Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_3P-11-2015.pdf
PDF · 161.71 KB
Case nature
Area
Subarea
3P/11/2015
Uznesenie
Okresný súd Bratislava I v Bratislave, v konaní pred sudkyňou Mgr. Katarínou Škultétyovou, v právnej veci maloletého dieťaťa: T. Ď., narodený XX.XX.XXXX, štátne občianstvo Slovenskej republiky, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra, so sídlom Štefánikova trieda 88, 949 01 Nitra, dieťa rodičov - matky: A. Ď., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XX, XXX XX Z., štátna občianka Q. republiky, právne zastúpená: JUDr. Andrej Gara, advokát, so sídlom Štefánikova 14, 811 05 Bratislava, IČO: 30 850 436, a otca: L. - X. T. L. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., F., Q. E., Q., Q. A. V. B. T. Q. Í., štátny občan A., v čase rozhodnutia právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Vaššová & Panasiuková, so sídlom Damborského 3, 949 01 Nitra, IČO: 42 332 711, v konaní o návrhu navrhovateľa, otca maloletého dieťaťa na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, takto
rozhodol:
I. Súd návrat maloletého T. Ď., nar. XX.XX.XXXX do krajiny jeho obvyklého pobytu, Q. A. V. B. T. Q. Í. n e n a r i a ď u j e.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Dňa 11.02.2015 bol tunajšiemu súdu doručený návrh navrhovateľa - otca maloletého, zastúpeného právnym zástupcom, o návrat maloletého dieťaťa T. Ď. do krajiny jeho obvyklého pobytu do Q. A. V. B. T. Q. Í..
2. Navrhovateľ odôvodnil návrh tým, že spolu s matkou maloletého A. Ď. sú rodičmi maloletého T., hoci matka maloletého po pôrode odmietla navrhovateľa ako otca do rodného listu maloletého zapísať. Podľa právneho poriadku krajiny obvyklého pobytu dieťaťa, konkrétne podľa rozsudku O. H. E. zo dňa 08.12.1999 In re H. (A Minor), domnelý rodič je nositeľom opatrovníckych práv k dieťaťu, vrátane práva domáhať sa jeho návratu, pokiaľ sa priznania opatrovníckych práv a povinností domáhal na súde pred neoprávneným premiestnením maloletého dieťaťa a pokiaľ tento súd o uvedených právach a povinnostiach tejto osoby koná. Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že ešte pred neoprávneným premiestnením maloletého dieťaťa, dňa 21.01.2013, podal na Q. Q. and F. G. X. C. pod č. VS13P00002 návrh na priznanie rodičovských práv a povinností k maloletému a úpravu styku, postúpený W. G. C.. V rámci konania bol vykonaný test DNA, z ktorého je zrejmé, že navrhovateľovi svedčí otcovstvo k maloletému. Súd v dotknutom konaní predbežným opatrením dňa 16.07.2014 a neskôr dňa 15.10.2014 upravil styk navrhovateľa s maloletým tak, že navrhovateľ bol oprávnený stretávať sa s maloletým v detskom centre pod dohľadom sociálnych pracovníčok v rozsahu dvoch hodín každú druhú sobotu v mesiaci. Navrhovateľ uviedol, že opatrovnícke práva k maloletému vykonával opísaným spôsobom až do októbra 2014, kedy matka maloletého dieťaťa neoprávnene a úmyselne premiestnila maloletého T. na územie Slovenskej republiky, čím matka maloletého naplnila všetky znaky skutkovej podstaty neoprávneného premiestnenia maloletého dieťaťa podľa článku 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Navrhovateľ poukázal na to,
že nikdy nedal súhlas matke maloletého s trvalým vycestovaním z krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, pretože zmena obvyklého pobytu dieťaťa nie je podľa neho v záujme maloletého. Matka maloletého podľa tvrdení navrhovateľa dobre vedela, že v krátkej budúcnosti budú navrhovateľovi ako otcovi maloletého priznané rodičovské práva a povinnosti k maloletému vrátane práva styku, keďže testami DNA sa preukázalo, že navrhovateľ je otcom maloletého dieťaťa a že opatrovnícke práva k dieťaťu má záujem vykonávať. Nakoľko sa matka maloletého verejne vyjadrovala, že sa chce s maloletým natrvalo odsťahovať na Slovensko, podal navrhovateľ návrh na Q. Q. and F. G. X. C., ktorý pod č.k. VS13P00002 vydal predbežné opatrenie zakazujúce matke maloletého opustiť krajinu obvyklého pobytu dieťaťa s maloletým dieťaťom. Na základe vyjadrenia matky a jej písomnej žiadosti uvedený súd napokon dňa 20.03.2014 tento zákaz zrušil. Keďže však matka maloletého naďalej vyvíjala aktivity smerujúce k presťahovaniu maloletého, vyššie označený súd opätovne dňa 15.10.2014 na návrh navrhovateľa a na návrh sociálneho pracovníka vydal predbežné opatrenie, ktorým matke maloletého zakázal opustiť krajinu obvyklého pobytu s maloletým dieťaťom. Matka maloletého však napriek tomuto zákazu v mesiaci október 2014 trvale opustila spolu s maloletým Q. A., čo na pojednávaní dňa 04.11.2014 potvrdil aj jej právny zástupca, ktorý zároveň potvrdil, že matka maloletého sa nemieni vrátiť späť. Na základe uvedeného O. C. of P. pod č.k. FD14PD01019 predbežným opatrením zo dňa 17.11.2014 rozhodol, že opatrovníkom maloletého dieťaťa až do jeho plnoletosti bude uvedený súd, ďalej nariadil matke maloletého okamžite navrátiť dieťa do jurisdikcie tohto súdu a otcovi maloletého (navrhovateľovi) povolil uplatniť opatrovnícke práva k maloletému dieťaťu podaním návrhu na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Navrhovateľ v nadväznosti na uvedené tvrdenia preto dňa 14.11.2014 podal na príslušný ústredný orgán UK v súlade s článkom 8 Dohovoru žiadosť o návrat maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu. Žiadosť bola následne doručená ústrednému orgánu SR, teda Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže so sídlom v Bratislave, ktorý sa pokúsil v súlade s článkom 10 Dohovoru dosiahnuť dobrovoľný návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, avšak bezúspešne, nakoľko matka návrat odmietla. Z hľadiska právnej argumentácie poukázal navrhovateľ najmä na to, že v zmysle článku 14 Haagskeho dohovoru by mal súd bezprostredne prihliadať na právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa a tým aj na rozhodnutia britských súdov, a to bez ohľadu na to, či boli v štáte obvyklého pobytu dieťaťa (v Q. A.) formálne uznané alebo nie, aj bez osobitného konania, ktorého účelom je dôkaz. V uvedenej súvislosti uviedol, že podľa článku 3 písm. a) Haagskeho dohovoru sa opatrovnícke práva vrátane spôsobu ich nadobudnutia posudzujú podľa právneho poriadku štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ktorým je Q. A..
