Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/288/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a členiek JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu Ing. C. I., bytom R. XXX/XX, L. proti žalovanému Ing. Q. K., bytom R. XXX/XX, L., zastúpenému JUDr. Zlaticou Hammerovou, advokátkou, so sídlom Šumperská 27/3, Prievidza a Mgr. Silviou Kaveschánovou, advokátkou, so sídlom Trnavská cesta 104, Bratislava o určenie vlastníctva, na odvolania žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 6C/81/2011-602 zo dňa 24. februára 2017, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalobca je a/ výlučným vlastníkom stavby nachádzajúcej sa v okrese Prievidza v obci Nedožery Brezany, k. ú. Nedožery, sociálna budova, súpisné číslo 677, postavenej na parc. č. 2208/39 v celosti, stavba a pozemok, zapísané v katastri nehnuteľnosti vedenom Okresným úradom Prievidza, katastrálny odbor na LV č. XXXX pre k. ú. Nedožery, b/ výlučným vlastníkom stavby nachádzajúcej sa v okrese Prievidza v obci Nedožery Brezany, k. ú. Nedožery - sušička, súpisné číslo 742, postavenej na parc. č. 2208/26 v celosti, stavba a pozemok, zapísané v katastri nehnuteľnosti vedenom Okresným úradom Prievidza, katastrálny odbor na LV č. XXXX pre k. ú. Nedožery, c/ výlučným vlastníkom stavby nachádzajúcej sa v okrese Prievidza v obci Nedožery Brezany, k. ú. Nedožery, sklad č. 1, súpisné číslo 743, postavenej na parc. č. 2208/48 v celosti, nachádzajúcej sa v okrese Prievidza, obec Nedožery Brezany, k. ú. Nedožery stavba a pozemok, zapísané v katastri nehnuteľnosti vedenom Okresným úradom Prievidza, katastrálny odbor na LV č. XXXX pre k. ú. Nedožery, d/ výlučným vlastníkom stavby nachádzajúcej sa v okrese Prievidza v obci Nedožery Brezany, k. ú. Nedožery, sklad č. 4, bez súpisného čísla, postavenej na parc.č. 2208/80 v celosti, nachádzajúcej sa v okrese Prievidza, obec Nedožery Brezany, k. ú. Nedožery, stavba a pozemok, zapísané v katastri nehnuteľnosti vedenom Okresným úradom Prievidza, katastrálny odbor na LV č. 1164 pre k. ú. Nedožery“, výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom III. žiadnemu z účastníkov konania nárok na náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 137 písm. c), § 262 ods. 1, § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, § 41, § 118 ods. 1 a 2, § 119 ods. 1 a 2, § 120 ods. 1, § 123 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhom podaným osobne na súde dňa 24.5.2011 v znení zmenenej žaloby pripustenej súdom domáhal voči žalovanému určenia, že kúpna zmluva uzavretá 1.10.2001 medzi stranami sporu je neplatná a určenia, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom alebo výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese Prievidza, v obci Nedožery Brezany, k.ú. Nedožery. Žalobca spochybnil platnosť kúpnej zmluvy z dôvodu, že podľa jeho tvrdení sušička vymedzená v predmete kúpnej zmluvy nemá charakter samostatnej veci, ale

