Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Cob-31-2017.pdf
PDF · 88.08 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/31/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej, v právnej veci žalobcu: DROBNÝ TOVAR, s.r.o. Prešov, so sídlom Strojnícka 20, 080 06 Prešov, IČO: 36 468 886, právne zastúpený Mgr. Zuzana Nováková, advokátka, Slovenská 84, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Slovenská likvidačná s.r.o., so sídlom Ortvaňova 51, 040 14 Košice - mestská časť Košická Nová Ves, IČO: 44 417 624, právne zastúpený ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA VAĽO & PARTNERS s.r.o., so sídlom Konštantínova 3, 080 01 Prešov, IČO: 36 868 434, o zaplatenie sumy 11.907,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 21Cb/72/2013-149 zo dňa 27.10.2016, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t. j. bode II., III.
Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že: „I. Konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 267,65 eura z a s t a v u j e .
II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 11.640 eur a 8,5 % ročný úrok z omeškania, a to zo sumy 2.328 eur od 8.1.2013 do zaplatenia, zo sumy 267,65 eura od 15.2.2013 do 10.5.2013, zo sumy 2.328 eur od 6.2.2013 do zaplatenia, zo sumy 2.328 eur od 6.3.2013 do zaplatenia, zo sumy 2.328 eur od 6.4.2013 do zaplatenia a zo sumy 2.328 eur od 8.5.2013 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 95,40%. ,,
2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že právny predchodca žalovaného T. P., D..O..M.. a doposiaľ ani žalovaný, nesplnil svoje povinnosti z písomne uzatvorenej zmluvy č. XX/ XXXX o podnájme časti nehnuteľností, keďže žalobcovi doposiaľ nezaplatil podnájomné a odplaty za služby spojené s predmetom podnájmu v celkovej výške 11.640,- eur. Súd preto oprávnenej žalobe žalobu o zaplatenie podnájomného a odplát za služby spojené s predmetom nájmu vo výške 11.640,- eur vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie tejto sumy v prospech žalobcu. Rozhodol tak na základe toho, že dňa 10.6.2009 uzatvoril žalobca ako nájomca a právny predchodca žalovaného ako podnájomník, zmluvu č. XX/XXXX o podnájme časti nehnuteľností, pričom táto zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 15.7.2009 do 31.5.2013, a predmetom zmluvy bol podnájom časti nehnuteľností v G.M. - Š. B., A.. D. Č.. XX, ktorá je zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, vydanom Správou katastra G., nachádzajúca sa v katastrálnom území L. Š., ako D. G. „., D.. Č.. XXXXX, L. G.. Č.. XXXX o celkovej výmere 1724,08 m2 s tým, že podnájomník bol oprávnený tiež bezodplatne užívať vonkajšiu
rampu a plochu prislúchajúcu k predmetu podnájmu pre vlastné motorové vozidlá. Zmluvné strany sa dohodli na výške podnájomného tak, že fixná časť podnájomného je 13,50 eura/rok bez DPH za 1 m2, ročná výška fixnej časti podnájomného je 23.275,- eur bez DPH a variabilná časť podnájomného, a to vodné a stočné podľa odpočtu z podružného vodomera, odber elektrickej energie podľa odpočtu z podružného elektromera, odber plynu podľa odpočtu z podružného plynomera a odvoz odpadu podnájomník uzatvorí samostatnú zmluvu s dodávateľom služieb a úhrady bude poukazovať priamo dodávateľovi. Následne žalobca vyúčtoval žalovanému faktúrami tieto služby v celkovej výške 11.907,65 eur, pričom dňa 10.5.2013, teda ešte pred podaním žaloby, právny predchodca žalovaného zaplatil žalobcovi sumu za obdobie január 2013 - obdobie podnájomného za užívanie časti nehnuteľností, a to vo výške 267,65 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 261 ods. 1 a 6 Obchodného zákonníka a ustanoveniami § 663, § 671, § 720 Obchodného zákonníka, ako aj ustanoveniami § 3 ods. 1.3, ods. 2.3, 3, § 6 ods. 1, § 7 zákona číslo 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov a ďalej aj ustanoveniami § 365, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ustanoveniami § 768k ods. 2, 3 Obchodného zákonníka a ďalšími. Ohľadne námietky žalovaného, že došlo k vypovedaniu zmluvy o podnájme zo dňa 22.10.2012, uviedol, že súhlasí s názorom žalobcu a jeho argumentáciou v tom smere, že zmluva č. XX/XXXX o podnájme časti nehnuteľností, bola v zmysle článku 6 ods. 1 tejto zmluvy uzavretá na dobu určitú od 15.7.2009 do 31.5.2013. K ukončeniu nájomného vzťahu založeného predmetnou zmluvou č. XX/XXXX o podnájme časti nehnuteľností nemohlo dôjsť, ani nedošlo v súvislosti so spísaním protokolu o odovzdaní a prevzatí časti nehnuteľností od podnájomníka zo dňa 5.2.2013, ktorý podpísali obe strany, avšak táto skutočnosť z tohto protokolu nevyplýva. Taktiež v súvislosti s ďalšími námietkami žalovaného konštatoval, že zmluva o podnájme časti nehnuteľností zo dňa 10.6.2009 bola medzi zmluvnými stranami uzatvorená platne, keďže všetky dojednania o jej podstatných náležitostiach sú dostatočne určité a zrozumiteľné, a pokiaľ ide o súhlas prenajímateľa
- vlastníka prenajatej nehnuteľnosti, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že ten bol nájomcovi udelený pred uzavretím predmetnej podnájomnej zmluvy. Taktiež súd zamietol aj návrh žalovaného na vykonanie dôkazu oboznámením sa s obsahom spisu Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 7Cbi/7/2009, pretože súd má za to, že sa v predmetnom konaní neprejednávala žiadna takáto otázka, ktorá by mala význam pre rozhodnutie v tomto konaní.
3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania nie vo výške 100 %, ale len vo výške 95,40 %, pretože ten mal úspech do istiny 11.640,- eur a neúspešný bol do istiny 267,65 eur, a preto náhradu trov konania pomerne rozdelil.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie včas žalovaný, ktorý v odvolaní uviedol, že pri posudzovaní uplatneného nároku mal sa konajúci súd opierať o lex specialis, ktorý je v tomto prípade zákon číslo 116/90 Zb., a tak súd prvej inštancie pochybil, keď uplatnený nárok žalobcu posudzoval podľa Obchodného zákonníka s odkazom na ustanovenie § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Taktiež poukázal, že súd prvej inštancie nevyžiadal od nájomcu nájomnú zmluvu, ktorú má uzavretú s prenajímateľom, a podľa ktorej žalobca mal právne postavenie nájomcu, a preto ani nemal právo uzavrieť so žalovaným zmluvu o podnájme. Taktiež poukázal, že súd prvej inštancie protizákonne odmietol akceptovať, že medzi účastníkmi došlo nepochybne k ukončeniu podnájomného vzťahu spísaním protokolu zo dňa 5.3.2013. Taktiež poukázal, že súd prvej inštancie odmietol akceptovať, že ešte pred rozhodnutím vo veci, právnym nástupcom žalovaného je F. D., D..O..M... Žiadal preto, aby žalobu zamietol, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že je relevantným nájomcom.
5. K uvedenému odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že účel nájmu uvedený v článku 2 Predmet zmluvy, bod 4 zmluvy, je dostatočne určitý a zrozumiteľný a obom zmluvným stranám bol od začiatku zmluvného vzťahu zrejmý, súhlasili s ním, čo potvrdzuje aj tá skutočnosť, že asi až do skončenia zmluvných vzťahov plnili dohodnuté práva a povinnosti. Zástupcovia pôvodne žalovaného sa pritom riadne oboznámi so stavom a celkovou rozlohou prenajatých priestorov s cieľom, aby zodpovedali aj účelu ich podnikateľskej činnosti, a nemali voči ich rozlohe, ktorú si riadne prenajali, žiadne pripomienky, vyslovili s priestormi svoju spokojnosť. Vzájomné zmluvné vzťahy v plnom rozsahu zodpovedajú ustanoveniam zákona číslo 116/1990 Zb. v planom znení, ako aj ustanoveniam Občianskeho zákonníka a súčasne spĺňajú aj požiadavku podstatných náležitostí takéhoto typu zmluvy. V čase uzavretia zmluvy bola vlastníkom týchto nehnuteľností spoločnosť K. G., D..O..M.., a to až do 30.12.2009, pričom ich nadobudla na základe kúpnej zmluvy, nie od správcu konkurznej podstaty. Následne sa stala vlastníkom týchto priestorov spoločnosť N. G. na základe kúpnej zmluvy a súhlas ďalší nájom a podnájom,
vyplývajúci z uzavretej zmluvy, má dostatočne určitý a zrozumiteľne odkazujúci charakter na ustanovenia nájomných, resp. podnájomných zmlúv. Uviedol, že so skutočnosťami uvedenými v podanom odvolaní nesúhlasí, považuje ich za nedôvodné a právne irelevantné, pričom obranu žalovanej strany nemôže hodnotiť inak, ako cieľ oddialiť, resp. zmariť vyplatenie relevantnej pohľadávky žalobcu, čo proces zlúčenia, ako postúpenia fiktívnej pohľadávky, iba potvrdzuje.
