Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoKR-1-2017.pdf
PDF · 109.75 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoKR/1/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu: BONAS, s.r.o. so sídlom Cesta poľnohospodárov č. 8, Prievidza, IČO 31 578 438, právne zastúpeného: JUDr. P. X., advokát, M. XXX, A. H., proti žalovanému: Mgr. Martin Berec, Palackého 5, Trenčín, správca konkurznej podstaty úpadcu SALAMANDER SLOVAKIA, s.r.o. v konkurze, so sídlom Cesta poľnohospodárov č. 8, Prievidza, IČO: 36 837 679, o určenie pohľadávky proti podstate, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 36Cbi/17/2015-41 zo dňa 19. augusta 2016, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. určil, že pohľadávka žalobcu v sume 63.182,- Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním nebytových priestorov, nachádzajúcich sa v F., I. F.. X, a to výrobná hala bez súpisného čísla, postavená na parc. č. XXXX/ X o výmere 300 m2, v období od 10.02.2011 do 30.06.2015, je v konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 28K/71/2010-198 zo dňa 03.02.2011 na majetok úpadcu SALAMANDER SLOVAKIA, s.r.o. v konkurze, so sídlom Cesta poľnohospodárov č. 8, Prievidza, IČO 36 837 679, pohľadávkou proti podstate. Výrokom II. priznal žalobcovi náhrada 100 % trov konania. Vyhovel tak žalobe, v ktorej žalobca uviedol, že uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 28K/71/2010-198 zo dňa 03.02.2011, zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 10.02.2011, bol na majetok úpadcu SALAMANDER SLOVAKIA, s.r.o. v konkurze, so sídlom Cesta poľnohospodárov č. 8, Prievidza, IČO 36 837 679 vyhlásený konkurz, pričom do funkcie správcu konkurznej podstaty bol ustanovený žalovaný. Žalobca v žalobe poukazoval na to, že pred vyhlásením uvedeného konkurzu užíval úpadca nebytové priestory žalobcu na základe nájomnej zmluvy, a to na účel umiestnenia svojej prevádzky a vykonávania obchodnej činnosti. Po vyhlásení konkurzu boli všetky hnuteľné veci, nachádzajúce sa v nebytových priestoroch žalobcu a patriace do konkurznej podstaty úpadcu, odovzdané do dispozície ustanovenému správcovi. Správca po prevzatí vecí požiadal žalobcu o poskytnutie nebytových priestorov, v ktorých boli hnuteľné veci uskladnené, za účelom ďalšieho skladovania a následne predaja hnuteľných vecí úpadcu. Takýto postup odôvodnil správca aj tým, že, vzhľadom na množstvo a charakter hnuteľných vecí, by bolo nákladné a nehospodárne veci premiestňovať do iných nebytových priestorov, pretože by vznikli ďalšie náklady na manipuláciu s vecami, náklady na ich prepravu, pričom aj v iných priestoroch by správca musel platiť úhradu za ich užívanie. Medzi správcom konkurznej podstaty
a žalobcom došlo preto k dohode, že hnuteľné veci úpadcu, patriace do konkurznej podstaty, ponechá správca v období od 10.02.2011 až do ich predaja v nebytových priestoroch žalobcu, nachádzajúcich sa v areáli žalobcu v F., I. F.. X - výrobná hala bez súpisného čísla, postavená na parc. č. XXXX/X o výmere 300 m2, a na tento účel si správca nebytové priestory prenajal. V zmysle uvedenej ústnej dohody bol listom právneho zástupcu žalobcu zo dňa 04.06.2012 správcovi zaslaný návrh zmluvy s výškou nájomného 40,- Eur bez DPH/m2 ročne a žalobca zároveň požiadal správcu, aby nárok na nájomné za užívanie nebytových priestorov bol uznaný ako pohľadávka proti podstate a táto bola zaradená do príslušnej súpisovej zložky majetku úpadcu. Správca konkurznej podstaty doručený návrh nájomnej zmluvy neodmietol, s návrhom nájomnej zmluvy súhlasil a dňa 03.05.2012 poslal konateľovi žalobcu T. W. e-mailovú správu, že nájomnú zmluvu pri spoločnom stretnutí podpíše. Následne správca niekoľkokrát buď odložil dohodnuté stretnutie alebo sa na dohodnuté stretnutie nedostavil alebo odložil podpísanie zmluvy na iný termín. Napriek tomu správca pokračoval v užívaní nebytových priestorov v dohodnutom rozsahu, a to za účelom skladovania a predaja hnuteľných vecí úpadcu. Písomné vyhotovenie nájomnej zmluvy správca nepodpísal. Užívanie nebytových priestorov trvalo aj ku dňu podania žaloby, pričom správca neposkytol žalobcovi za užívanie priestorov žiadnu úhradu. Listom právneho zástupcu žalobcu zo dňa 17.08.2012 požiadal žalobca správcu, aby pohľadávku uznal ako pohľadávku proti podstate a zaradil ju do evidencie pohľadávok konkurznej podstaty úpadcu. Správca pri osobnom stretnutí, a taktiež pri telefonickom kontakte, ubezpečoval žalobcu, že jeho pohľadávku eviduje ako pohľadávku proti podstate. Listom právneho zástupcu žalobcu zo dňa 07.02.2013 požiadal žalobca správcu o zaslanie výpisu z evidencie pohľadávok proti podstate. Správca na uvedené výzvy písomne nereagoval. Žalobca uviedol, že je vlastníkom viacerých nehnuteľností (pozemkov a stavieb), nachádzajúcich sa v jeho areáli na ul. I. F.. X v F.. Tieto nehnuteľnosti, resp. nebytové priestory, nachádzajúce sa v nehnuteľnostiach, žalobca tak v minulosti ako aj v súčasnej dobe, prenajíma rôznym nájomcom. Úhrada za užívanie priestorov, ktorú žalobca požadoval a požaduje od správcu, bola v obdobnej výške, v akej platili úhrady iní užívatelia za porovnateľné priestory. Požadovaná výška úhrady bola uvedená už v návrhu nájomnej zmluvy, ktorý bol správcovi zaslaný dňa 04.06.2012 (40,- Eur bez DPH, 48,- Eur s DPH za 1 m2/rok). Správca bol teda s výškou úhrady za užívanie priestorov oboznámený a priestory za takýchto podmienok naďalej vedome užíval. Za obdobie od 10.02.2011 ku dňu podania žaloby (30.06.2015), t.j. za 324 dní roku 2011, za roky 2012,2013, 2014 a 1. polrok roku 2015 mal správca zaplatiť žalobcovi za užívanie nebytových priestorov o výmere 300 m2 pri sadzbe 48,- Eur/m2/rok celkovú sumu 63.182,- Eur. Právnym dôvodom uplatňovanej pohľadávky je právo žalobcu na zaplatenie peňažnej náhrady podľa § 458 ods. 1 Obč. zák. za vzniknuté bezdôvodné obohatenie podľa § 451 Obč. zák., ktoré žalovaný získal plnením žalobcu z neplatného právneho úkonu - nájomnej zmluvy tým, že žalovaný nezaplatil odplatu za užívanie nebytových priestorov vo vlastníctve žalobcu. K žalobe žalobca pripojil listy zo dňa 04.06.2012, 17.08.2012,07.02.2013, návrh nájomnej zmluvy, emaily zo dňa 03.05.2012, nájomné zmluvy č. 10/2010 zo dňa 30.03.2010, č. 11/2011 zo dňa 01.02.2011. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, na pojednávania dňa 16.03.2016 a 19.08.2016 sa nedostavil, hoci doručenie predvolania mal riadne a včas vykázané, preto súd prvej inštancie spor prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Z dokazovania vykonaného oboznámením sa so žalobou, s listami zo dňa 04.06.2012, 17.08.2012, 07.02.2013, vrátane poštových podacích lístkov, s návrhom nájomnej zmluvy, s e-mailami zo dňa 03.05.2012, s nájomnými zmluvami č. 10/2010 zo dňa 30.03.2010, č. 11/2011 zo dňa 01.02.2011, s cenovou ponukou I., s.r.o. z internetu, so žiadosťou žalovaného o udelenie súhlasu a záväzného pokynu na speňaženie, s nákresom miesta samého a s výpisom z LV č. XXXXX, k.ú. F. zo dňa 19.08.2016, súd prvej inštancie zistil, že listom zo dňa 04.06.2012 si žalobca uplatnil u žalovaného v konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 28K/71/2010-198 zo dňa 03.02.2011 na majetok úpadcu SALAMANDER SLOVAKIA, s.r.o. v konkurze, so sídlom Cesta poľnohospodárov č. 8, Prievidza, IČO 36 837 679, pohľadávku proti podstate titulom vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním nebytových priestorov, nachádzajúcich sa v F., I. F.. X, a to výrobná hala bez súpisného čísla, postavená na parc. č. XXXX/X o výmere 300 m2, v období od 10.02.2011 až do skončenia užívania nehnuteľnosti, v sume 48,- Eur s DPH / m2/ rok. E-mailom zo dňa 03.05.2012 oznámil žalovaný žalobcovi, že predmetnú pohľadávku si žalobca musí prihlásiť ako pohľadávku proti podstate a zároveň žiadal o oznámenie termínu pre podpis zmluvy. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci vychádzal z ust. § 87 ods. 2, ods. 7, ods. 8 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoKR) a z ust. § 451 ods. 2 a § 456 Obč. zák. a na základe zisteného skutkového stavu a po právnom posúdení veci určil, že pohľadávka žalobcu v sume 63.182,- Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním nebytových priestorov, nachádzajúcich sa
v F., I., a to výrobná hala bez súpisného čísla, postavená na parc. č. XXXX/X o výmere 300 m2, v období od 10.02.2011 do 30.06.2015, je v konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 28K/71/2010-198 zo dňa 03.02.2011 na majetok úpadcu SALAMANDER SLOVAKIA, s.r.o. v konkurze, so sídlom Cesta poľnohospodárov č. 8, Prievidza, IČO 36 837 679, pohľadávkou proti podstate v zmysle § 87 ods. 2 pís. e) ZoKR. Zdôraznil, že žalovaný sa k žalobe, ani k uplatneniu žalovanej pohľadávky v predmetom konkurze ako pohľadávky proti podstate nevyjadril, na listy žalobcu zo dňa 04.06.2012, 17.08.2012 a 07.02.2013 nereagoval, preto konštatoval, že pri podaní žaloby bola dodržaná lehota na jej podanie v zmysle § 87 ods. 7 ZoKR. Uviedol, že žalovaný v konaní nespochybnil tvrdenia žalobcu o tom, že predmetné nehnuteľnosti žalobcu úpadca od 10.02.2011 so súhlasom správcu, bez právneho dôvodu, naďalej užíval, nenamietal tiež žalobcom uplatnenú výšku bezdôvodného obohatenia 48,- Eur/ m2/rok. Naproti tomu žalobca v konaní preukázal vlastníctvo predmetných nehnuteľností výpisom z LV č. XXXXX, k.ú. F. zo dňa 19.08.2016 a vzhľadom k tomu v zmysle § 456 Obč. zák. žalobcovi vznikol voči úpadcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 63 182,- Eur, vzniknutého užívaním nebytových priestorov, nachádzajúcich sa v F., I. F.. X, a to výrobná hala bez súpisného čísla, postavená na parc. č. XXXX/X o výmere 300 m2, v období od 10.02.2011 do 30.06.2015. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcu zaviaže k povinnosti nahradiť mu trovy konania. Uviedol, že on so žalobcom uzatvoril podľa § 516 a nasl. Obch. zák. zmluvu o uložení veci, čo vyplýva aj z vyjadrení žalobcu, že žalobca a žalovaný sa dohodli, že žalobca bude pre žalovaného dočasne a bezodplatne opatrovať vec, ktorú má u seba v súvislosti s obchodným stykom s uložiteľom. Žalovaný poukázal na obsah žaloby, v ktorej je vyslovene uvedené, že správca po prevzatí veci úpadcu požiadal žalobcu o poskytnutie nebytových priestorov, ktorými boli hnuteľné veci uskladnené za účelom ďalšieho skladovania a medzi správcom a žalobcom došlo k dohode, že hnuteľné veci úpadcu patriace do konkurznej podstaty ponechá správca v nebytových priestoroch žalobcu. Je teda zrejmé, že žalobca so žalovaným uzatvorili zmluvu o uložení veci až do času, kým neuzatvoria zmluvu o nájme nebytových priestorov. To je zároveň logické vysvetlenie, prečo žalobca predložil zmluvu o nájme nebytových priestorov s takým časovým odstupom od ústneho dojednania a uloženia veci. Keďže zmluva o nájme nebytových priestorov musí mať písomnú formu, žalobca musel vedieť, že takáto zmluva nebola uzavretá, ale bola uzavretá zmluva o uloženie veci, pričom žalobca nemal v predmete podnikania opatrovanie veci. Nakoľko žalobca a žalovaný sa na odplate za uloženie veci nedohodli, s poukazom na ust. § 516 ods. 2 Obch. zák. bol vzťah zo zmluvy o uloženie veci bezodplatným. Táto bezodplatná zmluva o uložení veci mala platiť do času, kým nedôjde k uzavretiu zmluvy o nájme nebytových priestorov. Pretože snahy o uzavretie zmluvy o nájme nebytových priestorov zlyhali, medzi ním a žalobcom stále trvá záväzkový vzťah zo zmluvy o uložení veci a záver prvoinštančného súdu o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného je preto nesprávny. Žalovaný ďalej z opatrnosti poukázal aj na skutočnosť, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebola preukázaná výška bezdôvodného obohatenia, lebo tvrdenie žalobcu o tom, že suma 48 Eur za m2 s DPH zodpovedá výške, v akej platili úhrady iní užívatelia za porovnateľné priestory, nebolo v konaní preukázané. V tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný ďalej poukázal na to, že podľa jeho názoru nebola dodržaná lehota na podanie žaloby zo strany žalobcu, ktorou sa domáha určenia pohľadávky vo výške 63.182 Eur ako pohľadávky proti podstate. Zdôraznil, že takáto pohľadávka nevznikla, nie je pohľadávkou proti podstate a preto by nemala byť zapísaná v zozname pohľadávok proti podstate. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu predovšetkým zdôraznil, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len za splnenia podmienok stanovených v § 366 CSP. Poukázal na to, že on sa podanou žalobou, ktorá bola žalovanému riadne doručená, domáhal určenia pohľadávky proti podstate z právneho titulu vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním nebytových priestorov. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie skutkové tvrdenia žalobcu nijako nepoprel ani neuviedol žiadne vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o existencii záväzkového vzťahu medzi nimi zo zmluvy o uložení veci a poukázal na to, že takéto tvrdenie žalovaného nemá ani logické odôvodnenie, ani oporu vo vykonanom dokazovaní. Poukázal na to, že z ust. § 516 Obch. zák. vyplýva,
že o zmluvu o uložení veci ide vtedy, keď sa na základe predchádzajúceho obchodného styku opatrovateľ zaviaže opatrovať u seba vec, ktorú mu uložiteľ odovzdá. Žalobca a žalovaný však v predchádzajúcom období neboli v žiadnom obchodom kontrakte, žalovaný mu žiadne veci neodovzdal, on sa pre neho nezaviazal veci opatrovať, ani ich nemá u seba. Medzi ním a žalovaným došlo k dohode, na základe ktorej on poskytol žalovanému nebytové priestory s účelom užívania - sklad na uskladnenie strojov a iných vecí v majetku úpadcu, pričom obdobnú zmluvu mal pred vyhlásením konkurzu uzavretú aj s úpadcom ako nájomcom nebytových priestorov. Rovnakým spôsobom poskytuje vo svojom areáli do užívania nebytové priestory aj iným nájomcom, čo bolo preukázané predložením niekoľkých nájomných zmlúv. Žalovaný výlučne sám využíval aj využíva nebytové priestory o výmere 300 m2 na skladovanie veci úpadcu, preto rozhodne nejde o opatrovanie a uloženie veci u neho, žalobcu. Žalobca ďalej poukázal na ust. § 4 ods. 1 živnostenského zákona, v zmysle ktorého prenájom nehnuteľností bytových a nebytových priestorov je živnosťou len vtedy, ak sa popri prenájme poskytujú aj iné než základné služby spojené s prenájmom, a z tohto dôvodu nie je na prenájom nebytových priestorov potrebné živnostenské oprávnenie a nezapisuje sa do obchodného registra, čo ale neznamená, že prenájom nebytových priestorov nie je predmetom podnikania prenajímateľa. Oporu vo vykonanom dokazovaní nemá ani tvrdenie žalovaného o neunesení dôkazného bremena o výške bezdôvodného obohatenia, lebo v konaní pred súdom prvej inštancie boli predložené písomné nájomné zmluvy a cenové ponuky na prenájom obchodných priestorov v danej lokalite. Z uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu prvej inštancie dňa 16.01.2017 uviedol, že žalobca a úpadca boli v bežnom obchodnom styku ešte pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu, lebo pred vyhlásením konkurzu užíval úpadca nebytové priestory žalobcu na základe nájomnej zmluvy, a to za účelom umiestnenia svojej prevádzky a vykonávanie obchodnej činnosti v rámci bežného obchodného styku. Žalovaný poukázal na to, že slovenský právny poriadok vyslovene nedefinuje pojem bežný obchodný styk avšak z rozhodovacej činnosti súdov je zrejmé, že pojem bežný obchodný styk je širší pojem ako predmet podnikania. Keďže úpadca prenajímal od žalobcu nebytové priestory za účelom umiestnenia prevádzky, takáto činnosť napĺňala pojem bežného obchodného styku medzi nimi pred vyhlásením konkurzu. Žalobca vo svojom vyjadrení k jeho odvolaniu uviedol, že na prenajímanie nebytových priestorov nie je potrebné živnostenské oprávnenie. Z ust. § 516 ods. 2 Obch. zák. však vyplýva, že ak v zmluve nie je uvedené, či sa má vec opatrovať za odplatu alebo bezplatne a opatrovanie veci nie je predmetom podnikania opatrovateľa, platí, že strany uzavreli zmluvu o uložení veci. Ak teda zákonodarca v ust. § 516 Obch. zák. výslovne použil pojem „predmetom podnikania“ a žalobca v tom čase nevykonával živnosť prenájom nehnuteľnosti v zmysle živnostenského zákona, nie je možné považovať uvedenú činnosť žalobcu za predmet podnikania, z čoho je zrejmé, že žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o uložení veci v zmysle § 516 ods. 2 Obch. zák. Žalovaný ďalej poukázal na ust. § 366 písm. c) CSP, v zmysle ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný bol názoru, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebola preukázaná výška bezdôvodného obohatenia tak ako to predpokladá ust. § 458 Obč. zák. Tvrdenie žalobcu, že suma 48 Eur za m2 s DPH zodpovedá výške, v akej platili úhrady iní užívatelia za porovnateľné priestory, nebolo v konaní nijako preukázané, takže žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca nepreukázal výšku bezdôvodného obohatenia v žalovanej výške, preto suma 63.182 Eur uvedená vo výroku rozsudku je nesprávna. Žalovaný naďalej trval na tom, že so žalobcom nikdy neuzavrel zmluvu o nájme nebytových priestorov v písomnej forme a preto výpočet bezdôvodného obohatenia zo sumy uvedenej v návrhu zmluvy je prekonanie irelevantný. Súd prvej inštancie bol i napriek jeho procesnej pasivite vyššie uvedené skutočnosti povinný skúmať, pretože dôkazné bremeno o preukázaní škody je na strane žalobcu. Pokiaľ žalobca nepreukáže spoľahlivú výšku škody, súd mu nemôže nárok uznať. Tým, že súd uznal právo žalobcu napriek nedostatočnému preukázaniu tvrdeného nároku, došlo k vade konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 366 CSP a zakladá tak dôvod odvolania. Žalovaný trval na svojom odvolacom návrhu.
5. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.).
6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.
7. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
8. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 380 CSP v rozsahu podaného odvolania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v zmysle ods. 2 citovaného ustanovenia sa stotožnil v celom rozsahu s jeho odôvodnením. O odvolaní žalobcu rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože vo veci nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem. V odvolacom konaní postupoval v zmysle § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s ust. § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase začatia konania na prvoinštančnom súde aj podľa príslušných ustanovení O.s.p.
9. Z úradnej povinnosti, vychádzajúc z ust. § 380 ods. 2 CSP, odvolací súd skúmal, či konanie pred súdom prvej inštancie nebolo zaťažené vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Preskúmaním procesného postupu prvoinštančného súdu predchádzajúceho rozhodnutia vo veci odvolací súd nezistil procesné vady zakladajúce dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a), b) CSP.
10. Preskúmaním napadnutého rozsudku vo veci samej a konania mu predchádzajúceho odvolací súd dospel k názoru, že súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver o tom, že v danom prípade bola dodržaná lehota na podanie predmetnej žaloby s poukazom na ust. § 87 ods. 7, 8 ZoKR, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný nereagoval na listy žalobcu zo dňa 04.06.2012, 17.08.2012 a 07.02.2013, v ktorých žalobca žalovaného ako správcu konkurznej podstaty žiadal, aby jeho nárok na nájomné za užívanie nebytových priestorov uznal ako pohľadávku proti podstate, aby ju zaradil do evidencie pohľadávok konkurznej podstaty úpadcu a aby mu zaslal výpis z evidencie pohľadávok proti podstate.
11. Je nepochybné, že žalovaný sa k uplatneniu žalovanej pohľadávky v predmetnom konkurze ako pohľadávky proti podstate nevyjadril a nevyjadril sa ani k žalobe, ktorá mu bola riadne doručená spolu s poučením o procesných právach a povinnostiach v zmysle príslušných ustanovení O.s.p. v tom čase platného a účinného spolu s predvolaním na pojednávanie. Žalovaný sa nezúčastnil ani pojednávaní na súde prvej inštancie konaných v dňoch 16.03.2016 a 19.08.2016, kde mal rovnako možnosť k veci sa vyjadriť, vznášať námietky a produkovať dôkazy.
12. Žalovaný dôvody svojho odvolania založil na tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní argumentoval tým, že medzi ním a žalobcom bola uzatvorená bezodplatná zmluva o uložení veci a že žalobca nepredložil relevantné dôkazy o výške údajného bezdôvodného obohatenia.
13. Z ust. § 366 CSP vyplýva, že prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Táto koncepcia odvolacieho konania vychádza zo systému neúplnej apelácie, čo znamená, že použitie prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku v odvolacom konaní, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené.
14. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaný ako strana sporu mal v priebehu konania na súde prvej inštancie niekoľkokrát možnosť spochybniť a namietnuť tvrdenia žalobcu o užívaní nehnuteľností
patriacich žalobcovi bez právneho dôvodu a spochybniť a namietnuť aj uplatnenú výšku bezdôvodného obohatenia, avšak takto nepostupoval a prvýkrát namietol dôvod a výšku uplatneného nároku až v odvolacom konaní. Z uvedeného dôvodu, s prihliadnutím na ust. § 366 CSP, odvolací súd na tvrdenia žalovaného týkajúce sa údajného uzatvorenia zmluvy o uložení veci a na jeho námietky o nepreukázaní výšky bezdôvodného obohatenia nemohol prihliadnuť.
15. Súd prvej inštancie dospel k záveru o vzniku nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 456 Obč. zák. voči úpadcovi na základe riadneho vykonaného dokazovania, keď mal z listinných dôkazov preukázané vlastníctvo predmetných nehnuteľností, ako aj skutočnosť, že úpadca so súhlasom správcu, teda žalovaného, tieto nehnuteľnosti užíval, a tiež mal preukázanú aj obvyklú výšku úhrady za užívanie nebytových priestorov, a to z predložených nájomných zmlúv a cenovej ponuky. Právny záver prvoinštančného súdu o tom, že žalovaná pohľadávka je pohľadávkou proti podstate v zmysle ust. § 87 ods. 2 písm. e) ZoKR, má oporu v zistenom skutkovom stave veci a v správnej aplikácii právnych predpisov. Odvolací súd nezistil, že by v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo by zakladalo prípustnosť použitia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany zo strany žalovaného v odvolacom konaní, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie.
16. Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
17. O nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobca, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, má nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.
18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).