je iba časťou celej stavby sušičky. Geometrickým plánom boli rozdelené len pozemky pod stavbou. Samotná stavba sušičky nebola nikdy skutočne fyzicky rozdelená. Keďže časť stavby vzhľadom k tomu, že nemá charakter samostatnej veci, nie je spôsobilým predmetom prevodu vlastníckeho práva, žalobca napáda platnosť kúpnej zmluvy. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 6C/81/2011-258 zo dňa 28.2.2014, rozhodnutie v časti ktorým súd zamietol určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu zo dňa 1.10.2001 nadobudlo právoplatnosť dňa 18.3.2014, vo výroku o určení vlastníckeho práva žalobcu a vo výroku o náhrade trov konania Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 5Co/342/2014-318 zo dňa 3.7.2014 rozhodnutie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 1.10.2001 kúpnu zmluvu, ktorou žalobca ako predávajúci predal žalovanému ako kupujúcemu viaceré nehnuteľnosti. Predmetom kúpnej zmluvy bola aj časť nehnuteľnosti - sušička na parcele číslo 2208/26, ktorá parcela bola Geometrickým plánom Ing. Ľuboša Krča číslo 2/1999 zo dňa 15.11.1999 rozdelená na parcely číslo 2208/26 o výmere 1 372 m2, 2208/46 o výmere 173 m2, 2208/47 o výmere 405 m2, 2208/48 o výmere 265 m2, 2208/44 o výmere 37 m2 a 2208/45 o výmere 63 m2. Kúpna zmluva bola zavkladovaná do Katastra nehnuteľností pod V 3432/01, čím bolo zapísané vlastnícke právo žalovaného k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy. Sporným medzi účastníkmi bola otázka, či predmet kúpnej zmluvy - sušička je samostatnou vecou alebo nie, a následne, či môže byť spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov, a teda či mohol žalobca kúpnou zmluvou previesť časť tejto stavby na žalovaného. Pred rozhodnutím o návrhu žalobcu v časti určenia vlastníckeho práva súd posudzoval ako otázku predbežnú platnosť alebo neplatnosť kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalovaný nadobudol predmet kúpnej zmluvy. Súd pri svojom skoršom rozhodnutí vychádzal zo záveru, že podľa znaleckého posudku a odborného vyjadrenia znalcov, fotodokumentácie a technickej dokumentácie, sušička a sklad nepredstavujú samostatné stavebné objekty. Súd preto pri svojom prvom rozhodovaní uzavrel, že nehnuteľnosť označená ako sušička, ktorú kúpnou zmluvou nadobudol žalovaný, nie je samostatnou vecou, ale je súčasťou pôvodnej veci - stavby zapísanej na LV č. XXXX v katastrálnom území Nedožery. K uvedenému právnemu názoru prvostupňového súdu odvolací súd v uznesení sp. zn. 5Co 342/2014 zo dňa 3.7.2014 uviedol, že vykonané dôkazy, a to znalecký posudok č. 10/20102 Ing. Pavla Magdolena a odborný statický posudok Ing. Stanislava Oboňu sú spôsobilými listinnými dôkazmi v spojitosti s ostatnými dôkazmi a vedú k záveru, že časť stavby sušičky, ktorá bola medzi účastníkmi prevádzaná nie je samostatným stavebným objektom a nedošlo k reálnemu rozdeleniu sušičky na samostatné stavby. Odvolací súd však uviedol, že o možnosti oddelenia neplatnej časti kúpnej zmluvy zo dňa 1.10.2001 o prevode časti sušičky na parcele č. 2208/206 od jej ostatných častí, prvostupňový súd vyvodil nesprávne skutkové závery a vec nesprávne právne posúdil. Z napadnutej zmluvy vyplýva, že kúpna cena bola osobitne dojednaná za prevádzané pozemky a osobitne za prevádzané stavby. Po doplnení dokazovania súd dospel opätovne k rovnakému záveru, že prevod stavby sušičky, tak ako zamýšľali účastníci zmluvy a nakoniec aj prejavili v kúpnej zmluve, je neplatný. Súd následne v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka skúmal, či možno oddeliť ostatnú časť kúpnej zmluvy od jej neplatnej časti. Kúpna cena bola v zmluve dohodnutá ako cena pozemkov 29.620 Sk a cena stavieb 2.030.000 Sk. Žalobca sa snažil v konaní argumentovať, že dohodnutá kúpna cena za pozemky 29.620 Sk nezodpovedá dohodnutej cene 4 Sk /m2, pretože prevádzaná výmera nebola 7405 m2. Súd uvádza, že uvedená nezrovnalosť nemôže spôsobovať neurčitosť stanovenia kúpnej ceny, pretože dôležité je konečné stanovenie ceny pozemkov vyjadrenej peňažným ekvivalentom 29.620 Sk. Práve túto sumu zmluvné strany pripočítali k cene za stavbu a vytvorili konečnú kúpnu cenu 2.059.620 Sk. Z povahy právneho úkonu ako aj z jeho obsahu vyplýva, že nemožno ostatnú časť kúpnej zmluvy /prevod zvyšných stavieb / oddeliť od ostatného obsahu, a teda neplatná je kúpna zmluva v časti prevodu stavieb. Následne v konaní však žalobca predložil doplnok č. 1 ku kúpnej zmluve, v ktorom malo dôjsť k zmene dohodnutej kúpnej ceny tak, že mala byť zmenená cena stavieb na 2.200.000 Sk, čo zodpovedá presnému označeniu časti zmluvy, ktorá má byť zmenená. Zároveň je však konštatované, že celková dohodnutá cena je 2.200.000 Sk. Uvedený prejav je nezrozumiteľný a neurčitý, pretože vôbec nie je zrejmé či takýmto prípadným dodatkom chceli účastníci meniť len cenu stavieb alebo chceli zmeniť celkovú kúpnu cenu, teda aj cenu za pozemky, pričom kúpna cena je jednou z podstatných náležitostí kúpnej zmluvy. Vzhľadom na všetko uvedené, súd dospel k záveru, že kúpna zmluva ako právny úkon svojím obsahom v časti predmetu kúpnej zmluvy odporuje zákonu, a keďže nemožno časť kúpnej ceny za spornú stavbu sušičky oddeliť od kúpnej ceny ostatných stavieb, súd považoval zmluvu za čiastočne neplatnú podľa § 41 v časti prevodu stavieb ako celok. Súd preto v časti stavieb vyslovil, že ich vlastníkom je žalobca a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O nároku procesných strán na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojitosti s § 255 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podali v zákonnej lehote obe strany sporu odvolanie.

3. Žalobca podal odvolanie proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Namietal, že zo žiadnej časti predmetnej zmluvy nevyplýva, že by mal vôľu previesť do vlastníctva žalovaného len pozemky pod jeho budovami. Také konanie nie je možné zo zmluvy vyvodiť a nie je možné ho ani predpokladať s ohľadom, že také konanie nie je ani obvyklé a nepredstavuje obvyklé postupy v obchodnom styku. Priľahlé pozemky ako aj pozemky funkčne a dispozične súvisia s budovami, ku ktorým súd žalobcovi priznal vlastníctvo. Nie je teda možné oddeliť z hľadiska hospodárskeho účelu predmet zmluvy - budovy a pozemky. Už vôbec súd nemohol dospieť k záveru, že z okolností, za ktorých došlo k podpisu zmluvy, teda k právnemu úkonu, že by túto časť - pozemky bolo možné oddeliť od ostatnej časti zmluvy. Ďalej poukázal na súčet výmer parciel, ktoré mali byť prevedené podľa bodu II. 1) a) až c) (výmera spolu 7661,43 m2) sa nezhoduje s výmerou uvedenou v časti III., kde je uvedená výmera prevádzaných častí 7405 m2. Rozdiel predstavuje 256,43 m2. Nie je dôvod preferovať správnosť jednej alebo inej časti zmluvy. Poukázal na vnútornú rozpornosť, kedy za skutočný prejav vôle súd vzal prevod výmery podľa bodu II.1) a) až c) a nie výmeru uvedenú v bode III. a naviac za dojednanú cenu vzal tzv. dohodnutú cenu 4 Sk/m2, hoci celková cena uvedená v bode III/1 nezodpovedá cene 4 Sk za výmeru podľa bodu II.1) a) až c). Nie je teda možné pri stanovení ceny pozemkov vychádzať ani z bodu III./1 zmluvy, lebo taký výklad koliduje s ustanovením o cene uvedený v bode III/3. zmluvy. Ak je teda zmluva v časti neplatná a to v časti budov, nie je možné jednoznačne z dohodnutej sumy za všetky nehnuteľnosti určiť sumu za prevod len pozemkov. Zmluva teda je neurčitá v podstatnej náležitosti zmluvy za prevod pozemkov (7661,43 m2). Ďalej namieta, že súdu predložil doplnok č. 1 ku kúpnej zmluve, v ktorom bola dojednaná iná cena za prevod všetkých nehnuteľností, vzhľadom na to, že do dátumu, do ktorého podľa bodu III/4 zmluvy malo dôjsť k zaplateniu nedošlo k zaplateniu kúpnej ceny, k čomu dodnes ani z časti nedošlo. Uvedenie dátumu nie je rozhodnou skutočnosťou, lebo dátum nie je podstatnou náležitosťou zmluvy a teda ani doplnku ku zmluve. Z obsahu doplnku č. 1 jasne vyplýva, že ten odkazuje ktorej zmluvy je doplnkom, a teda že k podpisu doplnku muselo dôjsť až po podpise predmetnej zmluvy. Ak by aj súd neprihliadal na obsah doplnku č. 1 existuje v zmluve článok III./3, kde je rovnako uvedená jednotná cena za celý obsah zmluvy. Toto ustanovenie spolu s jednotným a nerozdeliteľným hospodárskym účelom všetkých nehnuteľností mal postačovať na preukázanie neplatnosti celej zmluvy. Na záver navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II. zrušil a vo výroku I. potvrdil.

4. Žalovaný podal odvolanie proti výrokom I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP. Namietal, že predložil súdu prvej inštancie znalecký posudok súdneho znalca Ing. Igora Nika č. 34/2016, ktorý obsahoval znalecký záver o tom, že stavba „sušička“ bola reálne rozdelená za splnenia všetkých legislatívnych a technických podmienok, pričom ide o posudok vyhotovený a predložený súdu v súlade s § 209 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie pri hodnotení tohto dôkazu odignoroval skutočnosť, že sa jedná o znalecký posudok podľa § 209 ods. 2 a zaoberal sa jeho vecnou správnosťou; posudzoval teda predložený znalecký posudok podľa § 209 ods. 2 ako listinný dôkaz. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil charakter dôkazu a vyhodnocoval vecnú správnosť záverov tohto znaleckého posudku, čo jednak súdu prvej inštancie neprináležalo a zároveň ani nie je možné súhlasiť s jeho závermi. Súd prvej inštancie považoval závery znalca po vecnej stránke za nesprávne, avšak za „nesprávne“ ich považoval len na základe svojej úvahy bez akejkoľvek opory v legislatívnej úprave. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že k rozdeleniu došlo geometrickým plánom, kde na jeho základe následne došlo aj k zápisu vzniknutej stavby do katastra nehnuteľností. Súd prvej inštancie sa zaoberá v odôvodnení svojho rozsudku absenciou stavebných úprav, ale nijak sa nevysporiadal so znaleckými závermi znalca, ktorý tvrdí, že k reálnemu rozdeleniu stavby v danom prípade došlo. Žalovaný navrhoval v konaní pribratie znalca súdom. Súd prvej inštancie napriek existencii viacerých znaleckých posudkov s protichodnými závermi s váhou listiny či znaleckého dokazovania, nepovažoval za potrebné do konania pribrať znalca, napriek tomu, že žalovaný toto navrhoval, a rozhodol na základe svojej úvahy, ktorej odôvodnenie v napádanom rozsudku nie je obsiahnuté a podľa názoru žalovaného ani nemá oporu v hmotnom či procesnom práve. V ods. 38 odôvodnenia súd prvej inštancie konštatuje, že dospel k záveru, že rozdelenie parcely 2208/26 geometrickým plánom na viacero parciel nemôže spôsobiť následok reálneho rozdelenia stavby ako samostatnej veci, nie je však zrejmé, ako k takémuto záveru dospel v kontexte so závermi znalca Ing. Igora Nika, ktorý v konaní uviedol, že nároky na stavebnotechnické riešenia pri reálnom rozdeľovaní stavieb sa diferencujú v závislosti od charakteru delenej stavby, pričom skonštatoval, že pri rozdeľovaní reálnom delení predmetnej stavby - sušičky neboli potrebné stavebnotechnické úpravy, a že pôvodná stavba - sušička bola rozdelená na dve samostatné veci. Súd prvej inštancie bez náležitého zdôvodnenia

tieto znalecké závery neakceptoval, vyslovil rozhodnutie len na základe svojej úvahy bez opory v hmotnom práve. Úvahy súdu v tomto smere nie sú nijakým relevantným spôsobom odôvodnené a ako také je napádané rozhodnutie minimálne v tejto časti arbitrárne. Súd prvej inštancie náležitým spôsobom svoj záver o reálnom rozdelení resp. nerozdelení pôvodnej stavby nezdôvodnil, a so znaleckým záverom súdneho znalca Ing. Igora Nika sa bez akéhokoľvek zdôvodnenia, ktoré by malo oporu v hmotnom práve nestotožnil. Kúpna zmluva je záväzkom synalagmatickým, preto tento synalagmatický charakter tohto záväzku mal byť vyjadrený taktiež v petite žaloby, kde platí zásada vyjadrená v § 560 Občianskeho zákonníka. Ak žalobný petit nevyjadruje povinnosť žalovaného plniť oproti povinnosti žalobcu voči nemu, nemôže súd žalobe vyhovieť. Absencia vyjadrenia synalagmatického plnenia v petite žaloby žalobcu je dôvodom pre zamietnutie takejto žaloby. Je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nezaoberal vecou z hľadiska vzájomnej podmienenosti plnení a žalobe čiastočne vyhovel z iných dôvodov. Žalovaný sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania, a žiada, aby mu náhrada trov konania i trov právneho zastúpenia bola priznaná v rozsahu 100 %. Na záver navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol tak, že návrh v celom rozsahu zamieta a žalovanému priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na jej nové prejednanie a rozhodnutie a žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že kúpna cena za pozemky bola v kúpnej zmluve dohodnutá samostatne od kúpnej ceny za stavby. Žalobca bol zmluvnou stranou predmetnej kúpnej zmluvy, dokonca jej návrh textu sám pripravoval, jeho argumentáciu obsiahnutú v odvolaní teda nie je v tomto smere považovať za inú ako účelovú. Ak by bolo cieľom, ako sa snaží argumentovať žalobca, previesť pozemky a stavby ako jeden celok, bola by aj kúpna cena stanovená jednou sumou. Naopak vnútorná diferenciácia kúpnej ceny /a pri pozemkoch i spôsob jej výpočtu/ je práve prejavom vôle zmluvných strán, ktorý umožňuje urobiť záver, že plnenia (stavby a pozemky) boli oddeliteľné. Z Dodatku č. 1 (a to bez ohľadu na jeho pravosť) nie je možné žiadnym spôsobom vyvodiť závery, ktoré sa snaží predkladať žalobca. Na záver navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol a napadnutý rozsudok v časti napadnutej odvolaním žalobcu vo výroku II. potvrdil.

6. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len "CSP") v rozsahu a z dôvodov odvolaní strán sporu a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

7. Podľa § 41 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“) ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

8. Podľa § 118 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty. Predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež byty alebo nebytové priestory.

9. Podľa § 119 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka veci sú hnuteľné alebo nehnuteľné. Nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom. 10. Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila.

11. Odvolacie námietky žalobcu a žalovaného spočívali v tvrdeniach o tom, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím uplatnili dôvody na odvolanie uvedené v § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) CSP.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený vadami konania, ktorými sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 389 CSP, ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu napr. pri dokazovaní (ak pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami), pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti, ku ktorým došlo počas konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom tieto vady nie sú samy osebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

13. Nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností súvisí s vyhodnotením potencionálnej relevancie ako aj prípustnosti navrhovaného dôkazu, čo spadá pod úlohu konajúceho súdu. Je teda na úvahe súdu posúdiť, či navrhovaný dôkaz je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a či nevykonanie takéhoto dôkazu sťaží postavenie strany pri znášaní dôkazného bremena, prípadne či sa nevykonaním dôkazu súd neodôvodnene vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.

14. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa §191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

15. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

16. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu a žalovaného, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia a poukazuje na ne podľa § 387 ods. 2 a k odvolacím námietkam dodáva nasledovné:

17. Prvá odvolacia námietka žalobcu spočívala v tom, že ako predávajúci nemal vôľu previesť samostatne pozemky a samostatne stavby a to z dôvodu, že spolu funkčne súvisia. Odvolací súd sa ale stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy bolo možné v danej veci ustáliť len v časti prevodu sušičky, čo pri nemožnosti vyčlenenia kúpnej ceny za túto stavbu z kúpnej ceny za všetky prevádzané stavby malo za následok neplatnosť kúpnej zmluvy v časti prevodu všetkých stavieb. Uvedené sa však nedotýka platnosti prevodu vlastníckeho práva k pozemkom. Zo samotnej kúpnej zmluvy možno usúdiť, že žalobca (predávajúci) mal záujem previesť na

žalovaného (kupujúceho) všetky nehnuteľnosti tvoriace predmet kúpnej zmluvy, a teda aj pozemky, ktoré sú samostatne spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov, a to aj bez ohľadu na stavby na nich postavené. Uvedené podporuje aj záver o rozčlenení kúpnej ceny v kúpnej zmluve samostatne za stavby a samostatne za pozemky. Prevod vlastníctva stavieb tak možno oddeliť od prevodu vlastníctva pozemkov. Odvolací súd dodáva, že neplatnosť celej kúpnej zmluvy je „ultima ratio“ následok, keď je zmluva ako celok neudržateľná za žiadnych okolností, čo však v prejednávanej veci nie je.

18. Žalobca ďalej opätovne poukázal na neurčitosť zmluvy v kúpnej cene prameniacej z výmery parciel. Odvolací súd v tomto smere považuje za správny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého uvedená nezrovnalosť nemôže spôsobovať neurčitosť stanovenia kúpnej ceny, pretože dôležité je konečné stanovenie ceny pozemkov (29.620,- Sk), pričom práve táto suma bola pripočítaná k cene za stavby (2.030.000,- Sk), čo tvorilo celkovú kúpnu cenu (2.059.620,- Sk). Takáto interpretácia rešpektuje aj základné zásady súkromného práva, a to zásadu „pacta sunt servanda“ (zmluvy sa majú dodržiavať) a zásadu „actus interpretandus est potius, ut valeat quam, ut pereat“ (úkon treba vykladať skôr tak, aby platil, ako by neplatil - Ulpianus, Digesta, kniha 45, titul 1, fragment 80).

19. Odvolací súd sa ďalej stotožňuje aj s právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadom dodatku ku kúpnej zmluve č. 1. Súd prvej inštancie správne poukázal na niekoľko nedostatkov, ktorými dodatok č. 1 disponuje. V prvom rade sú to vážne pochybnosti o jeho pravosti, keďže žalobca predložil dodatok č. 1 na prefotenej listine, kde síce žalovaný uznal podpis na kópii dodatku za svoj vlastný, ale k predloženiu originálu v konaní nedošlo. Rovnako nemožno opomenúť čas predloženia dodatku č. 1, ktorý bol predložený až po zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom a následnom vrátení veci na nové konanie. Len ťažko možno usudzovať na dôvody nepredloženia dôkazu zo strany žalobcu na samotnom začiatku konania, ak by takýto dôkaz bol spôsobilý privodiť výsledok, ktorý žalobca od sporu očakáva. Ak však súd prvej inštancie napokon dospel k záveru, že dodatok č. 1 je neplatný pre jeho rozpor s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre jeho nezrozumiteľnosť a neurčitosť, pretože nie je vôbec zrejmé, či takýmto dodatkom chceli účastníci meniť len cenu stavieb alebo chceli zmeniť celkovú kúpnu cenu, odvolací súd takéto právne posúdenie považuje za správne.

20. Čo sa týka odvolacích námietok žalovaného, uvádza odvolací súd nasledovné:

21. Podľa § 127 ods. 1 O.s.p. ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca. Súd znalca vyslúchne; znalcovi môže tiež uložiť, aby posudok vypracoval písomne. Ak je ustanovených niekoľko znalcov, môžu podať spoločný posudok. Namiesto výsluchu znalca môže sa súd v odôvodnených prípadoch uspokojiť s písomným posudkom znalca.

22. Podľa § 207 ods. 1 ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa § 206, súd na návrh nariadi znalecké dokazovanie a ustanoví znalca. Ak súd ustanovil viacerých znalcov, môžu vypracovať spoločný znalecký posudok.

23. Podľa § 209 ods. 1 súkromný znalecký posudok je znalecký posudok predložený stranou bez toho, aby znalecké dokazovanie nariadil súd.

24. Podľa § 209 ods. 2 ak je spolu so žalobou predložený súkromný znalecký posudok, ktorý má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, postupuje sa pri vykonávaní tohto dôkazu akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca.

25. Civilný sporový poriadok upravuje inštitút súkromného znaleckého posudku v § 209. Tento považuje za znalecký posudok predložený stranou bez toho, aby znalecké dokazovanie nariadil súd. Civilný sporový poriadok zároveň stanovuje podmienky, za akých sa pri vykonávaní tohto dôkazu postupuje rovnako ako pri znaleckom posudku súdom ustanoveného znalca - súkromný znalecký posudok musí byť predložený spolu so žalobou, má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje znaleckú doložku, v zmysle ktorej si je znalec vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku. Súkromný znalecký posudok nepredstavuje úplne nový inštitút. Aj za účinnosti OSP mohli strany predkladať vlastné

znalecké posudky do konania, avšak tie boli zo strany súdu hodnotené iba ako dôkaz listinou, a nie ako dôkaz znaleckým posudkom.

26. Pri hodnotení dôkazu znaleckým posudkom nemôžu súdy hodnotiť odborné závery, ku ktorým znalec dospel z hľadiska ich správnosti. Súd posudzuje iba úplnosť posudku vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie jeho záverov a súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Avšak, pri hodnotení dôkazu listinou toto neplatí. Súdy mohli za účinnosti OSP hodnotiť celý súkromný znalecký posudok, a teda aj odborné závery z neho vyplývajúce rovnako, ako keby hodnotili akúkoľvek inú súkromnú listinu. V súčasnosti platí, že bez ohľadu na to, kedy je súkromný znalecký posudok vyhotovovaný, za splnenia zákonných náležitostí je rovnocenný so znaleckým posudkom súdom ustanoveného znalca. Pokiaľ sa však súd s jeho závermi súd nestotožňuje, musí to v rozhodnutí odôvodniť.

27. Úlohou súdu prvej inštancie bolo po rozhodnutí odvolacieho súdu č.k. 5Co/342/2014 zo dňa 03.07.2014 riadne vykonať dôkaz listinou - kúpnou zmluvou zo dňa 01.10.2001 a zistiť, či možno v načrtnutej úvahe odvolacieho súdu oddeliť časť platnej kúpnej zmluvy od jej neplatnej časti v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka. Za týmto účelom súd prvej inštancie následne doplnil dokazovanie výsluchom (strán a znalca Ing. Igora Nika), pričom súdu prvej inštancie boli ďalej predložené ďalšie dôkazy, a to najmä viaceré vyjadrenia (stanoviska) a znalecké posudky (znalca Ing. Igora Nika, znaleckej organizácie JHS, s.r.o.). Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia vyhodnotil predložený znalecký posudok Ing. Igora Nika č. 34/2016 zo dňa 15.11.2016 ako listinný dôkaz. Práve túto skutočnosť žalovaný vo svojom odvolaní namieta a to predovšetkým v spojení s jeho vecnou správnosťou, ktorú podľa žalovaného súd prvej inštancie nezobral do úvahy, dokonca ju popieral, pričom tento znalecký posudok mal považovať za súkromný znalecký posudok v zmysle § 209 CSP.

28. Odvolací súd považuje námietku žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie vyhodnotil charakter znaleckého posudku znalca Ing. Igora Nika č. 34/2016 nesprávne ako listinný dôkaz, hoci ho mal v zmysle ust. § 209 ods. 2 považovať za súkromný znalecký posudok, ako čiastočne dôvodnú. V priebehu súdneho konania došlo k zmene aplikovanej procesnej úpravy, v rámci ktorej bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a nahradený dňa 01.07.2016 zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. Občiansky súdny poriadok nepoznal inštitút súkromného znaleckého posudku tak, ako ho upravuje Civilný sporový poriadok v ust. § 209. V predloženom znaleckom posudku znalca Ing. Igora Nika č. 34/2016 súdu prvej inštancie dňa 21.11.2016, znalec uviedol, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého posudku. Pri dôjdení k záveru súdom prvej inštancie o splnení zákonných náležitostí znaleckého posudku a to aj v zmysle doložky podľa ust. 209 ods. 2 CSP, mal súd prvej inštancie na tento posudok nazerať ako na súkromný znalecký posudok so všetkými následkami s tým spojenými, dôsledkom čoho by sa pri vykonaní tohto dôkazu postupovalo akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca.

29. Odvolací súd však dodáva, že aj znalecký posudok hodnotí súd ako každý iný dôkaz, pričom ním nie je viazaný. Hoci súd prvej inštancie označil tento znalecký posudok za listinný dôkaz a nepreskúmal, či mu prislúcha povaha súkromného znaleckého posudku, nemožno sa stotožniť s námietkou žalovaného o vyhodnocovaní jeho vecnej správnosti súdom prvej inštancie. Ustanovenie § 191 stanovuje hodnotenie dôkazov súdom tak, že dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Znalecký posudok je dôležitým dôkazným prostriedkom pri rozhodovaní, nie však jediným a preto jeho závery musí konajúci súd posúdiť vždy vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi, resp. skutkovými závermi, ktoré z nich vyplývajú.

30. Súd prvej inštancie sa v tomto smere správne zaoberal otázkou rozdelenia stavby sušičky v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy a to aj v súvislosti s predloženým znaleckým posudkom znalca Ing. Igora Nika č. 34/2016 a ďalšími vykonanými dôkazmi. Na tomto mieste sa riadil správnou právnou úvahou, v zmysle ktorej predmetom prevodu vlastníctva môže byť len vec spôsobilá byť predmetom občianskoprávnych vzťahov z právneho hľadiska samostatná. Správne akcentoval dôležitosť predpisov verejného práva, v danej veci najmä stavebných predpisov, v zmysle ktorých je aj s ustálenou judikatúrou reálne rozdelenie stavby možné len vtedy, ak na základe stavebných úprav uskutočnených podľa stavebných predpisov vzniknú samostatné veci. Súd prvej inštancie tiež správne poukázal na to, že charakter, či je takou vecou konkrétna časť stavby, môže určiť iba príslušný stavebný úrad postupom podľa stavebného zákona.

31. Súd prvej inštancie uviedol dôvody, pre ktoré je nevyhnutné dodržať stavebné predpisy, a to nielen z pohľadu samotného vykonania stavebných úprav, ale aj stavebno-právneho konania vyžadujúceho stavebné povolenie a realizáciu stavebnej úpravy za účelom rozdelenia stavby v zmysle konkrétneho stavebného konania. Uvedené podporuje záver o dôležitosti existencie úpravy stavebného zákona, podľa ktorého určenie, či vec je stavbou a spĺňa všetky požiadavky, môže jedine príslušný stavebný orgán vydaním konečného rozhodnutia.

32. Nakoľko v prejednávanej veci nebolo preukázané, že účastníci zmluvy pri svojpomocnom rozdeľovaní stavby sušičky postupovali v zmysle stavebného konania, súd prvej inštancie preto správne ustálil, že zmena stavby bola uskutočnená len de facto, tiež bez stavebnej dokumentácie. Uvedené podporuje aj skutočnosť absencie dvoch súpisných čísiel, samostatnej elektroinštalácie a inžinierskych sieti, a to práve v rozhodujúcom okamihu ktorým je uzatvorenie predmetnej kúpnej zmluvy.

33. Keďže sa žalovanému nepodarilo v konaní preukázať rozdelenie stavby aj z hľadiska stavebnotechnického a právneho, ktoré by znamenalo vytvorenie dvoch samostatných stavieb, ktoré boli v čase uzavretia a podpísania kúpnej zmluvy spôsobilým predmetom prevodu, súd prvej inštancie správne ustálil, že časť stavby ako súčasť veci nemohla byť spôsobilým predmetom uzatvorenej kúpnej zmluvy.

34. Žalovaný ďalej namieta, že napriek existencii viacerých znaleckých posudkov s protichodnými závermi s váhou listiny či znaleckého dokazovania, nepovažoval súd za potrebné do konania pribrať znalca, napriek tomu, že žalovaný toto navrhoval a odôvodnenie nemá oporu v hmotnom či procesnom práve. Odvolací súd uvádza, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Už v predchádzajúcom konaní boli v dostatočnom rozsahu preukázané závery pre to, aby súd urobil právny záver o časti stavby sušičky, ktorá bola prevádzaná medzi stranami ako samostatná vec, resp. súčasť inej veci. Napriek doplnenému dokazovaniu po rozhodnutí odvolacieho súdu o zrušení časti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o určení vlastníckeho práva žalobcu ako aj vo výroku na ňom závislom o náhrade trov konania, aj podľa názoru odvolacieho súdu nevzišla potreba ustanoviť súdneho znalca. Závery o povahe prevádzanej časti sušičky ako nesamostatnej veci boli síce po vrátení veci súdu prvej inštancie spochybňované žalovaným viacerými dôkazmi, súd prvej inštancie sa s nimi riadne vysporiadal a to v korelácii s ostatnými vykonanými dôkazmi v konaní v zmysle vyššie uvedeného. Nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil, odvolací súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú. Úvahy súdu prvej inštancie a jeho dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti odvolania žalovaného. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe týchto premís súd prvej inštancie dospel sú prijateľné, racionálne aj spravodlivé.

35. Pokiaľ žalovaný poukazuje na synalagmatický charakter kúpnej zmluvy, za danej situácie podľa názoru odvolacieho súdu nebolo povinnosťou žalobcu v rámci žaloby o určenie vlastníckeho práva formulovať žalobný návrh ako synalagmatický záväzok vyplývajúci z kúpnej zmluvy. Nárok na vrátenie kúpnej ceny z neplatnej alebo zrušenej zmluvy je zo zákona podmienený v zmysle ust. § 457 tým, že ide o vzájomnú reštitučnú povinnosť. V predmetnom konaní však nebolo rozhodované o vzájomnej povinnosti účastníkov konania ako účastníkov neplatnej kúpnej zmluvy. Určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam totiž nie je plnením z neplatnej zmluvy. Nárok na vrátenie kúpne ceny z neplatnej zmluvy v zmysle § 457 ods. 1 a § 560 je podmienený tým, že ide o vzájomnú reštitučnú povinnosť oproti povinnosti vrátenia predmetnej veci. O synalagmatický záväzok účastníkov neplatnej zmluvy ide vtedy, ak je možné požadovať vrátenie plnení z takejto zmluvy z oboch strán. Určenie vlastníckeho práva však k takémuto plneniu nepatrí. Vo vzťahu k možnosti vrátenia kúpnej ceny je možné ako synalagmatický záväzok požadovať napr. vypratanie tejto nehnuteľnosti za situácie, ak by v zmluve bolo zaplatenie kúpnej ceny a odovzdanie nehnuteľnosti do užívania navzájom viazané. Takáto situácia však v predmetnom konaní o určení vlastníckeho práva nenastala. Z uvedeného je preto možné vyvodiť, že vo vzťahu k určovacej žalobe nie je synalagmatickým záväzkom povinnosť vrátiť kúpnu cenu z neplatnej kúpnej zmluvy.

36. Za nedôvodnú odvolaciu námietku považoval odvolací súd aj tvrdenie žalovaného, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne, prípadne nepreskúmateľné. Odvolací súd odkazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 372/2006 z 29.3.2007, ktorý uvádza že súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby strana sporu bola v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešná vrátane opravných konaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom strany sporu. Jej procesný postoj zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jej návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou týkajúcou sa nedostatku riadneho a presvedčivého odôvodnenia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je riadne a presvedčivo zdôvodnené a je v ňom vysvetlený myšlienkový postup a závery, pre ktoré súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku jasne, zrozumiteľne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, ako vec právne posúdil, ako vyložil a aplikoval príslušné predpisy a taktiež akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí vo veci samej. Napadnutý rozsudok má všetky zákonom stanovené náležitosti a po dôslednom preskúmaní obsahu spisu, vrátane podaných odvolaní, a vyjadrení, odvolací súd nenašiel dôvod na jeho zmenu či zrušenie.

37. Ďalej sa odvolací súd zaoberal námietkou žalovaného, podľa ktorého je výrok III. napadnutého rozsudku nesprávny, hoci túto nesprávnosť bližšie nekonkretizoval. V sporových konaniach sa pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Podľa tejto zásady súd strane, ktorá mala v konaní úspech, prizná nárok na náhradu trov konania podľa jej pomeru úspechu v konaní, a to proti strane neúspešnej. Odvolací súd sa stotožňuje s výrokom III. napadnutého rozsudku, podľa ktorého súd prvej inštancie žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania z dôvodu pomerného úspechu vo veci, nakoľko strany mali v konaní porovnateľný úspech.

38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 tak, že odvolací súd stranám nárok na ich náhradu nepriznal z dôvodu, že ani jedna strana nebola so svojím odvolaním úspešná, resp. pomer úspechu strán v odvolacom konaní je rovnaký.

39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .