Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

SK-3C/68/2016

Uznesenie

Okresný súd Svidník, v právnej veci žalobcu B. B. S. i K., W.-Z. D. Z., A. W. S.j., P. 9, V. XX-XXX, A.: XXXXXXXXX, J. republika, právne zastúpený H.. H. O., advokátom, so sídlom J. 8, XXX XX F. p r o t i žalovanému 1. S R., spol. s r.o., so sídlom V. XX, XXX XX L., A.: XX XXX XXX, právne zastúpený U. & U., advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom H. 2, XXX XX L. - mestská časť R. H., A.: XX XXX XXX, 2. E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. 118, XXX XX Z., štátny občan SR, v konaní o neplatnosť právnych úkonov, eventuálne o neúčinnosť právnych úkonov, v danom prípade o sťažnosti žalobcu proti uzneseniu zo dňa 4.12.2017 č.k. 3C/68/2016-196, takto

rozhodol:

Sťažnosť žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Svidník zo dňa 4.12.2017 č.k. 3C/68/2016-196 z a m i e t a.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Svidník uznesením zo dňa 4.12.2017 č.k. 3C/68/2016-196 žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému v 1. rade trovy vo výške 10 887,12 eura na účet právneho zástupcu Erben & U., advokátska kancelária, s.r.o., a to do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia

2. Podaním zo dňa 5.1.2018 žalobca podal proti vyššie uvedenému uzneseniu sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že z bodu 6. odôvodnenia Uznesenia je zrejmé, že vyšší súdny úradník bol pri vydávaní Uznesenia v omyle o tom, čo tvorí predmet sporu, keď na tomto mieste uvádza, že “vecou” by mala byť v tomto prípade údajne “neplatnosť/neúčinnosť pohľadávky". To však nekorešponduje so skutočnosťou, nakoľko predmetom sporu je určenie neplatnosti, eventuálne neúčinnosti právneho úkonu, ktorým sa zriadilo záložné právo na zabezpečenie pohľadávky žalovaného v rade 1. Je teda zrejmé, že predmet sporu je iný, než z akého vychádzal vyšší súdny úradník pri vydávaní uznesenia a v danom prípade nemožno aplikovať § 10 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. (ďalej len “Vyhláška”), nakoľko za tarifnú hodnotu sa na tieto účely považuje v zmysle § 10 ods. 2 Vyhlášky “výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky. hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu”. Ako už bolo uvedené, v danom prípade však nie je predmetom sporu pohľadávka, ale jej zabezpečenie ( zriadenie záložného práva ), čo však nie je možné subsumovať pod žiadnu z definícií tarifnej hodnoty v zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky. Žalobca má za to, že v spore o určenie existencie záložného práva, resp. platnosti záložnej zmluvy, ako aj aj v spore o neúčinnosť právneho úkonu, nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, resp. ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. 3C/68/2016

- 2 -

Z uvedeného dôvodu je v danom prípade potrebné postupovať pri výpočte trov konania podľa § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky, čo korešponduje s právnym názorom dovolacieho súdu vyjadreného napr. v uznesení

