Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8SaZ-7-2017.pdf
PDF · 145.43 KB
Case nature
Area
Subarea
8SaZ/7/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: I. Y., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Z. republiky, M. etnika, slobodný, turecký cestovný pas č. U XXXXXXXX, platný do XX.XX.XXXX, naposledy bytom v krajine pôvodu, obec Y. ulica č. XX, číslo domu X, provincia M., t.č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zast. Centrum právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-113-27/2017-Ž zo dňa 21.11.2017, v konaní o žalobe žalobcu zo dňa 21.12.2017, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou súdu v zákonnej lehote, sa žalobca s odkazom na ust. § 2 písm. d/ bod 1, § 8 písm. b/, § 13 ods. 2, § 13a, § 52 ods. 1 Zákona o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoA“), ust. § 32 ods. 1, 2, § 46 a § 47 ods. 3, zák. č. 71/1967 Zb. Správny poriadok (ďalej len „SP"), domáhal vynesenia rozsudku, ktorým by súd rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-113-27/2017-Ž zo dňa 21.11.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvody svojej žaloby založil na nedostatočnom posúdení skutkového stavu veci žalovaným, s vyslovením opodstatnených obáv o svoj život a prenasledovaní z národnostných a politických dôvodov, pre ktoré sa do domovskej krajiny nechce vrátiť. Uviedol, že v júni 2017 začal štúdium na Národnej policajnej akadémií, s cieľom vyhnúť sa základnej vojenskej službe a tým zamedziť možnosti svojho nasadenia do bojov proti Kurdom a páchania trestných činov obsiahnutých v § 13 ods. 2 Zákona o azyle. Kvôli takémuto riziku hroziacemu mu aj ako príslušníkovi ozbrojených síl, zanechal aj štúdium na Policajnej akadémií, kvôli čomu mu ale po návrate do krajiny, hrozí väzenie. Uviedol, že nerozumel dobre tlmočníkovi a v rozhodnutí žalovaného je preto nesprávne uvedené jeho vierovyznanie ako moslimské, pričom je deista. Správnemu orgánu vytkol nesprávne konštatovanie týkajúce sa nástupu na základný vojenský výcvik, ktorý v Turecku vzniká dovŕšením veku 19 a nie 21 rokov, ako uviedol v rozhodnutí a tiež konštatovanie, že on žiadal o svojom trestnom konaní vyrozumieť Tureckú ambasádu, pričom ambasáda bola kontaktovaná automaticky a nie na jeho žiadosť. K tvrdeniu žalovaného, že jeho situácia sa aj napriek jeho presvedčeniu nedá chápať ako odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, pričom žiadne turecké jednotky tvorené vojakmi základnej vojenskej služby sa v súčasnosti nezúčastňujú vojenských akcií, kde by sa trestné činy uvedené v § 13 ods. 2 Zákona o azyle páchali a zároveň ani neodmietol vojenskú službu v situácií, kde by mu zaradenie do podobných akcií reálne hrozilo, žalobca uviedol, že rozhodnutie žalovaného je podložené len odkazom na materiál vypracovaný k tomuto prípadu, bez bližšieho uvedenia zdrojov a ide len o domnienku, v rozhodnutí nijako vecne nepotvrdenú. Uviedol, že žalovaný za účelom zisťovania legislatívnych pomerov v krajine, nekontaktoval žiaden
turecký orgán na Slovensku, napríklad Veľvyslanectvo Tureckej republiky a v tejto súvislosti odkázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža 3/2009 zo dňa 24.03.2009, na správu z denníka Pravda zo dňa 13.05.2017, správu Gatestoneinstitute zo dňa 04.09.2017 a správu a report Úradu OSN pre ľudské práva z februára 2017, týkajúce sa prenasledovania menšín najmä Kurdského pôvodu v Turecku. Žalobca vyslovil presvedčenie, že opodstatnenú obavu z hrozby prenasledovania z dôvodu jeho príslušnosti ku Kurdskému etniku preukázal, a vyslovil, že hrozba zapojenia do bojov a následnej možnosti páchať činy uvedené v § 13 ods. 2 Zákona o azyle, nebola žalovaným hodnoverne vyvrátená. Na základe uvedeného potom vyslovil záver, že žalovaný nedostatočne zistil skutočný stav veci, ktorý nesprávne právne posúdil, jeho rozhodnutie je nezákonné a nepreskúmateľné.
