Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4To/23/2017

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Mariána Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21.03.2018, v trestnej veci obžalovaného V. V. pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T 78/15 zo dňa 12.09.2016, takto

rozhodol:

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a o d v o l a n i e obžalovaného V. V..

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného V. V. za vinného zo zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:

- po požití alkoholických nápojov dňa XX.XX.XXXX asi o XX.XX h. v obci B., po Ul. H.. armády pri budove železničnej stanice viedol svoje osobné motorové vozidlo zn. M. Y., ev. č. HE-XXXBT v smere na mesto B., kde bol znamením člena hliadky OHK D. nstržm. J.. Q. K. zastavovaný červeným svetlom, ktoré vozidlo aj zastavil vo svojom jazdnom pruhu, a keď sa k nemu nstržm. J.. Q. K. približoval po vyznačenej strednej deliacej čiare vozovky, aby vykonal cestnú kontrolu, s vozidlom asi na dva metre cúvol, predné kolesá vytočil vľavo a s vozidlom prudko vyštartoval smerom k miestu, kde stál nstržm. J.. Q. K. vo vzdialenosti asi 2-3 m od vozidla, ktorý bol v dôsledku konania V. V. nútený vyhnúť sa zrážke s vozidlom uskočením vpravo, teda do ľavého jazdného pruhu v smere na B., obvinený V. V. s vozidlom ďalej pokračoval v jazde na B., kde pri výjazde z obce B. narazil prednou časťou vozidla do zvodidiel, ďalšie výzvy hliadok PZ a znamenia na zastavenie vozidla nerešpektoval a s vozidlom pokračoval až do obce K. nad E., kde z hlavnej cesty odbočil na ulicu P., kde uviazol v blate a pri ďalšej kontrole hliadkou PZ sa podrobil dychovej skúške na alkohol v čase o 00.53 hod., kedy mu bola nameraná hladina 0,81 mg alkoholu na liter vydychovaného vzduchu a pri opakovanej skúške o 01.21 hod. hladina 0,67 mg alkoholu na liter vydychovaného vzduchu.

Za to mu podľa § 323 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák., § 37 písm. h/ Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, výkon ktorého mu podľa § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. podmienečne odložil na skúšobnú dobu 2 (dvoch) rokov a 6 (šiestich) mesiacov, počas ktorej mu uložil probačný dohľad nad jeho správaním a zároveň mu podľa § 51 ods. 4 písm. e/ Tr. zák. uložil aj povinnosť spočívajúcu v príkaze písomne sa ospravedlniť poškodenému nstržm. J.. Q. K.i.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze viesť motorové vozidlá všetkých skupín na dobu 2 (dvoch) rokov.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal obžalovaný, prostredníctvom svojho obhajcu, odvolanie. V písomných dôvodoch svojho odvolania uviedol, že zločinu útoku na verejného činiteľa sa nedopustil, k žiadnemu útoku nedošlo, žalovaný skutok sa nestal, a preto ani nemôže ísť o trestný čin. Tvrdil, že pri príslušníkoch PZ zastavil, avšak následne spanikáril, preto dal znamenie o zmene smeru jazdy, obišiel policajta v smere jazdy na B., a to bez toho, aby ho nejakým spôsobom obmedzil a už vôbec nie ohrozil, spanikáril z dôvodu, že bola noc a vodičské oprávnenie vlastnil len dva týždne. Namietal, že zločin útoku na verejného činiteľa je úmyselným trestným činom, pričom v prejednávanej veci nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že by konal úmyselne, teda, že by úmyselne nasmeroval vozidlo na poškodeného, preto ani nie je možné motorové vozidlo v tomto konkrétnom prípade kvalifikovať ako zbraň, keďže ho nepoužil v úmysle zabrániť výkonu právomocí verejného činiteľa. V tejto súvislosti ešte poukázal na znalecký posudok J.. Q. V., v ktorom znalec konštatoval, že nebolo možné zaujať jednoznačné stanovisko, či rozjazdom vozidla zo státia dopredu mohlo dôjsť k zrážke stopujúceho poškodeného K. z dôvodu chýbajúcich technických jednoznačne použiteľných podkladov. Dospel preto k záveru, že v prejednávanej veci boli splnené všetky podmienky pre aplikovanie jednej zo základných zásad trestného konania v pochybnostiach v prospech obžalovaného. V podstate z týchto dôvodov žiadal, aby krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, alebo alternatívne, aby po zrušení veci sám rozhodol tak, že ho spod obžaloby okresného prokurátora ohľadom skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin útoku na verejného činiteľa oslobodil.

Na základe podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Prvostupňový súd dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v ust. § 2 ods. 12 Tr. por. a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a právnym záverom.

Aj podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že skutok tak, ako ho prvostupňový súd ustálil, sa stal, a že ho spáchal práve obžalovaný, pričom aj podľa názoru krajského súdu bolo v prejednávanej veci bez rozumných a dôvodných pochybností preukázané, že obžalovaný sa dopustil nielen prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, k spáchaniu ktorého sa priznal, ale svojim konaním naplnil aj všetky znaky skutkovej podstaty zločinu útoku na verejného činiteľa, a to aj keď jeho spáchanie poprel, brániac sa v podstate tým, že nekonal v úmysle ohroziť, či obmedziť policajta zastavujúceho jeho motorové vozidlo, tento úmysel mu vykonaným dokazovaním preukázaný nebol, keďže jeho vina v tomto smere by mala byť založená len na tvrdeniach dvoch policajtov, ktorých výpoveď nemá vyššiu pravdivostnú hodnotu ako jeho tvrdenia len preto, že ide o policajtov.

Aj keď obžalovaný poprel, že by sa svojim konaním zločinu útoku na verejného činiteľa dopustil, zo spáchania skutku takto právne kvalifikovaného a tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa, je obžalovaný usvedčovaný nielen výpoveďami zasahujúcich policajtov, teda poškodeného nstržm. J.. Q. K. a M. B., ale aj výpoveďou svedkyne T. X. a taktiež aj výsledkami znaleckého dokazovania z odboru cestnej dopravy, realizovaného znalcom J.. Q. V..

W., ako aj svedok M. B., opakovane, v podstate zhodne tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní, popísali priebehu skutku a priebeh útoku obžalovaného na poškodeného v podstate tak ako sa obžalovanému kladie za vinu, preto ani krajský súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by mal poškodenému a spomínanému svedkovi neveriť. Navyše ich výpoveď je podporovaná aj tvrdeniami svedkyne T. X. v jej výpovedi v prípravnom konaní dňa 20.02.2015, kedy uviedla, že obžalovaný po tom, čo zastavil, trochu cúvol dozadu a znovu s vozidlom vyrazil prudko dopredu, kde stál policajt, pričom pravdivosť týchto svojich vyjadrení potvrdila aj na hlavnom pojednávaní konanom pred súdom prvého stupňa dňa 27.08.2015. Jej ďalším tvrdeniam predneseným na spomínanom hlavnom pojednávaní ani krajský súd už neuveril, pretože boli evidentne poznamenané snahou napomôcť obžalovanému, a to z dôvodu, že

svedkyňa po tom, čo spontánne vypovedala len toľko, že videli policajtov, mali strach, a preto utekali, pričom viac si nepamätá, a preto aj bola čítaná jej výpoveď z prípravného konania, ktorej pravdivosť potvrdila, si následne s odstupom času, po tom, čo si už na detaily pamätať nemala, spomenula na to, že policajt pred autom obžalovaného nemusel odskakovať.

Tvrdenia poškodeného a svedka M. B., v súlade s ktorými ako to už bolo vyššie uvedené, vyznievajú aj vyjadrenia svedkyne T. X., sú ďalej podporované, aj výsledkami znaleckého dokazovania z odboru cestnej dopravy. V tomto smere, podľa názoru krajského súdu, nie je podstatné, či znalecké dokazovanie s istotou preukázalo, alebo nie, že v prípade, ak by policajt neuskočil, bol by naozaj autom obžalovaného aj zrazený. Podstatným, podľa názoru krajského súdu, v prejednávanej veci je, že podľa výsledkov znaleckého dokazovania obžalovaný s ohľadom na odstup vozidla od poškodeného, technické parametre vozidla a rýchlosť, aké vozidlo v tomto čase dosiahlo, nemohol zachovať bezpečný bočný odstup od chodca (policajta) v rozsahu minimálne 80 cm a policajt, aby sa do bezpečnej vzdialenosti dostal, musel sa vyhnúť vozidlu do strany minimálne rýchlosťou rýchlej chôdze, až behu.

Z výpovede obžalovaného na hlavnom pojednávaní konanom pred súdom prvého stupňa dňa 27.08.2015 (po otázke prokurátora) vyplýva, že svojim konaním sa chcel vyhnúť policajnej kontrole. Pritom obžalovaný musel byť minimálne uzrozumený s tým, že pokiaľ na tak malom priestore (podľa vlastného vyjadrenia na hlavnom pojednávaní zastavil pri policajtovi vo vzdialenosti asi troch metrov), ako je tomu aj v prejednávanej veci, aj po malom cúvnutí prudko motorovým vozidlom vyrazí smerom k miestu, kde stojí policajt, nezachová tak bezpečný odstup od neho a vzbudí tým u policajta obavu zo zrážky, teda obavu o jeho život a zdravie a tým ho prinúti uskočiť a sebe vytvorí možnosť úteku, čo dosiahnuť chcel, pretože sa chcel vyhnúť policajnej kontrole, keďže si uvedomoval, že vedie motorové vozidlo potom, čo požil alkoholické nápoje. Obžalovaný sa teda nepochybne prejednávaného skutku dopustil úmyselne. Pritom súdna prax sa v tomto smere už dávno zhodla na tom, že pokiaľ vodič motorového vozidla úmyselne prinúti policajta, ktorý ho zastavuje, rýchlou jazdou nasmerovanou na neho, aby uskočil, čím si vytvorí možnosť úteku, aby sa vyhol cestnej kontrole, dopúšťa sa násilia v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa (primerane R 36/1976).

Za takýchto podmienok, aj podľa názoru krajského súdu, je potrebné potom motorové vozidlo v súlade s ust. § 122 ods. 3 Tr. zák. považovať za zbraň, pričom túto zbraň obžalovaný použil, ako to už bolo vyššie uvedené, práve v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa, čím, aj podľa názoru krajského súdu, naplnil všetky znaky zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. a súd prvého stupňa postupoval správne, ak konanie obžalovaného právne posúdil aj ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., čo obžalovaný napokon ani nespochybňoval.

Obrane obžalovaného spočívajúcej v podstate v tom, že nekonal úmyselne, ani krajský súd neuveril, považuje ju za účelovú, prezentovanú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti za zločin útoku na verejného činiteľa, pretože je v rozpore s ostatnými vo veci vykonanými a vyššie rozvedenými dôkazmi. Napokon výpoveď obžalovaného prednesená na hlavnom pojednávaní vyznieva nedôveryhodne, už len z dôvodu, že aj na samotnom hlavnom pojednávaní obžalovaný vypovedal rozporne, keď najprv uvádzal, že druhý policajt, ktorý ho nezastavoval, bol pri policajnom aute, teda pri aute stál a následne uvádzal, že v aute sedel bez toho, aby tento rozpor vo svojej výpovedi dokázal akceptovateľným, zmysluplným spôsobom vysvetliť.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Plynie z neho, že prihliadal najmä na jednotlivé hľadiska ukladania trestov vyplývajúce z ust. § 34 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy.

V mieste trvalého bydliska je obžalovaný hodnotený skôr pozitívne v tom zmysle, že jeho správanie na verejnosti nie je problémové a nebol riešený žiadnou komisiou obce, ani mu zo strany obce neboli ukladané žiadne sankčné opatrenia. Z odpisu registra trestov plynie, že obžalovaný doposiaľ súdne trestaný nebol a taktiež v evidenčnej karte vodiča nemá žiadne záznamy o spáchaní priestupkov na úseku cestnej dopravy, tu je nutné ale zdôrazniť, že obžalovaný bol pred spáchaním skutku držiteľom vodičského preukazu len asi dva týždne, konkrétne od 05.02.2015, pričom následne mu bol

vodičský preukaz po spáchaní skutku, teda hneď dňa 20.02.2015 zadržaný, čo znamená, že ani nemal časový priestor na to, aby sa priestupku na úseku dopravy dopustil. Každopádne ale obžalovanému poľahčovalo, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život (§ 36 písm. j/ Tr. zák.). Nie je ale možné opomenúť, že zamestnávateľ obžalovaného pozitívne nehodnotí, poukazujúc na to, že bol niekoľkokrát napomenutý a disciplinárne riešený z dôvodu, že mal nepravidelnú dochádzku a absencie, pričom nebol v práci zodpovedný a zároveň, podľa zistenia zamestnávateľa, išlo o človeka výbušnej povahy. Obžalovanému priťažovalo, že spáchal viac trestných činov (§ 37 písm. h/ Tr. zák.). U obžalovaného bola potom zistená rovnováha poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, a teda zákonom stanovenú trestnú sadzbu, podľa ktorej bolo potrebné obžalovanému trest, vychádzajúc z ust. § 41 ods. 1 Tr. zák., ako trest úhrnný ukladať, nebolo potrebné postupom podľa § 38 ďalej upravovať.

Vzhľadom na to, ako to už bolo vyššie naznačené, že obžalovaný sa dopustil dvoch trestných činov, bolo mu potrebné ukladať úhrnný trest podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 41 ods. 1 Tr. zák., teda ukladať trest podľa prísnejšie trestného trestného činu, ktorým v prejednávanej veci je zločin útoku na verejného činiteľa, za ktorý podľa § 323 ods. 2 Tr. zák. je možné uložiť trest odňatia slobody v rozmedzí od 3 do 8 rokov.

Prihliadajúc teda na vyššie uvedené zásady ukladania trestov, ako aj na účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorenie podmienok na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a na to, aby uložený trest súčasne iných odradil od páchania trestných činov vyjadrujúc tým morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, dospel aj krajský súd k záveru, že trest odňatia slobody na samej dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, zohľadňujúc relatívne dobrú prognózu nápravy obžalovaného prameniacu zo skutočnosti, že doposiaľ nebol súdne trestaný, nedopustil sa priestupkov, a že trestného činu sa dopustil spôsobom, ktorý sa zásadne neodlišuje od spôsobu iných páchateľov obdobných trestných činov ani v smere väčšej, či menšej závažnosti, vo výmere troch rokov je trestom na nápravu obžalovaného a ochranu spoločnosti primeraným. Vzhľadom na už spomínanú osobu obžalovaného, a to najmä jeho doterajší život pred spáchaním žalovaných trestných činov a z toho vyplývajúcu relatívne priaznivú prognózu jeho nápravy, ako to už bolo vyššie uvedené, aj krajský súd dospel k záveru, že na nápravu obžalovaného nebude potrebný bezprostredný nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody, ale postačí aj jeho hrozba, a preto odloženie jeho výkonu na skúšobnú dobu dva a pol roka považoval za správne.

Na posilnenie účinku uloženého podmienečného trestu odňatia slobody súd prvého stupňa správne uložil obžalovanému aj probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a povinnosť písomne sa ospravedlniť poškodenému.

Obžalovaný si ale musí uvedomiť, že akékoľvek vybočenie z riadneho spôsobu života, či už spáchaním iného trestného činu alebo priestupku, nedodržiavanie podmienok probačného dohľadu, neospravedlnenie sa písomnou formou poškodenému, môže byť dôvodom pre rozhodnutie súdu o tom, že podmienečne odložený trest odňatia slobody vo výmere troch rokov vykoná.

Vzhľadom na to, že obžalovaný sa dopustil trestného činu na úseku cestnej dopravy, aj krajský súd považoval namieste uloženie trestu zákazu činnosti a aj jeho výmeru dvoch rokov považoval za správnu a okolnostiam prípadu a osobe obžalovaného za primeranú.

Z doteraz uvedených dôvodov, nezistiac teda okolnosti opodstatňujúce zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku, krajský súd rozhodol tak, že odvolanie obžalovaného ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.