3. Matka vo svojom písomnom vyjadrení, doručenom súdu dňa 04.03. 2015, doplneným dňa 12.05.2015, žiadala návrh navrhovateľa zamietnuť ako nedôvodný z viacerých dôvodov. Matka maloletého, ako tá, kto podľa navrhovateľa porušuje právo, poukazovala na to, že otca maloletého poznala ako Q. N., štátneho občana G. a o tom, že navrhovateľom v tomto konaní je pán X., štátny občan A. a nie Q. N., štátny občan G., sa dozvedela až na súdnom pojednávaní vo veci určenia rodičovských práv k maloletému. Podľa matke známych informácií sa navrhovateľ za S. N., štátneho občana G., vydával až do času, kým nebol zatknutý z dôvodu, že sa na území Q. A. V. B. a Q. A. zdržiaval ilegálne. Bol mu zhabaný falošný pas na označené meno a na území G. má zakázané pracovať. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ o svojej identite sústavne klamal a klamal aj ohľadom svojej rodiny. Matka mala za to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal svoju identitu, pre matku maloletého je neznámou osobou a nie je dôvodné sa domnievať, že jeho nová identita je pravá a pravdivá. Matka tiež namietala, že v danom prípade nie sú splnené základné podmienky na aplikáciu Nariadenia Brusel II bis ani na nariadenie návratu T.. Podľa tvrdení matky navrhovateľ nepreukázal rodičovské práva k maloletému, nie je uvedený v rodnom liste maloletého vydaného osobitnou matrikou B., doposiaľ nebolo vydané žiadne rozhodnutie o určení otcovstva, nebolo právoplatne rozhodnuté ani o priznaní rodičovských práv, či o úprave styku navrhovateľa s maloletým, či už vo V. B. alebo v Q. J.. Z hľadiska právnej argumentácie poukazovala matka na článok 2 body 7, 8, 9, 10 Nariadenia, v súvislosti s čím namietala, že žiadne z rozhodnutí predložených navrhovateľom v tomto konaní v anglickom jazyku nespĺňajú definíciu rozsudku podľa Nariadenia, ktorý by obsahoval právoplatné určenie otcovstva navrhovateľa k T. alebo priznanie rodičovských práv a povinností navrhovateľa k T.. Podľa matky navrhovateľ v zmysle Nariadenia nie je otcom T. a nemá práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o T., nemá ani právo určiť miesto pobytu T.. Zároveň ani akési rozhodnutie súdov V. B. v inej veci nie je rozsudkom v zmysle Nariadenia, a preto nie je v podmienkach Slovenskej republiky aplikovateľné. Matka maloletého spochybňovala tiež skutočnosť, že maloletý T. niekedy mal obvyklý pobyt na území V. B., nakoľko tak matka, ako aj syn, sú občanmi Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky a na území V. B. nemali nikdy trvalé bydlisko alebo obvyklý pobyt. Vo V. B. bola matka maloletého jedine počas štúdia a na Q. sa
vracala vždy aj spolu s T. po skončení semestra. Nikdy nemala úmysel sa v B. usadiť. Svojich advokátov vo V. B. upozorňovala na skutočnosť, že T. nemá obvyklý pobyt vo V. B., títo však pokyny matky nerešpektovali, a preto im aj vypovedala plnomocenstvo. To, že adresovala vyjadrenia súdom vo V. B., odôvodňovala matka tým, že tak prejavila nepohŕdanie súdnymi autoritami. Namietala tak právomoc britských súdov pri rozhodovaní v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletého T., nakoľko táto právomoc patrí podľa nej výlučne slovenským súdom, a to v súlade s Nariadením, ako aj zákonom 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Matka tiež uviedla, že v konaní pred britskými súdmi bolo porušené jej právo na konanie v materinskom jazyku, nakoľko nemala k dispozícii tlmočníka. Súdne konania boli podľa matky vedené bez toho, aby bola o nich súdom informovaná a súdne pojednávania boli vedené v jej neprítomnosti. Nie je preto pravdou, že navrhovateľ, tak, ako tvrdí, realizoval styk s T., pretože jednak predbežné opatrenie zo dňa 15.04.2015 nebolo matke maloletého súdom doručené a v danom čase sa už s maloletým na území V. B. ani nenachádzali. Matka poukázala tiež na to, že pre T. je navrhovateľ cudzou osobou, pretože ho nikdy nekontaktoval, nenavštevoval, neprispieval na jeho výživu, neposielal mu žiadne darčeky, no najmä sa nikdy nezaujímal o jeho výchovu, vývoj, zdravotný stav ani jeho potreby. Štyri roky matke nezavolal, či dieťa niečo nepotrebuje, ako sa má a či je zdravý. Navrhovateľ nemá k T. žiadnu citovú väzbu a už od počatia ho odmietal. Matke nie je známe, z akého právneho titulu by mal navrhovateľ dávať akýkoľvek súhlas s premiestnením T. na akékoľvek miesto. Matka uviedla, že neporušila Haagsky dohovor, Nariadenie ani iný európsky či vnútroštátny právny predpis. Navrhovateľ podľa matky nedisponuje rodičovskými právami k maloletému T., hrozí, že môže byť z V. B. vyhostený a deportovaný naspäť do A., nakoľko na území V. B. sa zdržiava nelegálne. Niet preto podľa matky žiadneho dôvodu pre rozhodnutie súdu o návrate maloletého do V. B..
4. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa uskutočnením prostredníctvom videokonferencie, výsluchom matky, prednesmi právneho zástupcu navrhovateľa a právneho zástupcu matky, výsluchom maloletého, správou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Z., odbor sociálnych vecí a rodiny zo dňa 09.03.2015, rodným listom maloletého, potvrdením detskej lekárky o starostlivosti o maloletého zo dňa 27.02.2015, úradne preloženým „scanom“ listu Ministerstva vnútra, vízového a imigračného oddelenia Q. A. zo dňa 10.06.2014, slovenským prekladom „Rozkazu o opatreniach pre dieťa a o zakázaných krokoch (predbežné opatrenie) vydaného na súde pre veci rodiny K. zo dňa 15.10.2014, rozkaz (predbežné opatrenie) súdu pre veci rodiny K. zo dňa 04.11.2014, rozkazom (predbežným opatrením ) Najvyššieho súdu - divízie pre veci rodiny zo dňa 17.11.2014, ako aj celým obsahom súdneho spisu, na základe ktorého (dokazovania) zistil skutkový stav nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci a na pojednávaní dňa 25.05.2015 uznesením sp. zn. 3P 11/2015 (č.l. 353) rozhodol tak, že návrat maloletého T. F., nar. XX.XX.XXXX do krajiny jeho obvyklého pobytu do Q. A. V. B. a Q. A. nenariadil.
5. Svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že v danom prípade nebol preukázaný navrhovateľom výkon opatrovníckeho práva, dôvodiac, že otázku opatrovníckeho práva otca maloletého, ako aj jeho skutočného výkonu je potrebné posudzovať v dvoch rovinách. Na jednej strane súd usúdil, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že súdy B. A. konali, ako vyplýva z vyššie označených rozhodnutí, s navrhovateľom ako otcom maloletého, keď mu predbežným opatrením priznali právo kontaktu s dieťaťom. Súd pri posúdení tejto otázky prihliadol na argumentáciu navrhovateľa a pri posúdení tejto otázky vychádzal z rozhodnutí vydaných podľa právneho poriadku štátu obvyklého pobytu dieťaťa, na strane druhej však vychádzal z logického výkladu ustanovenia článkov 3 písm. b) a XX písm. a) Dohovoru, v zmysle ktorých sa premiestnenie dieťaťa mimo územia krajiny obvyklého pobytu považuje za neoprávnené len v tom prípade, ak bolo porušené opatrovnícke právo osoby, ktorá ho nielen nadobudla, ale aj skutočne vykonávala. Ak teda aj súd, vychádzajúc a rešpektujúc jurisdikciu štátu obvyklého pobytu dieťaťa, dospel k záveru, že navrhovateľ opatrovnícke práva k maloletému na základe rozhodnutí B. súdov nadobudol, tak matka v konaní úspešne preukázala, že navrhovateľ opatrovnícke práva k maloletému skutočne nevykonával. Opatrovnícke právo je potrebné chápať ako výkon starostlivosti o maloletého, pričom z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že otec maloletého od narodenia maloletého neprejavoval o dieťa riadny záujem, nijakým spôsobom pred súdom nepreukázal, že sa akokoľvek podieľal na jeho potrebách, že sa zaujímal o jeho zdravotný stav, že sa od matky dieťaťa dožadoval informácií o dieťati. Z výpovede otca vyplynulo, že o dieťa sa osobne začal zaujímať až po dvoch rokoch od narodenia dieťaťa, pričom jeho tvrdenia, že po narodení dieťaťa chcel v záujme dieťaťa, aby situáciu riešila najskôr jeho rodina, sú prinajmenšom nepresvedčivé. Ďalej súd nenariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu odôvodňoval článkom 13 písm.b/ Haagskeho dohovoru v spojení s Nariadením rady (ES) č. 2201/2003. Zdôraznil,
že vo všetkých obdobných konaniach je súd súčasne povinný sledovať najlepší záujem dieťaťa ako hlavné kritérium, ktoré môže prevážiť nad záujmami rodičov. Záujmy dieťaťa sú dvojaké: udržať si väzby so svojou rodinou, pokiaľ nie je preukázané, že je to nevhodné a zároveň sa rozvíjať v zdravom prostredí. Z pohľadu perspektívy osobného rozvoja teda závisí na rade individuálnych okolností, najmä na veku a vyspelosti dieťaťa, prítomnosti a absencii rodičov v jeho živote a jeho prostredí a zážitkoch. Vnútroštátne súdy musia dôkladne preskúmať celú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické, materiálne či zdravotné) a urobiť vyvážené a rozumné posúdenie dotknutých záujmov a pritom mať neustále na pamäti nájdenie najlepšieho riešenia pre dieťa. S poukazom na uvedené dospel súd k záveru, že v danom prípade by nariadenie návratu maloletého bolo v rozpore s jeho najlepším záujmom, nakoľko dieťa vzhľadom na vek potrebuje materinskú starostlivosť v stabilnom prostredí, ktoré mu matka vzhľadom na všetky okolnosti a uvádzané špecifiká vývoja dieťaťa je schopná nerušene poskytnúť na území Slovenskej republiky. Matka maloletého v Q. A. nemá vytvorené podmienky a zázemie pre ďalšiu plnohodnotnú starostlivosť o maloletého, na ktorú je dieťa vzhľadom na útly vek a silnú citovú väzbu dieťaťa na matku fyzicky aj psychicky odkázané.
6. Proti rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30.11.2015, sp. zn. 11CoP/446/2015 (č.l. 464), ktorým uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 25.05.2015, sp. zn. 3P 11/2015 (č.l. 353) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd dospel na rozdiel od súdu prvej inštancie k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že navrhovateľ bol nositeľom opatrovníckeho práva vo vzťahu k maloletému nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohody, podľa práva krajiny obvyklého pobytu maloletého, t.j. V. B.. Záver súdu prvej inštancie, že navrhovateľ nadobudol opatrovnícke právo k maloletému na základe rozhodnutí B. súdov posúdil odvolací súd ako predčasný. Podľa jeho názoru (ktorým je súd prvej inštancie viazaný) bez vykonania potrebného dokazovania zameraného na zistenie, či predbežné opatrenia B. súdov podľa vnútroštátneho práva V. B. súčasne zakladajú aj priznanie opatrovníckeho práva navrhovateľa vo vzťahu k maloletému, nemožno ustáliť, že navrhovateľ bol v čase premiestnenia maloletého na Q. ich nositeľom. Až po preukázaní a ustálení tejto otázky, bude môcť súd prvej inštancie vyhodnotiť, či existujúce opatrovnícke právo navrhovateľa k maloletému sa skutočne vykonávalo, alebo či by sa na základe rozhodnutia britských súdov alebo iných skutočností bolo vykonávalo, ak by k premiestneniu maloletého dieťaťa nedošlo.
7. Súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (ust. § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), vec opätovne prejednal za účasti účastníkov, resp. ich právnych zástupcov, kolízneho opatrovníka, prihliadol na výsledky dokazovania vykonaného v pôvodnom konaní, vykonal všetky úkony smerujúce k doplneniu dokazovania v smere naznačenom odvolacím súdom, ustálil skutočný stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie a na pojednávaní dňa 19.03.2018 opätovne vo veci rozhodol.
8. Maloletý T. sa narodil dňa XX.XX.XXXX v Q. A. V. B. a Q. A., v meste K., Q. z matky A. F., štátnej občianky Q. republiky. Otcovstvo k maloletému nebolo formálne určené. Po svojom narodení sa zdržiaval spolu s matkou v domácnosti jej rodičov v meste K. v Q. A. V. B. a Q. A.. Dňa 12.10.2014 opustil spolu s matkou územie Q. A. a dňa 14.10.2015 pricestoval do Z., Q. republiky, kde ho matka dňa 27.10.2014 prihlásila na trvalý pobyt na ulici F. XX, Z., kde od toho času býva spolu s matkou v rodinnom dome patriacom starým rodičom matky.
9. Rozkazom o opatreniach pre dieťa a o zakázaných krokoch vydaného Súdom pre veci rodiny K. zo dňa 15.10.2014 bolo za prítomnosti právnych zástupcov navrhovateľa a matky prijaté dočasné opatrenie (predbežné opatrenie), ukladajúce matke maloletého umožniť T. tráviť čas s jeho otcom v kontaktnom stredisku C. 2. a 4. sobotu každého mesiaca, pričom tieto stretnutia musia začať čo možno najskôr. Matke maloletého bolo uložené, aby bez súhlasu druhého rodiča alebo bez povolenia súdu až do 04.11.2014 do 16.00 hod. neodviedla dieťa zo Q. A..
10. Rozkazom Súdu pre rodiny v K. zo dňa 04.11.2014 bolo nariadené, aby matka do 7 dní písomne poskytla podrobnosti o navrhovanom kontaktnom stredisku na Q. a o tom, ako by sa mal takýto kontakt uskutočňovať. Konanie bolo pozastavené (prerušené), aby mal navrhovateľ - otec možnosť podať návrh podľa Haagskej konferencie, pokiaľ sa tak rozhodne.
11. Rozkazom č. FD14P01019 Najvyššieho súdu, Divízie pre veci rodiny, the Q. zo dňa 17.11.2014 bolo konštatované, že maloletý T. F. spadá na základe svojho bydliska pod jurisdikciu T. a N., z ktorej bol neoprávnene presunutý dňa 13.10.2014 alebo iný deň okolo tohto dátumu a bolo nariadené, že kým bude T. maloletý alebo nebude vydané iné nariadenie, bude maloleté dieťa v poručníckej starostlivosti súdu. Matke bolo nariadené bezodkladne priniesť dieťa do tejto jurisdikcie.
12. Z videokonferenčného výsluchu navrhovateľa, vykonaného podľa nariadenia Rady 1206/20014 na pojednávaní dňa 22.04.2015, súd zistil, že navrhovateľ istý čas asi 7 až 8 mesiacov žil s matkou maloletého v domácnosti jej rodičov vo V. B.. Bolo to niekedy po apríli 2010, prestali spolu žiť približne v čase, keď bola odporkyňa v treťom mesiaci tehotenstva, boli spolu ešte na ultrazvuku. Dôvodom rozpadu ich vzťahu boli podľa navrhovateľa rodičia matky, ktorí s tým nesúhlasili. Poprel, že by navrhoval, aby matka podstúpila umelé prerušenie tehotenstva. Keď matka otehotnela, boli to jej rodičia, ktorí boli nespokojní s jej tehotenstvom, nepáčilo sa im, že dieťa bude veľká finančná záťaž pre matku. Podľa navrhovateľa prišla matka pracovať do V. B. na plný pracovný úväzok. Rodičia matky podľa navrhovateľa tiež argumentovali tým, že jej starí rodičia na Q. sú veľmi silného katolíckeho vierovyznania a nesúhlasia s rodením detí mimo manželského zväzku, preto mali chcieť, aby matka tehotenstvo prerušila, čo však obaja odmietli. Potom sa ich vzťah rozpadol. On sa pred narodením T. snažil navrátiť vzťah s matkou maloletého. Matka sa od tehotenstva odmietala s navrhovateľom stretnúť. Keď sa T. narodil, poslal mu darček. Matka navrhovateľa informovala o dátume narodenia, výbere mena, výške a váhe dieťaťa. Požiadal o povolenie prísť do pôrodnice, matka mu oznámila, že je veľmi unavená. Nasledujúci deň jej znova zatelefonoval, kedy by sa mohol prísť pozrieť na dieťa, povedala, že to nie je jej rozhodnutie, že sa má dohodnúť s jej rodičmi. Rozhodol sa preto poslať blahoprianie, vedel, že je unavená a nechcel stresovať a vystavovať napätiu aj dieťa. Jeho rodina bola matku pozrieť s nejakými plienkami a mliekom a snažila sa zmierlivým spôsobom vyriešiť toto napätie. Skutočnosť, prečo za neho riešila problém rodina, vysvetľoval tým, že matka odmietala akékoľvek jeho snahy. Keď to nebolo úspešné, zvolil navrhovateľ právnu cestu, no ani tak nebola podľa neho matka ochotná spolupracovať. Dôvod, z akého sa domáhal svojich rodičovských práv a určenia otcovstva až po takmer dvoch rokoch od narodenia dieťaťa, vysvetľoval tým, že v T. zákony nedovoľujú zvoliť si súdnu cestu hneď, ale až po tom, čo nie je možné dôjsť k mimosúdnej dohode. Navrhovateľ uviedol, že je hrdý na to, že T. je spolovice Q. a spolovice A.. Chcel by zachovať oba pôvody a vychovávať ho v oboch prostrediach, aby bol hrdý, vyrovnaný a šťastný chlapec. K svojmu statusu v Q. A. a ku skutočnosti, že v ňom nemá prácu ani povolenie na pobyt, uviedol, že má status riadneho študenta vysokej školy a mal by sa stať inžinierom, pričom poukazoval na jeho identifikačnú kartu študenta. Uviedol, že má za sebou 1,5 roka štúdia. V roku XXXX zomrel jeho otec a on po ňom zdedil nejaký majetok. Peniaze boli zaslané do Q. A., pretože on a jeho rodina už trvalý pobyt v A. nemá. Uviedol, že podal žiadosť o povolenie k pobytu, a preto ho nemôžu vyhostiť z krajiny, kým sa o žiadosti nerozhodne. Ak by aj bola jeho žiadosť o povolenie k pobytu odmietnutá, bude mať možnosť navštevovať T. v Q. A., pretože tam má rodinu. Je jeho právom navštevovať dieťa. K otázke, čo teda bráni v tom, aby navštevoval T. na Q., v prípade, že by azylový proces v Q. A. bol neúspešný, uviedol, že nepozná podmienky platné v Q. republike a nehovorí po slovensky, ale má za to, že to, že T. hovorí trochu po anglicky, by pomohlo. Uviedol, že svojho syna videl pre neochotu matky len dvakrát prostredníctvom C. (sociálna kuratela V. B.), napriek tomu verí, že T. ho pozná, pretože úrady vo V. B. dali matke príkaz asi mesiac pred tým, ako sa mal s T. stretnúť, aby mu ukazovala fotografie a potom navrhovateľa spoznal. Poslal album rodiny a každý mesiac posielal T. kartu, avšak pri tých dvoch príležitostiach, keď sa so synom stretol, zažili spolu veľmi pekný čas. Navrhovateľ uviedol, že nechce oddeliť T. od svojej mamy a nedovolí, aby to ktokoľvek urobil. Navrhovateľ chce, aby T. vyrastal s matkou a jej rodinou a aby sa on so synom mohol vidieť cez víkendy. Má záujem, aby bol T. šťastné dieťa ako iné deti. Pre prípad návratu navrhovateľ chcel, aby maloletý žil so svojou matkou, on by sa zo začiatku stretával so synom na Úrade sociálnych služieb pre deti spolu s matkou, a keď ho T. spozná trochu viac, potom sa môžu ísť spolu hrať do parku a keď to bude v poriadku, keď budú úspešní, bol by rád, ak by T. s otcom strávil z času na čas víkend. Navrhovateľ potvrdil, že v čase, keď sa s matkou maloletého stretával, predstavoval sa ako Q. N., pričom rok narodenia jej nikdy neuviedol, uviedol jej len meno. Potvrdil, že tvrdil, že je G.. Podľa navrhovateľa v Q. A. nie je zločin cestovať pod iným menom pre ochranu osobnosti. Uviedol, že jeho skutočné meno je L. - X. T. L. X. a jeho totožnosť bola overená na základe dokumentu O. H. - ID karta. Dôvod, prečo boli odmietnuté jeho predchádzajúce žiadosti o azyl, neuviedol s odôvodnením, že nemá povolenie uvedené informácie odtajniť. Uviedol, že nepotrebuje síce povolenie na odtajnenie, ale kým prebieha azylové konanie, nesmie žiadne informácie zdieľať. Napokon uviedol, že on doposiaľ žiadosti nepodával, len sa informoval. K dôvodom, pre ktoré neprišiel v minulosti navštíviť svojho syna, napriek tomu, že jeho matka a sestry prišli, sa navrhovateľ vyjadril v tom smere,
že matka s tým nesúhlasila a on nechcel dieťa vystavovať hádkam a napätiu. Dúfal, že keď jeho rodina navštívi dieťa ako prvá, vyrieši situáciu pred tým, ako príde on. Dôvod, pre ktorý sa začal zaujímať o dieťa až šesť mesiacov po jeho narodení, označil ten, že nechcel aby mala matka maloletého problémy so svojou matkou. Navrhovateľ potvrdil, že výživné na maloletého doposiaľ neplatí, odôvodňoval to tým, že matka nikdy nechcela odtajiť svoju adresu, on preto nemal kam výživné posielať, pričom uviedol, že pokiaľ bude vedieť kam, bude výživné platiť. Podľa navrhovateľa pri stretnutí s dieťaťom si všimol, že rozpráva zmesou slovenčiny a angličtiny, pred odchodom z B. maloletý chodil v B. do škôlky.
13. Z výpovede matky vyplynulo, že do Q. A. prišla po prvýkrát v roku 2007 na návštevu jej rodičov, ktorí tam žili. Potom sa vrátila na Q., pretože v rokoch 2005 -2009 študovala na strednej umeleckej filmovej škole v A., pričom na veľké prázdniny chodila za rodičmi, po skončení strednej školy začala študovať na R. A. G. v Z., nesadol jej však odbor, tak sa rozhodla, že sa pôjde učiť angličtinu, len za týmto účelom išla za rodičmi. V roku 2008 sa tam počas jednej z návštev zoznámila so Q. N., s ktorým mali najprv iba kamarátsky vzťah, keď však prišla v roku XXXX do T. na dlhšie, zblížili sa. Bývala vtedy u rodičov a chodila na jazykovú školu. Uviedla, že v spoločnej domácnosti s navrhovateľom nežili, stretávali sa počas víkendov, v júni 2010 otehotnela, otec dieťaťa vedel, že je tehotná a chcel len to, aby podstúpila interrupciu. Uviedla, že stále chodievala na Q., kde plánovala aj rodiť, prišlo to však náhle, dieťa sa narodilo tri týždne pred plánovaným termínom. Narodenie dieťaťa matka oznámila otcovi, on však neprišiel. O dieťa sa začal zaujímať, keď malo asi pol roka, dostala k nej domov, teda k jej rodičom, list od pána X., ktorého ona aj všetci poznali ako Q.. V liste bolo napísané, že ju opustil v treťom mesiaci, že chce kontakt so svojím synom a že nie je pripravený povedať matke dieťaťa o svojom bydlisku, zamestnaní a identite. V B. preto vyhľadala právnu pomoc, a prostredníctvom nej zisťovala totožnosť pána X. a jeho zamestnanie. Zistili, že je žiadateľom o azyl a že jeho sestry bývajú v blízkosti jej bydliska, resp. bydliska jej rodičov, a že ich dobre pozná. Po narodení dieťaťa bývala u rodičov, nepracovala, chcela sa venovať len dieťaťu. V B. poberala materské, ktoré sa v B. priznáva na dobu deviatich mesiacov, aj po tomto období sa venovala len synovi, nepracovala. Maloletý mal lekára od narodenia v T., ale aj tu, vždy, keď prišla na Q. ku starým rodičom, navštívila s dieťaťom lekára, aby zistila, či je všetko v poriadku. Zdravotné poistenie mali v B.. Keď mal T. tri roky, začala matka opäť chodiť na jazykový kurz, v marci 2014 preto dala maloletého do predškolského zariadenia, ktoré však nikdy nenavštevoval sám, ale len s matkou, pretože tam veľmi plakal. Učiteľky v škôlke na neho hovorili po anglicky, maloletý im nerozumel. Matka potvrdila, že v B. žijú jej rodičia od roku 2007, otec doposiaľ, matka už pre zdravotné ťažkosti nepracuje. Čo sa týka súdnych konaní, vedených v Q. A., dňa 15.10.2014 to nebolo prvé pojednávanie, prvé pojednávanie sa podľa matky uskutočnilo už 04.03.2013, zúčastnila sa ho, aby nepohŕdala súdom. Pojednávania dňa 15.10.2014 sa už z obavy o svoje dieťa nezúčastnila, splnomocnila ale právneho zástupcu. Dôvody obáv vysvetľovala matka tým, že v T. sú často medializované prípady, týkajúce sa postupu sociálnych orgánov voči maloletým deťom a ich rodičom, neverila im, až kým to sama nezažila. Súdne pojednávania boli vedené v angličtine, matke nebol podľa jej tvrdení ustanovený tlmočník, z toho dôvodu si vzala na pojednávanie kamarátku, aby jej tlmočila, súd to však neakceptoval, nakoľko nešlo o súdneho tlmočníka. Matka uviedla, že odbornú právnu angličtinu neovláda. Uviedla, že Q. A. opustila spolu s maloletým T. dňa 12.10.2015. Pôvodne mala s kamarátmi naplánovaný výlet do G. a mali sa vrátiť do B.. Išli autom, ona sa v O. odpojila a vlakom išla na Q. sama s T.. Za dôvod tohto konania označila strach zo súdneho konania. Na územie Q. republiky prišli s maloletým dňa 14.10.2015. Potvrdila, že trvalý pobyt v Q. republike má spolu s dieťaťom na ulici F. v Z. evidovaný od 27.10.2015, ide o rodinný dom jej starých rodičov. Predtým mala trvalý pobyt v F. O., okres V., kde majú doposiaľ vedený pobyt aj jej rodičia. Od 27.10.2014 je maloletý evidovaný u pediatričky F.. V.. K vzťahu maloletého s otcom, matka uviedla, T. sa s otcom prvýkrát stretol v auguste 2014 na podnet C.. Matka bola na stretnutí prítomná. Syna podľa nej chcela pripraviť na stretnutie s otcom, avšak pán X. nedodal fotky tak, ako mu to bolo uložené orgánom sociálnej kurately (C.), ale až dva dni pred stretnutím. Rešpektovala nariadenie súdu, preto T. na stretnutie priniesla. Z jej pohľadu styk otca s dieťaťom prebiehal nepríjemne, dieťa sa ho bálo, plakalo, zo začiatku sa mu otec neprihováral. Na druhom stretnutí T. plakal, na treťom stretnutí sa mu otec prihovoril. K otázke, ako dieťaťu vysvetlila, že sa stretne s otcom, matka uviedla, že povedala, čo jej prikázala kurátorka, teda, že niekto príde a že má pre neho nejaký darček. Otec pre dieťa darček nepriniesol. Matka predtým dieťaťu povedala, že je to jeho otec. Dieťa sa na otca nikdy spontánne nepýtalo, podľa matky je na to ešte malý. Podľa matky sa nikdy nepýtal, prečo má inú pokožku ako matka. Matka mu však vysvetľuje primerane veku, že maminka je biela, tatinko čierny a on je hnedý. Čo sa týka vývinu a zdravotného stavu dieťaťa, matka uviedla, že maloletý je zdravý, ale mal fyziologický problém, nakoľko mal prirastený jazyk. Tento problém mu na Q. operatívne vyriešili a matke lekári vysvetlili, že to, že mal prirastený jazyk, bolo aj príčinou
oneskoreného vývinu reči. V súčasnosti matka s dieťaťom na území Q. republiky navštevujú logopéda. Matka od narodenia dieťaťa na problém upozorňovala lekárov, ale títo ho neriešili, a to, že zaostával v reči pripisovali nedostatočnej starostlivosti matky. Na Q. lekári matke vysvetlili, ako má s dieťaťom pracovať, aby sa to zlepšilo.
14. Matka dôvodila prostredníctvom svojej právnej zástupkyne tým, že v konaní pred súdom Q. A. sa síce konalo s navrhovateľom ako otcom, ale predmetom konania nebolo určenie otcovstva, ale úprava rodičovských práv, teda práva styku. S otcom maloletého bolo konané na základe judikátu, ktorý má iný skutkový základ a nie je možné považovať ho za precedens. Vo V. B. nebolo vydané žiadne rozhodnutie, že navrhovateľ je otcom. Navrhovateľovi neboli nikdy priznané opatrovnícke práva, bol upravený iba kontakt navrhovateľa s maloletým podľa vnútroštátnych pravidiel od 15.10.2014 každú druhú sobotu, a to v čase, keď bola odporkyňa v Slovenskej republike. Úprava kontaktu nezodpovedá definícii práva styku alebo opatrovníckeho práva podľa Haagskeho dohovoru alebo Nariadenia Rady Brusel II. bis, preto nie je možné v konaní o návrat podľa Haagskeho dohovoru zamieňať styk a premiestnenie mimo obvyklého pobytu a opatrovnícke právo, čiže osobnú starostlivosť. Keďže kontakt bol upravený až po 15.10.2014, v čase premiestnenia sa opatrovnícke právo nemohlo vykonávať, stretnutie na C. nie je styk, ale kontakt a takto ho nazývajú aj úrady vo V. B.. Opatrovnícke práva je možné nadobudnúť len zo zákona, na základe rozsudku alebo dohodou, nie však tým, že sa niekto práv domáha, alebo že sa stretne s dieťaťom 3-krát dokopy za 35 minút. Právny zástupca odporkyne namietal, že nie je pravda, že odporkyňa nerešpektovala rozhodnutia súdov, nakoľko plnila všetky, o ktorých vedela. Naopak navrhovateľ bol ten, kto si neplnil uložené povinnosti, neposielal listy, neposielal fotky celej rodiny, ako mu určil súd. Matka zabezpečila účasť maloletého na všetkých stanovených kontaktoch. Navrhovateľ sa mal možnosť realizovať ako otec, on však na stretnutie nedoniesol maloletému žiadne darčeky, sladkosti, nič, čo by normálny otec, tešiaci sa na dieťa, urobil, v snahe získať si jeho priazeň. Poukázal tiež na to, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre nariadenie návratu, a to, existencia a výkon opatrovníckeho práva a neoprávnené premiestnenie. Právny zástupca poukazoval v konaní tiež na najlepší záujem dieťaťa, na ktorý žiadal v konaní prihliadnuť a ktorý podľa neho tkvie v zotrvaní maloletého na území Slovenskej republiky, čo súvisí so stabilitou prostredia a zabezpečením jeho optimálneho duševného, sociálneho, emocionálneho a jazykového vývinu. Vzhľadom na nestabilitu prostredia navrhovateľa vo V. B. dieťaťu návratom hrozí, že bude odkázaný na tretie osoby.
15. Výsluch maloletého bol vykonaný dňa 20.05.2015 (v pôvodnom prvoinštančnom konaní) za prítomnosti matky maloletého a kolízneho opatrovníka, za pomoci hračiek, detských knižiek a maľovaniek, s použitím farbičiek. Súd zvolil formu výsluchu primeranú veku dieťaťa, s cieľom, aby bolo dieťa uvoľnené, prirodzené, bez vystavenia neprimeranej psychickej záťaže. Maloletý T. dovŕšil vek V. rokov, zo záveru psychologického vyšetrenia predloženého matkou vyplynulo, že bol u neho konštatovaný nerovnomerný psychický vývin so špecifikami vo všetkých oblastiach, oneskorenie vo vývine však konštatované nebolo. S maloletým nebolo možné nadviazať adekvátny rozhovor, dieťa sa vyjadruje ťažko a nezrozumiteľne s prímesou anglických slov. Zo strany súdu a kolízneho opatrovníka bolo potrebné preformulovať skladbu viet na veľmi jednoduché, aby maloletý pochopil ich obsah, všeobecne pritom išlo pôvodne o vety primerané veku dieťaťa. Z výsluchu maloletého napriek uvedenému vyplynulo, že vo svojom živote vníma osobu otca, vie, že je ďaleko a že sa s ním stretol. Výsluch dieťaťa inou formou, vzhľadom na jeho vek a rozumovú vyspelosť, nebol možný. Názor maloletého v tomto prípade nebolo možné v konaní zohľadniť, nakoľko maloletý vzhľadom na svoj vek v čase výsluchu nebol schopný jasne formulovať svoj názor vo vzťahu k prípadnému návratu.
16. Zo stanoviska Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Z., ustanoveného za procesného opatrovníka maloletého v konaní (kolízny opatrovník), predneseného na pojednávaní dňa 19.03.2018, vyplynulo, že kolízny opatrovník na základe výsledkov vykonaného dokazovania zastáva názor, že návrat maloletého T. do krajiny jeho obvyklého pobytu nie je v jeho záujme a žiadal preto súd, aby návrat nenariadil. Poukázal najmä na to, že návrat maloletého do V. B. by mal negatívny vplyv na jeho ďalší psychický vývoj. Ide o dieťa v predškolskom veku, pripravujúce sa na nástup do školy výlučne v slovenskom jazyku, ktoré má teda rečovú bariéru. Počas celého konania pritom nebolo preukázané, kam sa dieťa má vrátiť, aké sú v mieste návratu vytvorené podmienky pre maloletého. Otec v priebehu celého konania neposkytol predstavu o tom, ako by bolo v prípade návratu o dieťa postarané.
17. Súd zamietol návrh matky na vykonanie dokazovania výsluchom svedkyne L. F., ako aj na vykonanie znaleckého dokazovania ustanovením znalca z odboru psychológia za účelom posúdenia
psychologického dopadu prípadného návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu a za účelom posúdenia vhodnosti zotrvania v Slovenskej republike z hľadiska optimálneho vývinu maloletého, nakoľko ďalšie dokazovanie posúdil vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade za nadbytočné. Z vykonaného dokazovania súd usúdil, že v danom prípade boli zistené všetky rozhodujúce skutočnosti potrebné pre ustálenie skutočného stavu nevyhnutného pre rozhodnutie.
18. Súd prvého stupňa v súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu vo veci vykonal úkony smerujúce k získaniu dôkazov, potrebných pre ustálenie spornej otázky, týkajúcej sa existencie opatrovníckeho práva navrhovateľa k maloletému T., v rámci ktorého požiadal súd prvej inštancie dňa 16.05.2017 (žiadosť doručená dňa 23.05.2017) prijímajúci britský orgán o informácie o cudzom práve za účelom zistiť, či rozhodnutia B. súdov, predložené navrhovateľom v konaní, podľa vnútroštátneho práva V. B. súčasne zakladajú aj priznanie opatrovníckeho práva navrhovateľa vo vzťahu k maloletého. Nakoľko od zaslania žiadosti uplynula doba takmer 10 mesiacov a prijímajúci orgán V. B. žiadosť súdu nevybavil napriek urgencii, súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 19.03.2018 s poukazom na charakter návratového konania a cieľ Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z., uvedený v článku 1 Dohovoru, rozhodol, že dôkaz informáciami o cudzom práve nevykoná.
19. Predmetom konania je v danom prípade rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na nariadenie návratu maloletého T. F. do cudziny pri neoprávnenom premiestení alebo zadržaní („návratové konanie“). Hmotnoprávna úprava, vzťahujúca sa k veci, vychádza z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len „Dohovor“). Q. kráľovstvo V. B. a Q. A. a Q. republika sú týmto medzinárodným predpisom viazané. Procesná reflexia uvedeného hmotnoprávneho predpisu je vyjadrená v ust. § 123 a nasl. zákona č. 161/2015 Z.z., Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).
20. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodnoprávne záväzky.
21. Podľa čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. ( ďalej len „Dohovor “ ), Cieľom tohto dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.
22. Podľa čl. 3 Dohovoru, Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.
Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.
23. Podľa čl. 4 Dohovoru, Dohovor sa použije na dieťa, ktoré malo obvyklý pobyt na území zmluvného štátu bezprostredne pred porušením opatrovníckeho práva alebo práva styku. Použitie dohovoru sa skončí, keď dieťa dosiahlo vek 16 rokov.
24. Podľa čl. 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa. 25. Podľa článku 13 Dohovoru, bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že
a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo
b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.
Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.
26. V zmysle Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej Nariadenie rady), pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa.
27. Podľa článku 2 bod 11 Nariadenia rady, pojem neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak: a. je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním; a b. za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. 28. Podľa článku 11 bod 4 Nariadenia rady, súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.
29. Podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.
30. S prihliadnutím na vyššie citované ustanovenia a výsledky vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že návrhu navrhovateľa na nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu dieťaťa, nie je možné vyhovieť.
31. Súd v rámci návratového konania rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa do miesta obvyklého pobytu navrátené alebo nie. V konaní súd teda nerozhoduje o starostlivosti, výchove, výžive dieťaťa ani o styku rodičov s dieťaťom (s výnimkou rámca vhodných opatrení). Právna úprava obsiahnutá v Dohovore je
jasná a striktná. V prípade, že súd ustáli, že došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu maloletého dieťaťa a návrh na návrat je podaný do jedného roku od neoprávneného premiestenia alebo zadržania, musí súd nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá iba v prípade, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v článku 13 alebo 20 Dohovoru. Výnimky je pritom potrebné v zmysle Dohovoru vykladať reštriktívne a mať pri ich aplikácii na zreteli, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom Dohovoru.
32. Návratové konanie, ako výslovne vyplýva zo znenia Dohovoru (článok 19), nie je svojou povahou konanie vo veci samej, teda konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ale má charakter predbežného konania, v ktorom je zisťovaný konflikt s jurisdikciou a má v ňom byť s konečnou platnosťou zodpovedaná otázka jurisdikcie nad maloletým dieťaťom. V návratovom konaní preto súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a majetkové pomery, rozsah, v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a saturovať jeho potreby a záujmy. Súd v konaní zisťuje výlučne skutočnosti rozhodné z hľadiska výkladu príslušných hmotnoprávnych ustanovení Dohovoru (súvisí s ust. § 123 CMP).
33. Dokazovanie v predmetnom konaní súd zameral a vykonal v rozsahu potrebnom výlučne na zistenie skutočností nevyhnutných pre posúdenie, či bolo v danom prípade premiestnenie alebo zadržanie maloletého dieťaťa neoprávnené, s čím v súvislosti bolo potrebné odpovedať na otázky: aká je krajina obvyklého pobytu dieťaťa; kto k maloletému dieťaťu vykonával opatrovnícke práva a v prípade, ak súd zistí, že návrat maloletého dieťaťa je potrebné nariadiť, či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu.
34. Z vykonaného dokazovania, vychádzajúc aj z rozhodnutí súdov Spojeného kráľovstva, mal súd za preukázané, že maloletý T. F. sa narodil dňa XX.XX.XXXX v meste K., v Q. A., z mimomanželského vzťahu rodičov, pričom v rodnom liste dieťaťa je uvedená len matka maloletého. Otcovstvo navrhovateľa k maloletému nebolo formálne určené, ako však vyplynulo z vykonaného dokazovania (viď rozkazy britských súdom), súdom jurisdikcie dieťaťa určeného podľa miesta jeho obvyklého pobytu bolo navrhovateľovi priznané právo na kontakt so synom, matke maloletého bolo uložené tento kontakt umožniť. Ďalej bolo zistené, že rodičia maloletého spolu po narodení dieťaťa nikdy nežili. Matka maloletého žila už pred narodením dieťaťa v bydlisku svojich rodičov vo V. B., kde sa trvale zdržiavala minimálne od roku 2010, pričom súd nespochybňuje, že spolu s maloletým chodila na návštevy príbuzných na územie Q. republiky. Bolo preukázané, a to výpoveďou samotnej matky, že vo V. B. poberala po narodení dieťaťa materské a dieťa v tejto krajine navštevovalo predškolské zariadenie. Tiež bolo v konaní preukázané, že pôrod prebehol vo V. B., kde po narodení dieťaťa do odchodu na Q. využívala aj lekársku starostlivosť. Matka sama uviedla, že matke aj dieťaťu bolo vo veľkej B. poskytnuté zdravotné poistenie. Osobnú starostlivosť o dieťa po jeho narodení však vykonávala výlučne matka maloletého, otec maloletého dieťa u matky nikdy nenavštívil, nepreukázal súdu, že sa o to pokúsil a bol matkou odmietnutý, potreby dieťaťa nezabezpečoval ani prostredníctvom platenia výživného. Maloletého po prvýkrát videl v auguste 2014 za asistencie B. orgánu sociálnej kurately (C.).
35. Tieto skutočnosti v konaní sporné neboli. V konaní bolo sporné najmä to, či navrhovateľ bol v danom prípade nositeľom opatrovníckych práv k maloletému a či tieto práva aj skutočne vykonával, a to aj s poukazom na závery odvolacieho súdu, vedúce k zrušeniu pôvodného rozhodnutia súdu prvej inštancie.
36. Pokiaľ ide o otázku miesta obvyklého pobytu dieťaťa, súd na základe vykonaných dôkazov dospel v otázke ustálenia krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, keď dieťa nesporne po narodení žilo spolu s matkou vo V. B., pričom opatrovnícke právo k dieťaťu vykonávala výlučne matka k záveru podporeného aj rozhodnutiami britských súdov, ktoré uznali jurisdikciu nad maloletým dieťaťom k záveru, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa bolo v čase jeho premiestnenia na územie Q. republiky Q. A. V. B. a Q. A..
37. Podľa článku 14 dohovoru, pri hodnotení, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu podľa článku 3, môžu justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu bezprostredne prihliadnuť na právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj na súdne alebo správne rozhodnutia bez ohľadu na to, či boli v štáte obvyklého pobytu formálne uznané alebo nie, aj bez osobitného konania, ktorého účelom je dôkaz cudzieho práva alebo uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré by sa inak muselo uplatniť.
38. Pokiaľ ide o otázku existencie opatrovníckeho práva navrhovateľa ako otca maloletého dieťaťa v čase premiestnenia maloletého, ktoré súd ustáli ku dňu 12.10.2014, kedy mala matka s maloletým opustiť V. B., pričom otec túto skutočnosť relevantným spôsobom nespochybnil, súd prvej inštancie, poukazujúc na závery odvolacieho súdu, uzavrel, že navrhovateľ existenciu opatrovníckeho práva k maloletému, súčasťou ktorého je aj právo rozhodnúť o mieste pobytu maloletého dieťaťa v konaní, nepreukázal. Ako uzavrel vo svojom zrušujúcom rozhodnutí odvolací súd v konaní, nebolo preukázané, že navrhovateľ bol nositeľom opatrovníckeho práva vo vzťahu k maloletého, nadobudnutého rozsudkom zo zákona alebo dohody, podľa práva krajiny obvyklého pobytu maloletého, t.j. V. B.. Napriek tomu, že preukázať existenciu opatrovníckeho práva bol v konaní povinný v prvom rade navrhovateľ, súd prvej inštancie v snahe dostatočného objasnenia skutočného stavu vykonal úkony, smerujúce k získaniu informácii potrebných pre zistenie, či predbežné opatrenia britských súdov podľa vnútroštátneho práva V. B. súčasne zakladajú aj priznanie opatrovníckeho práva navrhovateľa vo vzťahu k maloletému a v zmysle Európskeho dohovoru o informáciách o cudzom práve zo 07.06.1968 a Dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o informáciách o cudzom práve z 15.03.1978 sa dňa 16.05.2017 obrátil sa na prijímajúci orgán pre V. B., ktorému bola žiadosť doručená 23.05.2017. Prijímajúci B. orgán napriek urgencii zo strany súdu žiadosť zaslanú tunajším súdom do rozhodnutia vo veci samej nevybavil a informácie o cudzom práve súdu neposkytol, hoci od doručenia žiadosti (23.05.2017 do času rozhodnutia vo veci 19.03.2018) uplynulo takmer 10 mesiacov. Ako už bolo uvedené v odseku 18, súd s poukazom na princípy návratového konania a samotný cieľ Dohovoru zabezpečiť okamžitý návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu (samozrejme v prípade splnenia podmienok daných Dohovorom) od vykonania dôkazu cudzím právom upustil, nakoľko ďalšie predlžovanie konania pre nečinnosť prijímajúceho orgánu považoval za nehospodárne a priečiace sa zmyslu návratového konania. Súd zastáva názor, že v návratovom konaní, hoci upravenom Civilným mimosporovým poriadkom, ktoré nie je možné začať bez návrhu, nie je úlohou, a už vôbec nie povinnosťou, súdu nahrádzať aktivitu účastníkov potrebnú pre preukázanie nimi tvrdených skutočností. Inak povedané, nič nebránilo navrhovateľovi (zastúpenému v čase rozhodovania právnym zástupcom), aby dôkaz, preukazujúci existenciu jeho opatrovníckeho práva k maloletému, súdu predložil.
39. Súd ďalej zotrval na závere prezentovanom v pôvodnom konaní, že vo všetkých obdobných konaniach je súd súčasne povinný sledovať najlepší záujem dieťaťa ako hlavné kritérium, ktoré môže prevážiť nad záujmami rodičov. Záujmy dieťaťa sú dvojaké: udržať si väzby so svojou rodinou, pokiaľ nie je preukázané, že je to nevhodné a zároveň sa rozvíjať v zdravom prostredí. Z pohľadu perspektívy osobného rozvoja teda závisí na rade individuálnych okolností, najmä na veku a vyspelosti dieťaťa, prítomnosti a absencii rodičov v jeho živote a jeho prostredí a zážitkoch. Vnútroštátne súdy musia dôkladne preskúmať celú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické, materiálne či zdravotné) a urobiť vyvážené a rozumné posúdenie dotknutých záujmov a pritom mať neustále na pamäti nájdenie najlepšieho riešenia pre dieťa.
40. Súd preto okrem už uvedených dôvodov (spočívajúcich v nepreukázaní existencie opatrovníckeho práva otca k maloletému v čase premiestnenia), pre ktoré posúdil návrh navrhovateľa ako nedôvodný, zdôrazňuje tiež skutočnosť, že v danom prípade by nariadenie návratu maloletého bolo v rozpore s jeho najlepším záujmom, nakoľko dieťa vzhľadom na svoj vek potrebuje materinskú starostlivosť v stabilnom prostredí, ktoré mu matka vzhľadom na všetky okolnosti a uvádzané špecifiká vývoja dieťaťa je schopná nerušene poskytnúť na území Slovenskej republiky.
41. Súd na základe vyhodnotenia vykonaného dokazovania naďalej zotrval na závere, že v danom prípade sú navyše splnené podmienky upravené v čl. 13 Dohovoru. Matka maloletého nemá v súčasnosti v Q. A. vytvorené primerané podmienky a zázemie pre starostlivosť o maloletého, na ktorú je dieťa vzhľadom na vek a silnú citovú väzbu dieťaťa na matku fyzicky aj psychicky odkázané. Matka nemá vo V. B. prácu, ktorú na území Q. republiky našla, nemá tam zabezpečené bývanie pre seba a maloletého, otec maloletého napriek skutočnosti, že za pomoci svojej sestry preukázal, že je pripravený zložiť pre prípad návratu na účet matky XXXX Eur, svojím doterajším postojom neosvedčil súdu, že matka sa môže na jeho pomoc spoľahnúť, keďže doposiaľ bola všetky potreby maloletého nútená zabezpečovať výlučne sama, prípadne za pomoci svojej rodiny. Súd je toho názoru, že návrat maloletého do Q. A. bez prítomnosti matky nie je možný bez bezprostredného ohrozenia zdravého vývoja maloletého. Prípadné odlúčenie dieťaťa od matky by mohlo dieťaťu spôsobiť nenapraviteľné ujmy na jeho zdraví a psychike a návrat maloletého za týchto okolností by dieťa priviedol do neznesiteľnej situácie. Ako otec sám vo svojej výpovedi potvrdil, doposiaľ nebola vyriešená otázka jeho statusu a možnosti ďalšieho zotrvania
na území Q. A.. Aj v čase opätovného rozhodovania súdu, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, mal súd za preukázané, v súvislosti s osobou navrhovateľa a jeho zázemím v krajine obvyklého pobytu dieťaťa, len to, že podal žiadosť na príslušný úrad o povolenie pobytu na území V. B., o ktorej však doposiaľ rozhodnuté nebolo. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že má vytvorené stabilné podmienky pre starostlivosť o maloletého, a preto súd aj z tohto dôvodu dospel k záveru, že rozhodne nie je v záujme dieťaťa, aby bolo vystavené návratu aj za cenu, že v konečnom dôsledku sa minie účelu, nakoľko otec nebude môcť v Q. A. zotrvať a svoje opatrovnícke právo k dieťaťu nebude naďalej reálne vykonávať. Navyše, ako už bolo uvedené, dieťa nemalo doposiaľ s otcom takmer žiaden osobný kontakt a nemá s dieťaťom vytvorené ani vzájomné citové väzby. Súd opäť konštatuje, že otec mal a má dostatočné možnosti, aby presvedčivým a skutočným spôsobom po celú dobu konania pred slovenským súdom o dieťa prejavil záujem a podieľal sa na zabezpečovaní jeho odôvodnených potrieb. 42. S poukazom na všetky uvedené dôvody dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, nakoľko neboli splnené podmienky pre nariadenie návratu maloletého, v nadväznosti na ktorý záver súd návrat maloletého T. F. do krajiny jeho obvyklého pobytu Q. A. V. B. a Q. A. nenariadil.
43. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak.
Poučenie:
Proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo vo veci samej je prípustné odvolanie (§59 Civilného mimosporového poriadku) v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 62 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci.
Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní.