Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_4To-3-2018.pdf
PDF · 129.58 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/3/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Homzovej a sudcov JUDr. Františka Ševčoviča a JUDr. Mareka Dudíka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 23. marca 2018, v trestnej veci obžalovaného Ing. Š. L., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 25.10.2017, sp. zn. 5T/137/2015 takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods.1 písm. e), ods.3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
Podľa § 322 ods.3 Tr. por. obžalovanému Ing. Š.C. L., nar. XX.X.XXXX v K., trvale bytom B. N. V. č. XXX, okres K. - Y., Ž. ukladá podľa § 156 ods.1 Tr. zák., § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods.2 Tr. zák., § 41 ods.1 Tr. zák., § 56 ods.1,2 Tr. zák. úhrnný peňažný trest vo výmere 500,- (päťsto) Eur.
Podľa § 57 ods.3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený súd ustanovuje náhradný trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) mesiacov.
Inak napadnutý rozsudok zostáva nezmenený.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 5T/137/2015 zo dňa 25.10.2017 bol obžalovaný Ing. Š. L. uznaný vinným prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
dňa 26.3.2015 v čase okolo 18.00 hod. na mieste verejnosti prístupnom, na detskom ihrisku v obci B. N. V., okres K. - Y., fyzicky napadol V.Á. D., nar. X.X.XXXX, trvale bytom B. N. V. Č.. XXX, okres K. - Y. tým spôsobom, že ju sotil na zem, kde ju nohami kopal do oblasti hrudníka a drieku, ťahal za vlasy a udieral jej hlavu o zem, čím u menovanej týmto konaním spôsobil podľa znaleckého posudku sériovú zlomeninu šiesteho až deviateho rebra vpravo, pomliaždenie pravej strany brušnej steny, pomliaždenie driekovej oblasti vpravo s obvyklou dobou liečenia a práceneschopnosti 28 dní.
Za to okresný súd uložil obžalovanému podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 (osem) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému súd výkon trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 16 (šestnásť) mesiacov.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodenú V. D., nar. X.X.XXXX, bytom B. N. V. Č.. XXX, okres K. - Y., s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obžalovaný, ktoré aj písomne odôvodnil. V odvolaní uvádza, že napáda celý výrok rozsudku, čo do výroku o vine a rovnako aj na to nadväzujúci výrok o treste, nakoľko tieto považuje za vecne nesprávne a nezákonné a en bloc arbitrárne a súčasne týmto odvolaním napáda aj konanie, ktoré rozsudku predchádzalo. Navrhol, aby Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd v zmysle § 322 ods. 3 Tr.por. sám vo veci rozhodol tým spôsobom, že ho oslobodí spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Tr.por. z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal, eventuálne, aby rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 322 ods. 1 Tr. por. v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, čím porušil jednu zo základných zásad trestného konania upravenú v § 2 ods. 10 Trestného poriadku, a to zásadu náležitého zistenia skutkového stavu, ako aj zásadu in dubio pro reo a zásadu in dubio pro mitius. Predmetná zásada náležitého zistenia skutkového stavu, resp. zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností znamená, že v trestnom konaní musia byť všetky okolnosti trestného činu zistené v takom rozsahu, aby bolo možné vzhľadom na konkrétne štádium trestného konania rozhodnúť. Poukázal na to, že sa skutkovo, vecne, a ani právne nestotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, a tieto kategoricky odmieta a súčasne považuje závery rozsudku za arbitrárne a svojvoľné.
Vo veci boli vypočutí aj jednotliví svedkovia, znalec a boli oboznámené listinné dôkazy, pričom má za to, že na základe vykonaných dôkazov možno dospieť iba a len k tomu záveru, že neexistuje žiaden priamy dôkaz, ktorý by nespochybniteľne potvrdil spáchanie skutku tak, ako bolo uvedené v obžalobe, a ktorý by jednoznačne a nespochybniteľným spôsobom preukázal, že skutok tak, ako je uvedený v obžalobe sa stal a on ho spáchal.
Súd prvého stupňa pri svojom rozhodnutí vychádzal a osvojil si skutočnosti uvedené vo výpovedi poškodenej V. D.. Žiaden z vypočutých svedkov (s výnimkou samotnej poškodenej V. D.) vo svojej výpovedi neuviedol, že by bol prítomný pri spáchaní skutku alebo že by bol videl fyzické napadnutie poškodenej V. D. z jeho strany. Pred súdom urobil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný. Vo svojej výpovedi popísal skutočnosti, ktoré sa mali v inkriminovaný deň udiať, poprel, že by poškodenú V.Á.L. D. akokoľvek fyzicky atakoval. Medzi ním a poškodenou, ale predovšetkým medzi manželkou a poškodenou, došlo len k slovnej potýčke, ktorá však nevyústila do fyzickej konfrontácie medzi ním a poškodenou, ale naopak, radšej vzal svoju rozrušenú manželku a dcéru preč z ihriska. Jeho manželka a súčasne dcéra poškodenej - svedkyňa Ing. R. L.A. rovnako vo svojej svedeckej výpovedi poprela, že by fyzicky napadol jej mamu, ergo poškodenú, pričom pripustila (uviedla), že medzi nimi, predovšetkým ňou a poškodenou, došlo len k slovnému vulgárnemu ataku s tým, že mal vo vzťahu k poškodenej len slovné narážky. Vo svojej výpovedi situáciu popísala tak, že po vyhrotení vzájomnej verbálnej komunikácie, pri ktorej ju upokojoval a len slovne vystríhal poškodenú, aby im dala pokoj, sa napokon svedkyňa Ing. R. L., on a ich dcéra radšej odobrali k autu a z blízkosti ihriska odišli. Svedkyne B. J. a V. V., ktoré boli v inkriminovanom čase na ihrisku, kde sa mal celý skutok odohrať, spolu so svedkyňou Ing. R. L., nakoľko sa na ihrisko prišli hrať so svojimi deťmi, obe zhodne uviedli, že nevideli, že by napadol alebo udrel poškodenú. Vo svojich výpovediach potvrdili, že medzi svedkyňou Ing. R. L. a jej mamou - poškodenou V.T. D. došlo k slovnej hádke a kriku, na čo sa ich deti zľakli, z ihriska utiekli a ony išli za nimi. Svedkyňa B. J.Ž. vo svojej výpovedi dodala, že keď sa vrátili na ihrisko, v tom čase tam nebol nikto okrem poškodenej a jej vnuka. Vnuk poškodenej bol na zemi, plakal, načo poškodená vstala zo zeme a utekala k susede, že ide volať políciu. Nesúhlasí so závermi súdu prvého stupňa, ktorými vyhodnotil jeho výpoveď ako účelovú a naopak výpoveď poškodenej V. D. ako pravdivú.
Poškodená vo svojej výpovedi uviedla, že práve čupela pri vnúčikovi, keď do nej sotil, kopal do nej, chytil ju za vlasy a udieral hlavu o zem. Podotýka, že podľa výsledkov lekárskych vyšetrení a znaleckého posudku evidovali u poškodenej len zranenia na tele, avšak žiadne zranenie hlavy. Je zrejmé, že v tejto časti výpovede poškodená klame a zámerne zavádza súd, nakoľko aj bez odborného vyjadrenia, či
znaleckého posudku je zrejmé, že ak by došlo k opakovaným úderom hlavy človeka o tvrdú zem, takýto útok by jednoznačne a nepopierateľné zanechal na hlave evidentné a vážne zranenia.
O tom, že by sa mal daného skutku dopustiť neexistuje žiaden priamy dôkaz, či sled nepriamych dôkazov tvoriacich ucelený celok, na základe ktorých by bolo možné bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že skutok spáchal.
V konaní bola vypočutá aj svedkyňa Q. F. - suseda, ku ktorej poškodená išla zavolať pomoc, a ktorá vo svojej výpovedi jednoznačne uviedla, že skutočnosti sa nestali tak, ako ich popisuje poškodená.
Zo svedeckých výpovedí jednotlivých svedkýň (B. J., V. V. a Q. F.) naopak vyplynulo, že poškodená V. D. vo svojej svedeckej výpovedi neuviedla pravdu o ďalších ňou tvrdených skutočnostiach, a to v niekoľkých podstatných faktoch: -poškodená vo svojej výpovedi v prípravnom konaní uviedla, že sa po útoku postavila zo zeme, zobrala vnuka a išla k susede p. F.L. volať o pomoc. Avšak svedkyňa Q.R.P. F. jasne vypovedala v konaní pred súdom, že keď prišla (poškodená) k nej, vnuka so sebou nemala, pričom svedkyne B. J. a V. V.Š. zhodne uviedli, že vnuka poškodenej našli na ihrisku samého plakať, pričom ho odviedli domov; -poškodená vo svojom vyjadrení k výsluchu svedkyne Ing. R. L. v konaní pred súdom uviedla, že na Ing. R. L. v inkriminovanom čase vulgárne nenadávala, nemala poznámky, ani k jej mužovi alebo nebohému otcovi, či babke. Avšak okrem samotnej svedkyne Ing. R.L. L., aj svedkyne V. V.Š.M.M. a B. J. vo svojich výpovediach uviedli, že poškodená V. D. nadávala svojej dcére Ing. R. L., pričom svedkyňa B. J. dodala, že tieto nadávky boli vulgárne a neslušne sa vyjadrovala aj o manželovi Ing. R. L., ergo o obžalovanom; -rovnako sa poškodená vo svojej výpovedi vyjadrila, že keď prišla k p. F. povedala jej, že ju mal zbiť obžalovaný, čo svedkyňa Q. F. taktiež vo svojej výpovedi poprela, pričom uviedla, že jediné, čo jej poškodená povedala bolo, aby zavolala jej dcéry, čo aj urobila, pričom o fyzickom napadnutí sa p. Q. F. poškodená nijakým spôsobom nezmienila, ergo zas poškodená klamala.
Svedok Q. V., ktorý v čase skutku pracoval na OO PZ A.Y., bol vyslaný na adresu pobytu poškodenej, len interpretoval to, čo mu uviedla samotná poškodená, a to, že útoku voči jej osobe sa mal dopustiť obžalovaný, avšak svedok sám nebol prítomný pri incidente a svedok teda vo svojej výpovedi neinterpretoval skutočnosti, ktoré vnímal vlastnými zmyslami, ale naopak sa v jeho prípade popisu skutočností tak, ako sa udiali, jedná len o „svedectvo z počutia“. Ide teda o nepriameho svedka, ktorý o okolnostiach vypovedal len to, čo mu povedala samotná poškodená, a nie to, čo videl, či počul sám svedok.
Súd prvého stupňa v závere napadnutého rozsudku uviedol, že napriek tomu, že obžalovaný popiera, že poškodenú fyzicky napadol, usvedčuje ho výpoveď poškodenej, ktorej hodnovernosť nebola ničím spochybnená, a preto nebolo potrebné vykonať vyšetrenie duševného stavu poškodenej, ako navrhovala obhajoba a zistené rozpory vo výpovedi neboli podstatné a netýkali sa útoku, ale naopak tieto možno pripísať prežitému stresu poškodenej a časovému odstupu.
Uvedené závery súdu považuje za nesprávne, nezákonné a za arbitrárne a právne svojvoľné a poukazuje na skutočnosť, že vo výpovedi poškodenej sa nejednalo len o jeden rozpor, ale o viacero závažných rozporov, ktoré jednoznačne potvrdzujú klamlivosť výpovede poškodenej, pričom niektoré z rozporov sa týkali aj samotného priebehu skutku, kedy poškodená tvrdila, že sa vulgárne nevyjadrovala na adresu rodinných príslušníkov svojej dcéry Ing. R. L., čo bolo jednoznačne vyvrátené svedeckými výpoveďami a rovnako poškodená popísala útok na jej osobu tak, že okrem kopancov a ťahania za vlasy, mal údajne poškodenej udierať hlavou o zem, čo však lekárske správy ani znalecký posudok nijakým spôsobom nepotvrdili, nakoľko na hlave poškodenej nekonštatovali žiadne poranenia.
Poukázal na to, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku konštatoval, že svedkovia V. V. a B. J. incident medzi ním a poškodenou nevideli, pretože deti odbehli na cestu, preto odišli za nimi, a keď sa vrátili, na ihrisku bola iba poškodená, ktorá vstávala zo zeme, mala strapaté vlasy a hovorila, aby volali na políciu. “ Podotýka, že predmetnú výpoveď podala len svedkyňa B. J.. V. V. vo svojej výpovedi neuviedla žiadne informácie, ktoré by nasvedčovali tomu, že by videla poškodenú ako vstáva zo zeme. Súčasne podotýka, že svedkyňa B. J. vo svojej výpovedi konkrétne uviedla: „Ako sme sa vrátili na ihrisko, tam už bola len
pani D. s malým F.. Malý F. bol na zemi, plakal, pani V. sa postavila a utekala k susede, čo tam bývajú, k pani F.. Videla, že poškodená vstala zo zeme, nevie čo tam robila. “ Poukazuje ďalej na fakt, že súd prvého stupňa nevzal v úvahu ani skutočnosti uvedené svedkyňou Q. F. vo svedeckej výpovedi v konaní pred súdom, ktorá jasne konštatovala, že „...prišla pani D., aby som išla pre jej dcéry domov. Ja s tým som šla pre dcéry, ktoré boli vonku, povedala som im, aby prišli lebo ich volá mama, to bolo všetko. Svedkyňa vo svojej výpovedi jasne uviedla, že poškodená jej neuviedla dôvod, prečo má jej dcéry zavolať a rovnako pritom neležala na zemi, ale stála a nejavila známky poranenia.
Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nesprávne konštatoval, že svedkyňa Q. F. potvrdila, že kritického dňa prišla k nej poškodená a žiadala, aby išla pre jej dcéry domov, nespomínala si, žeby jej poškodená hovorila, čo sa stalo na ihrisku. “ Svedkyňa Q. F. jasne a jednoznačne vo svojej svedeckej výpovedi potvrdila, že jej poškodená nič také nepovedala, nie že si nevie spomenúť, či jej niečo také poškodená hovorila. Napokon, súd prvého stupňa absolútne nesprávne posúdil aj výpoveď svedka Q. V., ktorého výpoveď podľa súdu prvého stupňa potvrdzuje hodnovernosť svedeckej výpovede poškodenej, nakoľko túto učinila bezprostredne po skutku a presne opísala spôsob napadnutia obžalovaným ešte než poznala diagnózu, pričom aj tento svedok potvrdil, že sa sťažovala na bolesti hrudníka a mala odreté lakte. Obžalovaný ďalej v súvislosti so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu poukázal na skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní po tom, čo im bol skutok nahlásený, nevykonali žiadne úkony smerujúce k zaisteniu stôp DNA, či iného biologického materiálu z tela, či oblečenia poškodenej. Taktiež nedošlo k zaisteniu osoby údajného páchateľa a jeho podrobeniu sa prípadnej telesnej prehliadke, ktorou by boli zaistené biologické stopy na tele, či oblečení obžalovaného ako osoby v tom čase podozrivej zo spáchania trestného činu, preukazujúce, že by s poškodenou V. D. došiel do fyzického kontaktu, pri ktorom by došlo k prenosu DNA, či iných stôp biologického pôvodu z tela poškodenej na telo, či oblečenie obžalovaného. Rovnako orgány činné v trestnom konaní nevykonali obhliadku údajného miesta činu, ani jednotlivé úkony na zaistenie stôp a neprezreli bezprostredne po incidente údajné miesto činu, kde malo dôjsť k útoku, aby tak zabezpečili prípadné stopy, či iný dôkazný materiál.
Orgány činné v trestnom konaní nepracovali ani s prípadnou inou vyšetrovacou verziou spáchania skutku a nijakým spôsobom nepreverovali možnú skutočnosť, či po odchode obžalovaného a jeho rodiny z ihriska a do príchodu svedkýň V. V. a B. J. nemohla prísť na ihrisko iná osoba, ktorá mohla poškodenej ublížiť. V tejto súvislosti teda nebol vykonaný žiaden vyšetrovací pokus či rekonštrukcia výpovede poškodenej preverujúce možnosť, či v danom časovom úseku mohla alebo nemohla dôjsť na ihrisko ďalšia osoba, ktorá by zaútočila na poškodenú a následne z miesta činu odišla. Orgány činné v trestnom konaní súčasne nepreverovali ani možnú skutočnosť, že si zranenia poškodená mohla spôsobiť aj sama tým, že by na ihrisku spadla na asfalt alebo na niektorú detskú preliezku, a za týmto účelom nezaistili prípadné stopy z údajného miesta činu. Taktiež nepreverovali ani možnú verziu spáchania skutku v tom smere, že slovná hádka medzi poškodenou a jej dcérou svedkyňou Ing. R. L. mohla vyústiť do fyzického útoku nie z jeho strany, ale naopak zo strany jeho manželky a súčasne dcéry poškodenej Ing. R. L., avšak poškodená zámerne, aby ublížila svojej dcére a potrestala ju za to, že s ňou nekomunikuje, nepozvala ju na svadbu a nepovažuje ju za svoju matku, označila za páchateľa jeho osobu. Z vykonaných dôkazov je totiž zrejmé, že v čase údajného útoku na poškodenú bola na ihrisku okrem neho prítomná aj jeho manželka Ing. R. L., ktorá s poškodenou ako svojou matkou nemá dobré vzťahy (naopak majú úplne až nevraživé a nepriateľské vzťahy), a preto pri vyhrotení slovnej hádky mohlo práve z jej strany prísť k fyzickému atakovaniu poškodenej. Znalec v podanom znaleckom posudku a rovnako aj vo svojej výpovedi k podanému znaleckému posudku pred súdom uviedol, že v prípade spôsobených zranení sa jednalo vo všetkých prípadoch o ľahké zranenia, pričom keďže nedošlo k poškodeniu vnútorných orgánov, intenzita pôsobiacej sily nebola maximálna, teda zranenia by tak mohla spôsobiť aj osoba menej fyzicky zdatná. Znalec sa v podanom znaleckom posudku už nezaoberal otázkou, či zranenia mohol spôsobiť len muž, alebo silu potrebnú na spôsobenie týchto zranení mohla vyvinúť aj žena. Orgány činné v trestnom konaní majú v zmysle § 119 písm. a) a b) Tr. por. zisťovať najmä či sa skutok stal, a či má znaky trestného činu, a kto tento skutok spáchal, a z akých pohnútok. Vzhľadom na jednotlivé dôkazy vykonané v trestnom konaní prichádza do úvahy viacero vyšetrovacích verzií, pričom obžalovaný je toho názoru, že na podklade vykonaného dokazovania nebolo jednoznačne preukázané, že skutok sa stal, ako uviedla poškodená, a že ho mal spáchať.
Svedkyni Ing. R. L. nebola v celom trestnom konaní položená otázka, či sa útoku na poškodenú dopustila ona, čím nemožno v jej prípade tvrdiť, že by vo svojej výpovedi klamala a dopustila sa tak trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy. Rovnako tak nie je v zmysle zásady zákazu seba-obviňovania (t.j. zásady zákazu seba-inkriminácie) prípadná osoba páchateľa povinná priznať sa k spáchaniu trestného činu.
