Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Csp-179-2017.pdf
PDF · 125.49 KB
Case nature
Area
Subarea
23Csp/179/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní pred sudkyňou JUDr. Adrianou Mazúchovou, v právnej veci žalobcu KRUK Česká a Slovenská republika s.r.o., so sídlom Československej armády 954/7, 500 03 Hradec Králové, Česká republika, IČ: 247 85 199, zastúpeného právnym zástupcom Advokátskou kanceláriou Gallo s.r.o., so sídlom Jilemnického 30, 036 01 Martin, proti žalovanému E. Š., Z.. XX.XX.XXXX, K. B. P.. E. XXX/XX, XXX XX A., štátny občan SR, o zaplatenie 431,-Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 138,60 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 138,60 Eur od 17.12.2016 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.
III. Žalovanému súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 16.11.2017 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 431,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo žalovanej sumy od 17.12.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXX, uzavretej dňa 25.09.2013 medzi právnym predchodcom žalobcu spoločnosťou Provident Financial, s.r.o. a žalovaným, právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému pôžičku vo výške 340,-Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných týždenných splátkach po dobu 60 týždňov v sume 7,62 Eur, pričom posledná splátka mala byť splatná 19.11.2014. Dňa 25.09.2013 uzavrel právny predchodca žalobcu spoločnosť Provident Financial, s.r.o. so žalovaným aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal zaplatiť odmenu vo výške 175,10 Eur v pravidelných týždenných splátkach po dobu 60 týždňov v sume 2,92 Eur. Celková výška mesačnej splátky z titulu obidvoch zmlúv tak predstavovala sumu 10,54 Eur. Zmluvou o postúpení pohľadávok, uzavretou dňa 16.12.2016, postúpil hmotnoprávny predchodca žalobcu spoločnosť Provident Financial, s.r.o. žalovanú pohľadávku na žalobcu, o čom bol žalovaný upovedomený oznámením o postúpení pohľadávky. Žalovaný porušil svoju povinnosť splácať svoje záväzky, pričom uhradil len splátky v celkovej výške 201,40 Eur. Žalobca predžalobnou výzvou vyzval žalovaného k úhrade celej dlžnej sumy, ktorú žalovaný neuhradil. Žalovanú sumu žalobca vyčíslil sumou 431,-Eur, ktorú určil ako súčet poskytnutej istiny vo výške 340,-Eur, odmeny zo zmluvy o zabezpečení splátok vo výške 175,10 Eur, zmluvného úroku vo výške 117,30 Eur, znížený o zaplatené úhrady vo výške 201,40 Eur (340+175,1+117,3-201,4=431).
2. Podľa § 167 zákona č.160/2015 Z.z. z 21.mája 2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), súd dňa 19.01.2018 doručil žalovanému žalobu s prílohami do vlastných rúk spolu s uznesením zo dňa 16.01.2018, ktorým súd žalovaného podľa § 167 ods. 2 CSP vyzval, aby sa k doručenej žalobe písomne vyjadril. Súd žalovaného zároveň poučil o jeho procesných právach a povinnostiach uviesť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
3. Žalovaný sa k doručenej žalobe nevyjadril.
4. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
5. Podľa § 290 CSP, spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.
6. Podľa § 297 písm. b/ CSP pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000,-Eur.
7. Podľa § 219 ods. 3 CSP, vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Súd oznámením zo dňa 14.02.2018, ktoré bolo v tento deň vyvesené na úradnej tabuli a webovom sídle súdu, oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku.
8. Súd vo veci rozhodol rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, pričom vykonal dokazovanie oboznámením obsahu žaloby a pripojenými listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise. Súd zistil tento skutkový a právny stav.
9. Z predložených a vykonaných dôkazov súd zistil, že dňa 25.09.2013 uzavrela spoločnosť Provident Financial s.r.o. so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.XXXXXXXXX, na základe ktorej boli žalovanému v hotovosti pri podpise zmluvy poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 340,-Eur, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť v 60-tich týždenných splátkach vo výške 7,63 Eur, pričom výška poslednej splátky bola dohodnutá v sume 7,13 Eur. Celková čiastka, ktorú sa žalovaný zaviazal uhradiť predstavovala 457,30 Eur. Celkové náklady boli tvorené súčtom úroku vyjadreného úrokovou sadzbou 22,38 % ročne, t.j. vo výške 48,96 Eur a poplatku za garantovanú službu stanoveného pevnou sumou 68,34 Eur. RPMN bola v zmluve uvedená vo výške 70,38 % a priemerná hodnota RPMN vo výške 46,06 %. Spotrebiteľský úver sa za podmienok tejto zmluvy poskytol na dobu 60 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy bol siedmy deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy.
10. Dňa 25.09.2013 bola medzi spoločnosť Provident Financial s.r.o. a žalovaným uzavretá zmluva o zabezpečení splátok úveru, predmetom ktorej podľa bodu 1.1 bolo poskytnutie služby spočívajúcej v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe zmluvy č. XXXXXXXXX. Podľa bodu 1.2 sa žalovaný na poskytnutú službu zaviazal uhradiť odmenu vo výške 175,10 Eur v 60 pravidelných splátkach vo výške 2,91 Eur, pričom výška poslednej splátky bola dohodnutá v sume 3,41 Eur.
11. Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 16.12.2016, ktoré bolo podľa predloženého podacieho hárka zo dňa 02.01.2017 zaslané na adresu žalovaného, bolo žalovanému spoločnosťou Provident Financial s.r.o. ako postupcom oznámené postúpenie pohľadávky na žalobcu.
12. Predžalobnou výzvou zo dňa 05.10.2017, ktorá bola podľa predloženého podacieho hárka zo dňa 09.10.2017 zaslaná na adresu žalovaného, bol žalovaný zo strany žalobcu vyzvaný na uhradenie dlžnej sumy 440,36 Eur zo zmluvy č.XXXXXXXXX.
13. Podľa predloženého výpisu splátok a úhrad k zmluve č.XXXXXXXXX bola za obdobie od 02.10.2013 do 07.05.2015 uhradená celková suma 201,40 Eur.
14. Vyššie uvedené skutočnosti (uvedené v bodoch 9 až 13) o uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, výške poskytnutých peňažných prostriedkov, o uzavretí zmluvy o zabezpečení splátok úveru a ich splácaní vyplývajú z predložených listinných dôkazov, pričom žalovaný tieto skutkové tvrdenia nepoprel, preto podľa § 151 ods. 1 CSP neboli medzi stranami sporné. Sporná medzi stranami nebola ani celková suma 201,40 Eur, ktorú žalovaný uhradil na základe uzavretých zmlúv nepravidelnými čiastkami uvedenými v predloženom rozpise splátok a úhrad, ktorý je založený na č.l 12 súdneho spisu. Žalovaný nespochybnil ani tvrdenie žalobcu o postúpení pohľadávky a doručení oznámenia o postúpení pohľadávky, z ktorého mal súd preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu. Sporne nebolo ani tvrdenie o doručení predžalobnej výzvy na zaplatenie dlžnej sumy.
15. Podľa § 290 CSP, spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.
16. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným, založené uzavretými zmluvami, sú vzťahmi spotrebiteľskými, kde žalovaný vystupuje ako spotrebiteľ, pretože pri ich uzatváraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalobca ako dodávateľ, konajúci v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Uzavreté zmluvy sú podľa svojho obsahu tzv. typovými formulárovými zmluvami, ktoré vypracoval žalobca ako dodávateľ, nakoľko ich znenie bolo predtlačené na formulári, do ktorého strany sporu len vpísali chýbajúce údaje. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nemohol obsah zmlúv nijako ovplyvniť. Formulárové zmluvy žalobca opakovane používal pri poskytovaní peňažných prostriedkov spotrebiteľom. Na základe týchto skutočností súd dospel k záveru, že právne vzťahy medzi stranami sporu, založené uzavretými zmluvami o spotrebiteľskom úvere a o zabezpečení splátok úveru sú spotrebiteľskými vzťahmi, preto je ich potrebné posúdiť aj podľa ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“ alebo „zákon o spotrebiteľských úveroch“), a to s prihliadnutím na právnu úpravu platnú v čase uzavretia zmluvy o úvere. Súd po preskúmaní obsahu a predmetu uzavretých zmlúv, postavenia ich účastníkov, dospel k záveru, že právne vzťahy založené predmetnými zmluvami je potrebné považovať za spotrebiteľské, čo strany sporu ani nespochybňovali.
17. Čo sa týka právneho posúdenia uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, súd túto právne posúdil ako zmluvy o pôžičke podľa § 657 OZ, na ktorú zároveň aplikoval ustanovenia zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Z obsahu predloženej zmluvy má súd preukázané, že uzavretá zmluva neobsahuje dojednanie o povinnosti veriteľa (záväzok veriteľa) poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky, čo je podstatná náležitosť úverovej zmluvy podľa § 497 Obchodného zákonníka. Formulácia uvedená v zmluve, podľa ktorej „Provident Zákazníkovi poskytuje spotrebiteľský úver v sume ....“ , záväzok veriteľa podľa § 497 Obchodného zákonníka nezakladá. Zmluvou o úvere, ktorá má konsenzuálny charakter, sa veriteľ zaväzuje poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky a dlžník sa zaväzuje tieto vrátiť spolu s úrokom. Z obsahu uzavretej zmluvy je zrejmé, že na rozdiel od zmluvy o úvere, ktorá má konsenzuálny charakter, boli žalovanému peňažné prostriedky odovzdané v hotovosti pri podpise zmluvy. Preto má súd za to, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, ktorá sa podľa § 1 ods. 2 zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zároveň považuje za spotrebiteľský úver.
18. Pri právnom posúdení veci súd aplikoval nasledovné zákonné ustanovenia právnych predpisov:
Podľa § 497 zákona č.513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 657 OZ, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Podľa § 658 ods. 1 OZ, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.
Podľa § 1 ods. 2 ZoSÚ, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 2 písm. a) ZoSÚ, sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.
Podľa § 2 písm. b) ZoSÚ, sa na účely tohto zákona rozumie veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 9 ods. 1 ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať náležitosti uvedené v tomto zákonnom ustanovení, najmä: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 41 OZ, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
Podľa § 45 ods. 1 OZ, prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.
Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 54 ods. 1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
19. Zásadný význam pri ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch má dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho pre spotrebiteľa vyplývajú, aby mohol spotrebiteľ posúdiť výhodnosť, či nevýhodnosť poskytovaného úveru. Súd podrobil uzavreté zmluvy prieskumu z hľadiska súdnej kontroly spotrebiteľských zmlúv a dospel k záveru, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentujú obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), k) zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, preto súd uzavretú zmluvu posúdil s poukazom na § 11 ako bezúročnú a bez poplatkov. Žalobca preto mal voči žalovanému nárok len na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov vo výške 340,-Eur. Keďže žalovaný doteraz uhradil žalobcovi celkovú sumu 201,40 Eur, súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 138,60 Eur, ktorá rozdiel medzi výškou poskytnutých peňažných prostriedkov a celkovo uhradenou sumou, ktorú mal súd preukázanú z predloženého výpisu splátok a úhrad úveru (340-201,40) a v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.
20. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že termín konečnej splatnosti, ktorý je v uzavretej zmluve o spotrebiteľskom úvere vyjadrený ako „siedmy deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy“, nespĺňa náležitosti vyžadované v § 9 ods. 2 písm. f) zákona č.129/2010 Z.z. Súd pri výklade tejto zákonom stanovenej náležitosti použil tzv. legálny výklad. V dôvodovej správe k predmetnému ustanoveniu zákonodarca jasne uviedol, že zmyslom určenia konečnej splatnosti je, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zmyslom a účelom tohto ustanovenia je stanoviť jednoznačný časový okamih, termín konečnej splatnosti, a to v jasnej, určitej a jednoznačnej forme, pričom termín konečnej splatnosti musí byť v spotrebiteľskej zmluve vyjadrený tak, aby spotrebiteľovi v každom okamihu umožňoval bez ťažkostí a s istotou jednoznačne určiť dátum konečnej splatnosti úveru. Opisné stanovenie tejto náležitosti, tak ako je uvedené v uzavretých zmluvách nepostačuje, nakoľko z takéhoto opisného stanovenia spotrebiteľ nemá reálnu predstavu o termíne konečnej splatnosti poskytovaného úveru, a nie je možné ho jednoznačne identifikovať. Tento legálny výklad možno podporiť aj gramatickým výkladom predmetného zákonného ustanovenia, nakoľko právna norma výslovne uvádza požiadavku na stanovenie „termínu konečnej splatnosti“. Ako opakovane dovodil odvolací súd (napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 17Co/151/2012) „Vyžaduje sa teda časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov (týmito sú: dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok). Je potom úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko- logickými operáciami premietol do konkrétneho (jedného) časového údaja, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať.“ Súd je toho názoru, že uzavreté zmluvy neobsahujú termín konečnej splatnosti úverov, a preto posúdil predmetné úvery s odkazom na § 11 ods. 1 písm. b) zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch za bezúročné a bez poplatkov. Nakoľko v prípade uzavretých spotrebiteľských zmlúv sa jedná o formulárové zmluvy, ktoré boli aj v tejto časti vopred naformulované žalobcom, táto skutočnosť musí ísť na ťarchu žalobcu. Uvedené platí zvlášť za situácie, kedy žalobca ako dodávateľ uvádza nerovnaké pojmy a neuvádza ani termín splatnosti prvej splátky, teda od kedy (ktorým týždňom) začína plynúť 60 týždňová lehota, keď splatnosť prvej splátky „nastáva 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy“. Dodávateľ tak používa na vyjadrenie časového obdobia nerovnaké pojmy, keď pri termíne splatnosti uvádza lehotu určenú podľa týždňov, no pri termíne splatnosti splátok uvádza lehotu určenú podľa dní. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k jednoznačnému záveru, že uzavreté zmluvy termín konečnej splatnosti neobsahujú. Súd na podporu tohto svojho právneho názoru
poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 17Co/256/2016 zo dňa 27.04.2017, v ktorom odvolací súd vyslovil právny názor, ktorým obdobné zmluvy žalovaného s formulovaným termínom splatnosti „siedmy deň 60. týždňa po uzavretí zmluvy“ označil za zmluvy, ktoré neobsahujú termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (rovnako rozsudky Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/315/2012 zo dňa 10. 12. 2012, sp.zn. 17Co/151/2012 zo dňa 19. 09. 2012, či Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/101/2013 zo dňa 22.05. 2013).
21. V uzatvorených zmluvách nie je uvedený ani údaj o výške a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktorý sa vyžaduje podľa § 9 ods.2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Termíny splatnosti splátok uvedené v zmluve nie sú, keď pri pojme „termín splátok“ sa vyžaduje presná dátumová, špecifikácia každej jednotlivej splátky, rovnako ako pri termíne konečnej splatnosti. Pri výške týždennej splátky dodávateľ vôbec neuviedol, koľko peňažných prostriedkov z tej ktorej splátky bude použitých na úhradu istiny, koľko na úhradu úroku a koľko na úhradu iných poplatkov. Spotrebiteľ tak nemá možnosť vykonať výber medzi viacerými ponúknutými úverovými produktmi od viacerých dodávateľov aj v závislosti od rýchlosti, akou sa spláca istina úveru. Zmyslom právnej úpravy bolo, aby spotrebiteľ pri rozhodovaní medzi viacerými úverovými produktmi mal možnosť zohľadniť aj tú skutočnosť, koľko z tej ktorej splátky pripadne na úhradu istiny, na úhradu úrokov a na úhradu iných poplatkov. Nakoľko žalovaný ako dodávateľ neuviedol spotrebiteľovi pri podpise zmluvy, koľko peňažných prostriedkov z každej splátky bude použitých na úhradu jednotlivých nárokov, nemožno takýto postup žalovaného považovať za súladný so zákonom o spotrebiteľských úveroch. O uvedenom závere svedčí tak teleologický ako aj gramatický výklad dotknutého ustanovenia, keď zákon o spotrebiteľských úveroch nepoužíva pojem „termíny splátok úveru“, ale pojem „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ a tiež naviac umožňuje uviesť aj poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Súd preto dospel k záveru, že zmluvy neobsahujú ani termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ani prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, čo je náležitosť vyžadovaná § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.129/2010 Z.z. Aj z tohto ďalšieho dôvodu možno s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona č.129/2010 Z.z. dospieť k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
22. Uzatvorenú zmluvu o zabezpečení splátok úveru súd posúdil ako akcesorickú, vedľajšiu zmluvu, popri hlavnej zmluve o spotrebiteľskom úvere. Akcesorická povaha uzatvorenej zmluvy vyplýva z jej predmetu aj doby trvania. Predmetom zmluvy je služba spočívajúca v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere (bod 1.1). Trvanie tejto zmluvy je určené aj zánikom platnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (bod 2.1.) Taktiež podľa bodu 1.4. zákazník súhlasí s tým, že v prípade ak odovzdá nižšiu sumu ako je súčet splátky a odmeny podľa odseku 1.2, peňažná hotovosť sa proporcionálne rozdelí na úhradu splátky a úhradu odmeny. Z uvedených dojednaní vyplýva, že zmluva o zabezpečení splátok úveru, samostatne, bez uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemôže existovať, keď predmet plnenia (zabezpečovanie splátok úveru) sa stáva od počiatku nemožným. Z uvedených dôvodov, v prípade, ak spotrebiteľ uzatvorí spolu so zmluvou o spotrebiteľskom úvere aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru, stáva sa táto zmluva súčasťou zmluvy o úvere a v nej uvedené plnenie, ktoré má plniť spotrebiteľ dodávateľovi je ďalším plnením súvisiacim s uzatvorenou zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Podľa legálnej definície uvedenej v § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Plnenie poskytnuté spotrebiteľom dodávateľovi na základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru, vyjadrené ako odmena dodávateľovi, je poplatkom, nakoľko tento poplatok spotrebiteľ musí zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ak sa popri zmluve o spotrebiteľskom úvere rozhodne uzatvoriť aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru. Okamihom uzavretia oboch zmlúv sa odmena dodávateľa stáva poplatkom súvisiacim s uzatvorenou zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Následne celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú popri úroku a poplatku za garantovanú službu aj odmena za službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru. Výklad pojmu celkové náklady je s prihliadnutím na zmysel a účel zákonnej úpravy nevyhnutné vykladať tak, aby neumožňoval vyčlenenie
akéhokoľvek poplatku do formálne samostatnej zmluvy s následkom, že by sa takýto poplatok do celkových nákladov, a ani do výpočtu RPMN nezahŕňal, čím by dochádzalo ku klamaniu spotrebiteľa o celkovej nákladovosti poskytovaného spotrebiteľského úveru. Hoci zmluva o zabezpečení splátok úveru formálne predstavuje samostatnú zmluvu, z pohľadu posúdenia súdnej kontroly je potrebné prijať záver, že jej súdna kontrola nemôže byť vylúčená, ak ide o akcesorickú zmluvu nadväzujúcu na úverovú zmluvu a jej obsahom je len spôsob splácania úveru. Zmluva má rovnaké číslo ako zmluva o úvere a poplatok v nej uvedený je uvedený aj vo výpise splátok a úhrad k úveru. Výklad pripúšťajúci vylúčenie súdnej kontroly takejto zmluvy by bol v rozpore s ratio legis ustanovenia § 53 OZ a dodávateľ by mohol úverovú zmluvu rozčleniť na viaceré formálne samostatné zmluvy, ktoré by upravovali samostatne jednotlivé zmluvné podmienky, čo by znamenalo, že zmluvná podmienka by bola hlavným predmetom plnenia, čo by znemožňovalo posúdenie jej prijateľnosti. Uzavretú zmluvu o zabezpečení splátok úveru, preto nemožno posudzovať samostatne. Do celkových nákladov spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. g/ zákona č.129/2010 Z.z. preto mala byť zahrnutá aj odmena podľa tejto zmluvy ako náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o úvere. RPMN je preto pri zmluve o úvere uvedený v nižšej hodnote ako je v skutočnosti, čím dochádza ku klamaniu spotrebiteľa a zákaz klamania spotrebiteľa je upravený v § 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a pri nekalých obchodných praktikách § 7, § 8 zákona č. 250/2007 Z.z. Výšku odmeny zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru možno považovať za nekalú obchodnú praktiku, ktorá je zákonom zakázaná. Zmluva o úvere ako aj zmluva o zabezpečení splátok úveru sú formulárové zmluvy, ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, a preto ich nie je možné považovať za individuálne dojednané. Odmena za výber splátok predstavuje takmer 50 % poskytnutého spotrebiteľského úveru a výrazne presahuje dohodnutý úrok a administratívny poplatok v zmluve o úvere. Výška odmeny je neprimeraná, odvodená % od výšky úveru a podľa súdu aj v rozpore s dobrými mravmi. Takýto postup žalobcu súd posúdil ako snahu