Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6Co-466-2017.pdf
PDF · 117.74 KB
Case nature
Subarea
6Co/466/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: AB Contact, s.r.o., so sídlom Piešťany, Kukučínova 8, IČO: 36 257 753, zastúpeného: JUDr. Jana Brišková Dominová, advokátka so sídlom Piešťany, Kukučínova 8, proti žalovanému: T. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, zastúpenému: Advokátska kancelária Laliková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Radlinského 27, IČO: 47 254 564, o zaplatenie 7.632,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 12C/262/2014-184 zo dňa 09. júna 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. a III. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie v záhlaví identifikovaným rozsudkom konanie v časti o zaplatenie sumy 135,- eur s úrokmi z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 135,- eur od 22.04.2014 do zaplatenia zastavil (výrok I.). Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.497,- eur s úrokmi z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 7.497,- eur od 22.04.2014 do zaplatenia, do 15 dní a výrokom III. uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 457,50 eur.
2. V odôvodnení svojho rozsudku konštatoval skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z výsledkov dokazovania.
3. Žalovaný s manželkou oslovili žalobcu za účelom sprostredkovania predaja rodinného domu vo vlastníctve žalovaného zapísaného na LV č. 1178 pre k. ú. Hrádok (ďalej len „nehnuteľnosť“) a odovzdali mu kompletnú dokumentáciu (projekt, znalecký posudok a pod.). V máji 2013 bola za prítomnosti maklérok žalobcu vykonaná úvodná ohliadka, na ktorej boli dohodnuté podstatné náležitosti spolupráce. Rodinný dom bol zaradený do ponuky žalobcu a zverejnený na webovom sídle žalobcu. Následne sa uskutočnili ohliadky sa prítomnosti záujemcov o kúpu, ako vyplýva z protokolu o vykonaní ohliadky nehnuteľnosti, a to dňa 06.07.2013 so záujemkyňou p. Q.. Dňa 26.09.2013 sa konala ohliadka nehnuteľnosti za prítomnosti maklérky žalobcu a záujemcov (manželia S.). Záujemcovia reagovali na základe zverejnenej inzercie. Za týždeň po ohliadke kontaktovali maklérku žalobcu p. V. a potvrdili záujem o kúpu. Dňa 04.10.2013 sa uskutočnilo stretnutie za osobnej účasti konateľa žalobcu, manželov S. a manželky žalovaného, pričom žalovaný počas rokovania bol v telefonickom kontakte so svojou manželkou. Termín podpisu zmluvy o budúcej zmluve bol stanovený na deň 06.10.2013. Konateľ žalobcu na základe dohody pripravil návrh zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy a jej prílohy kúpnej zmluvy. Dňa 05.10.2013 o 08.30 hod. boli návrhy zmlúv zaslané manželke žalovaného a manželom S.. Dňa 05.10.2013 manželka žalovaného prostredníctvom sms informovala p. V., že predaj rodinného domu rušia. Dňa 06.10.2013 boli informovaní manželia S., že stretnutie sa ruší, pričom p. S. uviedla, že dúfajú, že predaj sa neruší, veľmi by ich to mrzelo. P. S. potvrdila, že o kúpu nehnuteľnosti sa zaujímali prostredníctvom žalobcu. Krátko po odstúpení od predaja bola kontaktovaná
manželkou žalovaného, ktorá zisťovala, či zotrvávajú na kúpe nehnuteľnosti, no bez prítomnosti realitnej kancelárie. Predaj chcela realizovať bez prítomnosti realitnej kancelárie preto, že nedošlo k dohode o vzájomných zmluvných podmienkach medzi žalovaným a realitnou kanceláriou. S kúpou nehnuteľnosti vyjadrili súhlas ako aj s tým, že mali s kúpou počkať 2-3 mesiace, pretože si mohli vybaviť hypotéku. Následne uzavrel žalovaný s manželmi S. dňa 24.01.2014 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľnosti žalovaného. V čase podpisu kúpnej zmluvy už ponuka na predaj rodinného domu na webovom sídle žalobcu nebola zverejnená. Žalobca vyzval žalovaného na oznámenie výšky kúpnej ceny, za ktorú bola predmetná nehnuteľnosť predaná. Dňa 14.04.2014 mu zaslal faktúru č. 1006/2014 s dátumom splatnosti dňa 21.04.2014.