Ďalšou verziou bolo, že poškodenú zbil niekto iný (tretí), kto po jeho odchode a jeho manželky z ihriska, prišiel na miesto údajného spáchania skutku, a keďže tam nik okrem poškodenej nebol, napadla poškodenú táto iná (tretia) neznáma osoba.
Alebo ďalšia verzia, poškodená potom utrpela zranenia tak, že na ihrisku spadla na niektorú z detských preliezok, či na asfalt a spôsobila si tak vzniknuté zranenia. Navyše podotýka, že svedkom údajného skutku mala byť aj jeho maloletá dcéra, ktorá hoci je len vo veku 6 rokov, vedela by uviesť, či on (obžalovaný) alebo mama (svedkyňa) niekoho zbili za jej prítomnosti počas toho, čo sa boli hrať na detskom ihrisku, teda v danom veku by už vedela interpretovať, či bola svedkom takejto udalosti alebo nie. Takéto vypočutie maloletej osoby taktiež súd prvej inštancie neurobil a zas pochybil a konal nezákonne. Súčasne i zmaril to, že pre odstup času už aj relevancie a svedecká výpoveď maloletej bude nepoužiteľná, hoci mohla byť inak použiteľná. Ďalej poukázal na možný vznik zranení, najmä na to, či mechanizmus jeho vzniku tak, ako ho opísal znalec, resp. svedkovia, príp. poškodený zodpovedá odborným poznatkom, znalec však nemôže ustáliť skutkový priebeh udalosti, lebo nebol jeho svedkom“ (R 5/1995-II).
V tejto súvislosti zdôrazňuje, že je povinnosťou prokurátora vinu preukázať. Vina musí byť preukázaná nespochybniteľne a musí sa opierať o dôveryhodné dôkazy. Treba konštatovať, že výpoveď svedka poškodeného je jediným priamym dôkazom preukazujúcim vinu obžalovaného. Ak má slúžiť výpoveď poškodeného (svedka) ako jediný priamy dôkaz preukazujúci vinu obžalovaného, bez ďalších podporných dôkazov (odborné vyjadrenie, znalecký posudok, stopy, výpovede svedkov či listinné dôkazy) musí byť tento dôkazný prostriedok jasný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný, či dokonca vyvrátený.
Má za to, že v predmetnom trestnom konaní neexistujú priame dôkazy a rovnako neexistuje ani súhrn nepriamych dôkazov. Podotýka, že súdu predostrel niekoľko možných verzií spáchania skutku, z ktorých žiadna z týchto verzií sa nedá na podklade vykonaných dôkazov jednoznačne spochybniť alebo potvrdiť.
Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Tdo 15/2012, v ktorom konštatoval: Prezumpcia neviny znamená, že nedokázaná vina ma rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina a obvinený nie je povinný svoju nevinu dokazovať. Rozhodnutie súdu prvého stupňa trpí vadou arbitrárnosti, vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a tým ipso facto vadou nezrozumiteľnosti a zmätočnosti, a tým aj vadou nezákonnosti a právne svojvoľnosti rozsudku, pre ktorý je rozsudok nezákonný.
Je toho názoru, že súd prvého stupňa v (ne)odôvodnení napadnutého rozsudku síce opisuje vykonané dôkazy, avšak v danom smere sa súd prvého stupňa obmedzil predovšetkým len na reprodukovanie jednotlivých výpovedí svedkov a znalca v konaní pred súdom, či zhrnutie obsahu listinných dôkazov, ale podrobnejšie neuvádza a nezaoberá sa jednotlivými dôkazmi s poukazom na vyššie uvedené nezrovnalosti, ktoré pri vykonávaní jednotlivých dôkazov vyvstali, a ktoré mohli mať podstatný vplyv na posúdenie otázky viny alebo neviny obžalovaného zo spáchania trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu, a preto je napádaný rozsudok arbitrárny, vágny, zmätočný, právne neudržateľný, a preto je nezákonný. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.
Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. sám vo veci rozhodol tým spôsobom, že ho oslobodí spod skutku obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Košice - okolie právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a to podľa § 285 písm. c) Tr.por. z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal, eventuálne, aby Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd v
zmysle § 322 ods. 1 Tr. por. rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
V predmetnej veci sa prokurátor vyjadril k odvolaniu obžalovaného Ing. Š. L.. Poukazujúc na skutočnosti uvádzané v napádanom rozsudku je toho názoru, že v danom prípade boli splnené zákonné dôvody a podmienky pre uznanie viny v plnom rozsahu.
Na rozdiel od názoru obhajoby dokazovanie len potvrdilo skutočnosť, že obžalovaný fyzicky napadol poškodenú, pričom mal k tomu aj patričný motív. Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku jednoducho, logicky a dostatočným spôsobom zdôvodnil, ktoré skutočnosti mal za preukázané, a ktoré okolnosti ho viedli k tomu, aby uznal vinu. Jednotlivé dôkazy svedčiace v neprospech obvineného, ale aj v jeho prospech, súd vyhodnotil správne.
