Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-266-2017.pdf
PDF · 137.11 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/266/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Bratislava, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zastúpeného: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, proti žalovanému: G. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., P. XXX, zastúpenému: Mgr. Iveta Gavačová, advokátka so sídlom Stará Turá, Družstevná 2, o zaplatenie 231 933,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 6C/237/2010-295 zo dňa 15. marca 2017, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti vo výroku I., ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 231 933,98 eur, p o t v r d z u j e .
II. V časti vo výroku I., ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 8,5% ročného úroku z omeškania zo sumy 231 933,98 eur od podania žaloby do zaplatenia, vo výroku II. a III. rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
III. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 231 933,98 eur s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od podania žaloby do zaplatenia. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov štátu vo výške 206,37 eur na účet súdu. Žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v žalobe poukázal na to, že žalovaný ako vodič osobného motorového vozidla Škoda 100 EVČ: P. zapríčinil dňa 25.11.1999 o 19,45 hod. v Bratislave na ul. Pri starom letisku smerom na Vajnory dopravnú nehodu, pri ktorej z vedľajšej ulice na hlavnú nedal prednosť v jazde a došlo k stretu s vozidlom DAEWOO TICO EVČ: BB-XXX AA. Pri dopravnej nehode došlo k ťažkému zraneniu vodičky M. ako aj ku škode na vozidle. Poškodenej za škodu na zdraví ako aj za poškodenie motorového vozidla bola uhradená náhrada škody v celkovej výške 231 933,98 eur. V nadväznosti na § 11 ods. 1 vyhlášky 423/1991 Zb., ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu a na § 28 ods. 3 zákona č. 381/2001 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom si u žalovaného uplatnil postih
3. Z trestného spisu Vojenského obvodového súdu Bratislava 3T/271/02 súd prvej inštancie zistil, že žalovaný bol rozsudkom zo dňa 12.11.2002 uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Tr.zák. a trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písmeno d) Tr.zák.. Z trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písmeno d) Trestného zákona bol uznaný vinným potom, keď z výpovede ako aj zo znaleckého posudku vypracovaného a podaného znalcom z odboru zdravotníctvo odvetvie toxikológia Doc. Ing. Miroslavom Bauerom, CSc. mal za preukázané, že v prípade, ak by žalovaný vypil pred dopravnou nehodou jeden liter 12 stupňového piva, tak by v čase dopravnej nehody mal v krvi etanol v koncentrácii najpravdepodobnejšie 0,46 g/kg (promile). Za predpokladu, že koncentrácia etanolu predstavovala v čase dopravnej nehody vrchol vstrebávania musel mať žalovaný v krvi v čase dopravnej nehody najmenej 0,40 g/kg (promile). Ak by etanol v čase dopravnej nehody bol vstrebaný mal žalovaný v čase dopravnej nehody etanol najpravdepodobnejšie minimálne v koncentrácii 1,63 g/kg (promile), čo predstavuje u väčšiny zdravých jedincov stredný stupeň opilosti. Údaje žalovaného ako obžalovaného o množstve požitých alkoholických nápojov boli v rozpore s objektívne zistenou koncentráciou etylalkoholu v krvi metódou plynovej chromatografie 1,35 promile alkoholu v krvi. K dosiahnutiu takej koncentrácie etanolu v krvi by musel žalovaný vypiť napr. 2,5 až 3 litre 12 stupňového svetlého piva. Koncentrácie etanolu uvádzané v posudku v bode 1 a 2 sa prejavujú zhoršením priestorového pohľadu pozorované objekty sa zdajú byť vzdialenejšie ako v skutočnosti sú, zhoršuje sa vnímavosť na červené svetlo, zhoršuje sa akomodácia očí na optické dráždenie, zhoršuje sa reakčná schopnosť a pozornosť. Predpoklad vzniku dopravnej nehody sa zvyšuje asi päťnásobne. Pri koncentrácii etylalkoholu pri bode 3 tohto posudku (1,63 g/kg) predstavuje naprostú neschopnosť bezpečne riadiť motorové vozidlo a pravdepodobnosť vzniku dopravnej nehody je oproti triezvemu vodičovi až 128-násobne vyššia. Podľa znalca bolo nanajvýš pravdepodobné, že žalovaný skombinoval viac alkoholických nápojov a v čase dopravnej nehody bol pod vplyvom alkoholu a jeho schopnosť bezpečne riadiť motorové vozidlo bola touto látkou výrazne negatívne ovplyvnená. Znalec tiež uviedol, že čo sa týka otázky vyjadrenia a zrealizovania spätného prepočtu hladiny alkoholu v krvi, nakoľko k dopravnej nehode došlo 25.11.1999 po 19,45 hod., ale krv na skúšku na alkohol mu bola odobratá až o 21,30 hod. dňa 25.11.1999, že vyčerpal všetky