Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoPr/9/2017

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne : K. L., nar. X.X.XXXX, bytom v E., M. X, zastúpená JUDr. Petrom Sklenárom, advokátom so sídlom v Košiciach, Rázusova 21, proti žalovanému : GerberiS, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Paulínyho 50, IČO: 45 461 759, zastúpený JUDr. Alexandrom Fuchsom, advokátom so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II sp.zn. 39Cpr 1/2015-86 zo dňa 23. januára 2017

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vo výroku o náhrade trov konania a vo výroku o súdnom poplatku (výroky II., IV. a V. rozsudku) a v zrušenom rozsahu v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II rozsudkom označeným v záhlaví pripustil zmenu návrhu (výrok I.), určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne na základe listiny žalovaného zo dňa 26.3.2015 je neplatné (výrok II.), konanie v časti náhrady mzdy vo výške 648,73 € zastavil (III.), žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnej výške (výrok IV.), zaviazal žalovaného zaplatiť na účet súdu súdny poplatok vo výške 99,50 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok V.) a v prevyšujúcej časti výšky náhrady mzdy vylúčil nárok na samostatné konanie (výrok VI.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, daného jej žalovaným listom zo dňa 26.3.2015 a náhrady mzdy vo výške 418,19 € mesačne za obdobie od 31.3.2015 až do pridelenia práce.

3. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný uznal dôvody neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a vyzval žalobkyňu na nástup do práce dňom 1.6.2015 o 9.00 hod., súd konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, a preto žalobe v tejto časti vyhovel a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, pričom dokazovanie na preukázanie dôvodnosti žaloby v tejto časti nevykonával.

4. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa už nemala záujem opätovne nastúpiť k žalovanému, keďže medzičasom uzavrela dohodu o vykonaní práce a netrvala teda na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával, dožadovala sa náhrady mzdy iba za dobu dvoch mesiacov výpovednej doby v celkovej sume 836,38 €.

5. Právne súd posudzoval vec podľa ustanovení § 68, § 70, § 77, § 79 Zákonníka práce. Za nesporné považoval, že medzi sporovými stranami došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru, pričom vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru. Keďže žalobkyňa netrvala na tom, aby ju

žalovaný ďalej zamestnával, súd uzavrel, že žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy za obdobie dvoch mesiacov ako pri výpovedi z pracovného pomeru. Konanie v časti o nároku na náhradu mzdy čo do sumy 648,78 € zastavil v zmysle ust. § 144 a § 146 a v prevyšujúcej časti (836,38 € - 648,73 €, t.j. 187,65 €) súd nárok vylúčil na samostatné konanie.

6. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok z návrhu rozhodol v zmysle ust. § 2 ods. 2 zákon 71/1992 Z.z. v spojení s položkou 1 písm. b/ sadzobníka súdnych poplatkov.

7. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1, 2 tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko táto bola v konaní plne úspešná.

8. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom II., IV. a V. v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ a navrhol rozsudok v napadnutých výrokoch zmeniť a žalobu zamietnuť s tým, že strany nemajú nárok na náhradu trov konania. Vytýkal súdu, že vec nesprávne právne posúdil, ak žalobe o vyslovenie okamžitého skončenia pracovného pomeru vyhovel. Vzhľadom na skutočnosť, že uznal neplatnosť skončenia pracovného pomeru potom, čo mu bol doručený list žalobkyne, v zmysle ktorého považuje okamžité skončenie za neplatné, súd nemal žalobe vyhovieť a pokiaľ žalobkyňa nevzala žalobu späť, mala byť táto zamietnutá. Žalobou uplatnený nárok tak bol uspokojený, čo vylučovalo možnosť žalobe vyhovieť. Za tejto situácie neprichádzala do úvahy ani náhrada trov v prospech žalobkyne. Namietal aj záver súdu, podľa ktorého žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy za dva mesiace. Keďže žalobkyni bola uhradená suma 648,73 € a v tomto rozsahu bolo konanie pre späťvzatie žaloby zastavené, predmetom sporu zostáva vlastne len suma 187,67 € a vylúčenie konania o zaplatenie tejto sumy nie je v rozsudku nijako odôvodnené. Pokiaľ súd vylúčil nárok na náhradu mzdy na samostatné konanie, zostáva nevysvetliteľným jeho postup, ak zaujal jednoznačné stanovisko, podľa ktorého žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy v rozsahu dvoch mesiacov. Za nesprávny považuje aj právny záver, podľa ktorého žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy v celom dvojmesačnom rozsahu.

9. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Zdôraznila, že nárok na náhradu mzdy je závislý od výroku súdu o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a z toho dôvodu je výrok o určení neplatnosti správny. Bez rozsudku o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru by nebolo možné konať o nároku na náhradu mzdy. Pokiaľ by v zákonnej lehote nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, platila by fikcia, že pracovný pomer skončil platne, aj keby išlo o neplatný rozväzovací úkon. Pokiaľ súd vyslovil právny názor, v zmysle ktorého žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy v rozsahu dvoch mesiacov, tento jej nárok vyplýva priamo z ust. § 79 ods. 4 písm. b/ a ods. 5 Zákonníka práce. Vzhľadom na dôvodnosť a úspech podanej žaloby správne súd rozhodol aj o trovách konania.

10. Žalovaný v replike nesúhlasil s argumentáciou žalobkyne v jej vyjadrení k odvolaniu. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru sa mohla vyriešiť aj vzájomnou dohodou strán, a to či pred podaním žaloby alebo po jej podaní v priebehu konania. Žalovaný nielenže uznal neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ale umožnil žalobkyni aj pokračovať vo výkone pracovných povinností, pričom za obdobie, za ktoré nemohla prácu vykonávať, jej poskytol náhradu mzdy. Keďže dobrovoľne uznal právo, ktorého sa žalobkyňa domáhala žalobou a toto jej právo uspokojil, nebolo možné žalobe vyhovieť.

11. Žalobkyňa v duplike zotrvala na svojom vyjadrení k odvolaniu.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 (výroky II., IV. a V. rozsudku) a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu (§ 365 ods. 1 písm. h/ a dospel k záveru, že rozsudok je potrebné zrušiť v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. c/ CSP.

13. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak dospel k záveru o možnosti určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru na základe zhodných tvrdení sporových strán ohľadne tejto

skutočnosti, t.j. na základe ich zhodného stanoviska, že ide o neplatné skončenie pracovného pomeru a v dôsledku tohto nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal vo veci dôkazy potrebné pre záver, či medzi stranami sporu bol (ne)platne skončený pracovný pomer na základe zrušovacieho prejavu žalovaného zo dňa 26.3.2015. Jeho rozhodnutie je tak v tomto štádiu konania predčasné, a preto aj nesprávne.

14. V zmysle ust. § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

15. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia a z ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že ak chce zamestnanec alebo zamestnávateľ zabrániť tomu, aby nastali účinky vyplývajúce z rozviazania pracovného pomeru, v lehote dvoch mesiacov musí podať na súde žalobu o určenie, že právny úkon o rozviazanie pracovného pomeru je neplatný. Ak takáto žaloba nebola podaná, pracovný pomer medzi účastníkmi sa skončil podľa tohto právneho úkonu, aj keby išlo o neplatné rozviazanie pracovného pomeru. Po uplynutí dvojmesačnej lehoty sa súd otázkou platnosti rozväzovacieho úkonu nemôže zaoberať, a to ani ako predbežnou otázkou (R 75/1977).

16. Ak nedošlo k určeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne; na podanie žaloby o určenie trvania tohto pracovného pomeru nemôže mať žalobca v takomto prípade naliehavý právny záujem (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11.12.2008 sp.zn. 3Cdo 147/2008 - R 56/2009).

17. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že neplatnosť skončenia pracovného pomeru môže byť vyslovená len právoplatným rozsudkom súdu. Pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru nie je určená týmto spôsobom, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne.

18. Určiť neplatnosť skončenia pracovného pomeru teda nie je možné dohodou účastníkov pracovnoprávneho vzťahu a aj prípadné uzavretie zmieru, v zmysle ktorého by bola určená dohodou sporových strán neplatnosť skončenia pracovného pomeru, je vylúčené, pretože takýto zmier je v rozpore so Zákonníkom práce.

19. Okamžité zrušenie pracovného pomeru, ktoré bolo doručené druhému účastníkovi, nemôže byť tým, kto ho vykonal, ani dodatočne odvolané (zrušené). Účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru, spočívajúce v skončení pracovného pomeru, zanikajú iba na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo určené, že okamžité zrušenie pracovného pomeru je neplatné (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.10.1997 sp.zn. 2Cdon 1155/96).

20. a ostatné pracovnoprávne predpisy zásadne majú kogentnú povahu, čo znamená, že účastníci pracovnoprávnych vzťahov môžu vykonávať len také právne úkony, ktoré sú upravené pracovnoprávnymi predpismi a možnosť konať inak sa uplatní len tam, kde to pracovnoprávne predpisy umožňujú. U kogentných právnych predpisov platí, že čo nie je dovolené, je zakázané. V prípade, že pracovnoprávne predpisy účastníkom neumožňujú, aby si upravili svoje práva a povinnosti iným než zákonom stanoveným spôsobom, je treba to, čo nevyhovuje týmto predpisom, považovať za zakázané.

21. Rozviazanie pracovného pomeru je v Zákonníku práce upravené zásadne kogentným spôsobom. Možnosť odvolať (zrušiť) doručené okamžité zrušenie pracovného pomeru v Zákonníku práce nie je stanovená. Z povahy tejto právnej úpravy je preto potrebné dovodiť, že takýto spôsob zmeny zákonných účinkov doručenie okamžitého zrušenia pracovného pomeru druhému účastníkovi je neprípustný.

22. Zákonné účinky doručeného okamžitého zrušenia pracovného pomeru nastávajú nielen vtedy, ak je tento právny úkon v súlade so Zákonníkom práce. Na základe okamžitého zrušenia pracovného pomeru môže byť pracovný pomer rozviazaný platne aj v prípade, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo uplatnené v rozpore so zákonom. Neplatnosť rozviazania pracovného pomeru totiž nie je neplatnosťou absolútnou, ku ktorej by bolo možné kedykoľvek prihliadať.

23. Na základe neplatného okamžitého zrušenia pracovného pomeru nedôjde k rozviazaniu pracovného pomeru iba vtedy, ak sa dotknutý účastník neplatnosti tohto právneho úkonu dovolal, a to môže urobiť iba žalobou podanou na súde.

24. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že k účinnému zrušeniu okamžitého skončenia pracovného pomeru môže dôjsť len na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým je vyslovená neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je možné určiť dohodou účastníkov pracovnoprávneho vzťahu.

25. Aj za situácie, že sporové strany zhodne tvrdili neplatné skončenie pracovného pomeru, bolo teda povinnosťou súdu skúmať, či tento zrušovací prejav bol vykonaný v súlade s ust. § 68 a § 70 Zákonníka práce.

26. Pokiaľ súd takto nepostupoval, vychádza jeho rozhodnutie z nesprávneho právneho posúdenia veci, z ktorého dôvodu odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. c/ .

27. Úlohou súdu po vrátení veci bude vykonať dokazovanie na preukázanie (ne)dôvodnosti žaloby o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, a teda vykonaným dokazovaním skúmať, či okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni listom žalovaného zo dňa 26.3.2015 je platné a v závislosti od toho posúdiť aj (ne)dôvodnosť nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle ust. § 79 ods. 4 písm. b/ a ods. 5 Zákonníka práce, keďže žalobkyňa netrvá na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával.

28. K odvolacím námietkam žalovaného, v zmysle ktorých súd mal žalobu zamietnuť, keďže žalovaný uznal neplatnosť skončenia pracovného pomeru odvolací súd uvádza, že tieto odvolacie námietky nie sú dôvodné.

29. Ako bolo vyššie uvedené, neplatnosť skončenia pracovného pomeru nemôže byť určená dohodou účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, ale iba rozhodnutím súdu a pokiaľ rozhodnutím súdu nedošlo k určeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne.

30. Za situácie, že by žalobkyňa zobrala žalobu späť, došlo by k skončeniu pracovného pomeru na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru a žalobkyni by nevznikol nárok na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, ako sa toho domáha touto žalobou.

31. Vzhľadom na skutočnosť, že nedošlo k späťvzatiu žaloby zo strany žalobkyne, bolo povinnosťou súdu rozhodnúť o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nebolo možné žalobu zamietnuť s odôvodnením, že neplatnosť bola ustálená dohodou sporových strán. Ak by totiž súd žalobu zamietol, opätovne by nastal právny stav, že pracovný pomer by sa skončil na základe neplatného zrušovacieho prejavu a žalobkyni by nevznikol nárok na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru.

32. V prípade, že súd dospeje k záveru o neplatnom skončení pracovného pomeru okamžitým skončením, za situácie, že žalobkyňa netrvá na tom, aby ju ďalej zamestnával, má táto v zmysle ust. § 79 ods. 5 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 Zákonníka práce za výpovednú dobu dvoch mesiacov, ako to správne uzavrel súd prvej inštancie.

33. Povinnosťou súdu v ďalšom konaní bude preto skúmať, v akom rozsahu bol tento nárok už uspokojený, avšak predmetom ďalšieho konania zostáva iba nárok na náhradu mzdy vo výške rozdielu medzi uplatnenou sumou 836,38 € a sumou 648,73 €, v ktorej časti došlo k zastaveniu konania, t.j. 187,67 €. Je na zvážení súdu, či z hľadiska hospodárnosti nie je dôvodné rozhodnúť po zrušení veci o celom uplatnenom nároku, t.j. v prípade určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru aj o nároku na náhradu mzdy.

34. V novom rozhodnutí súd opätovne rozhodne o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP.

35. Odvolací súd na tomto mieste uvádza, že o nároku na náhradu trov konania v zmysle ust. § 262 ods. 1 súd rozhoduje až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

36. Takým rozhodnutím nie je čiastočný rozsudok, teda taký, ktorým sa rozhodlo iba o jednom z uplatnených nárokov, v prejednávanom spore iba o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

37. Pokiaľ súd vylúčil nárok na náhradu mzdy na samostatné konanie, bolo jeho povinnosťou rozhodnúť o nároku na náhradu trov celého konania až v rozhodnutí o tomto vylúčenom nároku, pretože až týmto rozhodnutím sa konanie o všetkých nárokov žalobkyne končí.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 poslednej vety .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .