Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_6CoP-6-2018.pdf
PDF · 88.68 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoP/6/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek senátu Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej vo veci navrhovateľky D. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., C. XXXX/X, zastúpenej JUDr. Soňou Suchánovou, advokátkou so sídlom Trenčín, Partizánska 7571/58 proti X. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., I. XXXX/X, zastúpenému JUDr. Ing. Vierou Kolačanskou, advokátkou so sídlom Trenčín, Nám. Sv. Anny 7269/20A, o určenie príspevku na rozvedenú manželku, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 17Pc/6/2017-101 zo dňa 19. októbra 2017, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o nároku na náhradu trov konania m e n í tak, že žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.
II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie v záhlaví identifikovaným rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia príspevku na jej výživu 120,- eur mesačne od 17.02.2017 voči svojmu bývalému manželovi, X. D. O trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľka je povinná nahradiť X. D. trovy konania 679,40 eur.
2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že v konaní neboli zistené základné podmienky na priznanie príspevku na rozvedenú manželku podľa § 72 ods. 1,2,3, § 75 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine.
3. Podstata argumentácie navrhovateľky spočívala v tvrdení, že vzhľadom na jej vek je nezamestnateľná. Aj keď je možné toto tvrdenie uznať, jeho následkom však nie je to, že by v dôsledku tejto skutočnosti mala právo na príspevok na jej výživu od bývalého manžela. Zmyslom príspevku na výživu rozvedeného manžela je zabezpečenie primeranej výživy, teda zabezpečenie primeranej (dôstojnej) životnej úrovne bývalého manžela. Po vykonanom dokazovaní je však potrebné uzavrieť, že životná úroveň navrhovateľky je primeraná (dôstojná). Navrhovateľka má zabezpečený pravidelný mesačný príjem z dávok sociálneho zabezpečenia v sume 423,- eur a vzhľadom na túto výšku príjmu nie je potrebné, aby bola odkázaná na iný príjem, napr. z pracovnej činnosti. Preto u nej nie je možné naplniť ani základnú zákonnú podmienku spočívajúcu v tom, že nie je schopná sama sa živiť. Jednoducho povedané, navrhovateľka má zabezpečenú riadnu výživu zo štátneho sociálneho zabezpečenia v starobe. Navrhovateľka je starobnou dôchodkyňou s bežnými životnými nákladmi a približne priemernou výškou starobného dôchodku (k 30.09.2017 bola výška priemerného starobného dôchodku v sume 427,80 eur). Je preto irelevantné tvrdenie navrhovateľky, že je nezamestnateľná. Vzhľadom na jej vek je prirodzené, že nepracuje. Súd prvej inštancie poukázal i na zavedený systém sociálneho zabezpečenia, resp. starobných dôchodkov, ktoré vypláca štát ľuďom v postproduktívnom veku. Preto je vôbec problematické uvažovanie o tom, že by navrhovateľka spĺňala podmienku toho, že nie je schopná sama sa živiť. O tejto podmienke by bolo možné uvažovať v prípade, ak by navrhovateľka
bola poberateľkou veľmi nízkeho starobného dôchodku, mala by zvýšené výdavky, prevyšujúce jej príjem, nemala by žiadny majetok a pod., čo však v danom prípade splnené nie je. Navrhovateľka býva sama v trojizbovom byte, nespláca žiadne dlhy, je vlastníčkou záhradnej chatky s pozemkami o celkovej výmere 1.997 m2 v Soblahove, dopestuje si sezónnu zeleninu a ovocie, platí si životnú poistku so štvrťročným poistným vo výške približne 51 eur. Toto poistenie z vlastných dôvodov nechce ukončiť. Argumentuje tým, aby ju mali za čo deti slušne a dôstojne pochovať. V rozpore s touto argumentáciou je však tvrdenie navrhovateľky, že jej syn K. poskytol 5 000,- eur na rekonštrukciu WC a kúpeľne a syn X. jej poskytol 20 000,- eur na vyplatenie jej bývalého manžela z BSM. Zjavne teda jej synovia nie sú odkázaní na sporenie navrhovateľky za účelom zaobstarania jej pohrebu. Takisto dobrovoľne platí aj poistenie chatky. O slušnej životnej úrovni navrhovateľky svedčí aj skutočnosť, že po predaji rodinného domu v roku 2009 darovala synovi X. peňažné prostriedky v sume približne 40 000,- eur na kúpu bytu. Ak navrhovateľka poukazovala na trojnásobne vyšší mesačný príjem jej bývalého manžela, k tejto argumentácii súd opätovne uvádza, že príspevok na výživu rozvedeného manžela neslúži na vyrovnanie životnej úrovne bývalých manželov. Preto je irelevantná skutočnosť, že bývalý manžel navrhovateľky má vyšší príjem ako navrhovateľka, resp. existuje rozdielna životná úroveň účastníkov konania. Nakoniec však nie je možné urobiť jednoznačný záver o nižšej životnej úrovni navrhovateľky oproti jej bývalému manželovi, pretože aj keď jej bývalý manžel má vyšší dôchodok, býva v jednoizbovom byte a spláca úver do roku 2026, v súčasnosti v zostatkovej výške 17 000,- eur. Neobstojí ani argumentácia navrhovateľky, že byt v ktorom býva, je založený v prospech banky, ktorá poskytla úver jej synovi, v dôsledku čoho ho nemôže predať. Ako správne uviedla právna zástupkyňa bývalého manžela navrhovateľky, v prípade predaja bytu, ktorý je zároveň zálohom, je možné preniesť záložné právo na inú nehnuteľnosť. Súd prvej inštancie zdôraznil, že to, aké mali bývalí manželia nezhody počas ich manželstva, nie je v danej veci relevantné. Príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi sú relevantné iba pri určení rozsahu príspevku na výživu, nie pri ustálení toho, či bývalý manžel alebo manželka majú právo na tento príspevok. Zapríčinenie rozvratu manželstva jedným z manželov automaticky nezakladá jeho povinnosť prispievať druhému manželovi na jeho výživu. V tejto časti bola preto argumentácia oboch účastníkov konania pre rozhodnutie súdu irelevantná.
4. O trovách konania súd rozhodol podľa § 55 CMP tak, že priznal bývalému manželovi navrhovateľky náhradu trov konania, pretože to s ohľadom na okolnosti prípadu považoval za spravodlivé. Návrh na priznanie trov konania bývalý manžel navrhovateľky podal s odôvodnením, že navrhovateľka podala nedôvodný návrh, na čo bola upozornená už iným advokátom, a to JUDr. Jiřím Choutkom (túto skutočnosť uvádza aj právna zástupkyňa navrhovateľky vo svojom vyjadrení z 12.04.2017) a je tak spravodlivé požadovať od nej náhradu trov konania. Súd prvej inštancie tento argument akceptoval, pretože po zistení skutkového stavu je jednoznačné, že navrhovateľka nie je na výživu od bývalého manžela odkázaná. Išlo tak o zbytočné vyvolanie súdneho konania, v ktorom vznikli druhému účastníkovi konania trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia. Súd vyčíslil trovy právneho zastúpenia bývalého manžela navrhovateľky podľa ustanovení § 10 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a/, c/, d/ a § 16 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Právna zástupkyňa bývalého manžela navrhovateľky vykonala štyri úkony právnej služby: príprava a prevzatie zastúpenia zo dňa 08.03.2017, písomné podanie na súd vo veci samej zo dňa 08.03.2017, písomné podanie na súd vo veci samej zo dňa 23.05.2017 a účasť na konaní pred súdom - pojednávanie dňa 19.10.2017 v trvaní od 08.15 hod. do 10.10 hod. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby je podľa § 10 ods. 3 vyhlášky určená vo výške 161,01 eur za jeden úkon právnej služby, vychádzajúc z tarifnej hodnoty 4.574,61 eur (120 eur mesačne od 20.02.2017 do 24.04.2020). Náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) v roku 2017 je 8,84 eur za jeden úkon. Bývalému manželovi navrhovateľky tak vznikli trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 679,40 eur, ktoré tvoria jeho trovy v tomto konaní.
