Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26Co-169-2017.pdf
PDF · 84.53 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/169/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, Žilina, proti žalovanému: H. R., nar. X. E. XXXX, J. XXX/ X, D., o 365,31 € s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 30 C 255/2016-27 z 15. novembra 2016 takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom č. k. 30 C 255/2016-27 z 15. novembra 2016 vyhláseným bez nariadenia pojednávania [§ 297 písm. b) C. s. p.] súd prvej inštancie (I) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia 365,31 € s úrokom z omeškania nepovoleného prečerpania na bežnom účte č. XXXXXXXXXX. Na odôvodnenie súd prvej inštancie uviedol, že zmluva o zriadení debetného limitu podľa § 710 Obch. zák. v spojení s § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. musela byť uzatvorená v písomnej forme s tým, aby záväzok bol individualizovaný so všetkými náležitosťami. Ak žalobkyňa žalovanému umožnila čerpať prostriedky z bežného účtu bez existencie písomnej zmluvy o zriadení debetného limitu, plnila žalovanému bez právneho dôvodu. Žalobkyňa existenciu takejto zmluvy nepreukázala, žalovanému tak plnila bez platnej zmluvy. Plnenie takto poskytnuté je bezdôvodným obohatením, ktoré sa premlčalo za dva roky od 13. decembra 2013, teda do 14. decembra 2015. Žaloba bola podaná až 9. júna 2016, preto ju súd zamietol.
2. Včas podaným odvolaním sa žalobkyňa domáha zmeny napadnutého rozsudku a vyhovenia žalobe. Namietla, že súd pred vydaním rozsudku neodstránil vady jej žaloby v zmysle § 129 C. s. p., napriek tomu vo veci rozhodol. Tým odňal žalobkyni možnosť realizovať jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesúhlasila ani so záverom súdu prvej inštancie o čerpaní prostriedkov bez platnej zmluvy. Takáto zmluva bola uzavretá a žalobkyňa ju k odvolaniu pripojila, kvôli porušovaniu podmienok tejto zmluvy však bol žalovanému znížený úverový limit na 0 € a žalovaný mal splatiť poskytnuté prostriedky v lehote 7 dní od doručenia výzvy. K zníženiu úverového limitu došlo 13. decembra 2013, žalovaný mal túto sumu vyrovnať do 20. decembra 2013, takže žaloba nemôže byť podaná oneskorene.
3. Žalovaný sa k odvolaniu doručenému do vlastných rúk 6. júna 2017 nevyjadril.
4. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou proti rozsudku preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.
5. Súd prvej inštancie založil svoj zamietajúci rozsudok na tom, že žalobkyňa nepreukázala existenciu písomnej zmluvy o poskytnutí debetného limitu žalovanému. Preto prostriedky čerpané žalovaný sú bezdôvodným obohatením, ktoré je premlčané. Žalobkyňa však k odvolaniu pripojila listinu „Návrh klienta na uzatvorenie zmluvy o poskytovaní služby Povolené prečerpanie na účte“. Podľa názoru odvolacieho súdu takýto dôkaz nepredstavuje neprípustnú novotu v zmysle § 366 Civilného sporového poriadku, keďže ju odvolateľka bez svojej viny nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Postup súdu prvej inštancie pri prejednávaní žaloby žalobkyne, ako aj jeho právne úvahy obsiahnuté v napadnutom rozsudku sú natoľko zjednodušené a nesprávne, že v konečnom dôsledku súd rozhodol o niečom inom než čo bolo žalované. V dôsledku toho potom súd prvej inštancie svojím postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo žalobkyňa vo výsledku správne vo svojom odvolaní namieta.
6. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy, ktorú vymedzila ako „nepovolené prečerpanie“, ktoré malo vzniknúť porušením zmluvných povinností. Súd prvej inštancie však založil svoj rozsudok na ustanovení § 710 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje situáciu, ak je v zmluve určené, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď na to nemá potrebné prostriedky na účte; práva a povinnosti strán sa potom spravujú zmluvou o úvere. Citované ustanovenie teda nenormuje žiadne požiadavky na dohodu o tom, že banka bude vykonávať platobné príkazy aj nad rámec zostatku. Toto ustanovenie len určuje právne následky pre prípad, že takéto ustanovenie v zmluve je. Z toho však v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že toto ustanovenie obsahuje komplexnú a vyčerpávajúcu úpravu situácií, kedy banka bežný účet zaťaží určitými debetnými položkami aj nad rámec zostatku. Súd prvej inštancie nepostrehol, že sama žalobkyňa v žalobe tvrdila, že na bežnom účte vzniklo nepovolené prečerpanie v dôsledku porušenia povinností. Podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmé, že ak by medzi stranami existovala dohoda podľa § 710 Obch. zák. a žalobkyňa by sa jej dovolávala, potom by nemohlo ísť o prečerpanie nepovolené, ale povolené, pretože by takéto prečerpanie bolo v súlade so zmluvou (dohodou) podľa citovaného ustanovenia. Žalobkyňa však výslovne predniesla, že uplatňuje nárok na nepovolené prečerpanie, ktoré vzniklo porušením povinnosti. Súd prvej inštancie však rozhodoval o veci tak, ako keby žalobkyňa tvrdila existenciu povoleného prečerpania, na ktoré sa vzťahuje § 710 Obch. zák. Je potom celkom nelogické, ak súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne pre nepreukázanie niečoho, o čom sama žalobkyňa ani netvrdila, že existuje (dohoda podľa § 710 Obch. zák.), ba ak ju zamietol pre nepreukázanie podmienok povoleného prečerpania, keď žalobkyňa v žalobe výslovne tvrdila, že vzniknuté prečerpanie je nepovolené.
7. Za daných okolností bol potom nesprávny postup súdu prvej inštancie, ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. Súd prvej inštancie síce správne uzavrel, že prejednávaná vec je tzv. spotrebiteľským sporom v zmysle § 290 C. s. p., v ktorom je nariadenie pojednávania upravené v § 297 C. s. p. Ustanovenie § 297 písm. b) C. s. p. potom umožňuje rozhodnúť bez pojednávania v spotrebiteľských sporoch, v ktorých hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 €, to však len za súčasného splnenia ďalších dvoch podmienok: 1. jednoduché právne posúdenie a 2. nespornosť skutkových tvrdení. Ak súd (z akéhokoľvek dôvodu) považuje skutkové tvrdenia žalobcu (alebo aj žalovaného) za sporné, je povinný spotrebiteľský spor prejednať na pojednávaní, aj keď hodnota sporu neprevyšuje 1.000 €. Podľa cit. ustanovení C. s. p. teda neprichádza vôbec do úvahy zamietnutie žaloby bez nariadenia pojednávania z dôvodu, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia alebo bremeno dôkazu. Koniec koncov, práve na pojednávaní je úlohou súdu upozorniť žalobcu na to, čo považuje za sporné (porov. § 181 ods. 2 C. s. p.), a vytvoriť mu tým procesný priestor na splnenie si bremena tvrdenia a dôkazu. V prerokúvanej veci súd prvej inštancie považoval pre rozhodnutie veci za podstatnú dohodu o povolenom prečerpaní podľa § 710 Obch. zák., hoci žalobca v žalobe vôbec netvrdil, že by žalovanému bolo prečerpanie povolené. Súd prvej inštancie teda nerozhodoval za stavu, že by skutkové tvrdenia strán nepovažoval za sporné, a celkom zjavne nešlo ani o otázku jednoduchého právneho posúdenia (problematika povahy povoleného a nepovoleného prečerpania nie je zatiaľ judikatórne náležite vyriešená a ani súd prvej inštancie nevysvetlil, z čoho má prameniť jednoduchosť právneho posúdenia prerokúvanej veci). Týmto postupom odňal žalobkyni právo prejednať vec na pojednávaní v zmysle § 297 C. s. p. a na zachovanie postupu podľa § 181 ods. 2 C. s. p., teda znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
8. Odvolanie žalobkyne je teda v tomto zmysle opodstatnené. Preto odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vec vrátil súdu prvej inštancie.
9. Súd prvej inštancie teda v ďalšom konaní nariadi pojednávanie, na ktoré riadne predvolá strany, splní si svoju povinnosť podľa § 381 ods. 2 C. s. p., vykoná navrhnuté, prípadne ďalšie (§ 295 C. s. p.) dôkazy na zistenie skutkového stavu a rozhodne o nároku uplatnenom v žalobe (porov. aj § 294 C. s. p.).
