Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Csp-166-2017.pdf
PDF · 372.78 KB
Case nature
Area
Subarea
13Csp/166/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Jánom Šulajom spore žalobcu: I. M., O. XX.XX.XXXX, Z. V. X.U. XXXX/XXA, XXX XX I., štátny občan SR, zastúpený JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii, (do 03.04.2018 Provident Financial, s.r.o.), IČO: 35 805 731, so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava 2, zastúpený: Advokátskou kanceláriou De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO: 36 868 949, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 238,00 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 238,00 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne od 07.12.2016 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohoto rozsudku.
II. Žalobcovi sa p r i z n á v a právo na náhradu trov konania od žalovaného v celosti, vo výške ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vyšším súdnym úradníkom.
III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok vo výške 16,50 €, v lehote troch dní od právoplatnosti tohoto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou zo dňa 17.08.2017, ktorá bola súdu doručená dňa 21.08.2017, domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 238,00 € s príslušenstvom, pričom uviedol, že dňa 12.11.2015 uzatvoril žalobca so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej aj len „Zmluva o spotrebiteľskom úvere“). Na základe vyššie menovanej zmluvy poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 500 Eur. Súčasne dňa 12.11.2015 uzatvoril žalobca so žalovaným súvisiacu Zmluvu o poskytnutí služby komfort, spočívajúcu v preberaní peňažnej hotovosti žalovaným od žalobcu na účely úhrady splátok spotrebiteľského úveru, ktorý bol poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej aj len „Zmluva o doplnkovej službe“). Napriek technickému oddeleniu Zmluvy o doplnkovej službe od Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bolo uzatvorenie Zmluvy o doplnkovej službe podmienkou získania spotrebiteľského úveru, teda podmienkou uzatvorenia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v dôsledku čoho bolo potrebné rešpektovať znenie § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj len „zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo „zákon č. 129/2010 Z.z.“), kedy súčasťou celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom mali byť aj náklady na túto doplnkovú službu. Dôsledkom skutočností, ktoré budú bližšie rozpracované v ďalšom texte tejto žaloby, je to, že žalovaný nemal nárok na odplatu za poskytnutý úver. Pohľadávka žalobcu uplatňovaná v tomto konaní vznikla teda titulom bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného na úkor žalobcu tým, že prijímal od žalobcu peňažné plnenia, na ktoré neexistoval právny titul.
2. Neplatnosť Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a Zmluvy o doplnkovej službe v dôsledku úžery:
Na základe Zmluvy o doplnkovej službe sa žalovaný zaviazal, že žalobcovi bude za odmenu pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí finančnej hotovosti, ktorá je určená na úhradu splátok spotrebiteľského úveru, ktorý bol žalobcovi poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že Zmluva o doplnkovej službe bola nevyhnutnou podmienkou na uzatvorenie Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je nelogické, aby žalobca z vlastnej vôle pristupoval a požadoval uzatvorenie Zmluvy o doplnkovej službe, čím sa poskytnutý úver predraží, nakoľko musí platiť ešte aj odmenu obchodnému zástupcovi za to, že bude vyberať splátky úveru u neho v domácnosti. Táto služba nebola dojednaná individuálne na žiadosť žalobcu, ale bola daná len ako podmienka poskytnutia úveru. Podľa ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. platného a účinného v čase podpisu Zmluvy o spotrebiteľskom úvere mala byť odmena za doplnkovú službu zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Odplatu zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere (už aj po zohľadnení nákladov na doplnkovú službu) resp. požiadavku žalovaného na takéto plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere, nie je možné pomenovať inak ako úžera (§ 39a Občianskeho zákonníka). Civilnoprávna úžera spôsobuje neplatnosť právneho úkonu v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi (NS ČR 21Cdo 1484/04), pretože sa poskytuje úver pri nadvláde veriteľa za úžernú cenu úveru. Z tohto vyplýva absolútna neplatnosť Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v dôsledku čoho je logicky neplatnou aj Zmluva o doplnkovej službe, ktorá sa svojim trvaním viaže na hlavný záväzkový vzťah. Hoci odplata za užívanie požičanej finančnej čiastky pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dojednanie odplaty musí byt v súlade s zákonným imperatívom dobrých mravov a pod následkom absolútnej neplatnosti nesmie spôsobovať ani civilnoprávnu úžeru. Keďže odplatu dojednanú medzi stranami tohto sporu hodnotíme ako spôsobilú založiť civilnoprávnu úžeru, súčasne je na mieste aj ten záver, že takáto odplata je v rozpore s dobrými mravmi (ktorý pojem je pojmom širším ako civilnoprávna úžera). Žalobca predložil rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 11C/435/2015 zo dňa 16.03.2016 a rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016, ktoré môžu byť pre tunajší súd pri rozhodovaní výrazne nápomocné, keďže sa týkali priamo žalovaného. Citované z rozsudku KS v Prešove, sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016:
- Bod 28: „Vzhľadom na skutočnosť, že súčasťou predmetných úverových zmlúv sú poplatky a úroky, ktoré ako celok predstavujú neakceptovateľné protiplnenie v celej ich výške, sú tieto neplatné a preto ani niet priestoru sa zaoberať sa zaoberať otázkou ich prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti“;
- Bod 47: „Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom svojich zástupcov hotovostne inkasuje splátky spotrebiteľského úveru...Problémom a dôvodom neprijateľnosti poplatku, je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, výrazne presahujúce náklady žalovaného na uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia ako bolo uvedené“;
- Bod 50: „Poplatky, spolu s úrokmi (cca 86%), ktoré požaduje žalovaný od žalobcu ako spotrebiteľa, prevyšujú spoločensky akceptovateľnú výšku. Takéto konanie žalovaného je však už obchádzaním zákona v zmysle ust. § 39 OZ. V súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR sa neprimerané úroky považujú za odporujúce dobrým mravom“
3. Absentujúce náležitosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere: Predmetná Zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej boli poskytnuté peňažné prostriedky, neobsahuje náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z.z. a súčasne v nej nachádzame viacnásobné neprijateľné zmluvné podmienky. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať:
- v súlade s písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úver - musí byť uvedená konkrétnym dátumom
- v súlade s písm. i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru - uvedená náležitosť je v Zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne
- v súlade s písm. k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť
- uvedená náležitosť je v Zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne
- v súlade s písm. l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia - v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje
· Doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úver
Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu podpisu spotrebiteľskej zmluvy, musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (musí byť uvedená konkrétnym dátumom). Úmyslom zákonodarcu bolo, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný a uzrozumený so skutočnosťou, kedy má nastať konečná splatnosť poskytovaného úveru. V prípade, že údaj o konečnej splatnosti v zmluve absentuje považuje sa poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, čoho si musel byť žalovaný ako odborne a právne znalý dodávateľ vedomý.
· Úroková sadzba spotrebiteľského úveru V dôsledku umelo vytvoreného mechanizmu prijímania splátok úveru obchodným zástupcom za odmenu plynúcu zo Zmluvy o doplnkovej službe, ktorej uzatvorenie nebolo vo sfére záujmu žalobcu, žalovaný vytvoril stav formálneho rozčlenenia odmeny za poskytnutie úveru na dve kvázi samostatné zmluvy, ktoré však v dôsledku poznania kontraktačného procesu, boli zmluvami navzájom sa podmieňujúcimi. Skrytým úmyslom Zmluvy o doplnkovej službe bolo len navonok dosiahnuť, aby odmena za poskytnutie úveru (skutočná cena úveru) nebola uvedená jedným údajom, pretože v tom prípade by už išlo o dojednanie odplaty spôsobujúce civilnoprávnu úžeru, ktorá nemôže požívať právnu ochranu. Žalovaný si takto nastaveným produktom zabezpečil ďalší zdroj príjmu, v čoho dôsledku možno uzavrieť, že dojednaním doplnkovej služby dochádzalo aj k prekrytiu skutočnej výšky úrokov, ktoré by potom po správnosti mali byť v Zmluve o spotrebiteľskom úvere celkom logicky uvedené vo výške vyššej, než boli uvedené.
· Ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť Žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v Zmluve o spotrebiteľskom úvere nesprávne uvádza náležitosť RPMN vo výške 31,91 %, pričom skutočná RPMN, po započítaní odplaty zo Zmluvy o doplnkovej službe, je niekoľko násobne vyššia (pre ilustráciu ide o RPMN približne vo výške 182,87 % (výpočet <http:// openiazoch.zoznam.sk/hotovostne-pozicky/kalkulacka>).
· Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov V predmetnej Zmluve o spotrebiteľskom úvere súčasne v súlade s § 9 ods. 2 písm. l) absentuje aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, čo má taktiež za následok, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čoho si musel byť žalovaný ako odborne a právne znalý dodávateľ rovnako vedomý. S dôrazom na tzv. legálny výklad (dôvodová správa) daného ustanovenia je potrebné, aby bol spotrebiteľ už pri podpise zmluvy informovaný v akej výške, ako dlho a v akých termínoch je povinný splácať istinu, úroky a iné poplatky. Spotrebiteľ má už pri podpise zmluvy vedieť aká pomerná časť z každej uhradenej splátky bude pripísaná na úhradu istiny, aká časť na úroky a aká časť bude pripísaná na úhradu poplatkov. Predmetná zmluva neobsahuje žiadne dojednanie, z ktorého by uvedené bolo zrejmé.
V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalobca poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 11Co/127/2015 zo dňa 20.04.2015, z ktorého uvádzame: „Účelom náležitostí ustanovených v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu navrhovateľa. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Súčasne dáva do pozornosti aj nasledujúce rozhodnutia: rozsudok KS v Žiline, sp. zn. 9Co/755/2014 zo dňa 25.09.2014, uznesenie KS v Trnave, sp. zn. 10CoE/313/2010 zo dňa 09.08.2011, rozsudok KS v Trnave, sp. zn. 23Co/311/2013 zo dňa 08.09.2014, rozsudok KS v Žiline, sp. zn. 11Co/256/2013 zo dňa 25.11.2013.
4. Neplatnosť poplatku za garantovanú službu: Podľa názor žalobcu podnetom pre zákonodarcu na zaradenie zákazu v ust. § 9 ods. 10 zákona o spotrebiteľských úveroch (t.j. zákazu požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru) bolo zneužívanie poplatkov za správu úveru zo strany poskytovateľov úverov tým, že dodávatelia dojednávali v zmluvách o úveroch všeobecné poplatky, ktoré sa „tvárili“ ako poplatky za správu úveru (avšak skutočné plnenie absentovalo), čím neúmerne navyšovali cenu úveru. Zmenou praxe žalovanej spoločnosti, došlo iba k formálnej zmene pomenovania poplatku (na poplatok za garantovanú službu) ako reakcia na spomínanú novelu. Z dôvodu absencie skutočného protiplnenia pre spotrebiteľa je možné opodstatnene považovať
poplatok za neprijateľnú zmluvnú podmienku, t.j. za neplatný, keďže dojednaním „iluzórneho“ poplatku došlo k prehĺbeniu nerovnováhy medzi dodávateľom a spotrebiteľom v predmetnom úverovom vzťahu.
5. Zhrnutie článku II. žaloby: Na základe vyššie uvedeného možno označiť konanie žalovaného ako úžernícke konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a ktoré spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu ako celku. Argumentácia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, ktorú žalobca uvádza sekundárne, rovnako tak ako argumentácia o absolútnej neplatnosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a z toho dôvodu aj neplatnosti Zmluvy o doplnkovej službe, vylučuje na strane žalovaného nárok požadovať od žalobcu odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov. Všetky peňažné plnenia žalobcu, prijímané žalovaným nad rámec istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru, je nutné považovať za bezdôvodné obohatenie,
6. Identifikácia bezdôvodného obohatenia: Plnenie, ktoré spotrebiteľ poskytne žalovanému z neplatného právneho úkonu (viď argumentácia o neplatnosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a Zmluvy o doplnkovej službe) resp. plnenie, ktoré spotrebiteľ poskytne žalovanému bez právneho dôvodu (viď argumentácia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru), zakladá na strane spotrebiteľa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca poukazuje na § 451 ods. 1, 2 a § 457 OZ. Bezdôvodné obohatenie predstavuje uhradená suma zo strany žalobcu, ktorá presahuje reálne poskytnuté finančné prostriedky. Na základe predkladanej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere je zrejmé, že · žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 500 Eur (istina úveru vyplývajúca zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere). · k predmetnej Zmluve o spotrebiteľskom úvere žalobca uhradil žalovanému sumu vo výške 738 Eur (súčet všetkých súm prislúchajúcich k položke „Čiastka“ v „Evidencii platieb“). Žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, nakoľko prijímal úhrady od žalobcu nad rámec istiny úveru za obdobie od 20.06.2016 do 29.08.2016 (z úhrady zo dňa 20.06.2016 predstavuje bezdôvodné obohatenie suma 27 Eur). Celkové bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného predstavuje sumu 238 Eur (úhrady 738 Eur mínus istina úveru 500 Eur). O skutočnosti, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, sa samotný žalobca dozvedel v priebehu mesiaca november 2016. Žalobca nerealizoval v prospech žalovaného len jednu úhradu bezdôvodne, ale hneď niekoľko. Plnil teda kontinuálne, nepretržite, bez vedomosti o tom, že žalovaný na prijaté úhrady nárok nemá. Ak by mal mať žalobca už v čase, kedy vykonával jednotlivé úhrady v prospech žalovaného, vedomosť o tom, že platiť nemusí, tak by logicky tieto úhrady nerealizoval.
7. Úroky z omeškania:
Na základe predžalobnej výzvy zo dňa 01.12.2016 bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžnej sumy do 06.12.2016. Žalobkyňa má za to, že žalovaný sa odo dňa nasledujúceho po tomto dni, teda odo dňa 07.12.2016, dostal do stavu omeškania s úhradou peňažného dlhu voči žalobkyni. Žalobkyňa si preto uplatňuje zákonné úroky z omeškania odo dňa 07.12.2016 do zaplatenia.
8. Uznesením č.k. 13Csp/166/2017-41 zo dňa 28.08.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa 11.09.2017 a vykonateľným dňa 22.09.2017 súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe.
9. Písomným podaním zo dňa 20.09.2017 (č.l. 44-52) označeným ako „Vyjadrenie žalovaného k žalobe“ sa žalovaný vyjadril k podanej žalobe, pričom uviedol, že nároky uplatnené žalobcom v celom rozsahu neuznáva, z dôvodov uvedených v ďalšej časti tohto vyjadrenia.