5. Proti tomuto rozsudku v časti vo výroku o nároku na náhradu trov konania podala včas odvolanie navrhovateľka, v ktorom navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Uviedla, že podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak zákon neustanovuje inak. Použitie § 55 CMP je výnimočným ustanovením a je možné len ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Navrhovateľka si návrhom uplatnila na súde svoje zákonné právo, žiadala priznať výživné na rozvedeného manžela, nakoľko sa osobne domnieva, že má na takýto nárok právo podľa ustanovení zákona o rodine. Aplikácia § 55 CMP nie je závislá na predpoklade úspechu v konaní niektorej zo strán a v tomto smere je
chybné konštatovanie súdu prvej inštancie, že vyvolala zbytočný spor. Súd prvej inštancie ako jediný dôvod aplikácie § 55 CMP uviedol, že akceptuje to, že navrhovateľka podala nedôvodný návrh, na čo bola upozornená iným advokátom. Osobný názor iného advokáta, ktorý vo veci navrhovateľku nezastupoval, túto právnu vec neriešil, nemôže slúžiť ako jediný argument na to, že navrhovateľka nemala uplatniť svoje právo na súde. Súd môže pri rozhodovaní postupovať len s ohľadom na okolnosti daného prípadu, teda konania a nezohľadňovať údajné vyjadrenie iného advokáta, ktorý navrhovateľku nezastupoval. Podľa jej názoru mal súd prvej inštancie prihliadať aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi. Ak tak neurobil, následne chybne konštatoval, že vyvolala zbytočné súdne konanie. Poukázala aj na nesprávnosť výpočtu odmeny za 1 úkon právnej služby podľa § 10 ods. 3 vyhlášky č. 655 /2004 Z.z., keď žiadala priznať príspevok 120,- eur mesačne s účinnosťou od podania návrhu. Výpočet súdu na základ pre výpočet jedného úkonu právnej služby vo výške 4574,61 eur sa potom javí byť absurdný. Poukázala aj na nedodržanie § 263 ods. 1 CSP pri rozhodovaní o trovách konania.
6. X. D. sa k odvolaniu navrhovateľky písomne vyjadril tak, že žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie napadnutej časti potvrdil. Navrhovateľka si síce uplatnila svoje zákonné právo na príslušnom súde, ale už v čase uplatnenia práva si bola vedomá objemu majetku, ktorý vlastní a právneho posúdenia veci advokátom, ktorý ju zastupoval pri vyporiadaní BSM po rozvode manželstva. Je pravda, že v mimosporovom konaní vo všeobecnosti žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Zákonodarca však nemal na mysli nedôvodné a zbytočne podávané žaloby, a preto je toto všeobecné pravidlo korigované okrem iného ustanovením, podľa ktorého súd môže priznať náhradu trov konania, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Poukázal na preventívnu funkciu trov konania v občianskom procese. Navrhovateľka sa dala zastupovať advokátkou, ktorú si sama zvolila, bola uzrozumená s tým, že bude nevyhnutné z jej strany tieto služby uhradiť. Za tejto situácie by bolo nespravodlivé požadovať od druhého účastníka konania, aby v konaní vystupoval bez právneho zástupcu alebo, aby napriek úspechu v konaní, sám znášal trovy svojho právneho zastúpenia. S námietkou navrhovateľky ohľadne zisťovania dôvodov, ktoré viedli k rozvratu manželstva, sa súd prvej inštancie vysporiadal. Zastával názor, že predmetom právnej služby bolo opakujúce sa plnenie na čas kratší ako 5 rokov, pričom pri výpočte trov konania súd vychádzal striktne z príslušných právnych noriem a správne určil sumu odmeny za 1 úkon právnej služby.
7. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.
8. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 2 ods. 1,2, § 65 a 66 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“). Podľa § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) nebolo potrebné na prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie.
9. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti potrebné zmeniť podľa § 388 CSP.
