Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-3-2018.pdf
PDF · 133.81 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/3/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: I. K.H., T..: XX.XX.XXXX, H. Y. D. XXX, XXX XX Y. D., o zaplatenie 427,43 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 18.10.2017, č. k. 10Csp/177/2017-24, takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.
P r i z n á v a žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v I. výroku rozhodol, že žalobu zamieta a zároveň v II. výroku vyslovil, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznáva.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v ku dňu uzavretia zmluvy stranami (ďalej len „ZoSÚ“); § 3 ods. 1, § 39, § 41, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 3, 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“).
3. Na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako spotrebiteľ - dlžník uzavreli dňa 11.08.2014 zmluvu označenú ako zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou podľa predtlače v zmluve sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru. V bode 1 tejto zmluvy je uvedené, že veriteľ sa na žiadosť spotrebiteľa zaväzuje bez zbytočného odkladu po podpise zmluvy poskytnúť spotrebiteľovi bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 300,- eur a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 264,- Eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku 564,- Eur. Pod bodom 2 je uvedené, že celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú tvorené súčtom úroku vo výške 23,22 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu vo výške 69,66 Eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 194,34 Eur. V zmluve je pod bodom 2 tiež uvedené, že spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 564,- Eur, ak nie je dohodnuté inak do 20.08.2015, teda doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nastane dňa 20.08.2015. V zmysle bodu 3 zmluvy spotrebiteľ berie na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov sa vypočítala v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 88 %. Ako priemerná hodnota RPMN je v zmluve uvedená hodnota 45,02 %. Ďalej zistil, že Dohoda o plnení v splátkach bola uzatvorená v deň uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, t.j. dňa 11.08.2014, pričom v jej bode 2 je uvedené, že veriteľ a spotrebiteľ sa dohodli, že zmluva o spotrebiteľskom úvere číslo 708100682 zo dňa 11.08. 2014 sa mení tak, že spotrebiteľ sa zaväzuje veriteľovi uhradiť celkovú čiastku 564,- Eur v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 47,- Eur vždy k 20. kalendárnemu dňu v mesiaci počnúc dňom 20.09.2014. V zmysle bodu 2 dohody spotrebiteľ berie na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov sa vypočítala v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 263,64 %. Ako priemerná hodnota RPMN je v dohode uvedená hodnota 45,02 %. Na základe ďalšieho dokazovania zistil, že žalovaný v termínoch stanovených splátkovým kalendárom, teda v termínoch splatnosti jednotlivých mesačných splátok od 20.09.2014 do 20.08.2015 vždy k 20. dňu v každom mesiaci neuhradil žiadnu splátku. Splácať začal až dňa 12.10.2015 kedy zaplatil sumu 25,- Eur a potom každý mesiac až do januára 2017 zaplatil žalobcovi sumu 25,- Eur. Spolu takto v priebehu 16 mesiacov uhradil žalobcovi 16 x 25,- Eur, spolu teda sumu 400,- Eur. Z uvedeného vyplynulo, že žalovaný na poskytnutý úver vo výške 300,- Eur uhradil žalobcovi, i keď v omeškaní sumu 400,- Eur. Aj z podanej žaloby vyplýva, že žalobca sa ňou nedomáha zaplatenia samotnej úverovej istiny, ale úrokov vo výške 113,48 Eur ktoré vypočítal ako úrok v sadzbe 39,15 % ročne zo sumy 300,- Eur od 12.08.2014 do tej - ktorej úhrady sumy 25,- Eur žalovaným až do uhradenia celkovej sumy 300,- Eur úhradou poslednej splátky dňa 16. 9. 