Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Cb/429/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Martinou Brniakovou, v právnej veci žalobcu: MV - ENERGY, s.r.o., so sídlom Dlhá 52, 971 01 Prievidza, IČO: 36 865 451, právne zastúpeného: POLÁČEK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Hurbanovo nám. 1, Bratislava, 811 06, IČO: 50 568 124, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 56.515,68 EUR s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd z a s t a v u j e konanie v časti prevyšujúcej právo žalobcu na zaplatenie sumy 56.515,68 EUR spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 47.096,40 EUR od 8.10.2016 do zaplatenia a s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 9.419,28 EUR od 10.1.2018 do zaplatenia.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 56.515,68 EUR spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 47.096,40 EUR od 8.10.2016 do zaplatenia a s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 9.419,28 EUR od 10.1.2018 do zaplatenia, toto všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 79,18 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1.Žalobou zo dňa 25.9.2015, ktorá bola súdu doručená dňa 6.10.2015 žalobca navrhol, aby bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú pohľadávku v sume 18.838,56 EUR spolu s úrokom z omeškania v percentuálnych sadzbách a za dobu omeškania tak, ako vyplýva zo špecifikácie petitu písomného vyhotovenia žaloby. Na odôvodnenie žalobou uplatnenej pohľadávky žalobca poukázal na skutočnosť, že je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny zo slnečnej energie s adresou sídla ul. P., XXX XX G., s názvom zdroja Fotovoltaická elektráreň U. - W. s inštalovaným výkonom 0,806 MW. Uvedenú skutočnosť preukazuje i rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví /ďalej už len ÚRSO/ č. XXXX/XXXX/E-D. zo dňa 18.12.2013. Žalovaný je prevádzkovateľom distribučnej sústavy, do ktorej je žalobca pripojený. Žalobca poukázal na skutočnosť, že dňa 11.7.2013 ÚRSO vydal vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike pre rok 2014 /ďalej už len Vyhláška o cenovej regulácii/. Vyhláška o cenovej regulácii pre výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup do distribučnej sústavy /tzv. G-komponent/, ktorá platba sa uplatňuje od 1.1.2014. Platba za prístup do distribučnej sústavy bola Vyhláškou o cenovej regulácii zavedená v úprave § 26 ods. 23, 24, 25 a 26, ktoré žalobca v písomnom vyhotovení žaloby zacitoval. Dňa 28.11.2013 ÚRSO vydal cenové rozhodnutie č. XXXX/XXXX/E, ktorým stanovil 12-mesačnú rezervovanú kapacitu. Na túto hodnotu odkazuje Vyhláška o cenovej regulácii v rámci upresnenia výšky platby za prístup do distribučnej sústavy. Cenové rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 9.1.2014 a tarify v ňom uvedené boli schválené pre celý rok 2014. Cenové rozhodnutie stanovuje 12-mesačnú rezervovanú kapacitu vo výške 4.845,30

EUR za 1 MW za jeden mesiac. V prípade zariadenia výrobcu elektriny pripojeného do distribučnej sústavy žalovaného s inštalovaným výkonom 1 MW výška ročnej platby za prístup do distribučnej sústavy predstavuje 17.443,08 EUR. Žalovaný fakturoval žalobcovi za prístup do distribučnej sústavy pravidelne na mesačnej báze a počas roka 2014 mu vystavil 12 faktúr, ktoré boli riadne uhradené a svojím číslom, variabilným symbolom, dňom vystavenia a dňom úhrady sú špecifikované v bode 9 C časti I písomného vyhotovenia žaloby. Žalobca považuje konanie žalovaného, ktorý od žalobcu požaduje úhradu platby za prístup do distribučnej sústavy za nedôvodné a za protiprávne. Na vyplatenie predmetnej platby neexistuje na strane žalovaného žiaden zmluvný, ani zákonný dôvod. Medzi žalobcom a žalovaným nebola uzatvorená žiadna zmluva, ktorá by oprávňovala žalovaného na uplatnenie platby za prístup do distribučnej sústavy a rovnako neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by mohlo byť právnym základom pre uplatnenie platby. Rovnako neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by splnomocňovalo ÚRSO na vydanie vyhlášky, ktorej obsahom je zavedenie novej platby pre výrobcov elektriny. V nadväznosti na to preto nemožno za žiadnych okolností považovať Vyhlášku o cenovej regulácii za riadny právny titul pre uplatnenie platby za prístup do distribučnej sústavy zo strany žalovaného a na samotné vystavovanie faktúr, keďže z nepráva nemôže vzniknúť právo. Žalobca tvrdí, že úhradou faktúr za rok 2014 vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, keďže ku plneniu zo strany žalobcu v prospech žalovaného v rozsahu realizovaných úhrad došlo a na toto plnenie nebol žiaden právny dôvod. V tejto časti poukázal žalobca na hmotno-právnu úpravu podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa faktúry vystavené žalovaným na úhradu poplatku G- komponent za rok 2014 opierajú o nezákonnú a protiústavnú Vyhlášku o cenovej regulácii, ktorá nemôže za žiadnych okolností zakladať právny dôvod pre povinnosť žalobcu platiť za prístup do distribučnej sústavy, nemá žalobca na vystavovanie faktúr na úhradu poplatkov G-komponent žiaden právny základ. V tejto časti žalobca opätovne zdôraznil zásadu, v zmysle ktorej právo nevzniká z bezprávia, a teda na právnom úkone, ktorý nepožíva právnu ochranu, nemožno zakladať iné práva a v tejto časti poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 2M Obdo/1/2008. Je nepochybné, že záväzok vydať bezdôvodné obohatenie je peňažným dlhom žalovaného, z ktorého riadnym a včasným nesplnením sa spája úprava podľa § 517 Občianskeho zákonníka v podobe nepriaznivého dôsledku predstavovaného vznikom omeškania na strane dlžníka s právom veriteľa požadovať okrem samotného vydania bezdôvodného obohatenia aj úroky z omeškania. V tejto časti žalobca poukázal na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 25Cdo/2895/99. Žalobca zdôraznil, že podľa jeho názoru žalovaný pri vystavení faktúry a pri prijatí platby za prístup do distribučnej sústavy nemohol byť dobromyseľný. Nie je možné predpokladať, že by o dôvodoch nezákonnosti a neústavnosti platby, ktorú si fakturoval nevedel alebo vzhľadom na okolnosti prípadu vedieť nemohol. Na protiprávnosť platby za prístup do distribučnej sústavy bol žalovaný upozornený listom Slovenskej asociácie fotovoltického priemyslu, ktorá žalovaného detailným spôsobom informovala o protiprávnom charaktere tejto platby a zároveň ho vyzvala na podanie odvolania voči cenovému rozhodnutiu úradu, čo žalovaný odmietol. Ďalej žalobca v časti IV. písomného vyhotovenia žaloby uviedol, že platba za prístup do distribučnej sústavy neoprávnene znižuje podporu, ktorú výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov, a teda aj žalobcovi garantuje Zákon č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /ďalej už len Zákon o podpore/ na dobu 15 rokov. V tejto časti poukázal žalobca na úpravu podľa § 3 ods. 1, § 6 ods. 1 písm. a/, b/, c/, § 3 ods. 6 všetko Zákona o podpore. V nadväznosti na túto úpravu a vyššie uvedenú argumentáciu konštatuje, že Zákon o podpore garantuje výrobcom elektriny podporu vo forme doplatku po dobu 15 rokov v jasnej výške stanovenej osobitným predpisom. Fixné stanovenie ceny elektriny pre účely stanovenia doplatku po dobu 15 rokov umožnilo výrobcom elektriny kalkulovať náklady a výnosy pri budovaní svojich zariadení a ich uvedení do prevádzky a naplánovať svoje investície a štruktúru financovania. Zákon o podpore nepripúšťa zníženie ním garantovanej výšky podpory. Zavedením platby za prístup do distribučnej sústavy - poplatku G- komponent však dochádza k nezákonnému zníženiu ceny elektriny, a teda aj podpory vo forme doplatku, ktorá je výrobcom elektriny garantovaná podľa Zákona o podpore z obnoviteľných zdrojov v presne stanovenej výške na obdobie 15 rokov. Zákon o podpore takýto spôsob zníženia ceny elektriny, a teda ani podporu vo forme doplatku neumožňuje. V článku V. písomného vyhotovenia žaloby žalobca uvádza, že zavedenie platby za prístup do distribučnej sústavy výrazným spôsobom zasahuje do nedotknuteľnosti vlastníctva výrobcov elektriny, ktorá nedotknuteľnosť je garantovaná článkom 20 Ústavy a článkom 1 Dodatkového protokolu. Žalobca uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci svojej judikatúry opakovane uviedol, že vykladá a aplikuje článok 20 Ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade s článkom 1 Dodatkového protokolu a s jeho výkladom a aplikáciou zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva. V tejto časti poukázal žalobca na rozhodnutia Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/00; III. ÚS 328/05; I. ÚS 205/07. Zdôraznil, že vlastníctvo v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR

zahŕňa aj iné majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, resp. iných peňažných nárokov, v prípade ktorých existuje legitímna nádej, že budú zhmotnené, resp. konkretizované, teda majetkom je aj nadobudnutie vlastníctva, ktoré môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať. Žalobca v tejto časti poukázal aj na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je potrebné za zásah do pokojného užívania majetku považovať aj opatrenie v podobe zákonnej finančnej záťaže /statutory financial burden/, ktorú musia na základe povinnosti uloženej právnym predpisom platiť výrobcovia inému subjektu spravujúcemu sa súkromným právom. Žalobca v nadväznosti na to konštatuje, že nárok žalobcu ako výrobcu elektriny na cenu elektriny, a teda aj podporu vo forme doplatkov vo výške stanovenej a garantovanej na základe Zákona o podpore na obdobie 15 rokov je potrebné považovať za majetok, resp. vlastníctvo, ktoré je chránené článkom 20 Ústavy a článkom 1 Dodatkového protokolu. Zníženie ceny, a teda aj podpory vo forme doplatku garantovanej žalobcovi ako výrobcovi elektriny a na základe Zákona o podpore prostredníctvom zavedenia dodatočnej platby za prístup do distribučnej sústavy je potrebné považovať za neoprávnený zásah do vlastníctva žalobcu. V ďalšej časti písomného vyhotovenia žaloby /časť VI./ sa žalobca venuje rozlíšeniu medzi pripojením a prístupom do sústavy a odňatiu práva dojednať rezervovanú kapacitu. Žalobca zdôraznil, že úprava § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o podpore striktne rozlišuje medzi pripojením zariadenia do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy. Podobne aj Zákon o energetike rozlišuje medzi pripojením zariadenia do sústavy a prístupom do sústavy. Konkrétne podľa § 2 písm. a/ bod 12 Zákona o energetike je prístupom na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny potrebné rozumieť právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. Podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Podľa § 27 ods. 1 Zákona o energetike má výrobca elektriny právo pripojiť zariadenie na výrobu elektriny do sústavy a uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy. Podľa § 26 ods. 2 Zákona o energetike má však výrobca elektriny povinnosť s prevádzkovateľom sústavy uzatvoriť len zmluvu o pripojení do sústavy, nie však zmluvu o prístupe do sústavy. Podstatou formy podpory - povinného odberu elektriny za cenu elektriny na straty podľa Zákona o podpore je, že celý objem vyrobenej elektriny je na vstupe do zariadenia na výrobu elektriny žalobcu dodaný príslušnému prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. Žalobca teda de iure, ani de facto neuskutočňuje prepravu elektriny distribučnou sústavou, a preto v súvislosti s jeho výrobou elektriny ani nepotrebuje a ani nevyužíva prístup do distribučnej sústavy a nemá uzavretú zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny. Prepravu elektriny distribučnou sústavou, a teda realizáciu distribúcie elektriny žalobcovi neumožňuje ani platná legislatíva s poukazom na § 4 ods. 10 Zákona o podpore. Žalobca, ktorý je riadne pripojený na základe zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, regulovanú cenu za fyzické pripojenie už uhradil. Nemožno teda už za zrealizované fyzické pripojenie žalobcovi ukladať povinnosť platiť žiadne ďalšie poplatky. Samotné zavedenie platby za prístup do distribučnej sústavy nerešpektuje zákonom stanovené rozlíšenie medzi prístupom a pripojením do sústavy a takéto platby sú povinní platiť aj tí výrobcovia elektriny, ktorí prístup do sústavy v súvislosti s výrobou elektriny nepotrebujú, resp. ho nevyužívajú. Žalobca podotýka, že zákon každému užívateľovi distribučnej sústavy priznáva právo dohodnúť si rezervovanú kapacitu a inú sadzbu tejto tarify na využívanie sústavy. Hodnota takejto kapacity užívateľovi nesmie byť vnútená alebo stanovená podzákonným právnym predpisom. Vyhláška o cenovej regulácii však za hodnotu rozhodujúcu pre výpočet platby za prístup do distribučnej sústavy nepovažuje hodnotu rezervovanej kapacity dojednanou v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy, ale hodnotu maximálnej rezervovanej kapacity, ktorá je stanovená v zmluve o pripojení, a ktorá zodpovedá hodnote technického maxima zodpovedajúceho celkovému inštalovanému výkonu zariadenia na výrobu elektriny. Hodnota maximálnej rezervovanej kapacity pritom vôbec nesúvisí so službou prístupu do sústavy, ale so službou pripojenia do sústavy, čo jednoznačne vyplýva z úpravy § 2 písm. a/ bod 11 Zákona o energetike. Vyhláška o cenovej regulácii nielen popiera právo žalobcu ako výrobcu elektriny dojednať si s prevádzkovateľom distribučnej sústavy hodnotu rezervovanej kapacity, v akej žiada prístup do distribučnej sústavy, ale tiež bezdôvodne a arbitrárne určuje výrobcom elektriny povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v presne stanovenej výške bez možnosti jej ovplyvnenia úpravou spôsobu prevádzky zariadenia na výrobu elektriny. Žalobca preto vychádza z presvedčenia, podľa ktorého prostredníctvom Vyhlášky o cenovej regulácii nemôže byť zavedená nová platba za prístup do distribučnej sústavy pre tie zariadenia výrobcov elektriny, resp. pre tých výrobcov elektriny, ktorí v súvislosti s výrobou elektriny nemajú uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, resp. ktorí prístup do distribučnej sústavy nevyužívajú. V

časti VII. písomného vyhotovenia žaloby sa žalobca venuje argumentácii o prekročení zákonného splnomocnenia ÚRSO pri zavedení platby G-komponent prostredníctvom Vyhlášky o cenovej regulácii z dôvodu absencie zákonného zhmotnenia na takýto postup ÚRSO. V nadväznosti na právnu úpravu cenovej regulácie, tak ako je identifikovaná v bode 70 až 79 časti VII. písomného vyhotovenia žaloby žalobca konštatuje, že Zákon o regulácii v sieťových odvetviach splnomocňuje ÚRSO na vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorý bližšie stanoví rozsah cenovej regulácie a spôsob jej vykonávania. Pri vydávaní osobitného predpisu, ako aj cenového rozhodnutia je ÚRSO viazaný zákonným rámcom cenovej regulácie stanovenej v Zákone o regulácii v sieťových odvetviach. Predmetom cenovej regulácie môžu byť len ceny za tovary a služby v sieťových odvetviach, nemôže ním byť zriadenie nových poplatkov podzákonnou normou. Platbu za prístup do distribučnej sústavy nie je možné považovať za cenu, resp. zložku ceny, nakoľko nespĺňa zákonné požiadavky na pojmové znaky ceny ako odplaty za dodaný tovar alebo poskytnutú službu. Na základe toho potom ani platba za prístup do distribučnej sústavy nemôže byť predmetom cenovej regulácie zo strany ÚRSO, nakoľko podľa Zákona o regulácii v sieťových odvetviach nepodlieha cenovej regulácii. Cenovej regulácii podlieha výlučne prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny, ktorá sa však uskutočňuje na zmluvnom základe. Iba v prípade prístupu do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny na zmluvnom základe Zákon o regulácii v sieťových odvetviach umožňuje poskytovanie služby prístupu do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny, na základe ktorej má výrobca elektriny právo využívať distribučnú sústavu na účely distribúcie elektriny za cenu, ktorá podlieha cenovej regulácii. Vyhláška o cenovej regulácii, ktorá zavádza platbu za prístup do distribučnej sústavy ako paušálny poplatok, pre výrobcov elektriny bez ohľadu na skutočnosť, či daný výrobca má uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, prekračuje potom zákonné splnomocnenie obsiahnuté v Zákone o regulácii v sieťových odvetviach. V časti VIII. písomného vyhotovenia žaloby uvádza žalobca argumentáciu vo vzťahu ku konštatovaniu, podľa ktorého je finančné zaťaženie žalobcu ako výrobcu elektriny pripojeného do distribučnej sústavy až 30-násobne vyššie, ako finančné zaťaženie výrobcu elektriny pripojeného do prenosovej sústavy. Takýto nerovnaký prístup bez akéhokoľvek racionálneho a relevantného dôvodu je možné identifikovať aj medzi jednotlivými skupinami výrobcov elektriny pripojenými do distribučnej sústavy. S poukazom na článok 12 ods. 1, 2, článok 13 ods. 3 Ústavy SR zdôraznil žalobca, že tieto ustanovenia zakotvujú princíp rovnosti a zákazu diskriminácie. Podľa ustálenej judikatúry je potrebné za porušenie princípu rovnosti považovať aj prípady, kedy sa s rôznymi subjektami v rovnakej alebo porovnateľnej situácii zaobchádza rozdielne bez toho, aby existovali objektívne a rozumné dôvody na uplatnenie rozdielneho prístupu. Na tomto mieste odôvodnenia žaloby poukázal žalobca na závery podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 13/09 a konštatoval, že má za to, že zavedenie platby za prístup do distribučnej sústavy porušuje princíp rovnosti a zákazu diskriminácie, nakoľko bez akéhokoľvek relevantného dôvodu zvýhodňuje určité skupiny výrobcov elektriny pred inými skupinami výrobcov elektriny. Ako prílohu podania žaloby predložil žalobca rozhodnutie ÚRSO č. XXXX/XXXX/E z 28.11.2013, č. XXXX/XXXX/E-D. z 18.12.2013, súbor daňových dokladov - faktúr, ktorými žalovaný vyúčtoval žalobcovi poplatok za službu /napríklad č.l. 32 za distribučnú službu/ za obdobie od januára do decembra roku 2014.

2. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním zo dňa 14.10.2016, ktoré bolo súdu doručené dňa 17.10.2016. Poukázal na definíciu základných pojmov tak, ako ich upravuje Zákon o energetike / Zákon č. 251/2012 Z.z. - ďalej len Zákon o energetike/, a to v § 2 písm. a/ bod 11 Zákona o energetike, kde je zadefinované pripojenie do sústavy, v § 2 písm. a/ bod 12.2 Zákona o energetike, kde je zadefinovaný prístup do sústavy, v § 2 písm. b/ bod 4 Zákona o energetike, kde je zadefinovaná distribúcia elektriny, v § 2 písm. b/ bod 15 Zákona o energetike, ktorý definuje dodávku elektriny, v § 15 ods. 15 Zákona o energetike, kde je upravená povinnosť účastníkov trhu s elektrinou dodržiavať pravidlá trhu, v § 2 písm. a/ bod 15 Vyhlášky ÚRSO č. 24/2013 Z.z., kde je zadefinovaná maximálna rezervovaná kapacita a v § 2 písm. a/ bod 25 Vyhlášky ÚRSO č. 24/2013 Z.z., kde je zadefinovaná rezervovaná kapacita. Ďalej žalovaný opísal právne postavenie žalovaného ako prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ktorý je regulovaným subjektom podľa Zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach. Hlavným predmetom podnikania žalovaného je poskytovanie distribúcie elektriny prostredníctvom elektrických vedení a elektrických zariadení na území Žilinského a Banskobystrického kraja. Ďalej žalovaný poukázal na úpravu § 31 ods. 2 písm. c/, h/, i/ a j/ Zákona o energetike. Uviedol, že žalobca je obchodnou spoločnosťou, ktorej predmet podnikania tvorí okrem iného aj výroba a dodávka elektriny. Je na vlastnom rozhodnutí žalobcu, kedy a za akých podmienok bude prevádzkovať zdroj na výrobu elektriny. Zámerom žalobcu je generovanie zisku z jeho podnikateľskej spoločnosti. Žalobca má so žalovaným uzatvorenú platnú a účinnú Zmluvu o pripojení. Zmluva o pripojení tvorí predpoklad úspešného fyzického pripojenia žiadateľa o pripojenie

do distribučnej sústavy a faktického využívania pridelenej kapacity. Jedným zo základných údajov v Zmluve o pripojení je aj výška maximálnej rezervovanej kapacity, ktorú kapacitu je možné zo strany žalobcu dodať do sústavy, pričom žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy je povinný vytvoriť a udržať distribučnú sústavu, prostredníctvom ktorej bude žalobca môcť dodávať elektrinu vyrobenú v jeho výrobnom zariadení do distribučnej sústavy a prostredníctvom ktorej bude možné vyrobenú elektrinu v rozsahu pridelenej kapacity prijať. Žalovaný je oprávnený Zmluvu o pripojení vypovedať, ak výrobca elektriny nezačal pridelenú maximálnu rezervovanú kapacitu ani po uplynutí dvoch rokov od dohodnutého termínu využívať, čo viedlo k jej zníženiu zo strany prevádzkovateľa distribučnej sústavy a ani po znížení maximálnej rezervovanej kapacity výrobca elektriny nezačal ani túto zníženú maximálnu rezervovanú kapacitu do dvoch rokov od jej zníženia využívať. Žalovaný poukázal na skutočnosť vyhotovenia protokolu o funkčnej skúške, ďalej na inštalovanie meracieho zariadenia / elektromeru č. XXXXXX/ žalobcovi zo strany žalovaného na rozhraní distribučnej sústavy a výrobného zariadenia a tiež na skutočnosť následného uvedenia výrobného zariadenia žalobcu do prevádzky, kedy toto zariadenie začalo dodávať elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného a zo strany žalobcu tým došlo k reálnemu využitiu poskytnutej kapacity. Zariadenie žalobcu je pripojené do distribučnej sústavy žalovaného, pričom z jeho strany preukázateľne dochádza ku dodávke elektriny do distribučnej sústavy a tým k využívaniu poskytnutej kapacity, pričom o tejto skutočnosti jednoznačne svedčia odpočty z inštalovaného meracieho zariadenia. Samotný žalobca túto skutočnosť nijakým spôsobom nerozporuje. Medzi žalobcom a subjektom povereným žalovaným v zmysle § 4 ods. 1 písm. b/ Zákona o podpore bola uzatvorená zmluva o výkupe elektriny na krytie strát. Na základe tejto zmluvy sa žalobca zaväzuje dodávať elektrinu vyrobenú v jeho výrobnom zariadení subjektu poverenému žalovaným a tento subjekt sa zaväzuje žalobcovi za dodanú elektrinu uhrádzať platby. V tejto časti označil žalovaný ako dôkaz zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát a odpočet inštalovaného meracieho zariadenia - elektromera č. XXXXXX. Následne v časti III. tohto vyjadrenia žalovaný opisuje relevantné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou poukazujúc na úpravu § 26 ods. 1, 3, 5 Zákona o energetike. Žalovaný zdôraznil, že Zákon o energetike pozná iba zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Táto zmluva sa netýka, ani sa nemôže týkať výrobcov elektriny, ktorí elektrinu do sústavy dodávajú. Výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu nedojednávajú a službu distribúcie elektriny nepotrebujú a nevyužívajú a elektrinu zo sústavy neodoberajú, v nadväznosti na čo sa ich označená zmluva týkať nemôže a takáto zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa uzatvára výlučne s odberateľmi elektriny. Žalovaný je povinný rezervovať pre odberateľa a rovnako aj pre výrobcu v distribučnej sústave kapacitu a byť vždy pripravený prijať do distribučnej sústavy od výrobcu, resp. distribuovať do odberného miesta odberateľa množstvo elektriny zodpovedajúce dohodnutej kapacite. Žalobca teda nevyužíva službu distribúcie. Neexistuje žiaden zákonný ani iný dôvod, prečo by výrobca, z ktorého výrobného zariadenia preukázateľne dochádza k dodávke do distribučnej sústavy a pre ktorého žalovaný je povinný zabezpečiť kapacitu v sústave rovnakým spôsobom ako pre odberateľa elektriny, mal byť na rozdiel od odberateľov oslobodený od povinnosti platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy. Takýto rozdielny prístup voči jednej časti užívateľov distribučnej sústavy by bol zo strany žalovaného diskriminačný a nebol by súladný s povinnosťou uloženou žalovanému v § 31 ods. 2 písm. b/ Zákona o energetike. Žalovaný zhrňujúco následne argumentuje, že žalobca má so žalovaným uzatvorenú zmluvu o pripojení výrobcu do distribučnej sústavy. Samotné pripojenie do distribučnej sústavy je povinným a nutným predpokladom využívania a dodávky elektriny do distribučnej sústavy. Žalobca má zabezpečenú maximálnu rezervovanú kapacitu vo výške stanovenej v zmluve o pripojení a žalovaný musí v distribučnej sústave rezervovať dostatočnú kapacitu, aby bolo zo strany žalobcu kedykoľvek možné dodávať elektrinu v rozsahu maximálnej rezervovanej kapacity. Žalobca má so žalovaným povereným subjektom uzatvorenú zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát, na základe ktorej je za elektrinu, ktorú žalobca do distribučnej sústavy žalovaného dodá, tomuto hradená platba. Žalobca má teda jednoznačný zámer do distribučnej sústavy elektrinu dodávať a za túto inkasovať platby. Navyše žalovaný uvádza, že v samotnej zmluve o výkupe elektriny na krytie strát článok IV. bod 2 sa de facto konštatuje, zo strany žalobcu existencia zmluvného vzťahu prístupu do distribučnej sústavy. To, že žalobca nevyužíva práve a výlučne distribučnú /prepravnú/ službu, za ktorú mu však žiaden právny predpis poplatkovú povinnosť neukladá, z uvedenej argumentácie žalovaného vyplýva jednoznačne. V zmysle Zákona o energetike sa však prístupom rozumie využívanie distribučnej sústavy v rozsahu dohodnutej kapacity. Fyzickým pripojením do distribučnej sústavy bola pre žalobcu zo strany žalovaného zabezpečená možnosť využívať distribučnú sústavu - dodávať do nej elektrinu. Žiaden právny predpis mu však neukladá zároveň aj povinnosť elektrinu do distribučnej sústavy skutočne dodávať. Ak sa žalobca rozhodne elektrinu do distribučnej sústavy nedodávať, môže vyrobenú elektrinu spotrebovať pre vlastnú spotrebu, kedy k využívaniu distribučnej sústavy z jeho strany nedochádza, pričom v tejto

časti poukázal žalovaný na bod 2.7.2 písm. i/ Prevádzkového poriadku žalovaného, podľa ktorého je žalovaný oprávnený vypovedať zmluvu o pripojení, ak výrobca elektriny nezačal pridelenú maximálnu rezervovanú kapacitu ani po uplynutí dvoch rokov od dohodnutého termínu využívať, čo viedlo k jej zníženiu a ani po znížení maximálnej rezervovanej kapacity výrobca elektriny nezačal ani túto zníženú hodnotu maximálnej rezervovanej kapacity do dvoch rokov od jej zníženia využívať. Tým, že žalobca dobrovoľne a preukázateľne elektrinu do distribučnej sústavy dodal, došlo z jeho strany k využitiu distribučnej sústavy v rozsahu dohodnutej distribučnej kapacity. Nakoľko žalobca prístup do sústavy využíva, je povinný zaň platiť žalovanému poplatok vo výške určenej platnými právnymi predpismi. V nadväznosti na úpravu § 26 ods. 23 Vyhlášky ÚRSO č. 221/2013 Z.z., ktorú žalovaný citoval v bode 3.3.3 svojho vyjadrenia uviedol, že je zrejmé, že samotná platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Táto platba sa odvíja od výšky maximálnej rezervovanej kapacity stanovenej v zmluve o pripojení a spôsob jej výpočtu je určený v § 26 ods. 23 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z.. Dohoda o prístupe do distribučnej sústavy, a teda dohoda o využívaní dohodnutej kapacity distribučnej sústavy medzi žalobcom a žalovaným je daná zmluvnými vzťahmi, ktoré žalobca a žalovaný uzavreli alebo sú v platnosti. V článku IV. uvedeného vyjadrenia žalovaný poukázal na Nález Ústavného súdu SR, podľa ktorého v zmysle tvrdenia žalovaného Ústavný súd SR potvrdil oprávnenosť a podstatu platby za prístup do distribučnej sústavy, pričom platbu za prístup do distribučnej sústavy vyhodnotil ako platbu, ktorá nie je v rozpore s Ústavou. Podpora vo forme doplatku, ako aj ostatné druhy podpory uvádzané v Zákone o podpore v žiadnom prípade nesúvisia s platbou za prístup do distribučnej sústavy, nakoľko túto platbu sú povinní výrobcovia elektriny uhrádzať bez ohľadu na to, či im bola podpora v zmysle Zákona o podpore priznaná a bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná o výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov alebo nie. Platba za prístup do distribučnej sústavy preto nepredstavuje neoprávnený zásah do vlastníckeho práva žalobcu, čo potvrdil aj Nález Ústavného súdu. Z uvedených dôvodov podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal dôvodnosť svojho nároku a jedná sa o účelové a zjavne bezúspešné uplatňovanie práva z jeho strany, v nadväznosti na čo žalobca navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Ako prílohu svojho vyjadrenia predložil žalobcu Zmluvu o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy č. X. uzatvorenú medzi právnym predchodcom žalobcu ako odberateľom a žalovaným zo dňa 7.5.2010, ďalej Dohodu o postúpení práv a povinností medzi postupcom - MV-STEEL, s.r.o., so sídlom M. Rázusa 29, 984 01 Lučenec, IČO: 36 672 068 a postupníkom - žalobcom zo dňa 13.7.2010, Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát č. XXX/XXXX uzatvorenú medzi žalobcom ako predávajúcim a Stredoslovenskou energetikou, a.s. ako nákupcom zo dňa 30.12.2015, doklad o kontrole pripojenia externého zariadenia na sústavu SSE - D, a.s. z č.l. 79 zo dňa 20.4.2011.