10. Navrhovateľka vo svojom odvolaní z hľadiska jeho obsahu namietala nesprávne právne posúdenie otázky nároku účastníkov na náhradu trov konania súdom prvej inštancie.
11. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.
12. Po preskúmaní veci odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľky ako dôvodné.
13. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
14. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním, alebo bránením práva.
15. Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
16. Podľa § 55 CMP súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.
17. Podľa § 58 CMP O nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
18. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď X. priznal nárok na náhradu trov konania podľa § 55, § 58 CMP.
19. Súd prvej inštancie priznal X.i D. proti navrhovateľke nárok na náhradu trov konania s odôvodnením, že navrhovateľka podala nedôvodný návrh, na čo bola upozornená už iným advokátom. V konaní bolo zistené, že navrhovateľka nie je na výživu od bývalého manžela odkázaná a išlo tak o zbytočné vyvolanie súdneho konania, v ktorom vznikli druhému účastníkovi konania trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia. Súd prvej inštancie zároveň určil výšku tejto náhrady v súlade s § 58 CMP.
20. Ust. § 52 CMP vyjadruje základnú zásadu civilného mimosporového konania, v zmysle ktorej žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ktoré si v konaní platil. Každý z účastníkov si teda sám znáša trovy, ktoré v konaní platil. Civilný mimosporový poriadok však pripúšťa určité výnimky, stanovené v § 53 až 55 CMP.
21. Ustanovenie § 55 CMP oprávňuje súd priznať náhradu trov konania aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov konania priznať. Treba zároveň zdôrazniť, že pre aplikáciu § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.
22. V tomto smere je potom dôvodná odvolacia argumentácia navrhovateľky ohľadne toho, že skutočnosť, že v konaní bola neúspešná ( a teda podľa názoru súdu prvej inštancie vyvolala zbytočné súdne konanie) nemôže byť ako jediná, sama osebe, dôvodom na aplikáciu § 55 CMP. Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľka využila svoje ústavné právo na súdnu ochranu (čl. 46 a nasl. Ústavy SR), podala kvalifikovaný návrh, v konaní využívala svoje procesné práva a plnila svoje procesné povinnosti a samotná skutočnosť, že súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že jej nárok nie je dôvodný, nemôže viesť k záveru, že X. D. vznikol nárok na náhradu všetkých trov súdneho konania. Pokiaľ ide o argument X. D., že navrhovateľka bola na neúspech v konaní upozornená advokátom, išlo o advokáta, ktorý navrhovateľku v tomto konaní ( a ani mimo neho, pokiaľ ide o jej nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela) nezastupoval; nezastupoval ani protistranu a nebol účastníkom tohto súdneho konania. Nie je potom možné vyvodiť, že navrhovateľka mala predpokladať bezúspešnosť svojho nároku na základe tvrdenia tretej osoby, ktorá vo veci nebola žiadnym spôsobom zainteresovaná.
23. Na základe uvedeného, posúdiac návrh X. D. na priznanie nároku na náhradu trov konania na základe jediného argumentu, že navrhovateľka podala nedôvodný návrh, na čo bola upozornená už iným advokátom, odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že vo veci nie sú dané okolnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 55 CMP v tom zmysle, že by bolo s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé, aby bola navrhovateľka zaviazaná na náhradu trov konania X. D..
24. Z tohto dôvodu rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o trovách konania zmenil podľa § 388 CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Vzhľadom na uvedené sa už potom z dôvodu hospodárnosti nezaoberal odvolacími dôvodmi týkajúcimi sa správnosti výpočtu odmeny advokáta X. D..
25. Keďže X. D. si uplatnil i nárok na trovy odvolacieho konania, odvolací súd o nároku rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, § 57 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože v odvolacom konaní nezistil existenciu dôvodov na aplikáciu § 54, § 55 CMP (že by niektorý z účastníkov zavinil vznik trov odvolacieho konania, resp. že by priznanie nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo vzhľadom na okolnosti prípadu spravodlivé).
26. Toto uznesenie prijal Krajský súd Trenčín pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).