Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7S-27-2016.pdf
PDF · 180.4 KB
Case nature
Area
Subarea
7S/27/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte, zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov senátu JUDr. Juraja Tymka a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobkyne JUDr. Oľgy Kmeťovej, CSc., so sídlom kancelárie Mlynská 27, Košice, správkyne konkurznej podstaty úpadcu Antik, spol. s r.o., Timonova 13, Košice, IČO: 36 174 297, proti žalovanému Daňovému úradu Košice, Železničná 1, Košice, o preskúmanie zákonnosti postupu a opatrenia žalovaného označeného ako Oznámenie zo dňa 29.12.2015 č. 21532375/2015, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e opatrenie žalovaného Daňového úradu Košice označené ako oznámenie zo dňa 29.12.2015 č. 21532375/2015 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný opatrením zo dňa 29.12.2015 č. 21532375/2015 označeným ako Oznámenie žalobkyni JUDr. Oľge Kmeťovej, správkyni konkurznej podstaty úpadcu ANTIK spol. s r.o., na jej výzvu doručenú žalovanému dňa 02.12.2015 o vydanie rozhodnutia o priznaní úrokov z oneskorene vráteného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj : „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2005 a február 2006 oznámil, že žalobkyni nepriznáva úrok z nadmerného odpočtu DPH, čo odôvodnil nesplnením zákonných podmienok, stanovených v ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého je správca dane povinný rozhodnúť o priznaní úroku v prípade, ak vráti daňový preplatok alebo nadmerný odpočet po zákonom stanovenej lehote. Zo spisu daňového subjektu vyplýva, že správca dane v súlade s ust. § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj : „zákon o DPH“) vrátil daňovému subjektu nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2005 a február 2006 do 10 dní od právoplatnosti rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR zo dňa 02.09.2015 č. 1358188/2015 a č. 1358152/2015 s tým, že rozhodnutia po odvolaní daňového subjektu, t.j. žalobkyne nadobudli právoplatnosť dňom 04.09.2015 a nadmerné odpočty za uvedené zdaňovacie obdobia boli vrátené na účet daňového subjektu dňa 14.09.2015. Z vyššie uvedeného vyvodil záver, že na základe aplikácie § 79 ods.3 Daňového poriadku nie je naplnená podmienka na priznanie úroku daňovému subjektu, pretože úroky po dobu výkonu kontroly oprávnenosti nadmerného odpočtu pred jeho vrátením sa nepriznávajú. Preskúmavané opatrenie bolo žalobkyni doručené 08.01.2016.
2. Žalobkyňa správnou žalobou zo dňa 03.03.2016, doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 04.03.2016 žiadala opatrenie žalovaného zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Z jej obsahu vyplýva, že Okresný súd Košice I. uznesením z 28.05.2008 sp. zn. 31K/13/2008 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka Antik, spol. s r.o., (ďalej aj: „úpadca“) a za správcu konkurznej podstaty ustanovil JUDr. Oľgu Kmeťovú, advokátku. Žalobkyňa konštatovala, že vzhľadom na ust. § 23 ods.1 zákona č.
7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), podľa ktorého sa konkurz považuje za vyhlásený zverejnením uznesenia o vyhlásení konkurzu v obchodnom vestníku, k vyhláseniu konkurzu na majetok úpadcu došlo dňom 03.06.2008 (označené uznesenie Okresného súdu Košice I. zo dňa 28.05.2008 bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 105/2008 dňa 02.06.2008).
3. K skutkovým okolnostiam danej veci v správnej žalobe uviedla, že úpadca dňa 16.08.2005 podal pôvodne Daňovému úradu Košice I. (t.j. správcovi dane) daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2005, ktorým uplatnil nadmerný odpočet DPH v sume 243.915,49 eur (7 348 198.- Sk pri výmennom kurze 30,1260 Sk/ 1 euro). Správca dane začal u úpadcu kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za označené zdaňovacie obdobie dňa 17.10.2005 a rozhodnutím č. 695/321/83707/2006/Hla zo dňa 28.09.2006 daňovú kontrolu prerušil z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, t.j. z dôvodu podania žiadosti o súčinnosť zaslanej colnému orgánu. Na základe tejto skutočnosti bola daňová kontrola prerušená od 28.09.2006 do 06.05.2010. V uvedenom období bola preverovaná existencia odberateľov z USA a cestou Ruskej, Ukrajinskej a Moldavskej colnej správy aj vývoz tovaru do uvedených štátov. Oznámením z 05.05.2010 správca dane oznámil žalobcovi, že dňom 04.05.2010 pominuli prekážky na prerušenie konania a súčasne oznámil pokračovanie vo výkone kontroly. Protokol z daňovej kontroly zo dňa 06.05.2010 prerokoval daňový úrad so žalobcom 24.05.2010, ktorým dňom bola daňová kontrola ukončená. Následne správca dane vydal dodatočný platobný výmer z 27.05.2010 č. 695/230/44028/10/Tar, ktorým platiteľovi dane nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2005 a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 108.540,72 eur (3 269 898.- Sk). V odvolacom konaní bolo rozhodnutie potvrdené Daňovým riaditeľstvom SR rozhodnutím č. I/223/1666 - 117280/2010/992517
- r zo dňa 16.11.2010. Na základe správnej žaloby Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 10.11.2011 sp. zn. 6S/19/2011 žalobu žalobkyne o preskúmanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR o nepriznaní nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2005 a určení vlastnej daňovej povinnosti zamietol a plne sa stotožnil so závermi daňových orgánov. Najvyšší súd SR v odvolacom konaní proti rozsudku krajského súdu rozsudkom z 29.05.2012 sp. zn. 4Sžf/4/2012 odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Následne Nálezom Ústavného súdu SR z 11.09.2013 sp.zn. I.ÚS/492/2012 bol rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.05.2012 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Žalobkyňa ďalej uviedla, že správcovi dane bolo dňa 17.03.2006 podané aj daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2006, ktorým úpadca uplatnil nadmerný odpočet DPH v sume 129.944,60 eur (3 914 711.- Sk). Na základe týchto skutočností správca dane začal u úpadcu kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH dňa 04.05.2006 a rozhodnutím č. 695/321/28261/2007/Hla zo dňa 02.04.2007 bola daňová kontrola prerušená z dôvodu podania žiadosti o súčinnosť zaslanej colnému orgánu. Počas prerušenia konania bola preverovaná existencia odberateľov z USA a cestou Ruskej, Ukrajinskej a Moldavskej colnej správy a vývoz tovaru do uvedených štátov. Správca dane oznámil pokračovanie vo výkone kontroly oznámením z 05.05.2010 a Protokol z daňovej kontroly zo dňa 20.05.2010 správca dane prerokoval so žalobcom dňa 04.06.2010, ktorým dňom bola predmetná daňová kontrola ukončená. Daňový úrad dňa 10.06.2010 vydal dodatočný platobný výmer č. 695/230/48506/10/Tar, ktorým platiteľovi dane nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie február 2006 a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 610.700,65 eur (18 397 968.- Sk). Daňové riaditeľstvo toto rozhodnutie na základe podaného odvolania potvrdilo dňa 24.11.2010 rozhodnutím č. 1/223/16663-120551/2010/992517-r. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 14.09.2011 sp. zn. 7S/18/2011 žalobu o preskúmanie predmetného rozhodnutia zamietol a Najvyšší súd SR v odvolacom konaní uznesením sp. zn. 5Sžf/69/2011 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Krajský súd v Košiciach opätovne vo veci rozhodol rozsudkom z 27.06.2012 tak, že žalobu správcu konkurznej podstaty úpadcu zamietol a Najvyšší súd SR na základe nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS/492/2012 uznesením sp. zn. 5Sžf/68/2012, 8Sžf/117/2013 z 30.10.2013 spojil na spoločné odvolacie konanie veci, predmetnom ktorých bolo odvolacie konanie proti rozsudkom krajského súdu vo veci preskúmania rozhodnutí finančných orgánov o nadmernom odpočte DPH za mesiace júl 2005 a február 2006. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/68/2012, 8Sžf/117/2013 zo 17.12.2013 boli zmenené rozsudky krajského súdu z 27.06.2012 sp. zn. 7S/18/2011 a z 10.11.2011 sp. zn. 6S/19/2011 tak, že rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. I/223/16663-120551/2010/992517-r zo dňa 24.11.2010 a č. I./223/16662-117280/2010/992517-r zo dňa 16.11.2010, dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice I. č. 695/239/48506/10/Tar z 10.06.2010 a dodatočný platobný výmer Daňového
úradu Košice I. č. 695/230/44028/10/Tar z 27.05.2010 boli zrušené a vec bola vrátená správcovi dane na ďalšie konanie.
4. Žalobkyňa ďalej v správnej žalobe konštatovala, že v zmysle záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu SR uvedeného v rozsudku zo 17.12.2013 sp. zn. 5Sžf/68/2012, 8Sžf/117/2013 daňová kontrola za zdaňovacie obdobie júl 2005 bola začatá 17.10.2005 a ukončená dňom 24.05.2010, teda trvala štyri roky a sedem mesiacov a daňová kontrola za zdaňovacie obdobie február 2006 bola začatá 04.05.2006 a ukončená dňom 04.06.2010, teda trvala štyri roky a jeden mesiac. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS/24/2010 z 26.09.2010 Najvyšší súd SR dospel k záveru, že: „v obidvoch prípadoch došlo zo strany žalovaného ako aj správcu dane k porušeniu § 15 ods.17 zákona o správe daní... Daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť (a contrario § 29 ods. 4 veta prvá zákona o správe daní)... Pokiaľ ide o prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 25a zákona o správe daní podľa názoru Najvyššieho súdu SR neboli splnené podmienky na prerušenie daňovej kontroly z dôvodu, že sa nezačalo konanie o žiadnej predbežnej otázke, a ani konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Žiadosť správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií nie je konaním v zmysle ustanovení zákona o správe daní, ale iba výkonom dôkazného prostriedku, a preto z tohto dôvodu nemohla byť kontrola prerušená na dobu viac ako tri roky.“ Žalovaný napriek takémuto právnemu záveru Najvyššieho súdu SR rozhodnutím z 21.11.2014 č. 9801403/5/4751294/2014 určil platiteľovi dane rozdiel dane v sume 352.456,21 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2005 a určil daňovému subjektu vlastnú daňovú povinnosť vo vyrubovacom konaní v sume 108.540,72 eur a rozhodnutím z toho istého dňa č. 9801403/5/4751436/2014 určil žalobcovi rozdiel dane v sume 740.645,25 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2006 a určil vlastnú daňovú povinnosť vo vyrubovacom konaní v sume 610.700,65 eur. Proti týmto rozhodnutiam podal žalobca včas odvolanie dňa 12.12.2014, na základe ktorého Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 02.09.2015 č. 1358188/2015 odvolaniu žalobkyne v plnom rozsahu vyhovelo a zmenilo rozhodnutie správcu dane zo dňa 21.11.2014 tak, že priznalo daňovému subjektu nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2005 v sume 243.915,49 eur, a rozhodnutím zo dňa 02.09.2015 č. 1358152/2015 tak isto vyhovelo odvolaniu žalobkyne a zmenilo rozhodnutie správcu dane zo dňa 21.11.2014 tak, že priznalo daňovému subjektu nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie február 2006 v sume 129.944,60 eur (t.j. v oboch prípadoch tak, tak ako boli uplatnené v podaných daňových priznaniach). Označené rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR nadobudli právoplatnosť dňa 04.09.2015. Na základe výzvy žalobkyne zo dňa 07.09.2015 žalovaný uhradil nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za mesiac júl 2005 v sume 243.915,49 eur a nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za mesiac február 2006 v sume 129.944,60 eur na účet správkyne konkurznej podstaty dňa 14.09.2015. V nadväznosti na uvedené žalobkyňa listom doručeným žalovanému dňa 02.12.2015 vyzvala žalovaného na vydanie rozhodnutia o priznaní úrokov za oneskorenú úhradu nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty.
5. Žalobkyňa ďalej uviedla, že žalobou napadnuté opatrenie žalovaného zo dňa 29.12.2015 nie je vylúčené zo súdneho prieskumu, pretože týmto oznámením sú priamo dotknuté práva a právom chránené záujmy a povinnosti žalobcu. Vyslovila názor, že z obsahu preskúmavaného opatrenia na prvý pohľad vyplýva nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože pri eurokonformnom výklade určenia rozhodnej doby, odkedy prislúcha daňovému subjektu nárok na úroky v prípade oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu, nemožno rozumne uvažovať v intenciách právneho názoru správcu dane, a to, že nadmerný odpočet DPH vrátený po cca 10 rokoch odkedy naň vznikol nárok a odkedy mal byť vrátený je vrátený včas, a preto daňovému subjektu pri takomto postupe správcu dane nevzniká nárok na úroky. Žalobkyňa argumentovala odkazom na čl. 183 ods.1 Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj : „Smernica o DPH“), a odvolala sa aj na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (v ďalšom texte aj : „Európsky súdny dvor“ resp. „ESD“), ktorá uvedenú problematiku už vyriešila a ESD v obdobných veciach rozhoduje postupom podľa čl. 99 svojho Rokovacieho poriadku a odôvodneným uznesením odkazuje na už existujúcu judikatúru. Zdôraznila, že podľa viacerých rozsudkov Európskeho súdneho dvora sa má článok 183 prvý odsek, Smernice o DPH vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nepriznáva úroky za dočasné obmedzenie dispozície s finančnými prostriedkami nevráteného odpočtu DPH. Ďalej sa odvolala na rozsudky ESD v spojených veciach C-286/94, C-340/95, C-401/95 a C-47/96 zo dňa 18.12.1997 (Garage Molenheide...) kde sa súd zaoberal mimo iného tiež otázkou úročenia štátom zadržovaného nadmerného odpočtu po dobu zadržovania, pričom vnútroštátnu úpravu považoval za nezlučiteľnú so
zásadou proporcionality (bod 62 rozsudku), rozsudok ESD vo veci C-25/07 zo dňa 10.07.2008 (Alicia Sosnowska...), kde najmä v bode 17 spresnil, že i keď členské štáty majú určitý rozhodovací priestor pri stanovení podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu narúšať zásadu neutrality spoločného systému DPH tým, že na ich základe je platiteľ dane úplne alebo čiastočne zaťažený touto daňou. Platiteľovi dane musí byť umožnené za vhodných podmienok získať splatenie celej pohľadávky vyplývajúce z uplatneného nadmerného odpočtu DPH, z čoho ďalej vyplýva, že vrátenie dane musí byť uskutočnené v primeranej lehote. Otázka súladu vnútroštátnej právnej úpravy so Smernicou o DPH bola riešená aj v rozsudku ESD zo dňa 12.05.2011 vo veci C-107/10 (Enel Maritsa Iztok), podľa ktorej vnútroštátnej právnej úpravy začatá daňová kontrola prerušovala plynutie lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. Súdny dvor opakovane (tak ako to konštatoval už vo vyššie uvedených rozsudkoch) aj v tomto rozsudku v bode 33 uviedol, že : „... vrátenie dane musí byť uskutočnené v primeranej lehote, a to buď v hotovosti, alebo rovnocenným spôsobom a že zvolený spôsob vrátenia nesmie platiteľovi dane v žiadnom prípade prinášať akékoľvek finančné riziko.“ V bode 51 rozsudku zároveň vyslovil: „... je treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora je výpočet úrokov dlžných zo strany štátu, ktorý ako začiatok plynutia lehoty neberie deň, kedy by mal byť nadmerný odpočet DPH obvykle uhradený je v zásade v rozpore s požiadavkami článku 183 smernice (viď tiež rozsudok Garage Molenheide, body 63 a 64).