6. K uvedenému vyjadreniu sa žalovaný nevyjadril.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP (Civilný sporový poriadok, zákon číslo 160/2015 Z. z., ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Preto krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle ustanovení § 387 ods. 1 CSP.
8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a pre zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:
10. Odvolací súd okrem iného poukazuje, že uznesením č. k. 21Cb/72/2013-141 zo dňa 29.9.2016, bol vzájomný návrh žalovaného, ktorým sa voči žalobcovi domáha zaplatenia sumy 42.581,54 eur a 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 42.581,54 eur, počnúc dňom doručenia protinávrhu žalovanému, vylúčený na samostatné konanie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.10.2016.
11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, a na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a návrh žalobcu aj správne právne posúdil. I samotné odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku napadnutého odvolaním, zodpovedá kritériám požadovaným CSP.
12. Odvolací súd konštatuje v zmysle ustanovení § 370 ods. 1, 2 CSP správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky vyjadrené v odvolaní žalobcom a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné, pretože v konečnom dôsledku nemôžu privodiť zmenu zisteného skutkového, i právneho stavu. Odvolací súd ďalej pre úplnosť poukazuje, že v odôvodnení súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnenie nárokov a obranu proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami sporu. Preto aj v odôvodnení rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Zo štandardnej judikatúry potom tiež vyplýva, že presvedčivé a správne vyhodnotenie dôkazov, ako aj náležité odôvodnenie rozhodnutia, zabezpečuje vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej, a právnymi závermi na strane druhej. Nevyžaduje sa, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.
13. Je potrebné uviesť, že v preskúmavanej veci žalovaný nepreukázal, že došlo účinne z jeho strany k vypovedaniu zmluvy o podnájme, a to dňa 22.10.2012, pretože z obsahu spisu je zrejmé, že predmetné priestory mohli byť, podľa tvrdení samotného žalovaného, ním vypratané k 31.1.2013, avšak k dohode o ukončení nájmu nedošlo, neskôr došlo však k dohode (5.2.2013), že podnájomník, t. j. žalovaný zabezpečí v termíne najneskôr do stavu, uvedenie týchto predmetných priestorov v súlade s čl. VII., bod.
2 zmluvy č. X/XXXX, ak sa zmluvné strany nedohodnú inak. Z uvedeného potom vyplýva, že žalovaný mal predmetné priestory v podnájme do 31.5.2013.
14. Neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného, že zmluvou o postúpení práv a povinností zo dňa 20.9.2016, postúpila svoje pohľadávky spoločnosť F. D. D..O..M.., D. D. D. XX, T., s tým, že žalovaný nie je už pasívne legitimovaný v tomto konaní. K uvedenému odvolací súd poukazuje, že predmetom postúpenia môže byť iba právo, a nie povinnosť. Postúpenie, resp. cessio, spočíva v tom, že do existujúceho záväzkového vzťahu medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom, vstúpi nový veriteľ, ktorý súčasne preberie pohľadávku pôvodného veriteľa. Platnosť takejto zmluvy by mohla znamenať iba to, že namiesto žalovaného by vo veci jeho protinávrhu proti žalobcovi, mohol platne na jeho miesto vstúpiť niekto iný - postupník. O protinávrhu žalovaného súd prvej inštancie rozhodol právoplatne vylúčením veci na samostatné konanie, a to uznesením č. k. 21Cb/72/2013-141 zo dňa 29.9.2016. Nebolo by to však možné, v tomto konaní , kde označený žalovaný nemôže takýmto spôsobom svoju povinnosť, nie právo, platne postúpiť, a to bez ohľadu na to, akou formou to urobil. Takýto prejav vôle žalovaného je voči žalobcovi právne neúčinný. Ani táto odvolacia námietka nemôže byť preto dôvodná.
15. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal, čo je v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.
16. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).