Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/30/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a členov senátu JUDr. Janky Klčovej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného J. F., nar. X.X.XXXX, pre prečin všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného J. F. a poškodených W. F., Y. D. a Ing. X. J. proti rozsudku Okresného súdu Trnava sp.zn. 30T/45/2015 zo dňa 7. decembra 2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 20. marca 2018 v Trnave, takto

rozhodol:

Podľa § 319 Tr.por. odvolanie obžalovaného J. F., nar. X.X.XXXX, z a m i e t a .

Podľa § 319 Tr.por. odvolanie poškodených W. F., nar.: XX.XX.XXXX, Y. D., nar.: XX.X.XXXX, a Ing. X. J., nar.: X.X.XXXX, z a m i e t a .

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Trnava sp.zn. 30T/45/2015 zo dňa 7. decembra 2016 bol obžalovaný uznaný za vinného z prečinu všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 06.06.2014 v čase asi o 15:55 hod. na diaľnici D1 na 72,938 km v smere od Piešťan na Trnavu, ako vodič autobusu zn. MAN 13, ev. č.: TT-651DI v dôsledku nedostatočnej pozornosti pri vedení vozidla v uvedenom úseku zišiel s autobusom mimo diaľnice na trávnatú plochu, na ktorej prišlo k prevráteniu autobusu na pravú stranu a jeho pádu na nižšie položené pole, čím svojím konaním porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom na následky spôsobených zranení v dôsledku znemožnenia dýchacích pohybov po pritlačení tela a ďalších zranení utrpených pri dopravnej nehode na mieste nehody podľahli - M. Q., nar.: XX.XX.XXXX, bytom M., J. X. č. XX/XXX, - Q. F. nar.: XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, - R. J., nar.: XX.XX.XXXX, bytom W., J. č. X, - R. D., nar.:. XX.XX.XXXX, bytom W., J. D. č. XXXX/XX, a ďalší nižšie uvedení poškodení utrpeli pri dopravnej nehode nasledovné zranenia: - S. U., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom X. Q. D. č. XXX utrpela podvrtnutie krčnej chrbtice, otras mozgu, pomliaždenie bedrovej chrbtice a pomliaždenie prednej brušnej steny s dobou liečenia 3 týždňov, - Mgr. W. U., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom T. č. XX utrpela otras mozgu, zlomeninu 3., 7., 9. až 12. rebra vpravo, voľný vzduch v hrudníku (pneumothorax) vpravo, zlomeninu bočných výbežkov 1. až 3. bedrového stavca vpravo s dobou liečenia viac ako 6 týždňov, - W. X., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom J. č. XXX utrpela zlomeninu tela 7. krčného stavca, pomliaždenie hlavy v čelovej oblasti, tržnú ranu v temennej oblasti hlavy vpravo, podvrtnutie hrudnej a bedrovej chrbtice a pomliaždenie krížovej kosti s dobou liečenia 2 mesiacov, - J. N., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom W., H. U. č. XX, utrpel otras mozgu, zlomeninu 3. a 5. bedrového stavca, pomliaždenie pľúc obojstranne, voľný vzduch v hrudníku (pneumothorax) vpravo, zlomeninu kľúčnej kosti vpravo, vykĺbenie kľúčnej kosti v kľúčno - hrudnom kĺbe vľavo, zlomeninu 7. rebra vpravo, zlomeninu predlaktia vpravo, devastačnú tržnú ranu v bedrovo- krížovej oblasti vpravo, reznú ranu na dolnej čeľusti vľavo, reznú ranu ramena vľavo, viacpočetné rezné

rany na hrudníku vľavo, reznú ranu stehna vľavo, reznú ranu na chrbte vpravo a cudzie teleso (sklo) v nose vpravo s dobou liečenia 3 mesiacov, - H. H., nar.: XX.XX.XXXX trvalo bytom Y., ul. X. č. XX, utrpela pomliaždenie hlavy v spánkovej oblasti vľavo, pomliaždenie a odreninu predkolenia vľavo a zlomeninu lopatkového konca kľúčnej kosti vľavo s dobou liečenia 3 týždňov, - Q. R., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom W., T. T. č. XX utrpela viacpočetné tržné rany v bedrovej oblasti a viacpočetné tržné rany sedacej oblasti s dobou liečenia 3 týždňov, - W. E., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom W., H. č. XX utrpel pomliaždenie hlavy a bedrovej oblasti a pomliaždenie a odreninu ramena vľavo s dobou liečenia 7 dní, - T. Y., nar.: XX.XX.XXXX trvale bytom W., F. č. XX utrpela pomliaždenie hrudníka s dobou liečenia 7 dní, - Q. D., nar.: XX.XX.XXXX trvale bytom O., R. č. X utrpela podvrtnutie krčnej chrbtice, pomliaždenie hlavy v čelovej oblasti vpravo, pomliaždenie hrudníka, pomliaždenie lopatky vpravo, pomliaždenie a odreninu stehna vpravo s dobou liečenia 3 týždňov, - W. X., nar.: XX.XX.XXXX trvale bytom W., F. XX utrpela pomliaždenie hlavy a tváre, podvrtnutie krčnej chrbtice, pomliaždenie hrudníka vpravo, pomliaždenie ramena vpravo, pomliaždenie lakťa vpravo a tržnú ranu lakťa vpravo s dobou liečenia 2 týždňov, - Q. Q., nar.: XX.XX.XXXX trvale bytom W., J. Y. č. XX utrpela pomliaždenie hlavy v čelovej oblasti vpravo, zlomeninu nosa, tržnú ranu obočia vpravo, tržnú ranu nosa, pomliaždenie ramena vpravo a pomliaždenie bedrového kĺbu vpravo s dobou liečenia 3 týždňov, - U. J., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom W. č. XX utrpela tržné rany v sedacej oblasti vpravo, tržnú ranu bedrového kĺbu vpravo a pomliaždenie a odreninu päty vpravo s dobou liečenia 10 dní, - T. T., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom W., S. č. X utrpela pomliaždenie a odreninu bočnej bedrovej oblasti vpravo s dobou liečenia 7 dní, - Y. F., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom T. č. X utrpela pomliaždenie brušnej steny, pomliaždenie bedrovej chrbtice, pomliaždenie tváre v oblasti líca vpravo a pomliaždenie panvy vpravo, s dobou liečenia 3 týždňov, - X. F., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom W., Y. č. XXXX/X utrpela pomliaždenie hlavy v čelovej oblasti, tržnú ranu vonkajšieho členka vpravo, pomliaždenie oboch pätových kostí a pomliaždenie a odreninu ramena vpravo, s dobou liečenia 10 dní, - N. X., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom U. č. XXX utrpela podvrtnutie krčnej chrbtice, pomliaždenie a odreninu sedacej časti vpravo a pomliaždenie oboch kolien, s dobou liečenia 7 dní, - W. J., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom Y., T. č. XX, utrpela pomliaždenie bedrovej oblasti a mnohopočetné rezné rany bedrovej a krížovej oblasti s dobou liečenia 7 dní, - H. R., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom W., Y. č. XX utrpel pomliaždenie a odreninu hlavy v čelovej oblasti, pomliaždenie lakťa vpravo, pomliaždenie zadnej steny hrudníka vpravo a pomliaždenie bedrovej oblasti vpravo s dobou liečenia 7 dní, - G. U., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom W., F. č. X utrpel pomliaždenie oboch lakťov, pomliaždenie zadnej steny hrudníka vľavo, pomliaždenie bedrovej oblasti vľavo a pomliaždenie palca na ruke vľavo s dobou liečenia 7 dní, - G. T., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom M., T. č. X utrpel tržnú ranu na hlave v spánkovej oblasti vpravo a pomliaždenie zadnej steny hrudníka vľavo s dobou liečenia 7 dní,

- Q. Y., nar.: XX.XX.XXXX trvale bytom W., R. č. XX utrpel pomliaždenie a odreniny hrudníka vzadu, pomliaždenie kolena vpravo a pomliaždenie brucha s dobou liečenia 7 dní, - J. E., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom W., J. XX utrpel podvrtnutie hrudnej chrbtice, pomliaždenie a odreniny hrudníka vzadu, tržnú ranu bedrovej oblasti vpravo a tržnú ranu ramena vpravo s dobou liečenia 10 dní, - J. A., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom F. K. č. XXX utrpela reznú ranu chrbta, mnohopočetné tržné rany na chrbte, tržnú ranu lakťa vpravo, pomliaždenie a odreniny na hrudníku vzadu a podvrtnutie krčnej chrbtice so svalovým kŕčom s dobou liečenia 3 týždňov, - Mgr. G. X., nar.: XX.XX.C., trvale bytom W., G. Y. č. XX utrpela pomliaždenie ramena vpravo, pomliaždenie oboch lakťov a pomliaždenie a odreninu predkolenia vpravo s dobou liečenia 7 dní.

Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanému podľa § 285 ods. 4, § 36 písm. j), § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona okresný súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona okresný súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 7 (sedem) rokov.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd poškodených: W. E., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom W., H. č. XXXX/XX; Q. R., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom W., T. T. č. XX; G. N., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom X. Q. D. č. XXX; Q. D., nar.: XX.XX.XXXX v R., bytom O., R. č. XXX/X; T. Y., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom W., F. č. XX; U. J., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom W. č. XX; G. T., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom M., T. č. XXX/X; G. U., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom W., F. č. XXXX/X; H. R., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom W., Y. č. XXX/XX; Q. Q., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom W., J. Y. č. XXXX/XX; W. X., nar.:

XX.XX.XXXX v W., bytom W., F. č. XXXX/XX; N. X., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom U. č. XXX; T. T., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom W., S. č. XXX/X; H. H., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom Y., X. č. XX; Q. Y., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom W., R. č. XX; J. E., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom W., J. č. XXXX/XX; X. F., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom W., Y. č. XXXX/X; W. J., nar.: XX.XX.XXXX v W., Y., T. č. XXX/XX; Y. F., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom T. č. X; J.. W. U., nar.: XX.XX.XXXX v Y., bytom T. č. XX; S. U., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom X. nad D. č. XXX; J. A., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom F. K. č. XXX; J. N., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom W., J. U. č. XXXX/XX; W. X., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom J. č. XXX; Ing. X. J., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom W., J. č. XXXX/X; W. F., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom W. č. XXX; J. Q., nar.: XX.XX.XXXX v W., bytom M., J. X. č. XXX/XX; Y. D., nar.: XX.XX.XXXX v Y., bytom W., J. D. č. XXXX/XX; Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava

- mestská časť Petržalka, IČO: 35 937 874; DÔVERA zdravotná poisťovňa, a.s. so sídlom Einsteinova č. 25, 851 01 Bratislava, IČO: 35 942 436; Union zdravotná poisťovňa, a.s. so sídlom Bajkalská č. 29/ A, 821 08 Bratislava, IČO: 36 284 831; Sociálna poisťovňa so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava 1, IČO: 30 807 484 s ich nárokmi na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 2037-2057.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že základnou otázkou bolo zistiť príčinu dopravnej nehody autobusu. Za takéto príčiny nehody pritom prichádzali do úvahy nasledovné faktory: technický stav autobusu, technický stav vozovky, počasie, ostatní účastníci cestnej premávky resp. prekážka na vozovke, okolnosti na strane obžalovaného ako vodiča autobusu.

Okresný súd sa stotožnil so závermi Znaleckého posudku č. 7/2015 zo dňa 16.01.2015 vypracovaného znaleckou organizáciou EXPERT GROUP, k.s. so sídlom Kominárska č. 2, 4, 831 04 Bratislava, IČO: 44 082 771, Znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru, odboru kriminalistickej identifikácie č. ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2014-8909 zo dňa 15.07.2014 (čl. 1351-1355) a výpoveďou znalca Ing. Rastislava Jurinu na hlavnom pojednávaní dňa 14.09.2016, z ktorých je zrejmé, že príčinou dopravnej nehody nemohol byť technický stav autobusu. Znalecký posudok znaleckej organizácie EXPERT GROUP, k.s. dal zároveň odpoveď aj na otázku, či príčinou dopravnej nehody mohol byť technický stav vozovky, pričom odpoveď na túto otázku je negatívna, čo je zrejmé z odpovede znalca na otázku č. 1 ako aj výsluchu Ing. Rastislava Jurinu. V konečnom dôsledku tieto závery potvrdil aj samotný obžalovaný, ktorý vypovedal tak, že vozovka bola v dobrom stave, neboli na nej žiadne výtlky, štrk alebo vyjazdené koľaje (čl. 54). Z uvedeného okresný súd ustálil, že príčinou dopravnej nehody nemohol byť ani technický stav vozovky.

Okresný súd v súvislosti s počasím ako ďalším faktorom, ktorý mohol byť jedinou či jednou z príčin dopravnej nehody oboznámil aj obsah vyjadrenia Slovenského hydrometeorologického ústavu zo dňa 1.8.2014, ktorý obsahoval informáciu, že v relevantnom čase a mieste teplota vzduchu bola okolo 25,5 oC, vlhkosť vzduchu neprekračovala 35%, fúkal mierny severozápadný vietor s rýchlosťou do 14 km/h, 20% oblohy bolo pokrytej oblačnosťou, atmosférické zrážky ani hmly neboli zaznamenané na žiadnej okolitej meteorologickej stanici. Z uvedeného okresný súd vyvodil taký záver, že ani počasie v mieste dopravnej nehody na jej vznik a priebeh nemalo žiaden vplyv.

Okresný súd zistil z výsluchu obžalovaného, svedka Ing. J. U. a zo záznamu vyhotoveného kamerou na palubnej doske vo vozidle svedka Ing. J. U. prehratého na monitore v pojednávacej miestnosti v časti od 3 minúty a 52 sekundy do 4 minúty a 17 sekundy, že obžalovaného pri vedení autobusu žiaden iný účastník cestnej premávky neobmedzil a autobus na ceste nemal ani žiadnu inú prekážku, ktorá by mohla byť príčinou toho, že obžalovaný autobusom zišiel z diaľnice. Z uvedeného mal okresný súd za preukázané, že príčinou dopravnej nehody nebolo ani správanie iného účastníka cestnej premávky resp. prekážka na vozovke.

Okresný súd ďalej sústredil svoju pozornosť na okolnosti na strane obžalovaného ako vodiča.

Z výsluchu svedkyne MUDr. G. D. vyplynulo, že obžalovaný bol v relevantnom čase liečený na kolísavú hypertenziu a cukrovku, ale žiadna z týchto chorôb nebola chorobou, ktorá by mala byť príčinou, aby obžalovaný upadol do bezvedomia a ani neevidovala taký stav, že by obžalovaný stratil vedomie.

Zo znaleckého posudku č. 281/2014 zo dňa 15.11.2014 vypracovaného spoločnosťou forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o., IČO: 44 017 391, bolo zistené aj to, že vzhľadom k telesnej hmotnosti a konštatovanej obezite je možné uviesť aj možné poruchy dýchania ako možnú príčinu náhlej straty vedomia. Vzhľadom k okolnostiam prípadu však významne prichádza do úvahy aj mikrospánok vodiča ako možná príčina vzniku dopravnej nehody. Podľa informácie v spise o slnečnom počasí je možné, že v istom úseku diaľnice - po miesto nehody bol na svojom mieste vodiča priamo vystavený slnečnému osvitu. Toto však nie je pre vodičov autobusov výnimočná situácia. Nie je však možné vylúčiť, že táto okolnosť mohla spôsobiť nepohodu, únavu alebo zníženie pozornosti s navodením aj mikrospánku. Z odpovede na otázky uvedené v uznesení OR PZ Trnava ČVS: ORP-866/1-VYS- TT-2014 zo dňa 11.8.2014 vyplýva, že vo vzorke krvi bola dokázaná prítomnosť kofeínu v koncentráciách nepresahujúcich bežné dávky kofeínu. Koncentrácia etanolu v krvi bola stanovená na 0,00 g/kg (promile).

Z výsluchu svedka MUDr. Q. J., PhD., vyplýva, že kritickú hypoglykémiu a kritické zvýšenie krvného tlaku ako príčinu straty vedomia u obžalovaného vylučuje, malá, menej intenzívna ischemická príhoda mozgu by mohla v teoretickej rovine spôsobiť náhlu poruchu vedomia, avšak rovnako, ako aj v prípade krvácania do mozgu túto okolnosť nepovažoval za pravdepodobnú. Poruchu dýchania s možnosťou výskytu apnoe (zastavenie dýchania) ako okolnosti, ktorá by mohla vysvetliť náhlu stratu vedomia u obžalovaného posúdil ako vysoko nepravdepodobnú. Pokiaľ by však epizódu mikrospánku zažil počas dňa len jednu, táto by mohla nastať aj bez varovných príznakov resp. možnosť uvedomenia si príznakov by vlastne nebola, ak by sa to stalo iba raz izolovane.

Okresný súd poukázal na skutočnosť, že uvedenými dôkazmi bolo preukázané, že v danom prípade absentovali faktory (uvádzané znalcom), ktoré by podporovali či navodzovali mikrospánok (únava, zmeny režimu spánku a pod.) resp. pokiaľ také aj boli (slnečný osvit), tieto mikrospánok nespôsobili, nakoľko slnečný osvit obžalovaný sám popisoval, pričom o slnečnom osvite ako aj o iných okolnostiach (ako napr. jeho únava, sústredenosť, zdravotný stav, stav vozovky atď.) sa veľmi jasne a konkrétne vyjadroval vo väzbe na okamihy tesne pred nehodou. Ako môže mať mikrospánok ten, kto veľmi presne opisuje, čo sa dialo tesne pred nehodou, a teda si okolnosti nehody pamätá? Okresný súd teda vylúčil aj mikrospánok ako príčinu nehody.

Z vykonaného dokazovania k obrazovke / televíznemu monitoru na pravej strane od volantu v autobuse okresný súd ustálil, že obžalovaný o tejto obrazovke nehovoril pravdu, keď uvádzal, že sa na nej nedajú prehrávať CD médiá, a že túto používal len ako navigáciu. Obžalovaný nehovoril pravdu ani o spúšťaní filmov, keď v prvej výpovedi uvádzal, že spúšťanie filmov robil diaľkovým ovládaním a v druhej výpovedi uvádzal, že ovládanie rádia a televízorov sa v autobuse nachádzalo po pravej strane volantu, na palubnej doske, čiže týmto spôsobom ovládal prehrávanie filmov v autobuse.

Aj svedok J. F. potvrdil, že diaľkové ovládania od dvoch horných televízorov síce obžalovaný mal k dispozícii, ale nefungovali ani na jednom, pretože tam boli stále problémy s baterkami. Pravdu nehovoril ale ani svedok J. F., ktorý o obrazovke na pravej strane od volantu tvrdil, že ide o navigáciu, do ktorej sa „nahrávali“ mapy. Svedok nehovoril pravdu ani o zariadení, z ktorého sa mala púšťať projekcia do horných obrazoviek určených pre cestujúcich, pretože z fotografie umiestnenej na hornej časti čl. 706 je zrejmé, že fotografia zachytáva pohľad na celú prístrojovú dosku pred volantom, všetky ovládače zariadení autobusu sú zo sedu dosiahnuteľné rukou vodiča a súčasne nikde inde žiadne ďalšie zariadenie určené na projekciu do horných obrazoviek namontované nie je.

Otázkou teda bolo, prečo obžalovaný a svedok J. F. nehovorili pravdu? Odpoveďou môžu byť svedecké výpovede svedkov Mgr. G. X., X. F. a W. X., z ktorých vyplýva, že na predmetnej obrazovke/televíznom monitore bol spustený ten istý film, ako na horných obrazovkách (pozn.: určený pre cestujúcich), a že tento bol dokonca spustený aj tesne pred nehodou. Okresný súd pritom nemal dôvod pochybovať o pravdivosti výpovedí označených svedkýň a ani spochybňovať výpoveď znalca a skôr výpovede obžalovaného a svedka J. F. musí hodnotiť ako nevierohodné, keď sa v nich nachádzajú rozpory resp. tvrdenia, ktoré nie sú pravdivé. Navyše obžalovaný mal v autobuse po ľavej strane volantu riadnu GPS navigáciu, ktorú počas školského výletu aj používal, preto je málo pravdepodobné, že by televízny monitor mal využívať - ako sám uvádzal - ako ďalšiu navigáciu.

Zhrnúc všetky uvedené dôkazy potom okresný súd ustálil, že dopravná nehoda nebola spôsobená ani technickým stavom autobusu, ani technickým stavom vozovky, ani okolnosťami majúcimi pôvod v počasí, ani ostatnými účastníkmi cestnej premávky resp. prekážkou na vozovke, ani náhlou stratou vedomia z dôvodu zdravotného stavu obžalovaného a ani o jeho prípadným mikrospánkom a dopravná nehoda bola spôsobená výlučne ním samým, pretože sa plne nevenoval vedeniu autobusu. Alkohol resp. pitný režim ako faktory vplývajúce na vznik resp. priebeh dopravnej nehody v danom prípade nepôsobili.

Posúdenie konania obžalovaného prokuratúrou považoval okresný súd za správne. Obžalovaný svojím konaním spôsobil všeobecné nebezpečenstvo tým, že vydal žiakov E. H. F. v W. do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví tým, že spôsobil haváriu prostriedku hromadnej prepravy, pričom sa plne nevenoval vedeniu vozidla - autobusu, čím porušil dôležitú povinnosť uloženú mu zákonom o cestnej premávke a zároveň spôsobil smrť štyroch osôb - M. Q., Q. F., R. J. a R. D. a ťažkú ujmu na zdraví celkom trom osobám, a to Mgr. W. U., W. X. a J. N..

Okresný súd vykonal dokazovanie aj znaleckým posudkom č. 7/2015 zo dňa 16.01.2015 vypracovaného znaleckou organizáciou EXPERT GROUP, k.s. označenej ako „Kontrola bezpečnostných pásov“ (čl. 988, 989), pričom znalec pri výsluchu uviedol, že žiadna z týchto závad nevznikla počas nehodového deja. Z celkom 49-tich sedadiel v autobuse (ak nepočítame sedadlo vodiča) bolo až 12 sedadiel s pásmi, ktoré neboli funkčné! Okresný súd zároveň dodal, že na sedadle č. 40 sedela v čase nehody poškodená Q. F. a na sedadle č. 49 sedel v čase nehody poškodený J. N., ako to vyplýva z rozloženia sedadiel pasažierov (čl. 989) a súčasne umiestnenia cestujúcich v autobuse (čl. 1591), z čoho je zrejmé, že títo poškodení ani nemali možnosť bezpečnostný pás použiť, pretože v prípade poškodenej Q. F. by pri náraze došlo k jeho odisteniu a v prípade poškodeného J. N. bezpečnostný pás vôbec nebolo možné použiť.

Z dokazovania týkajúceho sa bezpečnostných pásov v autobuse vyplynuli tieto závery:

- v autobuse bolo každé sedadlo vybavené bezpečnostným pásom, z toho na sedadle č. 1, 2, 3, 4, 31 a 32 boli namontované tzv. trojbodové bezpečnostné pásy, ktorých diagonálna časť obopína trup a spodná časť oblasť panvy a na všetkých ostatných sedadlách pasažierov boli namontované tzv. brušné pásy, ktoré prechádzajú len cez prednú časť panvovej oblasti tela pasažiera,

- poškodení mali zákonom uloženú povinnosť použiť bezpečnostné pásy, avšak túto povinnosť si nesplnili,

- obžalovaný poškodených na použitie bezpečnostných pásov nevyzýval,

- v autobuse bolo nad prvou obrazovkou určenou pre cestujúcich veľkými písmenami napísané upozornenie „Pripútajte sa!“,

- z celkom 49-tich sedadiel v autobuse (bez sedadla vodiča) bolo až 12 sedadiel s pásmi, ktoré neboli funkčné,

- bezpečnostné pásy nemali významný vplyv na rozsah a vplyv utrpených zranení ani by sami o sebe nezabránili smrti, a to z toho dôvodu, že poškodená (pozn.: R. J.) sa nachádzala v epicentre deformačných zón autobusu a bola zakliesnená a privalená neúmernou hmotnosťou autobusu vo vzťahu k jej telu, čo by použitie bezpečnostných pásov nijako neovplyvnilo; použitie bezpečnostných pásov, rovnako ako v prípade ostatných poškodených, ktorí pri nehode zomreli, významne neovplyvnilo rozsah poranení, či následok smrti, pretože mechanizmus smrti (pozn.: M. Q.) poukazuje na proces dusenia sa valením či pritlačením deformovanými časťami autobusu; taktiež sa nedá jednoznačne povedať, či by prišlo k pritlačeniu tela menovanej (pozn.: R. D. a Q. F.), ak by bola pripútaná bezpečnostným pásom. Nedá sa ani vylúčiť, že ak by aj bola pripútaná, že by k pritlačeniu tela neprišlo.

Vo všeobecnosti je účinok bezpečnostného pásu najvyšší pri čelných nárazoch, t.j. v predozadnom smere, pri bočných nárazoch a prevráteniach vozidla tento účinok pásu významne klesá.

Poškodení boli povinní použiť bezpečnostné pásy, pričom túto povinnosť si nesplnili. Na strane druhej aj obžalovaný bol povinný informovať poškodených o potrebe používania bezpečnostných pásov vozidla počas prepravy, čo neurobil, pretože samotný nápis „Pripútajte sa prosím!“ nemožno považovať za verbálnu informáciu, ktorá by podľa nariadenia vlády č. 554/2006 Z. z. o povinnom používaní bezpečnostných pásov a detských zadržiavacích zariadení vo vozidlách určitých kategórií mala byť cestujúcim poskytnutá.

Dôvodom pre takýto výklad okresného súdu je tá skutočnosť, že samotní cestujúci (vo všeobecnosti) si takýto nápis všimnúť v autobuse nemusia a pokiaľ právna úprava nie je celkom jasná (v zmysle či

„verbálne“ znamená vyjadrenie slovne alebo vyjadrenie ústne), potom musí byť vykladaná na prospech tých, ktorým je určená.

Za poskytnutie verbálnej informácie v zmysle citovanej právnej úpravy preto okresný súd považoval ústne upozornenie cestujúcich zo strany vodiča (bezprostredne pred tým, ako po ich nastúpení zaháji jazdu), že vozidlo je vybavené bezpečnostnými pásmi a cestujúci sú povinní ich použiť.

Okresný súd ďalej konštatoval, že predmetný autobus nemal vôbec byť použitý v cestnej premávke, pretože takmer 1/4 jeho bezpečnostných pásov bola nefunkčná (pozn.: v cestnej premávke použitý nemal byť ani vtedy, keby bol nefunkčný hoci len aj jeden bezpečnostný pás!). Ak k uvedenému pridáme závery znalcov citované vyššie, z ktorých vyplýva, že použitie bezpečnostných pásov pri prevrátení autobusu nezohráva tak významnú úlohu ako v prípade nárazových poranení, potom ani samotné porušenie povinnosti poškodených použiť bezpečnostné pásy nemožno pričítať na ich ťarchu v tom zmysle, že by vinu obžalovaného táto okolnosť zmierňovala, čo však ale musí vzhľadom na porušenie povinnosti zo strany poškodených pásy použiť platiť aj opačne, teda nepoužitie bezpečnostných pásov zo strany poškodených na vinu obžalovaného a ani na výšku jeho trestu nemôže mať žiaden vplyv, a to ani v zmysle priťažujúcom a ani poľahčujúcom.

K uloženému trestu :

V konaní okresný súd na strane obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť, a to že obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život.

Ako vyplynulo z odpisu z registra trestov obžalovaného, tento bol v minulosti 1x súdne trestaný, a to ešte v roku 1976, pričom sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený (čl. 2006).

Z Evidenčnej karty vodiča okresný súd zistil, že obžalovanému boli uložené celkom tri pokuty za priestupky spáchané na úseku cestnej premávky, a to dňa 08.04.2006, dňa 17.09.2006, 07.02.2009 a dňa 08.04.2013, pričom ani v jednom prípade nešlo o závažný spôsob konania a ani v jednom prípade mu vodičský preukaz nebol zadržaný (čl. 1645). Z odpovede na lustráciu v registri priestupkov vyplynulo, že obžalovaný má evidovaný len priestupok na úseku cestnej premávky zo dňa 08.04.2013 (ide o totožný priestupok evidovaný aj v Evidenčnej karte vodiča) (čl. 2005).

Čo sa týka odsúdenia obžalovaného je zrejmé teda nielen to, že sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený, ale aj to, že k tomuto odsúdeniu došlo pred 38-mimi rokmi. Toto odsúdenie preto záver okresného súdu o riadnom vedení života ovplyvniť nemohlo.

Pokiaľ ide o priestupky, ktorých sa obžalovaný dopustil, je síce pravda, že tieto spáchal na úseku cestnej premávky, pričom od neho ako vodiča z povolania by sa očakávalo, že sa žiadnych takýchto priestupkov dopúšťať nebude, avšak na druhej strane nemožno nezohľadniť to, že ako vodič z povolania nevyhnutne najazdí ročne tisícky kilometrov, pričom za týchto okolností trvať na tom, že nesmie mať žiadne priestupky nemôže byť primerané. Žiaden z uvedených priestupkov nemal súvis so spáchaným prečinom v zmysle druhovom - keďže pri prejednávanom prečine nešlo o priestupok, ako to vyplynulo z dokazovania a súčasne časové súvislosti nenasvedčujú tomu, že by obžalovaný bol nezodpovedným vodičom, keď medzi jednotlivými priestupkami je 3-4 ročný odstup, pokiaľ neprihliadame na dva priestupky spáchané v roku 2006 (teda v jednom roku - čo sa však stalo 8 rokov pred dopravnou nehodou). Za týchto okolností preto okresný súd nemohol pri osobe obžalovaného urobiť taký záver, že s ohľadom na uvedené priestupky obžalovaný pre spáchaním trestného činu neviedol riadny život.

Okresný súd poznamenal, že obžalovanému nemohol priznať poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, teda že by sa obžalovaný priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval.

Je pravdou, že obžalovaný sa pri svojom výsluchu dňa 07.06.2014 k spáchaniu skutku priznal, svoje konanie oľutoval a súhlasil s tým, aby prokurátor začal konanie o dohode o vine a treste a pri svojom výsluchu dňa 03.02.2015 opakovane vyslovil ľútosť pre skutok, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie.

Na druhej strane však na hlavnom pojednávaní konanom dňa 15.03.2016 po poučení podľa § 257 Trestného poriadku po porade so svojim obhajcom urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, čo je v priamom rozpore s jeho predchádzajúcim priznaním sa. Iná situácia by nastala, pokiaľ by napr. neurobil žiadne vyhlásenie a vyslovil ľútosť nad tým, čo sa stalo, pokiaľ by necítil vinu.

Podľa citovaného ustanovenia § 36 písm. l) Trestného zákona musia byť pre priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti kumulatívne splnené dve podmienky, a to 1/ priznanie sa k spáchaniu trestného činu a 2/ jeho úprimné oľutovanie.

Pokiaľ ide o prvú podmienku, obžalovaný sa de facto nikdy nepriznal k tomu, že by sa plne nevenoval vedeniu vozidla, čo vyplýva aj z jeho vyjadrenia zo dňa 03.02.2015, kedy uviedol, že ani s odstupom času sa nevie vyjadriť, z akého dôvodu autobus zišiel dole z cesty a havaroval (čl. 68). Pokiaľ ide o úprimné oľutovanie, toto v konaní nebolo zo strany obžalovaného žiadnym spôsobom preukázané. Okresný súd pozorne sledoval prejavy obžalovaného na hlavnom pojednávaní, pričom obžalovaný počas celého hlavného pojednávania neprejavil akúkoľvek ľútosť nad tým, čo sa stalo. Hlavné pojednávania sledoval so sklonenou hlavou, na výpovede svedkov nereagoval (pokiaľ za reakciu nebudeme považovať to, že v niektorých prípadoch len krátko uviedol, že obrazovka po pravej strane volantu bola navigáciou) a žiadna reakcia sa nedostavila ani v prípade tých svedeckých výpovedí, ktoré boli veľmi emotívne (napr. svedkyňa-poškodená J. A.). Obžalovaný nevyužil ani možnosť záverečnej reči a ani posledného slova, aby sa aspoň krátkym vyslovením ľútosti pokúsil zmierniť následky toho, čo zavinil. A na dôvažok okresný súd poznamenal, že aj keby obžalovaný skutočne bol nevinný resp. by sa nevinným skutočne mal aspoň on sám cítiť, nič mu predsa nebránilo urobiť aspoň to, aby povedal napr. toto: Prepáčte, ale ja sa necítim byť vinným, stratil som vedomie a neviem čo sa stalo, ale napriek tomu je mi veľmi ľúto Vašich zranení a straty Vašich blízkych - či čokoľvek iné, z čoho by bolo možné usudzovať, že mu je skutočne ľúto následkov havárie. Obžalovaný však neurobil nič, ani sa len s poškodenými či ich pozostalými nekontaktoval, ako to vyplynulo zo svedeckých výpovedí poškodených.

Okresný súd ustálil, že v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona a v zmysle ustanovenia druhej vety § 34 ods. 6 Trestného zákona bol povinný obžalovanému uložiť trest odňatia slobody v rozpätí od 4 (štyroch) rokov do 8 (osem) rokov, pričom dospel k záveru, že obžalovanému je potrebné uložiť trest vo výmere šiestich rokov. Okresný súd pri ukladaní trestu zohľadňoval aj spôsob jeho spáchania, teda to, že obžalovaný prečin spáchal z dôvodu, že sa plne nevenoval vedeniu autobusu. Pokiaľ ide o následok trestného činu, tento je alarmujúci, keď okrem osôb, ktoré sa zranili ľahko, traja poškodení boli zranení ťažko a štyri študentky prišli o život. Okresný súd na strane obžalovaného konštatoval zavinenie z nedbanlivosti podľa § 16 písm. a) Trestného zákona, a to z nedbanlivosti vedomej, teda obžalovaný vedel, že môže spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí, pretože ako vodič autobusu si musel byť vedomý toho, že pokiaľ sa plne nebude venovať vedeniu autobusu, môže to skončiť fatálne, čo sa v tomto prípade aj stalo. Ďalšou okolnosťou, ktorú okresný súd pri ukladaní trestu zohľadňoval, je možnosť nápravy obžalovaného, ktorú okresný súd hodnotí ako priaznivú, keď obžalovaný síce bol v minulosti súdne trestaný, avšak išlo o odsúdenie z roku 1976, pričom na osobu obžalovaného sa hľadí, ako keby nebol trestaný.

Vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný spáchal prečin všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Trestného zákona pri vedení moto-rového vozidla - autobusu, okresný súd mu v súlade s citovanými ustanoveniami uložil trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu v trvaní siedmych rokov. Pri určení konkrétnej výmery tohto trestu okresný súd zohľadňoval nielen všetky okolnosti, ktoré zohľadňoval pri ukladaní trestu odňatia slobody, ale aj samotný trest odňatia slobody, ktorý obžalovanému uložil. Oba tresty, teda trest odňatia slobody a trest zákazu činnosti totiž nemožno posudzovať izolovane, ale vo vzájomnej súvislosti, pričom uloženie prísnejšieho trestu zákazu činnosti spolu s trestom odňatia slobody vo výmere 6 rokov by bolo neprimerane prísne.

V konaní bolo preukázané tak svedeckou výpoveďou svedka J. F. (čl. 1941), ale aj odpoveďou na lustráciu v Sociálnej poisťovni zo dňa 06.12.2016, že obžalovaný bol v čase spáchania skutku dňa 06.06.2014 zamestnancom pána J. F., podnikajúceho pod obchodným menom J. F. - MH W. s miestom podnikania O., M. A. č. XX a prideleným IČO: 33 220 140. Tiež bolo v konaní preukázané, že vlastníkom autobusu zn. MAN bol práve pán J. F. podnikajúci pod obchodným menom J. F. - MH W. s miestom

podnikania O., M. A. č. XX a prideleným IČO: 33 220 140 (čl. 1531) a svedok J. F. ako podnikateľ - fyzická osoba zabezpečoval prepravu cestujúcich - poškodených dňa 06.06.2014 (čl. 1940, 1941).

V danom prípade preto ide o osobitnú zodpovednosť pána J. F. ako fyzickej osoby vykonávajúcej dopravu, pričom v zmysle ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa škoda spôsobená prečinom, ktorý je predmetom tohto konania, považuje za škodu spôsobenú pánom J. F., pretože táto bola spôsobená pri jeho činnosti - vykonávaní prepravy obžalovaným, ktorého na túto činnosť použil. Obžalovaný tak v tomto prípade sám za takto spôsobenú škodu nezodpovedá, pričom jeho zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je týmto dotknutá. Z uvedených dôvodov preto okresný súd poškodených, ktorí si riadne uplatnili nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom, odkázal s ich nárokmi na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovej lehote (ihneď po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní na č.l. 2026 spisu) zahlásil obžalovaný po porade s obhajcom odvolanie čo do výroku o vine ako aj o výroku o treste.

Prokurátorka okresnej prokuratúry podala proti tomuto rozsudku čo do výroku o treste v neprospech obžalovaného odvolanie v zákonom stanovenej lehote (ihneď na hlavnom pojednávaní po vyhlásení rozsudku č.l. 2026 spisu), pričom prokurátorka okresnej prokuratúry vzala podaním zo dňa 10.2.2017 (č.l. 2076 spisu) odvolanie späť.

Proti rozsudku v časti výroku o náhrade škody podali odvolanie aj poškodení W. F., Y. D. a Ing. X. J. prostredníctvom splnomoc-neného zástupcu.

Odvolanie obžalovaného obhajca písomne doplnil (č.l. 2065-2073 spisu). V úvode zhrnul obsah napadnutého rozsudku. Uviedol, že odvolanie smeruje proti výroku o vine a treste a proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Vylúčil technickú závadu autobusu a technickú závadu vozovky, príčinu v počasí a vplyv iného účastníka cestnej premávky. Vykonaným dokazovaním nebola vyvrátená príčina v mikrospánku, keďže mikrospánok nastupuje náhle. Dokazovanie sa malo sústrediť na okolnosti mikrospánku. Prvá reakcia vodiča autobusu bola po 3,66 sekundy od začiatku prechádzania vodiacej čiary oddeľujúcej pravý jazdný pruh a pravú krajnicu, pričom mikrospánok trvá 3-15 sekúnd. Autobus sa pohyboval plynulou trajektóriou do priekopy a nebrzdil. Faktorom spôsobujúcim vznik mikrospánku je slnečný osvit, pričom mikrospánok môže nastať bez varovných príznakov a môže byť len jeden za deň. U obžalovaného nie je dané zavinenie. Nebola porušená dôležitá povinnosť v cestnej doprave, ktorou môže byť jazda pod vplyvom alkoholu, neprimeraná rýchlosť, nedostatočná účinnosť bŕzd o čom vodič vedel, jazda v protismere, nedanie prednosti v jazde a porušenie súčasne viacerých povinností vodiča (napr. prekročenie rýchlosti, nedostatočný odstup medzi vozidlami, telefonovanie počas jazdy). Vyzdvihol prezumpciu neviny a princíp in dubio pro reo. Vzhľadom na doterajší život obžalovaného je uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov so zaradením na výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia príliš prísny. O osobe obžalovaného nie sú žiadne negatívne poznatky a má priaznivú resocializačnú prognózu. Poukázal na judikatúru R 29/1969 a R 48/1962, pričom za škodu je zodpovedný zamestnávateľ a preto okresný súd nemal rozhodnúť ani odkazom na občianskoprávne konanie. Navrhol, aby Krajský súd v Trnave podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. e), písm. f) Trestného poriadku zrušil odvolaním napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Poškodení W. F., Y. D., Ing. X. J. v odvolaní uviedli, že nároky na náhradu škody boli čo do dôvodu výšky a druhu riadne preukázané. Svoje odvolanie bližšie neodôvodnili.

Dňa 23.1.2018 krajský súd vo veci vykonal neverejné zasadnutie, kde bolo vyhlásené uznesenie, ktorým po porade senátu bol určený termín verejného zasadnutia na deň 20.03.2018 o 09.00 hod č. dv. 107.

Dňa 20.3.2018 krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie v neprí-tomnosti obžalovaného, ktorý o konanie v neprítomnosti požiadal prostredníctvom svojho obhajcu.

Prokurátor krajskej prokuratúry sa v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkom súdu I. stupňa, ktorý bol v tejto veci vyhlásený dňa 07.12.2016 a to vo vzťahu k jeho všetkým výrokom, ktoré považuje za správne a zákonné ako aj náležite odôvodnené. V podrobnostiach odkázal na písomné zdôvodnenie

tohto rozsudku. V závere navrhol, aby odvolací súd odvolania tak poškodených ako aj obžalovaného postupom podľa § 319 Tr.por. zamietol.

Zástupca poškodených navrhol zrušiť rozsudok vo výroku o odkaze poškodených na civilný proces a žiadal, aby odvolací súd rozhodol a uložil obžalovanému povinnosť ospravedlniť sa poškodeným písomne.

Obhajca obžalovaného navrhol zrušiť vec a vrátiť súdu I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací nezistil dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného podľa § 316 Trestného poriadku ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku. Postupom podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a dôvodnosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že odvolanie obžalovaného a poškodených nie je dôvodné.

Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zhodne ako súd I. stupňa zistil :

· prokurátor okresnej prokuratúry podal dňa 7.4.2015 pod č. 2 Pv 511/14/2207-56 obžalobu na J. F. pre prečin všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona · okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie prečítaním zápisníc o výsluchu obžalovaného z prípravného konania zo dňa 07.06.2014 (čl. 51-54) a zo dňa 03.02.2015 (čl. 66-68), výsluchom svedkov: Mgr. W. U., nar.: XX.XX.XXXX; Mgr. G. X. nar.: XX.XX.XXXX; X. F., nar.: XX.XX.XXXX; T. Y., nar.: XX.XX.XXXX; G. R., nar.: XX.XX.XXXX; N. M., nar.: XX.XX.XXXX; W. J., nar.: XX.XX.XXXX; T. T., nar.: XX.XX.XXXX; G. T., nar.: XX.XX.XXXX; G. N., nar.: XX.XX.XXXX; Q. D., nar.: XX.XX.XXXX; Q. Q., nar.: XX.XX.XXXX; H. H., nar.: XX.XX.XXXX; J. A., nar.: XX.XX.XXXX; W. X., nar.: XX.XX.XXXX; U. J., nar.: XX.XX.XXXX; W. E., nar.: XX.XX.XXXX; G. U., nar.: XX.XX.XXXX; Q. R., nar.: XX.XX.XXXX; N. X., nar.: XX.XX.XXXX; S. U., nar.: XX.XX.XXXX; W. X., nar.: XX.XX.XXXX; Q. Y., nar.: XX.XX.XXXX; J. E., nar.: XX.XX.XXXX; J. N., nar.: XX.XX.XXXX; Y. F., nar.: XX.XX.XXXX; H. R., nar.: XX.XX.XXXX; J. F., nar.: XX.XX.XXXX; Z.. J. U., nar.: XX.XX.XXXX; J.. G. D., nar.: XX.XX.XXXXX; Ing. J. S., nar.: XX.XX.XXXX; D. J., nar.: XX.XX.XXXX; R. M., nar.: XX.XX.XXXX, výsluchom znalcov Ing. Rastislava Jurinu, nar.: XX.XX.XXXX a MUDr. Q. J., PhD., nar.: XX.XX.XXXX, prečítaním znaleckých posudkov: Znalecký posudok č. 37/2014 a 39/2014 o prehliadke a pitve M. Q.; Znalecký posudok č. 69/2014 o toxikologicko-chemickom vyšetrení k pitve M. Q.; Znalecký posudok č. 44/2014 a 42/2014 o prehliadke a pitve R. J.; Znalecký posudok č. 70/2014 o toxikologicko- chemickom vyšetrení k pitve R. J.; Znalecký posudok č. 39/2014 a 66/2014 o prehliadke a pitve Q. F.; Znalecký posudok č. 42/2014 o toxikologicko-chemickom vyšetrení k pitve Q. F.; Znalecký posudok č. 65/2014 a 38/2014 o prehliadke a pitve R. D.; Znalecký posudok č. 43/2014 o toxikologicko-chemickom vyšetrení k pitve R. D.; Znalecký posudok č. 47/2014 vypracovaný MUDr. G. Znalecký posudok č. 7/2015 vypracovaný spoločnosťou EXPERT GROUP, k.s.; Znalecký posudok KEU PZ č. PPZ-KEU- BA-EXP-2014/8909; prečítaním zápisníc o výsluchoch znalcov: Ing. Rastislava Jurinu, MUDr. Q. J., PhD., MUDr. N. X.; MUDr. G. X., prehratím časti záznamu z CD nosiča predloženého svedkom Ing. J. U., prečítaním resp. oboznámením listinných dôkazov: odborné vyjadrenie spoločnosti CM - centrum spol. s r.o. (čl. 912-915), uznesenie OR PZ Trnava zo dňa 10.06.2014 (čl. 1356-1357); prehlásenie J. F. zo dňa 11.06.2014 (čl. 1358); potvrdenie o vrátení veci zo dňa 11.06.2014 (čl. 1359), záznam z dopravnej nehody (čl. 1363-1369); Zápisnica o ohliadke miesta dopravnej nehody zo dňa 07.06.2014 (čl. 1374-1378); fotodokumentácia z miesta dopravnej nehody (čl. 1379-1394); opis zápisnice o obhliadke miesta činu - tiel zo dňa 06.06.2014 (čl. 1395-1396); opis zápisnice o obhliadke miesta činu - autobusu zo dňa 06.06.2014 (čl. 1400-1401); fotodokumentácia z miesta dopravenej nehody (čl. 1403-1449); fotodokumentácia v videozáznamu havárie autobusu (čl. 1518-1525); vyhodnotenie rýchlosti KR PZ Trnava, KDI zo dňa 07.06.2014 (čl. 1526-1530); evidenčná karta vozidla (čl. 1531-1533); potvrdenie č. AA 313038 zo dňa 06.06.2014 (čl. 1534); zápis o dychovej skúške zo dňa 06.06.2014 (čl. 1536); posudok SHMÚ k poveternostným podmienkam zo dňa 01.08.2014 (čl. 1586); umiestnenie cestujúcich vo vozidle (čl. 1591); Odpis z registra trestov obžalovaného zo dňa 01.11.2016; register priestupkov obžalovaného zo dňa 01.11.2016; evidenčná karta vodiča (čl. 1644-1646); odpoveď na lustráciu v Sociálnej poisťovni zo dňa 06.12.2016, prečítaním zápisníc o výsluchoch svedkov-poškodených: J. Y. zo dňa XX.XX.XXXX (čl. 341-345); Ing. J. Y. zo dňa 14.07.2014 (čl. 362-366); H. J. zo dňa 18.08.2014 (čl. 395-399); Mgr. X. F. zo dňa 14.07.2014 (čl. 432-436); H. U. zo dňa 04.07.2014 (čl. 462-466); Mgr. X. M. zo dňa 14.07.2014

(čl. 477-481); Ing. R. N., zo dňa 06.08.2014 (čl. 498-502); W. F. zo dňa 24.07.2014 (čl. 531-535); J. Q. zo dňa 24.07.2014 (čl. 536-540); Y. D. zo dňa 04.09.2014 (čl. 541-545); Ing. X. J. zo dňa 24.07.2014 (čl. 526-530); JUDr. W. F. zo dňa 05.09.2014 (Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. - čl. 546-548, 549-590); Mgr. J. M. zo dňa 05.09.2014 (DÔVERA zdravotná poisťovňa, a.s. - čl. 591-593, 594-606); Mgr. T. R. zo dňa 05.09.2014 (Union zdravotná poisťovňa, a.s. - čl. 607-609, 610-615); JUDr. P. X. zo dňa 14.11.2014 (Uniqa poisťovňa, a.s. - čl. 616-618, 619-670); JUDr. J. P. zo dňa 05.09.2014 (Sociálna poisťovňa - čl. 671-674, 675-676)

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.

Na základe uvedeného krajský súd v prvom rade konštatuje, že okresný súd po obdržaní obžaloby vykonal všetky dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, tieto dôkazy vyhodnotil individuálne i v ich súhrne podľa pravidiel uvedených v § 2 odsek 12 Trestného poriadku a následne sa dopracoval k správnemu rozhodnutiu vo výroku o vine a o treste.

Krajský súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé, vychádza zo skutkového stavu, ako bol tento zistený na hlavnom pojednávaní, nemá proti nemu podstatné výhrady, a preto si odôvodnenie napadnutého rozsudku v značnej miere osvojuje a v podrobnostiach na neho poukazuje.

Spojka „a“ v ustanovení § 349 ods. 1 Tr. por. spája dve rôzne kategórie trestných činov, t.j. na strane jednej prečinov v rozsahu definície podľa § 10 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a na strane druhej zločinov, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje osem rokov. Keďže trestný čin spáchaný z nedbanlivosti je v zmysle ustanovenia § 10 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. vždy prečinom, pokiaľ nie sú dané podmienky uvedené v § 349 ods. 2 Tr. por. na vykonanie konania senátom, vykoná konanie o prečine samosudca bez obmedzenia trestnou sadzbou ustanovenou na prečin v osobitnej časti Trestného zákona. (stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 8/2011 zo dňa 12. decembra 2011)

Krajský súd dopĺňa, že okresný súd rozhodoval správne samosudcom, keďže takýto postup je v súlade so stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. Tpj 8/2011 zo dňa 12. decembra 2011.

K odvolacím námietkam obžalovaného :

K výroku o vine:

Krajský súd konštatuje, že okresný súd na základe rozsiahleho dokazovania správne ustálil, že obžalovaný je vinný zo skutku kladeného mu za vinu.

Súd I. stupňa na základe znaleckých posudkov, vyjadrenia, kamerového záznamu, výsluchu obžalovaného dôsledne vylúčil príčiny dopravnej nehody spočívajúce v technickom stave autobusu (č.l. 926-1034, 1351-1355), technickom stave vozovky (č.l. 54, 926-1034), počasí (č.l. 1586) alebo ostaných účastníkoch cestnej premávky (č.l. 54, 680, 1944).

Znaleckým dokazovaním (č.l. 1946, 1035-1091) sa podarilo objasniť všetky okolnosti prichádzajúce do úvahy ako okolnosti na strane obžalovaného ako vodiča autobusu. Príčiny majúce základ v zdravotnom stave boli jednoznačne objasnené ako neprichádzajúce do úvahy, keďže ich dôsledkom by boli zreteľné negatívne zmeny na zdravotnom stave obžalovaného pozorovateľné svedkami nehody v čase po dopravnej nehode, čo však svedkovia nepotvrdili.

Vykonaným dokazovaním bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že bezprostrednou príčinou dopravnej nehody bola skutočnosť, že obžalovaný po dobu 3,66 sekundy ( t.j. od opúšťania pravého jazdného pruhu vozovky, kedy autobus začal prechádzať vodiacu čiaru oddeľujúcu pravý jazdný pruh a pravú krajnicu až po reakciu vodiča) pred nehodou nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla, čo malo za následok vznik dopravnej nehody. Z hľadiska posúdenia zavinenia obžalovaného v tomto prípade nie je rozhodujúce, či príčinou tohto stavu bol jeho mikrospánok ( ktorí mohol predvídať) alebo iná skutočnosť, ktorá odviedla jeho pozornosť od vedenia vozidla.

K námietke obžalovaného, že vykonaným dokazovaním nebola vyvrátená príčina nehody v mikrospánku, je na mieste uviesť, že okresný súd vykonal v tomto smere rozsiahle dokazovanie, s jeho závermi sa však nemožno stotožniť, keď ho ako možnú príčinu vzniku dopravnej nehody vylúčil.

Ide jednoznačne o otázku skutkového charakteru, pri vyriešení ktorej je nevyhnutné pridŕžať sa predloženého znaleckého posudku. Relevantný v tomto smere je znalecký posudok Forensic.sk Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o., (č.l. 1035-1091), z ktorého vyplýva aj toto: „Vzhľadom k okolnostiam prípadu však významne prichádza do úvahy aj mikrospánok vodiča ako možná príčina vzniku dopravnej nehody.“(č.l. 1077) a „Podľa informácie v spise o slnečnom počasí je možné, že v istom úseku diaľnice - po miesto nehody bol na svojom mieste vodiča priamo vystavený slnečnému osvitu. Toto však nie je pre vodičov autobusov výnimočná situácia. Nie je však možné vylúčiť, že táto okolnosť mohla spôsobiť nepohodu, únavu alebo zníženie pozornosti s navodením aj mikrospánku.“(č.l. 1078).

Naproti tomu nemožno pripisovať veľkú relevanciu výsluchom svedkov X. F. (č.l. 1864), W. J. (č.l. 1873), Q. D. (č.l. 1880), H. H. (č.l. 1884), J. A. (č.l. 1886) a W. X. (č.l. 1902) ktorí sa vyjadrovali takým spôsobom, že obžalovaný nejavil počas jazdy známky únavy, nakoľko títo svedkovia v kritickom momente zo svojich sedadiel nevideli priamo do očí obžalovanému ako vodičovi autobusu.

Samotný obžalovaný (č.l. 68) uviedol, že mikrospánok počas doby, kedy robí vodiča z povolania nikdy nemal a k tomu, či ho mal v čase pred dopravnou nehodou sa vyjadriť nevedel a nevedel ani uviesť, ako sa mikrospánok prejavuje, čo však je potrebné vyhodnotiť ako nevierohodné, nakoľko obžalovaný nevedel povedať ani to, či nejaké vozidlo v kritickom momente obiehalo autobus (č.l. 51-54), pričom skúsený vodič by si takúto skutočnosť mal všimnúť a zapamätať.

Obhajca obžalovaného uviedol, že u obžalovaného nastúpil v kritickom momente mikrospánok. Na mieste je pripomenúť aj odborné poznámky zo znaleckého posudku Forensic.sk Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o., (č.l. 1035-1091) z ktorého vyplýva aj toto: „K príčinám vzniku mikrospánku je potrebné uviesť, že kolísanie vedomia je prirodzený stav. Počas dňa sa u človeka strieda stav úplnej čulosti a sústredenosti so stavom útlmu. Miera útlmu centrálnej nervovej sústavy sa pri tom s časom postupne mení. Raňajšie zvýšenie výkonnosti je približne medzi 9,00 až 10,00 hod. vystriedané prvým slabším poklesom, po ktorom nasleduje opäť fáza zvýšenej výkonnosti, trvajúca do intervalu cca medzi 13,00 až 14,00 hod. (ďalší pokles výkonnosti). Okolo 18,00 hod. dochádza opäť k útlmu. Maximálna únava a útlm sa prejavuje cca okolo 02,00 hod. Najmä počas fáz útlmu je ľudský jedinec ohrozený vznikom mikrospánku. Vo všeobecnosti možno povedať, že v konštantnom stave bdelosti a sústredenosti človek nevydrží ani jednu hodinu.

Okrem uvedeného prirodzeného cyklu vplýva na vedomie človeka celý rad individuálnych faktorov, ktoré môžu zohrať podstatný podiel na vzniku mikrospánku. Príjem jedla a časový interval po jedle

zvyšuje útlm, stres môže napríklad zvýšiť stav bdelosti. Únava pri čítaní môže výrazne podporovať vznik útlmu. Zmeny v režime spánku a bdenia taktiež navodzujú zvýšený pocit únavy s tendenciou k mikrospánku.“(č.l. 1080) a „K ďalším príčinám vzniku mikrospánku počas riadenia motorového vozidla dochádza jednoznačne v súvislosti s únavou, zmenami režimu spánku a bdenia v období pred jazdou, zvýšené teplo v kabíne vozidla, monotónny zvuk motora, či monotónna hudba z rádia, zrakové vnemy z prostredia pri rýchlejšej jazde. Vodiči si nemusia uvedomiť riziko vzniku mikrospánku a nemôžu mu bezprostredne zabrániť. V každom prípade však subjektívne môžu vnímať signály nastupujúcej únavy, ako napr. zvýšené potenie, nesústredenosť, rozladenosť, zívanie, dvojité videnie, zahmlievanie zorného poľa, pokles viečok, zrakové ilúzie, t.j. chyby zrakového vnímania, napr. ilúzie zvierat, ktoré prebiehajú cez vozovku a pod. Pri prvých príznakoch únavy a ospalosti je preto potrebné s vozidlom zastaviť a aj na krátky interval vystúpiť z vozidla a dať si pauzu. Aj krátka prestávka napomôže k predĺženiu času plnej bdelosti.“(č.l. 1081).

Na mieste je vziať do úvahy relevantné skutočnosti, ktoré vo všeobecnosti možno označiť za okolnosti vyvolávajúce mikrospánok ako monotónna cesta na diaľnici vo vyššej rýchlosti, dlhší časový úsek cesty bez prestávky, teplé počasie a slnečný osvit, pričom uvedené aspekty sa vyskytli aj u obžalovaného ako vodiča autobusu. Okrem toho aj zo znaleckého posudku znaleckej organizácie Expert Group, k.s. č. 7/2015 (č.l. 926-1034) je zrejmé, že od počiatku simulácie po polohu vozidla na počiatku reakcie jeho vodiča ubehlo vozidlo dráhu cca 97,60 m za čas cca 3,66 s (č.l. 994), pričom uvedený čas zodpovedá obvyklej dĺžke mikrospánku. Z uvedeného je potrebné ustáliť, že mikrospánok obžalovaného ako vodiča autobusu vychádza ako jediná príčina dopravnej nehody, nakoľko len tak sa dá vysvetliť, prečo vodič s dlhoročnou praxou po dlhšom časovom úseku bezproblémovej jazdy zišiel s autobusom mimo diaľnice na trávnatú plochu, pričom nevedel vysvetliť príčinu takéhoto spôsobu vedenia vozidla a okrem toho si ani nepamätal, či ho v kritickom momente predbiehalo iné vozidlo alebo nie.

Povinnosťou obvineného ako vodiča motorového vozidla bolo dodržiavať pravidlá cestnej premávky stanovené vyhláškou Federálneho ministerstva vnútra č. 99/1989 Sb., o pravidlách prevádzky na pozemných komunikáciách, v znení účinnom v dobe spáchania činu. V § 5 ods. 2 písm. c) cit. vyhl. bolo stanovené, že vodič nesmie riadiť vozidlo okrem iného v prípadoch, kedy je jeho schopnosť k riadeniu znížená úrazom, chorobou, nevoľnosťou, únavou a pod. Uvedené faktory sa môžu vyskytnúť ako pred začatím jazdy, tak v jej priebehu. Na vodičovi potom je, aby zodpovedne posúdil ich prípadnú existenciu a tomu prispôsobil svoje správanie. Za určitých okolností by potom nesmel jazdu buď vôbec vykonať alebo v nej pokračovať, poprípade v nej pokračovať bez primeraného odpočinku. Subjektívne presvedčenie vodiča o svojej schopnosti k riadeniu vozidla musí byť vždy vybudované na základe analýzy konkrétnych skutočností, ktoré buď pozná alebo by ich mal poznať (napr. že ľudský organizmus po nedostatočnom spánku či prekonanej chorobe je náchylnejší k únave, najmä v záťažových situáciách, ktoré môžu spočívať napr. vo viachodinovej pracovnej činnosti s nutnosťou permanentnej koncentrácie). V prípade, že si vodič počína v rozpore s týmito zásadami a v dôsledku tohto neskôr stratí kontrolu nad vozidlom, možno ho urobiť zodpovedným za následok dopravnej nehody, ktorý by podľa okolností konkrétneho prípadu zavinil z vedomej či nevedomej nedbanlivosti (§ 5 písm. a/, b/ tr. zák.). (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 3Tz 139/2000 zo dňa 29.6.2000)

Porušenie dôležitej povinnosti u obžalovaného by bolo za situácie, ak by mu bolo možné preukázať vedomosť konkrétnych príznakov, že mu hrozí mikrospánok. (uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 23To/35/2012 zo dňa 14.5.2012)

Podľa § 285 ods. 1 Trestného zákona : Kto z nedbanlivosti spôsobí alebo zvýši všeobecné nebezpečenstvo, alebo sťaží jeho odvrátenie alebo zmiernenie, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.

Podľa § 285 ods. 2 Trestného zákona : Odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania.

Podľa § 285 ods. 4 Trestného zákona : Odňatím slobody na štyri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví viacerým osobám alebo smrť viacerých osôb.

Podľa § 138 písm. h) Trestného zákona : Závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej mu podľa zákona.

Podľa § 16 písm. a) Trestného zákona : Trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ vedel, že môže spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí.

Podľa § 4 ods. 2 písm. f) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“) : Vodič nesmie viesť vozidlo, ak jeho schopnosť viesť vozidlo je znížená najmä úrazom, chorobou, nevoľnosťou alebo únavou.

K námietke obžalovaného, že nie je dané zavinenie, je na mieste uviesť, že u obžalovaného je potrebné ustáliť zavinenie z vedomej nedbanlivosti podľa § 16 písm. a) Trestného zákona.

Obžalovaný ako vodič autobusu, ktorý mal za sebou dlhoročnú prax, si musel byť vedomý toho, že pokiaľ sa u neho vyskytnú akékoľvek faktory majúce dopad na jeho sústredenosť a únavu, môže vzniknúť škoda na životoch, zdraví a majetku.

Zo zákon o cestnej premávke je zrejmé, že vodič nesmie viesť vozidlo okrem iného v prípade, že jeho schopnosť viesť vozidlo je znížená únavou, pričom výpočet uvedený dôvodov je demonštratívny, teda okruh dôvodov nie je definitívne uzavretý. Únava prípadne iné obdobné dôvody na strane vodiča sa môžu vyskytnúť ako pred začatím jazdy, tak v jej priebehu. Je to práve vodič, na ktorého pleciach leží zodpovedná úloha spočívajúca v tom, aby posúdil, či sa únava prípadne iné obdobné dôvody vyskytujú a na základe toho určil včas a adekvátne svoje správanie. Za určitých okolností by potom vodič nemohol viesť vozidlo buď vôbec alebo v tom pokračovať, prípadne v tom pokračovať bez primeraného odpočinku.

Subjektívne presvedčenie vodiča o svojej schopnosti k riadeniu vozidla musí byť vždy vybudované na základe analýzy konkrétnych skutočností, ktoré buď pozná alebo by ich mal poznať. Z uvedeného pre prejednávaný prípad vyplýva, že nemožno za rozhodujúce kritérium pre hodnotenie zavinenia považovať najmä záverečnú fázu konania obžalovaného ako vodiča autobusu, bezprostredne predchádzajúcu dopravnej nehode, kedy si obžalovaný ako vodič autobusu mal uvedomovať nastupujúci mikrospánok, pričom v danom okamihu už bolo príliš neskoro na zastavenie autobusu a odpočinok, ale je potrebné zobrať do úvahy celú jazdu od začiatku až do okamihu dopravnej nehody.

Dôvodom pre ustálenie zavinenia z vedomej nedbanlivosti podľa § 16 písm. a) Trestného zákona sú faktory ako monotónna cesta na diaľnici vo vyššej rýchlosti, dlhší časový úsek cesty bez prestávky, teplé počasie, slnečný osvit, vyšší vek obžalovaného ako vodiča autobusu a menej pozitívny zdravotný stav obžalovaného ako vodiča autobusu.

Zo záznamu o dopravnej nehode (č.l. 1363-1369) vyplýva, že k dopravnej nehode došlo na diaľnici na D1 na km 72,93 smer Trnava (č.l. 1363), pričom je všeobecne známe, že diaľnica predstavuje monotónnu cestu.

Zo znaleckého posudku znaleckej organizácie Expert Group, k.s. č. 7/2015 (č.l. 926-1034) je zrejmé, že rýchlosť autobusu bola pred „rozkmitaným“ záznamom znižovaná z hodnoty cca. 96 km/h (č.l. 992), čo je potrebné vyhodnotiť ako vyššiu rýchlosť.

Z vyjadrenia Slovenského hydrometeorologického ústavu zo dňa 1.8.2014 (č.l. 1586) bolo zistené, že v relevantnom čase a mieste teplota vzduchu bola okolo 25,5 oC, čo je na mieste posúdiť ako teplé počasie.

Z obrázku tachografného záznamu je zrejmé, že autobus vyrazil na cestu krátko po 13:30 hod a k dopravnej nehode došlo medzi časom 15:50 až 15:55 hod. (č.l. 991), čiže autobus v čase dopravnej nehody bol na cestách už viac ako 2 hodiny. Nemožno opomenúť ani slnečný osvit pôsobiaci na obžalovaného ako vodiča autobusu (č.l. 1678), ktorý vyplýva zo znaleckého posudku forensic.sk Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o., (č.l. 1035-1091). Z naposledy uvedeného znaleckého posudku ďalej vyplýva, že obžalovaný mal zistené ochorenia a to obezita, vysoký krvný tlak a cukrovka, ktoré, ak

sú správne liečené, nemajú prejavy, ktoré by bezprostredne významne narúšali bežný život postihnutej osoby (č.l. 1074). S poukazom na vyšší vek obžalovaného, ktorý sa narodil v roku 1957 (č.l. 1036) ako aj na ďalšie skôr uvedené kritéria, bolo jednoznačne vhodné zaraďovať častejšie prestávky pri vedení autobusu. Obžalovaný ako vodič autobusu s dlhoročnou praxou musel uvedené aspekty včas zbadať, pričom na ne správne nezareagoval, čo odôvodňuje zavinenie z vedomej nedbanlivosti podľa § 16 písm. a) Trestného zákona.

Podľa § 137 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“) : Porušením pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom je také porušenie pravidiel cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda, pri ktorej sa inému ublíži na zdraví alebo sa inému spôsobí škoda na majetku, alebo nesplnenie si povinností účastníka dopravnej nehody alebo škodovej udalosti.

Podľa § 137 ods. 2 písm. c) zákona o cestnej premávke : Porušením pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom je také porušenie pravidiel cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda, pri ktorej sa inému ublíži na zdraví alebo sa inému spôsobí škoda na majetku, alebo nesplnenie si povinností účastníka dopravnej nehody alebo škodovej udalosti.

Podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona o cestnej premávke : Vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.

Podľa § 137 ods. 2 písm. p) zákona o cestnej premávke : Porušením pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom je porušenie povinnosti podľa § 3 ods. 3, § 4 ods. 3, § 9 ods. 2 alebo § 25 ods. 1 písm. g).

Podľa § 9 ods. 2 zákona o cestnej premávke : Na krajnicu smie vodič motorového vozidla vojsť len pri zastavení a státí alebo pri obchádzaní a vyhýbaní sa prekážke cestnej premávky; pritom je povinný dbať na zvýšenú opatrnosť.

K námietke obžalovaného, že nebola porušená dôležitá povinnosť, ktorou môže byť jazda pod vplyvom alkoholu, neprimeraná rýchlosť, nedostatočná účinnosť bŕzd o čom vodič vedel, jazda v protismere, nedanie prednosti v jazde a porušenie súčasne viacerých povinností vodiča (napr. prekročenie rýchlosti, nedostatočný odstup medzi vozidlami, telefonovanie počas jazdy), je potrebné uviesť, že je to práve vodič, ktorý rozhoduje o tom, ako bude viesť vozidlo, avšak musí pritom rešpektovať existujúci právny rámec. Zákon o cestnej premávke definuje porušenie pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom taxatívnym výpočtom, teda ide o uzavretý zoznam. Za takéto závažné porušenie je potrebné považovať skutočnosť, že obžalovaný ako vodič autobusu viedol autobus za únavou zníženej schopnosti v dôsledku čoho nebol schopný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke a v príčinnej súvislosti s týmto stavom zavinil dopravnú nehodu, ktorej výsledkom bolo, že o život prišli až štyri osoby, nehovoriac o početných ďalších ťažších či ľahších zraneniach osôb. Nemožno opomenúť ani ďalšie závažné porušenie, že obžalovaný vošiel autobusom na krajnicu, hoci nešlo ani o zastavenie, ani o státie, ani o obchádzanie a ani o vyhýbanie sa prekážke cestnej premávky, pričom nedbal na zvýšenú opatrnosť.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Tdo 36/2015 zo dňa 25. augusta 2015)

Použitie zásady "in dubio pro reo" vyplývajúcej z ustanovenia § 2 ods. 4 Tr. poriadku prichádza do úvahy len vtedy, keď pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o nejakej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov. (R 37/1971, rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR z 28.1971 sp.zn. 3 127/70)

Použitie zásady „in dubio pro reo“, ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Tr. por., aj podľa rozhodnutia, sp zn. R 37/1971, prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Táto zásada sa týka iba skutkových zistení. (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Tdo 39/2016 zo dňa 28. júna 2016)

Súd v každej trestnej veci vo všeobecnosti je povinný postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Je potrebné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace tak proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, aby bolo možné vyniesť spravodlivé rozhodnutie. Preto je potrebné, aby súd dostatočne objasnil vec v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, že sa jednak skutok stal, tento vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu a existuje spoľahlivý záver, že žalovaný skutok spáchal obžalovaný. Ak nebude splnená čo i len jedna z uvedených podmienok, nemožno dospieť k odsudzujúcemu rozsudku. Pokiaľ ostanú po vykonaní všetkých dosiahnuteľných dôkazoch v akomkoľvek smere pochybnosti o vine obžalovaného a tieto pochybnosti sa týkajú skutkových zistení, musí rozhodnutie súdu vyznieť v prospech obžalovaného. Zásada prezumpcie neviny sa musí prejaviť v rozhodnutí v tom zmysle, že sa uplatní zásada „in dubio pro reo". Pri zisťovaní skutkového stavu, okrem požiadavky určujúcej rozsah a predmet dokazovania, je prioritná aj požiadavka týkajúca sa kvality skutkových zistení. Pokiaľ ide o kvalitu skutkových zistení, potom skutkový základ rozhodnutia v trestných veciach musí byť zistený mimo dôvodnú pochybnosť, nestačí iba zistenie pravdepodobnosti. V danom smere platí pravidlo, že nedokázaná vina má v rozhodnutí súdu taký istý význam ako dokázaná nevina. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 To 10/2015 zo dňa 29. októbra 2015)

Krajský súd považuje vykonané dokazovanie za dostatočné. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že okresný súd dospel k výroku o vine obžalovaného na základe riadneho vyhodnotenie dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a takýto výrok aj náležite odôvodnil. Vzhľadom na existenciu ucelenej logickej štruktúry o vine obžalovaného nie je na mieste ani použiť princíp in dubio pro reo, ktorý je zakotvený v ust. § 2 ods. 4 Trestného poriadku.

K výroku o treste:

Odvolací súd ustálil, že okresný súd nepochybil ani postupom v konaní, ktorým dokazoval skutočnosti potrebné pre ukladanie sankcie. V tomto smere vykonal na hlavnom pojednávaní dostatočné dokazovanie, správne vyhodnotil osobu obžalovaného, jeho povesť a ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie spravodlivého trestu.

Rovnako v dôvodoch rozsudku dostatočne vyhodnotil, na základe akých myšlienkových postupov dospel k rozsahu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, správne v tomto smere aplikoval poľahčujúcu okolnosť v súlade s § 36 písmeno j) Trestného zákona (viedol pred spáchaním skutku riadny život). Priťažujúcu okolnosť nezistil. Správne vyhodnotil prevyšujúce poľahčujúce okolnosti v zmysle ustanovenia § 38 odsek 3 Trestného zákona. Trestná sadzba vyplývajúca z ustanovenia § 285 odsek 4 Trestného poriadku je 4 roky až 10 rokov. Po úprave za použitia § 38 odsek 3 Trestného zákona (ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu) je trestná sadzba 4 roky až 8 rokov.

Okresný súd postupoval správne, keď obžalovanému uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov. Nepochybil ani tým postupom, ktorým podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, pretože v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.

Rovnako okresný súd postupoval správne, keď podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložil obžalovanému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidla akéhokoľvek druhu v trvaní 7 (sedem) rokov, nakoľko obžalovaný sa dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona : Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Trest je opatrením štátneho donútenia, ktoré v mene štátu, na základe a v medziach zákona ukladajú v predpísanom konaní na to povolané súdy páchateľovi za spáchaný trestný čin. V tejto definícii je vyjadrená zásada „nulla poena sine lege, sine crimine, sine iudicio“.

Trest ako právny následok trestného činu môže priamo postihnúť len páchateľa trestného činu (zásada personálnosti trestu) tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu (§ 34 ods. 3 Tr. zák.).

Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabránenie trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchova k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovne pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).

Ochrana spoločnosti sa teda uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy (prevencia). Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.

Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest pritom nesmie byť prostriedkom na riešenie iných spoločenských problémov.

vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potencionálnych páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest je protiprávne a nežiaduce. Varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Tost/19/2015 zo dňa 23.6.2015)

K námietke obžalovaného, že o osobe obžalovaného nie sú žiadne negatívne poznatky a má priaznivú resocializačnú prognózu, je na mieste uviesť, že pri ukladaní trestu je potrebné zohľadniť viaceré kritéria ako len jedno hľadisko.

Trest uložený obžalovanému zabezpečí ochranu spoločnosti a súčasne odradí iných od páchania trestných činov, pričom trest uložený obžalovanému zároveň vyjadruje morálne odsúdenie obžalovaného spoločnosťou. V súvislosti s odradením iných od páchania trestných činov je potrebné trest uložený obžalovanému vyhodnotiť ako varovanie pre ostatných vodičov autobusov, aby viedli autobus len čase, keď ich schopnosť nie je znížená únavou a aby sa plne venovali vedeniu autobusu a sledovali situáciu v cestnej premávke.

V súvislosti s morálnym odsúdením obžalovaného spoločnosťou je dôležité zdôrazniť tragický následok trestného činu, keď o život prišli štyria mladí ľudia, došlo k početným ďalším ťažším či ľahším zraneniam osôb, nehovoriac o vzniknutej škode na majetku.

Obrovský žiaľ rodičov nad stratou svojich detí nie je možné akýmikoľvek slovami dostatočne opísať. Štyria mladý ľudia sa z exkurzie už nikdy nevrátia domov k rodičom. Ďalší mladý ľudia boli vystavený veľkej fyzickej a psychickej záťaži. Takáto ľudská tragédia zasiahne do života ako jednotlivca tak aj celej

rodiny. Účinok takéhoto nešťastia pociťuje široký okruh ľudí, či už príbuzní alebo spolužiaci alebo aj ďalšia verejnosť. Tieto negatívne pocity pretrvajú v ich mysliach dlhé obdobie. Jedným slovom povedané ide o veľkú tragédiu.

Nemožno však opomenúť ani skutočnosť, že ide o tragédiu aj na strane obžalovaného ako vodiča z povolania, ktorý musí žiť s pocitom viny, že je zodpovedný za tragické následky takejto dopravnej nehody. Táto tragická dopravná nehoda zasiahla aj do života obžalovaného, ktorý už ani pri vynaložení akéhokoľvek úsilia nemôže vrátiť čas späť. Na mieste bolo preto vyvažovať viaceré princípy ukladania trestu. Z uvedeného je zrejmé, že trest odňatia slobody a trest zákazu činnosti bol uložený zákonne a spravodlivo.

Okresný súd nepochybil, keď obžalovaného podľa § 48 ods.2 písm.a) Tr. zákona pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, pretože v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený ya úmyselný trestný čin.

K výroku o náhrade škody:

Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka : Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

Podľa § 427 ods.1 Občianskeho zákonníka : Fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

Podľa § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku : Ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

Podľa § 256 ods.3 Tr. por.: Ak uplatňuje práva poškodeného osoba, ktorej toto právo zrejme nepatrí, vysloví súd uznesením, že túto osobu ako poškodeného na hlavné pojednávanie nepripúšťa. Takéto rozhodnutie nebráni uplatneniu nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Nárok na náhradu škody spôsobenej pracovníkom tretej osobe alebo cudzej organizácii zavinený porušením povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, môže v adhéznom konaní uplatniť len organizácia, s ktorou je pracovník v dobe spôsobenia škody v pracovnom pomere. Poškodenej tretej osobe alebo cudzej organizácii v takom prípade nárok na náhradu škody voči pracovníkovi neprináleží; svoje nároky môže uplatňovať len voči organizácii, u ktorej bol páchateľ v dobe činu pracovníkom, nie však v trestnom konaní proti takému páchateľovi. (R 29/1969, rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 2 10/68 zo dňa 19.6.1968)

Je potrebné ale uviesť, že poškodení boli v priebehu trestného konania ( či už v prípravnom konaní ako aj v konaní na súde I. stupňa) nesprávne poučení o práve na náhradu škody, a to v tom smere, kto je zodpovedný za vzniknutú škodu a so svojim nárokom boli do konania pripustení..

Za škodu v prejednávanom prípade nezodpovedá obžalovaný ako vodič autobusu, ale jeho zamestnávateľ, nakoľko obžalovaný bol u neho v pracovnom pomere. Keďže poškodení vychádzali z nesprávneho poučenia orgánmi činnými v trestnom konaní, v dôsledku čoho žiadali náhradu škody od obžalovaného, premlčacia doba pre právo na náhradu škody vo vzťahu k zamestnávateľovi obžalovaného neplynula, nakoľko došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby z dôvodu prebiehajúceho adhézneho konania o náhrade škody.

Z dôvodu posúdenia včasného uplatnenia nároku na náhradu škody poškodených v civilnom konaní (vzhľadom na dobu, ktorá od spáchania trestného činu uplynula, skutočnosti, že obžalovaný bol zamestnancom ) z opatrnosti zamietol odvolanie tak obžalovaného ako aj poškodených.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovaného J. F. a poškodených W. F., Y. D. a Ing. X. J. podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.