“ V bode 53 rozsudku uviedol: „Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely konania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné túto lehotu považovať za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly (viď obdobne bod 27 rozsudku C-25/07). Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržiavanie zásady daňovej neutrality“. V bode 55 ESD uviedol : „V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že uplatnenie právnej úpravy dotknutej vo veci samej vedie nielen k tomu, že zdaniteľná osoba nemôže počas značného obdobia, a to približne 8 mesiacov, disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, ale tiež zbavuje zdaniteľnú osobu nároku na úroky, ktorý jej obvykle vzniká na základe tejto právnej úpravy“. Podľa bodu 56 rozsudku : „Ďalej treba uviesť, že uvedená právna úprava ponecháva daňovým orgánom možnosť začať daňovú kontrolu kedykoľvek, dokonca aj tesne pred uplynutím lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, čím umožňuje značné predĺženie lehoty na toto vrátenie a zároveň odloženie dátumu, od ktorého vzniká nárok na úroky z omeškania z nevrátenej sumy.“ V bode 57 rozsudku Európsky súdny dvor uviedol: „Zdaniteľná osoba je teda nielen vystavená finančným nevýhodám, ale navyše nemôže predvídať dátum, od ktorého môže disponovať finančnými prostriedkami vo výške sumy nadmerného odpočtu DPH, čo pre ňu predstavuje ďalšiu záťaž.“ Zároveň ESD uviedol: „Za týchto podmienok je zjavné, že podmienky stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave dotknutej vo veci samej neumožňujú zdaniteľnej osobe v rozpore so zásadami pripomenutými v bode 33 tohto rozsudku získať za primeraných podmienok celú pohľadávku vyplývajúcu z nadmerného odpočtu DPH bez akéhokoľvek finančného rizika.“ (bod 58 rozsudku C-107/10). Žalobkyňa ďalej poukázala aj na uznesenie ESD (deviata komora) z 21.10.2015 vo veci C-120/15, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný Krajským súdom v Košiciach z 25.02.2015, kde ESD rozhodol takto: „Článok 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly“. Žalobkyňa dala do pozornosti správneho súdu najmä závery z označeného rozhodnutia ESD týkajúce sa vnútroštátnej právnej úpravy SR v oblasti výpočtu úrokov, konkrétne bod 24 odôvodnenia, podľa ktorého : „V súlade s judikatúrou súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania (pozri rozsudok Rafinária Steaua Románá, C-431/12, UE: C:2013:686, bod 23, a uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyaŕtó, C-654/13, EU: 2014: 2127, bod 32).“ Podľa odseku 26 odôvodnenia: „Treba však konštatovať, že taká vnútroštátna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality pripomenutej v bode 21 tohto uznesenia, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúcim nadmernému odpočtu DPH zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesť až dvanásťkrát dlhšie, ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca.“, ako aj v bode 27 označeného rozhodnutia: „Právna úprava, ktorá ponecháva daňovým orgánom možnosť začať daňovú kontrolu kedykoľvek, dokonca aj tesne
pred uplynutím lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, čím umožňuje značné predĺženie lehoty na toto vrátenie, nielenže vystavuje zdaniteľnú osobu finančným nevýhodám, ale navyše zdaniteľná osoba nemôže predvídať dátum, od ktorého môže disponovať finančnými prostriedkami vo výške sumy nadmerného odpočtu DPH, čo pre ňu predstavuje ďalšiu záťaž (pozri v tomto zmysle rozsudok Enel Maritsa Iztok 4, C-107/10, EU: C: 2011: 298, body 56 a 57).“ V bode 29 označeného rozhodnutia ESD uviedol: „Ako však vyplýva z judikatúry citovanej v bode 22 tohto uznesenia, pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou o DPH obvykle vrátený.“
6. Žalobkyňa zdôraznila, že závery týchto rozhodnutí ESD sú aplikovateľné aj v preskúmavanej veci, o to viac, že kým v uvedených prípadoch považoval Súdny dvor Európskej únie za nesúladnú so Smernicou o DPH takú úpravu, ktorá viaže nárok na úroky až od uplynutia lehota 10 dní od skončenia kontroly, žalobkyni v tejto veci nebol vrátený nadmerný odpočet po jej skončení (táto skončila v máji 2010), ale až po sérii daňových a súdnych konaní, ktorých výsledkom bolo konštatovanie nezákonnosti celej daňovej kontroly a vrátenie nadmerného odpočtu v septembri 2015, teda takmer po desiatich rokoch po vzniku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Opätovne zdôraznila, že daňová kontrola ako celok bola nezákonná, protokol z tejto kontroly bol nezákonným a procesne nepoužiteľným dôkazom a správca dane sa preto nemôže pri nepriznaní úrokov odvolávať na § 79 ods. 6 zákona o DPH, ale pri výpočte úrokov z oneskorenia vráteného nadmerného odpočtu musí vychádzať z ustanovenia § 79 ods.1 Daňového poriadku.
7. K otázke nepriameho účinku Smernice o DPH vyslovila názor, že v prípade nezaistenia jej riadnej a včasnej transpozície do vnútroštátneho právneho poriadku SR prichádza do úvahy priznanie právneho účinku smernice priamo v rámci sporu pred vnútroštátnym súdom. Pritom sa v zásade rozlišujú dva druhy účinku, resp. aplikácie, a to priamy účinok smernice, na základe ktorého vznikajú subjektom práva konkrétne práva a povinnosti a nepriamy účinok, ktorý spočíva v možnosti účastníka žiadať, aby v konkrétnom prípade súd uplatnil tzv. eurokonformný výklad vnútroštátneho práva v súlade s ustanoveniami a cieľmi smernice. Účastník daňového, ale aj súdneho konania preto môže legitímne žiadať, aby sa prihliadalo na nepriamy účinok smernice, t.j. aby sa vnútroštátne právo vykladalo eurokonformne (napr. rozhodnutia ESD Von Colson a Kamann 14/83, Pfeiffer C-397/01, Adeneler C-212/04). Eurokonformný výklad takto vyžaduje, aby sa pri posudzovaní nároku na úroky z oneskorene vráteného nadmerného odpočtu plne vychádzalo z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorá vykladá relevantné ustanovenia Smernice o DPH.
8. V ďalšej časti správnej žaloby žalobkyňa poukázala na ustanovenie § 79 ods.1 zákona o DPH v znení účinnom pre rok 2005 a 2006, s tým, že aj vzhľadom na aplikáciu právnych názorov vyslovených v jednotlivých rozhodnutiach ESD vyplýva, že v prípade vrátenia nadmerného odpočtu po ukončení daňovej kontroly: 1/ platiteľ má nárok na kompenzáciu finančnej straty z titulu ujmy, ktorá vyplýva z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami nadmerných odpočtov zaplatením úrokov z omeškania a 2/ pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so Smernicou o DPH obvykle vrátený.
