Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_22Co-11-2017.pdf
PDF · 96.21 KB
Case nature
Area
Subarea
22Co/11/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu : Prima banka Slovensko, a.s. IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, proti žalovanému : Z. D., nar.: XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/X, XXX XX Z., zastúpenému opatrovníčkou C. D., B. 4, XXX XX Z., o zaplatenie 2.581,38 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 13C/273/2014-48 zo dňa 21.06.2016 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e sa rozsudok.
Nárok na náhradu trov odvolacieho konania sa stranám sporu n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.581,38 Eur spolu s úrokom vo výške 28 % p.a. zo sumy 1.546,52 Eur od 06.11.2014 do zaplatenia a nepriznal účastníkom náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie rozhodol o návrhu žalobcu s poukazom na ustanovenie § 153 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“); § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 497, § 708 ods. 1, 2, § 709 ods. 1 prvá veta, § 710 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „OBZ“); § 107, § 351, § 451 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“);
3. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že zo zmluvy o spolupráci pri poskytovaný bankových produktov a služieb vyplýva, že dňa 30.08.2011 uzavreli žalobca ako banka a žalovaný ako majiteľ účtu zmluvu o zriadení účtu č. 8887133002/5600. V rovnaký deň uzatvorili účastníci aj zmluvu o zriadení vkladového účtu č. 8887138030/5600. Podľa listu žalobcu zo dňa 30.03.2012 adresovaného žalovanému žalobca týmto listom odstúpil od zmluvy o účte č. 8887133002, a podľa listu žalobcu zo dňa 08.10.2014 adresovaného žalovanému žalobca týmto listom odstúpil od zmluvy o účte č. 8887138030. Podľa žalobcom predloženého mesačného výpisu transakcií za mesiac apríl zo dňa 30.04.2012 bolo na účte č. 8887133002 dňa 11.04.2012 vykonané zaúčtovanie vyrovnania zostatku zatv. účtu vo výške 1.450,60 Eur. Z čoho pozostáva, resp. z akých položiek a kedy táto suma resp. zostatok na účte vznikol zo žaloby a tohto výpisu zrejmé nie je. Podľa mesačného výpisu transakcií za mesiac október zo dňa 31.10.2014 bolo na účte č. 8887138030 dňa 22.10.2014 vykonané zaúčtovanie vyrovnania zostatku zatv. účtu vo výške 95,92 Eur. Z čoho pozostáva, resp. z akých položiek a kedy táto suma resp. zostatok na účte vznikol zo žaloby a tohto výpisu zrejmé nie je.
4. S ohľadom na podanú žalobu a zistené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok, resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Na tento trend už reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového poriadku (účinného od 01.07.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné nahradiť odkazom na označené dôkazy. Ani z týchto príloh však nevyplývajú všetky dôvody uplatnených nárokov. Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb (Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz <http://www.ceska-justice.cz>). Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností tak, aby bolo jasné, o čom a na akom základe má súd rozhodnúť (a to už vo vzťahu k tzv. istine - kde absentuje výslovné a zrozumiteľné tvrdenie o poskytnutí peňažný prostriedkov v určitej výške a záväzku na ich vrátenie s určitým a zrozumiteľným vymedzením spôsobu tohto vrátenia). Na doplnenie uvedeného súd prvej inštancie poukázal aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17.06. 2010, sp. zn. 33 Cdo 2259/2008 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010. Konštatoval, že žalobca vo svojom návrhu všeobecným poukazom na výpisy z účtu neuviedol v podstate žiadne konkrétne dôvody, ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali uplatnené nároky. Celá argumentácia k nemu je v podstate založená len na dôvere v jeho strohé vyčíslenie vo výpise z účtu vypracovanom žalobcom. V sporovom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporných strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, však v súdnom konaní nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo vyplývať. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že evidovanie pohľadávky v uvedenom výpise z účtu je snáď akousi verejnou listinou, a tento výpis potvrdzuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. Podľa § 134 O.s.p. iba listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje. Je zrejmé, že v návrhovom konaní je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za navrhovateľa rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo nevyplýva, nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť zamietnutý. V danom prípade si žalobca uplatňuje nároky na úhradu tzv. debetov vyúčtovaných žalovanému na účtoch vedených žalobcom pre žalovaného, z návrhu žalobcu však nevyplývajú žiadne konkrétne dôvody týchto nárokov, kedy, prečo a na základe čoho ich žalobca v konkrétnej výške žalovanému účtoval, a nad rámec jeho vlastných peňažných prostriedkov z jeho účtu aj vyplatil. Ani vo vzťahu k vyčísleným úrokom žalobca neuviedol na základe čoho, z akých súm a za aké obdobie ich žalovanému účtoval (tak aby bolo možné overiť ich výpočet). Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že ohľadom tohto nároku žalobca bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno neuniesol, teda v čase rozhodovania súd nezistil právny dôvod, podľa ktorého by bol žalovaný povinný túto sumu žalobcovi zaplatiť, a preto ho, podľa toho ako bol predmet konania skutkovo vymedzený v návrhu, považoval za nedôvodný. Súd prvej inštancie v závere doplnil, že žalobca od zmlúv o účtoch odstúpil, a v zmysle ust. § 351 OBZ by tak mohol mať nárok len na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov resp. vydanie bezdôvodného obohatenia, a keďže žalobca žiadne takéto skutočnosti netvrdil a ani nepreukázal, a v prípade zmluvy 1 bola žaloba podaná dokonca viac ako dva roky po odstúpení od zmluvy, a tento eventuálny nárok by tak bol v zmysle ust. § 107 ods. 1 OZ už aj premlčaný, súd žalobu zamietol.