možnosti, resp. údaje ktoré obsahoval vyšetrovací spis. Na odvolanie obžalovaného Vyšší vojenský súd v Trenčíne zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal s odôvodnením, že znalecký posudok z odboru zdravotníctva, odvetvie toxikológia je neúplný a pre rozhodnutie súdu nedostatočný, pretože ani na hlavnom pojednávaní výsluchom znalca nebolo doposiaľ jednoznačne zistené, akú hladinu alkoholu mal obžalovaný v krvi v čase dopravnej nehody s tým, že zistenie tejto skutočnosti malo rozhodujúci význam pre posúdenie protiprávneho konania žalovaného ako obžalovaného v zmysle ust. § 201 Tr.zák.. Rozsudkom 3T/271/02 zo dňa 25.06.2003 bol žalovaný uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona. Bola vypustená právna kvalifikácia trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písmeno d) Trestného zákona potom, čo bol vypracovaný v konaní iný znalecký posudok, a to Doc. MUDr. Mirkom Megom, CSc., v nadväznosti na ktorý ako i v nadväznosti na výsluch znalca na hlavnom pojednávaní mal súd za preukázané, že sa nedá spoľahlivo stanoviť aká bola hladina alkoholu v krvi obžalovaného v čase o 19,45 hod., teda v čase dopravnej nehody, resp. sa nepodarilo preukázať, že schopnosť odporcu riadiť motorové vozidlo bola ovplyvnená návykovou látkou, ktorá by vylúčila jeho spôsobilosť riadiť predmetné vozidlo, z ktorého dôvodu súd nemohol ustáliť, že sa žalovaný ako obžalovaný dopustil trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písmeno d) Trestného zákona a pretona základe zásady in dubio pro reo, túto kvalifikáciu vypustil. Znalec sa vyjadril v tom smere, že hodnota, ktorá bola zistená vyšetrením vzorky krvi odpovedá tej hladine alkoholu, ktorá sa v krvi vyšetrovaného - obžalovaného - žalovaného nachádzala práve v čase odberu vzorky krvi. V danom prípade mal žalovaný 25.11.1999 1,35 promile alkoholu v krvi práve o 21,30 hod.. Podľa znalca sa za časový odstup, ktorý uplynul od času nehody do času odberu vzorky krvi z tela žalovaného mohlo isté množstvo alkoholu vylúčiť alebo naopak mohol do jeho krvi preniknúť ďalší alkoholu z prípadného pitia. Na otázku, aká mohla byť hladina alkoholu v krvi u odporcu znalec uviedol, že túto možno vo všeobecnosti ustáliť spätným prepočtom, ktorý vychádza z výsledku vyšetrenia vzorky krvi pri zvážení časového faktoru skutku a odberu vzorky krvi. Prepočet hladiny alkoholu na čase skutku možno takýmto prepočtom vykonať iba vtedy, ak od ukončenia pitia uplynul do činu tak dlhý časový odstup, že postačoval na to, aby do krvi skúmanej osoby prenikol všetok alkohol aj z tej dávky, ktorú odporca požil ako poslednú, ako aj, že po čine ešte pred odberom krvnej vzorky menovaný nepožil žiaden ďalší alkohol. Za predpokladu, že by boli splnené všetky tieto podmienky pre spätný prepočet dalo by sa teoreticky dospieť k výsledku, podľa ktorého by bola mohla hladina alkoholu v krvi dosahovať v čase riadenia vozidla a dopravnej nehody o 19,45 hod. hladina
alkoholu asi 1,5 až 1,6 promile. Znalec dospel k záveru, že o jednej z podmienok, a to, že po nehode už obžalovaný - žalovaný nepil možno predpokladať, že bola splnená, pretože podľa protokolu v lekárskom vyšetrení ku skúške na alkohol v krvi sa konštatuje, že obžalovaný bol v bezvedomí, z čoho teda vyplýva, že obžalovaný ďalší alkohol po čine nemohol skonzumovať. Na druhej strane znalec uviedol, že iná je situácia pri podmienke, či alkoholický nápoj požil v dostatočnom predstihu pred nehodou. V tomto smere konštatoval, že z vyšetrenia vzorky krvi sa nedá odvodiť, kedy žalovaný požil alkohol, najmä nie to, či to bolo v odpovedajúcom časovom predstihu a preto za takejto situácie sú možnosti požívania alkoholu pred nehodou otvorené a tak prepočet hladiny alkoholu v čase dopravnej nehody nemôže byť spoľahlivý. Znalec ďalej tiež uviedol, že v čase od 19,05 hod. žalovaný, aby dosiahol o 21,30 hod. hladinu alkoholu 1,35 promile v krvi pri pití nalačno by musel vypiť asi 88 gramov absolútneho alkoholu. Takéto množstvo alkoholu sa nachádza asi v 5 veľkých pivách. Nevedel sa vyjadriť k otázke, či v čase dopravnej nehody bol už u žalovaného vstrebaný všetok požitý alkohol alebo nie. K tejto otázke sa vyjadril v tom smere, že na ňu nemožno odpovedať lebo nie sú známe časové vzťahy pitia, pretože vo všeobecnosti možno uviesť, že z vypitých nápojov prenikne všetok alkohol do krvi, ak sa pijú nalačno koncentrované nápoje za obdobie asi 30 minút od ukončenia pitia. U menej koncentrovaných nápojov, ktoré majú aj väčší objem môže všetok alkohol preniknúť do krvi asi za 45 až 60 minút od jeho dopitia. Taktiež sa nevedel znalec vyjadriť k otázke, v ktorom čase mohla hladina alkoholu v krvi u obžalovaného dosiahnuť svoj vrchol. Podľa jeho vyjadrenia hladina alkoholu by mohla dosiahnuť svoj vrchol po ukončení obdobia 30 minút pri pití koncentrátov, resp. 44 až 60 minút po ukončení pitia piva. Treba však skúmať i začiatok času pitia, pretože ten vymedzuje čas, od ktorého alkohol začína prenikať do krvi. Súhrnne dospel znalec k názoru, že v danom prípade sa nedalo spoľahlivo stanoviť aká bola hladina alkoholu v krvi obžalovaného v čase skutku o 19,45 hod. napriek tej skutočnosti, že bilanciou je síce možné vyrátať, že by bol obžalovaný - žalovaný požil celkovo asi 88 gramov absolútneho alkoholu pri začiatku pitia o 19,35 hod.. Z obsahu znaleckého posudku vypracovaného Doc. MUDr. Mirkom Megom, CSc. bolo zistené, že žalovaný ako obžalovaný mal podľa výsledkov vyšetrenia krvnej vzorky dňa 25.11.1999 hladinu 1,35 promile alkoholu v krvi práve o 21,30 hod.. Spätný prepočet na čase skutku o 19,45 hod. v danom prípade nie je možné vykonať, pretože chýbajú spoľahlivé údaje o tom, či boli splnené podmienky pre takýto prepočet. V spisovom materiáli nie je dostatok spoľahlivých údajov o tom, aké bolo tempo pitia jednotlivých dávok nápoja, čas začiatku a ukončenia pitia, lebo obžalovaný sa o pití nevyjadril a výpovede svedkov sú len kusé. Z bilančného výpočtu vyplýva, že obžalovaný požil v kritickom čase najmenej 88 gramov absolútneho alkoholu. Z výsledku vyšetrenia vzorky krvi ani z bilančného výpočtu sa v danom prípade nedá vyjadriť, v ktorom čase požil žalovaný uvedený alkohol najmä nie, či to bolo v čase, od ktorého by do skutku prenikol do krvi všetok vypitý alkohol. Odvolanie vojenského prokurátora voči predmetnému rozsudku Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 25.06.2003 bolo uznesením zo dňa 10.12.2003 zamietnuté potom, čo odvolací súd dal zrealizovať znalcovi dodatok k znaleckému posudku, a to vzhľadom na skutočnosť, že pri vzniknutej dôkaznej situácii sa nepodarilo bezpečne zistiť akú hladinu alkoholu v krvi mal obžalovaný v čase dopravnej nehody, a to ani potom, čo sa žalovaný vyjadril k otázke požívania alkoholických nápojov pred dopravnou nehodou. Na otázku súdu, či vie vysvetliť, ako je možné, že o 21,30 hod. v kritický deň mu bola zistená hladina alkoholu v krvi 1,35 promile, odpovedal, že asi musel piť v bare.
4. Z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava 3 sp. zn. 31C/33/01 súd zistil, že rozsudkom zo dňa 19.02.2002 bol žalovaný zaviazaný povinnosťou zaplatiť žalobkyni sumu 9 351 000,- Sk a trovy konania v sume 80 920,- Sk, pričom vo zvyšku návrh zamietol. Predmetný rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/7/03 zo dňa 02.07.2003 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Následne rozsudkom Okresného súdu Bratislava 3 sp. zn. 31C/33/01 zo dňa 09.12.2003 bolo vo veci rozhodnuté, pričom žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6 718 613,- Sk a trovy konania, pričom vo zvyšku bol návrh zamietnutý. Tento rozsudok sp. zn. 31C/33/01 zo dňa 09.12.2003 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/9/05 zo dňa 19.10.2005. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2NCdo/1/2007 zo dňa 09.12.2003 bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19.10.2005 sp. zn. 4Co/9/2005 a rozsudok Okresného súdu Bratislava 3 z 09.12.2003 č.k. 31C/31/01-238 zrušený a vec bola vrátená Okresnému súdu Bratislava 3 na ďalšie konanie. Súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 19C/52/2008-24 zo dňa 24.06.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 31.07.2008 a vykonateľnosť dňa 06.08.2008. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1 185 637,- Sk a trovy konania, pričom vo zvyšku návrh zamietol. Návrh bol zamietnutý v časti zaplatenia sumy 6 718 613,- Sk s poukazom na skutočnosť, že žalobkyni už bola vyplatená náhrada škody vo výške 6,718.613,- Sk, priznaná na základe právoplatného rozsudku zo dňa 09.12.2003 v spojení s rozsudkom krajského súdu zo dňa 19.10.2005. Rozsudkom sp. zn. 19C/52/2008
bolo rozhodované už len o 15%-tnom znížení náhrady škody v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2NCdo/1/2007. Týmto rozsudkom bol teda navrhovateľke priznaný i nárok na náhradu škody v rozsahu, v ktorom jej v pôvodnom konaní 31C/33/2001 bol znížený (10%-tná spoluúčasť navrhovateľke a 5%-tné zníženie vo vzťahu k žalovanému) Z likvidačnej správy ku škode spôsobenej prevádzkou motorového vozidla zo dňa 18.11.2005 a zo dňa 21.12.2005, tiež z výpisov účtu žalobcu bolo zistené, že poškodenej bola prevodom na účet 1249785573 dňa 21.11.2005 vyplatená titulom bolestného suma 2 117 250 Sk a titulom sťaženia spoločenského uplatnenia suma 4 601 363,- Sk, celkom suma 6 718 613,- Sk a právnemu zástupcovi titulom trov právneho zastúpenia dňa 22.12.2005 suma 268 630,- Sk.
5. Nárok podľa § 11 ods. 1 písmeno a) vyhlášky č. 423/1991 Zb., predstavuje zvláštny nárok vyplývajúci priamo z právneho predpisu upravujúceho predmetný poistný vzťah, ktorý vyplýva zo vzťahu poisťovne a žalovaného ako poisteného, ktorý nemožno posúdiť ani ako nárok na náhradu škody, ani ako regresný nárok, ale ako originárny nárok vyplývajúci priamo zo zákona, kedy poistený nesie následky svojho konania postihom poistiteľa. Vzhľadom na to súd nemohol pristúpiť k zníženiu, ktoré žiadala realizovať právna zástupkyňa žalovaného v zmysle § 450 Občianskeho zákonníka. Tento nárok sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy mohol žalobca prvýkrát uplatniť svoje právo. V danom prípade mohol žalobca prvýkrát uplatniť svoje právo potom, kedy bolo poškodenej vyplatené poistné plnenie. Poistné plnenie bolo v danom prípade vyplatené dňa 21.11.2005 vo výške 6 718 613 Sk a dňa 22.12.2005 vo výške 268 630,- Sk, premlčacia lehota tak začala plynúť dňa 21.11.2005 a dňa 22.12.2005. Keď žalobca podal návrh dňa 29.07.2008, urobil tak v čase, keď nárok žalobcu nebol premlčaný. K premlčaniu nároku by tak došlo až uplynutím troch rokov odo dňa 21.11.2005 a dňa 22.12.2005. Skutočnosť, že neskôr došlo k zrušeniu rozsudkov nemá na výplatu poistného plnenia žiadny vplyv, keď návrh poškodenej bol zamietnutý rozsudkom Okresného súdu Bratislava 3 19C/52/2008 v časti zaplatenia sumy 6 718 613,- Sk iba z dôvodu, že v časti už k plneniu na základe právoplatných rozsudkov Okresného súdu Bratislava 3 31C/33/08 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava došlo. Z odôvodnenia rozsudkov je zrejmé, že súd z tohto dôvodu rozhodoval už iba o časti 15%-tného zníženia náhrady škody. Námietky právnej zástupkyne žalovaného, že rozsudok Okresného súdu Bratislava 3 zo dňa 24.06.2008 je jediným právoplatným a vykonateľným titulom, ktorým bola stanovená výška škody, súd s ohľadom na uvedené nepovažuje za relevantné.
6. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie podmienky vyplývajúcej z vyhlášky č. 423/1991 Zb., a to, že žalovanému bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,30 promile. Uvedená skutočnosť nevyplýva ani zo znaleckého posudku a z doplnenia znaleckého posudku realizovaného v trestnom konaní Ing. Megom, preto súd dal vypracovať v tomto konaní znalecký posudok, na základe ktorého by bolo možné jednoznačne ustáliť, že žalovaný mal v čase dopravnej nehody zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,30 promile, keď preukázané už bolo, že alkoholické nápoje žalovaný v čase pred dopravnou nehodou požil. Znalecký posudok dal súd vypracovať znalcovi Doc. MUDr. Ľubomírovi Strakovi, PhD. v prebiehajúcom konaní za účelom, aby bolo jednoznačne preukázané, aký obsah alkoholu mal žalovaný v krvi v čase dopravnej nehody, keďže súd je toho názoru, že v zmysle § 11 ods. 1 písmeno a) vyhlášky č. 423/1991 Zb., v ktorom sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, je pre uplatnenie nároku žalobcu rozhodujúca skutočnosť nielenže poistený požil alkoholický nápoj, ale že mu bol zistený obsah alkoholu v krvi vo výške nad 0,30 promile práve v čase dopravnej nehody, pričom podľa názoru súdu musia byť obe tieto podmienky naplnené súčasne, keď skutočne, keby tomu tak nebolo, vyhláškou požadovaný obsah alkoholu v krvi by mohol byť zistený kedykoľvek, a to aj viac hodín po dopravnej nehode, prípadne ako uviedla právna zástupkyňa žalovaného, aj niekoľko hodín pred dopravnou nehodou. Zo znaleckého posudku vypracovaného Doc. MUDr. Ľubomírom Strakom, PhD. vyplynulo, že z údajov potrebných pre jednotlivé alkoholické prepočty sú známe len skutočnosti, že žalovaný mal dňa 25.11.1999 vo svojej krvi 1,35 g/kg a v čase medzi 19:05 hod. a cca 19:45 hod. bol videný