9. Vzhľadom na tieto skutočnosti a s poukazom aj na ust. § 165b ods.1 v spojení s § 79 ods. 3 Daňového poriadku žalobkyňa špecifikovala výpočet úrokov z oneskorene vráteného nadmerného odpočtu DPH, keď pri výpočte vychádzala z názoru, že obvyklý termín vrátenia uplatnených nadmerných odpočtov bol za zdaňovacie obdobie júl 2005 deň 26.10.2005 a za zdaňovacie obdobie február 2006 deň 25.05.2006. Zdôraznila, že pri výpočte úrokov v súlade s judikatúrou ESD je potrebné postupovať obdobne ako pri výpočte úrokov z titulu daňových preplatkov podľa vnútroštátnej právnej úpravy t.j. podľa príslušných ustanovení Daňového poriadku. Za takejto situácie preto žalobkyni patrí úrok k neskoro vrátenému nadmernému odpočtu DPH za február 2005 a to za obdobie od 25.05.2006 do 14.09.2015 v sume 120.937,48 eur a úrok prislúchajúci k nadmernému odpočtu DPH za júl 2005 za obdobie od 26.10.2005 do 14.09.2015 v sume 241.108,79 eur, teda spolu úrok v sume 362.046,27 eur.
10. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 13.06.2016 k správnej žalobe žiadal žalobu zamietnuť, čo odôvodnil tým, že preskúmavané oznámenie bolo vydané v súlade so zákonom. Zdôraznil, že samotnému vydaniu oznámenia predchádzalo rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR vo veci odvolania žalobkyne proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice č. 9801403/5/4751294/2014 zo dňa 21.11.2014, ktorým správca dane určil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2005 v sume 352.456,21eur a
vo veci odvolania žalobcu proti rozhodnutiu toho istého daňového úradu č. 9801403/5/4751436/2014 zo dňa 21.11.2014, ktorým správca dane určil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2006 v sume 740.645,25 eur. Rozhodnutiami zo dňa 02.09.2015 odvolací orgán v plnom rozsahu vyhovel odvolaniu žalobkyne a zmenil rozhodnutia správcu dane tak, že priznal nadmerný odpočet DPH za obe zdaňovacie obdobia vo výške, ktorá bola uplatnená v podaných daňových priznaniach. Následne boli nadmerné odpočty vrátené na účet správkyne konkurznej podstaty dňa 14.09.2015, teda v lehote 10 dní od právoplatností rozhodnutí finančného riaditeľstva v súlade s ust. § 79 ods. 6 zákona o DPH. Práve z týchto dôvodov, keďže postupoval plne v súlade so zákonom, žalobkyni nárok na úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za príslušné zdaňovacie obdobia nepriznal.
11. Žalovaný k tvrdeniu žalobkyne o potrebe aplikovať na daný prípad judikatúru Súdneho dvora Európskej únie uviedol, že ESD uskutočňuje jednotný výklad európskeho práva, pričom je viazaný výlučne komunitárnym právom a nedisponuje žiadnou právomocou nad aplikáciou národného práva členských štátov. ESD nerozhoduje priamo vo veci, ktorú rieši národný súd, ale len dáva národnému súdu „návod“, ako má aplikovať právo európskeho spoločenstva v danom, konkrétnom prípade. Ak výklad v danej veci ešte nebol zo strany ESD uskutočnený, má príslušný národný súd zvážiť možnosť obrátiť sa na ESD k posúdeniu predbežnej otázky podľa čl. 134 Zmluvy Európskych spoločenstiev, ak usúdi, že takéto rozhodnutie je potrebné pre vynesenie rozsudku. Voľné rozhodovanie národného súdu o postúpení predmetnej otázky na ESD nie je možné v prípade, kedy ide o rozhodnutie súdu, voči ktorému už nie je prípustné odvolanie podľa vnútroštátneho práva. V prípade žalôb o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je možné uplatniť opravný prostriedok. Úlohou ESD je teda poskytnúť výklad práva Európskych spoločenstiev alebo rozhodnúť o jeho platnosti a nie uplatňovať toto právo na skutkový stav v konkrétnom konaní, toto je úlohou národného súdu. ESD sa vyjadruje k výkladu práva ES a prostredníctvom konkrétnych rozsudkov poskytuje odpovede, ktoré sú užitočné pre riešenie sporu, ale až následne je úlohou národného súdu, aby z týchto odpovedí vyvodil záver. Vo vzťahu k žalobkyňou citovanému rozsudku vo veci C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 z 12.05.2011 žalovaný uviedol, že vzhľadom na skutkové okolnosti danej veci možno dedukovať, že bulharské vnútroštátne právo nárok na úrok upravoval a spor sa viedol, tak ako je to uvedené v rozsudku o okamih vzniku nároku. Žalobkyňa z uvedeného rozsudku prijala záver, že správca dane je povinný vrátiť daňovému subjektu nielen nadmerný odpočet, ale súčasne mu má uhradiť aj úrok, a to od doby, kedy nadmerný odpočet mal byť vrátený. V konkrétnom prípade je zo strany žalobkyne bezpredmetné odvolávať sa na jednotlivé body rozsudku, ktorý rieši v súvislosti so zmenou bulharskej vnútroštátnej úpravy zákona o DPH od 19.12.2007 uplatnenie úroku z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu, a to za situácie, keď právny poriadok SR explicitne nestanovuje povinnosť platiť úrok správcom dane platiteľovi dane v prípade vrátenia nadmerného odpočtu na základe daňového priznania k DPH. Žalovaný nemôže zaujať stanovisko k vzniku okamihu nároku na úrok, ak v slovenskom právnom poriadku absentuje takáto právna úprava.
12. Vo vzťahu k žalobkyňou označenému rozhodnutiu ESD vo veci C-120/2015 Kovozber, s.r.o., zo dňa 21.10.2015 žalovaný vo vyjadrení uviedol, že v Smernici o DPH sa v čl. 183 uvádza, že ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu. Žalovaný tvrdil, že slovenská vnútroštátna právna úprava je v nadväznosti na citované znenie čl. 183 Smernice o DPH plne kompatibilná s touto smernicou, ako aj ďalšími prebratými právnymi aktmi Európskej únie podľa prílohy č. 6. Zdôraznil, že zákon o DPH, ako aj zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, resp. teraz účinný Daňový poriadok nárok platiteľa dane na úroky v prípade vrátenia nadmerného odpočtu, ani lehotu, v rámci ktorej majú byť uplatnené neupravuje. Podmienky na zaplatenie úrokov z omeškania nie sú upravené ani v právnych predpisoch Európskej únie. Z uvedeného preto podľa žalovaného vyplýva, že je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu, aby si tieto podmienky stanovil, rešpektujúc zásady ekvivalencie a efektivity. Ďalej poukázal na to, že podľa nezáväzného názoru Najvyššieho súdu SR, ako aj na základe odbornej diskusie k danej problematike je otázne, či uvedené podmienky môže stanoviť všeobecný súd vlastným rozhodnutím i v prípade, ak nemá právo rozhodnúť súdnym precedensom.
13. Vo vyjadrení ďalej konštatoval, že v preskúmavanej veci je spornou otázka, či platiteľovi DPH vzniká nárok na úroky z omeškania z nadmerného odpočtu zadržiavaného počas daňovej kontroly, ktorá je vykonávaná na overenie správnosti uplatneného odpočtu DPH. K uvedenej problematike sa podľa
žalovaného vyjadroval aj Najvyšší súd SR (3Sžf/27/2013, 3Sžf/44/2013), ktorý konštatoval, že platný a účinný právny režim v Slovenskej republike je dostatočne určitý a zrozumiteľný. Nepriznaním úrokov tak daňové orgány postupovali v súlade s dikciou vnútroštátneho poriadku. Z rozhodnutí najvyššej súdnej autority ďalej vyplýva, že DPH je predmetom harmonizácie s právom Európskej únie, ktoré v prípade konfliktu s vnútroštátnou právnou úpravou má aplikačnú prednosť. Pri aplikácii tohto princípu prednosti práva Európskej únie absentujú v SR subsidiárne procesné legislatívne pravidlá nielen v daňovom konaní, ale aj v súdnom konaní o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia správcu dane. Najvyšší súd SR si zároveň položil otázku (odvolávajúc sa na uznesenie ESD C-654/13 Delphi Hungary), či vnútroštátny súd má absentujúcu vnútroštátnu úpravu nahradiť vlastným rozhodnutím i v prípade, ak nemá právo rozhodnúť súdnym precedensom, pretože v tomto prípade by už išlo o normotvorbu, vytváranie prameňa práva na vnútroštátnej úrovni, teda o pozitívnu činnosť súdu v zmysle vytvorenia prameňa práva, ktorým oprávnením slovenské súdy nedisponujú. Vo vzťahu k prejudiciálnym otázkam položeným ESD zo strany Krajského súdu v Košiciach žalovaný konštatoval, že ESD vydal dňa 21.10.2015 uznesenie, v ktorom podal výklad čl. 183 Smernice o DPH a uviedol že ďalšie podmienky si určujú členské štáty, keď z bodu 23 tohto rozhodnutia vyplýva, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej dane v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Nasvedčuje to záveru, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly. Žalovaný sa odvolal na to, že ESD vo výroku označeného rozhodnutia zodpovedal len prvú otázku dožiadajúceho súdu, avšak odpoveď na druhú otázku („Ak je odpoveď na prvú otázku kladná, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v prípade absencie vnútroštátnej právnej úpravy úrokov z omeškania po uplynutí desať dní od ukončenia daňovej kontroly, stanovil primeraný právny režim úrokov vlastnou úvahou, na základe analógie iuris?“) vo výroku rozhodnutia ESD nie je obsiahnutá. ESD v bode 23 uznesenia zaujal stanovisko, že nie je príslušný na to, aby v konkrétnom prípade vykladal vnútroštátne právo, ani aby uplatnil pravidlo únie. Prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný poznatky o procesných podmienkach žalôb o náhrad uplatňovaných voči štátu overiť, či vo veci, v ktorej koná boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Žalovaný vyjadrení ďalej vyslovil názor, že aj v nadväznosti na konštatovania ESD uvedené v čl. 183 Smernice o DPH nie je možné vytýkať daňovým orgánom preverovanie, ktoré vykonávali v nadväznosti na právny názor súdov, ktoré rozhodovali vo veci preskúmavania rozhodnutí správnych orgánov. Vo veci pritom správca dane postupoval na základe zákona a v zákone určeným spôsobom, teda v plnom rozsahu aplikoval zásadu zákonnosti, ktorá je uvedená v ust. § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, ako aj v ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku, a je konkretizáciou ústavného princípu, ktorý deklaruje obmedzenie štátnej moci vykonávanej štátnymi orgánmi na rozsah a spôsob ustanovený zákonom, pričom táto zásada zákonnosti je premietnutá aj v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
14. K tvrdeniu žalobkyne, že daňová kontrola bola zaťažená vadou nezákonnosti, ktorá mala vzniknúť v dôsledku nesplnenia podmienok prerušenia daňovej kontroly, žalovaný zaujal stanovisko, že to nemení nič na tom, že daňová kontrola bola reálne začatá a vykonaná. V ust. § 79 ods. 6 zákona o DPH sa nerozlišuje, z akých dôvodov boli rozhodnutia správcu dane a odvolacieho orgánu zrušené. Je logické, že predmetné ustanovenie legalizuje nevrátenie nadmerného odpočtu počas preverovania oprávnenosti jeho uplatnenia a vzhľadom na uvedené nie je možné pristúpiť na argumentáciu žalobkyne, že žalovaný mal pri výpočte úrokov postupovať podľa § 79 ods. 1 Daňového poriadku. Ďalej uviedol, že správca dane postupoval pri vrátení nadmerných odpočtov za zdaňovacie obdobia júl 2005 a február 2006 v súlade s ust. § 79 ods. 6 zákona o DPH, pričom daňové kontroly boli začaté v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 ods. 1 zákona o DPH účinného v čase začatia daňových kontrol. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne, že daňový subjekt má nárok na kompenzáciu finančnej straty z titulu ujmy, ktorá vyplýva z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami nadmerných odpočtov zaplatením úrokov z omeškania a pri ich výpočte sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď by mal byť nadmerný odpočet v súlade so smernicou o DPH obvykle vrátený, žalovaný uviedol, že v priebehu daňovej kontroly vznikli pochybnosti o správnosti odpočítania dane platiteľom, čo bolo predmetom preverovania, následného prerušenia kontroly a v konečnom dôsledku nepriznania nadmerných odpočtov. Správnosť aplikácie ust. § 47 zákona o DPH bola preto predmetom viacerých daňových a súdnych konaní, a z týchto dôvodov nebolo možné vrátiť nadmerný odpočet v lehote 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Správca dane mohol nadmerné odpočty vrátiť až na základe
právoplatných rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR, ktoré rozhodlo o odvolaní žalobkyne. Zdôraznil, že dlhoročné súdne konania, ich priebeh a výsledky nemohol ani predpokladať, ale hlavne nemohol ich trvanie žiadnym spôsobom ovplyvniť.
15. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný poukázal na rozhodnutie konkurzného súdu, ktorým bol dňa 02.06.2008 vyhlásený na majetok úpadcu Antik, spol. s r.o. Tvrdil, že jeho vyhlásením už nie je možné hovoriť o finančných stratách žalobcu, pretože úpadca od doby vyhlásenia konkurzu nevykonáva podnikateľskú činnosť a správca konkurznej podstaty uspokojuje svoje náklady a pohľadávky veriteľov v rámci rozvrhu oddelenej a všeobecnej podstaty. Vyplatené nadmerné odpočty sa stávajú súčasťou konkurznej podstaty, z ktorej sa budú uspokojovať veritelia v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
16. K samotnému výpočtu požadovaných úrokov tak, ako ich konkretizovala žalobkyňa v správnej žalobe, žalovaný vo vyjadrení opätovne zdôraznil, že žalobkyňou uplatnené úroky sa viažu na nedodržanie zákonných lehôt na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, avšak podľa jeho právneho názoru správca dane dodržal všetky zákonom stanovené lehoty, preto nie je možné rozhodnúť o priznaní úroku z dôvodu oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu.
17. Žalobkyňa v replike zo dňa 28.09.2016 k vyjadreniu žalovaného zotrvala v plnom rozsahu na podanej správnej žalobe ako aj jej dôvodoch a právnu argumentáciu žalovaného uvedenú v jeho vyjadrení považovala za nedôvodnú a účelovú. Zdôraznila, že žalovaný obhajujúc sa zákonom a svojím postupom úplne opomenul, resp. ignoroval skutočnosť, že v danej veci Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5Sžf/68/2012, 8Sžf/117/2013 zo dňa 17.12.2013 s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29.06.2010 dospel k záveru, že daňové orgány v danom prípade nepostupovali zákonným spôsobom. Za tejto situácie tvrdenia žalovaného, že nezákonnosť daňovej kontroly neznamená, žeby daňová kontrola nebola začatá a vykonaná a legalizuje sa navrátenie nadmerného odpočtu počas preverovania jeho oprávnenosti vyznieva nanajvýš ironicky a účelovo. Žalobkyňa nesúhlasila ani s argumentáciou žalovaného, že v súvislosti s vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu nemožno hovoriť o finančných stratách, pretože podľa jej názoru je nesporné, že práve v dôsledku nevrátenia nadmerného odpočtu DPH za príslušné zdaňovacie obdobie sa spoločnosť Antik, spol. s r. o., dostala do úpadku a bola nútená podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Zdôraznila, že žalovaný zaplatením nadmerných odpočtov DPH za zdaňovacie obdobie júl 2005 a február 2006 v plnej výške po takmer 10 rokoch právne relevantne uznal oprávnenosť nadmerných odpočtov uplatnených v podaných daňových priznaniach. V ďalšej časti repliky žalobkyňa opätovne poukázala na platnú judikatúru Európskeho súdneho dvora, ako aj Najvyššieho súdu SR k danej problematike.
18. Žalovaný v duplike zo dňa 24.10.2016 zdôraznil, že aj napriek tomu, že nezákonnosť daňovej kontroly mala vzniknúť v dôsledku nesplnenia podmienok prerušenia daňovej kontroly, uvedené nič nemení na skutočnosti, že daňová kontrola bola začatá. Krajský súd v Košiciach v zmysle záveru Najvyššieho súdu SR rozhodnutia žalovaného síce zrušil, ale zároveň mu vec vrátil na ďalšie, vyrubovacie konanie. Vzhľadom na to, že žalovaný v tomto štádiu konania nemohol využiť protokol ako výsledok daňovej kontroly, ktorý bol súdom označený za nezákonný, bolo na zvážení správcu dane, ktoré dôkazy získané počas daňovej kontroly využije vo vyrubovacom konaní. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne ohľadom finančných strát, ktoré viedli až k úpadku spoločnosti Antik, spol. s r. o., žalovaný uviedol, že nie je možné posudzovať úpadok tejto obchodnej spoločnosti len z dôvodov nevrátenia nadmerných odpočtov, ale poukázal na celkového hospodárenia spoločnosti, keď z jej účtovných výkazov vyplýva, že v roku 2006 boli zo spoločnosti na základe rozhodnutia spoločníkov vyplatené podiely na zisku v sume 176.425 eur, v dôsledku čoho došlo k odčerpaniu značného objemu finančných prostriedkov. Takýto postup prehĺbil nedostatok finančných prostriedkov a zároveň v roku 2005 a 2006 bol zo spoločnosti odpredaný investičný majetok a následne v nadväznosti na tieto skutočnosti došlo aj k znižovaniu tržieb. Z uvedeného vyjadril názor, že skutočným dôvodom pre vstup spoločnosti do konkurzu bolo rozhodnutie spoločníkov ukončiť podnikateľskú činnosť a pokračovať v tejto činnosti v inej spoločnosti. Nevyplatenie nadmerného odpočtu ako jednoznačný dôvod vstupu spoločnosti do konkurzu preto nie je možné potvrdiť a ani akceptovať. V závere žalovaný opätovne upriamil pozornosť na to, že argumentácia žalobkyne súvisiaca s uznesením ESD C-120/2015 sa vzťahuje na prípad, ak daňová kontrola opodstatnenosti uplatneného nadmerného odpočtu DPH bola, resp. je ukončená bez nálezu. Platiteľovi dane sa nemusí automaticky vrátiť nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní a výška vráteného nadmerného odpočtu môže byť ustálená po daňovej
kontrole alebo až po ukončení vyrubovacieho konania. Ustanovením § 79 ods. 6 zákona o DPH sa určila nová lehota na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti v prípadoch zrušenia rozhodnutia správcu dane v odvolacom alebo súdnom konaní a následného priznania nadmerného odpočtu novo vydaným právoplatným rozhodnutím. Rozhodujúcim momentom pre uplatnenie tohto ustanovenia je to, že kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu bola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 ods. 1 alebo ods. 2 zákona o DPH. V nadväznosti na uvedené bolo podľa žalovaného potrebné opätovne zdôrazniť, že daňová kontrola v preskúmavanej veci bola začatá v súlade so zákonom.
19. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) po preskúmaní napadnutého opatrenia žalovaného označeného ako Oznámenie zo dňa 29.12.2015 č. 21532375/2015 a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného, na nariadenom pojednávaní dňa 21.02.2018 (termín vyhlásenia rozsudku v súlade s ust. § 116 SSP bol určený na deň 21.03.2018) dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná a preto opatrenie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
20. Predmetom tohto konania je posúdenie zákonnosti opatrenia žalovaného, t.j. listu zo dňa 29.12.2015, č. : 21532375/2015 s označením Oznámenie, ktorým žalovaný na výzvu žalobkyne doručenú žalovanému dňa 02.12.2015 na vydanie rozhodnutia o priznanie a náhradu úrokov z vráteného nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2005 a február 2006 oznámil, že daňovému subjektu bol vrátený nadmerný odpočet DPH za uvedené zdaňovacie obdobia do desiatich dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR v Banskej Bystrici zo dňa 02.09.2015, a to na účet daňového subjektu dňa 14.09.2015, teda neboli splnené podmienky na priznanie úroku z vrátených súm, pretože po dobu výkonu kontroly oprávnenosti nadmerného odpočtu pred jeho vrátením sa úroky nepriznávajú. Žalovaný sa pri svojej právnej argumentácii odvolal na ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní - Daňového poriadku v znení platnom do 31.12.2015, ako aj § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom do 31.12.2015. 21. Nadmerný odpočet predstavuje vo svojej podstate negatívnu daňovú povinnosť, ktorá vzniká ako logický následok toho, že v určitých časových intervaloch je u platcu daň na vstupe vyššia než daň na výstupe. Nadmerný odpočet musí byť v súlade so zákonom uplatnený, pričom takýto majetkový nárok proti štátu predstavuje za bežných okolností skutočnosť, ktorá ovplyvňuje hospodárenie platcu a dotýka sa jeho legitímnych záujmov. Uvedený nárok pritom vyplýva zo základných princípov DPH, na ktorých je táto daň postavená.
22. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
23. Podľa § 3 ods. 1 písm. c/ SSP, na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránený záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
24. V danom prípade žalobkyňa žiadala preskúmať výsledok činnosti správneho orgánu pri posudzovaní jej žiadosti, ktorý má formu opatrenia orgánu verejnej správy. Podľa názoru správneho súdu je potrebné vychádzať z toho, že pre posúdenie podmienok preskúmateľnosti takéhoto opatrenia je podstatným, že orgán verejnej správy pri výkone právomoci zverených mu osobitnými zákonmi autoritatívne zasiahol do právnej sféry žalobkyne tým, že jej nepriznal požadovaný finančný nárok, teda boli priamo dotknuté práva a právom chránené záujmy právnickej osoby. Z vyššie uvedených ustanovení SSP teda vyplýva, že opatrenie žalovaného, ktorým žalobkyni nebol priznaný nárok na zaplatenie úroku z oneskorene vráteného nadmerného odpočtu DPH podlieha v správnom súdnictve súdnemu prieskumu.
25. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom do 31.12.2015, pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7.
26. Podľa § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom do 31.12.2015, ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na daňovú pohľadávku alebo nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.
27. Podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom do 31.12.2015, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
28. Podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom do 31.12.2015 ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.
29. Podľa článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia.
30. Z vyššie uvedených citácií právnych predpisov vyplýva, že zákon o DPH platný a účinný v čase rozhodnom pre posúdenie veci neobsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti daňového úradu zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej kontroly, resp. počas nadväzujúceho vyrubovacieho konania, ktorých výsledkom je zistenie, že bol tento odpočet uplatnený oprávnene. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bol do zákona o DPH zavedený až s účinnosťou od 01.01.2017. V zmysle § 79a novelizovaného zákona o DPH má platiteľ nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu v podobe úroku z nadmerného odpočtu vo výške 2-násobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, najmenej vo výške 1,5 % ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5, až do jeho vrátenia. Podľa prechodného ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 01.01.2017 sa však § 79a neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016. Je nesporné, že na toto konanie právny režim ust. § 79a zákona o DPH nie je možné použiť, ale na predmetnú vec je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia zákona o DPH ako aj Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015.
31. Z obsahu súdneho ako aj administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný ako správca dane začal výkon daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie júl 2005 dňa 17.10.2005 a za zdaňovacie obdobie február 2006 dňa 04.05.2006 (v tom čase spoločnosť ANTIK spol. s r.o. ešte nebola v konkurze). V prvom prípade bola daňová kontrola skončená dňa 24.05.2010 a v druhom prípade dňa 04.06.2010 (v čase, keď na majetok úpadcu bol dňa 03.06.2008 vyhlásený konkurz) a to prerokovaním protokolov z daňovej kontroly. Pri týchto kontrolách nebola zistená povinnosť správcu dane vrátiť žalobcovi finančné prostriedky, naopak pri oboch zdaňovacích obdobiach v rámci vyrubovacieho konania boli vydávané viaceré rozhodnutia - dodatočné platobné výmery o nepriznaní nadmerného odpočtu DPH a určení vlastnej daňovej povinnosti. V tomto procese rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.12.2013 vo veci vedenej pod sp. zn. 5Sžf/68/2012, 8Sžf/117/2013 (s poukazom na nález Ústavného súdu SR z 26.09.2010 sp. zn. III. ÚS/24/2010) bolo vyslovené, že daňové kontroly u úpadcu (v oboch prípadoch) neboli vykonané v súlade so zákonom a protokoly z nich tak nadobudli povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Vo veci bolo definitívne rozhodnuté až rozhodnutiami Finančného riaditeľstva SR o priznaní nadmerného odpočtu DPH, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 02.09.2015, na základe ktorých boli vrátené žalobkyni nadmerné odpočty za obe zdaňovacie obdobia dňa 14.09.2015. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyni boli v konečnom dôsledku a to po viac ako deviatich rokoch od podania daňových priznaní uplatnené nadmerné odpočty DPH priznané a aj zaslané na účet správkyne konkurznej podstaty úpadcu. 32. Je potrebné uviesť, že vo vnútroštátnej právnej úprave bolo v rozhodnom období zakotvené právo daňového subjektu na zaplatenie úroku zo zadržiavaných prostriedkov (ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku v znení do 31.12.2015) v prípade, ak daňový preplatok bol vrátený po lehote stanovenej v zákone a v prípade, že prebehla daňová kontrola až po jej skončení. Na tieto ustanovenia - a to v súvislosti s lehotami na vrátenie finančných prostriedkov sa odvolával žalovaný (ust. § 79 ods. 6 zákona o DPH v znení do 31.12.2015), a dôvodil neopodstatnenosť uplatneného nároku na úrok, keď argumentoval, že daňová kontrola bola začatá zákonným spôsobom a nárok na nadmerný odpočet DPH bol uznaný až konečnými rozhodnutiami Finančného riaditeľstva s tým, že svoju povinnosť zaplatiť tam uvedené sumy splnil v zákonom stanovenej lehote, teda ich postup bol plne v súlade so zákonom. 33. Z obsahu súdneho spisu ďalej vyplýva, že žalovaný ako správca dane svoje stanovisko v tejto veci koncentroval v duplike zo dňa 24.10.2016, kde výslovne uvádza : „ k vráteniu nadmerných odpočtov síce došlo až po desiatich rokoch, ale v tomto období prebiehali súdne spory, v rámci ktorých nielen Krajský súd v Košiciach, ale aj Najvyšší súd SR niekoľkokrát potvrdili rozhodnutia a postupy daňových orgánov.... k vrátenie nadmerných odpočtov mohlo dôjsť až po uznaní opodstatnenosti uplatnených nadmerných odpočtov na základe právoplatných rozhodnutí.“ V nadväznosti na to konštatoval, že daňová kontrola bola riadne začatá a nadmerný odpočet DPH bol žalobkyni vrátený v zákonom stanovenej desať dňovej lehote (§ 79 ods. 6 zákona o DPH) od právoplatnosti označených rozhodnutí a to bez ohľadu na to, ako dlho trvala daňová kontrola. Z uvedeného preto vyplýva, že vrátenie nadmerného odpočtu DPH žalobkyni za zdaňovacie obdobia júl 2005 a február 2006 nepovažuje za prípad, keď nebola dodržaná zákonom stanovená lehota na vrátenie nadmerného odpočtu a teda žalobkyni nevzniká nárok na zaplatenie úroku zo zadržiavaných finančných prostriedkov. 34. Správny súd vo vzťahu k takémuto záveru správneho orgánu v súvislosti s nárokom žalobkyne uplatneným Výzvou na vydanie rozhodnutia o priznaní úrokov a na úhradu úrokov zo dňa 16.11.2015 doručenou žalovanému dňa 02.12.2015 konštatuje, že daňové orgány sú nepochybne oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do desiatich dní). Žalovaný však stotožňuje nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o DPH a ani z daňového poriadku a je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (obdobne rozsudok NS SR zo dňa 06.06.2017 sp. zn. 4Sžf/57/2016). 35. V preskúmavanej veci žalobkyňa uplatnila žalobný dôvod, že pri rozhodovaní o nároku na priznanie úroku za zadržiavanie nadmerného odpočtu aj počas daňovej kontroly správca dane nepostupoval v súlade s judikatúrou ESD, konkrétne, že neboli rešpektované závery vyslovené v rozhodnutí zo dňa 21.10.2015, C-120/2015 Kovozber. 36. Správny súd k tomu uvádza, že v predmetnom rozhodnutí ESD výslovne uviedol, že čl. 183 prvý odsek Smernice o DPH sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej počítať úroky z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty desať dní po skončení daňovej kontroly. Práve z dôvodu, že vnútroštátna úprava SR neobsahovala úpravu priznania úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a chýbala definícia okolností, za ktorých sa vrátenie nadmerného odpočtu považuje za oneskorené sa konajúci Krajský súd
v Košiciach obrátil na Súdny dvor s predbežnými otázkami. ESD sa k týmto položeným otázkam vyjadril formou uznesenia, zjednodušeným postupom podľa čl. 99 Rokovacieho poriadku, z čoho je zrejmé, že otázku úrokov súvisiacich s preverovaním uplatneného odpočtu považoval za jednoznačne judikovanú. Uvedeným potvrdil, že sa otázkami, ktoré boli predmetom sporu v prejednávanej veci, zaoberal už vo svojej predchádzajúcej judikatúre, pričom v dôvodoch tohto rozhodnutia odkázal na staršiu judikatúru najmä rozhodnutia Enel Maritsa, body 51, 52, 53, ďalej Rafinăria Steaua Română, C-431/12, bod 23, Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C 654/13, bod 32, Alicja Sosnowska. V rozhodnutí C-120/2015 Kovozber ESD teda citoval už známe závery z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti.
37. Z rozhodnutia C-120/2015 Kovozber ako aj staršej judikatúry ESD vyplýva, že súdy ako aj správne orgány nemôžu vychádzať z doslovného znenia vnútroštátnej právnej úpravy platnej a účinnej v rozhodnom období v tejto otázke, nakoľko takémuto uplatneniu bráni čl. 183 smernice o DPH. Naopak boli a sú povinné k uvedenej problematike pristupovať v súlade s únijným právom tak, ako bolo vyložené konštantnou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.
38. Je potrebné zdôrazniť, že Smernica o DPH je prameňom práva Európskej únie, pre členský štát je nielenže záväzná, ale má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Uvedené vyplýva aj z ustálenej judikatúry najvyššej súdnej autority SR, ktorá výslovne stanovuje, že úniová norma, ktorou je SR viazaná má vždy vyššiu právnu silu, ako akákoľvek vnútroštátna norma (napr. rozsudok NS SR vo veci vednej pod sp. zn. 4Sfž/57/2016). 39. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd nepovažuje za správnu a udržateľnú právnu argumentáciu žalovaného v preskúmavanom oznámení a je toho názoru, že pre právne posúdenie tejto veci sú rozhodujúce právne názory vyslovené v jednotlivých rozhodnutiach ESD, najmä C 120/15 Kovozber ako aj ďalšej judikatúre, napr. C - 107/10 Enel Maritsa Iztok, ktoré podávajú výklad aplikácie čl. 183 prvý odsek Smernice o DPH, ktorá je pre Slovenskú republiku, ako členský štát Európskej únie právne záväzná. 40. Správny súd považuje za potrebné poukázať na aj na to, že správca dane má právo (a zároveň aj zákonnú povinnosť) skontrolovať správnosť uplatneného odpočtu, pretože je všeobecne známe, že nadmerný odpočet je inštitútom dane z pridanej hodnoty, ktorý je často zneužívaný na daňové podvody. Je preto legitímnym záujmom štátu viesť daňové subjekty k tomu, aby si plnili svoje povinnosti riadne, v súlade so zákonom. K dosiahnutiu tohto cieľa musí mať aj adekvátne prostriedky smerujúce k tomu, aby mohol nárok v potrebnej miere preveriť, predísť daňovým podvodom a kontrolovať plnenie daňových povinností. Finančné orgány majú v prípade pochybností o uplatnenom nároku povinnosť tieto pochybnosti odstrániť, a k tomu im musí byť daná primeraná lehota. Pokiaľ však túto lehotu prekročia, musia daňovému subjektu dorovnať jeho finančné znevýhodnenie, ktoré musel znášať po dobu, keď bol jeho nadmerný odpočet preverovaný. Pri strete legitímneho záujmu platcu na včasné vrátenie nadmerného odpočtu a správcu dane tento nárok preveriť je potrebné uzavrieť, že daňový subjekt je povinný znášať „bezodplatne“ takéto preverovanie len po určitú primeranú dobu. Vzhľadom na skutočnosť, že negatívne majetkové dopady dlhého čakania na nadmerný odpočet v zásade predstavujú pre platcov DPH závažný zásah do garantovaného práva vlastniť majetok ako aj práva na podnikanie je potrebné, aby nad rámec tejto doby obdržal od štátu kompenzáciu predstavujúcu paušalizovanú náhradu za majetkovú ujmu spočívajúcu v nemožnosti disponovať s prostriedkami v hodnote nadmerného odpočtu. Aj uvedené závery plne vyplývajú z vyššie citovanej judikatúry ESD.
41. Z uvedeného preto podľa názoru správneho súdu vyplýva záver, že ak správnemu orgánu bola doručená žiadosť o uplatnenie nároku na zaplatenie úroku z nadmerného odpočtu DPH, bolo povinnosťou žalovaného k tejto problematike pristupovať v súlade s právom Európskej únie, právnymi názormi a stanoviskami v jednotlivých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie ako aj v súlade s eurokonformným výkladom našich právnych predpisov upravujúcich oblasť DPH, aplikujúc pritom zásadu daňovej neutrality a z týchto hľadísk posudzovať oprávnenosť nároku žalobkyne. Takémuto záveru vzhľadom na nutnosť aplikovania úniovej normy, ktorá má vyššiu právnu silu, nemôže brániť ani tá skutočnosť, že vnútroštátny právny poriadok nemá konkrétne zákonné ustanovenia, ktoré by v čase rozhodnom pre posúdenie danej veci upravovali úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH za situácie, že daňová kontrola, ako aj následné vyrubovacie konanie trvali zrejme neprimerane dlhú dobu. 42. V závere správny súd zdôrazňuje, že tak z judikatúry ESD ako aj NS SR možno konštatovať, že v prípade, ak zdaniteľnej osobe bol vrátený nadmerný odpočet DPH po skončení daňovej kontroly, ktorej dĺžka presiahla primeranú lehotu, a z tohto dôvodu zdaniteľná osoba dočasne nemohla disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, bola postihnutá dočasným
hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržane zásady daňovej neutrality. Tento úrok nie je možné chápať ako sankciu pre správcu dane, ale v zásade ako paušalizovanú kompenzáciu majetkovej ujmy pre dotknutého platcu za to, že nemôže používať finančné prostriedky v sume zadržiavaného odpočtu. Pri výpočte úroku sa musí ako počiatočný okamih zobrať do úvahy deň, keď mal byť nadmerný odpočet v súlade so Smernicou o DPH obvykle vrátený ( C -107/10 Enel Maritsa Iztok, bod 53, C -120/15 Kovozber, bod 24 a 29). 43. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že žalobca je od roku 2008 v konkurze, nevykonáva žiadnu hospodársku činnosť a preto nie je potrebné kompenzovať jeho majetkovú ujmu za to, že nemohol užívať zadržiavané finančné prostriedky, správny súd uvádza, že túto námietku nepovažuje z dôvodnú, pretože kapitalizovaná suma prípadných úrokov bude zahrnutá do majetkovej podstaty úpadcu, a bude použitá na vyrovnanie záväzkov spoločnosti ANTIK spol. s.r.o. v konkurznom konaní. Naviac, konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený až v roku 2008, preto je potrebné, aby sa žalovaný vysporiadal s prípadným nárokom žalobkyne na úrok z nadmerného odpočtu DPH aj za obdobie pred vyhlásením konkurzu a to z hľadísk, ktoré boli uvedené vyššie. 44. Žalovaný uplatnený nárok na zaplatenie úroku podľa žiadosti žalobkyne zo dňa 16.11.2015 v týchto súvislostiach neposudzoval, ale obmedzil sa iba na strohé konštatovanie, že žalobkyni bol nadmerný odpočet DPH vrátený v zákonom stanovenej lehote a požadovaný nárok z uvedeného dôvodu jej nebol priznaný. Takýto názor z dôvodov, ktoré sú uvedené v tomto odôvodnení rozsudku považuje správny súd za nesprávny, a v rozpore s úniovým právom, ktoré je pre posúdenie tejto veci rozhodujúce. 45. Z uvedených dôvodov preto správny súd opatrenie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP, t.j. z dôvodu, že opatrenie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
46. Úlohou správneho orgánu bude v ďalšom konaní, pri rešpektovaní právneho názoru vysloveného v tomto rozsudku (§ 191 ods. 6 SSP), opätovne posúdiť nárok žalobkyne na úroky z nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobia júl 2005 a február 2006 vráteného správcom dane na účet správkyne konkurznej podstaty úpadcu dňa 14.09.2015, uplatnené výzvou žalobkyne z 16.11.2015 a vo veci opätovne rozhodnúť. 47. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP, v zmysle ktorého priznal súd žalobcovi, ktorý bol v celom rozsahu úspešný voči žalovanému, ktorý vo veci úspech nemal, právo na ich plnú náhradu. O výške účelne vynaložených trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením , ktoré vydá vyšší súdny úradník - podľa § 175 ods. 2 a 3 SSP. Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia Krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).