Skutočnosti, na ktoré obhajoba poukazuje, sú bezpredmetné a nevýznamné. V danom prípade nevznikli pochybnosti, kto poškodenú napadol. Okolnosti vedúce k incidentu, ako aj samotný priebeh činu bol objektivizovaný bez pochybností.
Je zrejmé, že medzi obvineným a poškodenou boli pred samotným útokom vážne nezhody a slovné ataky. To vyústilo do fyzického napadnutia, na ktorom poškodená zotrvala pri každom výsluchu. Rôzne domnienky obhajoby, že ku skutku mohlo dôjsť aj iným spôsobom, nemajú reálny základ v žiadnom vykonanom dôkaze. Je pritom evidentné, že obhajoba predkladá jednotlivé verzie, ktoré sa navzájom odporujú a vylučujú. To sa týka jednak tvrdenia, že poškodenú mohla napadnúť aj jej dcéra Ing. R. L., resp. mohla byť spolupáchateľkou, alebo že ju napadla úplne iná, cudzia osoba. Podotýka, že výpoveď poškodenej nie je jediným dôkazom preukazujúci vinu obžalovaného. V konaní boli zabezpečené aj iné vierohodné dôkazy, akým je aj znalecký posudok, či výpoveď Q. F. a Q. V.. Správne súd prihliadol aj na výpoveď Ing. R. L., ktorá potvrdila časovú súvislosť príchodu obžalovaného na ihrisko bezprostredne po tom, ako jej poškodená vulgárne nadávala. Súd sa s verziami svedkov dostatočne vysporiadal, čím vyvrátil obranu obžalovaného. Podstatné je však to, že znalec vylúčil vznik zranení poškodenej jej vlastným zavinením.
V súvislosti s namietaným nevykonaním úkonov smerujúcim k „zaisteniu stôp DNA či iného biologického materiálu z tela, či oblečenia poškodenej“ a následnému „zaisteniu stôp DNA a biologického materiálu z tela alebo oblečenia obžalovaného bezprostredne po skutku“, je nutné uviesť, že takéto úkony by neboli ani účelné, ani potrebné.
Čo sa týka vyšetrenia duševného stavu poškodenej, ktoré obhajoba žiadala v priebehu konania vyslovil názor, že v danom prípade neboli splnené zákonné dôvody na pribratie znalca. Absolvovaná hospitalizácia poškodenej v minulosti nevytvára opodstatnenosť a potrebu skúmať jej duševný stav. Rovnako to je aj vo vzťahu k skúmaniu čŕt jej osobnosti (v rámci psychologického posudku). Je vecou právnej úvahy súdu, aby v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku sám posúdil vierohodnosť jej výpovede už aj vzhľadom na výpovede iných svedkov a iné získané dôkazy v konaní. Naviac, celkovú hodnovernosť výpovede vo vzťahu k naplneniu znakov trestného činu a určenia pravdivosti tvrdení je vecou právnou, ktorú znalec nie je oprávnený skúmať. Súd by mal sám posúdiť, ako sa skutok stal, či k nemu došlo, či ho spáchala osoba obžalovaného, nakoľko vie reálne zhodnotiť možné dôkazy jednotlivo a v súhrne. V prípade pochybností súd dokáže aj bez znalca vyhodnotiť, ktorá verzia korešponduje s dôkazmi, k čomu aj v danom prípade došlo. Takéto skúmanie je teda neúčelné.
Vo vzťahu k predloženému rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 1To 44/2013 obžalovaným, prokurátor uviedol, že takéto rozhodnutie nie je právne záväzné, a ani použiteľné v danej veci, pretože sa jedná o rozhodnutie druhostupňového (odvolacieho) orgánu netvoriace judikatúru, pričom okolnosti, za akých bol skutok spáchaný v poukázanej veci, môžu byť diametrálne odlišné.
Z procesného hľadiska považuje rozsudok súdu taktiež za zákonný a dostatočne odôvodnený. Navrhol, aby Krajský súd v Košiciach zamietol odvolanie obžalovaného.
Krajský súd na podklade takto podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Okresný súd zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s ustanovením Trestného poriadku upravujúcim dokazovanie na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre objasnenie veci a spravodlivé rozhodnutie, vrátane preverenia obhajobných tvrdení obžalovaného Ing. Š. L., na ktoré aj reagoval v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.
Prvostupňový súd vykonané dôkazy vyhodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, i v ich súhrne, logickým a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov tak ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods.12 Tr. por. nemožno nič vytknúť. Na tomto základe potom prvostupňový súd vyvodil z dôkazov o podstate súdeného činu skutkové zistenia, ktoré sú správne.
Obžalovaný Ing. Š. L. na hlavnom pojednávaní v rámci uplatnenej obhajoby v podstate uvádzal totožné skutočnosti s tvrdeniami uvedenými v ním podanom odvolaní a to, že je nevinný a k žiadnemu útoku z jeho strany nedošlo. Uvádzal, že po jeho príchode na ihrisko poškodená stále vulgárne nadávala na jeho manželku, okrem jeho manželky tam boli ešte dve mamičky s deťmi a všetko plakalo. Upokojoval manželku aj dcéru, ostatné mamičky odišli. Na ihrisku boli len on s manželkou, jeho dcéra a poškodená, s ktorou tam bolo ešte nejaké malé dieťa. Asi po piatich minútach ako upokojil dcéru naložil bicykel, dcéru s manželkou do auta a išli domov. Keď odchádzal z ihriska, bola poškodená v poriadku, nič jej nebolo a prechádzala sa po ihrisku. Žiadne zranenia na poškodenej nevidel.
Výpoveďou svedkyne - poškodenej V. D. mal súd preukázané, že v kritickom čase bola na ihrisku s malým vnúčikom, potom prišla pani L. (jej dcéra) s jednou pani a deťmi a neskôr prišla ďalšia pani. Deti sa bicyklovali a ona povedala vetu „ Ako nám tu dobre bolo, kým sme tu boli samé.“ Pani L. sa táto veta asi nepáčila a nadávala jej. Počula ako pani L. telefonuje svojmu manželovi, ten prišiel na aute. Čupela pri vnúčikovi a on začal do nej kopať. Ešte ju chytil za vlasy a o zem jej udieral hlavu. Pomaličky chytajúc sa plota odchádzala, obžalovaný sa vrátil a začal jej hlavu búchať o plot, o pletivo, že keď zavolá políciu, tak ju nájdu mŕtvu. Išla k susede pani F., povedala jej čo sa stalo a ona išla pre jej dcéru domov. Dcéra P. zavolala políciu a záchranku. Bola hospitalizovaná v nemocnici, mala zlomené rebrá. Poškodená na otázky prokurátora na hlavnom pojednávaní vysvetľovala, že obžalovaný ju kopal do oblasti hrudníka viackrát, a keď ležala, tak jej hlavu udieral o zem. Vrátil sa a chytil ju rukou pod krkom a o pletivo jej dával hlavu. Uvádzala, že pri útoku boli prítomné pani V. V. a ešte jedna pani.
Svedkyňa Ing. R. L. - manželka obžalovaného, vypovedala, že poškodená jej vulgárne nadávala, a keď ani po opakovaných upozorneniach neprestala, zavolala manželovi, aby pre nich prišiel. Manžel prišiel, povedal poškodenej nech sa ukľudni a nech nekričí a odchádzali z ihriska. V podstate potvrdila svedkyňa výpoveď obžalovaného.
B. V. V. na hlavnom pojednávaní nepotvrdila útok obžalovaného na poškodenú. Svedkyňa B. J. vypovedala, že videla poškodenú ako nadávala na pani L., ktorá následne zavolala svojmu manželovi. V čase, keď prišiel obžalovaný na ihrisko, išli s pani V. za deťmi, a keď sa vrátili na ihrisko, bola tam už len poškodená s vnukom, ktorý plakal. Poškodená sa postavila a utekala k susede F.. Videla ako poškodená vstávala zo zmene a všimla si, že mala strapaté vlasy, pričom jej vravela nech zavolá políciu. Nevidela, aby obžalovaný napadol poškodenú.
Svedkyňa Q. F. vypovedala na hlavnom pojednávaní, že prišla k nej pani D., aby išla pre jej dcéry domov. Išla pre jej dcéry. Poškodená jej nespomínala, čo sa stalo na ihrisku, len ju žiadala, aby šla pre dcéry.
Ani odvolací súd nezistil u poškodenej V. D. dôvody, pre ktoré by jej výpoveď hodnotil ako nevierohodnú, nepravdivú a tendenčnú ako sa to snažil tvrdiť v podanom odvolaní obžalovaný. Krajský súd vychádzal pritom aj zo zistení znalca MUDr. V. S. pre odbor Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia - traumatológia, že poškodená V. D. utrpela dňa 26.3.2015 sériovú zlomeninu šiesteho až deviateho rebra vpravo (spolu 4 rebrá), pomliaždenie pravej strany brušnej steny a pomliaždenie driekovej oblasti vpravo s krvácaním do moču. Mechanizmus vzniku zlomeniny rebier je v zhode s výpoveďou poškodenej (bola
kopaná do pravej strany hrudníka), a teda ide o priamy mechanizmus, čo je v súlade aj s klinickým nálezom a RTG snímkom (minimálne množstvo tekutiny v kostofrenickom uhle svedčí o priamom mechanizme úrazu). Vznik zranení poškodenej vlastným zavinením alebo pádom je podľa záverov znalca málo pravdepodobný. Doba liečenia vyššie uvedených zranení poškodenej trvala od 26.3.2015 do 25.5.2015 t.j. 38 dní, čo presahuje obvyklú dobu liečenia, ktorá je 4 týždne, t.j. 28 dní. Zranenia, ktoré poškodená utrpela znalec hodnotil ako ľahké zranenia, ktoré nezanechajú trvalé následky. Obvyklý spôsob života poškodenej bol narušený hospitalizáciou na Klinike úrazovej chirurgie UNLP v Košiciach od 26. do 31.3.2015, bolesťami, ktoré pociťovala pri pohyboch, kašli a v medikamentóznej liečbe. Znalec pri výsluchu zotrval na záveroch podaného znaleckého posudku a na otázku obhajcu uviedol, že zranenia tak ako to uvádza poškodená mohli vzniknúť s pravdepodobnosťou na 99 % a vylúčil, žeby takéto zranenia mohli vzniknúť jej vlastným zavinením (1 %). Na otázku obhajcu, či je možné že by krv mala v moči poškodená už pred úrazom znalec uviedol, že to nevie vylúčiť, avšak celkový charakter zranení poškodenej to nemení.