ako pije pivo. Znalec prehlásil, že uvedené údajesú nedostatočné na to, aby bolo možné použiť akýkoľvek z matematických modelov na určenie koncentrácie alkoholu v krvi žalovaného v čase dopravnej nehody o 19:45 hod. dňa 25.11.1999. Vo svojom znaleckom posudku konštatoval, že na určenie prípadného alkoholického ovplyvnenia žalovaného v čase dopravnej nehody nie je možné použiť ani žiadny iný menej štandardný model, ktorý by bolo možné použiť na základe najnovších poznatkov súdnolekárskej alkohológie. S ohľadom na farmakokinetiku alkoholu v ľudskom organizme, ktoré boli podrobne spracované v knižnej vedeckej monografii s autorstvom samotného znalca (Straka, Ľ. et al: Súdnolekárska alkohológia, Martin, Osveta, 1. Vydanie, 2011, 160 s). Znalec sa tak v plnej miere stotožňuje s vysvetleniami a so závermi znaleckého posudku Doc. MUDr. Mirka Mega, CSc., že na
základe vyšetrených okolností prípadu nie je možné spoľahlivo a bez možnosti poškodenia žalovaného stanoviť koncentráciu alkoholu v jeho krvi v čase dopravnej nehody. Znalec sa jednoznačne vyjadril v tom smere, že pokiaľ berie na vedomie údaje v trestnom spise, nie je možné spoľahlivo určiť, či mal žalovaný v čase dopravnej nehody jednoznačne koncentráciu nad 0,30 promile. K záverom znaleckého posudku Doc. Ing. Miroslava Bauera, CSc.: č. 1/2001 sa vyjadril v tom smere, že tento nie je relevantný, nakoľko je postavený len na hypotézach a objektívne nepodložený alternatívach. K znaleckému posudku MUDr. Mirka Mega, CSc. sa vyjadril v tom smere, že tento je spracovaný na základe adekvátnych alkoholických poznatkov a reálnych možnostiach súdneho lekárstva a až na drobné nepodstatné detaily mu nie je čo vytknúť. K otázke, aby určil výšku alkoholu v krvi žalovaného v čase dopravnej nehody a ak nie je možné určiť presnú výšku hladiny alkoholu v krvi v čase dopravnej nehody, aby na základe všetkých dostupných informácií stanovil rozpätie, v ktorom sa hladina alkoholu v krvi v čase dopravnej nehody určite mohla pohybovať, sa vyjadril v tom smere, že vzhľadom na veľmi sporé vstupné údaje nie je možné ani na túto otázku relevantne odpovedať. Jednoznačne sa tiež vyjadril k otázke, aké množstvo alkoholu musel žalovaný v inkriminovanom čase pred dopravnou nehodou vypiť, aby v čase o 21:30 hod. bol zistený alkohol v krvi vo výške 1,35 promile, keď je zrejmé, že po dopravnej nehode ďalší alkohol piť nemohol, nakoľko bol v bezvedomí, keď mal uviesť všetky možné alternatívy koncentrácie a vstrebávania alkoholu do tela žalovaného. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že žalovaný musel v čase pred dopravnou nehodou s určitosťou vypiť 6 jednotkových množstiev alkoholu, avšak nedá sa s určitosťou stanoviť, kedy presne dané alkoholické nápoje požil. V prípade, že sa tak stalo krátko pred dopravnou nehodou, jeho ovplyvnenie v čase nehody ešte nemuselo byť relevantné. S ohľadom na závery znaleckého posudku vypracovaného Doc. MUDr. Ľubomírom Strakom, PhD. súd pri rozhodovaní predmetnej veci nebral na zreteľ úvahy, vyjadrenia, stanoviská a predkladané dôkazy z internetových stránok realizovaných zástupcom žalobcu, ktoré by mali podľa zástupcu žalobcu preukazovať koncentráciu alkoholu v krvi žalovaného. Na rozdiel od názoru zastávaného zástupcom žalobcu bol súd jednoznačne názoru, že predpoklady predpokladané § 11 ods. 1 písmeno a) vyhlášky č. 423/1991 Zb., jednak, že poistený spôsobil nehodu po požití alkoholického nápoja a jednak, že poistený mal práve v čase dopravnej nehody zistený obsah alkoholu nad 0,30 promile, tak ako už bolo uvedené, neboli súčasne naplnené. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol.
7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 148 ods. 1 OSP, § 470 ods. 1,2 a § 255 ods. 1 CSP.