10. Odvolací súd pre ďalšie konanie podľa § 391 ods. 3 C. s. p. výslovne upozorňuje súd prvej inštancie na to, aby rozhodoval o tom, čo bolo žalobou uplatnené. V doterajšom konaní totiž súd prvej inštancie vôbec nevenoval pozornosť samotnému inštitútu nepovoleného prečerpania. Z obsahu zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb č. 760205 z 1. júna 2011 (č. l. 2) vyplýva, že jej obsahom je v skutočnosti viacero zmlúv: jednak zriadenie účtu (čl. I ods. 1), návrh zmluvy o vydaní platobnej karty (čl. I ods. 2), zmluva o elektronickom bankovníctve (čl. I ods. 3) a rozhodcovská zmluva (čl. I ods. 4). Zo záhlavia tejto zmluvy vyplýva, že je uzavretá aj v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré sa podľa čl. VII ods. 2 stali súčasťou tejto zmluvy s právom žalobkyne meniť ich. Zmluva o bežnom účte bola podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obch. zák. v znení účinnom k 1. júnu 2011 tzv. absolútnym obchodom a spravovala sa celou treťou častou Obchodného zákonníka. Podľa § 273 ods. 1 Obch. zák. tieto obchodné podmienky určujú časť obsahu zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným, súd prvej inštancie im však v doterajšom konaní nevenoval náležitú pozornosť.
11. Nepovolené prečerpanie je upravené v ustanovení ods. 3.12 všeobecných obchodných podmienok účinných od 1. apríla 2016, podľa ktorého »pri zúčtovaní úrokov, poplatkov, operácií prostredníctvom platobných kariet, opravnom zúčtovaní, uplatnení zrážkovej dane, v prípadoch dohodnutých medzi bankou a klientom ako aj v iných prípadoch môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu. Nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte. Ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať... Nepovolené prečerpanie sa považuje za porušenie zmluvných povinností klienta, s ktorým je spojená povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle Sadzobníka... V prípade, že je účet klienta v nepovolenom prečerpaní aj po upozornení banky, toto nepovolené prečerpanie sa považuje za ďalšie porušenie zmluvných povinností klienta, s ktorým je spojená povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle Sadzobníka«. Citované ustanovenie, ktoré sa stalo obsahom zmluvy, definuje spôsob vzniku a práva a povinnosti zmluvných strán pri nepovolenom prečerpaní. Žalobou uplatnený nárok na vydanie nepovoleného prečerpania má teda celkom zrejme zmluvný základ v citovanom ustanovenia, a už preto neobstojí právny záver súdu prvej inštancie, že žalobou uplatnené nároky treba posúdiť ako plnenia bez právneho dôvodu, teda ako bezdôvodné obohatenie.
12. Porovnaním spôsobu vzniku nepovoleného prečerpania v zmysle ods. 3.12 všeobecných obchodných podmienok a úpravy § 710 Obch. zák. možno zistiť, že tieto ustanovenia upravujú odlišné situácie. § 710 Obch. zák. výslovne hovorí o vykonaní príkazov na platby aj nad rámec zostatku na účte. Citovaný ods. 3.12 všeobecných obchodných podmienok však upravuje viacero spôsobov vzniku nepovoleného prečerpania - zúčtovanie úrokov na ťarchu účtu, poplatkov, operácií prostredníctvom platobných kariet (ods. 5.10 cit. podmienok), opravné zúčtovanie (ods. 4.4.2 týchto podmienok) a ďalšie. Je zrejmé, že v týchto prípadoch nejde o „platobné príkazy“, teda o platby z bežného účtu v prospech iných osôb, ale o zaťaženie bežného účtu nárokmi samotnej banky (žalobkyne) voči majiteľovi účtu vznikajúcimi z najrôznejších právnych dôvodov. Takéto zaťaženie bežného účtu však nespadá pod hypotézu právnej normy v § 710 Obch. zák., v dôsledku čoho toto ustanovenie nemožno na nepovolené prečerpanie aplikovať. Nepovolené prečerpanie má v tomto prípade v podstate povahu dohody o (budúcej) novácii, ktorou sa banka a klient dohodnú, že nároky, ktoré banka bude voči klientovi mať z iného právneho titulu, bude môcť banka interným preúčtovaním (zaťažením bežného účtu) zmeniť na pohľadávku z prečerpania účtu, teda v podstate na pohľadávku z úveru. Úlohou súdu prvej inštancie bude preskúmať povahu takejto dohody najmä z hľadiska jej charakteru neprijateľnej zmluvnej podmienky.
13. Správnym nebol ani odkaz súdu prvej inštancie na písomnú formu dohody podľa § 710 Obch. zák., ktorú súd prvej inštancie vyvodil z § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom k 1. júnu 2011. Požiadavka písomnej formy tu totiž vyplýva skôr z § 708 ods. 2 Obch. zák., podľa ktorého musí byť zmluvy o bežnom účte písomná, pričom dohoda podľa § 710 Obch. zák. sa predpokladá v zmluve o bežnom účte. V otázke prečerpania je však úprava v § 710 Obch. zák. doplnená úpravou v citovanom zákone č. 129/2010 Z. z.
Tento zákon pritom rozoznáva dve formy úveru, ktoré oprávňujú dlžníka čerpať prostriedky nad rámec kladného zostatku bežného účtu: povolené prečerpanie splatné na požiadanie alebo do troch mesiacov (§ 1 ods. 4) a prekročenie (§ 1 ods. 5). Povoleným prečerpaním sa podľa § 2 písm. e) cit. zákona rozumie spotrebiteľský úver, ktorý umožňuje spotrebiteľovi disponovať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku jeho platobného účtu, ktorý má vedený u veriteľa. Povolené prečerpanie sa spravuje ustanoveniami cit. zákona vymenovanými v § 1 ods. 4 a osobitným ustanovením § 10 cit. zákona. Prekročením sa podľa § 2 písm. f) cit. zákona rozumie automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania. Na prekročenie sa použijú ustanovenia výslovne vymenované v § 1 ods. 5, medzi ktorými okrem iného nie je citovaný § 9 ods. 1, ktorý upravuje písomnú formu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z uvedených ustanovení možno usudzovať, že poskytnutie prekročenia nie je viazané na existenciu písomnej zmluvy, čomu aj zodpovedá definícia „automaticky prijatého“ prečerpania. Ešte lepšie pochopenie tohto pojmu ponúkajú rôzne jazykové verzie čl. 3 písm. e) smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľských úveroch, ktoré „prekročenie“ definujú ako „mlčky prijaté“ prečerpanie. Citovaný zákon č. 129/2010 Z. z. nadobudol účinnosť 11. júna 2010, teda neskôr než Obchodný zákonníka, v dôsledku čoho možno považovať § 710 Obch. zák. za derogovaný citovaným zákonom minimálne vo vzťahu k prekročeniu. Už preto nemôže obstáť zjednodušený právny záver súdu prvej inštancie, že nevyhnutným predpokladom existencie úverového vzťahu medzi bankou a jej klientom je existencia písomnej dohody v zmysle § 710 Obch. zák.
14. Už len celkom na záver súd prvej inštancie opomenul aj ustanovenie § 455 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého nie je bezdôvodným obohatením prijaté plnenie dlhu neplatného len pred nedostatok formy. V dôsledku toho, aj keby skutočne existencia úverového vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným predpokladala existenciu písomnej zmluvy, ktorá by nebola uzavretá v tejto písomnej forme, ale v inej forme (ústne, konkludentne), čerpanie úveru dlžníka z tejto zmluvy by nebolo bezdôvodným obohatením, ale riadnym zmluvným nárokom. V dôsledku všetkých týchto nesprávnych právnych názorov na výklad všetkých vyššie citovaných noriem súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že nárok žalobkyne je bezdôvodným obohatením, ktoré sa premlčiava podľa § 107 Obč. zák.
15. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní viazaný právnymi názormi vyjadrenými v tomto uznesení (§ 391 ods. 2 C. s. p.), v zmysle ktorých podrobí uplatnené nároky novému právnemu hodnoteniu. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).
16. Uznesenie bolo senátom prijaté jednomyseľne (3 : 0).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 419 a 420 C. s. p. a contrario).