prekryť skutočný účel odmeny, ktorej výška sa odvíja od výšky úveru a jej vyčlenenie do formálne samostatnej zmluvy súd posúdil ako obchádzanie zákona za účelom zníženia celkových nákladov poskytovaného úveru, čo odporuje § 39 OZ. Súd má za to, že skutočným účelom uzavretia zmluvy o zabezpečení splátok úveru bolo len navýšenie odplaty za poskytnutie úveru. Od výšky poskytnutého úveru závisela aj výška poplatku za doplnkové „nadštandardné“ služby. V skutočnosti však podľa názoru súdu išlo o zmluvu, ktorou žalobca žalovanému k úveru síce „pribalil niečo navyše“, no tým len navýšil odplatu za poskytnutie úveru a takouto praktikou poskytovania akéhosi balíka nadštandardných služieb na základe osobitnej zmluvy len zakrýval skutočnú výšku odplaty. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že podľa § 567 ods. 1 OZ sa dlh plní na mieste určenom dohodou účastníkov, a ak nie je miesto plnenia takto určené, je ním bydlisko alebo sídlo dlžníka. V občianskom práve má teda dlh tzv. „odnosnú“ povahu, veriteľ si preto musí prevziať dlhované plnenie v mieste bydliska dlžníka, a tak je úplne v rozpore s princípmi spotrebiteľskej ochrany, aby spotrebiteľ platil za to, čo je zákonnou povinnosťou dodávateľa ako veriteľa. Pokiaľ by súd zmluvy o zabezpečení splátok úveru neposudzoval vzhľadom na jej akcesorickú povahu ako súčasť uzavretej zmluvy o úvere, ale by ju posudzoval ako samostatnú zmluvu, musel by ju vyhodnotiť ako neplatnú podľa § 39 OZ, nakoľko by odporovala § 9 ods. 7 zákona č.129/2010 Z.z., ktorý v čase uzavretia úverovej zmluvy zakazoval predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednoducho povedané, žalobca od úverovej zmluvy závislou (akcesorickou) zmluvou o zabezpečení splátok úveru prekrýval skutočnú cenu spotrebiteľského úveru jej rozdelením z formálneho hľadiska na dve samostatné zmluvy. Z týchto dôvodov súd potom posúdil plnenie žalovaného na základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru ako plnenie, na ktoré vzhľadom na bezpoplatkovosť a bezúročnosť uzavretej zmluvy o úvere nemal žalovaný právo, a preto mu tento nárok nepriznal a žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.
23. Žalobca žalobou okrem žalovanej sumy uplatnil aj príslušenstvo, a to pokračujúce úroky z omeškania. Podľa § 517 ods. 1 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávajúci predpis. Týmto vykonávajúcim predpisom je Nariadenie vlády SR č.87/1995 Z.z., ktorý sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších predpisov. Podľa § 3 ods. 1 vládneho nariadenia výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia, ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná od 16.03.2016 bola vo výške 0,00 % ročne. Vzhľadom na uvedené a viazanosť súdu rozsahom podanej žaloby podľa § 216 CSP (žalobca uplatnil úroky z omeškania len za obdobie po postúpení pohľadávky), súd priznal úroky z omeškania vo výške 5,00
% ročne od 17.12.2016. Žalovaný je preukázateľne v omeškaní so zaplatením, pričom toto omeškanie stále trvá, preto žalobca má voči žalovanému nárok aj na zaplatenie úrokov z omeškania, avšak len zo súdom priznanej sumy, a to odo dňa 17.12.2016 až do zaplatenia.
24. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
25. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
26. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, pričom súd z dôvodu hospodárnosti rozhodol súčasne aj o výške trov konania. Žalovaný bol v konaní úspešný vo väčšom rozsahu ako žalobca, vznikol by mu preto nárok na náhradu trov konania, no keďže žalovanému počas konania žiadne trovy nevznikli, súd súčasne s rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania rozhodol zároveň aj o výške trov konania, a keďže žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, súd žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
27. Nakoľko súd už rozhodol aj o výške náhrady trov konania, postup podľa § 262 ods. 2 CSP sa neuplatní a súd nebude po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodovať o výške trov konania samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Žiar nad Hronom, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( § 358 CSP).
Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Náležitosťou odvolania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 CSP). Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis s prílohami zostal na súde a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov).