Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_12Co-75-2021.pdf
PDF · 127.21 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/75/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Martina Štubniaka a sudkýň JUDr. Janky Boroškovej a JUDr. Ivice Hanuskovej, v spore žalobcu T. U., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom L. XX/XX, XXX XX O., právne zastúpeného JUDr. Ivan Spišiak - advokát s.r.o., so sídlom Nad Plážou 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 46 838 805, proti žalovanému milys, spol. s r.o., so sídlom Ľ. Podjavorinskej 2913/20, 984 01 Lučenec, IČO: 36 646 377, o zaplatenie 6.455,68 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 14C/144/2014-745 z 12. apríla 2021 a proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 14C/144/2014-753 z 13. mája 2021, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 14C/144/2014-745 zo dňa 12. 04. 2021 v prvom výroku m e n í tak, že žalobu v časti o zaplatenie sumy 5.920,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 2.261,30 Eur od 14. 02. 2014 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.658,70 Eur od 01. 10. 2017 do zaplatenia z a m i e t a.
II. Uznesenie Okresného súdu Lučenec č. k. 14C/144/2014-753 zo dňa 13. 05. 2021 m e n í tak, že zabezpečovacie opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Lučenec č. k. 14C/144/2014-237 zo dňa 08. 12. 2017 z r u š u j e.
III. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.920,- Eur s úrokom z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 2.261,30 Eur od 14. 02. 2014 do zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy 3.658,70 Eur od 01. 10. 2017 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok). Žalobu čo do zaplatenia sumy 403,14 Eur zamietol (druhý výrok). Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84 %, ktorých výška bude vyčíslená do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (tretí výrok).
2. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil vykonaným dokazovaním, ktorým mal preukázané, že žalovaný na pozemkoch patriacich žalobcovi vybudoval miestnu komunikáciu na základe stavebného povolenia zo dňa 22. 10. 2007 a ako vyplynulo z rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 5C/85/2009-58 zo dňa 15. 10. 2009, pozemky pod komunikáciou patrili žalobcovi aj v čase jej výstavby. Mesto Lučenec bolo totiž v tom čase evidované ako vlastník pozemkov pod cestou neoprávnene, pretože podľa vyjadrenia katastrálneho odboru Okresného úradu Lučenec zo dňa 18. 10. 2019, k zápisu mesta na
list vlastníctva došlo kvôli ľudskej chybe. Prvoinštančný súd sa nestotožnil s obranou žalovaného, že iba spevnil cestu, ktorá sa tam už nachádzala, nakoľko v takom prípade by išlo o stavebnú úpravu cestného telesa pozemnej komunikácie a na to by podľa § 16 ods. 2 písm. a) cestného zákona (zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách) stačilo ohlásenie stavby špeciálnemu stavebnému úradu. V danom prípade bolo ale žalovanému vydané stavebné povolenie podľa § 16 ods. 1 cestného zákona na začatie stavby miestnej komunikácie. Išlo o novú stavbu, ktorú ako stavebník zhotovil žalovaný a ktorá ako novonavrhovaná komunikácia (vetva A) bola bližšie popísaná aj v stavebnom povolení zo dňa 22. 10. 2007. Vlastníkom komunikácie ako novovytvorenej stavby a súčasne samostatnej veci sa preto jej zhotovením stal žalovaný. Prvoinštančný súd následne citoval § 451 ods. 1 a 2, § 456 a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/186/2018 majúc za to, že žalovaný ako vlastník komunikácie postavil túto na pozemkoch žalobcu a tým sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil (konkrétne sa jednalo o plnenie bez právneho dôvodu). Výšku bezdôvodného obohatenia potom prvoinštančný súd určil na podklade znaleckého posudku č. 10/2017 znalca Ing. Vladimíra Hrivíka, ktorý určil výmeru pozemkov žalobcu, ktorú nemôže užívať a na podklade znaleckého posudku č. 62/2018 znalca Ing. Rastislava Ďurbisa, ktorý určil výšku bezdôvodného obohatenia za žalované obdobie 14. 02. 2012 až 01. 10. 2017 na sumu 5.920,- Eur. Úrok z omeškania prvoinštančný súd priznal žalobcovi podľa § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. s tým, že nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá zostala predmetom sporu v rozsahu sumy 403,54 Eur vyhodnotil v zmysle § 420 ods. 1 OZ ako neopodstatnený - nemal totiž preukázané, že by žalobcovi vznikla nejaká škoda v súvislosti s protiprávnym úkonom žalovaného. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) vzhľadom na úspech žalobcu v rozsahu 92 % (5.920,- Eur zo žalovanej sumy) a úspech žalovaného v rozsahu 8 %, z čoho rozdiel predstavuje 84 %.
3. Súd prvej inštancie následne uznesením č. k. 14C/144/2014-753 zo dňa 13. 05. 2021 zamietol návrh žalovaného na zrušenie zabezpečovacieho opatrenia nariadeného uznesením č. k. 14C/144/2014-237 zo dňa 08. 12. 2017. Prvoinštančný súd poukázal na ust. § 343 ods. 1, § 344 a § 334 CSP a na skutočnosť, že žalovaný nepreukázal odpadnutie dôvodov, ktoré viedli k nariadeniu zabezpečovacieho opatrenia.
4. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný, ktorý formálne napadol celý rozsudok prvoinštančného súdu, avšak z obsahu odvolania vyplýva, že fakticky smeruje len proti prvému výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5.920,- Eur s príslušenstvom a proti tretiemu (závislému) výroku o trovách konania.
5. Žalovaný v odvolaní (a obdobne aj vo vyjadrení zo dňa 28. 08. 2021) poukázal na to, že predmetná pozemná komunikácia je používaná ako jediný prístup k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa medzi sídliskami Rúbaniská a ulicou Ľ. Podjavorinskej. Podľa listu katastrálneho odboru OÚ Lučenec zo dňa 19. 10. 2019 bola komunikácia zameraná v roku 1974 v rámci komplexnej previerky a ako prechod k tam lokalizovaným nehnuteľnostiam slúžila ešte skôr. Okrem neho ju používajú aj iné subjekty a pod telesom komunikácie sú umiestnené inžinierske stavby (dátové siete a potrubia) iných vlastníkov. Ako vlastník pozemku pod komunikáciou bolo zapísané Mesto Lučenec a na liste vlastníctva bola zapísaná existencia pozemnej komunikácie. Vlastníkom komunikácie preto bolo a aj je Mesto Lučenec. Žalovaný ďalej poukázal na to, že v danej lokalite začal v roku 2006 spolu s ďalšími osobami realizovať realitný projekt, v ktorom bol stavebníkom pozemných komunikácii a tieto po dobudovaní na základe zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 21. 09. 2007 prevedie do vlastníctva Mesta Lučenec. Žalobca pritom bol účastníkom príslušného územného konania i súvisiacich stavebných konaní a vlastníctvo mesta k nehnuteľnostiam nespochybňoval. Pokiaľ ide o rozhodnutie Okresného súdu Lučenec č. k. 5C/85/2009-58 zo dňa 15. 10. 2009, na jeho základe sa žalobca stal vlastníkom pozemku pod telesom pozemnej komunikácie. Podľa žalovaného prvoinštančný súd nesprávne konštatoval, že vydanie stavebného povolenia je dôkazom, že v prípade spornej komunikácie sa jednalo o stavbu nového telesa komunikácie. Sporná komunikácia označovaná ako vetva „A“ totiž kopírovala pôvodne existujúcu komunikáciu na C-KN parcele č. 7054 vo vlastníctve mesta a z tejto odbočujú novobudované komunikácie na pozemkoch, ktoré boli predtým evidované ako orná pôda. Záver prvoinštančného súdu o tom, že išlo o novovytvorenú stavbu, ktorú nadobudol do vlastníctva preto nie je správny. V ďalšom žalovaný poukázal na nesprávnosť oboch znaleckých posudkov a na to, že prvoinštančný súd sa nevysporiadal s ust. § 458 ods. 3 OZ, pričom žalobca ako vlastník pozemku by sa mal primárne domáhať odstránenia protiprávneho stavu. Z
uvedených dôvodov žalovaný žiadal žalobu zamietnuť argumentujúc nedostatkom svojej vecnej pasívnej legitimácie.
6. V zákonnej lehote podal žalovaný odvolanie aj proti uzneseniu prvoinštančného súdu o zamietnutí jeho návrhu na zrušenie zabezpečovacieho opatrenia.
7. Žalovaný namietal, že medzi zabezpečovacím opatrením a žalobcom uplatnenou sumou je výrazný nepomer, keďže zabezpečovacie opatrenie bolo zriadené na sumu 17.603,97 Eur a hodnota zálohu je takmer 246.000,- Eur.
8. Žalobca v spoločnom vyjadrení k obom odvolaniam žalovaného navrhol rozsudok aj uznesenie prvoinštančného súdu potvrdiť.
9. Podľa žalobcu žalovaný iba predlžuje konanie vo veci samej tým, že napriek relevantným faktom neustále polemizuje o jeho vlastníckom práve. Žalovaný tým v podstate zvyšuje bezdôvodné obohatenie, za ktoré zodpovedá a ktoré sa bude zvyšovať až do času, kým neodkúpi relevantnú časť pozemku, resp. záležitosť nevyrieši inak. Na druhej strane sa zasa žalovaný opakovane pokúša zrušiť nariadené zabezpečovacie opatrenie, ktoré rastúcu výšku bezdôvodného obohatenia zabezpečuje. Ďalšie trvanie zabezpečovacieho opatrenia je dôvodné, pretože žalovaný neoprávnene zabral časť jeho pozemku o výmere 1.248 m2 tým, že bez právneho dôvodu na ňom vybudoval cestnú komunikáciu a rozličné inžinierske siete. Súčasne žalovaný dlhodobo užíva jeho pozemok bez právneho titulu a bez akýchkoľvek zábran predáva svojim klientom stavebné pozemky, ku ktorým dlhoročne existuje jediný prístup vybudovaný na jeho pozemku žalovaným.
10. Na základe odvolaní žalovaného krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, pričom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP nariadil na prejednanie odvolaní pojednávanie, na ktorom zopakoval a doplnil dokazovanie a na základe toho rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 CSP v prvom výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 5.920,- Eur s úrokmi z omeškania a v tejto časti žalobu zamietol, pretože neboli podmienky na potvrdenie (§ 387 CSP), ani na zrušenie (§ 389 CSP) rozsudku. V nadväznosti na to odvolací súd zmenil podľa § 388 CSP aj uznesenie prvoinštančného súdu o zamietnutí návrhu žalovaného na zrušenie zabezpečovacieho opatrenia a zabezpečovacie opatrenie podľa § 335 ods. 2 a 3 CSP v spojení s § 344 CSP zrušil, pričom v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP rozhodol aj o náhrade trov konania na súde prvej inštancie a v odvolacom konaní. Druhý výrok rozsudku nenapadnutý odvolaním zostal nedotknutý.
11. Odvolanie žalovaného proti rozsudku vyhodnotil odvolací súd ako dôvodné, pretože prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie je v napadnutej časti založené aj na nesprávnom právnom posúdení veci.
12. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal zaplatenia bezdôvodného obohatenia tvrdiac, že na jeho pozemkoch vedených na LV č. C.k. ú. Lučenec ako C-KN parc. č. T.zastavané plochy a nádvoria o výmere 834 m2 a E-KN parc. č. I. orná pôda o výmere 8.921 m2 žalovaný neoprávnene postavil prístupovú komunikáciu. Žalobca tiež tvrdil, že žalovaný mu spôsobil aj škodu spočívajúcu v nákladoch, ktoré musel vynaložiť na ochranu svojho vlastníckeho práva. Nárok na náhradu škody však nebol predmetom odvolacieho konania, pretože prvoinštančný súd žalobcovi tento nárok nepriznal a žalobca voči tomu odvolanie nepodal (druhý výrok rozsudku).
13. Obrana žalovaného v spore spočívala predovšetkým v tvrdení, že nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, pretože predmetnú komunikáciu na pozemkoch žalobcu nevybudoval, iba rekonštruoval teleso už predtým existujúcej komunikácie, ktorej vlastníkom bolo a je Mesto Lučenec.
14. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) priznal žalobcovi uplatnený nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vrátane príslušných úrokov z omeškania vychádzajúc hlavne z toho, že v prípade komunikácie na pozemkoch žalobcu ide o novú stavbu vybudovanú žalovaným, ktorý sa v dôsledku toho stal jej vlastníkom.
15. Uvedený záver nepovažuje odvolací súd za správny. Prvoinštančný súd v napadnutom rozhodnutí poukázal na stavebné povolenie zo dňa 22. 10. 2007 a na oznámenie katastrálneho odboru OÚ Lučenec zo dňa 23. 10. 2019, ale tieto dôkazy nevyhodnotil v súlade s ust. § 191 CSP a opätovne ako vo svojom prvom rozhodnutí jasne neoznačil konkrétne ustanovenie určitého právneho predpisu, podľa ktorého mal žalovaný predmetnú komunikáciu nadobudnúť do svojho vlastníctva.
16. Odvolací súd preto na nariadenom pojednávaní zopakoval a doplnil dokazovanie a po vykonaní dôkazov, ktoré vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP mal preukázané, že cesta (komunikácia) na pozemkoch žalobcu nevznikla vybudovaním zo strany žalovaného, ale táto sa tam nachádzala už predtým a žalovaný ju zrekonštruoval.
17. Z oznámenia katastrálneho odboru OÚ Lučenec zo dňa 18. 10. 2019 (č. l. 739 spisu) totiž vyplynulo, že predmetná komunikácia bola zameraná ešte v roku 1974 v rámci komplexnej previerky vykonávanej v k. ú. Lučenec a bola označená parcelným číslom 2381/32. Pri technicko-hospodárskom mapovaní (THM) v roku 1981 bola parcela č. XXXX/XX prečíslovaná na parcelu č. XXXX, kedy súčasne pri zápise THM do evidencie nehnuteľností došlo k nesprávnej identifikácii parciel a na list vlastníctva č. XXX v prospech MNV Lučenec bol zapísaný pozemok pod cestou parc. č. XXXX, namiesto iného (stavebného) pozemku parc. č. XXXX. Okresný úrad preto vo svojom oznámení skonštatoval, že pozemok pod cestou označený v súčasnosti ako C-KN parc. č. XXXX/X bol v prospech Mesta Lučenec zapísaný neoprávnene v dôsledku ľudskej chyby.
18. Podľa odvolacieho súdu je z uvedeného zrejmé, že cesta sa na pozemkoch žalobcu (ktoré zdedil v roku 1999 po smrti XX Y. “XXXX,“ ako to vyplýva z osvedčenia o dedičstve na č. l. 84 a nasl. spisu) nachádza minimálne od roku 1974, kedy došlo k jej zameraniu. Jej následnú existenciu potvrdzuje potom nielen geometrický plán vyhotovený dňa 13. 11. 1997 (č. l. 82 a nasl. spisu), ktorý bol podkladom pre uzavretie dohody o zriadení vecného bremena medzi T. Y. a manželmi W. (č. l. 81 spisu) a podľa ktorého parcely č. XXXX/X, č. XXXX/X a č. XXXX/X (odčlenené od parcely č. XXXX druhu zastavaná plocha) sú označené ako „zast. pl. (cesta)“, ale aj čiastočný výpis z LV č. XXXX k. ú. Lučenec vyhotovený dňa 10. 09. 2007 (č. l. 290 spisu), podľa ktorého bolo Mesto Lučenec v tom čase zapísané ako vlastník pozemku C-KN parcela č. XXXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 3215 m2 a pozemok bol označený kódom využívania 13321, t. j. pozemky, na ktorých sú postavené inžinierske stavby - cestné, miestne a účelové komunikácie a ich súčasti okrem diaľnic a rýchlostných ciest. Výpis z listu vlastníctva bol pritom vyhotovený skôr než bolo žalovanému dňa 22. 10. 2007 vydané stavebné povolenie na výstavbu komunikácií a spevnených plôch (č. l. 22 a nasl. spisu), na základe ktorého potom začal s ich výstavbou. V neposlednom rade existenciu cesty zachytávajú aj snímky z rokov 2000 a 2004 a z októbra roku 2007 predložené žalovaným na odvolacom pojednávaní, ktoré zobrazujú spojnicu medzu ulicou Ľ. Podjavorinskej a sídliskom Rúbanisko a aj sám žalobca predložil odvolaciemu súdu list zo dňa 30. 08. 2007 (teda takisto z obdobia pred vydaním stavebného povolenia žalovanému) adresovaný komisii ROEP Lučenec, od ktorej požadoval vysvetlenie „na základe čoho bol založený list vlastníctva XXXX na parcelu č. XXXX (prístupová cesta) do registra CKN. Táto prístupová cesta vznikla zabratím z mojej parcely č. T..“
19. V rozpore so záverom, že cesta na pozemkoch žalobcu existovala už pomerne dávno predtým než s výstavbou komunikácií na podklade stavebného povolenia zo dňa 22. 10. 2007 začal žalovaný, nie je ani žalobcom predložené prehlásenie N.. Q. T. datované dňom 07. 03. 2022. Tento v prehlásení uviedol, že pozemok E-KN parc. č. XXXX/X dočasne užíval Školský majetok SPŠ v Lučenci, ktorého bol od roku 1986 agronómom a od roku 1988 až do roku 2009 riaditeľom a za jeho pôsobenia na školskom majetku nebola vytvorená prístupová cesta z ulice Podjavorinskej ku sídlisku Rúbanisko, pričom po ústnej dohode s Mestom Lučenec upravili chodník pre peších a cyklistov v šírke cca 2 metre a táto plocha sa neorala. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v roku 1974 kedy bola cesta zameraná menovaný v školskom majetku ešte nepôsobil, čo je v súlade s jeho tvrdením, že cesta nebola vytvorená medzi rokmi 1986 až 2009 (kedy menovaný pracovníkom školského majetku bol) a zároveň ním spomínaná ústna dohoda s Mestom Lučenec o úprave a „neoraní“ chodníka skôr evokuje domnienku, že sa dané miesta neorali práve preto, že tadiaľ viedla cesta (zrejme poľná, ktorá sa podľa § 22 ods. 1 vyhlášky č. 35/1984 Zb. považuje za účelovú komunikáciu), keďže práve mesto bolo až do doby rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 5C/85/2009-58 zo dňa 15. 10. 2009 vedené na liste vlastníctva ako vlastník pozemku C- KN parc. č. XXXX nachádzajúceho sa pod cestou.
20. Za tohto stavu sa odvolací súd nemohol stotožniť s prvoinštančným súdom v tom, že žalovaný na pozemkoch žalobcu vybudoval predmetnú cestu ako novú stavbu. Prvoinštančný súd nesprávne uviedol, že o tom svedčí aj stavebné povolenie vydané žalovanému dňa 22. 10. 2007. Zo stavebného povolenia (i z projektovej dokumentácie ako podkladu pre jeho vydanie) vyplýva, že žalovanému bola povolená stavba komunikácií a spevnených plôch pozostávajúca z novonavrhovanej prístupovej, zbernej a obslužnej komunikácie, pričom prístupová komunikácia označená ako vetva A bude začínať na jestvujúcej miestnej komunikácii Ľ. Podjavorinskej a bude slúžiť na sprístupnenie obytnej zóny a na prístupovú komunikáciu nadväzuje zberná komunikácia vetva B a následne obslužná komunikácia delená na vetvy C, D a E. V stavebnom povolení je označený aj pozemok parc. č. XXXX k. ú. Lučenec ako jeden z pozemkov, na ktorých sa budú komunikácie realizovať. Odvolací súd zdôrazňuje, že v tom čase bol pozemok C-KN parc. č. XXXX vedený v katastri nehnuteľností ako vlastníctvo Mesta Lučenec, cesta na ňom existovala minimálne už od roku 1974 a preto iba z použitia prívlastku „novonavrhovaná“ prístupová komunikácia (vetva A) nemožno vyvodiť, že táto bola vybudovaná ako nová stavba (teda „na zelenej lúke“), na rozdiel od novonavrhovanej zbernej a obslužnej komunikácie, ktoré vtedy skutočne neexistovali a budovali sa ako úplne nové cesty. Inak povedané, vydanie stavebného povolenia žalovanému podľa § 16 ods. 1 cestného zákona ohľadne prístupovej komunikácie (vetvy A) nie je dôkazom, že išlo o novú stavbu, ako to vyhodnotil prvoinštančný súd. Je síce pravdou, že ak by išlo len o stavebné úpravy cestného telesa ako súčasti pozemnej komunikácie, postačovalo by podľa § 16 ods. 2 písm. a) cestného zákona ohlásenie príslušnému stavebnému úradu. V tomto prípade sa ale jednalo nielen o stavebnú úpravu jestvujúcej komunikácie (vetva A) na pozemku parc. č. XXXX, ale aj o vybudovanie nových ešte neexistujúcich komunikácii (vetva B až E), na čo sa podľa § 16 ods. 1 cestného zákona vyžaduje stavebné povolenie a preto je logické, že ohlásenie stavebnému úradu nepostačovalo.
21. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že žalovaný na pozemkoch žalobcu nevybudoval komunikáciu ako novú stavbu, ale stavebne upravil a rekonštruoval jestvujúcu cestu. To znamená, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo k ceste ako novozhotovenej veci ako to uzavrel prvoinštančný súd. Nešlo o zhotovenie veci, ktoré je zákonom rešpektovaným (originárnym) spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva podľa § 132 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého možno nadobudnúť vlastnícke právo aj na základe iných skutočností stanovených zákonom. Medzi tieto iné skutočnosti stanovené zákonom sa zaraďuje aj zhotovenie veci ako spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k veci novovytvorenej. Žalovaný novú cestu nepostavil, pretože táto sa tam už nachádzala, teda vlastnícke právo k ceste na pozemkoch žalobcu nenadobudol a treba dodať, že jeho vôľa k nadobudnutiu vlastníctva ani nesmerovala. Nadobudnutie vlastníckeho práva k veci jej zhotovením predpokladá i vôľovú zložku konajúcej osoby a teda ak niekto vec zhotoví, neznamená to, že sa automaticky stáva jej vlastníkom. Dôležité je, či vec zhotovuje pre seba alebo pre iného. V tejto súvislosti bolo preukázané, že žalovaný ako budúci darca uzavrel s Mestom Lučenec ako budúcim obdarovaným zmluvu o budúcej darovacej zmluve datovanú dňom 21. 09. 2007 (č. l. 38 a nasl. spisu), v ktorej sa dohodli, že po kolaudácii uzavrú darovaciu zmluvu, ktorej predmetom budú dopravné a pešie komunikácie, ktorých výstavbu (okrem iných aj na pozemku C-KN parc. č. XXXX) zabezpečuje žalovaný v rámci realitného projektu v lokalite Malý a Veľký Torák. Podľa odvolacieho súdu uzavretie tohto právneho úkonu je dôkazom toho, že žalovaný budoval predmetné cesty nie v úmysle stať sa ich trvalým vlastníkom, ale v úmysle odovzdať ich po kolaudácii do vlastníctva Mesta Lučenec ako verejne prístupné cesty (komunikácie) nevyhnutné pre dopravnú obslužnosť celej novovytváranej obytnej lokality. Tým odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že hoc by aj žalovaný na pozemku žalobcu postavil cestu ako novú vec, jeho vôľa smerovala k tomu, aby sa jej vlastníkom v konečnom dôsledku stalo Mesto Lučenec. Žalovaný teda staval cesty v danej lokalite nie pre seba, ale pre mesto, aby tieto v budúcnosti slúžili verejnosti ako miestne cesty, ktoré § 4b ods. 1 cestného zákona do 01. 06. 2021 označoval ako miestne komunikácie a za ktoré sa podľa uvedeného ustanovenia považujú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií. Kolaudačné konanie síce bolo začaté, avšak stavebný úrad rozhodnutím zo dňa 09. 07. 2014 (č. l. 60 spisu) konanie prerušil z dôvodu, že žalovaný ako stavebník nedoložil doklad o vlastníckom práve k pozemku, na ktorom je stavba umiestnená. V rozhodnutí nie je uvedené, ktorého pozemku sa nedoloženie dokladu o vlastníctve týka. Z dokazovania však vyplynulo, že nesúlad medzi vlastníctvom pozemku a vlastníctvom stavby sa týka jedine prístupovej komunikácie (vetvy A) nachádzajúcej sa na pozemkoch žalobcu. Ako vyplynulo z vyjadrení oboch sporových strán, cesta je v súčasnosti už reálne používaná a jej skolaudovaniu bráni v podstate nesúhlas žalobcu, ktorý je vlastníkom pozemkov pod ňou. Odvolací súd ale zdôrazňuje, že žalovaný realizoval stavebné práce na základe právoplatného stavebného povolenia zo dňa 22. 10. 2007, v ktorom bol označený aj pozemok parc. č. XXXX k. ú.
Lučenec. Stavebné povolenie bolo žalobcovi riadne doručené dňa 02. 11. 2007 (ako vyplýva z doručenky založenej v priloženom spisovom materiály stavebného úradu) a žalobca ho nenapadol odvolaním, hoci v tom čase vedel, že sa stavba komunikácií bude týkať i jeho pozemkov. Dôkazom toho je prv spomenutý list žalobcu datovaný už dňom 30. 08. 2007 (žalobca prevzal stavebné povolenie dňa 02. 11. 2007), ktorý adresoval komisii ROEP a podľa ktorého vtedy vedel, že C-KN parcela č. XXXX označená ním v liste ako prístupová cesta bola vytvorená z jeho pozemku parc. č. XXXX/X. Preto odvolací súd nesúhlasí s tým, že žalobca v tom čase nebol zorientovaný v parcelných číslach, čo podľa neho bol dôvod, že sa v stavebnom konaní nebránil podaním odvolania, ako to prezentoval na odvolacom pojednávaní. Žalobca nepodaním odvolania proti stavebnému povoleniu zo dňa 22. 10. 2007 prinajmenšom prejavil svoje uzrozumenie s tým, že prestavba cesty sa bude realizovať (aj) na jeho pozemkoch, čím chce odvolací súd poukázať na to, že nemožno brať ako jednoznačnú skutočnosť, že žalovaný nemal žiaden súhlas žalobcu na stavebné úpravy cesty na jeho pozemkoch (a teda, že by prípadne mohlo ísť z občianskoprávneho hľadiska o neoprávnenú stavbu, ak by cesta bola novovytvorenou vecou). V tomto smere teda i sám žalobca a nielen chybný zápis mesta ako vlastníka pozemku C-KN parcela č. XXXX/X spôsobil aktuálne existujúci stav, kedy na jeho pozemkoch žalovaný zrekonštruoval už prv existujúcu cestu. Žalobca pritom mal reálnu možnosť a mohol svoje vlastníctvo brániť primárne v rámci stavebného konania, čo neurobil.
22. Tie skutočnosti ale nemenia nič na tom závere, že žalovaný nie je ani nebol vlastníkom cesty na pozemkoch žalobcu. Zároveň z dôvodu absencie vlastníctva žalovaného k ceste bolo pre rozhodnutie právne nepodstatné, že žalovaný ju rozšíril takým spôsobom, že podľa znaleckého posudku č. 10/2017 znalca N.. Hrivíka (č. l. 150 a nasl. spisu) je cesta lokalizovaná nielen na pozemku C-KN parc. č. XXXX/X, ale čiastočne zasahuje aj na susediaci pozemok žalobcu E-KN parc. č. XXXX/X. Rovnako odvolací súd konštatuje, že nebolo preukázané ani vlastnícke právo žalovaného k inžinierskym sieťam, ktoré podľa žalobcu mal na jeho pozemky žalovaný umiestniť. Zo žiadneho dôkazu vykonaného v tomto spore totiž nevyplynulo, že by cez pozemky žalobcu viedli inžinierske siete vlastnícky patriace žalovanému.
23. Odvolací súd už v zrušujúcom uznesení zo dňa 28. 01. 2021 uviedol, že stavba nachádzajúca sa na cudzom pozemku bez zodpovedajúceho oprávnenia zakladá bezdôvodné obohatenie sa jej vlastníka na úkor vlastníka pozemku, ktorý má v dôsledku toho nárok na peňažnú náhradu. V prejednávanej veci ale nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že žalovaný bez právneho dôvodu užíva jeho pozemky tým, že má na nich umiestnenú svoju cestu, resp. inžinierske siete.
24. Podľa ust. § 451 ods. 1 OZ je bezdôvodné obohatenie konštruované ako záväzkovo-právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Inštitút bezdôvodného obohatenia smeruje k odčerpaniu prostriedkov od osoby, ktorá ho získala niektorou zo skutkových podstát uvedených v ust. § 451 a § 454 OZ. Judikatúra (viď. R 25/1986) dospela k záveru, že bezdôvodné obohatenie vzniká nielen tak, že sa doterajší majetok obohateného rozmnoží o nové majetkové hodnoty, ale aj tak, že sa jeho doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu inak došlo ak by obohatený plnil svoje povinnosti. O bezdôvodné obohatenie ide preto aj v prípade užívania cudzej nehnuteľnosti bez právneho titulu (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/298/2006, publikovaný v periodiku Zo súdnej praxe pod č. 62/2007). Súčasne Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/186/2018 (na ktoré poukázal aj prvoinštančný súd) uviedol, že „V súdnej praxi boli riešené viaceré prípady vydania bezdôvodného obohatenia titulom užívania cudzej nehnuteľnosti (pozemku) bez nájomnej zmluvy, či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec. Majetkovým vyjadrením prospechu získaného užívaním cudzej veci je peňažná suma, ktorá zodpovedá sumám vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie veci i s prihliadnutím na druh právneho dôvodu (zmluvného typu alebo vecného práva k cudzej veci), ktorým sa spravidla zakladá právo užívania vzhľadom na jeho rozsah a spôsob; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, kedy sa výška náhrady porovnáva s obvyklou hladinou nájomného, ktoré by bol nájomca povinný plniť za normálnych okolností, ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy. Ak sa vychádza zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu, je treba z hľadiska pasívnej legitimácie posúdiť, kto bezdôvodné obohatenie získal. V podstate ide o zodpovedanie otázky, kto užíva cudziu nehnuteľnosť (pozemok) bez nájomnej zmluvy, či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec a v čom toto užívanie spočíva. Rozhodujúcim je teda výklad slova „užívanie“, t. j. v čom spočíva užívanie pozemku, keď je na ňom postavená stavba vo vlastníctve osoby odlišnej od vlastníka pozemku. Podľa názoru dovolacieho súdu je potrebné pod týmto pojmom rozumieť umiestnenie samotnej stavby na cudzí pozemok. Jej samotné umiestnenie totiž bráni vlastníkovi pozemku, tento užívať riadnym spôsobom. K obohateniu vlastníka stavby potom dochádza už zo samotného titulu vlastníckeho práva, ktoré zakladá jeho oprávnenie užívať stavbu. Je potom výlučne
vecou jeho rozhodnutia, či bude stavbu užívať sám, alebo ju bezplatne alebo odplatne prenechá inému. Povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, stíha vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom realizuje svoje vlastnícke právo. Z rovnakých dôvodov nie je podstatné ani to, či príp. komu prináša užívanie stavby zisk. Poskytnuté plnenie je plnením bez právneho dôvodu a bezdôvodne sa teda obohatil ten, kto je vlastníkom stavby na cudzom pozemku, a nie napr. jej nájomca. Je potrebné si uvedomiť, že pod „užívaním cudzieho pozemku“ je potrebné v tomto prípade chápať jeho zastavanie cudzou stavbou (nie užívanie samotnej stavby). Pozemok žalobcu bol teda (bez právneho dôvodu) užívaný tým, že mal na ňom žalovaný 2/ umiestnenú svoju stavbu a nie tým, ako a kým bola táto stavba užívaná.“ Z uvedeného vyplýva, že v prípade užívania cudzieho pozemku bez právneho titulu umiestnením stavby na ňom je pasívne vecne legitimovaným skutočný vlastník stavby, na ktorého strane dochádza k obohateniu už zo samotného titulu vlastníckeho práva zakladajúceho jeho oprávnenie užívať stavbu.
25. Ako už bolo uvedené, z dokazovania vyplynulo, že žalovaný nie je ani nebol vlastníkom cesty na pozemkoch žalobcu a takisto žalovanému nepatria ani inžinierske siete. Odvolací súd preto uzavrel, že žalovaný nemá pasívnu vecnú legitimáciu vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v prvom výroku tak, že žalobu ohľadne zaplatenia bezdôvodného obohatenia v sume 5.920,- Eur s úrokmi z omeškania ako nedôvodnú zamietol.
26. Odvolací súd dodáva, že pre rozhodnutie tohto sporu nebolo potrebné vyriešiť otázku, kto bol, resp. je vlastníkom cesty na pozemkoch žalobcu. Preto len poznamenáva, že z dokazovania nevyplynulo, komu pôvodná cesta existujúca minimálne od roku 1974 patrila, aký bol jej charakter z hľadiska dopravného zadelenia podľa zákona č. 135/1961 Z. z. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) a či prípadne na jej zriadenie bol udelený súhlas vtedajším vlastníkom pozemkov, t. j. či cesta bolo zriadená oprávnene alebo nie. Na základe prehlásenia N.. Q. T. a fotografií doložených žalovaným sa možno iba domnievať, že sa pôvodne jednalo o poľnú cestu spadajúcu do kategórie účelových komunikácií podľa § 22 ods. 1 vyhlášky č. 35/1984 Zb. vykonávajúcej zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, podľa ktorého sú pozemnými komunikáciami aj účelové komunikácie (§ 1 ods. 2 cit. zákona). Ust. § 22 ods. 3 cit. vyhlášky určuje, že o právnych pomeroch účelových komunikácií platia všeobecné predpisy a zároveň toto ustanovenie odkazuje na pôvodne platný Hospodársky zákonník, resp. Občiansky zákonník, z čoho odvolací súd vyvodzuje, že odpoveď na otázku vlastníctva pôvodnej cesty na pozemkoch žalobcu by bolo potrebné hľadať v nadväznosti na vykonané dôkazy a príslušné skutkové zistenia v uvedených právnych predpisoch. Ako už bolo uvedené, túto otázku ale nebolo potrebné riešiť vzhľadom na výsledky dokazovania znamenajúce nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.
27. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného podané proti uzneseniu prvoinštančného súdu č. k. 14C/144/2014-753 zo dňa 13. 05. 2021 o zamietnutí jeho návrhu na zrušenie zabezpečovacieho opatrenia (nariadeného uznesením č. k. 14C/144/2014-237 zo dňa 08. 12. 2017), odvolací súd toto vybavil aplikáciou § 335 ods. 2 a 3 CSP v spojení s § 344 CSP. Podľa týchto ustanovení platí, že ustanovenia o neodkladnom opatrení sa použijú primerane aj na zabezpečovacie opatrenie (§ 344 CSP) a neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo veci samej odvolací súd aj bez návrhu zruší rozhodnutím, ktorým rozhodnutie súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu zamieta, alebo ktorým konanie vo veci samej zastavuje. To platí primerane aj na dovolacie konanie (§ 335 ods. 2 CSP). Súd v rozhodnutí, ktorým zamietol žalobu iba v časti alebo ktorým zastavil konanie iba v časti, vysloví, či neodkladné opatrenie zrušuje alebo ponecháva v platnosti, zohľadňujúc stav konania vo veci samej (§ 335 ods. 3 CSP).
28. V prejednávanej žalobca so svojou žalobou nemal ani čiastočný úspech. Ohľadne žalovanej náhrady škody bola totiž jeho žaloba čiastočne zamietnutá ešte rozsudkom prvoinštančného súdu č. k. 14C/144/2014-545 zo dňa 03. 07. 2019 (časť jeho II. výroku) a vo zvyšku žalovanej náhrady škody rozsudkom prvoinštančného súdu č. k. 14C/144/2014-745 zo dňa 12. 04. 2021 (druhý výrok rozsudku, proti ktorému žalobca nepodal odvolanie). Pokiaľ ide o žalovaný nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, v tejto časti odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu zo dňa 12. 04. 2021 v prvom výroku o priznaní sumy 5.920,- Eur s príslušenstvom a žalobu v tomto rozsahu zamietol. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nebol v spore úspešný, jeho žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá a nakoľko je z citovaných ustanovení zrejmé, že ďalšie trvanie zabezpečovacieho opatrenia je nezlučiteľné
s procesným neúspechom žalujúcej strany, odvolací súd musel podľa § 388 CSP pristúpiť aj k zmene uznesenia prvoinštančného súdu zo dňa 13. 05. 2021 a zabezpečovacie opatrenie nariadené uznesením prvoinštančného súdu zo dňa 08. 12. 2017 zrušiť. Označené ustanovenia vzhľadom na výsledok konania ďalšie trvanie zabezpečovacieho opatrenia nedovoľujú.
29. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu, musel podľa ust. § 396 ods. 1 a 2 CSP rozhodnúť o trovách celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho konania). Nakoľko bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá, bol žalovaný plne úspešnou stranou v spore a preto mu odvolací súd s použitím ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi náhradu trov konania na súde prvej inštancie a tiež náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).