Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-45-2017.pdf
PDF · 96.59 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/45/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanému: S. K., R.. XX.XX.XXXX, XXX XX J. N. XXX, zastúpenému procesným opatrovníkom V. J. N., J. N. XXX, XXX XX J. N., o zaplatenie 2.181,25 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 19C/265/2014-62 zo dňa 16.2.2017, jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie 1.561,26 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 4.10.2011 do zaplatenia.
Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) žalobu zamietol a žalovanej strane náhradu trov konania nepriznal.
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že právny predchodca žalobcu sa žalobou podanou na tamojšom súde dňa 16.9.2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.181,25 eura s prísl. z titulu zmluvy o pôžičke pod č. XXXXXXX uzavretej medzi nimi dňa 20.9.2010, na základe ktorej mal žalovaný zaplatiť právnemu predchodcovi žalobcu celkovú sumu pôžičky 2.836,32 eura, avšak svoju povinnosť nesplnil.
3. Žalovaný sa k návrhu nevyjadril, pričom súd žalovanému na základe správy V. J. N. ustanovil procesného opatrovníka, a to V. J. N. podľa ustanovenia § 69 CSP.
4. Ustanovený procesný opatrovník sa k žalobe nevyjadril a na nariadené pojednávanie sa nedostavil.
5. Následne mal súd prvej inštancie za preukázané, že právny predchodca žalobcu Consumer Finance Holding, a.s., IČO: 35 923 130, Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok, IČO: 35 923 130, ktorý postúpil na základe zmluvy zo dňa 1.10.2014 pohľadávku voči žalovanému žalobcovi, je vedený v Obchodnom registri Okresného súdu Prešov v oddiele Sa vo vložke č. 10315/P s dňom zápisu 25.2.2005, a v predmete činnosti o. i. aj poskytovanie úverov z vlastných peňažných zdrojov nebankovým spôsobom.
6. Súd prvej inštancie skonštatoval, že mu neboli predložené rovnopisy zmlúv, ktorými bola refinancovaná predmetná účelová pôžička, a preto nie je možné súdom preskúmať, či tieto zmluvy boli uzatvorené v súlade s vtedy platnou legislatívou a judikatúrou na úkor spotrebiteľa, a či teda
výšky pohľadávok neobsahujú sumy, ktoré nie sú dôvodné a boli dosiahnuté v dôsledku neprijateľných zmluvných podmienok. Zároveň uviedol, že žalobca nepredložil dôkaz o okolnostiach uzavretia tejto zmluvy, a tak až vzhľadom na osobu žalovaného, považoval súd prvej inštancie túto zmluvu za uzavretú v dôsledku nekalej praktiky žalobcu jednoznačne v neprospech žalovaného.
7. Citujúc všeobecné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa Občianskeho zákonníka, okresný súd uzavrel, že je zrejmé, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bezpoplatkový, pretože predmetná zmluva neobsahovala povinnú náležitosť - výšku, počet a termíny splátok, istiny úroku a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú priraďovať k jednotlivým nesplatným zostatkom, s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho plnenia, a rovnako z údajov uvedených v zmluve podľa okresného súdu nevyplýva, aby poskytovateľ pôžičky konal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 2 zákona číslo 129/2010 Z. z..
8. Okresný súd poukázal zároveň aj na to, že úver je úžerný, keď citujúc ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka a nálezy Ústavného súdu ČR vo veciach sp. zn. I.ÚS 523/2007, Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 55/2011 a Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 5Cdo/24/2011 v danom prípade zistil, že žalobca vo formulárovej zmluve uviedol ročnú úrokovú sadzbu 23,97 %, pričom podľa štatistických údajov Národnej banky Slovenska v októbri 2010 bola priemerná úroková sadzba u spotrebiteľských úveroch od jedného roka do päť rokov 9,67 %. Podľa okresného súdu je evidentné, že sa jedná o viac, ako dvojnásobné prekročenie priemernej úrokovej sadzby, a preto tento úver je potrebné považovať za právny úkon v rozpore s dobrými mravmi.
9. V takomto prípade patria podľa súdu prvej inštancie žalobcovi iba nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, spočívajúce v rozdiele medzi prijatou sumou a sumou poskytnutou, keď citujúc ustanovenie § 5b zákona číslo 250/2007 Z. z. a § 107 Občianskeho zákonníka, okresný súd v danom prípade z úradnej povinnosti prihliadol k námietke premlčania, a keďže lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia v čase podania žaloby už uplynula, súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
10. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 a § 262 CSP, keď žalovaný mal vo veci plný úspech, ale nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli, súd mu ich náhradu nepriznal.
11. Proti tomuto rozsudku, a to v časti zamietavého výroku o zaplatenie 1.561,26 eur s prísl., podal žalobca včas odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že z ustanovenia § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že dohodnutie úrokov nie je nevyhnutnou náležitosťou zmluvy, ktorej absencia by spôsobila jej neplatnosť. V prípade, ak súd považoval dohodu zmluvných strán o úrokoch za neprijateľnú a v rozpore s dobrými mravmi, mohol za neplatnú označiť len túto časť zmluvy, čo však podľa odvolateľa nemá za následok neplatnosť celej zmluvy. Vzhľadom na ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka, pokiaľ mal súd za to, že dohoda o úrokoch je neprimeraná, nemal podľa žalobcu na predmetné zmluvné ustanovenia prihliadať a predmetný nárok mal posúdiť ako bezúročný.
12. Podľa žalobcu, pre platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie je nedodržanie všetkých náležitostí, prípadne nedodržanie písomnej formy zmluvy, sankcionované jej neplatnosťou, ale len bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, keď je zrejmé, že žalovaný čerpal finančné prostriedky v sume 2.039,10 eur, z čoho uhradil len sumu 477,84 eur, pričom finančné prostriedky čerpal titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a nie titulom bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na uvedené preto podľa odvolateľa, nemožno uplatnený nárok posudzovať ako nárok z titulu vzniku bezdôvodného obohatenia, keďže k ukončeniu zmluvy došlo podaním zo dňa 24.9.2011, doručeným dňa 28.9.2011 a žaloba bola podaná dňa 16.9.2014, uplatnený nárok nie je možné považovať za premlčaný.
13. Pokiaľ súd poukazoval na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona číslo 129/2010 Z. z., tak k tomuto žalobca uviedol, že pokiaľ mal okresný súd za to, že táto zákonná náležitosť nie je splnená a súčasťou zmluvy musí byť presný rozpis, aká časť splátky pripadá na istinu a aká na úrok, a aká na poplatky, žalobca poukázal na to, že takýto súdny výklad predmetného ustanovenia je v rozpore so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008, ktorá bola transponovaná do nášho právneho poriadku práve Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Žalobca v tejto súvislosti podporne
poukázal aj na skutočnosť, že v obdobnej veci rozhodol Súdny dvor Európskej únie, ktorý vo svojom rozhodnutí z 9.11.2016 vo veci C- 42/2015 v súvislosti s uvedením výšky, počtu a termínov splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviedol, že vzhľadom na jasné znenie ustanovení Smernice je potrebné konštatovať, že Smernica neustanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky, a nie je ani nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa a s odkazom na konkrétny dátum, resp. spresnenie, aká časť splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozhodnutí v tejto veci judikoval, že porušenie povinnosti veriteľa môže byť podľa vnútroštátnej právnej úpravy sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky, avšak takáto sankcia je primeraná len pri takom porušení povinností veriteľa, ktoré môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Ďalej mal za to, že za primerané by sa však nemalo považovať, ak pre neuvedenie niektorých náležitostí, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, sa bude v súlade s vnútroštátnou úpravou uplatňovať sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, čo bude vyvolávať vo veriteľoch závažné nedostatky.
14. Na základe vyššie uvedeného navrhol žalobca v rámci odvolacieho petitu, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobcovi prizná uplatnený nárok, resp. aby ho v tomto rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že si zároveň uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania.
15. Žalovaný, ani procesný opatrovník, sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadrili.
16. Krajský súd ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v jeho napadnutej zamietavej časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.
17. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými, i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Po dôkladnom preskúmaní všetkých relevantných a odvolacích námietok dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, ktorý posúdil v súlade s hmotným právom. V súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP vyhodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Z daného titulu odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach v zmysle § 377 ods. 2 CSP na ne odkazuje. V podanom odvolaní neboli uvedené žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia.
18. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom skutkovom základe, že pre rozpor žiadosti zmluvy o poskytnutie účelovej pôžičky so zákonom, ako aj s dobrými mravmi, je táto absolútne neplatná v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka a v tom prípade žalobcovi prináležia iba nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom súd prvej inštancie ex offo, prihliadnuc na námietku premlčania, keďže už uplynula trojročná lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 107 Občianskeho zákonníka, žalobu v celom rozsahu zamietol.
19. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie súdom zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v prevažnom rozsahu zdieľa aj právne závery prvoinštančného súdu vo veci, odkazuje na stručné odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi, a k odvolacím argumentom považuje za potrebné dodať nasledovné:
20. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nenamietol v podanom odvolaní ani žalobca, vyplýva, že na jednom tlačive došlo zároveň k vyplneniu žiadosti o poskytnutie účelovej zmluvy a zároveň aj zmluvy samotnej, a to v celkovej výške schválenej pôžičky 2.039,10 eur, z čoho mali náklady spotrebiteľa predstavovať 797,22 eur. Ako účel tejto pôžičky bolo uvedené, že táto pôžička má slúžiť na úhradu starších záväzkov žalovaného voči žalobcovi a spoločnosti VÚB a.s., kde žalobca vystupuje ako správca týchto záväzkov, keď konkrétne boli v tejto žiadosti a zároveň zmluve o poskytnutí účelovej pôžičky, uvedené 3 pôžičky, a to s dátumom uzavretia zmluvy 22.11.2007, kde výška pohľadávky predstavovala sumu 840,32 eur, 16.9.2008 kde výška pohľadávky voči žalovanému predstavovala sumu 533,92 eur a 12.6.2009, kde výška pohľadávky voči žalovanému predstavovala sumu 664,86 eur. Z
uvedeného je zrejmé, že celková suma týchto starších pohľadávok žalobcu proti žalovanému, ktoré mali byť uhradené pôžičkou zo zmluvy o poskytnutí účelovej pôžičky poskytnutej žalovanému, predstavovala 2.039,10 eur, t. j. presne sumu, ktorá bola schválená žalobcovi ako výška poskytnutej pôžičky. Z tohto je podľa odvolacieho súdu možné vyvodiť záver, že žalovanému nebola v skutočnosti poskytnutá žiadna ďalšia nová pôžička, ale celá suma poskytnutej pôžičky slúžila refinancovaniu vyššie uvedených starších záväzkov žalovaného voči žalobcovi. Správny je preto záver súdu prvej inštancie, ktorý v bode 16 odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že nakoľko neboli súdu predložené rovnopisy zmlúv, ktorými bola refinancovaná predmetná účelová pôžička, nie je možné súdom preskúmať, či tieto zmluvy boli uzatvorené v súlade s vtedy platnou legislatívou a judikatúrou na ochranu spotrebiteľa, a či teda výšky pohľadávok neobsahujú sumy, ktoré nie sú dôvodné a boli dosiahnuté v dôsledku neprijateľných zmluvných podmienok.
21. Odvolací súd poukazuje na to, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, v ktorom možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti, alebo hendikepu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom predpoklad, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to vzhľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečný zreteľ na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp rovnosti sa premieta do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň v niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Z tejto autonómie vôle a rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne, sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnutú rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo skutočnosť nerovnosti východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové, ekonomické, informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V tomto smere sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa priaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity, či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ fakticky vo výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že vo vzťahu k spotrebiteľovi sa bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytovať právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logický, usporiadaný.
22. Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie potom odvolací súd uzatvára, že pokiaľ v rámci spotrebiteľskej zmluvy je žiadosť, ako aj zmluva samotná, spísaná na jednom tlačive, s tým, že nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňažných prostriedkov žalovanému, ale tieto peňažné prostriedky boli poukázané na úhradu jeho starších záväzkov voči žalobcovi, kde naviac žalovaný je tak, ako to vyplýva zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, a ktorý v podanom odvolaní nenamieta ani žalobca, osobou, ktorá rozumie a rozpráva iba rómsky, t. j. nielenže nerozumie písomnostiam v slovenskom jazyku, ale dokonca ani tento samotný neovláda, nemožno preto zmluvu o poskytnutí účelnej pôžičky považovať za platne dojednanú. Rovnako konštatujúc zhodne so súdom prvej inštancie,
že skutočnosť, že žalovaný žiadosť a zmluvu o poskytnutie účelnej pôžičky podpísal aj ako klient, a to s dátumom 18.10.2010, a tiež v časti označenia podpisu zástupcu spoločnosti s iným dátumom, a to s dátumom 20.9.2010, nemožno v súlade s ustanovením § 34 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú za platný, keďže nebolo preukázané, aby žalobca bol účastníkom právneho vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o poskytnutí účelnej pôžičky. Preto možno takúto zmluvu považovať za absolútne neplatnú, a v takom prípade patrí žalobcovi iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zároveň odvolací súd konštatuje, nakoľko žalovanému tak, ako to už uviedol vyššie, neboli reálne poskytnuté žiadne finančné prostriedky, ale celá suma účelnej pôžičky bola použitá na úhradu jeho starších záväzkov voči žalobcovi, že nedošlo k žiadnemu obohateniu na strane žalovaného, preto žalobca nemá nárok ani na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia. V prípade, ak by mu aj takýto nárok vznikol, je tento tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie, v súlade s § 107 Občianskeho zákonníka premlčaný, keď výzva žalovanému, ktorej obsahom bola aj výpoveď predmetnej zmluvy z dôvodu nesplácania splátok, a podľa ktorej žalobca žiada žalovaného o úhradu pohľadávky v lehote 5 dní od jej doručenia v celosti, bola žalovanému doručená dňa 28.9.2011, pričom žalobca podal žalobný návrh na súd až dňa 16.9.2014, t. j. dávno po uplynutí dvojročnej premlčacej doby na vydanie plnenia z prípadného bezdôvodného obohatenia.
23. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
24. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o ktorých výške v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie prostredníctvom súdneho úradníka.
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).