2. Žalovaný vo vyjadrení žiadal správnu žalobu zamietnuť. K skutkovým okolnostiam veci uviedol, že žalobca po nelegálnom príchode na územie SR dňa 23.08.2017, požiadal pred pracovníkmi oddelenia hraničnej kontroly PZ Bratislava Ružinov - letisko, o udelenie azylu z politických a národnostných dôvodov. Ako hlavný dôvod svojej žiadosti uviedol obavu pred prenasledovaním z politických dôvodov, čo podložil tým, že odmieta nastúpiť na základnú vojenskú službu, pretože by sa musel zúčastniť bojových akcií a rozhodol sa jej vyhnúť štúdiom na Národnej policajnej akadémií Turecka. Potom si ale uvedomil, že nielen ako vojaka, ale aj ako policajta by ho mohli poslať bojovať proti Kurdom a keďže sám je Kurd, toto odmieta a preto aj opustil krajinu pôvodu. Teraz má ale obavy z toho, že mu hrozí trest za predčasné ukončenie štúdia na Národnej policajnej akadémií v rozsahu 5 rokov, pre ktorý by nemohol so živobytím pomáhať matke a mladšiemu bratovi. V krajine pôvodu nebol politicky organizovaný, politicky sa ani nijako neangažoval a problémy, pre ktoré by musel krajinu ako Kurd opustiť, nemal. Ako cieľovú krajinu svojej cesty označil SRN, kde má jeho strýko upratovaciu firmu. Žalovaný uviedol, že za účelom posúdenia žiadosti žalobcu, boli využité informácie z materiálov „Turecko
- informácie o krajine pôvodu,“ vypracovaných k uvedenému prípadu dňa 13.10.2017 a vedených pod č.p: MU-ODZS-2017/000387-004. Žalovaný zdôraznil, že všetky skutočnosti uvádzané žalobcom a neskôr jeho právnou zástupkyňou v správnej žalobe, boli komplexne a objektívne vyhodnotené a v prípade žalobcu neboli preukázané dôvody na udelenie azylu ani doplnkovej ochrany. Správny orgán v rozhodnutí riadne odôvodnil prečo sa v jeho prípade nejedná o perzekúciu z dôvodov uvedených Ženevskom dohovore z roku 1951 a v správnej žalobe neboli uvedené žiadne také skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu posudzovaného rozhodnutia. Uviedol, že opätovne preskúmal žalobcovu žiadosť a dospel k rovnakému záveru, že nespĺňa podmienky na udelenie azylu, nakoľko jeho obavy z perzekúcie v prípade návratu do Turecka, sa mu nepodarilo opodstatniť. Nebolo preukázané, že v prípade návratu do Turecka, by mal byť vystavený vážnemu bezpráviu v zmysle § 2 písm. f/ Zákona o azyle, nepriaznivé sociálno - ekonomické podmienky nie sú dôvodom na zneužívanie inštitútu azylu na dodatočné legalizovanie pobytu v SR, ktorú si žalobca po nezákonnom vstupe na jej územie vybral za svoju cieľovú krajinu. Žalobca nesplnil ani primárny predpoklad pre udelenie azylu či poskytnutie doplnkovej ochrany a v jeho prípade sa nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania a ani reálna hrozba vážneho bezprávia, tak ako to upravuje Zákon o azyle a Ženevský dohovor, ktoré sú v oblasti azylu pre SR záväzné.
3. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov odvolania, keďže sa jednalo o vec podľa ust. § 107 ods. 1 pís. a/ a d/ S.s.p., nariadil vo veci pojednávanie. Po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 219 S.s.p.). . 5. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.
Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
6. Podľa § 211 ods. 1, 2 S.s.p. správna žaloba podľa § 207 ods. 1 musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia alebo opatrenia, ak tento zákon neustanovuje inak. Správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia.
7. Podľa § 214 S.s.p. žalovaný je na výzvu povinný v určenej lehote predložiť správnemu súdu vyjadrenie k žalobe.
8. Podľa § 219 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
9. Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok)“ tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
10. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
11. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
12. Podľa ods. 5 cit. ust. rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
13. Podľa § 32 ods. 1,2 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny organ.
14. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
15. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
16. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. § 13 ods. 1, § 13c ods. 1, § 20 ods. 4, § 2 písm. f/, § 8 a § 10 Zákona o azyle súd zistil, že žalovaný žalobcovi azyl neudelil a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu. Poukázal na jeho žiadosť o udelenie azylu na území SR z politických a národnostných dôvodov, ktorú žalobca podal dňa 23.08.2017 pred pracovníkmi oddelenia hraničnej kontroly PZ Bratislava - Ružinov - letisko. Vo vstupnom pohovore vykonanom pre účely odôvodnenia žiadosti žalobca uviedol, že v Turecku nebol členom žiadnej politickej strany, o azyl na Slovensku požiadal preto, že tu bol zadržaný a nechce sa vrátiť do Turecka, v júni 2017 začal študovať na Národnej policajnej akadémií Turecka, po mesiaci však štúdium zanechal a z Turecka odcestoval. Na školu nastúpil výlučne preto, že sa chcel vyhnúť vojenskej službe, ale uvedomil si, že nielen ako
vojaka základnej vojenskej služby, ale aj ako policajta by ho mohli poslať bojovať proti Kurdom, čo odmieta, nakoľko sám je Kurdskej národnosti a obáva sa trestu odňatia slobody vo výške 5 rokov pre opustenie Policajnej akadémie a nenastúpenie do vojenskej služby. Na podporu týchto tvrdení predložil mail od svojho strýka B., v ktorom mu strýko oznamuje, že bol hľadaný políciou, ale dôvod v ňom uvedený nie je. V Turecku iné problémy nemal a ani ich vo svojej žiadosti neuviedol. V krajine pôvodu nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mu hrozila akákoľvek perzekúcia zo strany polície, armády, či iných zložiek štátu a zo strany štátnych orgánov, nedošlo k žiadnemu takému konaniu, ktoré by bolo možné zaradiť pod pojem prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d/ Zákona o azyle. Žalovaný uviedol, že v priebehu správneho konania boli všetky skutočnosti uvedené žalobcom objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené a je zrejmé, že zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu nesplnil. Nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Zákona o azyle a z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 a ani z Ústavy SR. Jediným dôvodom žiadosti žalobcu o azyl bola snaha vyhnúť sa nástupu na povinnú vojenskú službu a následne problémy, ktoré by mu z toho mohli vzniknúť. Žalovaný uviedol, že žalobca mohol mať opodstatnené obavy z trestného stíhania, alebo trestu za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, a to ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy, alebo činy uvedené v § 13 ods. 2 Zákona o azyle, ktorými sú trestné činy proti mieru, vojnové trestné činy, trestné činy proti ľudskosti, závažné nepolitické trestné činy, alebo činy v rozpore so zásadami OSN. Dodal, že v Turecku v súčasnosti vojenský konflikt neprebieha a ani tam nedochádza k činom uvedeným v § 13 ods. 2 Zákona o azyle, a nie je teda dôvodný predpoklad, že by uvedené trestné činy bol žalobca nútený páchať. Do pozornosti dal, že zo správ o Turecku je zrejmé, že vojaci základnej vojenskej služby nie sú zapájaní do bojových akcií, ktoré vykonáva turecká armáda. Takáto šanca je mizivá a v prípade vojaka Kurdskej národnosti, nulová. Jeho obava, že by musel bojovať proti Kurdom je absolútne neopodstatnená a vykonštruovaná a ako dôvod na udelenie azylu irelevantná. Ozrejmil, že systematickú diskrimináciu Kurdských vojakov je možné vylúčiť, nemožno však vylúčiť, že v individuálnych prípadoch by Kurdskí vojaci museli čeliť zhoršenému zaobchádzaniu, napríklad pri zlyhaní veliteľa. Situáciu žalobcu tak nemožno vyhodnotiť ako reálnu hrozbu jeho nasadenia do akýchkoľvek vojenských akcií, alebo páchania akýchkoľvek trestných činov a preto sa jeho situácia nedá ani chápať ako odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by zahŕňal trestné činy uvedené v § 13 ods. 2 Zákona o azyle. Žiadne turecké jednotky tvorené vojakmi základnej vojenskej služby sa v súčasnosti nezúčastňujú akcií, v ktorých by sa takéto činy páchali a žalobca ani neodmietol vojenskú službu v situácií, kedy by mu zaradenie do podobných akcií reálne hrozilo. Naviac nie je splnená ani druhá podmienka a to odmietnutie vojenskej služby v čase konfliktu a situáciu v Turecku, kedy je aj hrozba, že by bol do konfliktu zapojený, nemožno podľa medzinárodného práva považovať za vnútroštátny vojenský konflikt. Doplnil, že aj keď niektorí tureckí občania môžu na individuálnej úrovni čeliť nerovnému zaobchádzaniu, alebo diskriminácií v ozbrojených silách z dôvodu politických názorov, Kurdskej etnickej príslušnosti, alebo vierovyznania alevy, táto diskriminácia nie je systematická a ani štátom odobrovaná, a nedosahuje ani úroveň perzekúcie podľa Ženevského dohovoru a ani neporušuje článok 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Pod pojem prenasledovanie spadá aj neprimerané, alebo diskriminačné stíhanie, alebo trest. Podľa dostupných správ povinná vojenská služba v Turecku vzniká osobe až dovŕšením 21 roku veku a nakoľko žalobca má v súčasnosti 19 rokov, nemohol mu v čase odchodu z krajiny ešte legálny nástup do armády hroziť a teda svojím odchodom neodvracal bezprostredne hroziaci nástup vojenskej služby, tak ako to prezentuje. Pravdou je, že nástupom k polícií by sa vojenskej službe síce vyhol, ale policajtom by sa stal až po absolvovaní základného výcviku, ktorý ale neabsolvoval. Jeho odchod zo školy sa teda nedá vnímať ako odchod od polície a odchod z takéhoto základného policajného výcviku nie je trestný a tento dôvod žiadosti neobstojí. Za samotné opustenie polície neexistuje žiadny trest, jedinou sankciou je odslúženie vojenskej služby a aby mu tá bola odpustená, musel by u polície odslúžiť 10 rokov. Naviac Národná policajná akadémia v Turecku je renomovanou školou s čulými stykmi s obdobnými školami v zahraničí a to aj v rámci Európy, rešpektujúcou akademické slobody a nerobiacou problémy študentom, ktorí ju opustia. Žalobcove výhovorky v tejto súvislosti sú vykonštruované a nemajú žiadny relevantný základ. Za vykonštruovaný, žalovaný považuje aj dôvod opustenia školy, nakoľko policajné zložky Turecka nikdy nie sú nasadzované do bojových akcií a za takýto považuje aj argument žalobcu o telefonáte jeho mame, na ktorý ho upozorňuje strýko B.. Vyhýbanie sa základnej vojenskej službe je skutočne trestné, ale relevantné by to bolo až po dosiahnutí 21 roku života, kedy by žalobcovi takáto povinnosť vznikla. Nie je to ale dôvodom na udelenie azylu a za vyhýbanie sa základnej vojenskej službe v Turecku hrozia tresty štandardné, nie vyššie ako sú aktuálne v celosvetovom meradle a na Slovensku sú ešte vyššie ako v Turecku (§ 386 - § 388 Trestného zákona). Žalovaný uviedol, že udelenie
medzinárodnej ochrany osobe, ktorej jediným dôvodom je vyhýbanie sa základnej vojenskej službe a ktorej žiadne iné problémy nehrozia, by bolo porušením platnej Slovenskej ako aj Európskej legislatívy a išlo by o nebezpečný precedens do budúcnosti. Do pozornosti dal aj to, že ak žalobca uvádza, že štúdium na inej vysokej škole by nebolo pre neho riešením je zavádzajúce, nakoľko počas štúdia by automaticky získal odklad základnej vojenskej služby a po jeho absolvovaní by ju musel odslúžiť len v polovičnej výmere. Naviac absolvovaním vysokej školy by získal lepšiu kvalifikáciu a väčšiu šancu legálne vycestovať do EÚ. Osoby žijúce viac ako tri roky v zahraničí totiž v Turecku majú možnosť sa z povinnej vojenskej služby vykúpiť, s čím rátal aj žalobca a keďže legálne sa mu víza do EÚ získať nepodarilo, zvolil cestu nelegálnu. Žalobca v snahe dostať sa do EÚ, sa dopustil úmyselného prečinu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 TZ (falšovanie víz do EÚ), za čo bol trestným rozkazom č. OT/294/2017, právoplatným dňa 25.08.2017, odsúdený k trestu odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov. O tom, že žalobcovi v Turecku nič nehrozí svedčí aj fakt, že o svojom trestnom konaní žiadal vyrozumieť Tureckú ambasádu na Slovensku. K uloženiu doplnkovej ochrany žalovaný uviedol, že zo samotného tvrdenia žalobcu vyplýva, že v krajine pôvodu nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi, nebolo voči nemu vedené trestné stíhanie a ani sa nedopustil žiadneho trestného činu, za ktorý by mu v prípade návratu do krajiny hrozilo uloženie trestu smrti, alebo jeho výkon, čo za odmietnutie vojenskej služby nehrozí. Nehrozí mu ani mučenie a neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, pretože Ústava Turecka toto výslovne zakazuje a žalobca nie je zo žiadneho trestného činu obvinený a trest za vyhýbanie sa základnej vojenskej službe by mu hrozil až po dovŕšení 21 rokov. Teda dôvody pre ktoré žiada o udelenie azylu ako aj uvádzané obavy, sú výrazne odlišné od obáv z mučenia alebo neľudského zaobchádzania. Takého sa žalobca nemusí obávať ani v prípade odsúdenia za nenastúpenie do základnej vojenskej služby, nakoľko neexistujú žiadne správy, že by v Turecku osoby odsúdené za dezerciu, museli pri výkone trestu čeliť takémuto zaobchádzaniu. K dispozícií má navyše nezávislé a nestranné súdnictvo, príslušníci bezpečnostných síl sú školení v oblasti ľudských práv, v Turecku vznikla nezávislá policajná komisia pre sťažnosti a systém sťažností bol zavedený aj pre turecké bezpečnostné zložky, takže každý občan má právo podať v prípade zlého zaobchádzania sťažnosť, ktorá bude prešetrená a z uvedeného je zrejmé, že v Turecku nie sú také zásadné problémy s políciou alebo justíciou, ktoré by pripúšťali toleranciu správania nesúceho znaky vážneho bezprávia. Poznamenal, že v prípade jednotlivcov sa takéto správanie môže vyskytnúť aj v štátoch, v ktorých situácia týkajúca sa ľudských práv je na oveľa vyššej úrovni ako Turecko. Turecko je členom NATO a má záujem o vstup do Európskej únie a aj z tohto dôvodu je v krajine povinnosťou dodržiavať istý štandard v oblasti dodržiavania ľudských práv. Situáciu v provincii Kahranmaras nemožno podľa medzinárodného práva považovať za ozbrojený vnútroštátny konflikt, ktorý charakterizuje konflikt medzi vládnymi ozbrojenými silami a inými organizovanými ozbrojenými skupinami, kontrolujúcimi časť územia, ktorý umožňuje viesť trvalé a koordinované vojenské operácie. PKK takéto postavenie nemá a v prípade jej útokov ide výlučne o teroristické akcie a nekoordinované náhodné útoky, ktorých veľká časť navyše nemá vnútroštátny charakter, ale pôsobí v susedných štátoch (najmä v Iraku). To znamená, že žalobcovi nehrozí ani vážne a individuálne ohrozenie života, alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného, alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Provincia M. nie je v žiadnych zdrojoch uvádzaná ako oblasť so zvýšením bezpečnostným rizikom, ktorá dokonca poskytuje bezpečné útočisko osobám vysídleným z Turecka, ale aj z okolitých krajín, konkrétne s horšou bezpečnostnou situáciou. Výnimočnými sú incidenty o zabití alebo zadržaní príslušníkov Kurdskej strany pracujúcich (PKK), ktoré na bežných obyvateľov nemajú žiaden vplyv. Ústava Turecka zabezpečuje aj slobodu pohybu v rámci krajiny, cestovania do zahraničia, emigrácie a návratu do vlasti a vláda Turecka spolupracovala s UNHCR a ďalšími humanitnými organizáciami pri zabezpečovaní ochrany a pomoci navrátilcom.
17. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej len „Ženevský dohovor“) definuje utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana pred potrestaním za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde
by utečencom hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement). Tieto tri zásady sú najdôležitejšími ochrannými prvkami, ktoré pre utečencov zaviedol Ženevský dohovor.
18. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. Na tomto mieste správny súd konštatuje, že správny orgán všetky uvedené zásady dôsledne dodržal. Náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci, aplikoval naň zodpovedajúce zákonné ustanovenia a veľmi podrobne, zrozumiteľne a vo vzájomných logických súvislostiach odôvodnil a rozviedol všetky podstatné a na seba nadväzujúce fakty v ich vzájomných súvislostiach a to až nad rámec skutkových dôvodov uvádzaných žalobcom. Podrobne rozargumentoval situáciu žalobcu vo vzťahu k nenastúpeniu do základnej vojenskej služby, situáciu okolo štúdia žalobcu a ním fabulovaných následkov opustenia školy, zaradenie policajnej akadémie Turecka v systéme iných škôl až v európskom meradle, situáciu v tureckých ozbrojených zložkách, možné vojenské konflikty vo vzťahu k žalobcom uvádzanej hrozbe zúčastniť sa na nich, eventuality hrozby prípadného prenasledovania v ozbrojených zložkách Turecka založené na báze individuálneho zlyhania, možnosti ochrany zo strany štátu a pod. Žalovaný vo svojom rozhodnutí zistením presných okolností viažucich sa k tvrdeniam žiadateľa, veľmi dôveryhodným spôsobom, až nad rámec vykonanou analýzou aktuálnej politickej a spoločenskej situácie v Turecku, naplnil základné princípy zásady materiálnej pravdy s jej špecifikami, viažucimi sa na azylové konanie.
19. Konanie o udelenie azylu na území SR prebieha vo väzbe na splnenie podmienok taxatívne uvedených v § 8 ZoA, ako zákonného vyjadrenia ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Právo na azyl je právom len cudzinca a to takého, ktorý bol mimo územia SR prenasledovaný kvôli uplatňovaniu politických práv a priznáva sa v rozsahu dvoch kumulatívnych materiálnych podmienok. Prvou je prenasledovanie, druhou je uplatnenie politických práv a slobôd. Prvou podmienkou sa zaručuje ochrana až vo fáze reálneho prenasledovania a na jej splnenie nestačí ohrozenie, resp. možnosť, že osoba bude v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti ohrozená prenasledovaním. Druhá podmienka práva na azyl je splnená, ak žiadateľ o azyl uplatnil slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, slobodu združovania, volebné právo alebo právo na odpor a za to je v zahraničí prenasledovaný. Udelenie azylu podľa § 8 ZoA je objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
20. Žalobca vo vstupnom pohovore ako i vo svojej žalobnej argumentácii, ako dôvody pre ktoré sa rozhodol požiadať o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky uviedol, že v Turecku nebol členom žiadnej politickej strany a o azyl na Slovensku požiadal preto, že tu bol zadržaný a nechce sa vrátiť do Turecka. Argumentoval tým, že v júni 2017 začal študovať na Národnej policajnej akadémií Turecka, po mesiaci však štúdium zanechal a z Turecka odcestoval. Na školu nastúpil výlučne preto, že sa chcel vyhnúť vojenskej službe, ale uvedomil si, že nielen ako vojaka základnej vojenskej služby, ale aj ako policajta by ho mohli poslať bojovať proti Kurdom, čo odmieta, nakoľko sám je kurdskej národnosti a obáva sa trestu odňatia slobody vo výške 5 rokov pre opustenie policajnej akadémie a nenastúpenie do základnej vojenskej služby. Na podporu týchto tvrdení predložil mail od svojho strýka B., v ktorom mu strýko oznamuje, že bol hľadaný políciou, ale bez uvedenia dôvodu postupu polície. V Turecku iné problémy nemal a ani ich vo svojej žiadosti neuviedol. V krajine pôvodu nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mu hrozila akákoľvek perzekúcia zo strany polície, armády, či iných zložiek štátu a zo strany štátnych orgánov nedošlo k žiadnemu takému konaniu, ktoré by bolo možné zaradiť pod pojem prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d/ Zákona o azyle.
21. Podľa ust. § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
22. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.
23. Ustanovenie § 2 písm. d/ ZoA definujúce konkrétne situácie, ktoré je možné považovať za prenasledovanie, nie je možné aplikovať na prípad žiadateľa o azyl bez predchádzajúceho splnenia základnej podmienky ako predpokladu udelenia azylu, a tou je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine (§ 8 ZoA). Za prenasledovanie v zmysle § 8 ZoA je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami nemôžu byt dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. Pokiaľ žiadateľ o azyl nepreukáže, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými vyhrážkami zo strany súkromnej osoby, nemôže sa úspešne domáhať ochrany v podobe udelenia azylu (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sža 50/2010 z 08.06.2010). V súvislosti s uvedeným dáva súd do pozornosti, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Táto vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu, pretože pravdivosť jeho tvrdení a dôveryhodnosť jeho osoby predstavujú základ, na ktorom je azylové konanie ukotvené. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať a je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Obdobné závery vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013). Súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že v prípade žalobcu ani jeden z uvedených predpokladov nebol ani tvrdený a z ničoho nemožno samotnú existenciu obáv z prenasledovania ani vydedukovať.
24. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 SžoKS 102/06 „môžu byť za prenasledovanie považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu, a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. 1A Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu, t.j. činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru, vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaných“.
25. Žalobca za zásadný a vlastne aj jediný dôvod svojej žiadosti o udelenie azylu prezentoval snahu vyhnúť sa základnej vojenskej službe, čo odôvodňoval svojou príslušnosťou ku kurdskej národnostnej menšine a z toho dôvodu odmietania byť nasadený do bojov proti Kurdom. Keďže takýto postup je v Turecku postihovaný trestom odňatia slobody, ako alternatívu volil cestu štúdia na policajnej akadémii, ktorú ale po mesiaci opustil a opustil aj samotnú krajinu pôvodu. Nebol politicky aktívny a ani prenasledovaný politickou či štátnou mocou. Dôležitou otázkou v azylovom konaní
je aj určenie pôvodcov možného prenasledovania, ktorými môžu byť aj súkromné osoby, ak je možné preukázať že štát, strana, alebo organizácia kontrolujúca štát alebo podstatnú časť jeho územia (môže byť aj medzinárodná) nie sú schopné alebo ochotné zodpovedajúcim spôsobom zabezpečiť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnou ujmou. Prítomnosť znakov charakterizujúcich prenasledovanie u žalobcu pozorovať nemožno. V zmysle uvedených charakteristík azylového konania podľa ust. § 8 ZoA, ich platformu tvorí prenasledovanie a závažné alebo opakované konanie, spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv. Podstatným vo veci je, že takéto konanie musí byť sprevádzané neodstrániteľnou väzbou na postoj štátu. Ak žalobca za dôvod žiadosti o poskytnutie azylu poukázal na strach z trestu odňatia slobody, krajský súd poznamenáva, že nenastúpenie na výkon základnej vojenskej služby je bežnou skutkovou podstatou trestných zákonov aj v iných krajinách v medzinárodnom meradle, nevynímajúc Slovenskú republiku (ust. §§ 386-388 Trestného zákona) so sankciou za porušenie prísnejšou ako v Turecku. Žalovaný správne konštatoval, že žalobca nedosiahol vek povinnosti nástupu na výkon základnej vojenskej služby 21 rokov (žalobca nijako nepreukázal tvrdený vek nástupu 19 rokov), a tak trest odňatia slobody mu zatiaľ za naplnenie tejto skutkovej podstaty nehrozí a on sám nepreukázal a ani Odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR nebolo z oficiálnych zdrojov zistené, že by opustenie policajnej akadémie, v Turecku, bolo sankcionované trestom odňatia slobody. Nebola preukázaná ani prítomnosť či hrozba vnútroštátneho či medzinárodného konfliktu, do ktorého by žalobca v prípade splnenia si povinnosti nástupu na výkon základnej vojenskej služby mohol byť nasadený a nebolo preukázané ani riziko jeho zapojenia do vojenského konfliktu proti kurdskej národnostnej menšine, ktorej príslušníkom je aj žalobca. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené (10Sža 6/2015 z 25.03.2015).
26. Žalobca politické, rasové, národnostné alebo náboženské dôvody, ani dôvody zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine v súvislosti s obavami, že sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu ani netvrdil a relevantný dôvod na udelenie azylu v jeho prípade nenašiel ani súd, podľa názoru ktorého taký ani neexistuje. K uvedenému súd opakuje, že nenastúpenie na výkon základnej vojenskej služby je trestným činom nielen v Turecku, ale rovnako na Slovensku a aj v iných krajinách Európy, označovaných za bezpečné.
27. Podľa ust. § 12 ods. 1 písm. b/ ZoA Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú, ak žiadateľ pochádza z bezpečnej krajiny pôvodu; to neplatí, ak v jeho prípade nemožno túto krajinu považovať za bezpečnú krajinu pôvodu.
28. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo: „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie atď. dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl. Žalovaný zhromaždil do spisu dostatočné množstvo relevantných informácií o krajine pôvodu žalobcu, z ktorých žiadna forma opodstatnenia prenasledovania, či riziko vážneho bezprávia vo vzťahu k žalobcovi do budúcnosti, nevyplýva.
29. Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
30. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany - doplnkovej ochrane, správny súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území Slovenskej republiky tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z
dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa a z nich je potrebné vychádzať.
31. Podľa § 2 písm. f/ zák. č. 480/2002 Z.z na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
32. V predmetnej veci podľa správneho súdu neboli zistené ani závažné a potvrdené dôvody pre konštatovanie bezprostrednej a reálnej hrozby vážneho bezprávia, tak ako sú definované vo vyššie citovanom ustanovení. Žalobca bez akýchkoľvek problémov, na vlastný pas, letecky opustil Tureckú republiku, jeho nenastúpenie na základnú vojenskú službu nemôže byť vnímané ako opozícia voči vláde s prípadnými následnými prejavmi zakotvenými v ust. § 2 pís. f/ zákona o azyle a nemožno ani fabulovať predpoklad takého konania, nakoľko žalobca ešte nesplnil základný predpoklad nástupu na základnú vojenskú službu a to dosiahnutie veku 21 rokov.
33. Inštitút azylu, ako najvyššia forma ochrany má slúžiť na nevyhnutnú ochranu života a slobody ľudí, ktorí sa nachádzajú v bezprostrednom ohrození. Aby mohla byť osoba považovaná za utečenca, musí preukázať, že sa opodstatnene obáva perzekúcie z rasových, náboženských, národnostných dôvodov, z dôvodov príslušnosti k istej sociálnej skupine alebo z politických dôvodov, či z dôvodov uplatňovania politických práv a slobôd, k čomu v prípade žalobcu jednoznačne nedošlo. Nakoľko on sám neuviedol žiadne také dôvody alebo obavy, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem vážne bezprávie a jednak tieto dôvody objektívne neexistujú, jeho žiadosť nenapĺňa ani hypotézu ust. § 13a ZoA. Žalobca nikdy nemal problémy so štátnymi orgánmi, bezpečnostnými či inými zložkami Turecka, nebol nikdy trestne stíhaný ani väznený a preto neexistuje žiaden objektívny dôvod domnievať sa, že by po svojom návrate do krajiny pôvodu čelil trestu smrti alebo jeho výkonu. Z jeho výpovede je zrejmé aj to, že v minulosti nebol zo strany tureckých štátnych orgánov ani neštátnych aktérov vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nevykonával žiadnu činnosť, ktorá by viedla oficiálne turecké orgány k neprimeraným opatreniam voči jeho osobe ani v budúcnosti. Zákony Turecka zaručujú slobodu vnútorného pohybu, cestovania do zahraničia, emigrácie a repatriácie a vláda tieto práva vo všeobecnosti rešpektuje. Sám žalobca z Turecka vycestoval legálne na svoj platný cestovný pas, bez akýchkoľvek problémov, nie sú známe žiadne informácie o tom, že by turecký občan bol nejako postihnutý za to, že sa nelegálne zdržiaval v štátoch Európskej únie a preto možno vylúčiť, že by žalobcovi po jeho návrate do krajiny pôvodu, hrozila nejaká forma vážneho bezprávia. Žalobcovi nehrozí ani tretia forma vážneho bezprávia, teda vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosť osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, pretože je známe, že v Turecku v súčasnosti neprebieha žiaden vnútroštátny ozbrojený konflikt, v ktorom by mohlo dochádzať k ohrozeniam obyvateľov na základe neselektívneho násilia. V zmysle materiálu UNHCR „Kritéria a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z r. 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov“ (Ženeva 1992), pís. f/ ods. B, kapitoly II., osoba ktorá opustí dobrovoľne svoju krajinu mimo príčin uvedených v definícii, aby sa usadila inde, je považovaná za prisťahovalca. Pritom takúto osobu môže k tomu viesť túžba po zmene alebo dobrodružstve, rodinné alebo iné osobné dôvody. Krajský súd jednoznačne dospel k záveru, že uvedené sa týka aj žalobcu, keďže jeho dôvody, pre ktoré opustil krajinu pôvodu, sú osobného a s najväčšou pravdepodobnosťou aj ekonomického charakteru. Tieto dôvody však nespĺňajú charakteristické znaky definície dôvodov prenasledovania v zmysle ustanovení zákona o azyle, t. j. nenapĺňajú jej obsah.
34. Záverom ešte správny súd dodáva, že konanie o medzinárodnej ochrane je konaním špecifickým tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (viď. rozsudky Najvyššieho správneho súdu z 26.02.2008 , č.j. 2 AZS 100/2007-64 a z 27.03.2008 , č.j. 4 AZS 103/2007-63, či rozsudok NS SR zo dňa 29.07.2014 sp.zn. 1Sža/17/2014), ide o prospektívne rozhodovanie (t. j. posudzuje sa opodstatnenie strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a nesprávne rozhodnutie má pre žalobcu obzvlášť závažné dôsledky. I so zreteľom na uvedené správny
súd nemohol prijať iný záver ako ten, ktorý už vyššie skonštatoval, že správny orgán dôkladne zistil skutkový stav veci, na tento aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona a svoje rozhodnutie podrobným a vyčerpávajúcim spôsobom, až nad rámec argumentácie žalobcu aj odôvodnil. Pretože súd nevyhodnotil ani jednu z vznesených námietok žalobcu ako dôvodnú, podanú žalobu zamietol.
35. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p. a s poukazom na výsledok konania, teda jeho celkovú neúspešnosť v preskúmavanej veci, mu náhradu trov konania nepriznal.
36. I keď bol žalobca v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. m/ zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 S.s.p.).
Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 S.s.p.) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.).
V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 S.s.p.).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 S.s.p.).