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 774, § 775, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Z. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a konštatoval, že medzi stranami došlo k uzavretiu sprostredkovateľskej zmluvy. Podstatnými obsahovými náležitosťami sprostredkovateľskej zmluvy sú a/ záväzok sprostredkovateľa obstarať záujemcovi príležitosť k uzavretiu zmluvy, b/ záväzok záujemcu poskytnúť sprostredkovateľovi odmenu, ak bude výsledok dosiahnutý zásluhou sprostredkovateľa. Takáto zmluva nemusí byť písomná a stačí v nej vymedziť všeobecnejšie obsah sprostredkovávanej zmluvy, avšak i z tohto vymedzenia musí byť zrejmé, čo má byť sprostredkované. Záväzok zo sprostredkovateľskej zmluvy nespočíva v uzavretí zmluvy menom záujemcu, ale v obstaraní príležitosti takúto zmluvu uzavrieť. Sprostredkovanie je pojmovo úplatné, avšak odmena za sprostredkovanie nemusí byť v zmluve určená presnou čiastkou, môže ísť napr. o percentuálne vyjadrenie z hodnoty a pod. Pre právo na odmenu sprostredkovateľa v dohodnutej výške musia byť kumulatívne splnené dve podmienky a to, že záujemca uzavrel s treťou osobou sprostredkovávanú zmluvu a súčasne, že túto zmluvu uzavreli zmluvné strany pričinením sprostredkovateľa. Z uvedeného je zrejmé, že sprostredkovateľ nemá právo na odmenu vtedy, ak bola síce zmluva uzavretá, ale sprostredkovateľ sa o to svojou aktívnou účasťou nezaslúžil. Medzi činnosťou sprostredkovateľa a uzavretím zmluvy musí existovať príčinná súvislosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. 01. 2011, sp. zn. 4 Cdo 148/2010).
5. Súd prvej inštancie uzavrel, že v prejednávanej veci medzi stranami bola uzatvorená ústna dohoda o sprostredkovaní predaja nehnuteľnosti, a preto žalovanému uložil povinnosť zaplatiť, pričom výška povinnosti bola určená spôsobom - 4 % z kúpnej ceny 157.500,- eur vyplývajúcej z uzatvorenej kúpnej zmluvy dňa 24.01.2014. Predmetom dohody bol záväzok žalobcu vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby žalovaný mal príležitosť uzavrieť s treťou osobou kúpnu zmluvu, na základe ktorej dôjde k zmene vlastníctva k nehnuteľnosti a žalovaný sa zaviazal zaplatiť za to žalobcovi odmenu. Samotné správanie žalovaného, ktoré nasledovalo po ohliadke, je prejavením jeho vôle, keďže umožňoval vykonanie ohliadky, ako aj prípravu jednotlivých zmlúv. Aj žalovaný potvrdil, že oslovil žalobcu s tým, aby došlo k sprostredkovaniu predaja nehnuteľnosti, došlo k ohliadke nehnuteľnosti, poskytol mu všetky potrebné informácie a dokumenty, v podstate pristúpil aj k samotnému rokovaniu so záujemcami manželmi S. a nechal si zaslať všetky dokumenty potrebné k ukončeniu samotného obchodu. Tým je preukázaná jeho vôľa byť viazaný sprostredkovateľskou zmluvou. Žalovaný sa vyjadroval o odstúpení od spolupráce a predaja, čo predpokladá, že muselo dôjsť k samotnému uzatvoreniu právneho úkonu. Ústna dohoda o sprostredkovaní predaja nehnuteľnosti, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby žalovaný mal príležitosť uzavrieť s treťou osobou kúpnu zmluvu, na základe ktorej dôjde k zmene vlastníctva k nehnuteľnosti a žalovaný sa zaviazal zaplatiť za to žalobcovi odmenu vo výške 4 % z ceny, za ktorú sa nehnuteľnosť predá + príslušnú DPH. Predmetná dohoda obsahovala všetky náležitostí sprostredkovateľskej zmluvy v zmysle § 774 Občianskeho zákonníka, a to: a) určenie zmluvných strán, keď žalobca vystupuje ako sprostredkovateľ a žalovaný ako záujemca, b) predmet, ktorým je sprostredkovanie, obstaranie, nájdenie tretej osoby, teda záujemcu o kúpu nehnuteľnosti, čo mal súd preukázané svedeckými výpoveďami svedkýň K.y V. a I. C. a c) odmena, ktorej výška bola 4 % + DPH z ceny za ktorú bude nehnuteľnosť predaná, čo bolo potvrdené svedeckými výpoveďami svedkýň K. V. a I. C., ako aj výpoveďou žalobcu. Napriek tvrdeniu žalovaného, že na výške provízie sa s žalobcom nedohodol, možno vyvodiť záver, že k uzatvoreniu ústnej dohody došlo aj s poukazom na obvyklé stanovenie odmeny u žalobcu a konania žalovaného. Žalobcovi patrí odmena, pretože jeho pričinením došlo k predaju nehnuteľnosti v krátkom časom úseku po zrušení predaja sprostredkovaného žalobcom, čo bolo preukázané, výpoveď p. Jurákovej a aj obsahom uzatvorenej kúpnej zmluvy. Žalovaný svoju obranu založil na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že medzi účastníkmi bola uzavretá platná zmluva o sprostredkovaní. Žalovaný tvrdí, že s žalobcom sa nedohodol na žiadnych presných podmienkach, nebola dohodnutá presne suma, za akú sa má nehnuteľnosť predávať a vôbec
sa nehovorilo ani o výške odmeny v prípade odpredaja nehnuteľnosti. V občianskom súdnom konaní každý účastník má nielen povinnosť tvrdenia, ale aj povinnosť poskytnúť na svoje tvrdenia dôkazy (§ 120 O.s.p.). Dôkazné bremeno preukázať svoje tvrdenia pritom spočíva na tom účastníkovi, ktorý určitú skutočnosť tvrdí a ktorý z tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivejšie dôsledky v konaní. Žalovaný súdu nepreukázal svoje tvrdenia, naopak jeho konanie v priebehu spolupráce s žalobcom a následne po jeho ukončení a spôsobu ukončenia podporilo tvrdenia žalobcu. Z dôvodu, že žalovaný riadne a včas nezaplatil za služby poskytnuté žalobcom, ktorých cena a splatnosť boli špecifikované vo faktúre zaslanej odporcovi dostal sa s plnením do omeškania, a to dňom nasledujúcim po dni splatnosti faktúry.
6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 OSP a priznal náhradu trov konania plne úspešnému žalobcovi. Trovy konania žalobcu považované súdom za účelné, dôvodné a preukázané pozostávajú z titulu za zaplatený súdny poplatok vo výške 457,50 eur. Pokiaľ ide o uplatňované trovy právneho zastúpenia, súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu ich náhradu nepriznal, nakoľko tieto náklady považoval za neúčelné po zistení, že právny zástupca ako súčasne jeden z konateľov žalobcu a teda jeho štatutárny orgán je plne spôsobilý a schopný zastupovať žalobcu bez toho, aby na to splnomocnil svoju advokátsku kanceláriu. Takéto správanie považuje súd za zneužitie práva na právne zastúpenie a vzniknuté trovy nemožno považovať za účelné a hospodárne. Pokiaľ teda navrhovateľ splnomocnil na zastupovanie svoju advokátsku kanceláriu, konal v rozpore so zásadou účelnosti a hospodárnosti vynaložených trov a právo na ich náhradu mu neprináleží. Porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu, ktorým súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich nevyhodnotí ako účelne vynaložené.
7. Proti tomuto rozsudku v časti vo výroku o náhrade trov konania (III.) podal včas odvolanie žalobca, v ktorom namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm . d/, f/ a h/ CSP. Uviedol, že jeho právnym zástupcom je advokátka, ktorá nie je a nikdy nebola konateľom žalobcu, teda tvrdenie súdu prvej inštancie o tom, že právny zástupca žalobcu je jeden z konateľov žalobcu, nie je podložené a správne. Žalobca a jeho advokátka sú dva samostatné subjekty. Súd prvej inštancie neodôvodnil, prečo sa domnieva, že žalobca na zastupovanie splnomocnil svoju advokátsku kanceláriu. Poukázal na to, že ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Aj advokát, ktorý sa v súdnom konaní domáha svojho nároku vyplývajúceho ako z jeho podnikateľskej činnosti, tak i zo súkromnoprávneho vzťahu, resp. ktorý vystupuje v týchto vzťahoch na strane žalovanej, má právo dať sa v konaní zastúpiť zástupcom (advokátom), ktorého si zvolí (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.nz. 3MCdo 30/2012 zo dňa 17.10.2013). Konanie žalobcu, spočívajúce v tom, že sa dal v konaní zastupovať advokátom, je úplne legitímne. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie napadnutej časti vo výroku III. zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % (2856,57 eur ), do pätnástich dní. Uplatnil si aj trovy odvolacieho konania.
8. Proti rozsudku v časti vo výroku II. a III. podal včas odvolanie aj žalovaný, na základe odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 psím. e/ a h/ CSP. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj DPH, táto nemá predstavovať 19 % zo sumy 157 500,- eur (predajná cena domu) ale 19 % DPH zo sumy 6 300,- eur, teda ceny údajne poskytnutých služieb zo strany žalobcu pre žalovaného podľa § 22 ods. 13 veta prvá zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Zo svedeckých výpovedí maklériek žalobcu V. a C. v žiadnom prípade, ale nevyplýva súdom citované konštatovanie, že by odmena žalobcu bola zložená zo sumy 4 percentá + DPH. Naopak, svedkyňa V. na pojednávaní 01.12.2015 uviedla, že províziu mali nastavenú tak, že mimo Piešťan bola 4 % a v Piešťanoch 3,5 %. Svedkyňa C. na pojednávaní dňa 31.03.2016 uviedla, že výška provízie za predaj nehnuteľností v Piešťanoch bola 3 % a mimo Piešťan 4 %. Manželia boli podľa svedkyne uzrozumení s tým, že výška provízie bude 4 % z ceny, za ktorú sa nehnuteľnosť predá. Sám žalobca na pojednávaní dňa 01.12.2015 uviedol, že v tom čase mali podmienky uvedené aj na ich internetovej stránke, kde boli uvedené 3% pre mesto Piešťany a 4 % pre okolie mesta. Ani jedna zo svedkýň a ani sám žalobca nevypovedali tak, že by odmena za sprostredkovanie bola tvorená 4% a ešte k tomu DPH, všetci hovorili len o sume 4 %. Z týchto dôvodov záver súdu prvej inštancie, ktorý opiera časť istiny tvorenej práve DPH o výpovede svedkýň, nie je založený na skutkových zisteniach vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, takéto konštatovanie súdu je nepravdivé a nespravodlivé v neprospech žalovaného. Poukázal na to, že na údajný zmluvný vzťah medzi stranami by sa mal vzťahovať aj zákon č. 250/2007 Z .z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý žalobcovi ako dodávateľovi ukladá viacero
povinností. Ustanovenie § 2 písm. za, zb, § 14a ods. 1 tohto zákona vyžaduje, aby dodávateľ spotrebiteľovi uvádzal ceny vrátane DPH. Postup žalobcu voči žalovanému napĺňa znaky nekalej obchodnej praktiky podľa § 7 ods. 1 ods. 2 a § 8 ods. 1 citovaného zákona. Uvedenie ceny služby bez prirátania DPH mohlo podstatne ovplyvniť rozhodovanie žalovaného ako aj každého iného spotrebiteľa. Nekalé obchodné praktiky sú zakázané a zákon s nimi spája ten následok, že súd nemôže poskytnúť súdnu ochranu dodávateľovi čo do práva na plnenie, ktoré dodávateľ úplatní voči spotrebiteľovi na základe zmluvného ustanovenia dosiahnutého nekalou obchodnou praktikou. Takto dojednaná cena služby je potom neplatná pre rozpor so zákonom podľa § 3 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že žalobca s ním nikdy osobne nejednal o obsahu sprostredkovateľskej zmluvy a o výške provízie. O tejto skutočnosti osobne jednal len s manželkou žalobcu, ale v danom prípade nešlo o majetok patriaci do BSM, ale len o výlučné vlastníctvo žalovaného. Túto skutočnosť súd taktiež nevyhodnotil. Žalovaný osobne nikdy neprejavil vôľu s podstatnou náležitosťou sprostredkovateľskej zmluvy, teda odmenou žalobcu, ani ústne ani písomne. Žalovaný bol ako spotrebiteľ na prvých dvoch stretnutiach, ktorých sa zúčastnila jeho manželka, zavádzaný zo strany žalobcu, aká je podstatná náležitosť sprostredkovateľskej zmluvy. Súd prvej inštancie sa v konečnom rozhodnutí vôbec nezaoberal protichodnými svedeckými a účastníckymi výpoveďami ohľadom uvedeného. Ústna sprostredkovateľská zmluva podľa neho nebola riadne uzatvorená z dôvodu, že absentovala obligatórna náležitosť, a to riadne stanovenie odmeny. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a uloží žalobcovi povinnosť nahradiť mu trovy konania.
9. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne vyjadril tak, že výroková časť, v ktorej súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 7 497,- eur, teda 6 300,- eur + 19% DPH, sú vecne správne, nebola mu priznaná DPH z kúpnej ceny 157 500,- eur. Svedkyne (maklérky) vypovedali k okolnostiam uzavretia ústnej sprostredkovateľskej zmluvy ako priame svedkyne, zo strany súdu ani strán im nebola počas výsluchu položená otázka, či bola provízia s DPH alebo bez. Žalobca bol v tom čase platcom DPH a žalovaný bol o tejto skutočnosti informovaný. Žalovaný nikdy nerozporoval dohodnutú odmenu ohľadne položky DPH. Obranu žalovaného považoval za účelovú, žalovaný mal od začiatku vedomosť o výške odmeny a s touto súhlasil. Ak podľa neho nemalo prísť k dohode, je otázne, prečo uvádza, že k dohode došlo, ale nevedel o tom, že k 4% treba pripočítať DPH. Výška odmeny je uvedená aj v evidenčnom liste spísanom pri prvej obhliadke. Výpoveďou žalobcu a svedkýň V. a C. bolo potvrdené, že výška odmeny je základnou a prvou otázkou každého klienta. Bez dohody o výške provízie obchod ďalej nepokračuje. Poukázal na § 2 písm. za/ a zb/, § 14 zákona č. 250/ 2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, z ktorých vyplýva, že zákon sa nevzťahuje na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Ústne uzavretú sprostredkovateľskú zmluvu, kde sa jej účastníci individuálne dohodli na jej podstatných náležitostiach, nemožno bez ďalšieho posudzovať v režime spotrebiteľskej zmluvy. Za neprijateľný považoval názor žalovaného, že jeho postup naplnil znaky nekalej obchodnej praktiky. Práve naopak, dobrým mravom odporuje správanie žalovaného, ktorý obišiel žalobcu potom, čo mu tento vysvetlil právny postup predaja, vypracoval a zaslal mu kúpne zmluvy, ktoré následne žalovaný použil a uzavrel s kupujúcimi, s ktorými ho zoznámil žalobca, zmluvu. Všetky náležitosti sprostredkovateľskej zmluvy boli medzi stranami individuálne dohodnuté, žalovaný pri uzavretí zmluvy vedel o výške odmeny. Na obhliadke dňa 20.05.2013, kedy došlo k dohode ohľadne sprostredkovania, bol prítomný priamo žalovaný, čo opakovane potvrdil. Poukázal na rozpory vo výpovedi manželky žalovaného i samotného žalovaného. V konaní predložil aj iné sprostredkovateľské zmluvy, z ktorých vyplýva výška odmeny za sprostredkovanie, ktoré potvrdili skutočnosť, že nebol dôvod na to, aby výška odmeny u žalovaného bola iná ako obvykle. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.
10. Žalovaný sa ďalej písomne vyjadril tak, že má za to, že súd prvej inštancie v časti rozsudku, kde žalobcovi priznal právo na 19% DPH pochybil a v tejto časti je jeho rozhodnutie prekvapivé, neodôvodnené a nepreskúmateľné. Žalovaný nebol informovaný o výške provízie žalobcu a ani o výške DPH. Poukázal na to, že odvolaním napáda aj platnosť uzavretia sprostredkovateľskej zmluvy a nespravodlivé priznanie DPH. Ak súd vyvodí, že nebola platne uzavretá zmluva, suma DPH sa stáva bezpredmetnou. Pre prípad, že súd ustáli, že zmluva bola platne uzavretá, treba skúmať, či priznané zložky finančnej sumy boli priznané správne a spravodlivo, a z tohto titulu napadá okrem samotnej platnosti uzavretia zmluvy aj časť priznanej sumy (DPH). Žalovaný až do vydania rozsudku DPH nerozporoval, pretože bol prekvapený samotným rozsudkom. Zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní.
11. Žalobca sa písomne vyjadril tak, že skutočnosť ohľadne DPH medzi stranami nebola sporná, vo svojich vyjadreniach žalovaný nikdy nerozporoval dohodnutú odmenu ohľadne položky DPH. Žalovaný iba opakovane tvrdí, že nebol riadne informovaný o výške provízie žalobcu, najmä nebol informovaný z akých súm sa provízia skladá. Z tohto tvrdenia vyplýva, že mal vedomosť o výške provízie. Opätovne poukázal na skutkové okolnosti prípadu. Opakovane zdôraznil, že na právny vzťah medzi stranami sa nevzťahuje zákon o ochrane spotrebiteľa a poukázal na rozpory vo výpovediach žalovaného.
12. Krajský súd v Trenčíne , ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v § 470 ods. 1 CSP ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného predpisu - zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle uvedenej úpravy platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu a odvolania žalovaného nariaďovať pojednávanie.
13. Žalobca vo svojom odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a žalovaný dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e/ a h/ CSP.
14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní ( napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.
15. Situácia, ak súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) predstavuje vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal.
16. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
17. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
18. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že odvolanie žalovaného i odvolanie žalobcu sú dôvodné.
19. Základná odvolacia námietka žalovaného spočívala v tvrdení o neplatnosti sprostredkovateľskej zmluvy, ktorá mala byť v zmysle žaloby medzi stranami dohodnutá, pre chýbajúcu podstatnú náležitosť sprostredkovateľskej zmluvy podľa § 774 Občianskeho zákonníka, a to dojednanie odmeny sprostredkovateľa.
20. Podľa § 774 Občianskeho zákonníka sprostredkovateľskou zmluvou sa sprostredkovateľ zaväzuje obstarať záujemcovi za odmenu uzavretie zmluvy a záujemca sa zaväzuje sprostredkovateľovi poskytnúť odmenu vtedy, ak bol výsledok dosiahnutý pričinením sprostredkovateľa.
21. Sprostredkovateľská zmluva podľa Občianskeho zákonníka je neformálnou zmluvou, čo však nič nemení na tom, že na jej platnosť sa vyžaduje dohoda zmluvných strán o jej podstatných náležitostiach. Medzi podstatné obsahové náležitosti zmluvy o sprostredkovaní patrí a/ predmet záväzku
sprostredkovateľa, b/ odmena sprostredkovateľa. Pokiaľ ide o odmenu (províziu) táto musí byť v sprostredkovateľskej zmluve viazaná na dosiahnutie výsledku pričinením sprostredkovateľa. Odmena nemusí byť vyčíslená, ale postačí určenie kritérií pre jej výpočet. Ak sprostredkovateľská zmluva neobsahuje dojednanie o odmene, je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Pri určení výšky odmeny (provízie ) platia nasledovné zásady : rozhodujúce je predovšetkým dohoda strán, ktorá je obmedzená tým, že výška odmeny nesmie presahovať odmenu stanovenú všeobecne záväzným právnym predpisom a nesmie byť neprimeraná; ak niet dohody strán o výške odmeny, je smerodajná odmena stanovená všeobecne záväzným právnym predpisom; ak nie dohody a ani právny predpis neustanoví výšku odmeny, sprostredkovateľovi prislúcha primeraná (obvyklá) odmena. V súčasnosti neexistuje žiadny všeobecne záväzný právny predpis, ktorý by stanovoval výšku provízie. Zmluva vo všeobecnosti je uzavretá momentom zhody (konsenzu) vôle zmluvných strán o obsahu zmluvy. Prijatím návrhu na uzavretie zmluvy bez zmien a doplnkov dochádza k zmluvnému konsenzu, ktorý má právotvorné účinky na vznik zmluvy. Predpokladom vzniku každej zmluvy je zhoda vôle navrhovateľa a adresáta úkonu; zhoda vôle sa musí vzťahovať na celý obsah zmluvy.
22. V prejednávanej veci súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že medzi stranami došlo k riadnemu uzavretiu sprostredkovateľskej zmluvy, vrátane žalovaným od počiatku namietaného konsenzu ohľadne výšky odmeny sprostredkovateľa (žalobcu). Dojednanie strán o odmene (4 % z kúpnej ceny nehnuteľnosti + DPH) podľa názoru súdu prvej inštancie vychádza z výpovede žalobcu a svedkýň Marianny V. a I. C. (maklériek žalobcu).
23. Je pravdou, že žalobca tvrdil, že medzi stranami bola uzavretá sprostredkovateľská zmluva, pričom odmena sprostredkovateľa bola stranami dojednaná na 4 % z ceny, za ktorú sa nehnuteľnosť predá + DPH. Svoje tvrdenie preukazoval o.i. aj evidenčným listom, vystaveným maklérkou žalobcu (p. Oslanskou) dňa 19.05.2013, pri ktorej bol osobne prítomný aj žalovaný. Evidenčný list zo dňa 19.05.2013 však nemá charakter právneho úkonu, nie je podpísaný žiadnou zo zmluvných strán a len na jeho základe nemožno vyvodiť, že medzi stranami došlo k dohode o výške sprostredkovateľskej odmeny tak, ako uvádza žalobca. Žalovaný od počiatku tvrdil, že mu nebola výška odmeny oznámená, na tejto sa so žalobcom nedohodol. Výška provízie im bola oznámená až deň pred plánovaným podpisom kúpnej zmluvy s manželmi S., po stretnutí strán v kancelárii žalobcu dňa 05.10.2013. Jeho výpoveď potvrdila i jeho manželka (07.01.2016) s tým, že výšku odmeny žalobcu pri prvej ohliadke namietali a bolo im oznámené, že s touto je možné ešte niečo urobiť. S maklérkami sa dohodli, že dom zaradia do ponuky a ostatné sa ešte dorieši. Sprostredkovateľská zmluva v písomnej forme jej bola predložená p. V., ktorá ju kontaktovala, až deň pred podpisom kúpnych zmlúv (v sobotu), na parkovisku, v aute. S výškou odmeny žalobcu nesúhlasila a odmietla zmluvu podpísať. Svedkyňa K. V. na pojednávaní dňa 01.12.2015 uviedla, že manželom V. na prvej ohliadke oznámili s kolegyňou C. výšku provízie, ktorú mali nastavenú tak, že mimo Piešťan bola 4 % v Piešťanoch bola 3,5 % s tým, že čo si pamätá, nejaké námietky k tomu neboli, mala za to, že boli dohodnutí. O stretnutí s manželkou odporcu v časovom úseku po stretnutí strán v kancelárii (05.10.2013) do dňa plánovaného podpisu kúpnej zmluvy s manželmi S. (07.10.2013) nevypovedala. Svedkyňa I. C., ktorá bola prítomná pri prvej ohliadke nehnuteľnosti, na ktorej sa zúčastnili žalovaný, jeho manželka, ona a p. V., uviedla, že sa dohodli i na výške provízie, ale presnú sumu uviesť nevedela. Výška provízie za predaj nehnuteľností v Piešťanoch bola 3 % a mimo Piešťan 4 %. Manželia boli uzrozumení s tým že výška provízie bude 4 % z ceny, za ktorú sa nehnuteľnosť predá. V prípade, ak by klient pri obhliadke nesúhlasil s výškou provízie, nedochádzalo by k pokračovaniu jednaní o ďalších podmienkach. Taktiež uviedla, že p. V. oznámila, že manželia súhlasia s výškou provízie a ona už potom pokračovala sama. Nepamätala si na námietky žalovaného ohľadom výšky provízie.
24. Z uvedeného vyplýva, že záver súdu prvej inštancie ohľadom naplnenia všetkých podstatných náležitostí sprostredkovateľskej zmluvy v prejednávanej veci s tým, že dojednaná odmena žalobcu bola 4 % z predajnej ceny nehnuteľnosti + DPH je minimálne predčasný.
25. Súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom nevenoval odstráneniu rozporov vo výpovediach žalovaného a jeho manželky na strane jednej a výpovedi svedkýň V. a C. na strane druhej v tom smere, že sa nezaoberal otázkou, či žalovanému bola na prvej ohliadke nehnuteľnosti dňa 20.05.2013 oznámená skutočná a konkrétna výška odmeny žalobcu v rámci sprostredkovateľskej zmluvy, ktorej premetom malo byť sprostredkovanie predaja konkrétnej nehnuteľnosti žalovaného žalobcom ( keď svedkyne V. a C. zhodne vypovedali, že manželom V. oznámili len všeobecný údaj o tom, že výška
provízie pre ich kanceláriu je nastavená na sumu 4 % mimo Piešťan a sumu 3,5 % /resp. dokonca 3 % , ako uviedla svedkyňa C./ v N.). I. C. pritom síce jednoznačne uviedla, že došlo k dohode o výške odmeny, avšak konkrétnu výšku sama uviesť nevedela. Ďalej síce potvrdila, že na ohliadke, pri ktorej malo dôjsť k uzavretiu sprostredkovateľskej zmluvy sa zúčastnil žalovaný, jeho manželka, maklérka V. a ona a že došlo k dohode, vrátane dohody o výške odmeny žalobcu, avšak zároveň uviedla, že maklérke V. oznámila, že manželia súhlasia s výškou provízie a ona už potom pokračovala sama. Z obsahu spisu nie je zrejmé, kedy a pri akej príležitosti tak učinila, keď podľa jej tvrdení mala byť priamo na stretnutí, kde k dohode došlo, i s p. V. prítomná. Súd prvej inštancie ďalej vôbec nevenoval pozornosť skutkovému tvrdeniu žalovaného a jeho manželky, že v čase medzi stretnutím strán v kancelárii žalobcu dňa 05.10.2013 a plánovaným podpisom kúpnej zmluvy s manželmi S. (dňa 07.10.2013) došlo k stretnutiu s maklérkou žalobcu p. V., ktorá jej predložila na podpis písomné vyhotovenie sprostredkovateľskej zmluvy, a ktoré ona odmietla podpísať z dôvodu nesúhlasu s navrhovanou výškou provízie a v napadnutom rozsudku sa s týmto skutkovým tvrdením nevysporiadal.
26. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý dospel k (podľa názoru odvolacieho súdu predčasnému) záveru, že došlo medzi stranami k dohode o výške odmeny žalobcu, ďalej vôbec nevyplýva, z čoho vyvodil, že dojednaná výška odmeny už v sebe nezahŕňala i DPH a preto je nutné priznanú sumu odmeny o DPH navýšiť. Záver súdu, že odmena predstavovala „4 % + DPH z ceny za ktorú bude nehnuteľnosť predaná, čo bolo potvrdené svedeckými výpoveďami svedkýň K. V. a I. C., ako aj výpoveďou navrhovateľa“ (strana 6 rozsudku), nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože svedkyne V. a C. pri svojich výpovediach žiadne tvrdenie ohľadne DPH vôbec neuviedli. V tomto smere je nakoniec dôvodná i odvolacia námietka žalovaného, že hoci súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovi na základe dohody strán patrí odmena 4 % z ceny, za ktorú bude nehnuteľnosť predaná a DPH, vôbec sa nezaoberal prípustnosťou takejto dohody z hľadiska prípadnej ochrany spotrebiteľa, resp. vyhodnotením, či v danej veci ide alebo nejde o spotrebiteľský právny vzťah alebo nie.
27. Pokiaľ ide o výrok III. napadnutého rozsudku, tento predstavuje výrok závislý od rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej. Napriek uvedenému považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že ani záver súdu prvej inštancie o tom, že trovy právneho zastúpenia žalobcu nie sú účelne vynaložené, pretože jeho zástupcom je konateľ žalobcu, nemá oporu v spise. Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že advokátka JUDr. S. D. A., ktorú žalobca na svoje zastupovanie splnomocnil (č.l. 6), nie je konateľkou ani spoločníčkou žalobcu a ani ňou nikdy nebola. Taktiež je dôvodná odvolacia námietka žalobcu, že žalobca tak, ako ktorákoľvek iná fyzická alebo právnická osoba, má právo zvoliť si advokáta, ktorý ho zastupuje v konaní, na čom nič nemení ani fakt, že konateľ žalobcu (ktorým je právnická osoba) má právnické vzdelanie a poskytuje advokátske služby.
28. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. a v súvisiacom výroku o trovách konania (III.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP. V ďalšom konaní súd prvej inštancie doplní skutkové zistenia na odstránenie popísaných rozporov v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (§ 150 ods. 2 CSP), vec opätovne skutkovo i právne posúdi v naznačenom smere, vysporiada sa komplexne s argumentáciou strán v konaní, a vo veci rozhodne, pričom svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s § 220 CSP.
29. Toto uznesenie prijal Krajský súd Trenčín pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).