V zdravotnej dokumentácii u poškodenej sa uvádza, že 26.3.2015 bola vyšetrená na ambulancii KÚCH, inzultovaná inou osobou, privezená rýchlou zdravotnou pomocou, polícia na mieste bola, udáva bolesti pravého hrudníka a pravej dierkovej oblasti, iné bolesti neudáva. RTG hrudníka vpravo potvrdilo fraktúru rebier VI, VII, VIII aj IX. Znalec uzavrel, že mechanizmus úrazu udávaný poškodenou - kopanie do pravej strany hrudníka súhlasí s klinickým i RTG nálezom. Poškodená bola hospitalizovaná od 26.3
- 31.3.2015 na Klinike úrazovej chirurgie UNLP v Košiciach, kde dostávala lieky na tlmenie bolesti hrudníka i antibiotiká v infúziách. Neskôr bola liečená ambulantne, brala ďalej lieky od bolesti.
Aj zo svedeckej výpovede Q. V. mal súd preukázané, že po príchode na miesto, kde bol vyslaný služobne, teda na adresu poškodenej, táto sa sťažovala, že ju mal napadnúť manžel jej dcéry. Počkal, kým prišla záchranka, a táto ju odviezla na ošetrenie. Poškodená sa sťažovala na bolesti hrudníka, mala odreté lakte. Záchranku volala dcéra poškodenej. Poškodená na hlavnom pojednávaní vysvetlila, že obžalovaný jej udieral hlavou o zem na asfaltový podklad, a keď išla okolo plota, dával jej hlavu o pletivo, avšak nekrvácala. Pri prvotnom ošetrení u lekára uviedla len zranenia, ktoré boli najzávažnejšie. K odvolacej námietke obžalovaného, že súd nezisťoval, či k zraneniu u poškodenej nedošlo inou osobou, mužom, či ženou, a či je možné, že údajný skutok sa mohol stať aj inak, k tomu odvolací súd uvádza, že súčasný Trestný poriadok upravuje trestný súdny proces ako kontradiktórne konanie dvoch protistrán - prokurátora (prípadne poškodeného) na strane jednej a obvineného a jeho obhajcu na strane druhej. Preto nie súd, ale strany trestného konania pred nezávislým súdom predkladajú a vykonávajú dôkazy, ktoré obžalovaného usvedčujú alebo oslobodzujú. Úlohou súdu je posúdenie týchto dôkazov a rozhodnúť spor medzi štátom, ktorý zastupuje prokurátor a obžalovaným.
Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dôkazy dospel k záveru, že výrok o vine obžalovaného Ing. Š. L. bol založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré nepripúšťajú inú alternatívu skutkového deja, než aký bol na základe týchto dôkazov prvostupňovým súdom ustálený v napadnutom rozsudku.
Krajský súd sa stotožnil s argumentáciou prvostupňového súdu uvedenou v napadnutom rozsudku pokiaľ ide o právne posúdenie konania obžalovaného Ing. Š. L. ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods.1 písm. a) Tr. zák.
Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že tento uviedol dostatočné a relevantné dôvody týkajúce sa skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia. Nemožno súhlasiť s odvolateľom, že odôvodnenie rozhodnutia je arbitrárne, vágne a zmätočné. Vyjadruje to aj ustanovenie § 168 Tr. por., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera, a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov, a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.
Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené procesnými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo obžalovaného na spravodlivý proces.
Osobu obžalovaného okresný súd v napadnutom rozsudku hodnotil plne, v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania. Zistil jednu poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. j) Tr. zák., že viedol pred spáchaním trestného činu riadny život a jednu priťažujúcu okolnosť uvedenú v § 37 písm. h) Tr. zák., že obžalovaný spáchal viac trestných činov. Odvolací súd prihliadal dôsledne aj na ustanovenie § 34 ods.4 Tr. zák., podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Obžalovaný Ing. Š. L. je živnostník, vzorne sa stará o svoju rodinu, na miesto činu ho privolala jeho manželka, lebo poškodená mala k nej pripomienky a nadávala jej. Odvolací súd obžalovanému uložil peňažný trest vo výmere 500,- Eur, a pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov. Inak napadnutý rozsudok zostal nezmenený.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.