10. Zmluva o doplnkovej službe: Žalobca uzavrel so žalovaným dňa 12. novembra 2015 zmluvu o poskytnutí služby komfort (ďalej len „zmluva o doplnkovej službe") na základe ktorej bol žalovaný povinný informovať zákazníka (v danom prípade žalobcu) o prevedení sumy spotrebiteľského úveru a úhrade jednotlivých splátok, ako aj preberať jednotlivé splátky spotrebiteľského úveru od zákazníka priamo v mieste určenom zákazníkom a bezodkladne ich použiť na riadnu úhradu splátky zákazníka podľa konkrétnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej spolu len „doplnková služba"). Zmluva o doplnkovej službe je akcesorickej povahy k zmluve o spotrebiteľskom úvere, no nie je podmienkou získania úveru. Za tohto stavu nie je zrejmé, ako by mohla byť akcesorická zmluva, ktorej vznik je neistý, premietnutá do hlavnej zmluvy (zmluvy o spotrebiteľskom
úvere), keďže tá musí z logiky veci vždy časovo predchádzať uzavretiu prípadného akcesorického záväzku. „V právní teorii není pochyb o tom, že vedlejší (akcesorické) závazkové vztahy sledují osud hlavního závazkového vztahu a že důsledkem jejich akcesorické povahy je mimo jiné i to, že trvají pouze za předpokladu platnosti hlavního závazkového vztahu" ( rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 26 Odo 1100/2006). Je preto zrejmé, že existencia zmluvy o doplnkovej službe je podmienená predchádzajúcim poskytnutím spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Táto podmienenosť však nie je obojstranná, pretože existencia úverového vzťahu nie je podmienená existenciou zmluvy o doplnkovej službe, čo potvrdzuje aj fakt, že niektorí zákazníci žalovaného sa rozhodli pre doplnkovú službu a niektorí nie. Vzhľadom na to, že zmluva o doplnkovej službe nie je podmienkou získania úveru, odmena za túto službu sa nezapočítava podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch") do RPMN, čo preukazujú jednak stanoviská všetkých kontrolných orgánov, t. j. Ministerstva financií Slovenskej republiky, Slovenskej obchodnej inšpekcie a Národnej banky Slovenska , ako aj konštantná rozhodovacia činnosť všeobecných súdov, podľa ktorej „RPMN v danom prípade zahŕňa len úroky a administratívny poplatok a nie aj poplatok za zabezpečenie splátok úveru. K tomuto záveru súd dospel na základe stanovísk Slovenskej obchodnej inšpekcie a Ministerstva financií SR, navyše zmluva o zabezpečení splátok úveru bola samostatnou zmluvou, ktorá netvorila neoddeliteľnú súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. S poukazom na § 52a ods. 1 OZ je potrebné zmluvu o zabezpečení splátok úveru posudzovať samostatne." ( rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 2.12. 2013, sp. zn. 8C/74/2012 ), a taktiež „ Podľa názoru súdu sa odmena za doplnkovú službu nezahŕňa do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom pre účely výpočtu RPMN za predpokladu, ak jej uzatvorenie nebolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru a spotrebiteľ mal možnosť výberu z niekoľkých foriem pri jeho splácaní. Tak to bolo aj v danom prípade, kedy žalobkyňa mala možnosť vybrať si z dvoch foriem platenia úveru v hotovostnom aj v bezhotovostnom režime, pričom sama si určila spôsob splácania, a to výberom dohodnutých splátok zo strany obchodného zástupcu žalovaného." (rozsudok Okresného súdu Prešov z 3.11.2014, sp. zn. 25C/160/2014). Nie je na zvážení žalovaného či odmenu zo zmluvy o doplnkovej službe zahrnie alebo nezahrnie do RPMN, pretože veličiny, ktoré vstupujú do výpočtu RPMN sú stanovené kogentnou právnou úpravou, ktorú žalovaný musí v plnom rozsahu dodržiavať. Vzhľadom na jednoznačné znenie § 2 písm. g) ako aj § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že odplaty zo dobrovoľné doplnkové služby či sankcie do RPMN nevstupujú, preto výčitky žalobcu na postup žalovaného nemajú žiadnu právnu oporu a dokonca sú v priamom rozpore s predmetnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný si dovoľuje len poznamenať, že poskytovanie doplnkových služieb je nie len úplne bežné na finančnom trhu, ale že priamo právna úprava takéto počínanie umožňuje a počíta s ním. V tejto súvislosti musí žalovaný tiež striktne odmietnuť účelovú snahu žalobcu spájať akcesorickú povahu záväzkov s výškou RPMN v tom, že odmenu za doplnkovú službu nezahrnul žalovaný do RPMN, čím malo dôjsť zo strany žalovaného k nesprávnemu určeniu výšky RPMN. Tieto tvrdenia žalobcu nemajú oporu v jedinom dôkaze a sú v celom rozsahu nesprávne. Žalobca má pravdu, keď uvádza, že žalovaný mohol doplnkovú službu formálne včleniť do textu zmluvy o spotrebiteľskom úvere s tým, že by v prípade záujmu o túto službu zákazník priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere vyznačil, že má záujem aj o ňu. Žalovaný sa však práve z dôvodu prehľadnosti a nezameniteľnosti rozhodol doplnkovú službu vyčleniť do samostatnej zmluvy, uvedenej na samostatnej listine, s presným a vecným označením ako zmluva, s podstatne iným vizuálnym spracovaním oproti zmluve o spotrebiteľskom úvere a to práve z dôvodu, aby každému zákazníkovi bolo hneď zrejmé, že s jedná o dva samostatné produkty. Iný význam takémuto konaniu žalovaného pripísať nemožno, pretože na skutočnosti, že odmena za doplnkovú službu podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch nepatrí do celkových nákladov a teda nevstupuje do výpočtu RPMN, nič nemení tá formálna skutočnosť či je doplnková služba uvedená v samostatnej zmluve alebo ako voliteľná súčasť v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ako sa mylne domnieva žalobca. Rovnako ako sa každý zákazník môže sám rozhodnúť či osloví žalovaného s požiadavkou o poskytnutie spotrebiteľského úveru, rovnako tak sa slobodne rozhoduje či si v prípade jeho poskytnutia želá využívať aj dobrovoľné doplnkovú služby, ktorú žalovaný poskytuje na základe zmluvy o doplnkovej službe, pričom žalovanému nie je zrejmé ako by uvedené rozhodovanie malo súvisieť s logikou ako to naznačuje žalobca. Odhliadnuc od toho, že uvedené nemá s logikou žiaden súvis, žalovaný by si dovolil uviesť, že voľba akéhokoľvek odplatného variantu nespôsobuje neplatnosť, preto celá takáto argumentácia
žalobcu je nesprávna a neopodstatnená. Žalovaný má pocit, že kým je žalobcovi dodávaný tovar či služby, tak je všetko v poriadku, ale v čase platenia sa už žalobcovi začína vec javiť inak a to nelogicky a tým vlastne aj neplatne. Ak by sme vychádzali z rovnakej „logiky" veci ako žalobca museli by sme v tomto konaní dospieť k záveru, že napríklad aj právne služby advokáta niečo stoja a preto je nelogické si ich objednávať, keď si to človek (v danom prípade žalobca) môže spraviť sám, napr. stiahnuť rovnakú žalobu z internetu, čiže právne zastúpenie žalobcu v tomto konaní je neplatné a preto na úkony právneho zástupcu žalobcu nemožno v tomto konaní prihliadať, s čím by však už zrejme ani sám žalobca nesúhlasil. Uvedené rovnako platí pre všetko čo si človek dokáže svojpomocne zabezpečiť, no ako žalovaný už uviedol, toto nemá žiaden vplyv na platnosť právneho úkonu či oprávnenosť tretích osôb poskytovať služby či dodávať tovar, ktorý si človek dokáže zabezpečiť sám ako sa mylne domnieva žalobca. Doplnková služba je dobrovoľná a nie je v žiadnom prípade podmienkou získania spotrebiteľského úveru. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že (i) právna úprava umožňuje poskytovať doplnkové služby, (ii) v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je žiadna zmienka o doplnkovej službe, t. j. doplnková služba nebola podmienkou získania úveru a (iii) žalobca mohol splátky spotrebiteľského úveru splácať bezhotovostne, bez využitia doplnkovej služby. Každý zákazník má tiež právo od zmluvy o doplnkovej službe odstúpiť v lehote 14 dní od jej uzavretia, keďže žalobca nevyužil ani toto svoje právo svedčí to len o jedinom a to o jeho skutočnom záujme o doplnkovú službu. Snáď už aspoň tu nebude žalobca tvrdiť, že mu žalovaný čokoľvek podmieňoval, zakazoval, ovplyvňoval a pod., keďže odstúpenie od zmluvy sa realizuje samostatne, v dostatočne dlhej lehote a bez potreby akejkoľvek priamej interakcie so žalovaným. Žalovaný zastáva názor, že je výhradne na zákazníkovi (v danom prípade žalobcovi), aký spôsob pre splnenie svojho dlhu (či akejkoľvek inej povinnosti) využije. Je nesporné, že zákazník má viacero možností ako uhrádzať jednotlivé splátky podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, avšak každý spôsob, ktorý si zvolí si vyžaduje z jeho strany vynaloženie určitých nákladov či už za poplatky za prevod alebo vklad v prospech bánk alebo pošty, cestovné náklady, stratu času etc. Za tohto objektívneho stavu poskytuje žalovaný svojim zákazníkom len ďalšiu možnosť, prostredníctvom ktorej môžu uhrádzať jednotlivé splátky, ktoré im vyplývajú zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na základe zmluvy o doplnkovej službe, poskytuje žalovaný svojim zákazníkom, ktorí sa rozhodnú túto ponuku využiť, predovšetkým komfortné splácanie splátok úveru priamo na mieste, ktoré zákazníkovi zrovna vyhovuje a to bez priamej interakcie s tretími osobami. Doplnková služba je nadštandardnou službou a je spoplatnená a keďže sa jedná o dobrovoľnú službu, ktorá nie je podmienkou získania úveru, nezapočítava sa do RPMN. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť rozpornosť samotnej žalobnej argumentácie, keďže žalobca na jednej strane tvrdí, že zmluva o doplnkovej službe je neplatná, no súčasne vyčíta žalovanému, že odmenu v nej dojednanú nezahrnul do celkových nákladov či RPMN zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo je však argumentácia, ktorá sa vzájomne vylučuje. Zmluva o doplnkovej službe obsahuje ustanovenia o predmete plnenia (čl. 1, bod 1.1) a jeho cene (čl. 1, bod 1.2), ktoré je mimochodom vyjadrené presnou a pevnou sumou. Tento predmet ako aj cena boli zmluve o doplnkovej službe vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Je z nej totiž zrejmé, aká je odmena (nie poplatok) za doplnkovú službu, ako aj to, za čo sa táto odmena platí, t. j. v čom spočíva podstata služby. Žalobca neuvádza jediný dôvod, prečo by zmluva o doplnkovej službe mala byť neplatná ako sa toho domáha. Za tohto stavu žalovanému skutočne nie je zrejmé, prečo by takúto doplnkovú službu v slobodnom trhovom prostredí nemohol poskytovať, pričom uvedené platí o to viac, že o takúto službu mali zákazníci žalovaného záujem a riadne ju využívali. Rovnako tak je v trhom prostredí zrejmé, prirodzené, ba až nevyhnutné, že tovary a služby niečo stoja a preto ich nemožno poskytovať „zadarmo“, pretože v takom prípade by žalovaný rovnako ako každý ďalší podnikateľský subjekt musel nevyhnutne zaniknúť. Rovnako tak, žalovaný považuje dojednanú odmenu aj za plne súladnú s dobrými mravmi, pretože v plnej miere zodpovedá náročnosti toho, že si žalovaný musí plniť svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o doplnkovej službe, z čoho mu prirodzene vznikajú aj značné náklady spočívajúce najmä v bankových poplatkoch, cestovných nákladoch a amortizácii, rovnako tak aj náklady v súvislosti so stratou času a zabezpečovaní úhrad ľudom, ktorí tieto činnosti v mene žalovaného vykonávajú. Ak by rovnaké cesty vykonával napr. advokát alebo jeho koncipient v súvislosti s poskytovaním právnych služieb jeho odmena, vrátane náhrad, by podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktorú bežne súdy priznávajú, vysoko prevyšovala dojednanú odmenu podľa zmluvy o doplnkovej službe.
11. Zmluva o spotrebiteľskom úvere:
V súvislosti s zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 613208181, ktorú strany sporu ako zmluvné stany spolu uzavreli dňa 12. novembra 2015 (ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom úvere“) žalobca tvrdí, že neobsahuje štyri zákonné náležitosti a nešpecifikuje predmet garantovanej služby, s čím tiež nemožno súhlasiť a to z dôvodov uvedených nižšie.
12. Termín konečnej splatnosti: Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. V súvislosti s termínom konečnej splatnosti sa v zmluve o spotrebiteľskom úvere jednoznačne uvádza, že „Termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia Zmluvy.“ Z uvedeného je zrejmé, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje presný a nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde ku konečnej splatnosti predmetného spotrebiteľského úveru, ak si bude žalobca plniť svoje povinnosti presne podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere a nesplatí úver predčasne alebo nebude v omeškaní. To znamená, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje konkrétny jeden deň konečnej splatnosti, presne tak ako sa toho domáha žalobca. Napriek tomu žalobca úplne nepochopiteľne vo svojej žalobe tvrdí, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje informáciu podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. S týmto tvrdením žalobcu nemožno súhlasiť, pretože zmluva o spotrebiteľskom úvere jednoznačne obsahuje presný časový údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pričom predmetné zmluvné ustanovenie nemá iný význam ako naplniť práve požiadavku zákonnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nevyžaduje, na rozdiel od iných ustanovení tohto zákona, uvedenie dátumu ako to tvrdí žalobca, ale vyžaduje len uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru, arqumentum ex dicto. V slovenskom jazyku pritom nie sú pojmy „termín“ a „dátum“ synonymami (viď Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava: Veda 2003.985 s.), čo vyplýva priamo aj zo zákona o spotrebiteľských úveroch, keď zákonodarca používa tieto pojmy odlišne v rovnakom právnom predpise. Právna úprava, vrátane § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nestanovuje presný formát pre naplnenie tejto zákonnej náležitosti, no vzhľadom na nevyhnutnú všeobecnú požiadavku určitosti právnych úkonov je podľa žalovaného potrebné vychádzať z toho, že aj splnenie tejto zákonnej náležitosti musí byť určité a to v podobe presného určenia času. Vzhľadom na nastavenie produktov u žalovaného (týždenné splátky), preferencie jeho zákazníkov ako aj snahu žalovaného o jasnosť, prehľadnosť a dobrú čitateľnosť jeho zmlúv a to tak po obsahovej ako aj formálnej stránke, zvolil žalovaný formát vyjadrenia konečnej splatnosti ako konkrétny jeden nezameniteľný deň, určený aj pomocou týždňov, podľa toho ako dlho si zákazník želá predmetný úver splácať. Je to rovnako určité ako napríklad výplatný termín ako náležitosť pracovnej zmluvy podľa zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, kde sa presný deň výplaty na území Slovenskej republiky stanovuje pomocou mesiacov, napríklad ako 15. Deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca, pričom napríklad vo Veľkej Británii, odkiaľ pochádza podnikateľský model žalovaného, je oveľa bežnejšie používanie počítania času cez týždne ako mesiace. Bez ohľadu na to je však zrejmé, že žalovaný v zmluve o spotrebiteľskom úvere riadne uviedol termín konečnej splatnosti predmetného spotrebiteľského úveru a to v presnom časovom formáte, pričom žalovaný vzhľadom na absenciu presného zákonného určenia zvolil formát tohto vyjadrenie, ktorý je podľa jeho skúseností pre jeho zákazníkov najvhodnejší pre pochopenie, predstavu aj zapamätanie, pričom aj samotný Súdny dvor Európskej únie konštatoval v rozsudku vo veci C-42/15 z 9. Novembra 2016, že „nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátky spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum“. Zároveň však treba tiež poznamenať, že žalovaný nezískava žiadnu výhodu, profit či akúkoľvek úsporu s tým, aký spôsob tohto vyjadrenie zákonnej náležitostí zvolí vo svojich adhéznych zmluvách, pričom rovnaké platí aj naopak, že bez ohľadu na zvolený formát vyjadrenia konkrétneho časového údaju týkajúceho sa termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ten nie je spôsobilý nijako znevýhodniť, poškodiť či akokoľvek ukrátiť spotrebiteľa na jeho právach. Práve naopak, pretože adhézne zmluvy žalovaného sú naformulované tak, aby každý zákazník žalovaného presne vedel nie len koľko celkovo zaplatí za spotrebiteľský úver, ale aj to ako často a v akej výške má jednotlivé splátky uhrádzať a kedy jeho záväzkový vzťah so žalovaným skončí. Argumentácia žalobcu je tiež v rozpore s európskou právnou úpravou, pretože smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. Apríla 2008 0 zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica 2008/48/ES“), na rozdiel od predchádzajúcej smernice
Rady 87/102/EHS, zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť', čo má za následok, že výklad tohto ustanovenia tak, ako ho prezentuje žalobca tiež neobstojí. Ustanovenie Čl. 10 smernice 2008/48/ES pritom veľmi presne stanovuje, aké náležitosti má mať zmluva o spotrebiteľskom úvere, pričom toto ustanovenie neuvádza žiadnu vytýkanú požiadavku na náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere akú podľa žalobcu údajne stanovuje § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Inak povedané, čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES nie je doslovne premietnutý do § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ČI. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES má priamy účinok a je potrebné dať prednosť aplikovaniu čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES namiesto extenzívneho žalobcovho výkladu § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákon o spotrebiteľských úveroch je potrebné vždy aplikovať v súlade so smernicou 2008/48/ES a to aj s poukazom na názor Súdneho dvora: „pokiaľ ide o úlohu vnútroštátneho súdu v konaní medzi súkromnoprávnymi subjektmi, v ktorom sa zdá, že dotknutá vnútroštátna právna úprava je nezlučiteľná s právom Únie, Súdny dvor rozhodol, že je úlohou vnútroštátnych súdov zaručiť súdnu ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z ustanovení práva Únie a zabezpečiť jej uplatnenie v celom rozsahu„ (rozsudok Seda Kücükdeveci, C555/07, bod 45). S poukazom aj na príkladom vybrané jazykové verzie smernice 2008/48/ES je zrejmé, že výklad zákonného ustanovenia zo strany žalobcu je nesprávny a nemá oporu ani v žiadnej jazykovej mutácii predmetnej smernice, s ktorou musí byť zákon o spotrebiteľských úveroch v súlade. Poukazujúc na znenia jednotlivých jazykových verzií smernice 2008/48/ES je zrejmé, že žiadna požiadavka pre dátum ako vyjadrenie termínu konečnej splatnosti neexistuje, dokonca predmetná právna úprava stanovuje len nasledovnú požiadavku, ktorou sa treba riadiť:
V slovenskom jazyku:
Článok 10
Informácie, ktoré má obsahovať zmluva o úvere 2. Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: c) dĺžku trvania zmluvy o úvere;
V českom jazyku:
Článek 10
Informace, které mají být uvedeny v úvěrových smlouvách 2. Úvěrová smlouva jasně a výstižně uvádí: c) dobu trvání úvěrové smlouvy;
V anglickom jazyku:
Article 10
Information to be included in credit agreements 2. The credit agreement shall specify in a clear and concise manner: c) the duration of the credit agreement;
V nemeckom jazyku:
Artikel 10
Zwingende Angaben in Kreditverträgen 2. Im Kreditvertrag ist in klarer, prägnanter Form Folgendes anzugeben: c) die Laufzeit des Kreditvertrags;
V maďarskom jazyku:
10. cikk
A hitelmegállapodásokban feltüntetendô információk 2. A hitelmegállapodásnak világos és egyértelmú módon tartalmaznia keli a következôket: c) a hitelmegállapodás idôtartama;
V poľskom jazyku:
Artykuł 10
Informacje zamieszczane w umowach o kredyt 2. W umowie o kredyt w sposób jasny i zwiqzty okrešla sig: c) okres obowigzywania umowy o kredyt
Rovnaké stanovisko k výkladu smernice 2008/48/ES z hľadiska súladu s vnútroštátnou právnou úpravou zastávajú aj Európska komisia, Slovenská republika a Nemecká spolková republika, ako aj generálna advokátka Súdneho dvora Eleanor Sharpston, ktoré boli prezentované v konaní pred Súdnym dvorom vedenom pod sp. zn. C-42/15 (Credit Slovakia, a.s. proti M. V.). Argumentácia žalobcu je aj nelogická, keďže pojem termín žalobca bez akéhokoľvek vysvetlenia stotožňuje s pojmom dátum a to napriek tomu, že zákon o spotrebiteľských úveroch tieto pojmy rozlišuje. Ak by totiž zákonodarca chcel, aby konečná splatnosť spotrebiteľského úveru mala byť uvedená jedine a len dátumom ako to tvrdí žalobca, tak by to nepochybne tak zákonodarca v právnom predpise danej zákonnej náležitosti tak aj vyjadril. Vzhľadom na to, že tomu tak však nie je, tak je podľa žalovaného zrejmé, že možnosti vyjadrenia konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nie sú totožné len s vyjadrením pomocou dátumu. Žalovaný plne rešpektuje povinnosť určitosti pri právnych úkonoch, vrátane náležitosti pri termíne konečnej splatnosti, ale podľa žalovaného je použitie rovnakého spôsobu vyjadrenia ako je to bežné napr. pri výplatnom termíne, dostatočné a absolútne presné. V tejto súvislosti by si žalovaný dovolil použiť slová mnohých sudcov, s ktorými sa pri takýchto námietkach často žalovaný stretáva a to, že každý vie, že týždeň má 7 dní a rovnako tak každý vie, koľko je to 60 týždňov a aj preto argument o neuvedení termínu konečnej splatnosti neobstojí.
13. Úroková sadzba:
V zmluve o spotrebiteľskom úvere sa presne uvádza výška úrokovej sadzby a to vo výške 11,46 % p.a. Z argumentácie žalobcu je očividné, že si pletie úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru s odplatou, čo sú však nie len rôzne právne inštitúty, ale zároveň slúžia aj na vyjadrenie rôznych skutočností. Kým úroková sadzba je totiž len parciálnou veličinou tzv. „cena za požičanie peňazí", tak odplata predstavuje konečnú cenu za celý spotrebiteľský úver. Cena za predmetný spotrebiteľský úver netvorí a tvoriť ani nemá len úrok, ako sa nesprávne domnieva žaloba, pretože cenou za spotrebiteľský úver sú všetky plnenia, ktoré spotrebiteľ musí za spotrebiteľský úver zaplatiť a to bez ohľadu na to či sa jedná o úrok, poplatok, daň či províziu. V danom prípade preto celkovú cenu (odplatu) spotrebiteľského úveru tvoril úrok spoločne s poplatkom za garantovanú službu. Odmena dojednaná v zmluve o doplnkovej službe nemá s úrokom a ani odmenou zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere žiaden súvis.
14. Ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka V zmluve o spotrebiteľskom úvere sa v tejto súvislosti jasne uvádza , že "Celkové náklady na základe údajov platných v čase uzavretia Zmluvy predstavujú ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej len "RPMN") vo výške 31,91 %." a rovnako tak aj "Celková čiastka podľa § 2 písm. h) Zákona (ďalej len "dlžná suma"), ktorú je Zákazník povinný zaplatiť Providentu na základe tejto Zmluvy, je tvorená súčtom úveru a celkových nákladov, pričom v čase uzavretia Zmluvy a pri predpoklade riadneho a včasného plnenia dlhu, predstavuje sumu 585,48 EUR." V súvislosti s RPMN ako aj celkovou čiastkou právna úprava striktne stanovuje ako sa počítajú a preto nie je na zvážení žalovaného, ktoré veličiny zahrnie a ktoré nezahrnie do celkových nákladov a RPMN, pretože veličiny, ktoré vstupujú do ich výpočtov sú stanovené kogentnou právnou úpravou, ktorú žalovaný musí v plnom rozsahu dodržiavať. Vzhľadom na jednoznačné znenie § 2 písm. g) ako aj § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že do odplaty za dobrovoľné doplnkové služby či sankcie do nich nevstupujú, preto výčitky žalobcu na postup žalovaného nemajú žiadnu právnu oporu a dokonca sú v priamom rozpore s predmetnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný si dovoľuje len poznamenať, že poskytovanie doplnkových služieb je nie len úplne bežné na finančnom trhu, ale že priamo právna úprava takéto počínanie umožňuje a počíta s ním. Okrem toho si pri tejto príležitosti dovoľuje žalovaný tiež upozorniť na neaplikovateľnosť dobrých mravov pri posudzovaní odplaty spotrebiteľských úverov ako to žiada žalobca a to z jednoduchého dôvodu a to existencie špeciálnej právnej úpravy, konkrétne § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka.