3. Podaním zo dňa 18.10.2016, ktoré bolo súdu doručené dňa 19.10.2016 učinil žalobca vyjadrenie k rozhodnutiu Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 17/2014 /ďalej len Nález/. Žalobca opätovne zdôraznil, že so žalovaným nikdy neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe a celý čas mu bola platba za prístup fakturovaná len na základe ustanovení Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. o cenovej regulácii v elektroenergetike / ďalej už len Vyhláška o cenovej regulácii/, a to bez akéhokoľvek zmluvného základu. Výška platby za prístup do distribučnej sústavy sa určovala prostredníctvom cenového rozhodnutia ÚRSO, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity, pričom ÚRSO vydáva cenové rozhodnutia na každý kalendárny rok a pre roky 2014 až 2016 vydal cenové rozhodnutia, ktoré sú číslom a dňom vydania identifikované v bode 10 označeného vyjadrenia sa žalobcu. Následne v časti III. uvedeného vyjadrenia žalobca poukazuje na konkrétne závery vyplývajúce z Nálezu v bode 21.5, 21.6, 21.7, 21.8, 22.1. Na základe žalobcom označených záverov Nálezu žalobca zdôraznil konštatovania Ústavného súdu o neústavnosti povinnosti výrobcu elektriny platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v prípade, ak nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. V časti IV. uvedeného podania žalobca rozoberá účinky rozhodnutia Ústavného súdu Nálezom s vyústením do názoru, podľa ktorého je nutné aplikovať závery rozhodnutia Ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie je prípustné, aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom Ústavným súdom označená za neústavnú. Vo vzťahu k účinkom Nálezu poukázal žalobca na zjednocujúce stanovisko prijaté Ústavným súdom SR pod sp.zn. PLz. ÚS 1/06-4 / ďalej len zjednocujúce stanovisko/. Pokiaľ Ústavný súd vyslovil neústavnosť predmetnej platby je zrejmé, že na jej uhrádzanie nikdy neexitoval relevantný právny základ. Daná platba tak bola uhrádzaná bez právneho základu, v zmysle čoho došlo k bezdôvodnému o obohateniu žalovaného. V časti V. uvedeného vyjadrenia žalobca uvádza argumentáciu vo vzťahu ku rozlíšeniu prístupu a pripojenia do distribučnej sústavy s poukazom na úpravu Zákona o energetike /Zákon č. 251/2012 Z.z./ a Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení

niektorých zákonov /Zákon č. 309/2009 Z.z./. Žalobca ako výrobca elektriny vyrobenú elektrinu dodáva do distribučnej sústavy žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy a na to, aby takto mohol vyrobenú elektrinu dodať, musí byť k tejto sústave fyzicky pripojený. Toto pripojenie sa deje na základe zmluvy o pripojení, ktorú uzatvára výrobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. K odovzdaniu elektriny vyrobenej žalobcom žalovanému dochádza na hranici s distribučnou sústavou, a teda výrobca elektriny tak distribučnú sústavu nevyužíva a ani ju využívať nepotrebuje. Prístup do distribučnej sústavy je zadefinovaný v § 2 písm. a/ bod 12 Zákona o energetike, pričom vo vzťahu k tejto definícii žalobca zdôraznil, že prístupom je využívanie distribučnej sústavy prevádzkovateľa distribučnej sústavy, pričom zákon vyžaduje, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b/ bod 4 Zákona o energetike rozumie preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účely jej prepravy odberateľom elektriny. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny je zadefinovaná v § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Zákon o energetike teda vyžaduje, aby prístup bol dohodnutý na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a aby zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny umožňovala výrobcovi využívať distribučnú sústavu, a teda distribuovať vyrobenú elektrinu inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. Vyhláška o cenovej regulácii teda nútila výrobcov elektriny platiť za prístup do distribučnej sústavy aj napriek tomu, že žiadnu zmluvu, ktorú Zákon o energetike vyžaduje, uzavretú nemali a podľa Zákona o energetike a Zákona o podpore takýto prístup nepotrebujú, nevyužívajú a ani ho nemôžu využívať.

4. Žalobca ďalej učinil písomné vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného zo dňa 24.2.2015, a to písomným podaním zo dňa 15.12.2016, ktoré bolo súdu doručené dňa 20.12.2016. Opätovne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 17/2014. Zdôraznil, že žalobca ako výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného vyrábal elektrinu a dodával ju žalovanému ešte pred účinnosťou Vyhlášky ÚRSO č. 221/2013, ktorou sa stanovuje cenová regulácia v elektroenergetike pre rok 2014. Žalobca v tom čase dodával žalovanému elektrinu bez toho, aby mu bola zo strany žalovaného fakturovaná platba za údajný prístup do distribučnej sústavy. Následne po nadobudnutí účinnosti Vyhlášky o cenovej regulácii žalovaný začal pravidelne na mesačnej báze fakturovať žalobcovi platbu za údajný prístup do distribučnej sústavy, a to aj napriek tomu, že žalobca so žalovaným nikdy neuzatvoril zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a teda platba za prístup do distribučnej sústavy bola žalovaným fakturovaná výlučne na základe Vyhlášky o cenovej regulácii, a to konkrétne na základe ustanovenia § 26 ods. 23 tejto vyhlášky. Nakoľko však žalobca so žalovaným nikdy neuzatvorili zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, jediným právnym, aj keď neústavným základom pre fakturáciu platby za prístup do distribučnej sústavy žalovaného bolo ustanovenie Vyhlášky o cenovej regulácii, ktoré na základe označeného Nálezu Ústavného súdu stratilo účinnosť. Vystavovanie faktúr na zaplatenie poplatku za prístup do distribučnej sústavy zo strany žalovaného nemalo a nemá žiadnu oporu v hmotnom práve. Žalobca opätovne poukázal na úpravu § 2 písm. a/ bod 12.2 Zákona o energetike, ktoré ustanovenie uvádza zákonné vymedzenie prístupu. Ide o legálnu definíciu prístupu do distribučnej sústavy, pričom zákon vyžaduje, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Rovnako poukázal na legálnu definíciu zmluvy o prístupe podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike a v nadväznosti na to uviedol, že prístupom do distribučnej sústavy je využitie distribučnej sústavy na to, aby elektrina do nej dodaná nebola výrobcom elektriny dodaná priamo prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v mieste pripojenia, ale aby jeho distribučná s bola využitá na to, aby ju výrobca dodal inému konkrétnemu subjektu, ktorý si sám určí. Prístup do distribučnej sústavy bez súčasnej distribúcie elektriny k určenému odberateľovi, resp. k iným účastníkom trhu de facto, ani de iure nemôže nastať. Žalobca zdôraznil, že Zákon o energetike skutočne neupravuje náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ale jednoznačne a vyčerpávajúco vymenúva zmluvy, v rámci ktorých je možné prístup dohodnúť. S ohľadom na verejno-právny charakter dotknutých právnych noriem ani nie je možné dohodnúť si prístup do distribučnej sústavy na základe inej zmluvy ako vymedzuje Zákon o energetike alebo vytvárať celkom nové zmluvné vzťahy, ako sa to snaží v rámci svojej procesnej obrany žalovaný. V tejto časti opätovne zdôraznil úpravu podľa § 2 písm. a/ bod 12.2 Zákona o energetike. Uviedol, že tvrdenie žalovaného o tom, že sa zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nemôže týkať výrobcu elektriny, vyvracia obsah samotnej zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát, ktorej znenie pripravil výlučne žalovaný, a ktoré v článku IV. bod 2 uvádza, že predpokladom pre uzatvorenie tejto zmluvy je okrem iného aj platná a účinná zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Zároveň žalobca zdôraznil, že napriek tomuto nezákonnému ustanoveniu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny so žalovaným nikdy neuzatvoril. V tejto súvislosti poukázal

na návrh zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát doručený žalobcovi zo strany žalovaného na obdobie roku 2017. Rovnako v tejto časti poukázal na bod 21.5 odôvodnenia Nálezu. Žalobca nikdy návrh na uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy žalovanému neadresoval a žiaden takýto návrh žalovaného na uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny neakceptoval. Žalobca nikdy neprejavil vôľu uzatvoriť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

5. Písomným podaním zo dňa 25.1.2017, ktoré bolo súdu doručené dňa 30.1.2017 učinil žalovaný vyjadrenie k podaniu žalobcu z 15.12.2016. Na doplnenie svojej argumentácie uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení účelovo a bez akejkoľvek právnej či technickej opory spája termíny prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny, pričom tieto pojmy je nevyhnutné striktne odlišovať. Distribúciou elektriny sa rozumie preprava elektriny, pričom táto slúži výlučne pre potreby koncových odberateľov elektriny, ktorí za ňu hradia určenú platbu. Výrobcovia elektriny však platbu za distribúciu elektriny nehradia, nakoľko títo službu distribúcie elektriny nevyužívajú. Je zrejmé, že vyrobenú elektrinu je potrebné spotrebovať v reálnom čase /nie je možné ju uskladniť/, preto je nutné elektrinu vpustenú, resp. dodanú do distribučnej sústavy prepraviť /distribuovať/ konečnému odberateľovi. Túto prepravu / distribúciu/ zabezpečí a vykonáva práve prevádzkovateľ distribučnej sústavy - žalovaný, ktorý je subjektom oprávneným a zároveň aj povinným vykonávať distribúciu elektriny na vymedzenom území, pričom poplatky za túto službu hradia koncoví odberatelia. Je neodškriepiteľnou skutočnosťou po právnej aj technickej stránke, že predpokladom pre vykonanie prepravy /distribúcie/ elektriny do odberných miest odberateľov prostredníctvom distribučnej sústavy je samotné „vpustenie“ , resp. dodanie elektriny do distribučnej sústavy. Aby mohla byť elektrina prepravovaná /distribuovaná/ distribučnou sústavou, musí do nej najskôr vstúpiť. Žalobca nepochybne elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného „vpúšťa“, avšak so samotnou distribúciou /prepravou/ elektriny nemá už žalobca nič spoločné, pretože ju zabezpečuje žalovaný a poplatky za ňu hradia odberatelia. Žalovaný zdôraznil, že termíny „prístup do distribučnej sústavy“ a „distribúcia elektriny“ nie je možné zamieňať, či spájať. Zo samotnej povahy fungovania trhu s elektrinou nie je legislatívne ani technicky možné, aby žalobca ako taký prepravoval /distribuoval/ elektrinu koncovým odberateľom, keďže nie je distribútorom elektriny, teda nie je prevádzkovateľom distribučnej sústavy. To, že zo strany žalobcu dochádza k „vpúšťaniu“, resp. dodávaniu elektriny do distribučnej sústavy, dosvedčujú odpočty z určeného meradla, ktoré sú umiestnené v odovzdávacom mieste, teda v mieste, ktoré tvorí rozhranie distribučnej sústavy žalovaného a zariadenia žalobcu na výrobu elektriny. Dodávka elektriny je teda realizovaná a určená do distribučnej sústavy a elektrina do tejto nepochybne aj vstupuje. Aby žalobca mohol plniť svoj podnikateľský zámer, a teda vyrobiť a dodať elektrinu a inkasovať za ňu platby je nevyhnutné, aby došlo ku interakcii medzi výrobným zariadením a distribučnou sústavou, a teda žalobca musí využiť distribučnú sústavu žalovaného, aby mal vyrobenú elektrinu kam dodať, a aby v konečnom dôsledku za ňu mohol obdržať finančné protiplnenie. Žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy zase musí výrobcom elektriny umožniť „vpustiť“, resp. dodať elektrinu do distribučnej sústavy v rozsahu dohodnutej distribučnej kapacity, teda v rozsahu maximálnej rezervovanej kapacity dohodnutej v zmluve o pripojení a pre tieto účely je nevyhnutné, aby žalovaný udržiaval sústavu v takom stave, aby bolo zo strany žalobcu kedykoľvek možné vpustiť, či dodať elektrinu do distribučnej sústavy v takomto rozsahu, a aby bola zabezpečená kontinuálna schopnosť a spôsobilosť sústavy k prijímaniu vpúšťanej elektriny do distribučnej sústavy. Žalobca teda využíva distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. V článku III. tohto písomného vyjadrenia žalovaný zdôraznil v nadväznosti na bod 21.5 odôvodnenia Nálezu poukaz na úpravu § 27 ods. 1 písm. d/ Zákona o energetike, ktorý tak isto v súvislosti s výrobcami používa pojem zmluva o prístupe, na základe ktorej má dochádzať zo strany výrobcov k úhrade platieb za prístup do distribučnej sústavy. Podstatné náležitosti záväzkového vzťahu prístupu do distribučnej sústavy sú medzi žalobcom a žalovaným dohodnuté v iných uzatvorených zmluvách či dokumentoch, tak ako sú žalovaným označené v bode 3.3 vyjadrenia k žalobe. Pokiaľ by žalobca popieral svoju povinnosť uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy s poukazom na neposkytnutie prístupu do distribučnej sústavy alebo absenciu zmluvného vzťahu prístupu do distribučnej sústavy, znamenalo by to, že mu bolo právo prístupu poskytované zo strany žalovaného bez právneho dôvodu, teda bez platnej zmluvy. Takéto právo pritom má majetkovú hodnotu, ktorá je určená práve výškou predpísanej platby za prístup do distribučnej sústavy. Daná situácia by teda nevyhnutne vyústila do stavu, kedy žalobcovi bolo poskytnuté právo prístupu do distribučnej sústavy, a teda bolo mu poskytnuté plnenie spočívajúce v poskytnutí uvedeného práva bez platného právneho dôvodu, čo predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu na úkor žalovaného, ktoré bezdôvodné obohatenie musí byť v súlade s úpravou § 451, § 456 Občianskeho zákonníka vydané tomu, na úkor koho sa dosiahlo a v prípade, ak to možné nie je, musí byť poskytnutá peňažná náhrada, a teda ak by súd z akéhokoľvek dôvodu neakceptoval ako dôvodné

tvrdenia žalovaného o vzniku záväzkového vzťahu prístupu do distribučnej sústavy medzi žalobcom a žalovaným, je žalobcovi prístup do distribučnej sústavy zo strany žalovaného poskytovaný a tento ho využíva, čím vzniká na strane žalobcu bezdôvodné obohatenie, ktoré je žalobca povinný vydať alebo kompenzovať žalovanému vo výške predpísanej platby za prístup.