2016. Žalobca sa domáha aj zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 9,08 Eur ktoré vypočítal ako úrok z omeškania v sadzbe 5 % ročne zo sumy 300,- Eur od 21.08.2015 do tej - ktorej úhrady sumy 25,- Eur žalovaným až do uhradenia celkovej sumy 300,- Eur úhradou poslednej splátky dňa 16.09.2016. Žalobca žalobou uplatnil aj nárok na zaplatenie poplatku vo výške 94,34 Eur, poplatku za upomienky vo výške 10,- Eur, zmluvnej pokuty vo výške 33,- Eur a trov mediačného konania vo výške 167,53 Eur. Uvedené nároky v žalobe nijako bližšie čo do základu a výšky nešpecifikoval, obmedzil sa len na strohé konštatovanie o tom, že podľa všeobecných podmienok poskytnutia spotrebiteľského úveru sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatnením práva spôsobom vyplývajúcim zo zmluvy, najmä avšak nie výlučne trovy mediácie a podobne. Na základe postavenia žalobcu a žalovaného pri uzavretí zmluvy, mal súd za preukázané, že úverová zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
4. Právnym posúdením zisteného skutkového stavu a preskúmaní, čí žalobcom uplatnené nároky čo do základu a výšky majú oporu v zákone o spotrebiteľských úveroch, ako aj opodstatnenosť týchto uplatnených nárokov z hľadiska ich súladu s ustanoveniami o ochrane spotrebiteľa dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná, nakoľko úver, ktorý žalobca poskytol žalovanému bol pre nedodržanie zákonných náležitostí bezúročný a bez poplatkov, preto žalobcovi ako veriteľovi vznikol iba nárok na vrátenie úverovej istiny, ktorú už žalovaný uhradil a hoci hradil ju v omeškaní, žalobcovi už nič nedlží, lebo úverovú istinu preplatil, čím zaplatil aj oprávnené nároky žalobcu z omeškania. Vychádzajúc z obsahu žalobcom predloženej úverovej zmluvy súd prvej inštancie konštatoval, že uvedená zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje zákonným spôsobom a správne uvedený údaj o RPMN a priemernej hodnote RPMN v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) a písm. y) ZoSÚ. Uvedené údaje v nej síce sú uvedené, avšak nie zákonom predpokladaným spôsobom, teda správne. Uviedol, že v danom prípade v zmluve o spotrebiteľskom úvere je ako výška RPMN uvedená hodnota 88,00 %. Naproti tomu však v dohode o plnení v splátkach uzavretej stranami v ten istý deň je ako výška RPMN uvedená hodnota 263,64 %, teda úplne iná, trojnásobne vyššia hodnota. Parametrom úveru v danom prípade zodpovedá hodnota RPMN 263,64 %. Nemôže byť podľa názoru súdu pochýb o tom, že nie je naplnený účel a zmysel zákona v podobe uvedenia skutočnej, reálnej hodnoty RPMN priamo v zmluve tak ako to žiada § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch ak v zmluve je uvedená hodnota 88 % ročne a v dohode o jej „zmene“ uzavretej v ten istý deň hodnota trikrát vyššia, teda 263,64 %. Nie je možné obísť zákonom vyžadovanú náležitosť zmluvy spôsobom použitým v tu súdenej veci. Uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere má podobu predtlačeného formulárového tlačiva, pripraveného veriteľom na jeho hlavičkovom papieri. Je teda zrejmé, že aj nedodržanie zákonných náležitostí zmluvy tu ide najmä na vrub veriteľa, ktorý ako profesionál daný formulár pripravil a de facto sám zvolil spôsob, akým sa bude snažiť naplniť náležitosti zmluvy predpísané zákonom. Zákonom predpísané náležitostí sú v zmluve uvedené nejasne, neúplne resp. nie sú uvedené vôbec, údaje uvedené daným spôsobom sú pre spotrebiteľa zavádzajúce a požiadavka určitosti, jasnosti a zrozumiteľnosti pokiaľ ide o uvedené údaje tu nebola naplnená. Je potrebné, aby poskytovateľ úveru vystupoval pri dojednávaní úveru s odbornou starostlivosťou, čo v danom prípade nebolo naplnené. Samotný zákonodarca vidí zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch v dostatočnom množstve informácií o podmienkach úveru, nákladov a záväzkoch,
ktoré pre neho vyplývajú. Nestačí preto do zmluvy uviesť akýkoľvek údaj aby požiadavka zákona bola formálne naplnená. Súd pripomenul, že takéto zmätočné, vzájomne si odporujúce vyjadrenie náležitosti zmluvy v podobe údaja o RPMN by i pri absencii výslovnej úpravy v zákone o spotrebiteľských úveroch spôsobovalo neplatnosť tejto časti zmluvy v zmysle ustanovení § 37 ods. 1 a § 41 Občianskeho zákonníka keďže použitie zákona o spotrebiteľských úveroch nijako nevylučuje aplikáciu kódexových ustanovení o vadnosti právnych úkonov (najmä § 37, § 39 Občianskeho zákonníka). Ten istý údaj (RPMN) je totiž potom vyjadrený v zmluve dvomi rozdielnymi hodnotami, a to hodnotou 88 % priamo v zmluve a hodnotou 263,64 % v dohode o plnení splátkach uzavretej v ten istý deň a predstavujúcej „zmenu“ zmluvy. Už samotná zmena zmluvy v ten istý deň keď bola uzavretá (zmluva uzavretá bola až o 15.00 hod., teda „zmenená“ musela byť zrejme súčasne alebo hneď na to) je nanajvýš neštandardná, pričom takýmto spôsobom uvedený údaj o RPMN podľa názoru súdu nenapĺňa požiadavku zákona a spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Čo sa týka priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnej k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere (údaj predpísaný v § 9 ods. 2 písm. y/ zákona), v zmluve je ako priemerná hodnota RPMN uvedená hodnota 45,02 %. Vychádzajúc z údajov zverejnených na webovom sídle Ministerstva financií Slovenskej republiky (viď § 21 ods. 2 ZoSÚ) však súd prvej inštancie bol toho názoru, že údaj o priemernej hodnote RPMN uvedený veriteľom v zmluve je nesprávny a zavádzajúci. Veriteľ v zmluve uviedol priemernú hodnotu RPMN platnú pre tzv. „ostatné spotrebiteľské úvery neuvedené v r. 1 až 5 vo výške do 1.500,- Eur vrátane so zmluvnou splatnosťou od 6 do 12 mesiacov“. Podľa názoru súdu však vzhľadom na obsah úverovej zmluvy a povahu úveru správne mal byť v zmluve uvedený údaj platný pre spotrebiteľské úvery so zabezpečením vo výške do 1.500,- Eur vrátane so zmluvnou splatnosťou od 6 do 12 mesiacov, čo znamená že ako priemerná hodnota RPMN mal byť v zmluve uvedený údaj 39,46 %, teda podstatne nižší údaj ako uviedol veriteľ (45,02 %). V danom prípade sa jednalo o spotrebiteľský úver so zabezpečením, keďže vychádzajúc zo žaloby úver mal byť zabezpečený aj dohodou o zmluvnej pokute, ktorú žalobca v žalobe aj uplatnil vo výške 33,- Eur, preto mal súd za to, že ak je v úverovej zmluve uvedený ako údaj o priemernej hodnote RPMN taký údaj, ktorý je nesprávny, pre spotrebiteľa zavádzajúci, keďže prezentuje podstatne vyššiu priemernú hodnotu RPMN ako pre daný typ úveru v skutočnosti platila, potom aj uvedenie takéhoto nesprávneho údaja v neprospech spotrebiteľa spôsobuje v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 2 písm. y) ZoSÚ bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. považoval poskynutý úver za bezúročný a bez poplatkov, keďže veriteľom použité vyjadrenie náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. j/ a y/ ZoSÚ v zmluve nezodpovedá požiadavke tohto zákonného ustanovenia. S poukazom na Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11. 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, súd uviedol, že v prípade vyššie popísaných nedostatkov v zmluve o spotrebiteľskom úvere uzavretej so žalovaným ide o vážne nedostatky ktoré mohli ovplyvniť rozhodnutie spotrebiteľa o uzavretí zmluvy a predstavu o výške záväzku. V súlade s vysloveným názorom Súdneho dvora v uvedenom rozhodnutí k Článku 23 smernice 2008/48 súd prvej inštancie konštatoval, že v danom súdnom spore ide v súhrne o nedostatky, ktoré bezosporu mohli ovplyvniť rozhodnutie spotrebiteľa o uzavretí zmluvy a predstavu o výške záväzku, keďže ako údaj o RPMN je v zmluve uvedený raz údaj 88 % a raz až 263,64 %, čo mohlo zásadným spôsobom skresliť predstavu spotrebiteľa o výhodnosti úveru aj v porovnaní s úvermi obdobných nebankových poskytovateľov úverov. Keďže súd prvej inštancie z uvedených dôvodov zmluvu o úvere považoval podľa citovaných ustanovení ZoSÚ za bezúročnú a bez poplatkov, veriteľovi vzniklo právo iba na úhradu úverovej istiny, t.j. tej sumy, ktorú žalovanému reálne poskytol. Žalobca predloženou zmluvou a predloženým prehľadom práv, povinností a záväzkov preukázal, že v prospech žalovaného bola poskytnutá suma 300,- Eur, ktorá bola žalovaným žalobcovi vrátená s omeškaním, nakoľko splátkový kalendár dohodnutý stranami nebol žalovaným dodržaný.
5. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že napriek tomu nebolo možné žalobe vyhovieť ani sčasti, lebo čo sa týka nároku žalobcu na úrok vo výške 113,48 Eur, ten nebolo možné priznať pre bezúročnosť úveru. Ako potrebné uviedol, že žalobca podľa žaloby vychádzal pri vyčíslení úroku z úrokovej sadzby 39,15 % ročne, hoci v zmluve ako úroková sadzba je uvedená sadzba 23,22 % ročne. Žalobca, i keby nešlo o bezúročný úver nemohol by si od žalovaného uplatňovať úrok ktorý nebol dojednaný, ale len jednostranne žalobcom stanovený, navyše vo výške ktorá naráža na zákonné limity v podobe požiadavky dobrých mravov v zmysle § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka. Preto súd žalobe v časti požadovaného kapitalizovaného úroku nemohol vyhovieť. Rovnako podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo možné vyhovieť žalobe ani v časti požadovaného úroku z omeškania vo výške 9,08 Eur, lebo v tejto časti dlh žalovaného už zanikol splnením podľa § 559 Občianskeho zákonníka. Žalovaný preplatil poskytnutú istinu bezúročného a bezpoplatkového úveru o 100,- Eur, a preto i keď hradil istinu úveru v
omeškaní a voči nároku žalobcu na úrok z omeškania preto nemožno mať výhrady, nemožno žalobcovi tento úrok z omeškania prisúdiť, lebo ten žalovaný prostredníctvom preplatenej sumy úveru splnil (keďže pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru nebolo iných oprávnených nárokov na ktoré by žalobca toto plnenie mohol započítať).
6. Ako uviedol súd prvej inštancie, žalobca sa v žalobe uplatnil tiež nárok na zaplatenie sumy 94,34 Eur ako „poplatku“, sumy 10,- Eur ako poplatku za upomienky, sumy 33,- Eur ako zmluvnej pokuty a sumy 167,53 Eur ako trov mediačného konania. Ako dôvod nemožnosti tieto nároky žalobcovi priznať uviedol, že žalobca v tejto časti neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno, keďže tieto nároky v žalobe ani v ďalšom konaní čo do základu a výšky nijako nezdôvodnil. S výnimkou jednoriadkového konštatovania o nárokoch na úhradu nákladov vzniknutých v súvislosti s uplatnením práva na základe všeobecných podmienok poskytnutia úveru vôbec sa o nich nezmienil, neuviedol, z čoho má vyplývať základ a výška týchto poplatkov. V žalobe sa v súvislosti s nimi obmedzil len na konštatovanie že mu patria, avšak bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia v nadväznosti na konkrétnu výšku týchto tu konkrétne uplatnených poplatkov, ktoré žalobca len mechanicky zahrnul do vyčíslenia ním uplatnenej sumy. Uvedené síce nebránilo prejednaniu veci v tejto časti, keďže nejde o nedostatok pre ktorý nemožno v konaní pokračovať, ale v zmysle procesných zásad platných pre sporové konanie
- prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti a povinností zaťažujúcich žalobcu - povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú súd prvej inštancie už z uvedených dôvodov jeho žalobe v tejto časti nemohol vyhovieť. Poznamenal, že povinnosťou žalobcu je tvrdiť rozhodujúce skutočnosti z ktorých vyvodzuje svoj nárok a predložiť, či aspoň označiť dôkazy na ich preukázanie (§ 132 ods. 1, 3 C.s.p.). Opísanie rozhodujúcich skutočností pritom v žiadnom prípade nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy (§ 132 ods. 2 C.s.p.). Povinnosťou súdu potom je posúdiť, či tvrdené skutočnosti sú označenými dôkazmi preukázané. Nie je ale povinnosťou, no ani právom súdu, ktorý z podstaty svojho poslania musí byť nezávislý a nestranný si skutočnosti rozhodujúce pre ten ktorý uplatnený nárok domýšľať a hádať a hľadať ktorým z predložených dôkazov by asi takýto nezdôvodnený nárok mohol byť preukázaný, aby mohol nárok priznať. V kontradiktórnom sporovom konaní kde neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena má pre žalobcu za následok stratu sporu či jeho časti nie je ani povinnosťou súdu žalobcu vyzývať k splneniu týchto povinností, keďže ich neunesenie nebráni pokračovaniu v konaní, lebo nejde o procesné vady žaloby, ale bráni vyhoveniu žalobe. V opačnom prípade by súd zásadu nestrannosti a rovnosti porušil, nakoľko by tým jednej strane pomáhal k úspechu v časti sporu, keďže nejedná sa o odstraňovanie vád podania na ktoré dopadá § 129 C.s.p. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca neuniesol v konaní bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno pri preukázaní dôvodu uplatňovaného nároku na zaplatenie poplatkov, zmluvnej pokuty a trov mediačného konania, neuviedol, akým spôsobom dospel ku konkrétnej tu požadovanej výške týchto nárokov, nijako bližšie ich ani nešpecifikoval.
7. Súd prvej inštancie v snahe komplexne sa vysporiadať s uvedenými nárokmi žalobcu v rámci možností danými absenciou akéhokoľvek ich zdôvodnenia žalobcom preskúmal aj vecnú opodstatnenosť uvedených nárokov a zistil, že pri „poplatku“ vo výške 94,34 Eur, vzhľadom na jeho výšku, javí sa že ide z pohľadu žalobcu o nezaplatený zostatok sumy 194,34 Eur v zmluve špecifikovanej ako administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, pričom žalobca zrejme preplatenú sumu úveru žalovaným (100,- Eur) započítal čiastočne na tento poplatok. Úver žalobcu je bezúročný a bezpoplatkový a tak ani tieto poplatky žalobcovi nebolo možné priznať. Aj z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobcovi nárok na zaplatenie 94,34 Eur z titulu poplatku priznať nemohol. Súd prvej inštancie žalobcovi ďalej nepriznal ani nárok na poplatok za upomienky v sume 10,- Eur a trovy mediačného konania vo výške 167,53 Eur z dôvodu, že žalobca nepreukázal súdu zaslanie upomienok a ani nepreukázal, že by mu za zaslanie týchto upomienok vznikli reálne náklady v uvedenej výške. Zároveň v prípade poplatku takéhoto typu zaň dodávateľ spotrebiteľovi neposkytol žiadne protiplnenie. Predmetný poplatok predstavuje ďalšiu sankciu v prípade omeškania spotrebiteľa s úhradami dlhu a uplatňovanie uvedeného poplatku v danej výške je možné zároveň považovať za priečiace sa dobrým mravom v zmysle § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka. V danej súvislosti súd poukázal aj na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu (Brandenburgisches Oberlandesgericht) z 21. júna 2006 č. k. X O. XX/XX, v ktorom sa uvádza, že už také poplatky ako poplatky za vydanie náhradnej kreditnej karty, vystavenie kvitancie v predpísanej pozemkovoknižnej forme, skúmanie a preverovanie pomerov a upomienky sú neprijateľné. Žalobca nepreukázal ani žiadne mediačné konanie a vznik s ním spojených nákladov v danej výške, netvrdil akým titulom by mu ich žalovaný mal v tomto spore hradiť. Čo sa týka požadovanej zmluvnej pokuty vo výške 33,- Eur súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca neuviedol kde tento nárok v uvedenej výške má základ a aké porušenie zmluvnej povinnosti ho malo založiť. Ak sa
má jednať o zmluvnú pokutu v zmysle bodu 8 Všeobecných podmienok, tak k tomu súd uvádza, že je bezpredmetné sa uvedeným nárokom ďalej zaoberať, nakoľko ak by aj žalobcovi titulom omeškania žalovaného vznikol nárok na tvrdenú zmluvnú pokutu, žalovaným preplatená sumu úveru ju pokrýva, preto ani tak by ju žalobcovi nebolo možné prisúdiť. Záverom súd prvej inštancie doplnil vo vzťahu k nároku žalobcu na „poplatky“ a trovy mediačného konadza, že ak žalobca v žalobe stručne poukazuje na Všeobecné podmienky, tak tie nemohli založiť nárok žalobcu na ich zaplatenie. Ide tam o mnohé vopred predformulované ustanovenia, ktoré zjavne neboli individuálne dojednané so žalovaným. Správnosť uvedeného výkladu a názoru potvrdil neskôr aj samotný zákonodarca tým, že podľa v súčasnosti účinného § 9 ods. 9 zákona o spotrebiteľských úveroch od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok, poplatky alebo akékoľvek iné plnenie, ktoré nie sú ustanovené zákonom alebo uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Aj z toho dôvodu musela byť zamietnutá žaloba žalobcu v tejto časti, nakoľko súd prvej inštancie v tejto spotrebiteľskej veci nemal za preukázané platné uzatvorenie písomnej, určitej, individuálne vyjednanej dohody o „poplatkoch za upomienky“ či trovách mediačného konania.
8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1, 2 C.s.p., keď v danom prípade plný úspech v spore mal žalovaný, keďže žaloba bola zamietnutá, preto podľa § 255 ods. 1 C.s.p. mu vznikol nárok na priznanie plnej náhrady trov konania. Žalovaný si však náhradu žiadnych trov konania neuplatnil, zo spisu ani žiadne preukázateľné trovy konania žalovaného nevyplývajú, preto súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 1 a 2 C.s.p. nevyhradil rozhodnutie o ich výške samostatnému uzneseniu, nakoľko nebolo by v ňom o čom rozhodovať ale o nároku na náhradu trov konania priamo rozhodol tak, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznal.
9. Proti rozsudku v celom rozsahu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie. Rozhodnutie namietal z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca má za to, že nakoľko nedošlo k naplneniu dôvodov v zmysle zákon č. 129/2010 Z.z., nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 564,- Eur s termínom konečnej splatnosti dňa 20.08.2015. Zároveň žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný prejavil slobodnú vôľu tým, že uzatvoril so žalobcom aj Dohodu o plnení v splátkach, v zmysle ktorej sa zaviazal zaplatiť celkovú sumu v mesačných splátkach. Pokiaľ by žalovaný nemal záujem plniť pohľadávku prostredníctvom mesačných splátok za podmienok uvedených v Dohode o plnení v splátkach (ďalej len ,,Dohoda“), predmetnú Dohodu by so žalovaným neuzatvoril. Dlžník bol dňa 11.08.2014 s predmetnou Dohodou oboznámený, na znak čoho ju podpísal, a preto mal vedomosť aj o existencii náležitosti, ktoré v nej následne boli uvedené. Dlžník sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 47,- Eur, vždy k 20. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 20.09.2014. Podľa dohody o splátkach dlžník vzal na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 263,64 %. Dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorazovo, tak, ako je to ustanovené v zmluve o úvere), na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN vo výške 88,00 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej splátke. Naproti tomu RPMN vo výške 263,64 % dohodnutá v dohode o splátkach, predstavuje RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach tak, ako je tomu aj v predmetnom prípade. Vzorec výpočtu RPMN je naviac jasne a zreteľne uvedený vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. Žalobca je názoru, že úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov v zmysle § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. V prípade úroku ide o plnenie, ktoré je dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, ale nie je spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov z dôvodu, že je spojené s užívaním a vrátením peňažných prostriedkov a úrok nie je ani vyžadovaný pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale až po poskytnutí peňažných prostriedkov. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov je v súlade s nariadením a neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN ako aj uvedenie priemernej ročnej RPMN. Žalobca má za to, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 45,02 % je uvedená správne, nakoľko v prípade predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je potrebné predmetný úver posudzovať ako typ ,,Ostatné
spotrebiteľské úvery neuvedené v r. 1 až 5 vo výške do 1500 eur vrátane“, pre ktorý zo súhrnných informácií o údajoch o novo poskytnutých spotrebiteľských úveroch za 1. štvrťrok 2014, vyplýva hodnota RPMN 45,02 %. V tomto smere sa žalobca nestotožňuje s bodom 30. odôvodnenia, v zmysle ktorého súd prvej inštancie predmetný úver posúdil ako typ ,,Spotrebiteľské úvery so zabezpečením alebo lízing vo výške do 1.500,- Eur vrátane“ vychádzajúc z dôvodu, že úver mal byť zabezpečený aj dohodou o zmluvnej pokute. Má za to, že tento typ označenia úveru sa nevzťahuje na úvery poskytované nebankovými spoločnosťami, už len z toho hľadiska, že odplata za úvery poskytované nebankovými spoločnosťami sú špecifické vyššou hodnotou odplaty ako úvery poskytované bankou. Z uvedeného dôvodu žalobca zastáva názor, že v prípade predmetného úveru bola uvedená správna priemerná hodnota RPMN, t.j. vo výške 45,02 %. Žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru (ďalej len „VPSPÚ“). Zo znenia zmluvy o úvere vyplýva, že VPPSÚ sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, a to nie len z formálneho hľadiska, ale aj z hľadiska ich materiálneho prevedenia, t. j. zmluva o úvere a VPSPÚ sú vyhotovené na spojenom hárku papiera, resp. obojstranne. Vzhľadom na túto skutočnosť je nepochybné, že dlžník podpisom zmluvy o úvere jednoznačne prejavuje svoju vôľu byť viazaný aj VPPSÚ. Z uvedeného vyplýva, že uzavretie zmluvy o úvere samostatne bez toho, aby prejav vôle zahŕňal aj vôľu byť viazaný VPPSÚ neprichádza do úvahy. Žalobca si predložením Zmluvy, ako aj VPPSÚ splnil na jednej strane svoju informačnú povinnosť vo vzťahu k dlžníkovi a na strane druhej bola splnená podmienka písomnej formy zmluvy o úvere. Žalobca nesúhlasí ani s bodom 36. napadnutého rozsudku o konštatovaní, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno pri preukázaní dôvodu uplatňovaného nároku. Žalobca má za to, že ním uplatňovaný nárok bol dostatočne preukázaný a podložený listinnými dôkazmi, priloženými k žalobe. Tvrdenia súdu prvej inštancie ohľadne nemožnosti aplikácie ust. 129 C.s.p. na predmetné sporové konanie považuje za mylné. Nakoľko zo strany súdu prvej inštancie nebol žalobca vyzvaný na opravu vád podania, na ktoré odkazuje, a na základe tejto skutočnosti žalobu žalobcu zamietol aj z dôvodu neunesenia dôkazného bremena, považuje žalobca tento postup súdu prvej inštancie za porušujúci právo na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b). V prípade uplatňovaných trov mediačného konania žalobca poukázal na bod 10. VPPSÚ, v zmysle ktorých zmluvné strany prejavili vôľu využiť mimosúdne inštitúty riešenia sporov vznikajúcich zo zmluvy. V zmysle uvedeného si žalobca uplatnil trovy mediačného konania v celkovej výške 167,53 Eur, ktoré pozostávajú z dvoch úkonov právnej služby v sume 53,89 Eur a z jedného úkonu vo výške 59,75 Eur. Uvedené vyplýva aj z priloženého listinného dôkazu, ktoré žalobca súdu prvej inštancie predložil prostredníctvom žaloby.
10. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaný k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.
11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), prejednal odvolanie podané žalobcom a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p. bez toho, aby nariadil pojednávanie (§ 385 C.s.p. a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 C.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.
12. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). Odvolací súd so zreteľom na posúdenie úveru za bezúročný a bez poplatkov a so záverom o neunesení bremena tvrdenia a dôkazného bremena vo vzťahu k ďalším uplatneným nárokom, nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
14. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie okresného súdu. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:
15. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia žalovaného ako dlžníka z úverovej zmluvy s tým, že je namieste aplikovať zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“). Konal preto správne, keď preskúmal, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa § 9 odsek 2 tohto zákona.
16. Podľa ustanovenia § 9 odsek 2 písm. j/ ZoSÚ účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Podľa ustanovenia § 9 odsek 2 písm. y/ ZoSÚ účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Podľa ustanovenia § 11 odsek 1 písm. b/ ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
17. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje údaje požadované zákonom o spotrebiteľských úveroch v čase jej uzavretia a to údaje týkajúce správne uvedenej výšky ročnej percentuálnej miery nákladov a priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver v zmysle vyššie citovaných ustanovení.
18. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí zmluvy v zmysle ustanovenia § 9 odsek 2 v spojení s § 11 odsek 1 písm. b) ZoSÚ bol správny.
19. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 odsek 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 odsek 2 písm. j/ uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Účelom právnej úpravy (§ 9 odsek 2 ZoSÚ) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi.
20. Pokiaľ ide o údaj o RPMN, ktorý je v zmysle ZoSÚ obligatórnou náležitosťou zmluvy, odvolací súd konštatuje, že tým, že žalobca uviedol inú hodnotu RPMN v samotnej zmluve o úvere a inú v dohode o splátkach uzatvorenej so žalobcom v ten istý deň ako zmluva o úvere, znemožnil spotrebiteľovi získať objektívne informácie o podmienkach zmluvného vzťahu, do ktorého vstupuje. Takýto postup žalovaného pôsobí vo vzťahu k spotrebiteľovi zavádzajúco, mätúco. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na skutočnosť, že Dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach, na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN, k tomuto odvolací súd uvádza, že dohodu obsahuje údaje, ktoré boli žalovanému poskytnuté v čase vstupu do zmluvného vzťahu so žalobcom, ide teda o listinu, ktorú je potrebné vzhľadom na jej spätosť so zmluvou zohľadniť v súvislosti s vyhodnocovaním dodržania podmienok v zmysle § 9 ods. 2 ZoSÚ. Žalobcovi nič nebránilo premietnuť obsah dohody do samotnej zmluvy o úvere, keďže je zrejmé, že zmluvné strany prejavili záujem dohodnúť sa na vrátení istiny spolu s odplatou v 12 mesačných splátkach, nie jednorazovo, už pri vstupe do zmluvného vzťahu. Správne tak mal byť už v samotnej zmluve o úvere uvedený údaj RPMN 263,64 %, nie 88 %, ktorý je zjavne niekoľkonásobne nižší. Nesprávne uvedenie údaja o RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere má rovnaké následky, ako keby v zmluve tento údaj nebol uvedený vôbec, čo zákonodarca v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) a d) ZoSÚ spája so sankciou v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že záver súdu o vyhodnotení úveru ako bezúročného a bez poplatkov je správny.
21. Je zrejmé, že v návrhovom konaní je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za navrhovateľa rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo nevyplýva, nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť zamietnutý.
22. Správne dospel k záveru súd prvej inštancie, že žalobca len konštatovaním o nárokoch na úhradu nákladov vzniknutých v súvislosti s uplatnením práva na základe všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré zahrnul do vyčíslenia ním uplatnenej sumy, v tejto časti neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno, keďže tieto nároky v žalobe ani v ďalšom konaní čo do základu a výšky nijako nezdôvodnil tak, že by konkrétne a komplexne odôvodňovali uplatnený nárok, že k vzniku takýchto nákladov a trov mediačného konania vo vzťahu k žalovanému skutočne došlo, a ktoré by mali byť na základe takto žalobcom uplatnených nárokov uhradené.
23. Odvolacia námietka žalobcu spočívajúca v namietanom nesprávnom postupe súdu prvej inštancie týkajúceho sa možného postupu podľa § 129 ods. 1 C.s.p. nie je dôvodná. V danom prípade podanie žalobcu spĺňalo zákonom stanovené náležitosti, teda údaje, ktoré vyžaduje zákon, ktoré sú nevyhnutné pre identifikáciu podania, ale aj pre identifikáciu postupu súdu. Žaloba spĺňala všetky náležitosti vyžadované Civilným sporovým poriadkom, pričom nešlo o podanie vadné či už po stránke jeho neúplnosti alebo nezrozumiteľnosti. Súd môže pristúpiť k poučovacej povinnosti a výzve, len pokiaľ je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, pričom tieto náležitosti sa môžu týkať len procesného práva, nie otázok práva hmotného. Skutočnosť, že žalobca pri podaní žaloby neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazného bremena vzťahujúce sa na odôvodnenie svojej žaloby v zmysle hmotného práva nepredstavuje vyššie uvedené procesné skutočnosti predstavujúce prekážku pre ďalší postup súdu v konaní, na ktoré sa vzťahuje postup v zmysle ustanovenia § 129 ods. 1C.s.p.. Náležite splnenie týkajúce sa povinnosti uniesť bremeno tvrdiť skutočnosti a bremeno tieto skutočnosti preukázať je už otázkou hmotného práva, preto postupoval súd prvej inštancie správne pri posúdení náležitosti podania žalobcu.
24. Poučovaciu povinnosť súdu nemožno vykladať tak, že by mal súd poučovať strany o hmotnom práve, pretože potom by už nešlo o odstraňovanie vád podania, ktoré bránia prerokovaniu a rozhodnutiu veci, ale išlo by o radu účastníkovi, ako by mal postupovať, aby bol prípadne vo veci úspešný. Uvedené by znamenalo inter alia tiež porušenie práva účastníka na rovnaké postavenie v prebiehajúcom súdnom konaní (nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. I. ÚS 223/2013).
25. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby.
26. Vo vzťahu k rozhodnutiu prvoinštančného súdu o náhrade trov konania neboli zo strany odvolateľa podané žiadne námietky nad rámec odvolacích dôvodov týkajúcich sa veci samej, preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania nemal dôvod preskúmavať správnosť výrokov rozsudku, ktorými prvoinštančný súd nepriznal stranám sporu náhradu trov konania.
27. Na základe uvedený skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalobcu za nedôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalovaný úspešný v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % a zároveň žalobca v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.
29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).