Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_0Er-586-1997.pdf
PDF · 72.02 KB
Case nature
Area
Subarea
0Er/586/1997
Uznesenie
Okresný súd Žiar nad Hronom vo veci exekúcie oprávneného: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica, so sídlom A.T.Sytnianskeho 1180, 969 01 Banská Štiavnica, IČO: 37 949 624, proti povinnému: T. W., B.. XX.XX.XXXX, T.. S. XXX/X, XXX XX Ž. B. V., na vymoženie pohľadávky v sume 38,83 Eur (1289 Sk) s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Miroslavom Pallerom, so sídlom Exekútorského úradu Jesenského 61, 965 01 Žiar nad Hronom, pod spis. zn. EX 501/1997, takto
rozhodol:
I. Súd exekúciu vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú a z a s t a v u j e j u .
II. Súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Poverením č. 5613 000065 * zo dňa 16. júna 1997 Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora Máriu Bugárovú, ktorá viedla predmetnú exekúciu pod sp. zn. EX 501/1997.
2. Podaním, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 23. marca 2016, súdny exekútor požiadal na návrh oprávneného o zastavenie exekúcie, nakoľko na základe zisťovania majetku povinného bolo počas exekučného konania zistené, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Zároveň si uplatnil trovy exekúcie, predložil ich vyúčtovanie a exekučný spis EX 201/1997.
3. Podľa § 235 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
4. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 08. novembra 1999 exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
5. Podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku v znení účinnom do 08. novembra 1999, súd exekúciu zastaví, ak zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.
6. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 08. novembra 1999, súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
7. Inými dôvodmi na zastavenie exekúcie pre jej neprípustnosť môžu byť rozmanité dôvody, ktoré nie sú upravené inými ustanoveniami v § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Skutočnosť, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie je jedným z dôvodov neprípustnosti exekúcie.
8. Nakoľko okresný súd v konaní zistil neodstrániteľnú prekážku konania, pre ktorú nie je možné v konaní pokračovať a exekúciu vykonať, vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
9. Súdny exekútor si uplatnil od oprávneného trovy exekúcie spolu v sume 151,61 Eur.
10. Podľa § 196 Exekučného poriadku /v znení účinnom do 31. 08. 2005/ za výkon exekučnej činnosti patrí súdnemu exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
11. Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku /v znení účinnom do 08.11.1999/ náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
12. Podľa § 200 ods. 1 vety prvej Exekučného poriadku /v znení účinnom do 31. 08. 2005/ trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
13. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku /v znení účinnom do 31. 01. 2002/ ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
14. Exekučný poriadok bol od svojho prijatia viackrát novelizovaný. V jedenástej časti v prechodných a záverečných ustanoveniach zakotvuje, podľa ktorého zákona sa má postupovať v súvislosti s účinnosťou jednotlivých noviel zákona. Tieto prechodné ustanovenia s výnimkou ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku definujú, že konanie začaté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa dokončia už podľa novej právnej úpravy. Znamená to, že ak aj exekúcia začala pred účinnosťou novely Exekučného poriadku, v exekučnom konaní sa už postupuje podľa novelizovaného právneho predpisu, pokiaľ prechodné ustanovenia neustanovujú niečo iné. Práve ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku je výnimkou z tejto zásady, pretože výslovne vylučuje použitie novelizovaného zákona účinného od 1. februára 2002 na konanie začaté pred 1. februárom 2002. Ak sa teda táto predmetná exekúcia začala pred 1. februárom 2002, čo sa aj začala (Návrh na vykonanie exekúcie bol oprávneným doručený Exekútorskému úradu dňa 11.06.1997) posudzuje sa a dokončí sa podľa predpisov platných do 1. februára 2002.
15. Z vyššie citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že trovy exekúcie má povinnosť exekútorovi uhradiť povinný a len vo výnimočných prípadoch (§ 203 Exekučného poriadku) bude mať túto povinnosť oprávnený. Keďže v priebehu exekúcie bolo zistené, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, súdny exekútor požiadal, aby bol na úhradu trov zaviazaný oprávnený. Vyššie citované ustanovenie § 203 Exekučného poriadku /v znení účinnom do 31. januára 2002/ uvádza, že súd môže uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutných trov exekúcie, ak dôjde k zastaveniu exekúcie. Okresný súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie. Okresný súd má za to, že v danom prípade oprávnený nemohol predvídať dôvod zastavenia ani pri náležitej opatrnosti. Za podmienky pridŕžania sa zákonného ust. § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2002 má okresný súd za to, že samotná skutočnosť, že povinný je nemajetný a nemožno mu preto uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie, nemôže mať za následok uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému, nakoľko túto skutočnosť nie je možné subsumovať pod ustanovenie § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2002, ktoré vymedzuje podmienky, za ktorých možno uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie oprávnenému. Novela Exekučného poriadku síce zaviedla do ust. § 203 druhý odsek, podľa ktorého trovy exekúcie pri nemajetnosti povinného znáša oprávnený, toto ustanovenie však pre danú exekúcie nie je možné použiť, nakoľko exekučné konanie začalo pred 1. februárom 2002 a je nutné postupovať podľa právnej úpravy platnej do 31. januára 2002. Okresný súd má za to, že ustanovenie § 203 Exekučného poriadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie /viď. uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 41 CoE 340/2011/.
16. Samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným
postavením vo výkone funkcie /III ÚS 351/2007-11/. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej len „ústava“, je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t.j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch, pričom v posudzovanom prípade to je Exekučný poriadok /IV ÚS 236/08-12/.
17. Vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd o náhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
18. Pri rozhodovaní súd aplikoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 659/2007 Z. z., podľa ktorého peňažné sumy v slovenskej mene uvedené v rozhodnutí (aj prevzaté do tohto rozhodnutia) sa odo dňa zavedenia eura, t.j. od 01. 01. 2009, považujú za peňažné sumy v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro.
Poučenie:
Proti uzneseniu súdu vydanému súdnym úradníkom je prípustná sťažnosť v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal. Sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná. V sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému uzneseniu smeruje, v čom sa postup alebo uznesenie súdu považuje za nesprávne a čoho sa sťažovateľ domáha. Rozsah, v akom sa uznesenie napáda, môže sťažovateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie sťažnosti. V sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.