5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že stranám náhradu trov konania nepriznal, keď žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, bolo potrebné priznať náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, keďže však o trovách konania rozhoduje súd na návrh, žalovaný si ich náhradu neuplatnil a neúspešný žalobca právo na ich na náhradu nemá.
6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za nesprávny, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal pritom na skutočnosť, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie v zmysle § 129 ods. 1 C.s.p., k čomu však nedošlo. Keďže súd prvej inštancie rozhodol o neurčitom návrhu na začatie konania, jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na začatie konania žalobcom uplatňovaných nárokov, súd takýmto postupom, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Ide o vadu konania vymedzenú v § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, ktorá má za následok porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Právo na súdnu ochranu ako súčasť práva na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na rozhodnutie, ktorému predchádza faktická činnosť súdu v súlade so zákonom, a to konkrétne procesným predpisom, upravujúcim postup súdu, ktorým je Civilný sporový poriadok resp. bol Občiansky súdny poriadok. Za porušenie tohto práva treba považovať aj rozhodnutie súdu vo veci samej bez úplného a určitého návrhu na začatie konania, ak pre takého rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, pretože takýmto rozhodnutím bola žalobcovi v konaní odopreté právo na ochranu jeho oprávneného nároku, uplatneného žalobou. Ako ďalšie skutočnosti žalobca v odvolaní uviedol, že v zmysle ustanovení § 31 ods. 2, 4 Zákona o platobných službách tento predmetný zákon o platobných službách výslovne nestanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané. V zmysle bodu 25.5 sú VOP súčasťou zmluvy o vkladovom účte. V zmysle VOP je Sadzobník neoddeliteľnou súčasťou VOP, teda aj rámcovej zmluvy. Zároveň, v bode 25.4 VOP sú uvedené dôvody, z ktorých je banka oprávnená zmeniť VOP, takže nie je naplnená podmienka neprijateľnosti zmluvnej podmienky - a to jednostranná zmena zmluvných podmienok bez dôvodu dohodnutého v zmluve. Zároveň ani zákon 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nestanovuje, že všetky náležitosti zmluvy musia byť uvedené v jednom dokumente. Podľa žalobcu z ustanovení OZ a VOP vyplýva, že ani odstúpenie od zmluvy o bežnom účte v prípade, že sa tento dostane do nepovoleného prečerpania, nie je dôvodom na to, aby banke súdy odmietali priznať akékoľvek ďalšie plnenie nad rámec istiny. Občiansky zákonník umožňuje zmluvne dohodnúť, že zmluva sa odstúpením nezrušuje od počiatku. Uvedené reflektujú VOP, keďže stanovujú, že zmluva sa v prípade odstúpenia zrušuje odo dňa doručenia odstúpenia a zároveň, že klient a banka si navzájom pred zánikom zmluvy musia vysporiadať svoje vzájomné záväzky z nej vyplývajúce. Pokiaľ klient uvedené záväzky nevyrovná, banka je oprávnená pristúpiť k ich vymáhaniu. Tvrdenie, že v prípade odstúpenia od zmluvy nemá veriteľ nárok na žiadne plnenia od spotrebiteľa, okrem peňažných prostriedkov, ktoré boli spotrebiteľovi poskytnuté, nemá oporu v zákone. Oporu v právnych predpisoch nemá ani argument súdu prvej inštancie, že dojednanie vo VOP, o tom, že odstúpením zmluva zaniká ku dňu doručenia odstúpenia je neplatné z dôvodu, že odporuje zákonu alebo dobrým mravom, pretože v zmysle § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa a dôsledky odstúpenia od zmluvy upravené v spotrebiteľskej zmluve nemôžu byť pre spotrebiteľa nevýhodnejšie ako dôsledky podľa OZ. Nakoľko OZ dohodu o účinkoch odstúpenia od zmluvy umožňuje, takáto dohoda nemôže odporovať zákonu alebo dobrým mravom. Uvedená dohoda určite nemá za následok zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade zániku zmluvy na základe odstúpenia od zmluvy jednou zo zmluvných strán, banka má nárok na odplatu za poskytnuté služby. V podmienkach odstúpenia od zmluvy o bežnom účte, je finančnou službou, ktorú banka klientovi poskytovala, vedenie platobného účtu a služba umožnenia prekročenia. Za poskytnuté služby má veriteľ nárok na odplatu, ktorá je tvorená poplatkom za vedenie účtu a poplatku za prostriedky poskytnuté formou prekročenia. Odplatou za úver formou prekročenia sú práve dohodnuté zmluvné úroky. Zmluva o bežnom účte je zmluvným typom upraveným v Obchodnom zákonníku, v zmysle ktorého účinky odstúpenia od tejto zmluvy nastávajú ex nunc, t.j. zmluva zanikne doručením odstúpenia druhej zmluvnej strane. V zmysle § 711 ods. 1 ObZ za vykonanie platieb je banka oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým spojených. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.
7. Žalovaný sa na základe doručovanej výzvy súdu prvej inštancie k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku, ako aj obsahom odvolania dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je dôvodné potvrdiť v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p., nakoľko toto je vo výroku vecne správne.
10. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
11. Správne dospel k záveru súd prvej inštancie, že žalobca predložením súdu dvoch zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a žalovaným a poukazom na výpisy z účtu, neuniesol dôkazné bremeno pre uvedenie konkrétnych dôvodov preukazujúcich jeho tvrdenia uvádzané v žalobe, ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali žalobcom uplatnený nárok, resp. jeho jednotlivé položky. Iba obsah výpisov z účtov, na ktoré ako listinný dôkaz sa žalobca v žalobe odvoláva, nepreukazuje skutkové tvrdenia uvádzané v žalobe o vzniku konkrétnych záväzkov žalovaného voči žalobcovi v uvedenom rozsahu. Navyše, žalobca neuniesol dôkazné bremeno na dôvodnosť žaloby ani v ďalšej časti, ohľadne uplatnených nárokov týkajúcich sa rôznych poplatkov a úrokov, ktoré boli žalovanému vyúčtované.
12. Odvolacia námietka žalobcu spočívajúca v namietanom nesprávnom postupe súdu prvej inštancie týkajúceho sa možného postupu podľa § 129 ods. 1 C.s.p. nie je dôvodná. V danom prípade podanie žalobcu spĺňalo zákonom stanovené náležitosti, teda údaje, ktoré vyžaduje zákon, ktoré sú nevyhnutné pre identifikáciu podania, ale aj pre identifikáciu postupu súdu. Žaloba spĺňala všetky náležitosti vyžadované Občianskym súdnym poriadkom, resp. teraz Civilným sporovým poriadkom, pričom nešlo o podanie vadné či už po stránke jeho neúplnosti alebo nezrozumiteľnosti. Súd môže pristúpiť k poučovacej povinnosti a výzve, len pokiaľ je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, pričom tieto náležitosti sa môžu týkať len procesného práva, nie otázok práva hmotného. Skutočnosť, že žalobca pri podaní žaloby neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazného bremena vzťahujúce sa na odôvodnenie svojej žaloby v zmysle hmotného práva nepredstavuje vyššie uvedené procesné skutočnosti predstavujúce prekážku pre ďalší postup súdu v konaní, na ktoré sa vzťahuje postup v zmysle ustanovenia § 129 ods. 1C.s.p.. Náležite splnenie týkajúce sa povinnosti uniesť bremeno tvrdiť skutočnosti a bremeno tieto skutočnosti preukázať je už otázkou hmotného práva, preto postupoval súd prvej inštancie správne pri posúdení náležitosti podania žalobcu.
13. Poučovaciu povinnosť súdu nemožno vykladať tak, že by mal súd poučovať strany o hmotnom práve, pretože potom by už nešlo o odstraňovanie vád podania, ktoré bránia prerokovaniu a rozhodnutiu veci, ale išlo by o radu účastníkovi, ako by mal postupovať, aby bol prípadne vo veci úspešný. Uvedené by znamenalo inter alia tiež porušenie práva účastníka na rovnaké postavenie v prebiehajúcom súdnom konaní (nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. I. ÚS 223/2013).
14. Odvolací súd pri stotožnení sa so záverom súdu prvej inštancie o neunesení bremena tvrdenia a dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k ním uplatňovaným nárokom a z tohto dôvodu aj zamietnutia žaloby v celom rozsahu, nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami žalobcu, ktoré neboli spôsobilé privodiť zmenu právneho posúdenia veci a zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
15. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalovaného, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.
16. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolacie námietky žalobcu za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby, ako aj ohľadne súvisiaceho výroku o nepriznaní náhrady trov konania účastníkom ako vecne správny potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo odvolacím súdom rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p., kedy neúspešnému žalobcovi v odvolacom konaní nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepatrí a žalovanému trovy odvolacieho konania na základe obsahu spisu nevznikli, preto odvolací súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).