15. Splátky úveru:
Podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch "Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Žalovaný nerozumie ani týmto námietkam žalobcu, keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere jednoznačne obsahuje aj túto náležitosť, keďže sa v nej jasne uvádza, že (i) výšku úveru je 500,-EUR, (ii) výška úrokovej sadzby je 11,46 % ročne ako aj jej presná finančná kvantifikácia, ktorá predstavuje úrok vo výške 35,23 EUR, (iii) výšku jediného poplatku, t. j. poplatku za garantovanú službu je 50,25 EUR, (iv) celkovú dlžná suma, ktorú má žalobca na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovanému vrátiť a ktorá je tvorená súčtom úveru a celkových nákladov je 585,48 EUR, (vi) počet splátok, ktorými žalobca splatí celkovú dlžnú sumu je 60 týždenných splátok a (vii) výška jednotlivých týždenných splátok od prvej po predposlednú je 9,76 EUR a výška poslednej splátky je 9,64 EUR. Žalobca si uvedené ustanovenie očividne nesprávne právne vyložil a to tak, že uvedené ustanovenie vyžaduje uvedenie konkrétneho „rozpisu“ každej jednotlivej splátky na úrok, istinu a ostatné prípadné náklady. Takýto „rozpis“ sa totiž poskytuje iba v prípadoch definovaných v § 9 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j. ak sa zmluvné strany dohodnú na amortizácii istiny, pričom v takom prípade platí, že zákazník má právo požiadať o vydanie amortizačnej tabuľky podľa § 9 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom amortizačná tabuľka „uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a prípadne i dodatočné náklady.“. Rovnaké stanovisko v súvislosti s touto náležitosťou zmluvy o úvere ako uvádza žalovaný zastal celkom jednoznačne aj Súdny dvor EÚ v rozsudku z 9. novembra 2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s., C-42/15, v ktorom poskytol nasledovný výklad práva EÚ, ktorým sú vnútroštátne súdy viazané pri výklade vnútroštátnych noriem a ktorým sa definitívne ustálila nejednotná aplikačná prax slovenských súdov: · ... článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok" (bod 50), · ... iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky " (bod 53 ), resp .: „vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky" (bod 54), · ... „pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank Romania,C-602/10, EU : C: 2012:443, body 63 a 64)" (bod 55 ), · ... „pritom je potrebné konštatovať, že článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 obsahuje takúto harmonizáciu, pokiaľ ide o náležitosti, ktoré musia byť nevyhnutne obsahom zmluvy o úvere" (bod 56), · ... „uvedené ustanovenie by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice (bod 58), t. j. členský štát nie je oprávnený stanoviť iný okruh náležitostí než stanovuje čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48, · „... tvrdosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú, a to najmä zabezpečením skutočne odrádzajúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality (pozri rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU :C:2014: 190, bod ála citovanú judikaturu)" ( bod 63 ), · ... „článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku" (bod 73), t. j. sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti nemožno akceptovať všeobecne ako primeranú sankciu, ale len vtedy, ak by „pochybenie" veriteľa v náležitostiach znemožňovalo zákazníkovi urobiť si predstavu o rozsahu svojho záväzku, čo nie je daný prípad.
Za uvedeného skutkového stavu žalovaný zastáva názor, že je absolútne dostatočné, ak zmluva o spotrebiteľských úveroch obsahuje vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a zároveň určuje počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka žalovanému splatiť. Takýto záver okrem Súdneho dvoru Európskej únie potvrdzujú aj vnútroštátne rozhodnutia podľa ktorých „ustanovenie v znení ,,zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať
výšku, počet a termíny splátok istiny,. úrokov a iných poplatkov, nemožno vykladať tak, že by dodávateľ v rámci zmluvy o spotrebiteľskom úvere musel samostatne uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, samostatne výšku, počet a termíny splátok úrokov a samostatne výšku počet a termíny splátok iných poplatkov " (napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. septembra 2012, sp. zn. 17Co/151/2012), rovnako ako aj závery opakovaných kontrol orgánov dozoru (SOI a NBS), či súdne rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré už v desiatkach prípadov posudzovali práve adhézny zmluvy o spotrebiteľskom úvere používané žalovaným a aj napriek námietkam iných žalobcov týkajúcich sa aj náležitosti § 9 ods. 2 písm. l) [predtým označené ako písm. k)] zákona o spotrebiteľských úveroch, nikdy nebolo žalovanému vytknuté nesplnenie takejto zákonnej náležitosti. V súvislosti so žalobcom argumentáciu by si žalovaný aj v tejto časti dovolil poukázať na pravidlá formálnej logiky, ktoré žalobca aj pri tejto svojej argumentácii nedodržal. Žalobca totiž uvádza, že „je potrebné, aby bol spotrebiteľ už pri podpise zmluvy informovaný v akej výške, ako dlho a v akých termínoch je povinný splácať istinu, úroky a iné poplatky. Spotrebiteľ má už pri podpise zmluvy vedieť aká pomerná časť z každej uhradenej splátky bude pripísaná na úhradu istiny, aká časť na úroky a aká časť bude pripísaná na úhradu poplatkov." Ak by žalovaný (resp. akýkoľvek poskytovateľ' spotrebiteľských úverov) postupoval tak ako to žiada žalobca, nie je zrejmé, na základe akého zákonného ustanovenia by spotrebiteľ vlastne vedel aká vysoká je jeho celková splátka spotrebiteľského úveru (týždenná či mesačná), pričom ani jednoduché sčítanie dielčích splátok istiny, úroku a poplatku by spotrebiteľovi tiež nijako nepomohlo, pretože v jednotlivých prípadoch by spotrebiteľ mohol platiť aj provízie či dane (hoc to nie je prípad u žalovaného) ako to vyplýva z vymedzenia celkových nákladov u spotrebiteľských úveroch podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch („celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu"). Žalobca teda náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. 1) [predtým označené ako písm. k)] vykladá tak, že spotrebiteľ musí vedieť aká časť jeho splátky ide na istinu, aká na úrok a aká na poplatok, no takýmto doslovným formalistickým výkladom vyčerpal žalobca celú túto zákonnú náležitosť no nedozvedel by sa vôbec aká časť splátky má pripadať na províziu či aká časť splátky má pripadať na prípadnú daň a tiež sa vôbec nedozvie aká má byť vlastne jeho celková splátka, pričom mu v tom vzhľadom na dve neznáme nepomôže ani jednoduchý súčet o ktorom vlastne sám žalobca tvrdí, no už pri inej zákonnej náležitosti (termín konečnej splatnosti), že spotrebiteľ' nemôže počítať údaje prostredníctvom matematických operácií. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že výklad žalobcu, ktorým sa len účelovo snaží z odplatných zmlúv spraviť zmluvy bezodplatné, napriek jasnému prejavu vôle oboch zmluvných strán je absurdný a pre akúkoľvek ochranu spotrebiteľov nepoužiteľný. Naopak právna úprava priamo počíta so záujmom spotrebiteľa poznať rozpis jednotlivých splátok a preto sú poskytovatelia spotrebiteľských úverov (t. j. aj žalovaný) povinný kedykoľvek a bezodplatne poskytovať svojim zákazníkom amortizačnú tabuľku, kde sú všetky tieto údaje presne a detailne uvedené. Iný význam amortizačnej tabuľke pripísať jednoducho nemožno. Okrem toho žalovaný považuje aj dôvody namietané žalobcom, ktoré by mali spôsobovať bezúročnosť a bezpoplatkovosť, za bagateľné z hľadiska vôle zmluvných strán a ako dôvod pre bezodplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemôžu obstáť. Zároveň výklad žalobcu je tiež ďaleko za hranicou formálnosti, čo je neprípustné. Už totiž len „prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv" (nález Ústavného súdu SR z 3.10.2012, sp. zn. I. ÚS 164/2012). Podľa Ústavného súdu SR sa totiž porušenia základných práv dopustí súd vtedy „ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej sfére14 (nález sp. zn. I. ÚS 242/07). Za vyššie uvedenej situácie sa žalovanému javí zrejmé, že zákonné náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sú v zmluve o spotrebiteľskom úvere riadne splnené.
16. Maximálna harmonizácia pre spoločný trh spotrebiteľských úverov: Smernica 2008/48/ES zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť. Podľa čl. 22 ods. 1 smernice 2008/48/ ES „keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice". Ustanovenie čl. 10 smernice 2008/48/ES pritom veľmi presne stanovuje, aké náležitosti má mať zmluva o spotrebiteľskom úvere, pričom toto ustanovenie neuvádza žiadne také vytýkané požiadavky na náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere aké vyvodzuje žalobca pri svojej interpretácii § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Inak povedané, ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať vždy v súlade s Čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, pričom čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES má priamy účinok a preto je potrebné mu dať aj aplikačnú prednosť a to aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Seda Kücükdeveci, C-555/07, bod 45, podľa ktorého "pokiaľ ide o úlohu vnútroštátneho súdu v konaní medzi súkromnoprávnymi subjektmi, v ktorom sa zdá, že dotknutá vnútroštátna právna úprava je nezlučiteľná s právom Únie, Súdny dvor rozhodol, že je úlohou vnútroštátnych súdov zaručiť súdnu ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z ustanovení práva Únie a zabezpečiť jej uplatnenie v celom rozsahu."
17. Poplatok za garantovanú službu: Žalovaný nerozumie námietkam žalobcu o nešpecifikovaní predmetu garantovanej služby či jeho „iluzórnosti", keďže v zmluve o spotrebiteľskom úvere je tento predmet presne a jasne špecifikovaný a to priamo v bode 4 zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom nič z týchto uvedený plnení nie je na prospech žalovaného, ale jedine na prospech žalobcu, pričom sa celkom zrejme nejedná o žiadnu správu úveru ako to naznačuje žalobca. Poplatok za garantovanú službu je prípustným a zákonom dovoleným poplatkom, pretože ho predpokladá aj § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj ČI. 3 písm. g) smernice 2008/48/ES. Súdny dvor EÚ pritom k uvedenému ustanoveniu judikoval, že „táto smernica neobsahuje hmotnoprávne pravidlá týkajúce sa typov poplatkov, ktoré môže veriteľ vyberať“ (rozsudok z 12. júla 2012, vec C-602/10, SC Volksbank Románia SA, bod 65). Je teda zrejmé, že ani samotná smernica 2008/48/ES nestanovuje žiadne obmedzenia čo sa týka druhov, rozsahu alebo kvality poplatkov, ktoré môže veriteľ vyberať v rámci poskytovania spotrebiteľských úverov. Napriek tomu, že súdy môžu určiť vo výroku neprijateľnosť podmienky aj bez návrhu, nie je to ich povinnosťou a preto nemožno automaticky vyvodiť, že ak súd v právoplatnom rozsudku, ktorý sa týka adhéznej zmluvy takúto podmienku neurčil, tak v nej nie je, avšak v právoplatnom rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 19. januára 2015, sp. zn. 156/244/2014 súd už posúdil právnu otázku ohľadne (ne)prijateľnosti poplatku za garantovanú službu v adhéznych zmluvách o spotrebiteľskom úvere používaných žalovaným, pričom súd túto žalobu zamietol z meritórnych dôvodov, keď konštatoval, že predmet garantovanej služby nie je neprijateľnou podmienkou z dôvodu, že poplatok za garantovanú službu nie je "nárokom, ktorý by veriteľ poskytujúci peňažné prostriedky ako úver vo vzťahu k dlžníkovi nemohol požadovať. Vzhľadom na precedentný charakter posudzovania zmluvných podmienok ohľadne ich (ne)prijateľnosti (zbierka stanovísk NS a súdov SR 1/2015, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2014 sp. zn. 3Cdo 446/2013) je vzhľadom na právoplatný rozsudok Okresného súdu Martin, sp. zn. 15C/244/2014 zrejmé, že poplatok za garantovanú službu nie je neprijateľnou podmienkou.
18. Bezdôvodné obohatenie Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka „Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.“ Žalovaný nikdy neprijal od nijakého svojho zákazníka žiadne plnenie, ktoré by nezodpovedalo ich vzájomnej písomnej dohode a teda relevantnému právnemu titulu, čím je vylúčené, že by sa žalovaný mohol bezdôvodne obohatiť. Súčasne všetky adhézne zmluvy žalovaného obsahujú všetky zákonné náležitosti a sú plne v súlade s právny poriadkom Slovenskej republiky, čím je tiež vylúčené, že by sa žalovaný mohol akokoľvek bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu. Okrem toho si však žalovaný dovoľuje v tejto časti vyjadrenia tiež upozorniť na opomenutie synalagmatickej reštitúcie podľa § 457 Občianskeho zákonníka za strany žalobcu. žalovaný, hoci popierajúc všetky tvrdenia žalobcu o neplatnosti zmlúv (aj čiastočných) si dovoľuje uviesť, že v prípade aplikovateľnosti § 457 OZ, zákonodarca normuje osobitnú reštitučnú právnu povinnosť vo vzťahu k subjektom neplatnej alebo zrušenej zmluvy. Podľa § 457 OZ, zákonodarca normuje osobitnú reštitučnú právnu povinnosť vo vzťahu k subjektom neplatnej alebo zrušenej zmluvy. Podľa § 457 OZ „Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.“ Z uvedeného vyplýva, že sa v prípade aplikácie § 457 OZ v plnej miere aplikuje synalagma podľa § 560 OZ. In concreto uvedené znamená, že domáhať sa splnenia takéhoto záväzku voči svojej osobe môže len ten, kto (i) sám svoj záväzok splnil skôr ako protistrana, prípadne preukáže, že (ii) je pripravený ho splniť oproti plnenie protistrany (Števček, M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečik, M., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 1580s., s. 1607).
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, spis. zn. 3Cdo/113/2007, zo dňa 25. septembra 2008: „Pokiaľ sa niekto domáha vrátenia kúpnej ceny zo zrušenej kúpnej zmluvy, súd vo výroku vyjadrí vzájomný synalagmatický záväzok oboch účastníkov zrušenej kúpnej zmluvy vrátiť si navzájom prijaté plnenie. Ak zo zrušenej zmluvy plnila len jedna zmluvná strana (tak ako v tomuto prípade do vyplatenia čiastočnej peňažnej náhrady vo výške 1 402 360 Sk v priebehu súdneho konania), môže sa domáhať vrátenia plnenia (resp. časti plnenia) bez toho, aby tento nárok uplatňovala ako vzájomne podmienený.“ Pokiaľ by teda súd v tomto konaní aj považoval akúkoľvek adhéznu zmluvu za neplatnú (hoci sú platné) musel by vo svojom výroku vyjadriť vzájomný synalagmatický vzťah, teda vzájomnú podmienenosť každého plnenia, ktoré je jedna strana povinná vrátiť druhej strane. V prípade žalovaného by tak vrátenie plnenia za doplnkovú službu nebolo možné, a preto by sa aplikoval § 458 ods. 1 druhá veta OZ a žalovanému by sa musela poskytnúť zo strany žalobcu peňažná náhrada za plnenie za doplnkovú službu, ktoré musel žalovaný vykonal. Nakoľko žalobca takúto podmienenosť plnenia v žalobnom návrhu nevyjadril, vzhľadom na kontradiktórnosť sporového konania, je už len táto skutočnosť dôvodom na zamietnutie žaloby (tzn. pre rozpor žalobného návrhu s § 457 OZ).
19. Zhrnutie:
Žalovaný v čase uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj zmluvy o doplnkovej službe, rovnako ako až dodnes konal vždy plne v súlade so zákonom, pričom ani nemá dôvod si myslieť čokoľvek iné, keďže jeho právne závery sú opakovane potvrdzované jednak orgánmi dozoru (SOI či NBS) ako aj súdnymi rozhodnutiami, keď súdy opakovane potvrdzujú postup žalovaného ako správny a to v skutkovo aj právne obdobných právoplatne ukončených veciach, napr. rozsudok OS Michalovce z 27.6.2012, sp. zn. 19C/164/2010, rozsudok OS Martin z 19.1.2015, sp. zn. 15C/244/2014, rozsudok OS Žiar nad Hronom z 18.9.2013, sp. zn. 5C/114/2011, rozsudok OS Topoľčany z 25.3.2015, sp. zn. 7C/138/2014, rozsudok OS Prievidza z 10.4.2015, sp. zn. 8C/183/2014 alebo rozsudok OS Košice 11 z 19.3.2015, sp. zn. 17C/73/2014, vrátane aj najnovších rozsudkov žalovaného z novembra - decembra 2016 vo veciach vedených či už na OS Veľký Krtíš pod sp. zn. 10Csp/47/2016, sp. zn. 12Csp/286/2016 či sp. zn. 10Csp/62/2016, OS Zvolen pod sp. zn. 12C/98/2016 či KS v Trenčíne pod sp. zn. 17Co/339/2015 alebo na OS Poprad pod sp. zn. 20Csp/75/2016 či sp. zn. 20Csp/74/2016 alebo na OS Košice 11 pod sp. zn. 41Csp/72/2016, OS Michalovce pod sp. zn. 8Csp/112/2016 či OS Prešov pod sp. zn. 9Csp/137/2016 alebo 11Csp/153/2016. V prípade rozsudku Krajského súdu v Prešove so zp. zn. 1960/142/2016 by si žalovaný dovolil len podotknúť, že so všetkých súdnych rozhodnutí týkajúcich sa žalovaného si žalobca účelovo zvolil jediné právoplatné rozhodnutie, v ktorom žalovaný neuspel, pričom sa podľa žalovaného jedná vychádzajúc z predmetného odôvodnenia tohto rozhodnutia o jasný exces, ktorý aj je predmetom dovolacieho konania, preto na definitívne aplikačné závery v tejto súvislosti by si žalobca ešte mal počkať. Okrem desiatok súdnych rozhodnutí potvrdzuje správnosť záverov žalovaného aj tá skutočnosť, že NBS na základe zákona č. 35/2015 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o spotrebiteľských úveroch, vydala žalovanému ako prvému subjektu na slovenskom trhu dňa 28. augusta 2015 povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a to na základe mimoriadne dôkladného rozboru zmlúv, ako aj všetkých procesov žalovaného pri poskytovaní spotrebiteľských úverov, čo by nebolo možné, ak by jeho adhézne zmluvy boli neplatné či akokoľvek inak odporovali zákonu.
20. Uznesením č.k. 13Csp/166/2017-57 zo dňa 27.09.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa 28.09.2017 a vykonateľným dňa 10.10.2017 súd vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalovaného.
21. Písomným podaním zo dňa 09.10.2017 (č.l. 59-71) označeným ako „I. M. c/a Provident Financial, s.r.o., o zaplatenie 238 € s prísl. - vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného a dôkazné návrhy“ sa žalobca vyjadril k vyjadreniu žalovaného, v ktorom uviedol, žalobca aj teraz musí poukázať na kruciálny, rozhodujúci názorový rozpor v prejednávanej veci. Podstata argumentácie a tvrdení žalobcu stojí a odvíja sa od jednej základnej skutočnosti, a síce, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere postupoval v rozpore s platným právom (odplata v rozpore s dobrými mravmi, nerešpektovanie výpočtu RPMN podľa zák. č. 129/2010 Z.z., nekalé obchodné praktiky), čo má za následok, že na strane žalovaného neexistuje platný právny titul na prijatie akejkoľvek odplaty za poskytnutie úveru. V každom prípade je potrebné za daných okolností aplikovať ustanovenie § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len ako „zákon č. 129/2010 Z.z.“), nakoľko žalovaný podľa nášho názoru
nesprávne uviedol v zmluve o spotrebiteľskom úvere výšku úroku (odplaty), resp. je úplne zjavné, že údaj RPMN nezodpovedá skutočnosti (s poukazom na §§ 2 písm. g) a 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.). RPMN má a musí zahŕňať všetky povinné náklady, ktoré sú podmienkou získania úveru. Porušenie resp. obchádzanie tohto jednoznačného znenia zákona má za následok, že úver je považovaný za bezúročný a bez poplatkov. V uvedenej súvislosti sú všetky vyjadrenia žalovaného o synalagme absolútne mimo reality posudzovaného zmluvného vzťahu. Podstatnou okolnosťou vo veci prejednávanej je to, že zmluvné dojednania o tzv. poplatku za garantovanú službu a tzv. hotovostnom inkasovaní splátok boli žalovaným využívané ako nástroj na zahmlievanie skutočnej odplaty a obchádzanie zákona. V konečnom dôsledku práve existencia týchto neprijateľných dojednaní má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru resp. existencia týchto neprijateľných dojednaní môže viesť ku konštatovaniu úžernej odplaty a absolútnej neplatnosti zmlúv. Inak povedané, bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru resp. absolútna neplatnosť zmlúv, sú možné iba za predpokladu konštatovania neprijateľnosti uvedených zmluvných dojednaní. Žalobca v súvislosti s určením neprijateľných podmienok poukazuje na ustanovenie § 298 CSP, z ktorého vyplýva, že súd aj bez návrhu vykonáva z úradnej povinnosti súdnu kontrolu neprijateľných zmluvných podmienok. Spotrebiteľ, rovnako ako v danej veci aj žalobca, má z dôvodu a v záujme naplnenia čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS vždy a priamo zo zákona naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky a na poskytnutí právnej ochrany pred jej ďalším používaním. Poukazuje tiež aj na publikáciu: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1036 s: „Slovenská republika je v zmysle jej úniových záväzkov, najmä článku 6 Smernice Rady 93/13/EHS, povinná zabezpečiť spotrebiteľovi vysokú mieru ochrany jeho práv, „aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa (...) vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa...“. Účinnú ochranu v tomto zmysle možno dosiahnuť, len ak má súd právomoc zhodnotiť neprijateľné podmienky z úradnej povinnosti. Naďalej má za to, že odmenu za výber splátok v hotovosti, ktorú mal žalobca platiť na základe zmluvy o doplnkovej službe, bolo nutné zahrnúť do ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“), pričom je potrebné vychádzať zo znenia § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Dikcia § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je nasledovná: „na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa...“, pričom v súvislosti s pojmom „celkové náklady spotrebiteľa“ odkazujeme na § 2 písm. g) toho istého zákona: „...do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.“ Odmena za výber splátok v hotovosti mala byť jednoznačne súčasťou RPMN, keďže ide o doplnkovú službu a uzavretie zmluvy o doplnkovej službe bolo podmienkou získania spotrebiteľského úveru. Odmietame tvrdenia žalovaného o dobrovoľnosti pri uzatváraní zmluvy o doplnkovej službe a naďalej zotrvávame na názore, že zo strany žalovaného sa evidentne jednalo o cielene vytvorenú konštrukciu, ktorá sleduje jediný cieľ, a to dosiahnuť vyššie protiplnenie za poskytnutie peňažných prostriedkov, oproti tomu aké by žalovaný získal z úrokov formálne uvedených v zmluve. Bod 50. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016. Žalobca dáva do pozornosti súdu bod 8. zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý priamo ráta s existenciou papierovej „Evidencie platieb“; a teda ani nepredpokladá možnosť samostatných úhrad Zákazníka (žalobcu) na účet spoločnosti Provident Financial, s.r.o. Vzhľadom na vyššie prezentované argumenty ako aj obchodnú prax žalovaného v súvislosti s uzatváraním zmlúv o spotrebiteľských úveroch, máme za to, že odmena zo zmluvy o doplnkovej službe mala byť zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a teda mala vstúpiť aj do vzorca na výpočet RPMN. Tiež nesúhlasí s tvrdením žalovaného o tom, že cena za doplnkovú službu je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. V zmluve o doplnkovej službe je ako odmena za túto službu uvedená suma 281,70 EUR (čl. I. bod 1.2), avšak ďalej je v tom istom bode uvedené, že Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 60 pravidelných splátkach a to v 59 týždenných splátkach (okrem poslednej splátky) vo výške 14,46 EUR a poslednú splátku vo výške 14,04 EUR, pričom (59 x 14,46 Eur) + (1 x 14,04 EUR) sa nerovná sume 281,70 EUR, ale sume 867,18 EUR. Odplata žalovaného za poskytnutie úverových prostriedkov žalobcovi, tak bola tvorená nielen úrokom a poplatkom za garantovanú službu, ale aj odmenou zo zmluvy o doplnkovej službe. Žalovaný za úver od žalobcu požaduje zaplatenie odplaty 73,44 % (!) zo sumy poskytnutého úveru. Najvyšší súd SR
vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.09.2009 ustálil, že úroky vo výške 60 % sú nemorálne. Z dlhodobej praxe žalovaného možno pozorovať, že síce po formálnej stránke pripraví zmluvnú dokumentáciu tak, aby pôsobila, že je v súlade so zákonom, avšak v praxi veľmi často využíva neskúsenosť svojich klientov, aby dosiahol aj za použitia nekalých obchodných praktík stav, že listiny sú síce navonok opatrené podpisom spotrebiteľa, ale reálne s nimi nebol oboznámený a boli mu poskytnuté čiastkové, neúplné, prípadne klamlivé informácie. Pokiaľ by si žalobca skutočne mohol dobrovoľne vybrať medzi úhradami splátok „svojpomocne“ - lacnejší variant a prostredníctvom obchodného zástupcu - drahší variant, je zrejmé, že by sa pre uvedenú službu s obchodným zástupcom nerozhodol a tak si ušetril náklady umelo predražujúce úver. Je úplne nelogické ba až absurdné, aby žalobca sám požadoval uzatvorenie zmluvy o doplnkovej službe resp. si túto službu sám slobodne a vážne zvolil, nakoľko „odmena“ za hotovostný výber splátok obchodným zástupcom žalovaného podstatne zvyšuje celkovú odplatu za úver. Pravidelné návštevy obchodných zástupcov žalovaného v domácnostiach klientov vrátane žalobcu, za ktoré si klienti ešte aj platili (hoci žalovaný zámerne nezahrnul odmenu za výber do RPMN), slúžili výlučne záujmom žalovaného. Pravidelný osobný výber splátok je pre žalovaného výlučne nástrojom na zlepšenie platobnej disciplíny jeho klientov dlžníkov ale nijako neslúži záujmom samotných klientov. Žalobca nebol reálne oboznámený s dobrovoľným charakterom zmluvy o doplnkovej službe a zmluvu o doplnkovej službe podpísal iba z dôvodu, že mu bola predložená ako povinná súčasťou zmluvnej dokumentácie, bez ktorej podpisu by úver nedostal. Žalobca musel teda automaticky, bez možnosti voľby, podpísať aj zmluvu o doplnkovej službe, iná možnosť nebola a odmena za túto službu sa mala preto jednoznačne premietnuť do RPMN. Z uvedeného plynie, že uzatvorenie zmluvy o doplnkovej službe bolo nesporne nevyhnutnou podmienkou získania spotrebiteľského úveru. Na strane 13 Manuálu v časti 4. Výbery (Maximalizácia výberov) sa uvádza: Čím viac splátok vyberiete => tým vyššia bude Vaša provízia, čo podporuje aj fakt na strane 19 Manuálu, kde je uvedené, že provízia za výbery je 5% z vybraných splátok. Bodku všetkému dáva tabuľka, ktorá je tiež súčasťou uvedenej prílohy, a v rámci ktorej sú uvádzané výhody pôžičky s výbermi (bez uvedenia akýchkoľvek nevýhod), kde keby aj klient namietal cenu úveru, tak sa mu dostane pohotovej odpovede zo strany obchodného zástupcu (strana 10 Manuálu), že vyššia cena obvykle znamená taktiež mnoho výhod a kvalitných služieb s produktom spojených, že obchodný zástupca poskytuje servis až do domu a tiež by malo nasledovať spochybnenie klienta otázkou, odkiaľ má informácie o cene iných produktov a že je možné, že tieto ceny sú uvedené bez služieb, ktoré sú s týmto produktom spojené.
Ako výhoda pôžičky s výbermi (z pohľadu žalovaného a obchodného zástupcu samozrejme) sa pod číslom 1. uvádza, vyšší zárobok - provízia za výbery. Ako nevýhoda bezhotovostnej pôžičky/pôžičky na pobočne (pre žalovaného a obchodného zástupcu samozrejme) sa pod číslom 1. uvádza, nižší zárobok
- nie je provízia za výbery. Ako bolo naznačené v texte vyššie, klient sa nedozvedel o výhodách bezhotovostnej pôžičky/pôžičky na pobočke ale len o údajných výhodách pôžičky s výbermi (ktoré tak či onak ak obchodný zástupca klientovi prednášal, tak len za účelom dosiahnutia prvoradej výhody pre neho a žalovaného - vyšší zárobok). Na druhej strane sa klient dozvedel len o nevýhodách bezhotovostnej pôžičky/pôžičky na pobočke, avšak už nie o akýchkoľvek nevýhodách pôžičky s výbermi (v snahe vyhnúť sa prvoradej nevýhode pre obchodného zástupcu a žalovaného - nižšiemu zárobku). Na základe podrobnej znalosti praxe a osobných informácií od cca 100 bývalých klientov žalovaného z okresov Lučenec a Rimavská Sobota, zastávame jednoznačne názor, že obchodní zástupcovia žalovaného systematicky ponúkali klientom osobný výber splátok ako jedinú možnosť úhrady úveru. Postup obchodných zástupcov žalovaného, opierajúc sa o nám známe vyjadrenia jeho klientov, hodnotíme ako hrubé zneužitie dôvery na úkor klientov žalovaného. O spomenutej praxi žalovaného pri uzatváraní zmlúv svedčia čestné prehlásenia klientov žalovaného. Všetky predložené čestné prehlásenia zachytávajú podstatu priebehu pravidelne sa opakujúceho skutkového deja pri poskytovaní úverov zo strany žalovaného. Čestné prehlásenia klientov žalovaného preukazujú, že klienti žalovaného, ak chceli dostať spotrebiteľský úver od žalovaného, museli bez možnosti voľby podpísať všetky im predložené listiny a splátky úveru museli uhrádzať v hotovosti obchodným zástupcom žalovaného. Za účelom preukázania nekalej obchodnej praktiky žalovaného pri uzatváraní zmlúv so svojimi klientmi, a súčasne za účelom preukázania, že postupy obchodných zástupcov žalovaného vykazujú rovnaké, totožné znaky nezákonného postupu, ktoré nás vedú k záveru, že sa jednalo o všeobecne používanú prax obchodných zástupcov žalovaného pri poskytovaní úverov minimálne v tomto regióne,
poukazujeme aj na zápisnicu z pojednávania konaného vo veci Okresného súdu Lučenec sp. zn. 21Csp/196/2016, na ktorom bolo vypočutých 12 svedkov (jednalo sa o osoby, ktoré podpisovali predmetné čestné prehlásenia), ktorí potvrdili obsah čestných prehlásení, teda že bola len jedna možnosť ako čerpať pôžičku od žalovaného a to podpísať všetky listiny a akceptovať hotovostný výber splátok. Uvedená skutočnosť vyplýva jednoznačne z predložených čestných prehlásení a akékoľvek prípadné spochybňovanie týchto čestných prehlásení zo strany žalovaného stráca na opodstatnenosti s poukazom na výpovede dvanástich osôb podpisujúcich tieto čestné prehlásenia, ktoré sú uvedené v priloženej zápisnici. Skutočnosti tvrdené v čestných prehláseniach bez akýchkoľvek pochybností obsahovo korešpondujú s neskoršou výpoveďou týchto osôb. Obchodní zástupcovia žalovaného boli školení jednotne a teda postupovali pri predaji rovnakým spôsobom, a rovnako všetci mali k dispozícii jednotné zmluvné formuláre. Vyjadrenia obchodných zástupcov žalovaného teda zrkadlia podstatu obchodných praktík Provident Financial, s.r.o. a sú ako dôkaz použiteľné aj v tejto veci. Skutočnosti tvoriace obsah predložených čestných prehlásení, zápisnice o pojednávaní zo dňa 31.05.2017 v konaní sp. zn.: 21Csp/196/2016, ako aj vyššie citované výpovede (bývalých) obchodných zástupcov žalovaného, sa dotýkajú prejednávanej veci v takom rozsahu, že pokiaľ naozaj existovala určitá ustálená (nedovolená) prax žalovaného pri poskytovaní úverov spotrebiteľom, bolo by nelogické, aby v danom prípade postupoval obchodný zástupca žalovaného diametrálne odlišne než v iných prípadoch. Obchodný zástupca totiž nemôže konať tak, ako si sám zvolí alebo uzná za vhodné, ale musí rešpektovať pokyny, ktoré zjednocujú postupy viacerých obchodných zástupcov pri poskytovaní úverov klientom. V súvislosti s poplatkom za garantovanú službu je nezanedbateľným a neopomenuteľným faktom to, že za ideálnych okolností nebude obsah tohto poplatku vôbec naplnený, avšak spotrebiteľ spomenutý poplatok už zaplatil. Za danej situácie teda dochádza k tomu, že žalovaný prijíma od spotrebiteľa platbu za služby, ktoré snáď v budúcnosti spotrebiteľ možno využije, čím sa z uvedeného poplatku stáva plnenie vopred realizované v prospech dodávateľa (žalovaného) bez toho, aby spotrebiteľovi bolo ako protiplnenie vôbec niečo v tom čase poskytnuté, pričom k uvedenému protiplneniu za spomínaný poplatok vôbec nemusí dôjsť ani v budúcnosti. Žalobca má za to, že Súdny dvor EÚ je limitovaný vykladať výlučne právo EÚ. Výklad vnútroštátneho práva prislúcha národným súdom. Ak sa žalovaný odvoláva na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016, je potom potrebné mať uvedené na pamäti. Súdny dvor EÚ odpovedal na jemu položené prejudiciálne otázky vo svetle znenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“), avšak sú to vnútroštátne súdy, ktoré vykladajú právo členského štátu, a ktoré musia vždy súlad jednotlivých ustanovení zmluvy o spotrebiteľskom úvere podrobiť kontrole v zmysle znenia slovenského zákona o spotrebiteľských úveroch. Otázkou je potom len to, či znenie slovenského zákona o spotrebiteľských úveroch možno alebo nemožno vykladať v súlade so smernicou. To už ale súvisí s možným priznaním alebo nepriznaním nepriameho účinku citovanej smernici. Dôvody, pre ktoré podľa názoru žalobcu nie sú naplnené predpoklady pre priznanie nepriameho účinku smernici, sú uvedené v texte nižšie. Prax slovenských súdov v otázke rozhodovania o obligatórnych náležitostiach zmlúv o spotrebiteľských úveroch je pomerne ustálená, v dôsledku čoho akékoľvek súdne rozhodnutia, ktoré by sa v rámci odôvodnenia odvolávali na predmetný rozsudok, by išli proti platnej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá je navyše potvrdená prevládajúcou rozhodovacou činnosťou slovenských súdov. Pokiaľ by teda vnútroštátne súdy začali automaticky vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou a v nadväznosti na rozhodnutie Súdneho dvora, išlo by zároveň o výklad contra legem, ktorý tvorí prekážku priznania nepriameho účinku smernice, čiže prekážku eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva. Súčasne poukazuje na čl. 2 ods. 2 CSP, ktorý garantuje pri rozhodovaní sporov naplnenie princípu právnej istoty, t.j. stavu, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Ak by nastal stav, že by súdy na základe cit. rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, bez zváženia všetkých súvislostí, začali rozhodovať „úplne naopak“, hoci je naďalej platný a účinný ten istý zákon, išlo by jednoznačne o porušenie princípu právnej istoty. Poukazuje na rozsudok SD EÚ vo veci Adeneler, C-212/04 zo dňa 04.07.2006, kde uviedol: „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“
Nanajvýš uvádza, že žalovaný požadoval peňažné protiplnenie za domnelú „službu“ v podobe výberu splátok v domácnosti žalobcu, pričom miesto plnenia v podobe bydliska dlžníka vyplýva priamo z § 567 OZ. Žalovaný de facto požaduje protiplnenie za plnenie jeho povinnosti vyplývajúcej mu priamo zo zákona. Žalobca si preto dovolí uzavrieť, že žalovaný svojim zmluvným formulárom a postupom svojich obchodných zástupcov, sledoval možnosť inkasovania za niečo, čo by bol povinný sám plniť zo zákona. S ohľadom na uvedené, že žalovaný požadoval zo zmluvy o doplnkovej službe od žalobcu odmenu za službu (inkasovanie splátok v mieste bydliska dlžníka), ktorú službu by mal žalovaný uskutočňovať priamo zo zákona a bez požadovania odmeny za ňu (viď § 567 ods. 1 Občianskeho zákonníka), neprináleží žalovanému žiadna peňažná náhrada. V súvislosti so žalovaným vznesenou námietkou opomenutia synalagmatickej reštitúcie, poukazuje žalobca aj na to, že sa jedná o výkon práv žalovaného v rozpore s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, preto na takúto námietku žalovaného nemožno prihliadať. Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to aj na základe všeobecných pravidiel morálnych, elementárnej slušnosti, tolerancie a morálneho charakteru konajúcich (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/49/1996). Cez ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potom potrebné posúdiť námietku žalovaného o opomenutí synalagmatickej reštitúcie ako výkon práv, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, čo odôvodňujeme najmä s poukazom na okolnosti prejednávaného prípadu, t.j. „nanútenie“ spotrebiteľovi
- žalobcovi zmluvy o doplnkovej službe, čím sa sledovala na jednej strane maximalizácia zisku žalovaného, avšak na strane spotrebiteľa sa to následne muselo premietnuť maximalizáciou jeho nákladov. Cez prizmu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka považuje žalobca za spravodlivé, aby súd na námietku žalovaného neprihliadal. Z pohľadu žalobcu by preto bolo nespravodlivé, aby žalovaný, napriek tomu, že pri procese uzatvárania zmlúv so žalobcom konal v rozpore s dobrými mravmi, mal mať istotu toho, že minimálne náklady na túto službu sa mu vrátia (pri najhoršom prípade pre žalovaného), resp. si celú túto neprimeranú odmenu za danú službu ponechá (v najlepšom prípade pre žalovaného), pokiaľ sa spotrebiteľ nebude súdnou cestou domáhať svojej ochrany (čo drvivá väčšina z dôvodu slabého právneho povedomia ani neurobí).
22. Uznesením č.k. 13Csp/166/2017-170 zo dňa 12.10.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa 19.10.2017 a vykonateľným dňa 30.10.2017, súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalobcu.
23. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne vyjadril písomným podaním zo dňa 29.10.2017 (č.l. 174-181), v ktorom uviedol, že vzhľadom na to, že predmetná zmluva o doplnkovej službe je zmluvou dobrovoľnou, ktorá nie je žiadnou podmienkou získania úveru, odmena za ňu sa do RPMN nezapočítava, čo vyplýva z konštantnej rozhodovacej činnosti súdov, orgánov dozoru a predovšetkým rozhodujúcej právnej úpravy (§ 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch „... ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť ..."). Žalovaný zastáva názor, že je výhradne na zákazníkovi (v danom prípade žalobcovi), aký spôsob pre splnenie svojho dlhu (či akejkoľvek inej povinnosti) využije. Každý zákazník žalovaného je riadne oboznámený so zmluvami žalovaného a kvôli vyššej právnej istote a nespochybniteľnosti žalovaný vždy uzatvára so svojimi zákazníkmi len písomné zmluvy, v ktorých si zákazník môže všetko jasne, prehľadne a zrozumiteľne, okrem už raz vypočutého, aj duplicitne sám riadne prečítať. Žalovaný si preto za tohto stavu už nedokáže predstaviť ako viac či lepšie, by mal svojich zákazníkov poučovať. Zároveň je potrebné veľmi jasne uviesť, že uzavretie alebo neuzavretie zmluvy o doplnkovej službe nemá s logikou absolútne nič spoločné, preto celá argumentácia žalobcu vychádzajúca z tohto predpokladu je pochopiteľne tiež nesprávna. Okrem toho uzavretie zmluvy o doplnkovej službe neznamená, že žalobca za piati viac akoby nakoniec zaplatil, ak by takúto zmluvu neuzavrel. To je opätovne nesprávny predpoklad žalobcu v jeho argumentácii, v ktorej žalobca vlastne tvrdí, že zaplatiť za čokoľvek znamená zvoliť si drahší variant
ako ten, keby osoba takúto odplatnú zmluvu neuzavrela. To je na jednej strane samozrejme pravda, no žalobca opomína to hlavné a to je synylagma, z ktorej práve vyplýva, že za finančné plnenie na jednej strane, dostane platca zase iné plnenie, ktoré je pre neho výhodnejšie (prospešnejšie) ako ušetrené finančné prostriedky, pretože inak by predsa do takéhoto zmluvného vzťahu nevstupoval. Rovnako je úplne absurdná aj ďalšia procesná stratégia žalobcu, kedy zahlcuje okresný súd ako aj žalovaného listina, ktoré sa týkajú skutkových situácii, ktoré nijako nesúvisia s týmto prípadom. Keďže žalobca odvodzuje z iných kontraktačných procesov nejaké závery aj pre predmetný prípad, tak žalovaný musí jednoznačne uviesť, že tu absentuje akákoľvek súvislosť medzi týmito prípadmi. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný nebude púšťať do rovnako nezmyselnej stratégie a citovať z iných zápisníc, týkajúcich sa iných zmlúv a úplne iných prípadoch, a tobôž nebude účelovo vyberať len tých niekoľko zápisníc, ktoré zapadajú žalobcovi do jeho už vopred prednastavenej argumentácie. Úplným vrcholom sú údajne čestné vyhlásenia, ktoré žalobca, resp. jeho právny zástupca pravidelne pripája k svojim vyjadrenia, pričom okrem tohto, že sú absolútne nedôveryhodné, tak zároveň z nich žalobca vyvodzuje závery, ktoré z nich vôbec nevyplývajú. Konkrétne žalobca z nich vyvodzuje dve skutkové tvrdenia a to, že zákazníci žalovaného, ak chceli dostať spotrebiteľský úver „museli bez možnosti voľby podpísať všetky im predložené listiny" a „splátky úveru museli uhrádzať v hotovosti". Ako k takýmto záverom mohol žalobca prísť nie je jasné, keďže v predmetných vyhláseniach sa uvádza niečo iné a to , že „ k tomu, aby som úver dostal musel som podpísať viacero papierov " a „obchodný zástupca mi nič nehovoril o tom, že by bola aj iná možnosť ako čerpať daný spotrebiteľský úver ani mi neponúkal inú lacnejšiu možnosť čerpania." Z uvedené je zrejmé, že žalobca si sám skutkovo dotvára faktický stav a úplne opomína fakt, že pred zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa vždy musí najprv vyplniť a podpísať zákaznícka karta na získanie osobných údajov a overenie bonity potenciálneho zákazníka (v danom prípade žalobcu) a predzmluvný formulár. Okrem toho si žalovaný dovoľuje tiež vyslovene uviesť, že žalobca si sám zvolil aj spôsob vyplatenia finančných prostriedkov, pričom bez ohľadu na to je pre toto konanie a predložené čestné prehlásenia rozhodujúce len to, že za čerpanie finančných prostriedkov zo spotrebiteľského úveru žalobca nič neplatil, čiže žiadna lacnejšia forma čerpania spotrebiteľského úveru neexistuje, preto nie je zrejmé čo žalobca v tejto súvislosti vôbec žalovanému vyčíta. Vzhľadom na úplnú totožnosť týchto vyhlásení je tiež zrejmé, že sa nejedná o žiadny individuálny prejav podpísanej osoby, ale len o doplnenie formuláru pripraveného treťou osobou, ktorou môže byť priamo právny zástupca žalobcu, keďže práve a len v jeho podaniach sa tieto vyhlásenia objavujú. Okrem toho, tieto osoby označovať za svedkov, nie je príliš presné, pretože sa jedná o žalobcov voči žalovanému, a preto žalovaný ani nevidí nič zvláštne, práve naopak, že všetci tvrdia doslova to isté, čo im ich právny zástupca pripravil v žalobe a snažia sa len svojou kvantitou prikloniť si súd na svoju stranu, čo je však taktika, ktorá je pre úspech v súdnom konaní nedostatočná. V súvislosti s výňatkami žalobcu z nejakého manuálnu, by si žalovaný dovolil len uviesť, že uvedené sa v Zákonníku práce volá úkolová mzda a pri advokátoch sa to nazýva podielová odmena, preto snahe žalobcu uvedené dostať do nezákonnej roviny chýba akákoľvek faktická, ale aj právna rovina. Rovnako „zaujímavo" pôsobí aj žalobcov údiv nad neprezentovaním údajných nevýhod pri predaji, pričom žalovanému nie je zrejmé, aký predaj by sa uskutočňoval prezentáciou nevýhod. Z uvedeného je úplne zrejmé, že bežné, plne pochopiteľné a zákonné konanie sa žalobca snaží dostať do roviny niečoho neobvyklého, zvláštneho a dokonca až nezákonného, čoho nezmyselnosť je zrejmé už len z vyššie uvedených faktov. Ak, chce žalobca v tomto konaní argumentovať nejakými výpoveďami, tak žalovaný chce mať možnosť sa uvedených osôb tiež pýtať a preto je potrebné všetky tieto osoby v konaní vypočuť, pričom žalovaný považuje celú túto procesnú stratégiu žalobcu za nesprávnu, účelovú a vedome orientovanú smerom, ktorý s týmto prípadom nemá nič spoločné. Žalovaný jednoducho nerozumie ako by skutkové okolnosti iných prípadov, mohli ozrejmiť individuálne skutkové okolnosti toho prípadu. Odpoveď je jednoduchá, že vôbec nijako, pretože uvedené skutočnosti nemajú s týmto prípadom nič spoločné, čoho si je žalobca nepochybne dobre vedomý. Žalovaný zastáva názor, že je bez akéhokoľvek racionálneho opodstatnenia dokazovať skutkový stav v iných prípadoch, pretože tie už zo svojej podstaty nie sú spôsobilé preukázať nič, čo by skutkovo súviselo s týmto prípadoch a to práve pre ich skutkovú rozdielnosť. Žalobca tiež tvrdí, že adhézne zmluvy o spotrebiteľskom úvere používané žalovaným neobsahujú dve zákonné náležitosti, no v tejto súvislosti sa nijako nevyjadril k argumentácii žalobcu z vyjadrenia k žalobe, okrem spochybňovania rozsudku Súdneho dvoru Európskej únie z 9. novembra 2016, sp. zn. C-42/15, ktorý je podľa žalobcu napriek jednoznačným záverom Súdneho dvoru EÚ vlastne úplne nepoužiteľný a zbytočný a to len preto, že žalobcovi v danom prípade zrovna nie je na prospech.
Žalobca sa ani nijako vecne k rozsudku Súdneho dvora C-42/15 nevyjadril, rovnako ako sa v danej veci nevyjadril ani eurokonformému výkladu a obmedzil sa len na notoricky známe obmedzenia, kedy eurokonformý výklad nie je použiteľný, čo však s týmto prípadom nemá nič spoločné. Smernica 2008/48/ES nepredstavuje minimálnu harmonizáciu, ale maximálnu harmonizáciu, čo vyplýva nie len z predmetného právneho predpisu, ale zdupľoval to aj Súdny dvor Európskej únie, keď v rozsudku Home Credit Slovakia, a.s, sp. zn, C-42/15 konštatoval, že „pritom je potrebné konštatovať, že článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 obsahuje takúto harmonizáciu, pokiaľ ide o náležitosti, ktoré musia byť nevyhnutne obsahom zmluvy o úvere" ( bod 56) ... „ uvedené ustanovenie by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice " ( bod 58 ). S cieľom uľahčenia vytvorenia riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými dvermi v rámci toho času Európskeho spoločenstva, bolo nevyhnutné zabezpečiť vysokú a rovnocennú mieru ochrany spotrebiteľom, čo bolo možné len úplnou harmonizáciou. S cieľom dosiahnutia úplnej harmonizácie spotrebiteľských úverov tak došlo k prijatiu smernice 2008/48 (podľa ods. 9 preambuly smernice 2008/48: „Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice."). Smernica 2008 /48 bola transponovaná do vnútroštátneho právneho poriadku SR práve zákonom č. 129/2010 Z. z. Súdny dvor EÚ v Rozsudku C-42/15 explicitne zdôrazňuje, že Čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48 pokiaľ ide o nevyhnutné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsahuje tzv. plnú harmonizáciu. Súdny dvor EÚ v danej súvislosti pripomína, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty nesmú ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti. K náznakom žalobcu ohľadne (ne)aplikácie úniového práva by si žalovaný dovolil len uviesť, že porovnanie slov zo smernice a zákona nie je spôsobilé žiaden nesúlad konštatovať, pretože úlohou smerníc nie je to, aby ich doslovné znenie členské štáty prevzali do svojich vnútroštátnych noriem (na to slúžia nariadenia), ale aby členské štáty zabezpečili ich účel a to formou, ktorá je v danom štáte najvhodnejšia. Totožnosť slov preto nie je žiadnou podmienkou či nevyhnutnosťou, pričom zo samotného zmyslu smernice sa ani príliš nepredpokladá. Žalovaný zvlášť poukazuje na tú časť odôvodnenia Rozsudku C-42/15 (bod 55), kde Súdny dvor EÚ zotrváva na výklade podanom Súdnym dvorom EÚ v rozsudku SC Volksbank România, že smernica 2008/48 stanovuje úplnú a kogentnú harmonizáciu, ktorá v oblastiach, ktorých sa táto harmonizácia špecificky týka, bráni tomu, aby členské štáty zachovali alebo zaviedli iné vnútroštátne ustanovenia, ako ona sama obsahuje. V Rozsudku C-42/15 sa Súdny dvor EÚ osobitne venuje povahe ČI. 10 ods. 2 smernice 2008/48, teda povahe náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdny dvor EÚ dokonca vysvetľuje, že hoci ČI. 10 ods. 2 písm. u) smernice 2008/48 zahŕňa povinnosť uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere zrozumiteľne a stručne iné zmluvné dojednania a podmienky, dané ustanovenie sa však nemá vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o spotrebiteľskom úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice 2008/48. Súdny dvor EÚ tým zjednodušene uviedol, že vnútroštátne právo pri správnej transpozícií smernice 2008/48 nesmie požadovať iné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako sú tie uvedené v ČI. 10 ods. 2 smernice 2008/48. Žalovaný zdôrazňuje, že práve v uvedených súvislostiach Súdny dvor EÚ v rozsudku C-42/15 podal záväzný výklad náležitostí, ktoré sú predmetom tohto konania. Počnúc rozsudkom Súdneho dvora, C-453/00, Kühne & Heitz NV, Súdny dvor EÚ vysvetlil, že jeho judikatúra v konaniach o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania je záväzná pre všetky členské štáty a ich štátne orgány, vrátane súdnych orgánov. In concreto, v danom prelomovom rozsudku Súdny dvor túto všeobecnú záväznosť odvodil zo zásady lojálnej spolupráce takto: „Ako už Súdny dvor rozhodol, je povinnosťou všetkých orgánov členských štátov, aby v rámci výkonu svojich právomocí zabezpečili dodržiavanie pravidiel práva Spoločenstva (pozri rozsudok z 12. júna 1990, Nemecko/ Komisia, C -8/88, Zb. s. 1 -2321, bod 13). 21. Výklad pravidla práva Spoločenstva, ktorý podáva Súdny dvor v rámci výkonu svojej právomoci podľa článku 234 ES, objasňuje a v prípade potreby spresňuje význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako sa má alebo sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť (pozri najmä rozsudky z 27. marca 1980, Denkavit italiana, 61/79, Zb. s. 1205, bod 16, a z 10. februára 2000, Deutsche Telekom, C -50/96, Zb. s. 1 -743, bod 43). 22 Z toho vyplýva, že správny orgán musí v rámci svojich právomocí takto vyložené pravidlo práva Spoločenstva uplatňovať aj na právne vzťahy vzniknuté a založené pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho na základe žiadosti o výklad.".
Súdny dvor EÚ teda dosahuje záväzné účinky svojej judikatúry cez svoju právomoc vykladať zmluvy a akty inštitúcií, orgánov alebo agentúr EÚ, čím sa ním v rámci konania o prejudiciálnej otázke objasnený výklad pravidla práva EÚ stáva imanentnou súčasťou tohto pravidla spätne od okamihu, keď takéto pravidlo - právna norma, nadobudlo účinnosť. Judikatúra Súdneho dvora EÚ v konaniach o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania potom zaväzuje nielen všeobecné súdy, ale tiež aj Ústavný súd SR, ktorý túto záväznosť vo svojich rozhodnutiach rešpektuje. Napríklad v náleze Ústavného súdu SR, sp. zn. PL ÚS 115/2011 z 12. decembra 2012 Ústavný súd SR uvádza: „Vzhľadom na ustanovenie ČI. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (zásada lojálnej spolupráce) v spojení s Čl. 1 ods. 2 a Čl. 7 ods. 5 ústavy, ako aj s ohľadom na ustanovenie Čl. 7 ods. 2 ústavy musia dotknuté ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku zároveň rešpektovať relevantnú právnu úpravu práva Európskej únie týkajúcu sa štátnej pomoci 11 tak, ako je interpretovaná a aplikovaná Súdnym dvorom Európskej únie. Ako je uvedené vyššie Rozsudok C-42/15 sa tak stal súčasťou právnych noriem uvedených v smernici 2008/48, teda súčasťou práva EÚ, ktoré má aplikačnú prednosť aj pred zákonom č. 129/2010 Z. z. (podľa priamo účinného Čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ upravujúceho zásadu lojálnej spolupráce, ako aj podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR upravujúceho prednosť aktov EÚ pred zákonmi). Znenie príslušných ustanovení smernice 2008/48 a zákona č. 129/2010 Z. z. nie je identické, preto sa na odstránenie tohto konfliktu použijú inštitúty priameho a nepriameho účinku uvedené nižšie. Zatiaľ čo pri priamom účinku dochádza k priamemu použitiu právnej normy práva EÚ na právne vzťahy touto právnou normou upravujúce namiesto vnútroštátnej právnej normy, pri nepriamom účinku sa na právny vzťah spadajúci do pôsobnosti právnej normy práva EÚ použije vnútroštátna právna norma, ktorá sa vykladá v súlade so znením a v zmysle príslušnej právnej normy práva EÚ (tzv. eurokonformný výklad). V danom prípade sú splnené všetky podmienky na aplikáciu minimálne (nepriameho) eurokonformého výkladu, z čoho sú vnútroštátne orgány (nie len súdy) povinné prioritne vychádzať. Pokiaľ je v rámci horizontálnych vzťahov prípustné použitie nepriameho účinku, žalovaný je toho názoru, že nepriamy účinok (eurokonformný výklad) by mal byť spravidla uprednostnený. Žalovaný si však dovoľuje objasniť, že ak vnútroštátny súd nepoužije nepriamy účinok, je jeho povinnosťou použiť priamy účinok. Nepoužitie priameho ani nepriameho účinku je možné iba skutočne výnimočne, vždy to však znamená porušenie povinnosti členského štátu a jeho orgánov postupovať podľa Čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, s tým spojenou ich zodpovednosťou za spôsobenú škodu. Horizontálny priamy účinok smerníc (medzi subjektmi odlišnými od štátu) je síce v zásade neprípustný, pokiaľ by sa ním ukladali povinnosti jednotlivcom, to však nie je prípad Čl. 10 ods. 2 písm. c) ani h) smernice 2008/48. Existuje viacero výnimiek, kedy Súdny dvor EÚ pripustil použitie priameho účinku v horizontálnej rovine. Ide napríklad aj o prípady horizontálneho priameho účinku procesných noriem smernici a právnych noriem zabezpečujúcich princíp nediskriminácie. Spoločným menovateľom uvedených prípadov, je že nimi nedochádza k priamemu ukladaniu hmotnoprávnych povinností jednotlivcom. Napríklad podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffera: „V tejto súvislosti Súdny dvor už v ustálenej judikatúre rozhodol, že smernica nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú voči nemu nemožno odvolávať (pozri okrem iného rozsudky z 26. februára 1986, Marshall, 152/84, Zb. s. 723, bod 48; zo 14. júla 1994, Faccini Dori, C-91/92, Zb. s. 1-3325, bod 20, a zo 7. januára 2004, Wells, C-201/02, Zb. s. 1- 723, bod 56). 109 Z toho vyplýva, že sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci." Pokiaľ ide o spomínané ustanovenie Čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48, tieto nezakladajú práva a povinnosti jednotlivcom, tak ako má na mysli vyššie citovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer, ale stanovujú len náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, priamy horizontálny účinok smernice 2008/48, je preto možný. Žalovaný pripomína, že ak súd neaplikuje nižšie uvedený nepriamy účinok a rozhodol by sa neaplikovať ani priamy účinok Čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48 na zmluvu o spotrebiteľskom úvere, dostáva sa do situácie, keď by rozhodoval o otázke výkladu ČI. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48 spočívajúcom v zodpovedaní otázky, či má alebo nemá daná právna norma práva EÚ priamy účinok. Táto otázka však spadá do právomoci Súdneho dvora podľa Čl. 267 ods. 1 písm. b) Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a súd by tak mal podľa § 267 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie podať návrh
na Súdny dvor EÚ na posúdenie prejudiciálnej otázky, či má alebo nemá Čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48 priamy účinok. Vzhľadom k vyššie uvedenému, podmienky pre použitie priameho účinku Čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48 namiesto § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. sú dané. Žalovaný si nižšie dovoľuje objasniť, že § 9 ods. 2 písm. f) a l) [pôvodne písm. k)] zákona č. 129/2010 Z. z. nielenže možno vykladať za použitia nepriameho účinku Čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48, ale že to je aj povinnosťou všetkých vnútroštátnych orgánov aplikácie práva. Vyššie uvedené právne normy práva EÚ boli do vnútroštátneho právneho poriadku transponované § 9 ods. 2 písm. f) a I) [pôvodne písm. k)1 zákona č. 129/2010 Z. z. Pritom uvedené právne normy práva EÚ a uvedené vnútroštátne právne normy sú v zmysle právneho monizmu obe súčasťou toho istého vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky a ich cieľ a účel musí byť totožný. Je dôležité mať na pamäti, že právne inštitúty v členských štátoch sú odlišné, a z toho dôvodu právo EÚ operuje s autonómnym výkladom ním používaných pojmov. Odlišné slovné vyjadrenie uvedených právnych noriem, teda neznamená ich odlišný obsah. Súlad práva EÚ a vnútroštátneho práva sa pritom dosahuje prostriedkami priameho a nepriameho účinku. Limitom uplatnenia nepriameho účinku smerníc (eurokonformného výkladu) je (i) možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami, (ii) nejde o výklad contra leqem a (iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a zásadou zákazu spätnej účinnosti. Po zohľadnení vyššie uvedených kritérií na aplikáciu nepriameho účinku potom platí, že: (i) možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami - podmienka je splnená, pretože možno použiť jazykový výklad pojmu „termín", čím sa plne vyhovuje právu EU; (ii) nejde o výklad contra legem - podmienka je splnená, keďže dokonca priamo jazykovou metódou výkladu možno zosúladiť právo EÚ s vnútroštátnou právnou normou , nejde o výklad contra leqem .
Výsledkom použitých metód výkladu by sme nemali dospieť k non jazykovému výkladu. Ako uvádza Bobek: „Jinými slovy, výsledkem interpretace právní normy nemůže být pravý opak toho, k čemu bychom došli za izolovaného použití metody jazykové, tj. pokud bychom vycházeli pouze z textu předpisu (jeho gramatického a sémantického významu)." Teda po použití príslušnej vnútroštátnej metódy výkladu (teleologickej metódy výkladu) by sme sa nemali dopracovať k záveru, ktorý je pravým opakom záveru po použití gramatickej metódy výkladu. Znenie vnútroštátnej právnej normy za použitia teleologickej metódy výkladu identickej s eurokonformným výkladom, nielenže nie je výslovným protikladom použitia gramatickej metódy výkladu vnútroštátnej právnej normy, ale dokonca oba výklady sú identické (disproporcia vzniká iba ak sa termín za použitia jazykového výkladu vykladá v užšom rozsahu - ako dátum, inak nevzniká disproporcia, pretože každá doba je predsa vymedzená dvoma termínmi);
(iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a zásadou zákazu spätnej účinnosti - podmienka je splnená.
Pokiaľ ide o zásadu právnej istoty, právna istota zmluvných strán vychádza predovšetkým z toho, že ich zmluvný vzťah je platný a bezvadný (napr., že poskytnutý spotrebiteľský úver nie je bezúročný a bez poplatkov), inak by do zmluvného vzťahu predsa nevstupovali. Teda právna istota zmluvných strán sa viaže na princíp autonómie zmluvných strán. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR 6 sa preferovaním výkladu smerujúcemu k neplatnosti zmluvy porušujú princípy právneho štátu. Pokiaľ jazykový (gramatický) výklad súladný s právom EÚ poskytuje širší výklad, čím preferuje nevadnosť zmluvných vzťahov a individuálnu autonómiu vôle zmluvných strán, potom súčasne zvyšuje aj právnu istotu zmluvných strán.
Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 31. mája 2012, sp. zn. IV. ÚS. 270 /2012- 27: „Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra nemôže vyvíjať (IV. ÚS 126/2012). Najmä v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej judikatúry. Názor ústavného súdu o ústavnej konformite záverov, ktoré krajský súd v napadnutých uzneseniach vyvodil z práva EÚ, považuje ústavný súd za postačujúci aj na vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti v podobných prípadoch.“
Pokiaľ ide o zásadu zákazu spätnej účinnosti, táto sa v judikatúre Súdneho dvora EÚ od čias rozsudku vo veci Kolpinghuis Nijmegen BV limituje predovšetkým na trestnú odpovednosť osôb. Naproti tomu napríklad vo veci Kühne & Heitz NV Súdny dvor spätnú účinnosť priam požaduje, a to od času prijatia právnej normy práva EÚ. Zásada neretroaktivity preto nebráni nepriamemu účinku.
Vzhľadom k vyššie uvedenému, podmienky pre použitie nepriameho účinku Čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48: „dĺžku trvania zmluvy o úvere" na § 9 ods. 2 písm. f ) zákona č. 129/ 2010 Z.z .: „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru " sú dané.
Žalovaný trvá na tom, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je prítomná aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. 1) zákona č. 129/2010 Z.z .- „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia . Táto náležitosť je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená na jej prvej strane, kde je definovaný (i) počet splátok, (ii) výška každej splátky, (iii) splatnosť každej splátky, ako aj (iv) výška istiny spotrebiteľského úveru, (v) výška úroku a (vi) výška jediného poplatku. Je tiež potrebné zohľadniť, že úroky, ani istina nemali žiaden osobitný dátum splatnosti, ktorý by vyžadoval, aby bolo potrebné popri splatnosti jednotlivých splátok definovať samostatne splatnosť jednotlivých zložiek celkových nákladov žalobcu spojených s poskytnutým úverom. Žalovaný pripomína, že výklad daného ustanovenia o ktorý sa pokúša žalobca je len jazykovým výkladom pri použití zužujúceho výkladu. Tento výklad je pritom v rozpore s oficiálnym stanoviskom Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutiami všeobecných súdov. Túto skutočnosť názorne vystihuje aj oficiálne stanovisko Slovenskej republiky prezentované v rámci konania pred Súdnym dvorom vedenom pod sp. zn. C-42/15 (vec Home Credit Slovakia, a.s. proti M. V.), kde Slovenská republika k danej náležitosti uviedla: „relevantné znenie uvedeného zákona nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká lei časť spláca bežné úroky a poplatky." (bod 16). Slovenská republika ďalej v oficiálnom stanovisku zastáva názor, že „pokiaľ ide o Čl. 10 smernice 2008/48/ES, ten vo svojom odseku 1 najprv stanovuje požiadavku na vyhotovenie zmluvy o úvere. Následne v odseku 2 vymedzuje jej obsahové náležitosti, a to tak. že uvádza, ktoré údaje musí zmluva o úvere „zrozumiteľne a stručne" uvádzať. V zmysle písm. h) tohto ustanovenia musí zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádzať aj výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia'. Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý preberá smernicu 2008/48/ES, prebral toto ustanovenie takmer doslovne. Smernica 2008/48/ES ani zákon o spotrebiteľských úveroch však ďalej nešpecifikujú pojem frekvencia, resp. termíny splátok. V zmysle odôvodnenia 31 smernice 2008/48/ES „[zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej vyplývajú." Z uvedeného vyplýva, že cieľom požiadavky zakotvenej v Čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES je zabezpečiť, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť s presným rozsahom svojej povinnosti splácať úver, vrátane frekvencie splátok jeho úveru. Podľa názoru Slovenskej republiky na naplnenie tohto cieľa plne postačí, ak je tento údaj jednoducho a zrozumiteľne určiteľný, napríklad formuláciami ako „prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru" alebo „dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci. Na základe uvedeného možno dospieť k názoru, že Čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES sa má vykladať tak, že nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala frekvenciu splátok vo forme uvedenia presných dátumov splatnosti jednotlivých splátok, ale postačí, ak je tento údaj jednoducho určiteľný na základe stručného a zrozumiteľného opisu mechanizmu výpočtu v zmluve o úvere " ( body 9 a 10). Takýto záver potvrdzuje napríklad tiež aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19. septembra 2012, sp. zn. 17Co/151/2012, v ktorom sa konštatuje, že „ustanovenie v znení „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", nemožno vykladať tak, že by dodávateľ v rámci zmluvy o spotrebiteľskom úvere musel samostatne uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, samostatne výšku, počet a termíny splátok úrokov a samostatne výšku počet a termíny splátok iných poplatkov, rovnako ako aj závery opakovaných kontrol orgánov dozoru či desiatky súdnych rozhodnutí všeobecných súdov. Žalovaný si však na tomto mieste dovoľuje preukázať, že zužujúci výklad, ktorý navrhuje žalobca, nielenže je v rozpore s oficiálnym stanoviskom Slovenskej republiky k danej náležitosti a početnými
rozhodnutiami súdov, ale aj to, že použitie takéhoto výkladu je vylúčené za použitia argumentov právnej logiky. Zákon č. 129/2010 Z. z. v§2 písm. g) zaviedol špeciálnu definíciu odplaty pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere pomocou pojmu celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, ktorá v sebe zahŕňa napríklad aj provízie, dane, poistné a podobne. Tieto konkrétne náklady spotrebiteľa však vôbec nie sú spomínané v § 9 ods. 2 písm. 1) zákona č. 129/2010 Z. z., teda za použitia zužujúceho výkladu, ktorý žiada aplikovať žalobca, by to znamenalo, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere by veriteľ síce musel uviesť výšku, počet a termíny splátok istiny, výšku, počet a termíny splátok úrokov a výšku, počet a termíny splátok iných poplatkov, no nemusel by uviesť napríklad výšku, počet a termíny splátok provízií, výšku, počet a termíny splátok daní, výšku, počet a termíny splátok poistného, a dokonca by nemusel ani len uviesť výšku, počet a termíny celkovej splátky. Pokiaľ by sa teda poskytli spotrebiteľovi len údaje, ktoré požaduje žalobca, znamenalo by to v mnohých prípadoch, že by spotrebiteľ vôbec nevedel kedy a koľko má platiť. Za použitia argumentu reductio ad absurdum v rámci logického výkladu, je tak takýto výklad žalobcu pre jeho absurdné dôsledky vylúčený. Vyššie uvedený dôkaz preukazuje, že zužujúci jazykový výklad, ktorý požaduje žalobca je neprípustný. Z vykonaného dôkazu je však zrejmý logický výklad danej právnej normy. Za použitia logického výkladu je potrebné danú právnu normu interpretovať v časti výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ako výška, počet a termíny splátok bez ohľadu na to čo je predmetom daných splátok. Takýto logický výklad, je zároveň tiež identický s výkladom historickým, teleologickým a teda aj s eurokonformným výkladom, pretože ako jediný je súladný s výkladom, ktorý k danej náležitosti poskytol Súdny dvor v Rozsudku C-42/15: „3. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.".
Súdny dvor EÚ pripomína, že Čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 stanovuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Rovnako pripomína, že z Čl. 10 ods. 2 písm. i) a z Čl. 10 ods. 3 smernice 2008/48 vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Následne dôvodí, že vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o spotrebiteľskom úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky (body 52 až 54). Vnútroštátna právna úprava tak uvedenú náležitosť nesprávne (nepresne) splnené podmienky na uplatnenie nepriamych účinkov (tzv. uplatnenie eurokonformného výkladu) ČI. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48, a tak je prípustné vnútroštátnu právnu normu § 9 ods. 2 písm. 1) zákona č. 129/2010 Z. z. vykladať (a to aj so spätným účinkom) už iba vo svetle smernice 2008/48, tak že nestanovuje požiadavku uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere rozpis každej jednotlivej splátky na úrok, istinu a iné poplatky (t.z. amortizačnú tabuľku). Po zohľadnení vyššie uvedených kritérií na aplikáciu nepriameho účinku potom platí, že: (i) možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami - podmienka Je splnená. Žalovaný možnosť dosiahnutia eurokonformného výkladu za použitia uznaných vnútroštátnych prostriedkov už vyššie vysvetlil. Konkrétne možno použiť jazykovú metódu výkladu avšak iba v širšom zmysle, logickú metódu výkladu, historickú metódu výkladu a teleologickú metódu výkladu, ktoré všetky vedú k výkladu, že sa vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť „iba" výšku, počet a termíny splátok, čiže frekvenciu splátok. Teleologická metóda pritom v danom prípade splýva s eurokonformným výkladom.
Pokiaľ ide o historickú metódu výkladu, zákonodarca sa v dôvodovej správe výkladu danej náležitosti vôbec nevenuje. Súdny dvor EÚ vo veci Björnekulla Fruktindustrier AB však objasnil , že súladnej interpretácií dokonca nemôže brániť opačný výklad, ktorý vychádza z prípravných prác k danej právnej norme, Súdny dvor vo veci Pfeifferlo tiež objasnil, že vnútroštátny súd musí vychádzať z právnej domnienky, že keď členský štát využil možnosť voľnej úvahy, mal v úmysle v celom rozsahu si splniť povinnosti vyplývajúce zo smernice. Vzhľadom k uvedenému, historický výklad bude v konkrétnych súvislostiach identický s teleologickým výkladom.
Pre splnenie tejto podmienky dokonca vôbec nie je rozhodujúce, ktorú metódu výkladu vnútroštátnej právnej normy používali orgány aplikácie práva, ale či existuje aj iná metóda výkladu práva, ktorá by mohla byť použitá na dosiahnutie účelu - resp. na dosiahnutie výsledku sledovaného smernicou 2008/48. Daná podmienka je splnená, pretože existuje použiteľný výklad vnútroštátnej právnej normy;
( ii ) nejde o výklad contra legem - podmienka je splnená .
Po prvé, ako žalovaný už vyššie spomínal, výsledkom použitých metód výkladu by sa nemalo dospieť k non jazykovému výkladu. Teda po použití príslušnej vnútroštátnej metódy výkladu (teleologickej metódy výkladu) by sme sa nemali dopracovať k záveru, ktorý je pravým opakom záveru po použití gramatickej metódy výkladu. Znenie vnútroštátnej právnej normy za použitia teleologickej metódy výkladu identickej s eurokonformným výkladom, nepochybne nie je výslovným protikladom použitia gramatickej metódy výkladu vnútroštátnej právnej normy (je len v niektorých aspektoch širší resp. užší).
Po druhé, dovoleným výkladom pritom Súdny dvor EÚ nerozumie len odstraňovanie sémantických nejasností právnej normy, ale aj tzv. dotváranie práva pomocou analógie alebo teleologickej redukcie. 11 Vzhľadom na absurdné dôsledky použitia výlučne gramatickej metódy výkladu v užšom zmysle, aj bez potreby eurokonformného výkladu, by sa požadovalo použiť ďalšiu výkladovú metódu pre „dotvorenie" právnej normy. Táto skutočnosť podľa nášho názoru vylučuje protikladnosť.
Po tretie, v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR a všeobecných súdov SR sa vyskytli situácie , ktoré sa neporovnateľne viac blížili k výkladu contra legem, teleologický, resp. aj ústavne konformný výklad však bol aj v daných situáciách považovaný za prípustný. Napr. uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. novembra 2009, spis. zn. 4Cdo/183/2009 sa ustanovenie § 6 ods. 1 prvej vety zákona č . 514 / 2003 Z . z . v znení : „Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom ." za použitia teleologického výkladu interpretovalo tak, že: „nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, postúpenie veci inému orgánu, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.";
takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a zásadou zákazu spätnej účinnosti - podmienka je splnená. Tu žalovaný v celom rozsahu poukazuje na zdôvodnenie splnenia tejto podmienky k náležitosti „termín konečnej splatnosti" uvedené v bode 1.3.2, časť nepriamy účinok Čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48.
Vzhľadom k vyššie uvedenému, podmienky pre použitie nepriameho účinku Čl. 10 ods . 2 písm. h) smernice 2008/48: „výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia na § 9 ods. 2 písm. 1) zákona č . 129 / 2010 Z . z .: „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia ," sú dané .
V súvislosti s garantovanou službou sa zase žalobca pustil do úvah, že neplatné je to, čo v budúcnosti spotrebiteľ' možno nevyužije. Samozrejme, že ani takéto žalobcove úvahy nemajú žiadnu právu oporu a mimo iného by to napríklad tiež znamenalo, že paušálne odmeny advokátov sú neplatné, že paušál za telefonovanie či káblovú televíziu si môže dodávateľ účtovať, len ak zákazník tieto služby aj reálne využil a o poistení ani nehovoriac. Podstatné v tejto súvislosti je len to, že nič z bodu 4 zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie je na prospech žalovaného. To, či zákazník tieto svoje práva (či akékoľvek iné), ktoré mu z bodu 4 vyplývajú aj využije je výsostne na ňom, no určite už v čase uzatvárania konkrétnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere zvažuje aj ich vhodnosť. Zároveň žalovaný nemá žiadnu možnosť ovplyvniť rozhodnutie zákazníka o tom ako a či vôbec bude svoje práva (akékoľvek) realizovať, no je potrebné tiež dodať, že zákazníci svoje práva z adhéznej zmluvy o spotrebiteľskom úvere používanej žalovaným bežne a vo veľkom rozsahu využívajú a
súčasne žalovaný musí byť vždy aj pripravený ich zákazníkom poskytnúť, čo si tiež vyžaduje vynaloženie značných finančných prostriedkov. V každom jednom prípade, bez výnimky, je zmluvná strana, ktorá sa prostredníctvom súdu domáha vydania svojho plnenia zo zmluvy, z dôvodu jej údajnej neplatnosti, je v prípade vzájomnosti plnení z takejto zmluvy povinná vyjadriť v petite žaloby synalagmatickú reštitúciu, ak tak totiž neurobí žalobe nemožno vyhovieť. Presne toto však žalobca v súvislosti so zmluvou o doplnkovej službe urobil a preto žalovaný na to len upozornil , hoc súd je na to povinný ex offo prihliadať. Súd je povinný na synalagmatickú reštitúciu prihliadať, pretože v opačnom prípade by posväcoval bezdôvodné obohacovanie sa, čo s dobrými mravmi na ktoré sa v tejto súvislosti žalobca odvoláva nemá nič spoločné. Napriek tomu, že to so synalagmatickou reštitúciou nesúvisí, tak žalovaný musí upozorniť aj na ďalšiu očividnú nesprávnosť v žalobcovej argumentácii, keď sa odvoláva na § 567 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože v tejto súvislosti jeho pozornosti zrejme uniklo, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere bolo medzi stranami sporu (zmluvnými stranami) jasne dohodnuté miesto plnenia. Zároveň vykonanie akýchkoľvek úhrad nikdy nie je zadarmo, čo žalobca úplne opomína, a aj v danom prípade by si od žalobcu vyžadovalo ďalšie náklady či už v podobe cestovného, amortizácie, straty času etc. Miesto plnenia si žalovaný vo svojich adhéznych zmluvách vždy podľa § 567 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka určuje, ak má však zákazník (napr. žalobca) záujem o uzavretie zmluvy, kde miesto pre splnenie dohodnuté nie je a teda sa uplatní postup podľa § 567 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, musí si zvoliť iného poskytovateľa ako je žalovaný, pretože takéto individuálne dojednanie zmlúv u žalovaného možné nie je, rovnako ako ani úprava ceny podľa aktuálnej vzdialenosti v zmluve o zabezpečení splátok úveru. V danom prípade sa totiž jedná o adhézne zmluvy a spotrebiteľskom preto nie je zrejmé, na akom právnom základe sa žalobca domáha vykonania, či dokonca povinnosti žalovaného vykonávať individuálne dojednávania, čomu však pri formulárových zmluvách už z ich povahy nie je možné vyhovieť.
24. Súd vykonal vo veci dokazovanie prečítaním evidencie platieb č.l. 10-11, predzmluvného formulára č.l. 12, prehľadu úrokových sadzieb ECB č.l. 14, predžalobnej výzvy č.l. 18, zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.l. 20-23, 37-38, zmluvy o poskytnutí služby komfort č.l. 39, manuálu pre obchodných zástupcov č.l. 79-101, čestného prehlásenia Valérie Kurucovej č.l. 102, čestných prehlásení č.l. 103-126, zápisnice z pojednávania Okresného súdu Lučenec sp. zn. 21Csp/196/2016 č.l. 127-141, stanoviska Európskej komisie vo veci C-372/14 č.l. 145-169, výsluchom žalobcu I. M., výsluchom svedka Š. E. a zistil tento skutkový stav:
25. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že žalobca uzatvoril so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX dňa 12.11.2015, v zmysle ktorej mu bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 500,- €, pričom celkové náklady spotrebiteľa podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluvou sú vyčíslené a tvorené súčtom úroku a poplatku za garantovanú službu, a to úrokovou sadzbou 11,46 % ročne a sumou 35,23 € a poplatok za garantovanú službu pevnou sumou 50,25 €, teda celkové náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú RPMN vo výške 31,91 %. Celková čiastka, ktorú žalovanému žalobca bol povinný zaplatiť predstavujú 585,48 € pri priemernej RPMN 33,96 %. Zákazník sa zaviazal uhradiť dlžnú sumu v 60. týždenných splátkach, pričom výška každej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú je 9,76 € a poslednej dlžnej splátky 9,64 €. Úver sa za podmienok tejto zmluvy poskytuje na dobu 60 týždňov, termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je 7. deň 60-teho týždňa. V zmluve je uvedené jej číslo XXXXXXXXX a podpísaná bola zástupcom Š. E. dňa 12.11.2015 s miestom podnikania Fiľakovo.
26. Medzi stranami sporu taktiež nebolo sporné, že dňa 12.11.2015 bola uzatvorená Zmluva o poskytnutí služby komfort, v zmysle ktorej bodu I. sa poskytovateľ zaväzuje, že zákazníkovi za odmenu podľa odseku 1.2 bude počas platnosti tejto zmluvy pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v zmysle písm. a) v informovaní zákazníka o prevedení sumy úveru v prospech bankového účtu podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, v zmysle písm. b) preberať od zákazníka peňažné sumy určené na úhradu splátok spotrebiteľského úveru poskytnutého zákazníkovi na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zabezpečovať jej použitie na zodpovedajúce úhrady splátky spotrebiteľského úveru a v zmysle písm. c) informovať zákazníka o prijatí úhrady splátky úveru. Služba je poskytovaná na individuálnom prístupe k zákazníkovi a s potrebnou súčinnosťou, ku ktorej sa zákazník zaväzuje.
27. V zmysle článku I., bod 1.2 Zmluvy o poskytnutí služby komfort zákazník sa zaväzuje, že za poskytnutie služby podľa odseku 1.1 zaplatí poskytovateľovi celkovú odmenu vo výške 281,70 €. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 60 pravidelných splátkach, a to v 59. týždenných splátkach vo výške 14,46 € a poslednú splátku vo výške 14,04 €. Splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzatvorení tejto zmluvy. Celková odmena predstavuje odplatu pre poskytovateľa za to, že bude môcť odovzdávať sumu, ktorá bola použitá na úhradu splátky spotrebiteľského úveru priamo v mieste, ktoré mu práve vyhovuje a poskytovateľ zabezpečí prevzatie tejto sumy a jej použitie na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru.
28. Žalobca I. M. na pojednávaní dňa 22.01.2018 uviedol, že zmluvu s obchodnou spoločnosťou Provident Financial, s.r.o. uzatvoril. Celkovo mal uzatvorené dve úverové zmluvy. Zmluva, ktorá je predmetom tohto konania bola prvá v poradí. Zmluvu uzatváral prostredníctvom obchodného zástupcu pána Š. E., druhá zmluva bola uzatváraná s iným obchodným zástupcom. Veriteľa Provident Financial, s.r.o. oslovil telefonicky on a na základe toho oni poslali obchodného zástupcu pána E. za ním domov. Pán E. vyplnil listiny, zisťoval aký má príjem a koľko, v akej výške, úver požaduje. Nezisťoval či má nejaký účet, ale účet v banke mal. Obchodný zástupca nejaké možnosti mu nedával. Zmluvu a s tým súvisiace listiny vypĺňal obchodný zástupca sám. Keď pán Rákoš vyplnil doklady, tak čakali na telefonické overenie či ten úver vôbec dostane, peniaze následne dostal prostredníctvom platobnej karty v priebehu polhodiny. Dohoda bola taká, že inkasovať chodil pán E. týždenne, dohodli sa kedy bude doma, prišiel k nim domov a takto to aj prebiehalo. Dokumenty, ktoré podpisoval pravdaže čítal, ale na obsah si už s odstupom času nepamätá. Ohľadom inkasovania pán E. mu nedával žiadne možnosti, bola možnosť len osobného inkasovania splátok, nebolo mu dané na výber či môže peniaze vkladať na účet Providentu, resp. nosiť v hotovosti do sídla. Takáto možnosť tu nebola. Takáto možnosť mu poskytnutá nebola, pretože keby mu ju bol pán E. poskytol, on by si samozrejme bol vybral lacnejšiu alternatívu. Takéto mu pán E. neuvádzal osobitne, že takúto zmluvu uzatvára. Pán Rákoš zmluvy vypísal, potom mu ich predložil, že kde má podpísať. Fakticky nejaká taká možnosť, že by niektorú listinu nepodpísal tu ani nebola.
29. Svedok Š. E. na pojednávaní dňa 26.03.2018 uviedol, že pôsobil pre obchodnú spoločnosť Provident Financial, s.r.o. ako obchodný zástupca približne pred 1,5 rokom, jeho pôsobenie trvalo približne 2 roky. Za toto obdobie uzatváral aj nové zmluvy, tých však bolo menej, myslí zmluvy s úplne novými klientmi, mohli byť tak 2-3, väčšinu zmlúv ktoré uzatvárali boli už s klientmi, ktorí predtým mali uzatvorené úverové zmluvy s Provident Financial, s.r.o. Týmto sa ponúkli zmluvy nové, klienti s tým súhlasili. Nejaký nátlak osobne na týchto klientov za účelom, aby uzatvárali zmluvy nerobil. Pri uzatváraní zmlúv postupoval štandardne tak ako boli obchodní zástupcovia usmerňovaní. Dostal telefónne číslo na klienta od svojho manažéra, aby sa s touto osobou spojil. Samozrejme táto osoba musela súhlasiť s tým, aby za ňou prišiel. Keď tá osoba súhlasila, tak navštívil potenciálneho klienta, vysvetlil aké sú podmienky a keď s nimi klient súhlasil tak prikročili k uzatvoreniu tej zmluvy. Pri uzatváraní zmluvy vysvetlil fakticky aké sú podmienky, čo sa požaduje, aby to bolo pre obe strany prijateľné. Otázka inkasovania bola vysvetlená, ale bolo to aj uvedené na zmluve o tom ako bude osobne chodiť inkasovať týždenne jednotlivé splátky, ale bolo to v zmluve napísané. Finančné prostriedky keď sa poskytovali klientom, mal len jeden prípad, kedy osobne sa v hotovosti dávali. Inak sa už poskytovali na účet bezhotovostne. Na tému iného inkasovania splátok ako v hotovosti ani nehovorili. Fakticky klienti zmluvu podpísali, s takýmto súhlasili a de facto iná možnosť tu v jednaní nebola. Či by boli dostali úver aj keď by neboli súhlasili s tým, že bude inkasovanie prebiehať osobne, k tomuto sa vyjadriť nevedel, takáto situácia sa ani nestala, pretože klienti osobné inkasovanie podpísali. Bola podpisovaná úverová zmluva, ak si dobre spomína mala nejaké tri diely, ktorá obsahovala všetky náležitosti koľko finančných prostriedkov sa poskytuje, za akých podmienok a na strane druhej bolo napísané aj akým spôsobom sa bude splácať. Okrem uvedených listín sa podpisovali ešte nejaké dodatky k týmto zmluvám, to už teraz konkrétne svedok nevie čoho sa týkali, ale de facto sa jednalo o určenie práv a povinností klienta tak, aby zmluva bola dodržaná. Na otázku zástupcu žalobcu či klientom boli poskytované aj alternatívy vo vzťahu k získaniu finančných prostriedkov, napr. možnosť získania úveru „lacnejšie“ v prípade, ak nebude podpísaná niektorá zo zmlúv, svedok uviedol, že dávali sa takéto ponuky, v prípade ak klient mal dobrú platobnú disciplínu, tak bola možnosť získať zľavu po určitej splátke. Možnosť získania nejakého „lacnejšieho“ úveru, ak by klient bol išiel na pobočku a tam žiadal alebo platil, táto prejednávaná nebola, aspoň o nej svedok nevedel. Na zmluve bolo uvedené, koľko predstavuje cena úveru a koľko je aj cena za inkasovanie splátok osobne. Zmluva o poskytnutí služby komfort sa štandardne uzatvárala so zmluvou o poskytnutí úveru. Nebola taká možnosť, že by túto zmluvu uzatvoril klient, ak chcel získať tie finančné prostriedky za
tých podmienok ako boli zmluvou o spotrebiteľskom úvere dojednané, tak sa to uzatváralo komplexne. Svedok ďalej uviedol, že mohol uzatvoriť tak okolo päť zmlúv, pretože nastúpil už v čase keď to nebolo až tak časté, takže v tom obvode sa to pohybovalo okolo toho čísla päť. Pri všetkých zmluvách robil osobné inkaso splátok. Vzhľadom na počet uzatvorených zmlúv jeho odmena nebola nejako vysoká, závisela od toho koľko finančných prostriedkov vyzbieral. Každotýždenne sa robil taký sumár, on fakticky vyberal len nejaké drobné, tie splátky sa pohybovali okolo 5,- €, to bola najnižšia splátka až po tých 20-30,- € neboli to nejaké vysoké sumy.
30. Zo zápisnice Okresného súdu Lučenec sp. zn. 21Csp/196/2016 vyplýva, že súd vyslúchol v konaní žalobkyňu R. B., ktorá uviedla, že mala viacero pôžičiek od spoločnosti Provident, k podpisovaniu zmluvy o úvere došlo u nej doma, pričom zmluvu vypisovala obchodná zástupkyňa, naposledy pani R. I.. Papiere vypĺňala vždy obchodná zástupkyňa, ktorá jej ukázala kde a čo má podpísať. Stretnutie keď sa podpisovala zmluva trvalo asi 15 minút a peniaze vždy dostala doma v hotovosti. Obchodná zástupkyňa nezisťovala či má účet v banke, ktorý v skutočnosti aj mala a má ho aj doteraz. Peňažné prostriedky vracala vždy v hotovosti obchodnej zástupkyni doma. Nikdy jej nebolo povedané, že môže platiť aj inou formou, napr. poštou, len v hotovosti.
31. Svedok R. M. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že bral pôžičku od Providentu, pričom zmluvy o úvere uzatváral a podpisoval doma so zástupcom R. V. za spoločnosť Provident. Celkovo mal štyri zmluvy, teda zobral štyri úvery. Keď podpisoval zmluvu, vie, že podpisoval niekoľko listín a ukazoval mu obchodný zástupca kde sa má podpísať. Spísanie zmluvy trvalo tak 10-15 minút a obchodný zástupca sa ho nepýtal či má účet v banke, hoci tento účet má. Úver splácal každý týždeň v hotovosti doma do rúk obchodného zástupcu. O tom, že by mohol platiť inou formou poučený nebol. Svedok uviedol, že keby mal vedomosť a možnosť platiť cez účet v banke, resp. poštou a úver by bol lacnejší ako oproti tomu, že úver je drahší keď z pohodlia jeho domu inkasovanie uskutočňuje poskytovateľ pôžičky, svedok uviedol, že by si vybral lacnejšiu formu.
32. Svedkyňa U. X. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že rovnako ako manžel František Varga aj ona mala úvery od spoločnosti Provident, a to viackrát. Zmluvu podpisovali doma, tu bola aj vypisovaná a vypisoval ju obchodný zástupca. Zmluvy boli uzatvárané s viacerými obchodnými zástupcami, a to R. I., pani Z. a pani O.. Obchodná zástupkyňa ukazovala kde a čo sa má podpísať, pričom peniaze dostala hneď od obchodnej zástupkyne na ruku pri podpise zmluvy. Svedkyňa uviedla, že má účet v banke, ale obchodná zástupkyňa sa ju na túto skutočnosť nepýtala. K platbám dochádzalo každotýždenne, peniaze sa vyplácali osobe, ktorá vypisovala zmluvu. Svedkyňa potvrdila, že je v spore so spoločnosťou Provident Financial.
33. Svedok L. V. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že popísal zmluvu o pôžičke s Providentom viackrát. Zmluvy sa uzatvárali u neho doma, podpisovala ju zástupkyňa, vypisovalo sa viacero listín, tak sedem alebo osem papierov, pričom zástupkyňa ukázala kde sa má podpísať. Peniaze mu boli prinesené domov, účet v banke nemá, ani sa ho na to či má účet nikto nepýtal. Následne pôžičku splácal doma. Svedok uviedol, že zástupkyňa mu povedala, že platenie funguje tým spôsobom, že sa platí obchodnému zástupcovi do rúk, o inej možnosti platenia nebol upovedomený a nevedel, že keď k nemu príde obchodná zástupkyňa, že bude úver drahší, pretože o tom informovaný nebol, rovnako ako aj o tom, že si môže peniaze vybrať cez poštu, resp. banku a v tomto prípade by bol úver lacnejší. Svedok potvrdil, že je v spore so spoločnosťou Provident, ktorú žaluje.
34. Svedkyňa K. Č.M. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že bola klietkou Providentu, pričom brala od nich úver, zmluvu vypisovala obchodná zástupkyňa. Obchodná zástupkyňa jej ukazovala kde má podpísať, všetko si to nečítala, pretože listín bolo viacero. Obchodná zástupkyňa pani U. poodkrývala tie časti, kde bolo treba podpísať a tak to aj svedkyňa podpisovala. Peniaze jej boli donesené domov, účet v banke nemá, obchodná zástupkyňa sa ju na túto skutočnosť pýtala. Úver splácala každotýždenne priamo doma do rúk obchodnej zástupkyne. O možnosti iného splácania úveru nebola poučená, uviedla, že obchodná zástupkyňa pani U. jej povedala, že bude chodiť pre peniaze k nej domov. V prípade, že by si mala zvoliť inú formu splácania a úver by bol lacnejší, tak by si zvolila lacnejšiu formu splácania.
35. Svedkyňa R. V.Á. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že mala pôžičku od Providentu, pričom zmluvu podpisovala doma a zástupkyňa si chodila k nej pre peniaze. Podpisovala niekoľko listín, nepamätá si aké označenia tieto listiny mali, mohli ich byť tak tri či štyri. Osoba, ktorá ku nej prišla jej
ukázala kde má podpísať zmluvu a uzatvorenie zmluvy trvalo asi pol hodinku. Peniaze dostala do ruky, pričom účet v banke šesť rokov. Obchodná zástupkyňa sa jej však nepýtala či účet má. Pôžičku splácala každotýždenne doma, obchodný zástupca ku nej chodil, inú možnosť splácania nemala a nevedela, že má aj takú možnosť, žeby mohla platiť v banke alebo na pošte. Svedkyňa uviedla, že je v spore so spoločnosťou Provident Financial, ktorú žaluje.
36. Svedok Š. B. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že mal pôžičku od spoločnosti Provident, pričom zmluva bola uzatvorená u neho doma obchodnou zástupkyňou, ktorá vypísala všetky papiere čo sa týka zmluvy a on to len podpísal. Bola to hromada papierov, niektoré ostali u neho musela zástupkyňa vziať preč. Peniaze mu prišli na kartu, ktorú mu pani dala do ruky a s kartou vybral peniaze z bankomatu. Svedok uviedol, že bez okuliarov dobre nevidí, ale zástupkyňa mu vysvetlila čo a kde má podpísať a tak to podpísal. Potom si doma papiere prečítal. Zo zmluvy niečo porozumel, niečo nie. Pôžičku splácal doma raz do mesiaca, pre peniaze chodila obchodná zástupkyňa. Svedok uviedol, že spoločnosť Provident žaluje.
37. Žalobca I. M. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 v postavení svedka uviedol, že v minulosti úver od Providentu zobral, zmluvu podpísal doma so zástupcom obchodnej spoločnosti, ktorého meno nevie uviesť. Podpisovalo sa viacero listín, obchodná zástupkyňa mu ukazovala kde má podpísať, tak to podpísal. Z Providentom mal uzatvorené dve zmluvy, obidve boli uzatvorené u neho doma rovnakým spôsobom. Raz bola podpisovaná zmluva so ženou, druhýkrát s mužom, preto nevedel ktorá konkrétna zmluva bola s kým podpisovaná. Uzatvorenie zmluvy trvalo asi 40 minút, peniaze dostal tak, že mu bola daná karta, s ktorou vybral peniaze z bankomatu, úver splácal týždenne obchodnému zástupcovi doma. O inej možnosti splácania nevedel, pričom účet v banke má, ale nevie či zástupca zisťoval skutočnosť či má účet v banke alebo nie, myslí si, že nie. Nebol poučený o tom, že keď bude chodiť obchodný zástupca pre peniaze k nemu domov je cena rozdielna ako keby platil bezhotovostne. So spoločnosťou Provident je v spore, nakoľko ju žaluje a chce, aby mu bolo vrátené to čo zaplatil navyše. Svedok dodal, že všetko platil a platí cez internet banking.
38. Svedkyňa R. B.Á. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že je klientkou Providentu, od ktorého mala úver, pričom zmluva bola uzatvorená u nej doma v obci Studené prostredníctvom obchodnej zástupkyne U. X.. Zmluvu podpisovala tak, že obchodná zástupkyňa jej ukázala čo má podpísať a trvalo to asi hodinu. Pôžičku dostala v hotovosti a platila tak, že každý týždeň prišla obchodná zástupkyňa, ktorej to platila do rúk doma. Obchodná zástupkyňa povedala pri uzatváraní zmluvy, že sa takto bude platiť. Účet v banke nemá, ale ani obchodná zástupkyňa si to nezisťovala. Obchodná zástupkyňa ju nepoučila, že je aj iná možnosť splácania ako to, že príde domov, nebola jej poskytnutá možnosť platiť poštou alebo bankou a nevedela, že je iná cena úveru keď bude chodiť domov obchodná zástupkyňa ako keby to platila inou formou. Uviedla, že obchodnú spoločnosť žaluje prostredníctvom advokátskej kancelária JUDr. Ciriakovej z Fiľakova.
39. Svedkyňa R.V. M. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že má pôžičky od spoločnosti Provident. Zmluvy uzatvorila a spisovala doma, pri prvom uzatvorení zmluvy podpísala asi dve listiny, presne si to nepamätá, pretože má dva úvery a pri druhej zmluve asi tiež dve listiny. Kde má podpísať, to jej ukázala obchodná zástupkyňa W. I.. Uzatvorenie zmluvy netrvalo dlho, asi len 5 minút, pričom zástupkyňa ju poučila koľko dostane, koľko má platiť a peniaze dostala v hotovosti. Podľa oboch zmlúv platila niekedy týždenne, potom to bolo raz mesačne do rúk obchodnej zástupkyne, ktorá chodila inkasovať. Neskôr to bola zástupkyňa M. Č. a na konci nejaká pani E.. O spôsobe platby sa dozvedela pri uzatvorení prvej zmluvy a potom vždy keď prišla obchodná zástupkyňa, ktorá povedala kedy príde najbližšie. Či má účet v banke zástupkyňa nezisťovala, ani ju nepoučila, že má inú možnosť splácania splátok ako tým, že bude chodiť k nej domov. Svedkyňa ani nevedela, že bola iná možnosť, že je iná cena keď chodí inkasovať obchodná zástupkyňa ako keby sa platilo formou pošty a pod.
40. Svedok P. V. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že mal úver od spoločnosti Provident, pričom zmluva bola uzatváraná u neho doma. Zmluvu ako aj ďalšie listiny vypĺňala pani R. I., obchodná zástupkyňa. Podpisoval niekoľko listín, nevie už koľko a zmlúv mal s Providentom uzatvorených viacero. Pri uzavretí prvej zmluvu mu nebolo povedané, že môže platiť aj inou formou, napr. cez poštu, len to, že musí platiť do rúk obchodnej zástupkyne. Obchodná zástupkyňa mu ukázala kde má čo podpísať, peniaze v prvom prípade dostal pri podpísaní zmluvy, následne platil do rúk obchodnej zástupkyne, ktorá mu pri uzavretí zmluvy povedala, že bude chodiť pre splátky pôžičky. Obchodná zástupkyňa myslí
si, že nezisťovala či má účet v banke, ktorý inak má asi už 20 rokov. Nevedel, že úver môže splácať bezhotovostne pri prvej zmluve, pri druhej to už vedel, vtedy mu obchodná zástupkyňa povedala, že tá možnosť tu je. Pri druhom úvere už zrefinancovával prvú pôžičku, tzn. splácal vlastne tým druhým úverom úver prvý. Takto však zobral od Providnetu deväť alebo desať úverov, nie všetky však boli použité na refinancovanie predchádzajúceho úveru. Teraz pri poslednej zmluve už splácal na účet banky, predtým splácal vždy do rúk obchodnej zástupkyne, lebo len pri poslednej zmluve, ktorú uzatváral mu obchodný zástupca povedal o možnosti splácať úver iným spôsobom ako do rúk obchodného zástupcu, napr. cez bankový účet. Poslednú zmluvu uzatvoril pred necelými dvoma rokmi. Predtým nevedel, že je iná cena úveru keď sa platí obchodnej zástupkyni alebo obchodného zástupcovi cez banku, ale pri tejto poslednej zmluve to už vedel, že keď bude obchodný zástupca chodiť k nemu tak bude platiť za túto službu a bol o tom poučený, preto si vybral tú možnosť, že nebude platiť obchodnému zástupcovi. Svedok uviedol, že v súčasnosti Provident žaluje vo veci jednej zmluvy, nakoľko predchádzajúce zmluvy už nemá.
41. Svedok Š. Z. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že pôžičku od spoločnosti Provident bral v troch prípadoch, zmluva sa uzatvárala u neho doma a túto pripravovala a vypĺňala pani s ktorou zmluvu uzatváral, išlo o pani M. Č.. Pri uzavretí zmluvy podpisoval asi 7-8 listín, presne už nevie. S každou listinou nebol oboznámený, listiny si prezrel aj prečítal, pritom mal však pocit, že obchodná zástupkyňa ho neoboznámila tak ako by mala s obsahom týchto listín. Ukázala mu kde má podpísať a uzatvorenie zmluvy prebiehalo asi 20 minút. Peniaze dostal cez bankový účet, pretože mu prišla poštou kartička, s ktorou si mohol vybrať peniaze z bankomatu, pričom bankový účet mal zriadený. Obchodná zástupkyňa sa ho aj pýtala či má zriadený účet v banke, ale úver splácal v hotovosti doma, kedy chodila k nemu obchodná zástupkyňa pani Č. pre peniaze a o inom spôsobe splácania ako do rúk obchodnej zástupkyne nevedel. Nevedel ani o tom, že sú rozdielne ceny v prípade, že chodí si pre peniaze obchodná zástupkyňa, ako keby platil povedzme internet bankingom. Preto vždy platil hotovostne do rúk obchodnej zástupkyne, ani o inej možnosti platenia sa nerozprávali. Nevie ani aký je rozdiel v cene medzi úverom keď chodil obchodný zástupca pre splátky úveru ako keby nechodil, o rozdiele v platbách nevedel a ani nevie aký je v tom rozdiel, keby si však mohol vybrať, vybral by si úver lacnejší. So spoločnosťou Provident je v spore, žaluje ju, pričom v konaní sa zastupuje sám.
42. Svedok Y. V. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že bral úvery od spoločnosti Provident, zmluvu uzatváral doma, trvalo to asi dve hodiny. Zmluvu podpisovala obchodná zástupkyňa R. I., podpisovalo sa viacero listín. Aké to boli listiny, k tomu sa nevedel vyjadriť, bolo to malým písmenom a zmluvy si nečítal. Celé stretnutie trvalo asi pol hodinu. V prvom prípade peniaze dostal na ruku, druhýkrát dostal kartičku a vybral si ich z bankomatu. Splácal do rúk obchodnej zástupkyne, ktorá chodila raz mesačne k nemu pri oboch zmluvách. O tom, že splácanie úveru bude do rúk obchodnej zástupkyne sa dozvedel pri uzatvorení zmluvy. O tom, že môže splácať aj inak nevedel, ale bolo to tak zrejme najjednoduchšie. Nevedel o tom, že môže platiť napr. prostredníctvom pošty, ani že je iná cena úveru keď bude chodiť pre peniaze obchodná zástupkyňa ako keď bude platiť inou formou. Spoločnosť Provident nežaluje. Dohodol sa však so zástupkyňou, že ona podá žalobu.
43. Svedkyňa R. I.Á., obchodná zástupkyňa žalovaného, v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že pracovala ako obchodná zástupkyňa pre žalovaného Provident skoro päť rokov. Počas tejto doby uzatvorila väčší počet zmlúv, približne asi tri zmluvy do týždňa, záležalo to od klientov. Zmluvy sa uzatvárali vždy doma v domácnosti klienta a postupovala podľa toho ako bola poučená zo strany spoločnosti Provident. Vždy musela u klienta zisťovať aký má príjem, aké má výdaje a podľa toho postupovala. Mala postupne viacerých nadriadených, vedúceho, resp. vedúcu, a boli sústredení podľa okresu. Klientov sa nepýtala či majú zriadený účet, pretože to nebola jej povinnosť, tak boli školení, že na túto skutočnosť sa nemusia pýtať. Klienti mali ale možnosť dostať peniaze buď na účet alebo do ruky. Ak chceli hneď peniaze tak do ruky a v tom prípade platili aj služby. Svedkyňa uviedla, že hneď musela spísať zmluvu a samozrejme, že potom chodila pre tie peniaze raz do týždňa pre splátky, čo boli tie služby. Čiže keď klienti dostali úver v hotovosti, tak chodila týždenne pre splátky, lebo to boli týždenné splátky. V zmluve bolo uvedené, že možno od nej v 14-dňovej lehote odstúpiť, aspoň si to myslí, že to bolo 14 dní. Svedkyňa uviedla, že vie, že keď klienti dostali peniaze v hotovosti, museli podpísať viacero listín, jednak to bolo zmluva, jednak služba KOMFORT, presne už teraz nevie, ale to bolo viacero listín. Neskôr mali takú inštrukciu, že nemôže dávať peniaze do rúk, ale len tak, že dostali bankovú kartu a cez tú si mohli vybrať peniaze, čiže aj tam bola jedna listina, že dostanú bankovú kartu, a teda listín bolo viacero. Keď klienti chceli peniaze hneď do ruky, tak museli podpísať zmluvu KOMFORT a to znamenalo,
že zástupkyňa bude chodiť každý týždeň pre peniaze. Ak chceli peniaze len na účet, mohli platiť do banky, vtedy tá služba, že chodila pre peniaze nebola. Svedkyňa uviedla, že nemala prípad, kedy klienti by dostali peniaze v hotovosti a platili by splátky na účet a ani o to klienti nežiadali. Uviedla, že klientov poučila o tom, že môžu dostať peniaze na ruku, a to hneď, alebo na účet, ale to až po uplynutí určitej doby. Toto každému vysvetlila, lebo to bolo jej povinnosťou. Na otázku súdu či svedkyňa poučila klientov, že pokiaľ chcú peniaze na ruku musia vlastne zaplatiť doplnkovú službu, ktorá bude spočívať v tom, že budú obchodní zástupcovia vyberať splátky osobne a poučila ich o tom, že sú rozdielne aj poplatky za tieto služby, svedkyňa uviedla, že každého klienta o tom poučila. Úver so službou bol drahší, ale mali okamžite tie peniaze. Odmenu obchodná zástupkyňa dostávala percentuálne podľa toho koľko mala klientov. Je rozdiel či to bol nový klient alebo či bol zamestnaný alebo nie a rozdiel bol v odmeňovaní aj v prípade, keď chodila vyberať peniaze a tým keď zmluvu uzatvorila, že sa neposkytovala doplnková služba, čo je však pochopiteľné. Svedkyňa uviedla, že žalobkyňa R. B. chcela peniaze v hotovosti, vedela, že má žalobkyňa účet, ale túto klientku „zdedila“ od kolegyne a neverí, žeby okolnosti doplnkovej služby jej kolegyňa nebola vysvetlila.
44. Z predložených listinných dôkazov žalobcom, a to čestných prehlásení (č.l. 103-126) je zrejmé, že sa jedná o čestné prehlásenia blanketné, rovnakého obsahu, v zmysle ktorých označené subjekty menom, priezviskom, dátumom narodenia a bydliskom vyhlasujú, že v určitý konkrétny deň uzatvorili so spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., so sídlom Bratislava, Mlynské nivy 49, prostredníctvom jej obchodného zástupcu, taktiež označeného menom, zmluvu o spotrebiteľskom úvere, číslo vypísané v každom prípade vo vzťahu k tej ktorej zmluve. Osoby vyhlasujú, že potom ako si obchodný zástupca overil, že spĺňajú podmienky na poskytnutie úveru, pripravil a predložil im k podpisu zmluvu pozostávajúcu z viacerých formulárových listín. Pamätajú si, že k tomu, aby úver dostali, museli podpísať viacero papierov, obchodný zástupca im nič nehovoril o tom, že by bola aj iná možnosť ako čerpať daný spotrebiteľský úver ani im neponúkol lacnejšiu možnosť čerpania. Bola iba jedna možnosť, a to podpísať všetky papiere a tak dostať pôžičku. Splátky úveru potom chodil osobne pravidelne vyberať obchodný zástupca. Uvedené čestne prehlasujú podpísané osoby označené podpisom a vo Fiľakove s uvedením konkrétneho dňa s tým, že tieto zodpovedajú skutočnosti a takto si ju pamätajú. Čestné prehlásenia sú podpísané v slovenskom aj maďarskom jazyku D. P. V., R. M.O., I. X., U. V., Š. Z., R. M., C. L. trikrát, R. L. Z., E. X., I. M., R. B., Y. V., W. P., L. V., R. B., U. X., R. V.Á. R. Š. B., L. V.. Z vyššie uvedených osôb boli ako svedkovia vyslúchaní v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 nasledujúce osoby R. M., I. X., U. X., L. V., R. V., Š. B., I. M., R. B., R. M., P. V., Š. Z., Y. V..
45. Čestné prehlásenia boli predložené aj u osôb K. Č. (č.l. 105), ktoré čestné prehlásenie sa obsahovo aj formou líši od vyššie uvedených čestných prehlásení. Menovaná uvádza, že dňa 03.10.2014 uzatvorila s obchodnou spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., prostredníctvom jej obchodného zástupcu Z. U. zmluvu o úvere č. XXXXXXXX a to tým spôsobom, že na základe reklamnej ponuky požiadala o úver a obchodná zástupkyňa prišla k nej domov, kde popisovali zmluvu. Obchodná zástupkyňa nevysvetľovala čo sú jednotlivé listiny, ktoré treba podpísať, iba ukazovala „tu a tu sa to má podpísať“. Dokumenty boli položené na seba, obchodná zástupkyňa len odkrývala. Obchodná zástupkyňa jej nedala na výber či budú splátky týždenné alebo mesačné, ale rovno určila, že podľa výšky úveru, v konkrétnej výške bude splátka a bude splatná týždenne. Inú možnosť splácania, ako splácať len doma, zástupkyňa nedala, pričom nemala možnosť neuzatvoriť zmluvu o zabezpečení splátok úveru, listina ani jej obsah jej neboli vysvetľované. Peniaze jej boli poskytované dávnejšie v hotovosti, neskôr na účet. V ten istý deň, keď bola podpísaná zmluva u nej doma si obchodná zástupkyňa vypýtal aj prvú splátku úveru.
46. Z listinného dôkazu predloženého žalobcom „Vstupné školenie pre obchodných zástupcov“ spoločnosti Provident strana 9 Spôsoby vyplácania pôžičiek zákazníkov vyplýva, že spôsoby vyplácania pôžičiek sú nasledovné:
- Hotovostná pôžička s výbermi v domácnosti (obchodný zástupca pôžičku vypláca v hotovosti v domácnosti zákazníka a vyberá týždenné splátky v domácnosti zákazníka).
- Hotovostná pôžička vyplatená v domácnosti zákazníka, a splácaná osobne zákazníkom na pobočke (zákazník spláca týždenne splátky osobne na pobočke).
- Bezhotovostná pôžička (zákazník spláca týždenné splátky prevodom na účet spoločnosti Provident).
47. Podľa § 3 ods. 1 OZ, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), v znení ku dňu 12.11.2015, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
48. Podľa § 39 OZ, v znení ku dňu 12.11.2015, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
49. Podľa § 39a OZ, v znení ku dňu 12.11.2015, neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere.
50. Podľa § 52a ods. 1 OZ, v znení ku dňu 12.11.2015, ak sú uzavreté viaceré spotrebiteľské zmluvy pri tom istom rokovaní alebo sú zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne.
51. Podľa § 52a ods. 2 OZ, v znení ku dňu 12.11.2015, ak však z povahy zmlúv alebo stranám známeho účelu zmlúv uvedených v odseku 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú od seba vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami.
52. Podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení ku dňu 12.11.2015, na účely tohto zákona sa rozumie g) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.
53. Podľa § 9 ods. 2 písm. f), j), k) zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 12.11.2015, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, j) odplatu podľa osobitných predpisov, k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
54. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 12.11.2015, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti.
55. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 12.11.2015, na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom.
56. Podľa § 451 ods. 1 OZ, v znení ku dňu 12.11.2015, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
57. Podľa § 451 ods. 2 OZ, v znení ku dňu 12.11.2015, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
58. Podľa § 456 OZ, v znení ku dňu 12.11.2015, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
59. Podľa § 457 OZ, v znení ku dňu 12.11.2015, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
60. Podľa § 517 ods. 1 OZ v znení ku dňu 12.11.2015, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
61. Podľa § 517 ods. 2 OZ v znení ku dňu 12.11.2015, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
62. Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení ku dňu 12.11.2015, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
63. V rámci svojej rozhodovacej činnosti súd v predmetnom spore sledoval dve línie zásadných aspektov pre účel posúdenia nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to neplatnosť zmluvy podľa § 39 OZ pre rozpor s dobrými mravmi, resp. obchádzanie zákona a bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.
64. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 OZ).
65. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu (§ 456 OZ).
66. Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal (§ 457 OZ).
67. Bezdôvodné obohatenie v zmysle citovanej právnej úpravy je konštruované ako záväzkový vzťah (veľmi podobný zodpovednostnému vzťahu) medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v zmysle citovanej úpravy konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Jeho zákonná úprava je taká, aby ak vzniklo, sa vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. Teda platí všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Takto vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, a ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, a ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje.
68. Zákon upravuje viacero foriem bezdôvodného obohatenia, pričom jedným z nich je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod na plnenie. Znamená to, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej sa spravidla plní. Takáto situácia môže nastať vtedy, keď sa účastník domnieva, že uzavrel zmluvu, hoci
ju neuzavrel, ale k plneniu došlo. Majetkový prospech môže vzniknúť aj plnením z neplatného právneho úkonu spravidla z neplatnej zmluvy.
69. Zákon jednoznačne hovorí, že predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať a túto povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie má ten, kto ho získal na úkor iného. Subjektom, ktorý má právo žiadať vydať bezdôvodné obohatenie je ten, na úkor koho sa niekto bezdôvodne obohatil.
70. Zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 500,- € bol žalovanému povinný zaplatiť 364,18 € (35,23 € predstavuje úrok; 50,25 € predstavuje poplatok za garantovanú službu a 281,70 € za poskytnutie služby
- „zabezpečenie splátok úveru“ v zmysle Zmluvy o poskytnutí služby komfort). Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až 72,84 % (364,18 €/ 500,- €).
71. Z vykonaného dokazovanie je nepochybné, že žalobca, ako dlžník, a žalovaný, ako veriteľ, uzatvorili Zmluvu o spotrebiteľskom úvere dňa 12.11.2015 pod č. 613208181 a na tom istom jednaní taktiež Zmluvu o poskytnutí služby komfort. Nesporným medzi stranami sporu je, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 500,- € a na tento úver postupne splátkami uhradil celkovo 738,- €, teda sumu 238,- € zaplatil nad rámec skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov.
72. Pri vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov každého jednotlivo a zároveň všetkých vo vzájomnej súvislosti mal súd za to, že negociačný proces uzatvárania tak úverovej zmluvy, ako aj zmluvy o doplnkovej službe bol preukázaný tak výpoveďou žalobcu, ale najmä výpoveďou obchodného zástupcu Š. E., ktorý výslovne uviedol, že: „Zmluva o poskytnutí služby komfort sa štandardne uzatvárala so zmluvou o poskytnutí úveru. Nebola taká možnosť, že by túto zmluvu uzatvoril klient, ak chcel získať tie finančné prostriedky za tých podmienok ako boli zmluvou o spotrebiteľskom úvere dojednané, tak sa to uzatváralo komplexne. Na tému iného inkasovania splátok ako v hotovosti ani nehovorili, fakticky klienti zmluvu podpísali, s týmto súhlasili a de facto iná možnosť tu v jednaní nebola.“ a nepriamymi dôkazmi, a to svedeckými výpoveďami, ktoré súd posúdil ako listinné dôkazy vykonanými v iných obdobných konaniach a s tým súvisiacimi čestnými prehláseniami predloženými zástupcom žalobcu. Je síce potrebné prisvedčiť názoru žalovaného, že svedecké výpovede uskutočnené v iných sporových konaniach sa prejednávaného prípadu a priori nedotýkajú a predložené čestné vyhlásenia sú blanketnými vyhláseniami osôb, ktoré taktiež vedú súdne konania so žalovaným a môžu byť touto skutočnosťou ovplyvnené, avšak pri vyhodnotení dôkazov ich logickej nadväznosti má súd za to, najmä s poukazom na výpoveď obchodných zástupcov žalovaného (Š. E. R. R. I.), že zmluva o garantovanej službe, ktorá bola uzatváraná v súvislosti so zmluvou úverovou, nakoľko sa jedná o inkasovanie splátok úveru a za takúto službu bola medzi účastníkmi zmluvného vzťahu dojednaná osobitná odmena, nepochybne bola podmienkou pre uzatvorenie úverovej zmluvy ak klient (žalobca) požadoval vyplatenie peňažných prostriedkov v hotovosti, resp. na kartu. Jednoducho zhrnuté bola podmienkou poskytnutia úveru okamžite za predpokladu, že klient podpíše zmluvu o doplnkovej službe s dojednanou odplatou. Jedná sa teda o prípad § 52a OZ, keď z povahy ich zmlúv, ako aj strán známeho účelu týchto zmlúv pri ich uzatváraní zrejme vyplýva, že tieto zmluvy od seba sú vzájomne závislé. Za takéhoto stavu, podľa názoru súdu, náklady spojené s doplnkovou službou mali byť započítané do ročnej priemernej miery nákladov, nakoľko sa jedná o dodatočné náklady spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom.
73. Žalovaný, ako poskytovateľ úveru, platbu odmeny v zmysle zmluvy o garantovanej službe do RPMN nezahrnul, čo nebolo sporným, pretože žalovaný tvrdí, že táto zmluva bola uzatvorená samostatne zo strany spotrebiteľa dobrovoľne a túto službu si vyžiadal a nebola podmienkou pre uzatvorenie úverovej zmluvy. S týmto prezentovaným názorom súd nemôže súhlasiť jednak vzhľadom na vyššie uvedené dôkazy a jednak logickým zhodnotením konania nielen žalobcu, ale aj ďalších spotrebiteľov vyslúchaných ako svedkov v inom konaní, ktorí unisono uvádzajú, že inú možnosť ako platiť v splátkach v hotovosti obchodnému zástupcovi nemali, o inom spôsobe platieb ani poučovaní neboli, jedná sa väčšinou o osoby, ktoré opakovane uzatvárali úverové zmluvy, teda z čoho logicky vyplýva, že neoplývali prebytkom finančných prostriedkov a preto je absolútne nelogickým, žeby akýkoľvek priemerný spotrebiteľ za svojej zložitej finančnej situácie dobrovoľne volil možnosť pohodlného splácania splátok zo svojho domova len aby mohol zaplatiť za to odmenu vo výške 72,84 % (364,18 €/ 500,- €) poskytnutého úveru keď by mu bola daná možnosť takúto zmluvu nepodpísať a získať úver lacnejšie.
74. Vyššie uvedený stav kedy zmluva o doplnkovej službe je podmienkou uzatvorenia úverovej zmluvy pri inkasovaní poplatku vo výške 72,84 % poskytnutého úveru, ktorý nie je započítaný do PRMN a týmto spôsobom úver spotrebiteľa navyšuje, podľa názoru súdu, je konaním rozporným s dobrými mravmi najmä z hľadiska spôsobu akým negociačný proces prebiehal a bol popísaný jednak žalobkyňou, vyplýva z výpovedí viacerých spotrebiteľov, ale aj z výpovedí samotných obchodných zástupcov (Š. E., R. I.). Zmluvu v tomto smere je potrebné považovať za zmluvu neplatnú absolútne pre rozpor s dobrými mravmi, a teda aj zmluvu úverovú za zmluvu neplatnú.
75. Ďalšie otázky týkajúce sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti a otázka aplikácie rozhodnutia C-42/15 vo veci V. c/a Slovenská republika vzhľadom na neplatnosť zmluvy o garantovanej službe a následne úverovej zmluvy je, podľa názoru súdu, irelevantná, nadbytočná.
76. Vyššie uvedený postup súd posudzuje ako postup rozporný s dobrými mravmi v rámci procesu uzatvárania zmluvy úverovej a zmluvy o doplnkovej službe, ktorý spôsobil nezákonný stav, kedy cena tejto služby nebola zarátaná do RPMN ako výdaj, ktorý nepochybne spotrebiteľ za účelom získania úveru musel zaplatiť a týmto postupom žalovaný de facto obišiel zákon vo vzťahu k správnemu určeniu príslušnej ročnej percentuálnej miery nákladov úverovej zmluvy. Argumentácie žalovaného, že žalovaný nemohol v čase uzatvárania zmluvy vedieť o týchto nákladoch, pretože zmluva o dodatkovej službe ešte nebola uzatvorená považuje súd za účelové, pretože, tak ako to vyplynulo najmä z výpovedí obchodných zástupcov, podmienkou získania úveru v hotovosti bolo podpísanie zmluvy o doplnkovej službe, teda ak spotrebiteľ požadoval peniaze z hľadiska ich poskytnutia okamžite v hotovosti bolo nepochybné, že ak sa tieto peniaze takto poskytujú, následne sa musí podpísať aj zmluva o dodatkovej službe, teda o tomto náklade v čase uzatvárania úverovej zmluvy sa už muselo vedieť, pretože inak úverová zmluva by uzatvorená nebola a neboli by finančné prostriedky ani poskytnuté.
77. Keďže zmluva o doplnkovej službe, podľa názoru súdu, je absolútne neplatnou zmluvou pre rozpor s dobrými mravmi, ako aj obchádzanie zákona o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 39 OZ, všetky plnenia z tejto zmluvy vyplývajúce je potrebné vysporiadať v zmysle príslušných ustanovení o bezdôvodnom obohatení, v zmysle ktorého sú strany povinné si vydať to čo plnili.
78. Vzhľadom na vyššie uvedené z dôvodu neplatnosti úverovej zmluvy v závislosti od neplatnosti zmluvy o poskytnutí doplnkovej služby bol žalovaný zaviazaný povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 238,- €.
79. Žalovaný je v omeškaní s povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie, na ktoré vydanie ho žalobca vyzval mailovou správou z 01.12.2016 s určením lehoty plnenia do 06.12.2016, a teda počnúc dňom 07.12.2016 sa žalovaný nachádza v omeškaní a je povinný zaplatiť zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení.
80. Požiadavka synalagmatickej reštitúcie, ktorú vzniesol žalovaný vo vzťahu k plneniu, ktoré na základe zmluvy poskytol, a to že obchodný zástupca chodil inkasovať splátky, čím vznikli nepochybne náklady spojené s týmto inkasovaním, a teda že žaloba opomína túto reštitúciu je potrebné uviesť, že je to v prvom rade žalovaný, ktorý tento stav spôsobil kedy spotrebiteľovi podpis predmetnej zmluvy o doplnkovej službe de facto nanútil bez možnosti dať mu inú možnosť voľby ako splácanie osobným inkasovaním a tým spôsobom sumu úveru navýšil. Za takéhoto stavu by podľa § 3 OZ bolo rozporné s dobrými mravmi, aby za takto nevyžiadanú službu, ktorá bola zo strany poskytovateľa de facto spotrebiteľovi nanútená, spotrebiteľ ešte mal poskytnúť peňažnú refundáciu.
81. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
82. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
83. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
84. Žalovaný bol v konaní úspešný, súd mu preto priznal právo na náhradu trov konania v celosti. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti vo veci samej samostatným uznesením.
85. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však žalovaný alebo odporca nemá v konaní o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo o určenie neexistencie manželstva, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi, a v konaní pred správnym súdom.
86. Podľa § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, u) spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu.
87. Žalobca bol od povinnosti zaplatiť súdny poplatok oslobodený a súd žalobe vyhovel, preto poplatková povinnosť v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení prešla na žalovaného.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Ulica Dr. Herza 14, 984 37 Lučenec na Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne.
Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde, a aby každá strana sporu dostala jeden rovnopis odvolania. Ak strana sporu nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.
Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Podľa § 367 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.
Podľa § 367 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
Podľa § 367 ods. 3 Civilného sporového poriadku, právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti.
Podľa § 368 Civilného sporového poriadku, osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať. Vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia.
Podľa § 369 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.
Podľa § 369 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania.
Podľa § 369 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.
Podľa § 369 ods. 4 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.