6. Podaním zo dňa 28.3.2017, ktoré bolo súdu doručené dňa 31.3.2017 navrhol žalobca zmenu žaloby, a to rozšírenie o uplatnenie pohľadávok z titulu platieb za prístup za rok 2015, kedy žalobca v roku 2015 uhradil žalovanému 12 faktúr po 1.569,88 EUR vrátane s DPH, tak ako sú tieto identifikované v bode 12 zmeny žaloby, ku ktorým skutočnostiam úhrad predložil výpisy z účtu a z titulu platieb za prístup za rok 2016, ktoré boli uhrádzané na mesačnej báze až do rozhodnutia Ústavného súdu, z ktorého je zrejmé, že platby sú neoprávnené, na základe čoho žalovaný zareagoval tak, že si tieto platby začal započítavať proti zákonnej podpore, na ktorú má žalobca nárok v zmysle ustanovení Zákona o podpore. Za rok 2016 žalobca uhradil 5 platieb po 1.569,88 EUR s DPH a vo vzťahu k vyúčtovaným platbám za prístup za mesiace jún až december 2016 zrealizoval žalovaný zápočet oproti zákonnej podpore na základe Zákona o podpore, o čom žalobca predložil oznámenia o jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok a reakcie žalobcu na tieto oznámenia označené ako odpoveď na jednostranný zápočet, tak ako sú prílohou uvedeného podania. Zároveň navrhol priznať úrok z omeškania v sadzbe 9,05 % namiesto pôvodne uplatnenej sadzby 8,05 % ročne. I v tomto podaní žalobca opätovne zdôraznil, že zmluvu podľa § 25 ods. 6 Zákona o energetike so žalovaným neuzatvoril. Ako prílohu uvedeného podania predložil žalobca upovedomenie o prevzatí právneho zastúpenia a výzvu na vrátenie uhradených platieb a upustenie od protiprávneho konania zo dňa 26.9.2016, ktorá bola žalovanému doručená dňa 27.9.2016 a súbor daňových dokladov - faktúr, ktorými boli vyúčtované poplatky za služby za rok 2015 a 2016, výpisy z účtu o realizácii úhrad faktúr, ktorými boli vyúčtované poplatky G-komponent za rok 2015 a za január až máj 2016, oznámenia o jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok týkajúce sa faktúr za distribučnú službu za jún až december 2016, odpovede na jednostranný zápočet, tak ako sú súčasťou spisu na č.l. 162 až 240. O uvedenej zmene žaloby rozhodol súd uznesením č.k. 19Cb/429/2015-253 zo dňa 8.12.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť 8.1.2018 tak, že navrhovanú zmenu žaloby pripustil.

7. Podaním zo dňa 25.1.2018, ktoré bolo súdu doručené dňa 29.1.2018 učinil žalovaný vyjadrenie k meritu veci. Žalovaný uviedol, že z technického a faktického hľadiska je využívanie distribučnej služby nesporné a túto skutočnosť žalovaný tiež preukazuje odbornou analýzou s názvom Technicko-odborné posouzení využívání kapacity distribuční soustavy výrobci elektriny vypracovanou odbornou autoritou v elektroenergetike, Fakultou elektrotechniky a elektroenergetiky Českého vysokého učení technického spracovateľa Prof.Ing. Josefa Tlustého, CSc. a Doc.Ing. Zdeňka Müllera, PhD.. Z tejto analýzy vyplýva, že každý výrobca elektriny, a teda aj žalobca, ktorý dodáva elektrinu do distribučnej sústavy, fakticky využíva distribučnú sústavu, a to aj v prípade, ak v danom okamžiku vyrobená elektrina nepreteká do distribučnej sústavy. Podľa definície a legálneho právneho výkladu prístupom do sústavy nie je nič iné, ako využívanie kapacity sústavy tým, že žalobca ako odberateľ zo sústavy elektrinu odoberá alebo ako výrobca do sústavy elektrinu dodáva. Proces posudzovania pripojenia a proces pripájania žalobcu do distribučnej sústavy sa uskutočnil na základe žiadosti žalobcu o pripojenie do distribučnej sústavy, pričom je potrebné uviesť, že pred uzatvorením zmluvy o pripojení a pred samotným fyzickým pripojením sa najskôr musela posúdiť schopnosť distribučnej sústavy prijať vyrobené množstvo elektriny, teda tzv. maximálny výkon výrobného zariadenia. V tejto časti navrhol žalovaný vykonať dôkaz výsluchom svedka C.. U. D., zamestnanca žalovaného zodpovedného za pripájanie výrobných zdrojov sústavy a tak isto oboznámením vyjadrenia žalovaného v procese pripájania výrobného zdroja žalobcu do distribučnej sústavy, ako aj technickými podmienkami žalovaného platnými v čase pripájania výrobného zariadenia žalobcu do distribučnej sústavy. Žalobca je do distribučnej sústavy pripojený, prístup využíva a do sústavy ním vyrobenú elektrinu dodáva /vpúšťa/. Teda ak žalobca vyrába elektrinu a túto dodáva / vpúšťa/ do distribučnej sústavy žalovaného, preukazuje tým fyzické pripojenie a využívanie distribučnej sústavy. V tejto časti žalovaný označil ako dôkaz zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a faktúry za dodávku elektriny vystavené žalobcom na základe zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát. K uzatvoreniu zmluvy o pripojení pre výrobné zariadenie žalobcu došlo v roku 2010, a teda v čase platnosti a účinnosti Zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike /pôvodný Zákon o energetike/. Tento právny predpis upravoval okrem iného aj práva a povinnosti účastníkov trhu s elektrinou, a teda aj práva a povinnosti žalobcu ako účastníka trhu s elektrinou. V tejto časti žalovaný poukázal na úpravu § 21 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, § 24 ods. 2 písm. h/ pôvodného Zákona o energetike. Výslovne uvedenou povinnosťou žalobcu bolo uzatvorenie zmluvy o prístupe a o pripojení do distribučnej sústavy, v opačnom prípade by v konečnom dôsledku žalobca nemohol realizovať svoj podnikateľský zámer,

a teda vyrábať a dodávať elektrinu do distribučnej sústavy. Žalobca v súlade s pôvodným Zákonom o energetike v čase pripájania jeho výrobného zariadenia do distribučnej sústavy žalovaného spĺňal obchodné a technické podmienky prístupu do distribučnej sústavy a mal a naďalej aj má zabezpečený zmluvný vzťah prístupu do distribučnej sústavy, a to na základe zmlúv o pripojení výrobcu. Zmluva o pripojení uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným z roku 2010 je naďalej platná, nedošlo k jej zmene, ani k ukončeniu. V tejto časti poukázal žalovaný na úpravu podľa § 96 ods. 7 Zákona o energetike /Zákon č. 251/2012 Z.z./, podľa ktorého zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov zostávajú v platnosti. Prístup a distribúciu elektriny môže mať žalobca v pozícii odberateľa zabezpečený jednak na základe uzatvorenia zmluvy o prístupe a distribúcii priamo so žalovaným /§ 26 ods. 5 Zákona o energetike/ alebo na základe zmluvy o združenej dodávke elektriny podľa § 26 ods. 9 Zákona o energetike medzi dodávateľom a žalobcom, kde predmetom tejto zmluvy je okrem dodávky elektriny aj zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny prostredníctvom dodávateľa. Žalobca uzatvoril s dodávateľom - Stredoslovenskou energetikou, a.s. zmluvu o dodávke a distribúcii, predmetom ktorej je aj poskytovanie prístupu do distribučnej sústavy žalovaného a distribúcia elektriny. Táto zmluva o dodávke a distribúcii bola uzatvorená medzi žalobcom a dodávateľom za účinnosti pôvodného Zákona o energetike, ktorý od 1.9.2012 stratil platnosť a bol nahradený Zákonom o energetike č. 251/2012 Z.z.. Podľa prechodných ustanovení Zákona o energetike /Zákon č. 251/2012 Z.z./, a to § 96 ods. 7 zostávajú zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov v platnosti a podľa § 96 ods. 8 tohto právneho predpisu zmluvy o dodávke a distribúcii, ktorých predmetom bolo zabezpečenie dodávky a distribúcie elektriny, sa považujú za zmluvy o združenej dodávke. V tejto časti označil žalovaný ako dôkaz zmluvu o dodávke a distribúcii elektriny uzatvorenú medzi žalobcom a dodávateľom, teda spoločnosťou Stredoslovenská energetika, a.s.. Podľa zmluvy o združenej dodávke je žalobcovi zabezpečovaný opakovane prístup do distribučnej sústavy žalovaného, keďže žalobca je pripojený k distribučnej sústave žalovaného, čo sám v uzatvorenej zmluve o združenej dodávke potvrdzuje. Pre upresnenie celého právneho vzťahu, z ktorého jednoznačne vyplýva prístup žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného žalovaný uviedol, že pre poskytovanie tohto prístupu do distribučnej sústavy prostredníctvom dodávateľa je potrebné aj uzatvorenie rámcovej distribučnej zmluvy, na základe ktorej zabezpečuje žalovaný pre všetkých odberateľov dodávateľa, a teda aj pre žalobcu prístup a distribúciu elektriny presne, ako to potvrdzuje aj zmluva o združenej dodávke. V tejto časti ako dôkaz označil žalovaný rámcovú distribučnú zmluvu uzatvorenú medzi žalovaným a dodávateľom - Stredoslovenskou energetikou, a.s. platnú v rokoch 2007 až 2015 a rámcovú distribučnú zmluvu uzatvorenú medzi žalovaným a dodávateľom - Stredoslovenskou energetikou, a.s. platnou v roku 2016. Žalobca teda má opakovane zabezpečovaný prístup do distribučnej sústavy žalovaného a distribúciu elektriny, o čom svedčia aj úhrady - žalobca uhrádza platby za prístup do distribučnej sústavy žalovaného a distribúciu svojmu dodávateľovi, a to presne vo výške, ako tieto platby dodávateľovi účtuje žalovaný v súlade s rámcovou distribučnou zmluvou. V tejto časti ako dôkaz označil žalovaný faktúry za distribučné služby za rok 2016, v ktorých sú obsiahnuté platby za prístup a distribúciu elektriny a faktúry za dodávku a distribúciu elektriny vystavené dodávateľom pre žalobcu, v oboch prípadoch demonštratívne za vybraté mesiace. Žalovaný zdôraznil, že nie je možné ignorovať skutočnosť, že žalobca voči žalovanému vystupuje nielen v pozícii výrobcu elektriny, ale aj v pozícii odberateľa, pričom práve v súvislosti s úhradou a výškou platieb za prístup do distribučnej sústavy je zrejmá nevyhnutná potreba nazerania na vzájomné právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným z komplexného pohľadu. Pokiaľ by žalobca popieral svoju povinnosť uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy s poukazom na neposkytnutie prístupu do distribučnej sústavy a absenciu zmluvného vzťahu prístupu do distribučnej sústavy, znamenalo by to (čo žalovaný opätovne uvádza), že mu bolo právo prístupu poskytované zo strany žalovaného bez právneho dôvodu - bez platnej zmluvy, pričom takéto právo má majetkovú hodnotu a tá je určená práve výškou predpísanej platby za prístup do distribučnej sústavy. Daná situácia by nevyhnutne vyústila do stavu, kedy žalobcovi bolo poskytnuté právo prístupu do distribučnej sústavy bez platného právneho dôvodu, čo predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu na úkor žalovaného, ktoré bezdôvodné obohatenie musí byť v súlade s úpravou § 451 a § 456 Občianskeho zákonníka vydané tomu, na úkor koho sa dosiahlo a v prípade, ak to nie je možné, musí byť poskytnutá peňažná náhrada. V časti IV. označeného vyjadrenia sa žalovaný venuje hmotno-právnym účinkom Nálezu Ústavného súdu, pričom s odkazom na označenú judikatúru Ústavného súdu opätovne prezentuje svoj názor, podľa ktorého neexistuje výslovné rozhodnutie Ústavného súdu k účinkom Nálezov vydaných vo veciach nesúladu právnych predpisov, ktoré by dopadali na uzavreté právne vzťahy. Nakoľko takúto situáciu nerieši ani zákon, je zrejmé, že sa v tejto veci aplikuje zásada ex nunc účinkov Nálezu Ústavného súdu. Pokiaľ ide o zjednocujúce stanovisko, na ktoré sa odvoláva žalobca, jedná sa o rozhodnutie, ktoré rieši skutkovo aj právne úplne odlišné východiská, a teda jeho aplikácia v prejednávanej veci možná nie je. Následne v časti V. svojho

vyjadrenia poukázal žalovaný na znenie úpravy podľa § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii platnej do 31.12.2016 po zohľadnení Nálezu Ústavného súdu a znenie tejto právnej úpravy pred Nálezom Ústavného súdu - pôvodné znenie a v nadväznosti na to uviedol, že bez ohľadu na Nález Ústavného súdu a jeho odôvodnenie dikcia znenia ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky je právne jednoznačná. Platbu za prístup do distribučnej sústavy je povinný platiť výrobca elektrickej energie, ktorý je pripojený do regionálnej distribučnej sústavy, a to v závislosti, či má uzatvorenú zmluvu o pripojení, kedy je povinný platiť sumu vo výške 30 % hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení vynásobenú tarifou za 12-mesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia ÚRSO za prístup do distribučnej sústavy, resp. ak nemá uzatvorenú zmluvu o pripojení, vtedy je povinný platiť sumu vo výške 30 % z hodnoty výšky celkového inštalovaného výkonu zariadenia vynásobeného tarifou za 12-mesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia ÚRSO za prístup do distribučnej sústavy. Podstatná obsahová náležitosť zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, ktorou je rezervácia určitej kapacity pre žalobcu, je obsiahnutá v zmluve o pripojení do distribučnej sústavy. Prístupom do distribučnej sústavy je totiž reálna možnosť vpúšťať elektrinu do sústavy zo strany výrobcu, ktorej zodpovedá povinnosť prevádzkovateľa distribučnej sústavy rezervovať určitú kapacitu, aby do sústavy bolo možné elektrinu dodávať. Povinnosť platby za prístup do sústavy by nejestvovala len v prípade, ak by nejestvovala povinnosť prevádzkovateľa distribučnej sústavy rezervovať pre výrobcu elektriny kapacitu na vpúšťanie vyrobenej elektriny do sústavy. V článku VI. uvedeného podania žalovaný uvádza komentár k predloženému dokumentu - schéma - základné zmluvné vzťahy uzatvárané medzi žalovaným a žalobcom a ku grafu dodávky a odberu elektriny z distribučnej sústavy fotovoltickej elektrárne s výkonom 990 kW. Žalobca ako účastník trhu v právnom postavení odberateľa a zároveň výrobcu uzatvoril so žalovaným zmluvu o pripojení, a to samostatne na odber elektriny zo sústavy a samostatne na odber /výrobu/ elektriny do sústavy. Toto pripojenie je technicky realizované cez jednu elektrickú prípojku /jeden elektrický kábel/ a používanie poskytnutého výkonu v sústave je merané jedným elektromerom, ktorým meria elektrinu odobratú zo sústavy a tiež elektrinu dodanú do sústavy. Žalovaný uzatvoril so žalobcom zmluvu o pripojení, podľa ktorej bol žalobca pripojený k distribučnej sústave ako odberateľ a zároveň tiež ako výrobca. Žalovaný nakoniec poukázal na úpravu podľa § 39 Zákona č. 656/2004 Z.z. /Zákon o energetike platný do 31.8.2012/ a podľa § 46 Zákona č. 251/2012 Z.z. / Zákon o energetike platný v súčasnej dobe/, ktoré ustanovenia definujú neoprávnený odber elektriny bez uzatvorenej zmluvy po a/ o pripojení, po b/ o dodávke alebo zmluvy o združenej dodávke a po c/ o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. V nadväznosti na túto právnu úpravu žalovaný skonštatoval, že žalobca musí mať zabezpečené tieto základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou, aby jeho právne postavenie nebolo kvalifikované ako neoprávnený odber. V prípade neoprávneného odberu na strane žalobcu by žalovaný bol oprávnený podľa § 31 ods. 1 písm. c/ bod 3 Zákona o energetike / Zákon č. 251/2012 Z.z./ žalobcovi obmedziť alebo prerušiť distribúciu elektriny, k čomu však nedošlo, nakoľko žalobca má základné zmluvné vzťahy zabezpečené.

8. Žalobca podaním zo dňa 16.3.2018 učinil vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného z 25.1.2018. V úvodnej časti tohto vyjadrenia zopakoval svoju argumentáciu odvolávajúc sa na Nález Ústavného súdu zo dňa 22.6.2016, ktorým bola zrušená časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii, a to konkrétne časť, ktorá zavádzala povinnosť uhrádzať platbu za prístup pre všetkých výrobcov, ktorí neuzatvorili zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Dňa 21.7.2016 sa rozhodnutie Ústavného súdu publikovaním v Zbierke zákonov stalo všeobecne záväzným. V časti III. uvedeného vyjadrenia žalobca zopakoval argumentáciu týkajúcu sa vymedzenia prístupu do distribučnej sústavy v zmysle platnej právnej úpravy s poukazom na ustanovenie § 2 písm. a/ bod 12 Zákona o energetike a § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Konštatoval, že žalovaný účelovo vychádza len z prvej časti podstaty prístupu uvedenej v rozhodnutí Ústavného súdu SR, a to práva „vpustiť elektrinu“ a prehliada druhú podstatnú vec, a to že zmluva o prístupe v sebe musí zahŕňať aj dohodu o tom, že vyrobená elektrina má byť distribuovaná /prepravená/ do stanoveného miesta. Uvedené vyplýva ako z definície prístupu podľa § 2 písm. a/ bod 12 Zákona o energetike, tak aj z definície zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike, ako aj dotknutého rozhodnutia Ústavného súdu SR. Jediným právnym základom pre fakturáciu platby za prístup mohla byť len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Zmluva o pripojení nepreukazuje existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nemôže byť zamieňaná so zmluvou o pripojení a ani nie je obsiahnutá v tejto zmluve, ide o dve rôzne zmluvy, ktoré sú právnou úpravou jasne odlíšené, a to nielen svojím predmetom, ale aj ich zákonnou definíciou. Obsah, ako aj podstatné náležitosti zmluvy o pripojení a zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sú odlišné. Aj starý Zákon o energetike /Zákon č. 656/2004

Z.z./ rozlišoval medzi pripojením do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy. Starý Zákon o energetike jednoznačne vyžadoval, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Definoval pojem prístup a vyžadoval, aby prístup bol dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii umožňovala výrobcovi využívať distribučnú sústavu pre účely distribúcie elektriny inému subjektu, a teda upravovala podmienky takéhoto využívania a distribúcie. Zmluva o prístupe a pripojení, ktorú výrobca elektriny podľa § 21 ods. 2 písm. a/ starého Zákona o energetike bol povinný uzatvoriť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, je z pohľadu dnešnej právnej úpravy zmluva o pripojení. Zmluva o pripojení zo dňa 7.5.2010 uzatvorená žalobcom neobsahuje o prístupe žiadnu zmienku a vôbec neslúži na dohodnutie prístupu. Pokiaľ žalovaný odkazoval na úpravu § 96 ods. 7 Zákona o energetike, prehliada hneď nasledujúcu vetu, podľa ktorej ustanovenia zmlúv uzatvorených podľa doterajších predpisov, ktoré sú v rozpore s týmto zákonom, sú účastníci zmlúv povinní uviesť do súladu s týmto zákonom do 31.12.2012. Preto aj keby bola pravda, že žalobca v rámci zmluvy o pripojení uzatvoril akúsi zmluvu o prístupe, bol žalovaný následne povinný tento vzťah dať do súladu s terajším Zákonom o energetike, ktorý takúto zmluvu nepozná. Pokiaľ žalovaný poukázal na zmluvu o dodávke a distribúcii, rámcovú distribučnú zmluvu platnú v rokoch 2007 až 2015, rámcovú distribučnú zmluvu platnú v roku 2016, faktúry za distribučné služby vystavené žalovaným a faktúry za dodávku a distribúciu elektriny vystavené dodávateľom elektriny pre žalobcu, tieto listiny sa týkajú výlučne zmluvných vzťahov žalobcu s tretím subjektom odlišným od žalovaného, a to spoločnosťou Stredoslovenská energetika, a.s.. Predmetné zmluvy nie sú zmluvami o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Zmluva o dodávke a distribúcii elektriny a rámcová distribučná zmluva sa vzťahujú len k tomu, že žalobca odoberá elektrinu. Otázka, čo je prístup do distribučnej sústavy a na čo slúži a tiež ako si možno túto službu dohodnúť, je otázka právna a odpoveď na ňu dáva zákon a nie graf preukazujúci využívanie distribučnej sústavy alebo akési technické posúdenie predložené žalovaným. Žalovaným produkovaná analýza žiadnym spôsobom nedáva odpoveď na právnu otázku a koniec koncov ani ju dať nemôže. Nepreukazuje existenciu obchodno-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeným zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorá je jediným právnym základom pre uhrádzanie platby za prístup. V nadväznosti na to je zo strany žalobcu ako irelevantný hodnotený návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedka C.. U. D.. Vyhláška o cenovej regulácii v § 26 ods. 23 uvádza len, ako sa výška platby za prístup vypočítava, tento výpočet je určený pre tých výrobcov, ktorí uzatvorili zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Práve táto zmluva môže byť jediným právnym základom pre úhradu platby za prístup. Vyhláška nemôže ukladať povinnosť platiť platbu za prístup, pričom z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu sp.zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.6.2016 vyplýva, že ÚRSO prijatím vyhlášky s touto povinnosťou prekročil zákonné splnomocnenie. V časti VIII. uvedeného vyjadrenia sa žalobca s opakovanou argumentáciou venuje účinkom Nálezu Ústavného súdu s vyústením do záveru, v zmysle ktorého názory Ústavného súdu o ex tunc účinkoch derogačného nálezu nijako nenegujú skutočnosť, že Nález Ústavného súdu má aj ex nunc účinok, avšak ten sa prejavuje iným spôsobom. Žalovaným označené rozhodnutia nijako nespochybňujú fakt, že účinky derogačného nálezu majú spätný dopad na právne vzťahy vzniknuté v čase, kedy bola neústavná právna úprava ešte platná a účinná. Otázku účinkov derogačného nálezu jednoznačne a jasne však vyriešilo zjednocujúce stanovisko, v zmysle ktorého hmotno-právne účinky Nálezu Ústavného súdu nastávajú ex tunc /zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu sp.zn. PL. z. ÚS 1/06 zverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu za rok 2006 pod č. 64/2006/. V tomto zjednocujúcom stanovisku sa Ústavný súd SR zaoberal všeobecnou právnou otázkou účinkov derogačného Nálezu Ústavného súdu a s prihliadnutím na výklady svojich senátov sa záväzne priklonil k tomu, že derogačný nález má účinky ex tunc. V článku IX. uvedeného vyjadrenia poukázal žalobca na rozhodnutia Okresného súdu Žilina v obdobných konaniach, tak ako sú identifikované v uvedenej časti vyjadrenia.

9. Podaním zo dňa 21.3.2018 učinil žalobca čiastočné spävzatie žaloby v časti prevyšujúcej právo žalobcu na zaplatenie sumy 56.515,68 EUR spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 47.096,40 EUR od 8.10.2016 do zaplatenia a zo sumy 9.419,28 EUR od 10.1.2018 až do zaplatenia. O uvedenom dispozitívnom úkone žalobcu rozhodol súd až v meritórnom rozhodnutí na základe aplikácie úpravy podľa § 145 ods. 2 CSP.

10.Podľa § 26 ods. 23 Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v jej relevantnom znení platnom a účinnom do 20.7.2016 - deň predchádzajúci uverejneniu Nálezu ústavného súdu SR č.k. PL.ÚS 17/2014-132 v Zbierke zákonov /ďalej už len Vyhláška o cenovej regulácii/: Platba za prístup do distribučnej

sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa predchádzajúcej vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Na napäťovej úrovni nízkeho napätia sa hodnota maximálnej rezervovanej kapacity rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou hlavného ističa v ampéroch. To neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži výlučne na poskytovanie podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne na dodávku regulačnej elektriny, a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny z vodnej energie s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW.

11. Podľa § 2 písm. a/ bod 22 a 23 Zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike v znení platnom a účinnom do 31.8.2012 /ďalej starý Zákon o energetike/: Na účely tohto zákona sa rozumie a) všeobecne 22. pripojením do sústavy alebo do siete fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo odberného plynového zariadenia do siete, 23. prístupom do sústavy alebo do siete prístup na základe zmluvy o prístupe do 23.1. prenosovej sústavy a prenose elektriny, 23.2. distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, 23.3. prepravnej siete a preprave plynu, 23.4. distribučnej siete a distribúcii plynu, 23.5. ťažobnej plynovodnej siete a doprave plynu, 23.6. zásobníka a uskladňovaní plynu,

12.Podľa § 21 ods. 1 písm. a/ starého Zákona o energetike: Výrobca elektriny má právo a) pripojiť zariadenie na výrobu elektriny k sústave, ak spĺňa technické a obchodné podmienky prístupu a pripojenia do sústavy.

13.Podľa § 21 ods. 2 písm. a/ starého Zákona o energetike: Výrobca elektriny je povinný a) uzatvoriť zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy.

14.Podľa § 2 písm. a/ bod 11 a 12.2 Zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike v jeho znení platnom a účinnom od 1.9.2012 /ďalej Zákon o energetike/: Na účely tohto zákona sa rozumie a) všeobecne 11. pripojením do sústavy alebo do siete zabezpečenie potrebnej kapacity na pripojenie v sústave alebo v sieti a fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo odberného plynového zariadenia do siete, 12. prístupom do sústavy alebo do siete prístup na základe zmluvy o 12.2. prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity,

15.Podľa § 2 písm. b/ bod 4, 15 Zákona o energetike: Na účely tohto zákona sa rozumie v elektroenergetike 4. distribúciou elektriny preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny, 15. dodávkou elektriny predaj elektriny.

16. Podľa § 15 ods. 1, 2 Zákona o energetike: Predmetom trhu s elektrinou a trhu s plynom je dodávka elektriny a plynu, pripojenie do prenosovej sústavy, distribučnej sústavy, prepravnej siete a

distribučnej siete, prístup do prenosovej sústavy a prenos elektriny a prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny na vymedzenom území, prístup do prepravnej siete a preprava plynu a prístup do distribučnej siete a distribúcia plynu na vymedzenom území, prístup do zásobníka a uskladňovanie plynu, poskytovanie podporných služieb v elektroenergetike a plynárenstve, poskytovanie systémových služieb v elektroenergetike, pripojenie a prístup nových výrobcov elektriny a plynu do sústavy alebo do siete. Účastníkom trhu s elektrinou je a) výrobca elektriny, b) prevádzkovateľ prenosovej sústavy, c) prevádzkovateľ distribučnej sústavy, d) dodávateľ elektriny, e) odberateľ elektriny, f) organizátor krátkodobého trhu s elektrinou.

17.Podľa § 26 ods. 3, 5, 9 Zákona o energetike: Zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne dohodnutej výške a po splnení obchodných podmienok a technických podmienok pripojiť k distribučnej sústave zariadenie žiadateľa na výrobu, distribúciu alebo odber elektriny a zabezpečiť dohodnutú kapacitu vo výške podľa zmluvy a žiadateľ sa zaväzuje uhradiť cenu za pripojenie. Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Zmluvou o združenej dodávke elektriny sa zaväzuje dodávateľ elektriny dodávať odberateľovi elektrinu vymedzenú množstvom a časovým priebehom výkonu, zabezpečiť distribúciu elektriny do odberného miesta odberateľa vrátane súvisiacich služieb a prevziať za odberateľa zodpovednosť za odchýlku a odberateľ elektriny sa zaväzuje zaplatiť dodávateľovi elektriny cenu za dodanú elektrinu a za distribúciu elektriny a súvisiace služby.

18.Podľa § 27 ods. 1 písm. b/ Zákona o energetike: Výrobca elektriny má právo b) uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky prístupu do sústavy,

19.Podľa § 27 ods. 2 písm. a/ Zákona o energetike: Výrobca elektriny je povinný a) uzatvoriť zmluvu o pripojení do sústavy s prevádzkovateľom sústavy,

20.Podľa § 35 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Zákona o energetike: Odberateľ elektriny má právo a) uzatvoriť zmluvu o dodávke elektriny s dodávateľom elektriny; odmietnutie uzatvoriť zmluvu o dodávke elektriny musí dodávateľ elektriny odôvodniť, b) uzatvoriť zmluvu o prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny s prevádzkovateľom prenosovej sústavy alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, ak tieto služby nezabezpečil dodávateľ elektriny, c) na pripojenie do sústavy, ak odberné elektrické zariadenie odberateľa elektriny spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky pripojenia; tým nie je dotknuté ustanovenie § 11 ods. 13 až 15 a § 28 ods. 1 písm. h),

21.Podľa § 96 ods. 7 ods. 8 veta prvá Zákona o energetike: Zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov zostávajú v platnosti. Ustanovenia zmlúv uzatvorených podľa doterajších predpisov, ktoré sú v rozpore s týmto zákonom, sú účastníci zmlúv povinní uviesť do súladu s týmto zákonom do 31. decembra 2012. Dlhodobé zmluvy o poskytnutí podporných služieb uzavreté medzi prevádzkovateľom prenosovej sústavy a poskytovateľmi podporných služieb podľa doterajších predpisov, u ktorých dohodnutá doba platnosti ešte neuplynula, zostávajú v platnosti do doby dohodnutej medzi účastníkmi zmluvy; túto dobu platnosti účastníci zmluvy nemôžu po nadobudnutí účinnosti tohto zákona predĺžiť. Ustanovenia § 15 ods. 16 a § 17 ods. 4 až 6 sa vzťahujú aj na zmluvy uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Dlhodobé zmluvy o preprave plynu, v ktorých je prepravná kapacita vyjadrená vo forme zmluvnej trasy, sú účastníci zmlúv povinní uviesť do súladu s týmto zákonom. Prevádzkovateľ prepravnej siete je povinný predložiť užívateľovi siete, pre ktorého zabezpečuje prepravu plynu na základe dlhodobej zmluvy o preprave plynu, v ktorej je prepravná kapacita vyjadrená vo forme zmluvnej trasy, návrh na

zmenu takej zmluvy najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Návrh na zmenu takej zmluvy je prípustný len v rozsahu nevyhnutne potrebnom na určenie vstupných a výstupných bodov prepravnej siete a na určenie príslušnej výšky prepravnej kapacity osobitne na každom vstupnom a výstupnom bode prepravnej siete, pričom výška prepravnej kapacity na každom vstupnom a výstupnom bode sa rovná prepravnej kapacite dohodnutej podľa zmluvnej trasy. Ak si prevádzkovateľ prepravnej siete splní povinnosť predložiť návrh na zmenu zmluvy v uvedenej lehote, zostáva taká zmluva v platnosti v pôvodnom znení až do doby prijatia takého návrhu užívateľom prepravnej siete alebo do pôvodne dohodnutej doby platnosti takej zmluvy. Zmluvy uzatvorené medzi dodávateľmi a odberateľmi elektriny podľa doterajších predpisov, ktorých predmetom bolo zo strany dodávateľa elektriny zabezpečenie dodávky elektriny alebo distribúcie elektriny a prevzatie zodpovednosti za odchýlku, sa považujú za zmluvy o združenej dodávke elektriny podľa tohto zákona.

22. Podľa § 4 ods. 1 Zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov /ďalej len Zákon o podpore/: Výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu 10) a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením, b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, d) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období 1. odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie 9) technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov.

23. Podľa § 1 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka: Tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

24.Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka: Účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva uzavretá nie je.

25.Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka: Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

26.Podľa § 456 Občianskeho zákonníka: Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

27.Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka: Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

28.Podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka: Ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.

29.Podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka: Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

30. Podľa Článku 8 /Zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej len CSP/:Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

31. Podľa Článku 15 ods. 1, 2 CSP: Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.

32. Podľa § 191 ods. 1, 2 CSP: Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

33.Podľa § 153 ods. 2 CSP: Na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

34. Podľa § 154 CSP: Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

35.Medzi stranami v tomto konaní boli nesporné nasledovné skutkové okolnosti: Skutočnosť statusu žalobcu ako výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie /táto skutočnosť bola zároveň preukázaná i k žalobe pripojeným rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví /ďalej už len ÚRSO / č. XXXX/XXXX/E-D. z 18.12.2013 /č.l. 31/, status žalovaného ako prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, skutočnosť vystavenia faktúr žalovaným voči žalobcovi ako výrobcovi elektriny na zaplatenie platieb na mesačnej báze za roky 2014 /č.l. 33 až 53/, 2015 /č.l. 164 až 175/ a 2016 /č.l. 182 až 193/, realizácia úhrady týchto faktúr za rok 2014, 2015 a január až máj 2016 žalobcom žalovanému, tak ako vyplýva z predložených výpisov z účtu /č.l. 36 až 54, č.l. 176 až 181 a č.l. 194 až 196/, skutočnosť vystavenia oznámení o jednostrannom započítaní žalovaného zo dňa 11.8.2016, 12.9.2016, 11.10.2016, 11.11.2016, 13.12.2016 a 13.2.2017 /č.l. 198 až 211 rub/, ako aj reakcia žalobcu na doručenie týchto oznámení vo forme odpovedí na jednostranný zápočet /podľa č.l. 197 až 210 rub/, existencia zmluvných vzťahov založených písomne uzatvorenými zmluvami: zmluvou o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy č. X. uzatvorenou medzi žalovaným ako prevádzkovateľom a právnym predchodcom žalobcu ako odberateľom zo dňa 7.5.2010 /č.l. 74 až 76/, dohodou o postúpení práv a povinností medzi právnym predchodcom žalobcu MV-STEEL, s.r.o., so sídlom M. Rázusa 29, Lučenec, IČO: 36 672 068 ako postupcom a žalobcom ako postupníkom zo dňa 13.7.2010 so súhlasom žalovaného podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a z nej vyvodzované právne nástupníctvo žalobcu po subjekte MV-STEEL, s.r.o., so sídlom M. Rázusa 29, Lučenec, IČO: 36 672 068 vo vzťahu k právam a povinnostiam podľa zmluvy o pripojení č. X. zo dňa 7.5.2010 /č.l. 77 až 78/, zmluvou o výkupe elektriny na krytie strát č. XXX/XXXX uzatvorenou medzi žalobcom ako predávajúcim a Stredoslovenskou energetikou, a.s. ako kupujúcim dňa 30.12.2015, návrhom zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát pre rok 2017, ako je v spise na č.l. 139 až 144, zmluvou o dodávke a distribúcii elektriny uzatvorenou medzi Stredoslovenskou energetikou, a.s. a žalobcom dňa 26.4.2011 /č.l. 305/, zmluvou

o distribúcii elektriny - rámcovou distribučnou zmluvou E. z 30.6.2007 uzatvorenou medzi žalovaným a Stredoslovenskou energetikou, a.s. vrátane obchodných podmienok pre rámcovú distribučnú zmluvu - príloha č. 1 /č.l. 308 až 318/, rámcovou distribučnou zmluvou č. zmluvy E. uzatvorenou medzi žalovaným a Stredoslovenskou energetikou, a.s. zo 7.4.2016 /č.l. 319 až 321/. Z uvedených medzi stranami nesporných skutkových okolností, u ktorých zároveň neexistoval dôvod pochybovať o ich pravdivosti, súd vychádzal na základe aplikácie § 186 ods. 2 veta prvá CSP.

36. Pre meritórne rozhodnutie súdu v tejto veci boli zásadné závery vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu SR č.k. PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.6.2016 (ďalej už Nález alebo Nález Ústavného súdu SR). Uvedeným Nálezom Ústavný súd SR v bode 1. výroku rozhodol, že ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „ a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl.13 ods. 1 písm. a/ v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Bodom 2. výroku rozhodol Ústavný súd v označenom Náleze o nevyhovení návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vo zvyšnej časti návrhu. Z dokazovania vykonaného súdom v tejto veci vyplýva, že žalovaný práve od účinnosti úpravy podľa § 26 ods. 23 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. o cenovej regulácii v elektroenergetike (ďalej už len Vyhláška o cenovej regulácii), a to konkrétne jej znenia v stave platnom a účinnom od 1.1.2014, vystavoval žalobcovi faktúry na zaplatenie nedoplatkov za službu /alebo za distribučnú službu, ako to vyplýva napríklad z č.l. 43/ tak, ako boli tieto faktúry súčasťou príloh žaloby. Ako vyplýva zo záverov odôvodnenia rozhodnutia súdu v tejto veci uvedených nižšie, vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by v relevantnom období, na ktoré sa vzťahujú predmetné faktúry vystavené žalovaným, teda od januára 2014 do decembra 2016 vrátane oboch označených mesiacov (ďalej už len relevantné obdobie) bola medzi žalobcom ako výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy prevádzkovanej žalovaným uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorú má na mysli úprava podľa § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii v jej znení platnom a účinnom pred rozhodnutím Nálezom, ako vyplýva z vyššie citovaného výroku 1. Nálezu Ústavného súdu SR. V nadväznosti na to súd tak, ako je uvedené vyššie, hodnotil závery Nálezu o neústavnosti úpravy § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii v časti: „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“, ako významné pre meritórne rozhodnutie v tejto veci, pretože pri absencii spoľahlivého a jednoznačného preukázania uzatvorenia platnej a účinnej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom ako výrobcom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, je potrebné vychádzať zo záveru, že žalovaný vystavoval faktúry na nedoplatky, práve na základe právnej úpravy vyplývajúcej zo znenia Vyhlášky o cenovej regulácii, teda ako platby za prístup do distribučnej sústavy (tzv. poplatok G-komponent). V nadväznosti na výrok 1. Nálezu Ústavného súdu SR, ktorým bolo rozhodnuté o protiústavnosti úpravy vyplývajúcej z § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii, potom nie je možné skonštatovať, že by uvedená právna úprava mohla predstavovať právny základ, a teda právny dôvod pre uplatňovanie platieb za prístup do distribučnej sústavy, a teda že by bola právnym dôvodom pre uplatnenie poplatku G-komponent žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy voči žalobcovi ako výrobcovi elektriny. Vo väzbe na uvedené bolo potrebné zaujať stanovisko k otázke, či sa závery Nálezu a samotný Nález vzťahujú na prejednávanú vec, a to vzhľadom k momentu uverejnenia Nálezu v Zbierke zákonov SR dňom 21.7.2016 a vzhľadom na obdobie, na ktoré sa vzťahujú faktúry platby poplatku G-komponent /relevantné obdobie/. S vyhlásením Nálezu v Zbierke zákonov SR dňa 21.7.2016 nastali účinky predpokladané úpravou § 41 ods. 2 veta druhá Zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej Zákon č. 38/1993 Zb.) a Nález Ústavného súdu SR sa stal všeobecne záväzným. V otázke, či sa jeho závery vzťahujú i na prejednávanú vec vzhľadom na časové súvislosti uvedené vyššie, sa konajúci súd stotožňuje v celom rozsahu s argumentáciou žalobcu o účinkoch Nálezu Ústavného súdu SR ex tunc, a teda o jeho účinkoch i na právne vzťahy založené pred rozhodnutím Nálezom. Pri tomto právnom názore konajúci súd vychádza ťažiskovo zo záverov stanoviska pléna Ústavného súdu SR sp.zn. PL.z. ÚS 1/06 (ďalej zjednocujúce stanovisko), podľa ktorých: „Ide o kolíziu medzi princípom zachovávania ústavnosti na jednej strane a princípom právnej istoty na druhej strane. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto prípade rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa článku 125 ústavy. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch, jednak je

založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov /až do opačného rozhodnutia ústavného súdu/ a jednak na právoplatných rozhodnutiach orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu prednosť treba dať jednoznačne princípu ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty. a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotno-právnych účinkov nálezu ústavného súdu o súlade právnych predpisov na dve skupiny. Ide predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne ukončené /judikované/ a o prípady, ktoré vo chvíli uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené neboli. Hoci a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotno-právnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotno-právne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí tomu tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia Nálezu o nesúlade“. Závery zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR ako sú citované, sú aplikovateľné i v prejednávanej veci, pričom v tejto časti sa súd nestotožňuje s argumentáciou žalovaného podľa jeho procesnej obrany vyplývajúcej z jeho písomných podaní vo veci a túto vrátane citovanej judikatúry nehodnotí ako vylučujúcu záver konajúceho súdu o tom, že účinky Nálezu pôsobia i spätne na vzťahy, ktoré vznikli pred vydaním Nálezu, a to práve z dôvodu presadenia sa princípu ústavnosti ako určujúceho vo vzťahu k ostatným princípom vrátane princípu právnej istoty. V nadväznosti na uvedené v dôsledku rozhodnutia Nálezom podľa bodu 1. jeho výroku úprava podľa § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii v dotknutej časti s účinkami ex tunc, t.j. od počiatku stratila svoju platnosť. Takýto účinok rozhodnutia Nálezom zakladá záver, podľa ktorého úprava podľa § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii, o neústavnosti ktorej vo vymedzenej časti rozhodol Ústavný súd SR Nálezom, ako by nikdy nebola súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a teda pokiaľ tak ako je konštatované vyššie, žalovaný práve na základe takejto právnej úpravy, ktorá nie je v súlade s Ústavou SR, účtoval žalobcovi poplatky G-komponent za roky 2014 a 2016 a žalobca tieto poplatky v rozsahu poplatkov za rok 2014, rok 2015 a za január až máj roka 2016 i zaplatil, predstavujú tieto platby realizované žalobcom v prospech žalovaného bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu v rozsahu zaplatených platieb plnením bez právneho dôvodu. Rovnaký záver o existencii bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu uvádza súd i pokiaľ ide o platby poplatku G-komponent vyúčtované žalobcom faktúrami za mesiace jún až december roka 2016, ktoré boli predmetom započítania jednostrannými právnymi úkonmi započítania žalovaného podľa oznámení zo dňa 11.8.2016, 12.9.2016, 11.10.2016, 11.11.2016, 13.12.2016 a 13.2.2017 /č.l. 198 až 211/, s pohľadávkami žalobcu na doplatky za dodávku EE za júl, august, september, október, november roka 2016 a za január roka 2017 ako vyplýva z označených oznámení. Na strane žalovaného neexistoval právny dôvod na ponechanie si finančných prostriedkov predmetných doplatkov v rozsahu zodpovedajúcom vyúčtovanému poplatku G-komponent, na základe realizovaných jednostranných právnych úkonov započítania. V tejto časti spočíva bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu potom v tom, že sa majetok žalovaného nezmenšil, hoci by sa tak stalo ak by si žalovaný plnil svoje povinnosti zaplatiť žalobcovi doplatok za dodávku EE v rozsahu vyúčtovaného poplatku G-komponent ako vyplýva z obsahu označených oznámení o jednostranných zápočtoch žalovaného.

37. Z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR, a to v odseku 21.1, 21.5 a 21.7 vyplýva: „Ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii upravujú platbu uhrádzanú výrobcami elektriny za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, ako aj výpočet tejto platby. Výrobca elektriny je takto vypočítanú platbu za prístup povinný platiť aj vtedy, keď nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, teda keď reálne samotný prístup do regionálnej distribučnej sústavy /t.j. právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu/, nemá zmluvne dohodnutý“. Podľa odseku 21.5 Nálezu: „Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby /ceny/ za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b/ Zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou /právom/ výrobcu elektriny /na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a/ Zákona o energetike/. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb, mimo záväzku uhrádzať tieto ceny, na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v Zákone o energetike explicitne upravené.“ Podľa odseku 21.7 Nálezu Ústavného súdu SR: „Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu

za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v Zákone o energetike čo do platenia poplatkov /cien/ za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle Zákona o regulácii, upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav“. Citované časti odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu vyúsťujú do záveru, podľa ktorého mal výrobca elektriny v relevantnej dobe povinnosť platiť platby za prístup do distribučnej sústavy, len ak mal ako výrobca elektriny uzatvorenú s prevádzkovateľom distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia elektriny, ktorí takúto zmluvu - zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny uzatvorenú nemali, túto povinnosť platiť platby za prístup /povinnosť platiť poplatky G-komponent/ nemali. Pokiaľ im takúto povinnosť ukladala Vyhláška o cenovej regulácii v znení tejto právnej úpravy do rozhodnutia Nálezom Ústavného súdu SR, išlo o povinnosť, tak ako to konštatuje Nález Ústavného súdu SR podľa odseku 21.7 odôvodnenia nad rámec povinností, ktoré výrobcom elektriny vyplývajú z úpravy Zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike (ďalej Zákon o energetike). Keďže samotná Vyhláška o cenovej regulácii bola vydaná ÚRSO, ktoré pri tom konalo na základe splnomocnenia vyplývajúceho z úpravy § 40 Zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, bola táto povinnosť /povinnosť platiť poplatok G-komponent/ uložená Vyhláškou o cenovej regulácii podľa jej úpravy vyplývajúcej z § 26 ods. 23 i výrobcom elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, v rozpore s ústavnou požiadavkou ukladania povinností len zákonom a len na základe zákona (článok 13 ods. 1 písm. a Ústavy SR - Zákon č. 460/1992 Z.z. - ďalej už len SR). Posledne uvedený záver jednoznačne vyplýva i z odseku 21.8 odôvodnenia Nálezu, podľa ktorého: „Popísaný stav nekorešponduje s dikciou článku 123 ústavy, keďže Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepostupoval pri prijímaní sporných častí § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov /Zákona o energetike a Zákona o regulácii/ a v ich medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcom elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona /Zákona o energetike a Zákona o regulácii/, čím sa dostávajú do kontradikcie s článkom 13 ods. 1 písm. a/ ústavy SR. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.

38.Vzhľadom k vyššie odôvodnenému právnemu názoru o účinkoch Nálezu Ústavného súdu SR ex tunc úprava § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii v časti, v ktorej bola Nálezom Ústavného súdu SR vyhlásená za rozpornú s Ústavou SR - v časti § 26 ods. 23 : „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“, ktorá dňom 21.7.2016 /deň uverejnenia - vyhlásenia Nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov/ stratila účinnosť /§ 41a ods. 1 Zákona č. 38/1993 Zb./ a uplynutím 6 mesiacov od vyhlásenia Nálezu, t.j. dňom 21.1.2017 stratila i platnosť /článok 125 ods. 3 Ústavy SR/, je táto úprava úpravou, ktorá spätne tak ako je konštatované vyššie, ako by nikdy, a teda ani v relevantnom období rokov 2014 až 2016 nebola súčasťou právneho poriadku SR. Citované ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii v časti: „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“, nemôže byť právnym dôvodom, a teda predstavovať hmotno- právny základ pre uplatnenie poplatku G-komponent žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy voči žalobcovi ako výrobcovi elektriny v rokoch 2014 a 2016. Uvedené závery vyplývajú z citovaných a aj z ostatných častí odôvodnenia Nálezu celkom jasne a zrozumiteľne. Žalovaný v obsahu svojej procesnej obrany ťažiskovo tvrdil, že medzi žalobcom a žalovaným existovala zmluva o prístupe, na základe ktorej žalobca využíval distribučnú sústavu tým, že vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy dodával a žalovaný zabezpečoval, resp. bol pripravený poskytnúť /zabezpečiť/ pre potreby tejto činnosti žalobcu v distribučnej sústave kapacitu v dostatočnom rozsahu. Vo vzťahu k obrane žalovaného, podstatou ktorej bolo tvrdenie o existencii zmluvy o prístupe medzi žalobcom a žalovaným, považuje súd za primárne zdôrazniť legislatívne rozlíšenie inštitútu pripojenia a prístupu do distribučnej sústavy. Pripojenie výrobcu do distribučnej sústavy /§ 2 písm. a/ bod 11 Zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike je spojené so zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy, ktorá je poznaným a legislatívne zadefinovaným zmluvným typom podľa § 26 ods. 3 Zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, podľa ktorého: Zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne v dohodnutej výške a po splnení obchodných podmienok a technických podmienok pripojiť k distribučnej sústave zariadenie žiadateľa na výrobu, distribúciu alebo

odber elektriny a zabezpečiť dohodnutú kapacitu vo výške podľa zmluvy a žiadateľ sa zaväzuje uhradiť cenu za pripojenie. V praktickej i skutkovej rovine /čo medzi stranami nebolo v konaní sporné/ na základe zmluvy o pripojení uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným právny predchodca žalobcu ako výrobca elektriny v mieste pripojenia, teda v tzv. odovzdávacom mieste, ktoré sa nachádza na hranici distribučnej sústavy, kde mal právny predchodca žalobcu ako výrobca elektriny na distribučnú sieť napojené svoje technologické zariadenie na výrobu elektriny, odovzdával vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Táto zmluva bola riadne uzatvorená a je súčasťou spisu na č.l. 74. Súčasťou jej obsahu v prílohe č.1 je aj údaj o maximálnej rezervovanej kapacite a pokiaľ žalovaný v rámci procesnej obrany z tohto údaja odvodzoval existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a o distribúcii elektriny, súd zdôrazňuje, že ide o odlišný inštitút ako akým je rezervovaná kapacita, ktorú zmluvné strany dojednávajú výlučne v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a o distribúcii elektriny, a dojednanie ktorej rezervovanej kapacity medzi stranami žalovaný v konaní nepreukázal. Uvedené rozlišovanie maximálnej rezervovanej kapacity podľa zmluvy o pripojení a rezervovanej kapacity podľa zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a o distribúcii elektriny reflektuje aj právna úprava podľa § 2 písm. a/ bod 15 Vyhlášky ÚRSO č. 24/2013 Z.z., kde je zadefinovaná maximálna rezervovaná kapacita a podľa § 2 písm. a/ bod 25 Vyhlášky ÚRSO č. 24/2013 Z.z., kde je zadefinovaná rezervovaná kapacita. Z obsahu označenej zmluvy o pripojení v jej písomnom vyhotovení vyplýva komplex práv a povinností, ktoré tvoria obsah tohto právneho úkonu. Žalovaný mal na základe tejto zmluvy zabezpečiť pre právneho predchodcu žalobcu a umožniť mu ako výrobcovi elektriny pripojenie jeho zariadenia do distribučnej sústavy. Právny predchodca žalobcu sa na základe zmluvy o pripojení zaviazal žalovanému zaplatiť pripojovací poplatok. V súvislosti s touto zmluvou o pripojení došlo k realizácii technických úkonov, ktoré súviseli so samotným fyzickým napojením technologického zariadenia právneho predchodcu žalobcu na výrobu elektriny na distribučnú sústavu, o čom svedčí zápis č.l. 79. Z obsahu zmluvy o pripojení v jej písomnom vyhotovení a ani z jej legislatívnej definície, ktorá vyplýva z kogentnej právnej úpravy podľa § 26 ods. 3 Zákona o energetike, nevyplýva záväzok žalovaného ako prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy zabezpečovať na základe tejto zmluvy pre právneho predchodcu žalobcu ako výrobcu elektriny, čo súd zdôrazňuje, prístup do distribučnej sústavy. Oproti uvedenému zmluva o prístupe nachádza svoju úpravu v § 26 ods. 5 Zákona o energetike ako zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a o distribúcii elektriny, pričom z kogentnej legislatívnej definície tohto zmluvného typu vyplýva, že sa ňou prevádzkovateľ distribučnej sústavy zaväzuje rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu a umožniť prístup do sústavy, ako aj prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Z takéhoto legislatívneho zadefinovania obsahu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny vyplýva vymedzenie obsahu tohto právneho úkonu, teda konkrétne práva a povinnosti zmluvných strán a v nadväznosti na to skutočnosť, že zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa realizuje prístup do distribučnej sústavy v zmysle jeho definície podľa § 2 písm. a/ bod 12.2 Zákona o energetike, podľa ktorého prístupom do sústavy sa na účely Zákona o energetike všeobecne rozumie prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity - teda odlišnej kapacity akou je maximálna rezervovaná kapacita dojednaná v zmluve o pripojení. Tento prístup je vzhľadom na zákonné vymedzenie obsahu zmluvného typu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, len prostredníctvom ktorej zmluvy sa realizuje, vždy spojený s prepravou, teda s distribúciou elektriny pre účastníka trhu s elektrinou, ako zmluvným záväzkom žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy, pričom samotný inštitút distribúcie, teda prepravy elektriny je zadefinovaný v úprave § 2 písm. b/ bod 4 Zákona o energetike, podľa ktorého sa na účely Zákona o energetike rozumie v elektroenergetike distribúciou elektriny preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účely jej prepravy odberateľom elektriny. Pokiaľ teda žalovaný vychádzal v rámci svojej procesnej obrany z výkladu pojmu prístup bez jeho spojenia so samotnou distribúciou elektriny /v zmysle § 26 ods. 5 Zákona č. 251/2012 Z.z. s distribúciou elektriny pre účastníka trhu s elektrinou v rozsahu množstva výkonovo obmedzeného výškou rezervovanej kapacity/, nie je možné so žalovaným súhlasiť a konštatovať existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy za súčasnej / v konaní i samotným žalovaným tvrdenej/ absencie dojednania distribúcie, teda prepravy elektriny vyrobenej žalobcom, pre žalobcu ako výrobcu žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uvedený záver súdu je plne v súlade i so závermi Nálezu Ústavného súdu SR, podľa odseku 21.1 odôvodnenia ktorého: „Ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii upravujú platbu uhrádzanú výrobcami elektriny za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, ako aj výpočet tejto platby. Výrobca

elektriny je takto vypočítanú platbu za prístup povinný platiť aj vtedy, keď nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, teda keď reálne samotný prístup do regionálnej distribučnej sústavy /t.j. právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu/, nemá zmluvne dohodnutý“. Žalovaný opomínal v uvedenej časti odôvodnenia Nálezu práve Ústavným súdom SR vymedzený účel „vpúšťania“ elektriny do distribučnej sústavy žalobcom ako výrobcom elektriny na účely jej prenosu, a teda distribúcie k odberateľom, teda k iným účastníkom trhu s elektrinou. Distribúcia elektriny vyrobenej žalobcom a dodanej do distribučnej sústavy prevádzkovanej žalovaným pre iných účastníkov trhu s elektrinou je neoddeliteľne v zmysle citovaných legislatívnych definícií zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a samotnej distribúcie elektriny v zmysle citovaných právnych predpisov spojená s inštitútom prístupu do distribučnej sústavy realizovaným výlučne na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 Zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike. Na tomto mieste odôvodnenia súd uvádza, že zmluvou podľa § 26 ods. 5 Zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike a zmluvou podľa § 27 ods. 1 písm. b Zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, je jedna a tá istá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorá je v § 27 ods. 1 písm. b Zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike len označená legislatívnou skratkou ako „ zmluva o prístupe“. Práve uvedená podrobná zákonná úprava, či už zmluvných typov zmluvy o pripojení, zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny alebo inštitútov pripojenia, prístupu a distribúcie pre regulovanú oblasť energetiky vylučuje priestor pre modifikáciu či už obsahových náležitostí definovaných zmluvných typov alebo samotného vymedzenia inštitútu prístupu alebo pripojenia do distribučnej sústavy, na základe zmluvnej vôle účastníkov trhu s elektrinou. V nadväznosti na to keďže sám žalovaný v konaní tvrdil a žalobca toto jeho tvrdenie nespochybňoval, že žalobca službu distribúcie elektriny v distribučnej sústave prevádzkovanej žalovaným nevyužíval, nie je možné pri takejto nespornej skutkovej okolnosti uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom a žalovaným, ktorá by bola spôsobilým právnym dôvodom pre uplatnenie poplatku G-komponent žalovaným voči žalobcovi ako výrobcovi elektriny za relevantné obdobie skonštatovať. Uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nevyplýva ani z iných zmluvných vzťahov, účastníkom ktorých bol žalobca a na existenciu ktorých zmluvných vzťahov žalovaný v konaní poukazoval. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že úprava § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii viaže povinnosť platiť poplatok G-komponent na subjekt výrobcu elektriny, teda subjekt v statuse výrobcu. Pokiaľ i žalobca vstúpil na trhu s elektrinou do iných právnych vzťahov, na ktoré poukazoval žalovaný v konaní, išlo o právne vzťahy, v ktorých vystupoval ako odberateľ /Zmluva o dodávke a distribúcii elektriny z 26.4.2011 podľa č.l. 305/ alebo o vzťahy s tretími subjektmi, ktoré nemôžu založiť záväzok žalobcu ako výrobcu elektriny voči žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy v relevantnom období rokov 2014 až 2016, platiť poplatok G-komponent /Zmluva o dodávke a distribúcii z 26.4.2011 podľa č.l. 305 uzatvorená medzi žalobcom a subjektom Stredoslovenská energetika, a.s./. Vo vzťahu ku zmluve o distribúcii elektriny

- Rámcovej distribučnej zmluve uzatvorenej medzi žalovaným a Stredoslovenskou energetikou, a.s. z 30.6.2007 podľa č.l. 308 a Rámcovej distribučnej zmluve č. E. uzatvorenej medzi rovnakými subjektmi 7.4.2016 podľa č.l. 309 súd uvádza, že sa jednalo o právne úkony zakladajúce právne vzťahy medzi účastníkmi označených zmlúv, do okruhu ktorých účastníkov žalobca vôbec nespadal. V súhrne ku všetkým označeným zmluvám považuje súd za významné zdôrazniť obsah práv a povinností, ktoré sú vymedzené v ich písomnom vyhotovení a tvoria teda obsah týchto právnych úkonov. Vo vzťahu k žiadnej z týchto zmlúv však nie je možné skonštatovať dojednanie prístupu do distribučnej sústavy medzi žalobcom a žalovaným v zmysle jeho zákonnej definície, tak ako je konštatované vyššie /§ 2 písm. a/ bod 12.2 Zákona č. 251/2012 Z.z. v spojení s úpravou inštitútu distribúcie elektriny podľa § 2 písm. b/ bod 4 Zákona o energetike/. Uvedený záver platí i pre zmluvu o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy č. X. uzatvorenú medzi právnym predchodcom žalobcu ako výrobcom elektriny a žalovaným ako odberateľom zo dňa 7.5.2010. K argumentácii žalovaného o existencii zmluvy o prístupe na základe zmluvy o združenej dodávke elektriny /teda na základe zmluvného typu zadefinovaného v úprave § 26 ods. 9 Zákona o energetike/ súd uvádza, že i v tomto zmluvnom vzťahu ide o vzťah medzi dodávateľom a odberateľom, a teda ani táto zmluva nemôže založiť záväzok žalobcu ako výrobcu elektriny platiť poplatok G-komponent. Uvedené súd dodáva vzhľadom na úpravu § 96 ods. 8 Zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, podľa ktorého zmluvy uzatvorené medzi dodávateľmi elektriny a odberateľmi elektriny podľa doterajších predpisov, ktorých predmetom bolo zo strany dodávateľa elektriny zabezpečenie dodávky elektriny, ako aj prenosu elektriny alebo distribúcie elektriny a prevzatie zodpovednosti za odchýlku sa považujú za zmluvy o združenej dodávke elektriny podľa tohto zákona, všetko vzhľadom na nespornú a preukázanú skutkovú okolnosť uzatvorenia zmluvy

o dodávke a distribúcii elektriny medzi žalobcom ako odberateľom a Stredoslovenskou energetikou, a.s. zo dňa 26.4.2011 /č.l. 305/. Pokiaľ žalobca na základe preukázaných zmluvných vzťahov platil platby za prístup do distribučnej sústavy ako odberateľ, nemohlo na základe toho dôjsť pri konštatovanej absencii preukázania uzatvorenia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom ako výrobcom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy k bezdôvodnému obohateniu žalobcu na úkor žalovaného, v nadväznosti na čo súd obranu žalovaného v tejto časti hodnotí ako nedôvodnú. Rovnako pri nespornej existencii zmluvy o pripojení uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným i pre relevantné obdobie, nemohol súd ako dôvodnú vyhodnotiť procesnú obranu žalovaného o neoprávnenom odbere podľa článku VII. podania žalovaného zo dňa 25.1.2018, ktorý neoprávnený odber by odôvodňoval pri absencii uzatvorenia zmluvy o pripojení a zmluvy o združenej dodávke s poukazom na § 39 starého zákona o energetike a s poukazom na § 46 aktuálnej právnej úpravy podľa Zákona o energetike, žalovaného žalobcovi obmedziť alebo prerušiť distribúciu elektriny. Napokon vo vzťahu k zmluve o výkupe elektriny na krytie strát č. XXX/ XXXX zo dňa 12.2.2014 podľa č.l. 299 súd vo vyššie uvedenom kontexte dodáva, že i túto zmluvu uzatvoril žalobca ako predávajúci so žalovaným ako nákupcom. Statusy zmluvných strán tejto zmluvy vylučujú záver o oprávnenosti a dôvodnosti uplatnenia poplatku G-komponent žalovaným voči žalobcovi v relevantnom období rokov 2014 a 2016 na základe tejto zmluvy. Samotný obsah tohto právneho úkonu, a to ani v spojení so skutočnosťou využitia podpory vo forme odberu elektriny vyrobenej žalobcom z obnoviteľného zdroja v zariadení žalobcu pripojenom na distribučnú sústavu prevádzkovanú žalovaným, a to za cenu elektriny na krytie strát - teda realizovanej dodávky vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy prevádzkovanej žalovaným, skutočnosť uzatvorenia zmluvy o prístupe k distribučnej sústave a distribúcii elektriny nepreukazujú. Naviac zmluva, ktorú žalovaný k tejto časti svojej argumentácie doložil, sa vzťahuje len na rok 2014, ako vyplýva z jej článku IV. bod 1 podľa č.l. 301 rub.

39. Pokiaľ žalovaný vyvodzoval právo uplatňovať poplatok G-komponent od skutočnosti samotného faktického využívania prístupu žalobcom do distribučnej sústavy, i v tejto časti bola procesná obrana žalovaného vyhodnotená ako nedôvodná. Súd pri tomto konštatovaní ťažiskovo vychádzal z už vyššie uvedeného záveru o spojení prístupu do distribučnej sústavy realizovaného na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny s distribúciou, a teda s prepravou vyrobenej elektriny. Technické otázky riešené žalovaným predloženým listinným dôkazom: Technicko- odborným posouzením využívání kapacity distribuční soustavy výrobci elektřiny, vypracovaným Českým vysokým učením technickým v Prahe, Fakultou elektrotechnickou a Katedrou elektroenergetiky podľa č.l. 269 a nasledujúce, ako i návrh na výsluch svedka C.. U. D., zamestnanca žalovaného zodpovedného za pripájanie výrobných zdrojov do sústavy, pri absencii preukázania uzatvorenia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, vyhodnotil súd ako irelevantné. Osobitne vo vzťahu k Technicko-odbornému posouzení využívání kapacity distribuční soustavy výrobci elektřiny, vypracovaným Českým vysokým učením technickým v Prahe, Fakultou elektrotechnickou a Katedrou elektroenergetiky podľa č.l. 269 a nasledujúce súd uvádza, že jeho závery sa týkajú technických otázok súvisiacich s využívaním distribučnej sústavy, ktoré pre rozhodnutie v tejto veci relevanciu nemali, nakoľko otázka existencie, resp. neexistencie prístupu do distribučnej sústavy na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, len ktorá zmluva môže založiť záväzok žalobcu platiť poplatok G-komponent, je otázkou právnou a nie skutkovou, nakoľko inštitút prístupu a zmluvný typ zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sú zadefinované v kogentnej právnej úprave Zákona o energetike. V nadväznosti na to závery tohto listinného dôkazu, na ktoré poukazoval žalovaný, nevzhliadol súd ako relevantné pre rozhodnutie v tejto veci.

40. Pokiaľ ide o procesnú obranu žalovaného, v rámci ktorej vyvodzoval existenciu zmluvy o prístupe k distribučnej sústave a distribúcii elektriny zo skutočnosti uzatvorenia samotnej zmluvy o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy zo dňa 7.5.2010 /č.l. 74/, s poukazom na časovú súvislosť jej uzatvorenia za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy vyplývajúcej zo Zákona č. 656/2004 Z.z. (ďalej len starý Zákon o energetike), vychádzal súd pri vyhodnotení nedôvodnosti tejto časti procesnej obrany žalovaného primárne z obsahu tejto zmluvy, v ktorom absentuje dojednanie o náležitostiach zmluvy o prístupe do distribučnej sústave a distribúcii elektriny v zmysle ich zadefinovania podľa § 26 ods. 5 Zákona č. 251/2012 Z.z., len ktorá zmluva o prístupe k distribučnej sústavy a distribúcii elektriny by mohla byť zmluvným základom uplatňovania poplatku G-komponent žalovaným voči žalobcovi ako výrobcovi elektriny v relevantnej dobe. S nástupom novej právnej úpravy vyplývajúcej zo Zákona č. 251/2012 Z.z. a s poukazom na jej ustanovenie podľa § 96 ods. 7 táto zmluva /zmluva o pripojení zo 7.5.2010 podľa č.l. 79/ síce zostala v platnosti, ale z dôvodu absencie práve dojednania

prístupu do distribučnej sústavy v zmysle jeho zákonného vymedzenia podľa Zákona č. 251/2012 Z.z., a teda v spojení so službou distribúcie je možné túto zmluvu bez zásahu do jej obsahu zosúladením podľa § 96 ods. 7 veta druhá Zákona č. 251/2012 Z.z., hodnotiť výlučne ako zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy podľa § 26 ods. 3 Zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike. Práve vzhľadom na obsah zmluvy o pripojení, v ktorom absentuje dojednanie náležitostí zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, nie možné súhlasiť s procesnou obranou žalovaného v ktorej tvrdil, že ním označená zmluva o prístupe je subsumovaná práve v tejto zmluve o pripojení, všetko v nadväznosti na starý Zákon o energetike. Rovnaký záver súd uvádza i vo vzťahu k žalovaným vymedzenej procesnej obrane poukazujúcej na úpravu podľa § 21 ods. 2 písm. a starého zákona o energetike, ktorý taktiež upravuje zmluvný typ zmluvy o prístupe a pripojení, ktorú zmluvu je však vzhľadom na jej zákonom zadefinované obsahové náležitosti možné hodnotiť na základe platnej právnej úpravy Zákona o energetike len ako zmluvu o pripojení a nie ako zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a o distribúcii elektriny.

41. Napokon pokiaľ žalovaný v rámci svojej procesnej obrany poukazoval na cenové rozhodnutia ÚRSO, podľa ktorých postupoval pri uplatnení poplatku G-komponent voči žalobcovi, i v tejto časti je potrebné opätovne poukázať na závery vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu SR, a to konkrétne na odsek 22.1, podľa ktorého: „Pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú Ústavný súd bodom 1. výroku vyhlásil za nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá ako už Ústavný súd deklaroval, nemá oporu v Zákone o energetike alebo v inom zákone“. Konajúci súd zdôrazňuje, že právnym dôvodom, na základe ktorého žalovaný uplatňoval voči žalobcovi poplatok G- komponent, bola práve úprava § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii a nie cenové rozhodnutie ÚRSO.

42. Vychádzajúc z uvedených záverov súd žalobe vyhovel tak, ako vyplýva z výroku tohto rozsudku a právo na zaplatenie sumy 56.515,68 EUR priznal žalobcovi voči žalovanému ako právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného na úkor žalobcu za obdobie rokov 2014 až 2016 v tejto výške, na základe aplikácie úpravy § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, teda ako plnenie bez právneho dôvodu. So splnením tohto záväzku, ktorý je peňažným záväzkom, je žalovaný v omeškaní, pričom v tejto časti súd vychádzal z úpravy podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka a preukázanú výzvu žalobcu adresovanú žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa listinného dôkazu, ktorý je súčasťou spisu na č.l. 504 až 506, a ktorá výzva bola žalovanému doručená dňa 27.9.2016 /č.l. 504/ stanovovala lehotu 10 dní odo dňa doručenia výzvy na splnenie záväzku, uplynutím ktorej lehoty sa dostal žalovaný do omeškania. V nadväznosti na to žalobca uplatnil úrok z omeškania odo dňa 8.10.2016 zo sumy 47.096,40 EUR až do zaplatenia dôvodne. Vo zvyšnej časti istiny v sume 9.419,28 EUR (čo zodpovedá bezdôvodnému obohateniu za obdobie od júna do decembra 2016) súd ustálil pri zohľadnení v tejto časti nerozporovaných tvrdení žalobcu a obsahu spisového materiálu moment vzniku omeškania sa žalovaného dňom nasledujúcim po doručení zmeny žaloby zo dňa 28.3.2017 žalovanému dňa 8.1.2018 (č.l. 257), v nadväznosti na čo žalobca pri tomto základe dôvodne uplatnil úrok z omeškania od 10.1.2018 až do zaplatenia. Úrok z omeškania bol žalobcovi priznaný v zákonnej výške sadzby na základe aplikácie § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, pri zohľadnení úpravy podľa § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka tak, ako vyplýva z výroku tohto rozsudku.

43. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP: O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

44. Podľa § 255 ods. 2 CSP: Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

45. Podľa Článku 4 ods. 1 CSP: Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

46.V časti, v ktorej zobral žalobca svoju žalobu čiastočne späť, nesie žalobca procesné zavinenie na zastavení konania podľa § 256 ods. 1 CSP. Pomerom pohľadávky žalobou uplatnenej, tak ako jej

vymedzenie vyplýva z uznesenia č.k. 19Cb/429/2015-253 zo dňa 8.12.2015 vrátane úroku z omeškania uplatneného až do zaplatenia vyčísleného ku dňu momentu meritórneho rozhodnutia v tejto veci (k 23.3.2018), teda sumy 70.163,50 EUR k pohľadávke, ktorá predstavuje pohľadávku ako skutkovo a právne dôvodne priznanú v rozhodnutí súdu v sume 62.863,23 EUR vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia vo veci, dospel súd k vyjadreniu úspechu žalobcu v konaní, ktorý predstavuje 89,59 %, k vyjadrenie jeho neúspechu, ktorý predstavuje 10,41 % a k vyjadreniu jeho čistého úspechu v konaní, ktorý predstavuje 79,18 % (89,59 % mínus 10,41 %). V nadväznosti na uvedené súd na základe aplikácie Článku 4 ods. 1 a § 255 ods. 2 priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 79,18 %, tak ako vyplýva z výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné do 15 dní odo dňa doručenia písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Žilina ku Krajskému súdu v Žiline.

Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Odvolanie urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).