8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalobe bude vyhovené, pričom namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal na skutočnosti, ktoré uviedol už v prvostupňovom konaní. Uviedol, že boli naplnené podmienky na uplatnenie postihu podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 423/1991 Zb.. Z citovaného ustanovenia nevyplýva, že by sa právo postihu mohol uplatňovať len pre zistenie obsahu alkoholu nad 0,3 promile jedine v čase nehody. Vyhláška časový moment nerieši práve s ohľadom na možnosti špekulatívnej obrany, ako v tomto prípade, keď môžu nastať technické problémy so spätným prepočtom. Žalovanému bolo zistené 1,35 promile alkoholu v krvi, po dopravnej nehode už nepil a nehodu spôsobil po požití alkoholu. Tomuto výkladu nasvedčuje aj skutočnosť, že vyhláška hovorí o obsahu alkoholu v krvi (nie v dychu, ktorý je možné zistiť okamžite), teda jej tvorcovi bolo zrejmé, že odobratie krvi aj laboratórne vyšetrenie bude s istým časovým odstupom. V prejednávanej veci prekročil žalovaný stanovenú hodnotu takmer päťnásobne. Po právnom zhodnotení znaleckých zistení je zrejmé, že žalovaný hranicu 0,3 promile v čase nehody výrazne prekročil a prípadné dokazovanie extrémnych a nepodložených situácií, ktoré by tento záver vyvrátili, zaťažuje žalovaného. Znalci MUDr. Mego a MUDr. Straka sa dôsledne riadili zásadami trestnoprávneho konania, pričom MUDr. Straka nesprávne aplikoval zásadu in dubio pro reo v občianskoprávnom konaní. Takúto ochranu žalovaný v občianskoprávnom konaní rozhodne nepožíva. Poukázal na postrehy znalcov, ktoré považuje za zásadné, pre stanovenie rozhodujúceho právneho záveru: znalec Doc. Ing. Bauer, CSc. uviedol, že ak by žalovaný pred nehodou vypil 1 liter býva, mal by v čase nehody od 0,4 do 1,63 promile alkoholu v závislosti od fázy vstrebávania. Znalec Doc. MUDr. Mego, CSc. v posudku uviedol, že v prípade, ak by žalovaný požil medzi 19:05 hod a 19:45 hod jedno 12 stupňové pivo, v čase nehody by dosiahol koncentráciu alkoholu v krvi vo výške 0,2 promile. Z toho možno vyvodiť logický záver, že pokiaľ pri jednom pive bola hladina v čase nehody 0,2 promile, pri piatich 12 stupňových pivách musela byť hladina niekoľkonásobne vyššia. Znalec MUDr. Straka uviedol absurdnú a nepravdepodobnú situáciu, kedy by žalovaný v čase nehody dosiahol len 0,2 promile, tento variant je bez opory vo vykonanom
dokazovaní. Nevidel dôvod, prečo by právne zhodnotenie týchto poznatkov malo byť také, že žalovaný nepresiahol hranicu 0,3 promile. Dôkazné bremeno v konaní uniesol, znalecky preukázal, že žalovaný vypil 6 pív, že mu bol zistený obsah alkoholu v krvi 1,35 promile, čím prekročil povolenú hranicu takmer päťnásobne. Pokiaľ chce žalovaný špekulatívne tvrdiť, že v čase nehody nemal v krvi alkohol prevyšujúci hranicu 0,3 promile, mal by tieto špekulatívne tvrdenia dokazovať jednoznačne žalovaný. Žalovaný zámerne sťažoval riadne vyšetrenie prípadu, svoje výpovede v trestnom konaní neustále menil. Z uvedeného konania možno jednoznačne vyvodiť jeho zámer zatieniť realitu, snahu zakryť svoju opitosť v čase nehody. Obžalovaného kryli všetci vojaci prítomní na posedení, okrem svedka Maruňáka, ktorý dosvedčil, že žalovaný pil pivo spolu s ostatnými a Vojenský obvodový súd označil túto výpoveď ako jedinú vierohodnú. Zamietnutie žaloby vnímal ako nesprávne aj z pohľadu, že žalovaný pod vplyvom šiestich pív zničil mladý život a takéto konanie sa ho žiadnym spôsobom nedotkne vo finančnej sfére. Záverom namietal, že v časti úroku z omeškania vzal žalobu späť, v tejto časti mal súd prvej inštancie konanie zastaviť, nie zamietnuť.
9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
10. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v § 470 ods. 1 CSP (zákon č. 160/2015 Z. z.), ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného predpisu - Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle uvedenej úpravy platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať pojednávanie.
11. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je v časti vo výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 231 933,98 eur vecne správny, a preto je potrebné tento v uvedenej časti potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
12. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
13. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
15. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
16. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca uplatnil vo svojom odvolaní odvolací dôvod spočívajúci v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a v nesprávnom právnom závere okresného súdu ( § 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
17. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
18. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.
19. Na základe preskúmania správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie sa riadne a podrobne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a argumentami strán, v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s týmito skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci a podľa 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.
20. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd udáva nasledovné:
21. V prejednávanej veci žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie žalovanej sumy titulom zákonného nároku podľa § 28 ods. 2,3 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom v spojení s § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 423/1991 Zb. ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „vyhlášky č. 423/1991 Zb“).
22. Základnou povinnosťou žalobcu v civilnom súdnom konaní je povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť . Žalobca je nielen povinný tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých svoj nárok odvodzuje a ktoré sú určené obsahom hmotnoprávnej normy, ale je zároveň povinný označiť a predložiť súdu dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Treba zdôrazniť, že obsah dôkaznej povinnosti, ako povinnosti označiť a predložiť dôkazy, nie je totožný s pojmom dôkazného bremena. Dôkazné bremeno predstavuje súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť vo veci, ak nastane stav tzv. objektívnej neistoty nazývaný aj „non liquet“ („nie je jasné“), ktorý nedovoľuje súdu rozhodnúť v súlade s hmotnoprávnym stavom, pretože výsledky vykonaného dokazovania nedávajú súdu podklad pre prijatie záveru či už o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany sporu, prípadne je tento stav dôsledkom nepredloženia dôkazov alebo situáciou, kedy sa strana sporu dostáva do dôkaznej núdze. Ide v podstate o procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech (Macur Jozef, Dukazní břemeno v civilním soudním řízení, 1.vydání, Brno, Masarykova Univerzita v Brňe, 1995). Pokiaľ ale súd na základe vykonaných dôkazov zistí skutkový stav a v rámci voľnej úvahy dospeje k záveru o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany v spore, rozhodne vo veci samej na základe zisteného skutkového stavu, t.j. neuplatnia sa pravidlá dôkazného bremena.
23. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena vyplývajú zo samotného rozdelenia dôkazného bremena medzi stranami v spore, ktoré vychádza z teórie preukazovania skutočností právo zakladajúcich. Každá strana tvrdí a dokazuje tie skutkové okolnosti, z ktorých jej právo vyplýva a protistrana naopak tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo vylučujú alebo zabraňujú jeho uplatniteľnosti. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena sa potom riadia jednoduchým pravidlom neúspechu v spore stíhajúcim tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech. Pokiaľ teda žalobca v konaní nepreukáže pravdivosť ale ani nepravdivosť skutočností svedčiacich o existencii jeho hmotnoprávneho nároku, súd nemôže rozhodnúť na základe ľubovôle, ale len cestou aplikácie princípov dôkazného bremena, t.j. žalobu zamietne pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Ako už bolo uvedené, nie je povinnosťou žalovaného tvrdiť ani dokazovať skutočnosti, z ktorých žalobca svoje právo odvodzuje, t.j. nezaťažuje ho v tomto smere dôkazné bremeno, a preto mu neunesenie dôkazného bremena žalobcom nemôže byť na ujmu.
24. V tomto smere mal odvolací súd za nedôvodné námietky žalobcu, vznesené v odvolaní, týkajúce sa splnenia podmienok uplatnenia nároku podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 423/1991 Zb., teda
námietky, že žalobca v konaní preukázal, že žalovaný spôsobil prevádzkou motorového vozidla škodu po požití alkoholického nápoja a žalovanému bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,30 promile.
25. Žalobcom namietaný znalecký posudok Doc. Ing. Miroslava Bauera, CSc. č. 1/2001, podľa záverov ktorého ak by žalovaný pred nehodou vypil 1l piva, mal by v čase nehody od 0,4 do 14,63 promile alkoholu v závislosti od fázy vstrebávania, je podľa záverov znalca Doc. MUDr. Ľubomíra Straku, PhD. z Ústavu súdneho lekárstva a medicínskych expertíz, ktorý bol ustanovený v tomto konaní, nerelevantný, pretože je postavený len na hypotézach a objektívne nepodložených alternatívach. Uvedené korešponduje i s rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 3T/271/02 zo dňa 25.06.2003 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. 1To/31/2003 zo dňa 10.12.2003, v zmysle ktorých sa predmetným znaleckým posudkom ( a ani ďalším vo veci vypracovaným posudkom doc. MUDr. Mirkom Megom) nepodarilo bezpečne zistiť, akú hladinu alkoholu v krvi mal obžalovaný v čase dopravnej nehody. Sám znalec Doc. Ing. Miroslav Bauer, CSc. sa pri výsluchu v trestnom konaní nevedel vyjadriť k tomu, či sa dá zistiť a ustáliť hladina alkoholu v krvi žalovaného v čase dopravnej nehody. Zo záverov znaleckého posudku Doc. MUDr. Mirka Mega, CSc. č. 28/2003 v znení doplnku zo dňa 27.10.2003 vyplýva, že sa nedá uvažovať o možnej hladine alkoholu na čas skutku len podľa údajov o požitom a vylúčenom alkohole, bez ohľadu na výsledok vyšetrenia o 21,30 hod. V danom prípade sa nedá prerátať hladina alkoholu na čas skutku, vchádzajúc z hodnoty zistenej o 21,30 hod.. Doc. MUDr. Ľubomír Straka, PhD. v znaleckom posudku zo dňa 12.05.2016 dospel k záveru, že na základe údajov dostupných v trestnom spise, nie je možné zodpovedať otázku koľko promile alkoholu mal žalovaný v čase dopravnej nehody dňa 25.11.1999 o 19,45 hod, keď v čase odberu vzorky krvi o 21,30 hod mal v krvi 1,35 promile, keď obedoval okolo dvanástej hodiny, nevie presne, čo to bolo, bola to polievka a druhý chod, pričom doobeda do nehody nejedol, lebo bol v bezvedomí. Znalec uviedol, že berúc na zreteľ údaje v trestnom spise, nie je možné spoľahlivo určiť, či mal žalovaný v čase dopravnej nehody jednoznačne koncentráciu alkoholu v krvi nad 0,3 promile. Vzhľadom na veľmi sporé vstupné údaje nevedel relevantne odpovedať na otázku, aby určil výšku hladiny alkoholu v krvi žalovaného v čase dopravnej nehody. Uviedol, že žalovaný musel v čase pred dopravnou nehodou vypiť minimálne okolo 6 jednotkových množstiev alkoholu, avšak nedá sa s určitosťou stanoviť, kedy presne dané alkoholické nápoje požil. V prípade, že by sa tak stalo krátko pred nehodou, jeho ovplyvnenie v čase nehody by ešte nemuselo byť relevantné.
26. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalobcom v konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by umožňovali záver súdu o tom, že žalovaný mal jednoznačne v čase dopravnej nehody obsah alkoholu v krvi vo výške nad 0,30 promile, a teda následný záver o tom, že boli splnené zákonné podmienky na to, aby žalobcovi vznikol voči žalovanému nárok na postih podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 423/1991 Zb..
27. Pokiaľ žalobca namieta, že z § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 423/1991 Zb. nevyplýva, že by sa právo postihu mohol uplatňovať len pre zistenie obsahu alkoholu nad 0,3 promile presne v čase nehody, odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že z gramatického a logického výkladu ust. § 11 ods. 1 písmeno a) vyhlášky č. 423/1991 Zb. je pre uplatnenie nároku žalobcu rozhodujúca nielen skutočnosť, že poistený požil alkoholický nápoj, ale aj to, že mu bol zistený obsah alkoholu v krvi vo výške nad 0,30 promile práve v čase dopravnej nehody, pričom obe tieto podmienky musia byť naplnené súčasne. Ak by odvolací súd prisvedčil výkladu ustanovenia spôsobom, ako ho vykladá žalobca, nebol by určený žiaden časový rámec pre zistenie alkoholu v krvi, čo by viedlo k postihu poisteného i v prípade, že by taký obsah alkoholu bol zistený niekoľko hodín či dní po dopravnej nehody a pri výklade ad absurdum i v čase pred nehodou.
28. Žalobca k veci samotnej vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal v napadnutom rozhodnutí. Pretože súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalobca aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a súd prvej inštancie rozhodol správne, keď pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom žalobu v časti o zaplatenie 231 933,98 eur zamietol. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti potvrdil podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.
29. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie v časti úrokov z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 231 933,98 eur od podania žaloby do zaplatenia, odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že odvolanie žalobcu je v tejto časti dôvodné.
30. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca podaním zo dňa 12.10.2016, doručeným súdu dňa 14.10.2016, vzal žalobu v časti uplatneného úroku z omeškania vo výške 8,5 % ročne od podania žaloby do zaplatenia späť a žiadal, aby súd v tejto časti konanie zastavil. Predmetné podanie bolo oboznámené súdom prvej inštancie aj na pojednávaní dňa 22.02.2017, pričom súd prvej inštancie nevyzval žalovaného, aby sa vyjadril, či s čiastočným späťvzatím žalobného návrhu súhlasí alebo nie.
31. Podľa § 144 CSP žalobca môže vziať žalobu späť.
32. Podľa § 145 ods. 2 CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
33. Žalobca, ktorý podal žalobu, má právo s ňou disponovať, t.j. môže ju za konania vziať aj späť, či už celkom, alebo len sčasti. Späťvzatím žaloby žalobca prejavuje vôľu, aby súd vo veci nekonal a o veci meritórne nerozhodol. Ak je žaloba vzatá späť sčasti pred jej doručením žalovanému, koná súd o zvyšku nároku bez rozhodovania o zastavení konania v tejto časti, avšak o čiastočnom späťvzatí žaloby musí súd rozhodnúť v rozhodnutí vo veci samej. Ak už súd začal predbežné prejednanie sporu podľa § 168 CSP alebo pojednávanie, vyžaduje sa k späťvzatiu žaloby aj súhlas žalovaného.
34. V prejednávanej veci súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s uvedeným a napadnutým rozsudkom výslovne rozhodol tak, že žalobu žalobcu v plnom rozsahu (teda i v časti uplatnených úrokov z omeškania) zamietol (bod 26), pričom čiastočným späťvzatím žaloby v časti úrokov z omeškania sa vôbec v napadnutom rozhodnutí nezaoberal. Svojim procesným postupom tak naplnil odvolací dôvod podľa § §365 ods. 1 písm. b/ CSP. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 231 933,98 eur od podania žaloby do zaplatenia zrušil podľa § 369 ods. 1 písm. b/ CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie vzhľadom na to, že ide o nedostatok, ktorý nemožno odstrániť v odvolacom konaní s poukazom na zásadnú dvojinštančnosť súdneho systému Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd zrušil aj súvisiace výroky II. a III . o nároku na náhradu trov konania štátu a trov konania žalovaného.
35. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 231 933,98 eur od podania žaloby do zaplatenia zohľadní dispozičný prejav vôle žalobcu, ktorým tento zobral žalobu v uvedenej časti späť a o tomto procesne rozhodne. Zároveň rozhodne opätovne o trovách prvoinštančného konania.
36. Krajský súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný len v nepodstatnej časti (uplatnené úroky z omeškania), v rámci ktorej došlo zároveň k späťvzatiu žaloby žalobcom.
37. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na § 251 CSP súd prvej inštancie .
38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).