sp.zn. 3MObdo/1/2011 zo dňa 02.01.2012: "Nemožno tiež opomínať skutočnosť, že predmetom konania o určenie, že záložné právo nevzniklo, je posúdenie, či preskúmavaný právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi. Pri výpočte trov právneho zastúpenia treba preto od 1. januára 2005 v prípadoch sporov o určenie že, záložné právo vzniklo resp. nevzniklo vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vvhl. č. 655/2004 Z. z. " Podobne sa vyjadril aj Ústavný súd SR v uznesení z 13. 12. 2011, č. k. III. ÚS 534/2011 -8 vo vzťahu k incidenčnej žalobe: “Žaloba o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky... z dôvodu jej popretia je určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Pri posudzovaní náhrady trov konania úspešnému účastníkovi preto platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci. Obdobne najvyšší súd rozhodol aj v uznesení sp. zn. 4 Obo 262/2007 z 8. apríla 2008, v odôvodnení ktorého uviedol, že „konanie o tzv. incidenčnej žalobe je z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby určovacím sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku, bez ohľadu na výšku pohľadávky, určenie pravosti ktorej je predmetom konania, v tomto prípade určenia neexistencie právneho dôvodu a výšky ktorej sa žalobca domáha. Podľa názoru odvolacieho súdu, preto aj z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny treba vychádzať z rovnakého princípu, takže žalobcovi patrí náhrada trov konania ako v určovacom spore s neoceniteľnou hodnotou veci.” V neposlednom rade, pokiaľ ide o neúčinnosť právneho úkonu, prijal dovolací súd v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.10.2010, sp.zn. 3M Cdo 9/2009 nasledovný záver : ” V preskúmavanej veci podal navrhovateľ návrh na určenie neúčinnosti právneho úkonu. Hodnotu predmetu navrhovateľom požadovaného určenia nemožno vyjadriť v peniazoch. I keby bolo podanie tohto návrhu jedným z viacerých procesných prostriedkov, ktorými navrhovateľ sleduje dosiahnutie takého konečného cieľa, ktorý je vyjadriteľný u peniazoch (t. j. i keby navrhovateľovi v konečnom dôsledku išlo o Y. 1 333 333 Sk), nemožno prehliadať, že návrhom na určenie neúčinnosti právneho úkonu sa má (a môže) iba odstrániť existujúca právna neistota v otázke týkaiúcei sa jednej stránky právneho úkonu (v otázke jeho účinnosti alebo neúčinnosti); podaným návrhom navrhovateľa sa teda nemá (a ani nemôže) priamo priznať právo, hodnota ktorého je vvjadriteľná v peniazoch." Nemožno opomenúť tú skutočnosť, že aj súdny poplatok za podanú žalobu vyrubil tunajší súd žalobcovi v zmysle výzvy č.k. 3C/68/2016-20 zo dňa 11.05.2016 vo výške 99,50 EUR s odkazom na položku č. 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb., v zmysle ktorej sa stanovuje súdny poplatok “ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi”. Uvedené preto taktiež korešponduje s ust. § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky, ktoré sa použije, ak “nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami”. V zmysle ustálenej súdnej praxe, ako aj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, sa základ pre výpočet trov právneho zastúpenia určuje na základe rovnakých kritérií, ako základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Tento postup reflektuje jednotu základu pre všetky druhy trov konania, ktorých výška sa odvíja od hodnoty sporu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3MOdo/1/2011 zo dňa 2.1.2012 ). S ohľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že v danej veci ja jednoznačne nemôže aplikovať § 10 ods. 1 vyhlášky. Ak by aj napriek vyššie uvedenému mal súd za to, že v danom prípade je potrebné aplikovať na výpočet trov konania § 10 ods. 1 Vyhlášky, tak vyšší súdny úradník pri vydávaní Uznesenia neaplikoval správne ani toto ustanovenie. V danom prípade je prinajmenšom otázne, akú hodnotu malo predmetné zabezpečenie pohľadávky. Isté však je, že táto otázka nebola nielenže v konaní zistená, ale nebola v konaní vôbec riešená. Vyšší súdny úradník však v uznesení vychádzal z 3C/68/2016

- 3 -

hodnoty zabezpečenej pohľadávky. Pritom je zrejmé, že rozhodne nemožno stotožňovať hodnotu pohľadávky s hodnotou zálohu, z ktorého môže byť pohľadávka prípadne uspokojovaná, nakoľko tieto hodnoty môžu byť diametrálne odlišné. Pri uzatváraní záložnej zmluvy sa uplatňuje zmluvná voľnosť zmluvných strán, ktoré sa môžu zhodnúť na subjektívnom ohodnotení zálohu takom, aké vôbec nekorešponduje s objektívnou realitou. Keď už mal vyšší súdny úradník za to, že z dôvodov žalobcovi neznámych (v dôsledku absencie riadneho odôvodnenia uznesenia) je potrebné vychádzať pri výpočte trov konania z hodnoty zabezpečenej pohľadávky (avšak z odôvodnenia je skôr zjavné, že pri vydávaní Uznesenia bol v omyle o predmete sporu), tak vôbec neskúmal zásadné skutočnosti pre aplikáciu § 10 ods. 1 Vyhlášky a to: | v akom rozsahu je pohľadávka zabezpečená predmetným záložným právom, ani to, akú hodnotu má predmetný záloh pre prípad uspokojovania pohľadávky prostredníctvom realizácie záložného práva. Pre vydanie Uznesenia bol tak nedostatočne zistený skutkový stav, resp. zisťovaný ani vôbec nebol). V dôsledku uvedeného pochybenia trpí uznesenie zásadnou vadou s následkom

nesprávneho rozhodnutia o trovách konania, a to i v prípade, ak by bol použitý právny predpis (§ 10 ods. 1 Vyhlášky) použitý na účely Uznesenia správne vo vzťahu k predmetu daného sporu (s čím sa však žalobca nestotožňuje z dôvodov uvedených v bode 1. a 2. tejto sťažnosti. Bez zisťovania (najmä) vyššie uvedeného však nie je objektívne možné dospieť k hodnote záložného práva. Súčasne však žalobca poukazuje na to, že zisťovanie hodnoty práva v danom prípade je možné prinajmenšom len s pomernými ťažkosťami. Aj z uvedeného dôvodu žalobca poukazuje na spoľahlivé naplnenie zákonných predpokladov pre aplikáciu § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Z odôvodnenia Uznesenia je taktiež zrejmé, že ukladá žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému v rade 1. aj odmenu, hotové výdavky a náhradu za stratu času spojenú s pojednávaním (ne)konaným dňa 14.05.2017.Pritom trovami konania sú v zmysle § 251 CSP: Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú i/ konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Žalobcovi nebolo doručené predvolanie na pojednávanie, ktoré sa malo konať dňa 4.05.2017, ani nebol o tomto pojednávaní akokoľvek inak upovedomený. Keďže nebola na strane žalobcu zachovaná zákonom požadovaná minimálna lehota na prípravu na pojednávanie, bolo pojednávanie odročené. Je zrejmé, že ak v súvislosti s pojednávaním, ktoré sa malo konať dňa 4.05.2017, vznikli akékoľvek náklady žalovanému v rade 1., tieto neboli vynaložené účelne. Keďže žalobcovi nebolo doručené predvolanie na toto pojednávanie (nielenže včas, ale vôbec) súd ani nemohol vec prejednať bez prítomnosti žalobcu a nemal inú možnosť ako pojednávanie odročiť. Táto skutočnosť pritom musela byť súdu známa minimálne deň predchádzajúci dňu vyššie uvedeného pojednávania. Žalovaný v rade 1., resp. jeho právny zástupca, si mohli pred cestou na pojednávanie overiť (ako to advokáti štandardne robievajú), či bolo predvolanie doručené všetkým stranám, či sa niektorá strana včas a z vážnych dôvodov neospravedlnila, resp. či sa teda pojednávanie v daný termín bude konať. Žalobca nijako procesne ani nijak inak nezavinil vznik zbytočných nákladov na strane žalovaného v 1. rade spojených s pojednávaním, ktoré sa malo konať dňa 4.5.2017. Tieto náklady neboli vynaložené v konaní účelne ale zbytočne a preto nespĺňajú zákonnú definíciu trov konania. Žalovaný v 1. rade je podľa názoru žalobcu odkázaný na uplatnenie si majetkovej ujmy takto vzniknutej voči tomu subjektu, kto za takúto ujmu podľa príslušných právnych predpisov zodpovedá. S ohľadom na vyššie uvedené navrhuje žalobca, aby súd uznesenie Okresného súdu Svidník zo dňa 4.12.2017 č.k. 3C/68/2016-196 zrušil a vec vrátil súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie. 3 Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k sťažnosti žalobcu proti uzneseniu zo dňa 7.3.2018 uviedol, žalobca argumentuje tým, že súd vec nesprávne právne posúdil a že vyšší súdny úradník bol pri rozhodovaní v omyle o tom, čo tvorí predmet sporu. Tento názor žalobcu nepovažujeme za správny, hoci napádané uznesenie tak môže znieť. Aj zo samotnej žaloby, aj 3C/68/2016

- 4 -

z rozsudku je zrejmé, čo bolo predmetom konania. Uznesenie o trovách je iba nemeritórnym rozhodnutím odôvodňujúcim a vyčíslujúcim priznané trovy konania, ako dôsledok úspechu/neúspechu strany v konaní. Argumentácia žalobcu odvolávajúca sa na nie exaktnú formuláciu uznesenia nie je preto na mieste. Zo žaloby je nepochybné, že žalobca napádal absolútnu neplatnosť, eventuálne neúčinnosť

- pristúpenia k záväzku, resp. zriadenie záložného práva - zabezpečenia. Záväzok, resp. zriadenie zabezpečenia boli a sú kvantifikovateľné, oceniteľné peniazmi. Z uvedeného je zrejmé, že bola napadnutá podstata tohto úkonu a teda je možné hodnotu práva, resp. záväzku oceniť peniazmi podľa ust. § 10 ods. 1 vvhl. 655/2004 Z.z. Nemožno hovoriť o tom, že predmet sporu bol iný, ako uviedol vyšší súdny úradník. To, že sa spor viedol aj o samotnej pohľadávke je zrejmé aj z toho, že C. B. svoj vlastný záväzok uznala a k nemu pristúpil Mgr. B.. Súd preto postupoval správne, keď aplikoval uvedené ustanovenie, nakoľko toto presne popisuje prejednávaný prípad. Vzhľadom na možnosť kvantifikácie a ocenenia pohľadávky peniazmi nemožno aplikovať ust. 11 ods. 1 vyhl. 655/2004 Z.z., ako tvrdí žalobca. Argumentácia žalobcu a ním uvádzané rozhodnutia NSSR a ÚS SR sa vzťahujú na iné prípady než je tento a preto ich nemožno aplikovať v tomto konaní. Incidenčná žaloba v konkurznom konaní a neúčinnosť právneho úkonu sú iné konania než konanie o neplatnosti právneho úkonu, v ktorom sa prejednáva podstata úkonu ako takého a týka sa existencie/neexistencie pohľadávky ako takej. Do pozornosti dávame rozhodnutia súdov ohľadne trov konania, ktoré zásadne rozlišujú medzi neplatnosťou a neúčinnosťou právnych úkonov. Rozhodovacia prax súdov sa ustálila spravidla tak, že rozhodnutia o trovách konania v súvislosti s neúčinnosťou právnych úkonov sa riadia ust. S 11 ods. 1 vvhl. 655/2004 Z.z. a rozhodnutia o trovách konania v súvislosti s neplatnosťou právnych úkonov sa riadia ust. S 10 ods. 1 vyhl. 655/2004 Z.z. Z gramatického, logického a systematického posúdenia ustanovení § 9

ods. 1, § 10 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. 655/2004 Z.z. Ústavný súd vyvodil záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho sporu oceniteľné peniazmi, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu a to aj v prípade určovacích žalôb. V súvislosti s argumentáciou žalobcu, že súd vyrubil súdny poplatok podľa iných kritérií ako rozhodol o trovách konania uvádzame, že rozhodnutie o trovách konania bolo správne. Ak súd pochybil pri vyrubovaní súdneho poplatku (k čomu sa nevieme vyjadriť), nemôže mať táto prípadná chyba vplyv na rozhodovanie o našich právach a nárokoch. Aplikácia ust. § 10 ods. 1 vyhl. 655/2004 Z.z. pri rozhodovaní o trovách konania bola správna z dôvodov uvedených vyššie. Žalobca sa v bode 3. svojej sťažnosti účelovo snaží navodiť dojem, že súd rozhodoval iba o zabezpečení pohľadávky. Predmetom konania bolo aj určenie absolútnej neplatnosti pristúpenia k záväzku a to primárne. Napádanie zabezpečenia záväzku žalobou bolo sekundárne. Nie je preto na mieste argument, že hodnotu pohľadávky nemožnosť stotožňovať s hodnotou zálohu a podobne. Zisťovanie hodnoty pohľadávky/ práva je možné zistiť bez akýchkoľvek ťažkostí. Praxou žalovaného , spoločnosti S Slovensko, spol., s r.o. je, že pri zabezpečovaní svojich pohľadávok vyžaduje hodnotu zabezpečenia minimálne vo výške nominálnej hodnoty pohľadávky. Aj preto argumentácia žalobcu neobstojí. K nákladom pojednávania konaného dňa 4.5.2017 žalovaný v 1. rade uviedol, že skutočnosť, že žalobcovi nebolo doručené predvolanie na pojednávanie nemôže klásť za vinu jemu.. Žalovaný v 1. rade sa riadil predvolaním na daný deň, nikto mu neoznámil, že sa pojednávanie nebude konať. Zo žiadneho predpisu nevyplýva advokátovi povinnosť overovať si, či sa pojednávanie bude alebo nebude konať. Riadi sa predvolaním zo súdu. Napriek tomu, žalobcom popisovanú prax sme si dávno osvojil a pred pojednávaním si urobil telefonický dopyt na súd, ktorý mu oznámil, že pojednávať sa bude. Preto trovy vzniknuté s touto cestou boli vynaložené účelne. Žalovaný v 1. rade zastáva názor, že trovy priznané uznesením boli preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené. Preto, keďže žalobca bol iniciátorom konania (a to aj napriek komunikácii s jeho právnym zástupcom, ktorý mu ešte pred pojednávaním, v júli 2016, 3C/68/2016

- 5 -

telefonicky a e-mailom poskytol vysvetlenia a podklady), mal by niesť všetky vzniknuté trovy a prípadnú škodu, ktorá by mu vznikla priznaním preukázaných, odôvodnených a účelne vynaložených trov si môže uplatniť voči zodpovednému subjektu sám. Jemu však trovy za túto cestu spravodlivo patria. Vzhľadom na uvedené žalovaný v 1. rade žiada, aby súd sťažnosť zamietol. 4. Podľa § 239 ods. 1 proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

5. Podľa § 240 sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané.

6. Podľa § 242 sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal.

7. Podľa § 243 v sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému uzneseniu smeruje, v čom sa postup alebo uznesenie súdu považuje za nesprávne a čoho sa sťažovateľ domáha.

8. Podľa § 247 ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas sťažnosť, nenadobúda uznesenie právoplatnosť.

9. Podľa § 248 o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

10. Podľa § 249 súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.

11. Podľa § 250 ods. 1 ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

12. Súd má za to, že všetky trovy vynaložené žalovaným v spore boli v príčinnej súvislosti s predmetom konania. Ich vynaložením sa sledovala procesná ochrana proti tvrdenému nároku. Právny zástupca žalovaného v 1. rade vykonal v rámci konania úkony nevyhnutné pre úspech žalovaného v 1. rade, ktorých rozhodnutie malo vplyv na rozhodovanie súdu. Žalobca ani v súvislosťou s podanou

sťažnosťou, nepreukázal také dôvody, ktoré by mali za následok priznanie zníženej náhrady trov konania úspešnému účastníkovi v konaní - žalovanému v 1. rade. Naopak sa súd stotožňuje s tvrdeniami a argumentáciami žalovaného v 1. rade uvedenými vo vyjadrení k sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Svidník zo dňa 4.12.2017 č.k. 3C/68/2016-196. Keďže je nepochybné, že žalobca napádal absolútnu neplatnosť, eventuálne neúčinnosť pristúpenia k záväzku, resp. zriadenie záložného práva-zabezpečenia, záväzok resp. zriadenia boli a sú oceniteľné peniazmi. V tejto súvislosti súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012 <http://merit.slv.cz/I.US119/2012>, podľa ktorého pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto suma považuje za základ pre tarifnú odmenu advokáta. Vzhľadom na kogentnú právnu úpravu § 9 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. (ďalej len “vyhláška”), je použitie § 11 ods. 1 písm. a vyhlášky vylúčené. Je teda možné konštatovať, že pokiaľ je vec alebo plnenie, 3C/68/2016

- 6 -

ktoré je predmetom daného právneho úkonu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto hodnota považuje za základ pre určenie tarifnej odmeny advokáta, tak ako sa to stalo aj v prejednávanej veci. Ústavný súd ďalej uviedol: „Nie je možné vychádzať z názoru, že vždy, keď je predmetom konania určenie neplatnosti zmluvy, nemožno tento predmet peniazmi oceniť. Je teda potrebné v každom konkrétnom prípade skúmať, či možno predmet právneho úkonu oceniť a v závislosti na tom stanoviť aj výšku náhrady trov konania.“ Čo sa týka priznania odmeny a náhrady hotových výdavkov právnemu zástupcovi žalovaného v 1. rade za účasť na pojednávaní dňa 4.5.2017, súd v tejto súvislosti uvádza, že právnemu zástupcovi žalobcu bolo predvolanie na pojednávanie odoslané do jeho elektronickej schránky dňa 28.2.2017, pričom išlo o doručenie do vlastných rúk. Z informácie o nedoručení správy vyplýva, že správa nebola adresátovi doručená z dôvodu uplynutia lehoty doručovania. Uplynutím 15 dní od uloženia správy v elektronickej schránke adresáta, teda dňa 15.3.2017, nastal účinok doručenia správy do vlastných rúk adresáta, aj keď sa adresát o tom nedozvedel (§ 32 ods. 5 písm. b/ zákona č. 305/2013 Z.z. o e- Govermmente). Z tohto dôvodu je priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov právnemu zástupcovi žalovaného v 1. rade za účasť na pojednávaní dňa 4.5.2017 dôvodné.

13. Súd preto rozhodol tak ako je to vyššie uvedené a sťažnosť žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Svidník zo dňa 4.12.2017 č.k. 3C/68/2016-196 zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.