 380 ods. 2 prihliadať z úradnej povinnosti. Jedným zo znakov skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu je aj spôsobenie škody. Škodou sa na účely Trestného zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti

s trestným činom. Škodou sa rozumie aj ujma na zisku, na ktorý by poškodený inak vzhľadom na okolnosti a svoje pomery mal nárok alebo ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuť. Pri trestnom čine úverového podvodu nie je škodou len suma rovnajúca sa výške poskytnutého úveru, ale aj odplata za poskytnutie úveru a ďalšie pohľadávky, ktoré mu vznikli v dôsledku omeškania dlžníka, na ktoré žalobca ako poškodený vzhľadom na okolnosti mal nárok alebo ktoré mohol odôvodnene dosiahnuť.

12. Čo sa týka náležitostí zmluvy výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy, čo je evidentné z prvotného náhľadu. Výška RPMN je uvedená i vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ako aj v dokumente štandardne európske informácie o spotrebiteľskom úvere, s ktorým bol žalovaný oboznámený pred poskytnutím úveru, čo potvrdil svojím vlastnoručným podpisom. Žalobca poskytol žalovanému pred podpísaním zmluvy a následne pri podpísaní zmluvy pravdivé, riadne a úplné informácie. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.6.2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31.5.2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.5.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Na peňažnom trhu boli v čase poskytnutia úveru stovky iných subjektov, ktorí vystupovali ako veritelia pri poskytnutí úveru. Žalovaný uzatvoril zmluvu so žalobcom slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojím podpisom. Dojednaný úrok predstavuje odplatu za poskytnutie spotrebiteľského úveru a ide o podmienku , ktorá sa nepochybne týka predmetu plnenia či primeranosti ceny, vzhľadom na čo ju nemožno považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Hlavným predmetom zmluvy je odplatné poskytnutie finančných prostriedkov zo strany veriteľa dlžníkovi, pričom ekvivalentom ceny plnenia je v danom vzťahu dohodnutý úrok , resp. odplata za poskytnutie finančných prostriedkov. Úrok patrí žalobcovi od vzniku úverového vzťahu, resp. od poskytnutia finančných prostriedkov a to až do doby, kedy budú poskytnuté finančné prostriedky vrátené veriteľovi. Úrok ako aj jeho zabezpečenie považuje žalobca za primeraný a v súlade s dobrými mravmi, keďže v danom období podstatným spôsobom neprevyšoval výšku odplaty v obdobných prípadoch pri poskytovaní úverov inými nebankovými subjektmi, resp. bankami pri istom druhu finančných produktov.

13. Aj keď by sa uvedený záväzkovo právny vzťah zo zmluvy posudzoval ako spotrebiteľský, v danom prípade, keďže žalovaný sa dopustil prečinu úverového podvodu, nemohla mu byť poskytnutá ochrana spotrebiteľa, nakoľko by došlo k zneužitiu práva v prospech žalovaného a k jeho neprimeranej ochrane. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

14. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 Civilného sporového poriadku preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

15. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

16. V predmetnej veci má nárok žalobcu na náhradu škody základ v spotrebiteľskej zmluve. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, pričom spotrebiteľ úver prijíma na spotrebu. Tento vzťah je typickým občianskoprávnym vzťahom. V súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa je potrebné v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov (premlčanie, odstúpenie od zmluvy) , na tieto vzťahy aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo.

17. V zmluve o úvere okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovaného ( meno a priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), iné údaje umožňujúce identifikovať žalovaného ako subjekt konajúci v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo živnostenského registra, iné oprávnenie ako živnostenský list) vôbec uvedené nie sú. Za takejto situácie záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere má oporu vo vykonanom dokazovaní.

18. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravoval v čase uzatvorenia zmluvy o úvere Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

19. Obdobným spôsobom bola osoba spotrebiteľa definovaná v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. 20. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalobcom túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Žalobca má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo preukázané, aby úver poskytol žalovanému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti tohto účastníka, prípadne na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

21. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybností dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný nič nehovoriaci údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania a zamestnania, resp. podnikateľská činnosť s uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Túto dôkaznú povinnosť si žalobca nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi žalobcom a žalovaným rovnaký vplyv ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený nebol.

22. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.4.2015 doplnila ust. § 52 ods. 2 o tretiu vetu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2015 vo veci 8MCdo/13/2014, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora namietajúceho, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného nie Občianskeho zákonníka.

23. Dôvodom vedúcim k čiastočnému zamietnutiu žaloby ohľadne sumy 266 Eur bolo nedodržanie obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ , písm. i/ , písm. j/ a písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy , od ktorej žalobca odvádza svoj nárok na náhradu škody. Vychádzajúc z tohto ustanovenia zmluva o spotrebiteľskom úvere , okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka, musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, ročnú percentuálnu mieru nákladov a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Ani jedna z týchto obligatórnych náležitostí v zmluve o úvere

uzatvorenej dňa 23.5.2011 uvedená nie je. Za takejto situácie sa musel poskytnutý úver v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považovať za bezúročný a bez poplatkov.

24. Ak poskytnutý úver pre chýbajúce obligatórne náležitosti zmluvy je bezúročný a bez poplatkov žalobcovi nemohol vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie čiastky 266 Eur predstavujúcej dohodnutý poplatok , z ktorého v zmysle všeobecných obchodných podmienok 1/3 mala predstavovať úrok a zvyšné 2/3 zahrňať ničím nešpecifikované náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.

25. Navyše, a to je potrebné osobitne zdôrazniť, už v inom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 11C/42/2012 bolo právoplatne rozhodnuté , že zmluvná podmienka uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahrňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou je neprijateľná zmluvná podmienka. Stalo sa tak rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 13.9.2013 č.k. 11C/42/2012 - 46 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.8.2014 č.k. 5Co/219/2013 - 91. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustanovenie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve , ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé , že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

26. Ak Občiansky zákonník v ustanovení § 53a ods. 1 ukladá dodávateľovi povinnosť zdržať sa používania konkrétnej podmienky, ktorá bola vyhlásená za neplatnú pre jej neprijateľnosť alebo ak z takejto podmienky nebolo priznané plnenie, dodávateľ nie je oprávnený domáhať sa, a to ani v súdnom konaní, plnenia vyplývajúceho z neprijateľných podmienok voči všetkým spotrebiteľom. Zákonnému pojmu zdržať sa používania bez akýchkoľvek pochybností zodpovedá i povinnosť dodávateľa neuplatňovať si plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok.

27. Správny je i záver , podľa ktorého ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok , že úver sa v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov.

28. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

29. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej

transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

30. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

31. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica takéto členenie nepožaduje.

32. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

33. Obdobná situácia existuje aj pri ďalšej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravenej v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ktorou je termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

34. Požiadavka smernice k tejto otázke je jasná a zreteľná a zo slovného spojenia smernice „dĺžka trvania zmluvy o úvere“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

35. Požiadavka zákona je od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluva musí obsahovať „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenie tak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica.

Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“ pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“.

36. Ak žalobcovi v dôsledku chýbajúcich náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákonný nárok na zaplatenie dohodnutého poplatku vo výške 266 Eur nevznikol, nemohol mu vzniknúť ani nárok na zaplatenie tejto čiastky z titulu náhrady škody spôsobenej protiprávnym konaním žalovaného, za ktoré bol právoplatne uznaný za vinného zo spáchania prečinu úverového podvodu. V prípade spotrebiteľského úveru sankcionovaného bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou škoda mohla žalobcovi vzniknúť len to výšky skutočne poskytnutých a neuhradených peňažných prostriedkov zo strany žalovaného, teda do výšky 400 Eur ako na to správne poukazuje súd prvej inštancie.

37. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 rozsudok ako vecne správny potvrdil.

38. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že úspešnému žalovanému v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

39. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .