Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_9Co-174-2017.pdf
PDF · 100.96 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/174/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudkýň JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobkyne T.Á. I., B.. XX. X. XXXX, P. T., V. XX, zast. JUDr. Pavlom Barabasom, Advokátska kancelária, Hrabušice, Partizánska 129, proti žalovanému G. I., B.. X. X. XXXX, W., B. O. XX, o zaplatenie 3.000 eur istiny s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku 19C/131/2016-30 zo 16. 12. 2016 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobkyni proti žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd") rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.000 eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 2. 10. 2014 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni priznal náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. Žalobkyňa sa žalobou, došlou súdu 11. 5. 2016 domáhala voči žalovanému zaplatenia 3.000 eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 2. 10.2014, titulom nevyplatenej čiastky z dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva po rozvode manželstva, na tom skutkovom a právnom základe, že 31. 3. 2014 uzatvorila so žalovaným dohodu o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti po rozvode, v zmysle ktorej v článku III. sa žalovaný zaviazal vyplatiť jej 4.000 eur z dôvodu finančného vyrovnania spoluvlastníckeho podielu, že čestným prehlásením z 31. 3. 2014 vyhlásil, že túto sumu 4.000 eur žalobkyni vyplatí v štyroch splátkach v období od 30. 6. 2014 do 1. 10. 2014, pričom z tejto sumy jej zaplatil len 1.000 eur. Zást. žalobkyne listom z 1. 4. 2016 vyzval žalovaného k úhrade dlžnej čiastky 3.000 eur; žalovaný doposiaľ túto sumu žalobkyni nezaplatil, preto sa domáhala zaplatenia istiny vo výške 3.000 eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 2.10.2014 do zaplatenia a tiež trov konania. Žalovaný na pojednávaní 16. 12. 2016 nespochybnil dohodu o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a tiež, že sa zaviazal vyplatiť čiastku z tejto dohody, avšak súčasne tvrdil, že predmetná čiastka bola ponížená o tie platby, ktoré realizoval, konkrétne vyplatil celú dlžobu za byt, pričom išlo o súdne konanie, ktorého sp. zn. uviesť nevedel a v tomto smere navrhol pojednávanie odročiť za účelom predloženia príslušného rozsudku. Ďalej poukázal na to, že bolo potrebné zamurovať byt žalobkyne, že aj tu realizoval nejaké veci, ohľadne ktorých tieto žiadal započítať a uviedol, že okrem toho tu bolo X iných vecí, ktoré by započítal na požadovanú čiastku. Mal za to, že z požadovanej sumy 3.000 eur by bol ochotný zaplatiť okolo 600 alebo 500 eur. Navrhol doplniť dokazovanie o predloženie šekov za november a december r. 2015, pokiaľ ide o náklady na byt, a to zo strany žalobkyne s tvrdením, že tieto vyplatil za ňu on a taktiež navrhoval, aby žalobkyňa priznala, že čo všetko jej ako taxikár povybavoval, zabezpečil a pod. s upresnením, že výdavky, ktoré mal s taxikárčením pre žalobkyňu sa týkali rozvozu stavebných vecí na dom do T.. Príčinu, pre ktorú doposiaľ nevyplatil žalobkyni dojednanú
čiastku z dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva zdôvodnil tým, že mu hrozilo, že by stal bezdomovcom, pretože sa dostal do stavu finančnej núdze a v prvom rade si potreboval riešiť bytovú otázku, takže nemohol si dovoliť uprednostniť realizáciu plnenia predmetnej dohody. Zást. žalobkyne nesúhlasil s odročením pojednávania, poukázal na to, že žalovaný doposiaľ žiadne doklady nepredložil, hoci k žalobe sa vyjadroval v odpore ešte k 2. 6. 2016. Tiež nesúhlasil s tvrdením, že boli zo strany žalovaného realizované údajné úkony, ktoré by sa mali započítať k uplatnenej pohľadávke, pretože o týchto úkonoch nemali vedomosť a súčasne bolo na žalovanom, aby tieto úkony preukázal. Na pojednávaní konanom 16. 12. 2016 na otázku súdu, aby žalovaný uviedol, či urobil započítací prejav ohľadne tvrdenej obrany v predmetnom konaní, žalovaný uviedol, o. i., že nikdy žalobkyni nič nenapísal, ale myslí si, že by si mala pamätať na to, ako jej vždy pomáhal, ako sa len dalo. Súd, vychádzajúc z § 141 ods. 1, § 488, § 489, § 559 ods. 1 a § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Obč. zák., § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z v znení neskorších zmien a predpisov (ich znenie citoval), urobil záver, že predmetom sporu je nárok žalobkyne voči žalovanému na zaplatenie dlžnej sumy 3.000 eur s prísl. titulom nezaplatenej čiastky v zmysle písomnej dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti po rozvode, ktorú strany sporu uzatvorili 31. 3. 2014, na základe ktorej sa žalovaný v rámci vyporiadania podielového spoluvlastníctva po rozvode zaviazal žalobkyni uhradiť 4.000 eur s tým, že toho istého dátumu vo svojom čestnom vyhlásení žalobca prehlásil, že túto dlžnú sumu zaplatí v štyroch splátkach s dátumom začiatku plnenia dňom 30. 6. 2014 a dátumom konca plnenia k 1. 10. 2014. Ďalej nebolo sporným, že z tejto čiastky žalovaný doposiaľ žalobkyni zaplatil 1.000 eur a dlhuje jej 3.000 eur. Konštatoval, že medzi stranami sporu zostalo sporným skutkové tvrdenie žalovaného o tom, že predmetná dlžoba bola minimálne ponížená v súvislosti so započítaním, prípadne že tento dlh tvrdeným započítaním zanikol, pričom tvrdenie o započítaní zo strany žalovaného predstavovalo jeho obranu v predmetnom spore s tým, že žalovaný súčasne potvrdil, že vo vzťahu k žalobkyni žiaden započítací prejav nerealizoval. Keďže žalobkyňa rozporovala akékoľvek započítanie, dôkazné bremeno o tom, že predmetný dlh zanikol, resp. bol ponížený tvrdeným započítaním, ťaží žalovaného. Poukázal na to, že v tomto smere žalovaný mal nielen povinnosť tvrdenia, ale tiež povinnosť preukázania. Z teórie práva pritom vyplýva, že pokiaľ nedôjde k započítaniu dohodou (čo nie je prejednávaný prípad), k započítaniu môže dôjsť jednostranným právnym úkonom dlžníka alebo veriteľa, pre ktorý prípad okrem ostatných podmienok inštitútu započítania, sa vyžaduje existencia tzv. započítacieho prejavu ako prejavu vôle, ktorý smeruje k započítaniu vzájomných pohľadávok a ktorý ako každý prejav vôle musí spĺňať všetky náležitosti vyžadované pre platný právny úkon. Urobil záver, že žalovaný ani v podanom odpore, ani na pojednávaní konanom 16. 12. 2016 skutkovo nekonkretizoval konkrétne pohľadávky, ich titul, dátum ich vzniku a pod., ktoré by mali byť spôsobilé na započítanie s predmetným dlhom, resp. to, čo žiadal započítať, podľa názoru súdu trpelo podmienkou určitosti. Uviedol, že pokiaľ žalovaný ešte na pojednávaní konanom 16. 12. 2016 navrhol pojednávanie odročiť v súvislosti s doplnením dokazovania, urobil tak v súvislosti so svojim návrhom doložiť do spisu rozsudok, podľa ktorého mal vyplatiť dlžobu za byt a ďalej navrhol, aby žalobkyňa predložila do konania šeky za november a december r. 2015 ako náklady na byt, ktoré za ňu vyplatil, resp. doklady o úhrade. Súd predmetným návrhom nevyhovel, majúc za to, že ani predložením týchto dôkazov by nebolo možné prihliadnuť na obranu žalovaného, pretože už samotná absencia započítacieho prejavu predstavuje neopodstatnenosť obrany žalovaného, pretože žalovaný doposiaľ zostatok zo svojho záväzku vyplývajúceho z Dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti po rozvode a z Čestného vyhlásenia z 31. 3. 2014 v poníženej čiastke 3.000 eur žalobkyni nezaplatil, súd ho zaviazal na úhradu tejto dlžnej sumy 3.000 eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 2. 10. 2015 do zaplatenia, t.j. nasledujúci deň po dátume konca plnenia záväzku na zaplatenie 4.000 eur a žalobe vyhovel v celom rozsahu. Výrok o náhrade trov konania oprel o § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Nakoľko žalobca mal v konaní plný úspech, súd mu priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti predmetného rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
3. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) C.s.p., t.j. , že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
4. V odvolaní o.i., uviedol, že súd v rozpore so zákonom nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že žiadal súd o vykonanie dokazovania, konkrétne žiadal, aby preveril skutočnosti ním tvrdené na pojednávaní 16. 12. 2016, že za žalovanú v inom konaní vedenom na súde uhradil dlžnú sumu vo výške 2.884, 16 eur, ktorá vznikla z titulu neuhradenia nájomného za byt voči
Spoločenstvu vlastníkov bytov, Nár. trieda 48 - 54, Košice. Vzhľadom na to, že nevedel uviesť sp. zn., pod ktorou bolo toto konanie vedené, žiadal súd o .odročenie pojednávania za účelom jej zistenia Táto možnosť mu bola odopretá. Následne na to zistil, že konanie, na ktoré sa odvolával bolo vedené pod sp. zn. 13C/324/2011 na tom istom súde. Okrem toho po dohode so žalobkyňou za ňu uhradil nájomné za mesiac október a november 2015 spolu 280,- eur. Vzhľadom na uvedené mal za to, že mu bolo odopreté konať pred súdom v rozsahu, ktorý mu zaručuje zákon. Vytýkal súdu, že nevzal do úvahy jeho tvrdenia, že nevykonal potrebné dôkazy a na základe toho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu celej prejednávanej veci. Nárok žalobkyne naďalej neuznáva a necíti sa byt' zaviazaný uhradiť jej sumu, ktorú požaduje, a to aj s poukazom na to, že za ňu uhradil vyššie uvedené záväzky. Podotkol, že nie svojvoľne, ale na základe ich predchádzajúcej dohody s tým, že ona si nebude ďalej nárokovať 3.000,- eur z titulu uzavretej dohody o vyporiadaní BSM. Tvrdil, že rozhodnutie je nezákonné a nesprávne, skutočnosti v ňom uvedené za nedostatočne zistené a aj z tohto dôvodu sa mu javí ako nepreskúmateľné. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie.
5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu, poukázala na to, že z vyjadrenia žalovaného na pojednávaní je zrejmé, že sám potvrdil skutočnosť, že žiadnym spôsobom jej neuhradil sumu, ktorú si uplatňuje v tomto súdnom konaní, že nijako nepreukázal svoje tvrdenia o ním uvádzaných úhradách, ktoré mal realizovať v jej prospech, že sa v celom súdnom konaní správal pasívne, nijako sa nesnažil sporu predísť a ani nereagoval na predžalobnú výzvu, zároveň ním navrhnuté „dôkazy“ nepripojil ani k odporu voči platobnému rozkazu a nepredložil ich na pojednávaní, ani v podanom odvolaní. Citujúc znenie § 153 od. 1 a 2 C.s.p. poukázala tiež na to, že žalovaný nevykonal žiaden započítací prejav voči nej, pričom túto skutočnosť potvrdil aj na pojednávaní. Zastávala názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a, že rozhodnutie súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, pričom bol zároveň správne zistený skutkový stav veci. Navrhla rozhodnutie súdu potvrdiť ako vecne správne a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1, 2 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a rozsudok ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne posúdil a odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na ktoré odkazuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
7. Žalovaný v odvolacom konaní uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) C.s.p., t.j., že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že došlo na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
8. Ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.
9. Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre spor), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy sporu vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.
10. Súd prvej inštancie vykonal všetky potrebné dôkazy na správne právne rozhodnutie veci.
11. K výhradám žalovaného ohľadom ním navrhovaného dokazovania, je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ktoré označila strana sporu.
12. Žalovaným navrhnutý dôkaz, by nebol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, nebol by rozhodujúcim pre spor so zreteľom na tú skutočnosť, že započítací prejav žalovaného nespĺňal
náležitosti riadneho započítacieho prejavu, t.j. formálne náležitosti, tak ako to v odôvodnení rozsudku uzavrel súd prvej inštancie, ktorý prejav musí spĺňať všetky náležitosti vyžadované pre platný právny úkon.
13. Súd nie je povinný zisťovať, základ a výšku pohľadávky, ktorú žalovaná strana žiada započítať voči splatnej pohľadávke. Naopak, žalovaný v súdnom konaní, ak žiada započítať svoju pohľadávku voči žalovanej pohľadávke, musí byť ubezpečený o jej základe a výške, príp. splatnosti a na ňom je aj dôkazné bremeno tvrdenia.
14. Je potrebné dodať, že súdna prax sa zjednotila na tom, že započítanie je ďalší zo spôsobov zániku vzájomných pohľadávok a možno ho definovať ako dvojstranný právny úkon alebo jednostranný právny úkon sledujúci zánik vzájomných pohľadávok. Z toho vyplýva, že základom sú dva záväzky (pohľadávky) medzi rovnakými subjektmi, pričom veriteľ jednej pohľadávky je vo vzťahu k tomu istému dlžníkovi súčasne dlžníkom druhej pohľadávky, ktorej veriteľ je dlžník prvej pohľadávky. Dôsledkom započítania je zánik pohľadávky a to okamih stretu pohľadávok spôsobilých na započítanie, a to s účinkami ex nunc. Predpokladmi zániku pohľadávok započítaním sú, že bol uskutočnený adresný prejav smerujúci k započítaniu (jednostranný alebo viacstranný), že pohľadávky veriteľa a dlžníka sú vzájomné, pohľadávka veriteľa aj dlžníka je rovnakého druhu, pohľadávky k započítaniu ktorých má dôjsť sú spôsobilé na započítanie (sú kompenzabilné) a pohľadávky sa vzájomne kryjú. Pokiaľ ide o započítanie nesplatnej pohľadávky, je potrebné uviesť, že ustálená judikatúra v otázke jednostranného započítania zaujala stanovisko, podľa ktorého započítanie nesplatnej pohľadávky na pohľadávku splatnú jednostranným úkonom veriteľa je zo zákona vylúčené (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 29Odo/204/2003). Vtedy, ak je splatnosť viazaná na výzvu veriteľa alebo otázka splatnosti bola ponechaná na určenie veriteľa, nie je možné uskutočniť započítanie súčasne s prejavom - výzvou na zaplatenie z dôvodu, že splatnosť dlhu nastáva až nasledujúci deň po uskutočnení výzvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1012/2001). To isté platí v prípade, ak je v priebehu súdneho konania uskutočnený započítajúci prejav bez toho, aby bola predtým uskutočnená výzva na plnenie (33Cdo 4561/2011). Toho dôsledkom je, že takéto započítanie nemá za následok zánik pohľadávky. Náležitosťou započítacieho prejavu v zmysle § 580 Obč. zák. zákon vyžaduje, aby započítací úkon spĺňal určité náležitosti a pokiaľ ide o formu započítacieho prejavu je potrebné rešpektovať § 40 ods. 2 Obč. zák., t.zn., že ak bol pôvodný vzťah založený písomnou formou, je treba vyžadovať aj písomnú formu započítacieho prejavu, a to bez zreteľa na to, že bol v písomnej forme založený iba jeden vzťah. Teda bez zreteľa na to, či bola písomnou formou založená započítaná alebo započítavaná pohľadávka. Pokiaľ ide o obsahove náležitosti započítacieho prejavu, aj tento prejav vyžaduje naplnenie § 34 a nasl. Obč. zák., resp. § 43 a nasl. Obč. zák. a zo samotného započítacieho prejavu musí preto vyplývať, kto ho robí, komu je prejav určený, aký dlh chce dlžník započítať, teda označenie dlhu dlžníka (je to významné najmä, ak má dlžník viac dlhov) a akú pohľadávku, ktorú má dlžník voči veriteľovi chce dlžník započítať.
15. Už aj so zreteľom na cit. súdnu prax je možné stotožniť sa so záverom súdu, že započítací prejav žalovaného pred súdom nebol určitý. Žalovaný dostatočne nekonkretizoval pohľadávky, ich titul, dátum vzniku a výšku, ktoré by boli spôsobilé na započítanie s jeho dlhom, pričom žalovaný bol povinný uplatniť prostriedky procesnej obrany včas (§ 153 ods. 1 a 2 C.s.p.), t.j. vzniesť kompenzačnú námietku tak, aby bola určitá a spĺňala všetky náležitosti riadneho právneho úkonu v rámci súdneho konania, v odpore proti platobnému rozkazu, na pojednávaní súdu, nie až v odvolacom konaní.
16. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 C.s.p.
17. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil,
príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
18. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.
20. Žalobkyňa mala v odvolacom konaní úspech, preto jej bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %.
21. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).