Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21C/175/2009

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou Mgr. Zuzanou Belanovou v právnej veci žalobkyne: A. G., X. XX.XX.XXXX L. R. R.C. X/B, Bratislava, zastúpená advokátom JUDr. Jozefom Pojdákom, so sídlom Sv. Cyrila a Metoda 12, Nová Dedinka, proti žalovanému: NEWTON Media, spol.s.r.o., so sídlom Tolstého 9, Bratislava, IČO: 44 253 320, zastúpený advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, so sídlom Vajnorská 20, Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 16.6.2009 domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 28.4.2009 a náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa svoj návrh odôvodnila tým, že u odporcu pracoval na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 5.9.2008 na dobu neurčitú. Odporca dňa 4.12.2008 skončil s žalobkyňou tento pracovný pomer v skúšobnej dobe a dňom nasledujúcim, od 5.12.2008 s ňou uzavrel pracovnú zmluvu na dobu určitú od 5.12.2008 do 28.2.2009. Bezprostredne po uplynutí tejto doby, dňa 1.3.2009 žalovaný so žalobkyňou uzavrel pracovnú zmluvu na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace. Žalobca tým, že s žalobkyňou uzavrel pracovnú zmluvu so skúšobnou dobou porušil ustanovenie § 45 Zákonníka práce, ktorý stanovuje, že skúšobnú dobu možno dohodnúť najviac na tri mesiace a nemožno ju predlžovať. Na základe uvedeného je žalobkyňa toho názoru, že jej pracovný pomer bol neplatne skončený a trvá naďalej.

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 16.7.2009. Vo vyjadrení uviedol, že žalovaný neporušil žiadne ustanovenie Zákonníka práce, pretože ustanovenie § 45 ods. 4 zakazuje dohodnúť skúšobnú dobu opakovanie pri pracovných pomeroch uzatváraných na dobu určitú. Žalovaný s žalovanou uzavrel prvú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. Vzhľadom k neuspokojivým pracovným výsledkom s ňou ukončil pracovný vzťah v skúšobnej dobe. Na žiadosť žalobkyne napokon pristúpil k uzavretiu ďalšej pracovnej zmluvy na dobu určitú a následne k uzavretiu pracovnej zmluvy na dobu neurčitú. Skončenie pracovného pomeru je možné považovať za platné a preto žalobca navrhol žalobu zamietnuť. V prípade, ak by súd nedospel k uvedenému právnemu záveru, odporca navrhol znížiť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru na dobu 12 mesiacov a prihliadnuť ku skutočnosti, že žalobkyňa bola počas doby 6 mesiacov práceneschopná a poberala nemocenské dávky.

3. Rozsudkom tunajšieho súdu č.k.21C/175/2009-102 zo dňa 13.05.2011 súd žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co/279/2011-115 zo dňa 05.11.2012 bol tento rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. V poradí druhým rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 21C/175/2009 zo dňa 21.11.2014 súd opätovne žalobe nevyhovel, toto rozhodnutie bolo taktiež uznesením súdu druhej inštancie č.k.2Co/113/2015-250 zo dňa 26.01.2017 zrušené.

4. Súd vo veci v priebehu celého konania vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, výsluchom svedka A.. J. P., H.. V. Y., H.. E. H., F. R. listinnými dôkazmi - pracovnou zmluvou zo dňa 1.3.2009, pracovnou zmluvou zo dňa 5.12.2008, pracovnou zmluvou zo dňa 5.9.2008, listom odporcu, ktorým skončil pracovný pomer s navrhovateľkou ku dňu 30.4.2009, ako i ostatným spisovým materiálom, na základe ktorých zistil nasledovný skutkový stav:

5. Z predložených listín súd zistil, že účastníci uzavreli 3 pracovné zmluvy, prvú dňa 5.9.2008, na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace. Pracovný pomer na základe tejto pracovnej zmluvy odporca skončil v skúšobnej dobe 4.12.2008. V nasledujúci deň, 5.12.2008 účastníci uzavreli pracovnú zmluvu na dobu určitú, od 5.12.2008 do 28.2.2009 bez dojednania skúšobnej doby. Dňa 1.3.2009 účastníci uzavreli pracovnú zmluvu na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace. Žalovaný pracovný vzťah skončil v skúšobnej dobe ku dňu 30.4.2009.

6. Z výpovede žalobkyne súd zistil, že u žalobcu začala pracovať v septembri 2008, po uzavretí pracovnej zmluvy zo dňa 5.9.2008 potom, ako sa za žalobkyňu u žalobcu prihovorila jej známa. Pracovný pomer žalovaný so žalobkyňou skončil v skúšobnej dobe, dňa 4.12.2008. Dňom nasledujúcim, od 5.12.2008 žalovaný so žalobkyňou uzavrel pracovnú zmluvu na dobu určitú s odôvodnením, že s prácou žalobkyne je spokojný a že je ju ochotný zamestnať ešte na dobu dvoch mesiacov. Účastníci uzavreli pracovnú zmluvu na dobu určitú od 5.12.2008 do 28.2.2009. Žalovaný svoje konanie pri uzatváraní zmluvy zo dňa 5.12.2008 bližšie nekomentoval, neodôvodňoval, žalobkyňa si inú prácu nenašla, bola rozvedená, starala sa o dieťa, nemala na výber, preto pracovnú zmluvu aj keď bola na dobu určitú podpísala. Po uplynutí dvojmesačnej doby, na ktorú bola pracovná zmluva uzavretá žalobkyni žalovaný oznámil, že je s jej prácou spokojný a je s ňou ochotný uzavrieť ďalšiu pracovnú zmluvu. Následne účastníci podpísali pracovnú zmluvu zo dňa 1.3.2009. Žalobkyňa túto zmluvu nečítala, zdala sa jej rovnaká ako predchádzajúce, nevšimla si, že v zmluve je dohodnutá skúšobná doba, zmluvu podpísala bez námietok. Dňa 30.4.2009 si žalovaný predvolal žalobkyňu a oznámil jej, že s ňou končí pracovný pomer okamžite, v skúšobnej dobe. Žalobkyňa sa na stretnutí so žalovaným snažila vyjednať aspoň dvojmesačné odstupné, žalovaný s tým však nesúhlasil. Žalobkyňa z práce odišla z práce odišla, situáciu znášala veľmi zle, pretože jej situácia sa nezmenila. Bola stále sama s dcérou a inú prácu nemala. Ochorela, musela navštíviť psychiatra, bola práceneschopná. Po skončení PN bola evidovaná na úrade práce ako nezamestnaná, od roku 2014 začala podnikať ako živnostníčka.

7. Z výpovede svedka A.. J. P. súd zistil, že u žalovaného pracoval od 24.9.2007 do 1.12.2009 ako riaditeľ, pričom bol priamym nadriadeným žalobkyne. Právne úkony robil na základe plnomocenstva, bol okrem iného oprávnený uzatvárať a končiť pracovné vzťahy. Žalobkyňa prišla pracovať k žalovanému ako obchodníčka potom, ako sa za ňu prihovorila ekonómka spoločnosti. Svedok nebol spokojný s prácou žalobkyne, preto s ňou skončil pracovný pomer v skúšobnej dobe. Svedok, ako riaditeľ žalovaného a žalobkyňa sa stretli, svedok žalobkyni oznámil svoje výhrady a doručil jej písomné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Žalobkyňa reagovala tak, že svedka začala presviedčať, aby jej dal ešte šancu, že svoje pracovné výkony zlepší. Poukazovala na rodinnú situáciu, že je sama s dieťaťom, inú prácu nemá a peniaze potrebuje. Svedok sa žalobkyne opýtal, akú dobu potrebuje na to, aby preukázala svoje schopnosti, na to žalobkyňa povedala, že dva mesiace. Na základe uvedeného rozhovoru svedok následne s žalobkyňou uzavrel pracovnú zmluvu na dobu určitú, na dobu dvoch mesiacov. Po uplynutí dvoch mesiacov sa situácia opakovala. Svedok žalobkyni oznámil, že doba, na ktorú bola zmluva uzatvorená uplynula. Svedok ako nadriadený žalobkyne nebol s jej prácou spokojný, žalobkyňa ho na stretnutí presvedčila, aby s ňou uzavrel ďalšiu pracovnú zmluvu. Napokon s žalobkyňou uzavrel pracovnú zmluvu dňa 1.3.2009, na dobu neurčitú so skúšobnou dobou. Žalobkyňa nemala žiadne námietky, resp. požiadavky týkajúce sa uzavretej pracovnej zmluvy. Po uzavretí pracovnej zmluvy sa pracovné výsledky žalobkyne výrazne zhoršili, preto sa svedok rozhodol skončiť pracovný pomer s žalobkyňou v skúšobnej dobe listom zo dňa 28.4.2009. Žalobkyňa odovzdala služobné veci a z pracoviska odišla. Svedok svoju výpoveď doplnil i po druhýkrát, keď uviedol, že už

pri prvej pracovnej zmluve, pred uplynutím skúšobnej doby svedok vedel, že žalobkyňa sa javila ako neperspektívna, mal voči nej ale ako sa ukázalo prehnané sociálne cítenie. Žalobkyňa sama prosila o uzavretie novej pracovnej zmluvy s tým, aby dostala ešte šancu, poukázala, že je rozvedená, sama s maloletým dieťaťom a hypotékou na krku. Napriek tomu, že žalobkyňa nemala žiadne obchodné výsledky, dostala šancu a bola s ňou uzavretá pracovná zmluva na dobu určitú. Pred uplynutím doby svedok oznámil ostatným zamestnancom, že chce aby žalobkyňa u nich skončila iba ak jej oni pomôžu. Keďže žalobkyňa bola v kolektíve obľúbená, zamestnanci sa ponúkli, že jej pomôžu a to aj na úkor svojich provízií. Preto žalobkyňa dostala tretiu šancu a bola s ňou uzavretá pracovná zmluva na dobu neurčitú so skúšobnou dobou. Bola to štandardná pracovná zmluva, uzavretá v kľude, ktorú si žalobkyňa prečítala a podpísala. Ak by žalobkyňa so skúšobnou dobou nesúhlasila, svedok by tretiu pracovnú zmluvu s žalobkyňou neuzavrel. Svedok ďalej uviedol, že mzda pozostávala zo základnej tarify, z motivačnej zložky a podielu na ziskoch. Pri skončení pracovného pomeru bola žalobkyni vyplatená provízia za dva obchody, hoci nemala na takúto províziu nárok.

8. Z výsluchu žalobkyne ohľadne uzavretia tretej pracovnej zmluvy súd zistil, že účastníci uzavreli tretiu pracovnú zmluvu 01.03.2009 v priateľskej atmosfére, ktorú jej ponúkol sám riaditeľ spoločnosti Ing. P., keďže s prácou žalobkyne bol podľa jej tvrdenia spokojný. Žalobkyňa pracovnú zmluvu vôbec nečítala, zdala sa jej rovnaká ako predchádzajúca pracovná zmluva; o uzavretie pracovnej zmluvy so skúšobnou dobou nemala záujem a nevidela dôvod na uzavretie takejto zmluvy, keďže žalovaný bol s jej prácou spokojný. Podľa vyjadrenia žalobkyne uzavretie prvej pracovnej zmluvy na dobu určitú so skúšobnou dobou, to bolo všetko v poriadku; pri uzavretí druhej pracovnej zmluvy si nebol odporca istý, či je spokojný s prácou žalobkyne a preto bolo prirodzené, že druhú pracovnú zmluvu z 05.12.2008 uzavrel na dobu určitú, nakoľko inú možnosť žalobkyňa nemala keďže živila dcéru a inú prácu nevedela zohnať, túto zmluvu akceptovala. Čo sa týka tretej pracovnej zmluvy z 01.03.2009, ak by nebol žalovaný s prácou žalobkyne spokojný, určite by takúto zmluvu neuzavrel. Žalobkyňa poslednú pracovnú zmluvu nečítala, len ju podpísala, zdala sa jej rovnaká ako predchádzajúce, nevšimla si že v nej bola skúšobná doba. Žalobkyňa vykonávala pracovnú pozíciu obchodnej manažérky (ponúkala produkty odporcu a vyhľadávala klientov) a na základe pokynov riaditeľa odporcu zabezpečovala vymáhanie pohľadávok. To, že žalovaný uzavrel s žalobkyňou reťazové tri pracovné zmluvy, táto cítila ako nátlak, nakoľko zo strany žalobcu nebola voči žalobkyni vyslovená nespokojnosť s vykonávanou prácou, jedine bolo ústne konštatované aby v záujme obratu firmy zvýšila výkonnosť. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že okrem mesiaca september 2008 kedy nastúpila do pracovného pomeru, za ostatné odpracované mesiace október 2008 až apríl 2009 jej odporca vyplatil odmeny čo potvrdzuje skutočnosť, ak by žalovaný s prácou žalobkyne spokojný nebol, odmenu by jej nevyplatil.

9. Zo svedeckej výpovede F. súd zistil, že u odporcu pracuje od 01.05.2008 do súčasnosti, navrhovateľku pozná z pracovného vzťahu ako kolegyňu. Riaditeľom spoločnosti bola svedkyňa požiadaná, aby žalobkyni pomohla, nakoľko nedosahovala požadované pracovné výsledky. Svedkyňa dohodla klienta a žalobkyňa mala s ním uzavrieť obchod. To, že riaditeľ spoločnosti nebol s prácou žalobkyne spokojný nepovedal verejne pred všetkými zamestnancami, toto povedal priamo svedkyni. Pokiaľ ide o nátlak žalobcu pri uzatvorení pracovných zmlúv so žalobkyňou, toho svedkom nebola. Zmluvy ktoré sa realizovali po skončení pracovného pomeru žalobkyne, boli začaté nie z podnetu žalobkyne ale iniciovali ich jej predchodcovia, teda sa nedá pripísať realizácia týchto obchodov žalobkyni.

10. Zo svedeckej výpovede H.. E. H. súd zistil, že u žalovaného pracuje sedem rokov. Žalobkyňu pozná z pracovného vzťahu ako kolegyňu. Pracuje na inom oddelení ako pracovala žalobkyňa. Svedkyňa nemala vedomosť o tom, že by riaditeľ spoločnosti niekoho z pracovníkov požiadal, aby žalobkyni s pracovnými povinnosťami pomáhal, svedkyňa uviedla len skutočnosť, že žalobkyňa s pani R. mali spoločných klientov. Taktiež uviedla, že na spoločných poradách neboli zamestnanci osobitne hodnotení. So žalovaným mala svedkyňa uzatvorenú jednu pracovnú zmluvu na dobu neurčitú so skúšobnou dobou tri mesiace. Jej odmeny sa pohybovali vo výške 0-150,- Eur mesačne.

11. Zo svedeckej výpovede H.. V. Y. súd zistil, že do pracovného pomeru u žalovaného nastúpili so žalobkyňou približne v rovnakom čase. Toho času pôsobí vo funkcii manažéra spoločnosti. Riaditeľom spoločnosti bol svedok požiadaný, aby žalobkyni pomohol za účelom zvýšenia efektivity a výkonnosti, nakoľko ten s prácou žalobkyne nebol spokojný, nebol nadšený z tempom jej práce, nakoľko svedok bol prijatý v rovnakom čase ako žalobkyňa s rovnakou pracovnou náplňou, pričom svedok za rovnaké časové obdobie vedel uzavrieť 20 zmlúv a žalobkyňa 3. Riaditeľ si volal z času na čas zamestnancov

za účelom hodnotenia ich práce a podľa názoru svedka je bežnou manažérskou praxou žiadať od pracovníkov maximálne pracovné výsledky. Svedok si nie je vedomý toho žeby sa mu žalobkyňa sťažovala, že jej riaditeľ krivdí. K odmeňovaniu svedok uviedol, že jeho osobné ohodnotenie bolo cca 200-300 Eur mesačne na základe rozhodnutia riaditeľa. Hlavnou motiváciou pre obchodníka je ale získanie provízie za dohodnuté obchody.

12. Pokiaľ ide o svedeckú výpoveď E. X., táto realizovaná nebola, nakoľko súd vyzval žalobkyňu aby zabezpečila prítomnosť tejto svedkyne na pojednávaní ak na jej výsluchu trvá, pričom právny zástupca žalobkyne uviedol, že na tomto výsluchu naďalej netrvajú a to s prihliadnutím na časový odstup - bezmála 7 rokov od doby ku ktorej sa mala svedkyňa vyjadrovať( viď odkaz na zvukový záznam pojednávania z 08.12.2017). Je potrené ešte zdôrazniť, že už na pojednávanie dňa 04.03.2014 bola svedkyňa predvolávaná, doručenie mala súd preukázané, keď z adresy trvalého pobytu sa vrátila zásielka s označením adresát neznámy.

13. Podľa § 45 ods. 1, 4 Zákonníka práce (účinnom v rozhodnom čase) v pracovnej zmluve možno dohodnúť skúšobnú dobu, ktorá je najviac tri mesiace. Skúšobnú dobu nemožno predlžovať.

Skúšobnú dobu nie je možné dohodnúť v prípade opätovne uzatváraných pracovných pomerov na určitú dobu.

Podľa § 72 ods. 1, Zákonníka práce v skúšobnej dobe môže tak zamestnávateľ, ako aj zamestnane skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu.

Podľa § 37 ods.1,2,3 právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný. Podľa § 39 neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 18 Zákonníka práce Zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Podľa § 19 Zákonníka práce účastník, ktorý konal v omyle, ktorý druhému účastníkovi musel byť známy, má právo od zmluvy odstúpiť, ak sa omyl týka takej okolnosti, že by bez neho k zmluve nedošlo. Podľa článku 2 Zákonníka práce, pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vzniknúť len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, alebo spoluzamestnanca.

14. Článok 2 v prvej vete vyjadruje zásadu zmluvnosti pracovnoprávnych vzťahov, ktorá sa prejavuje nielen pri založení, ale aj pri zmene a skončení pracovnoprávnych vzťahov. V druhej vete zakotvuje pozitívny príkaz výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad s dobrými mravmi. Konanie v rozpore s dobrými mravmi a zneužitie práva sú podľa ustanovení o neplatnosti právnych úkonov postihnuté absolútnou neplatnosťou. Zákaz zneužitia práva zakotvený v čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce predstavuje právnu normu, ktorej porušenie oprávneným subjektom je protiprávnym úkonom. Osobitosťou takéhoto protiprávneho úkonu je, že nevzniká porušením právnej povinnosti, ale vzniká pri výkone práva spôsobom, ktorý zákon zakazuje.

15. V prvom rade pokiaľ ide o otázku, čo je predmetom konania, ktorú opakovane predostiera v konaní žalovaný a to z dôvodu, že v žalobe je v navrhovanom petite uvedené, že žalobkyňa sa domáha určenia, že výpoveď daná žalovaným ako zamestnávateľom datovaná ku dňu 28.04.2009 je neplatná, súd je toho názoru, že nie je povinný doslovne sa pridržiavať písomného znenia tohto petitu, nakoľko zo žaloby jasne vyplýva, že žalobkyňa sa domáha určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, tento nedostatok vysvetlil právny zástupca žalovanej na pojednávaní dňa 15.11.2011 a nebolo podľa názoru súdu ani potrebné ho opravovať následne spôsobom, ktorý navrhuje žalovaný, teda zmenou petitu. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu. Rovnako nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd formulačne upraví petit žaloby vo výrokovej časti rozhodnutia, pretože súd musí výrokovú časť rozhodnutia formulovať tak, aby bola jasná, stručná, výstižná a predovšetkým materiálne vykonateľná Súd sa v tomto smere stotožnil s právnym názorom žalobkyne a nepresnosť v petite žaloby, vzhľadom na celý obsah návrhu, skutkové opísanie rozhodujúcich skutočností, navrhované dôkazy, kde

je uvádzané skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe považoval chybu v písaní za zrejmú nesprávnosť, ktorú bolo možné odstrániť spôsobom akým to žalobkyňa urobila. Z rovnakého dôvodu súd neposúdil zmienku o tom, že priemerným mesačným zárobkom žalobkyne je suma 762,25 Eur za samostatný, žalobkyňou požadovaný nárok, ktorého určenia sa domáha, nakoľko je zrejmé , že ide len o poskytnutie informácie o sume priemerného mesačného zárobku žalobkyne v nadväznosti na požiadavku žalobkyne na poskytnutie náhrady mzdy zo strany žalovaného. V nadväznosti na uvedené súd nevyhovel uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 19.02.2018 návrhu žalovaného na zmenu žaloby a žiadosti o čiastočné späťvzatie, nakoľko tento nemal právo so žalobou v požadovanom smere disponovať.

16. Pokiaľ ide o posúdenie predmetu konania v zmysle vykonaného dokazovania, v konaní nebolo sporné, že účastníci uzavreli 3 pracovné zmluvy, prvú 5.9.2008 na dobu neurčitú, so skúšobnou dobou 3 mesiace, ktorý bol zo strany odporcu ukončený v skúšobnej dobe ku dňu 4.12.2008. Nasledujúci deň 5.12.1998 účastníci uzavreli ďalšiu pracovnú zmluvu na dobu určitú od 5.12.2008 do 28.2.2009. Dňa 1.3.2009 účastníci uzavreli pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, so skúšobnou dobou 3 mesiace. Posledný pracovný vzťah žalovaný ukončil v skúšobnej dobe ku dňu 30.4.2009, teda dva mesiace od uzatvorenia zmluvy. Sporným ostalo, či žalovaný svojím konaním, pri uzatváraní pracovných zmlúv, porušil ustanovenia Zákonníka práce, keď sa v poslednej pracovnej zmluve dohodol so žalovanou na skúšobnej dobe a teda či mohol, resp. nemohol s ňou následne skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe, resp. či takéto konanie zo strany žalovaného sa mohlo priečiť dobrým mravom alebo by obchádzalo zákon.

17. Pracovná zmluva je dvojstranným právnym úkonom, majúcim za následok vznik tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s týmto prejavom spájajú /§34 O.Z./. Z výpovede žalobkyne vyplynulo, že pracovnú zmluvu zo dňa 1.3.2009 pred jej podpisom nečítala, žiadnu zo skutočností v nej uvedených nenamietala. Z takéhoto správania sa žalobkyne resp. hocikoho v jej pozícii by sa malo dať vyvodiť, že dojedaná skúšobná doba aktérom takto dojednanej zmluvy neprekážala, podpisom zmluvy s ňou súhlasili, t.j. prejavili vôľu uzavrieť pracovnú zmluvu so skúšobnou dobou. Na pojednávaní dňa 15.04.2011 právna zástupkyňa žalobkyne uviedla, že žalobkyňa podpísala poslednú zmluvu pod psychickým tlakom , pretože iné zamestnanie nemala, preto bola nútená popísať aj takúto zmluvu. Na pojednávaní dňa 03.06.2014 žalobkyňa tvrdila, že na uzatvorení zmluvy so skúšobnou dobou záujem nemala, pričom zmluvu nečítala. Následne žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že si nevšimla, že v pracovnej zmluve je uvedená skúšobná doba, predpokladala, že zmluva je rovnaká ako predchádzajúce pracovné zmluvy (výsluch žalobkyne č. l. 47 spisu). Tu je otázka, čo žalobkyňa asi predpokladala, nakoľko v prvej dojednanej zmluve na dobu neurčitú skúšobná doba dojednaná bola a v pracovnej zmluve na dobu určitú (v poradí druhej) dojednaná nebola. Javí sa logické, že ak obe zmluvy neboli rovnaké, nemohla žalobkyňa automaticky predpokladať , že posledná s ňou dojednaná zmluva bude rovnaká ako tá z predchádzajúcich zmlúv, v ktorej skúšobná doba dojednaná nebola. Ustanovenie § 45 ods. 4 Zákonníka práce stanovuje, že skúšobnú dobu nie je možné dohodnúť v prípade opätovne uzatváraných pracovných pomerov na určitú dobu. V danom prípade však žalovaný neuzatváral s žalovanou pracovné zmluvy opakovane, na dobu určitú, pretože prvá zo zmlúv bola na dobu neurčitú, druhá na dobu určitú a tretia na dobu neurčitú. Obmedzenie dojednávanie skúšobnej doby aj v iných prípadoch, ako na dobu určitú zákon nezakazuje. Nemožno aplikovať v danom prípade ani ust. § 45 ods. 1 Zákonníka práce, pretože žalovaný skúšobnú dobu nepredlžoval v rozpore so zákonom. Prvú pracovnú zmluvu uzavrel na dobu neurčitú so skúšobnou dobou, druhú na dobu určitú bez skúšobnej doby a tretiu na dobu neurčitú s novou skúšobnou dobou. Podľa vyššie citovaných ustanovení, žalovaný neporušil ustanovenia Zákonníka práce a v pracovnej zmluve zo dňa 1.3.2009 sa s žalobkyňou mohol dohodnúť na skúšobnej dobe v zmysle zásady, čo nie je zakázané je dovolené.

18. V prípade nahliadania na daný problém z pohľadu možného porušenia dobrých mravov zo strany žalovaného pri uzatváraní poslednej zmluvy komplexne zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk, teda aj z hľadiska, či výkon takéhoto práva výnimočne možno, alebo nemožno odoprieť práve s poukazom na článok 2 Základných zásad Zákonníka práce, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnanca, mal súd v tejto súvislosti podľa súdu druhej inštancie zistiť, či bolo možno resp. nemožno vylúčiť kvalifikovanie konania žalovaného, ktorý opakovane uzatváral a ukončoval pracovný pomer s žalobkyňou, pričom jej podľa výpovede žalobkyne tvrdil, že je s jej prácou spokojný, ale v

skúšobnej dobe, ktorou podmieňoval vznik pracovného pomeru opakovane pracovný pomer ukončil, i keď mal podľa žalobkyne vedieť, že žalobkyňa inú možnosť získania práce nemá, stará sa o maloleté dieťa a má zdravotné problémy aj psychické v dôsledku neisteného zamestnania, ako výkon práva priečiaci sa dobrým mravom.

19. Pojem dobré mravy ani iný pracovnoprávny predpis nevymedzuje. Tento pojem úzko súvisí s pojmami morálka a mravnosť. Aktuálna súdna judikatúra vymedzuje pojem dobré mravy ako súhrn etických pravidiel, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je zabezpečené i právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. (Uznesenie Ústavného súdu ČR, II ÚS249/1997).

20. V konaní proti sebe po celý čas stoja dve tvrdenia. Žalobkyňa tvrdí, že žalovaný jej sám ponúkal predlžovanie pracovných pomerov spôsobom ako prebehli, pričom žalovaný naopak poukazuje na to, že to bola samotná žalobkyňa, ktorá ho žiadala o to, aby jej dal ešte šancu a aj napriek tomu, že nedosahovala výsledky aké by si žalobca predstavoval. Prvá pracovná zmluva bola dohodnutá na dobu neurčitú s uvedením 3 mesačnej skúšobnej doby. Bolo nesporné, že k ukončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe z tejto zmluvy došlo v skúšobnej dobe a aj napriek tomu, že žalovaný nemal povinnosť dôvody skončenia pracovného pomeru žalobkyni vysvetľovať , odôvodnil to tak, že nebol spokojný s výkonmi žalobkyne. Táto skutočnosť bola sporná , pričom súd z výpovede žalobkyne na č. l. 47 zistil, že sa vyjadrila, že pri končení prvej pracovnej zmluvy sa svedok P.- riaditeľ a priamy nadriadený žalobkyne vyjadril, že to tak má byť, že je so žalobkyňou spokojný a je ochotný ju zamestnať na ďalšie dva mesiace .Na pojednávaní dňa 03.06.2014 (č.l. 144) žalobkyňa uviedla, že svedok Horák jej povedal (v nadväznosti na skončenie prvého pracovného pomeru v skúšobnej dobe), že si nie je celkom istý, či s ňou je spokojný a preto uzatvoril so žalobkyňou druhú pracovnú zmluvu, čo sa žalobkyni javilo ako normálne. Túto skutočnosť popisoval svedok zo svojho pohľadu tak, že žalobkyňa ho sama žiadala o druhú šancu, pričom na otázku koľko času potrebuje aby sa preukázali jej kvality povedala že dva mesiace, preto s ňou uzatvoril ďalšiu pracovnú zmluvu na túto dobu. Z vykonaného dokazovanie bolo preukázané, že pokiaľ ide o verejné vyjadrenia nespokojnosti so žalobkyňou túto neprezentoval svedok P. pred ostatnými zamestnancami na poradách, ale len pred niektorými pri osobnom rozhovore, a to v nadväznosti na jeho prosby o to aby je títo konkrétni zamestnanci pomohli sa zlepšiť. Zo strany žalobkyne naopak nebolo preukázané tvrdenie, žeby ju tesne pred ukončením pracovného pomeru ( v poradí tretieho) jej nadriadený pred kolegami pochválil. Z výpovede pána Y. súd zistil, že práca žalobkyne spočívala v tom, že mala kontaktovať klientov a uzatvárať s nimi zmluvy, pričom uzatvorenie zmlúv ma individuálny charakter, sú klienti kde dôjde k uzatvoreniu zmlúv za mesiac a sú klienti kde to trvá dlhšie, kým žalobkyňa uzavrela v tom čase 3 zmluvy on v rovnakom uzatvoril 20 zmlúv. Prvú zmluvu dokázal svedok uzatvoriť až po 4 mesiacoch - teda po dojednanej skúšobnej dobe. Všetci vypočutí svedkovia - zamestnanci žalovaného zhodne potvrdili, že s nimi žalovaný uzavrel len jednu zmluvu a to zmluvu na dobu neurčitú s dojednanou skúšobnou dobou. Svedkyňa R. uviedla, že ju oslovil riaditeľ spoločnosti s tým, aby pomohla žalobkyni, nakoľko tá pomoc potrebuje, aby sa zlepšili jej výsledky. Rovnako aj svedok Y. vypovedal, že ho riaditeľ kontaktoval s prosbou aby pomohol žalobkyni s prácou, oslovil ho niekoľkokrát nakoľko výkony žalobkyne boli porovnateľne nižšie ako u ostatných zamestnancov, táto skutočnosť sporná nebola. Pokiaľ ide o podpis poslednej zmluvy, túto žalobkyňa nečítala lebo mala automaticky za to , že v zmluve nie je dohodnutá skúšobná doba, svedok P., ktorý s ňou zmluvu podpisoval naopak tvrdí, že ak by nesúhlasila žalobkyňa s podpisom tejto zmluvy s dojednanou skúšobnou dobou nikdy by takto dojednanú zmluvu nepodpísal, keďže jej výkony nepovažoval za dostatočné. Z jeho strany považoval zmluvu za ústretový krok, ktorým chcel dať žalobkyni poslednú šancu, sám považoval je výkony za nedostačujúce, lebo v porovnaní s inými zamestnancami mala 1/8 výkon oproti kolegom, túto skutočnosť nijako v konaní žalobkyňa nespochybňovala. To, že mal byť s žalobkyňou spokojný resp. s jej výsledkami vníma ako zlú interpretáciu z jej strany, nakoľko sa pracovníkov snažil pozitívne motivovať.

21. Otázku, či žalobkyňa skutočne prejavila vôľu uzavrieť pracovnú zmluvu s uvedením skúšobnej doby, súd skúmal pričom mal za preukázané, že v prípade ak žalobkyňa nemala v úmysle pokračovať v pracovnom pomere za podmienok, že s ňou bude dojednaná skúšobná doba, nemala túto zmluvu podpísať, tým by sa jej pôsobenie u žalovaného skončilo po skončení pracovného pomeru dojednaného na dobu určitú. Že žalobkyňa nemala úmysel zmluvu za dojedaných podmienok podpísať, nemožno odvodzovať od tej skutočnosti, že si zmluvu nečítala. V jej výpovediach sú viaceré rozpory, pričom najprv žalobkyňa tvrdila, že jej riaditeľ žiadne nedostatky nevytýkal, nijak jej prepustenie neodôvodňoval

neskôr vo výpovedi uviedla, že pred podpisom druhej zmluvy jej boli vytknuté nedostatky v práci- slabá výkonnosť, pričom riaditeľ si podľa výpovede žalobkyne nebol istý , či je s ňou spokojný a preto uzatvorili ďalšiu zmluvu. Zo strany žalobkyne nebolo preukázané tvrdenie, že žalovaný s ňou uzatvoril druhu zmluvu na dobu určitú len tak z vlastného popudu, naopak svojim vlastným tvrdením pripustila, že po skončení prvého pracovného pomeru v poradí prvom jej boli vytknuté nedostatky v jej práci, pričom ak žalovaný bol ochotný následne uzatvoriť pracovnú zmluvu so žalovanou aj napriek tomu, že mal pochybnosti o jej schopnostiach zamestnanca, je možné pripočítať skôr jeho dobrej vôli ako snahe žalobkyňu poškodiť resp. ju zneužiť, napokon žalovaný mal aj možnosť, žiaden ďalší pracovný pomer s žalobkyňou neuzatvoriť, to by vzhľadom na konanie žalobkyne bolo asi z jeho strany jedinou možnosťou ako sa vyhnúť podozreniu, že sa voči nej správa špekulatívne. Z výpovede svedka Y. o ktorej dôveryhodnosti súd nemal pochybnosť vyplynulo, že vzhľadom na charakter práce, bolo možné aby k uzatvoreniu zmlúv došlo aj po čase prekračujúcom skúšobnú domu, preto dáva zmysel, ak zamestnávateľ poznajúc životnú situáciu žalobkyne (nesporná skutočnosť), jej chcel vytvoriť priestor kde by sa jej schopnosti preukázali ponúkol by jej novú zmluvu, čo sa v tomto prípade aj stalo, pričom zákon mu umožňoval uzavrieť so žalobkyňou pracovnú zmluvu na dobu určitú. Nemožno prisvedčiť žalobkyni, že túto zmluvu (v poradí druhú) podpísala, lebo nemala inú možnosť, nakoľko bolo jasné, že tá mala záujem na tom aby v pracovnom pomere u žalovaného ostala, pričom nemohla trpieť ani žiadnou neistotou lebo už na začiatku takto dojednaného pracovného pomeru vedela, že tento sa skončí v presne určenú a dohodnutú dobu. V konaní bolo ďalej preukázané, že svedok P. - priamy nadriadený žalovaného vyzval kolegov žalobkyne aby jej pomohli (výpoveď svedkov R. a Y.) a teda je zrejmé, že pokiaľ by bol s jej výkonom spokojný- tak ako tvrdí žalobkyňa, nemuselo by k tomuto kroku z jeho strany vôbec dôjsť. Rovnako z tohto konania vyplýva, že žalovaný mal záujem na tom, aby sa výkon žalobkyne zlepšil. Od zamestnávateľa nemožno spravodlivo očakávať aby bez ďalšieho zamestnával ľudí, s ktorých výkonmi spokojný nie je, to že mala žalobkyňa horšie výsledky sporné v konaní nebolo, to že sa snažil jej nadriadený toto riešiť výpomocou zo strany oslovených kolegov bolo taktiež preukázané. Súd pri vyhodnotení skutkového stavu prihliadol na skutočnosti, ktoré z vykonaného dokazovania vyplývali a pre posúdenie prejavu vôle žalobkyne v danom prípade mali podstatný význam a to, že žalovaný opakovane uzatváral s žalobkyňou pracovný pomer, opakovane pracovný pomer ukončil, čo sporné nebolo, pričom ale nebolo v konaní vôbec žalobkyňou preukázané, žeby jej žalovaný tvrdil, že s jej prácou je spokojný, resp. žeby ju tesne pred skončením posledného pracovného pomeru pred kolegami pochválil tak ako tvrdila. Žalobkyňa argumentovala, že s ňou žalovaný jednal špekulatívne, že zmluvy ktoré jej ponúkal boli z jeho strany iba nátlakom na ňu, lebo vedel, že žalobkyňa inú možnosť získania práce nemá. Špekulatívnosť konania žalovaného malo pravdepodobne spočívať v tom, že aj napriek tomu, že mal výhrady k práci žalobkyne , opakovane s ňou uzatvoril pracovnú zmluvu, pričom viacerých jej kolegov poprosil, aby jej pomohli k lepším výkonom. To že žalobkyňa inú možnosť nemá, taktiež nemožno vyhodnotiť ako jej účinnú obranu, nakoľko iná možnosť je vždy, najmä mala žalobkyňa právo voľby, rozhodnúť sa či pristúpi resp. nepristúpi na podmienky zjednané v poslednej pracovnej zmluve a akceptuje dojednanú skúšobnú dobu, alebo ju neakceptuje. Je nanajvýš obtiažne posúdiť pohnútky žalobkyne, ak pracovnú zmluvu ako tvrdí nečítala, no zároveň nevyvrátila tvrdenia žalovaného o tom, že so zmluvou bola oboznámená a táto bola výsledkom obojstrannej dohody. To žeby žalobkyňa ochorela, následne po prepustení zo zamestnania bola práceneschopná až do 01.11.2009 v príčinnej súvislosti konaním žalobcu a teda opakovaným uzatváraním pracovných pomerov so žalobkyňou v konaní preukázané nebolo, aj keď zaiste strata zamestnania celkovo je záťažovým faktorom. Faktom v tejto súvislosti je, že na PN sa nechala žalobkyňa vypísať hneď ako sa dozvedela o tom že 30.04.2009 skončí jej pracovný pomer, teda 29.04.2009.

22. Skúšobná doba má charakter stavu právnej neistoty, po ktorú dobu si môže zamestnávateľ overiť kvalitu práce vykonávanej zamestnancom. Charakter dohody účastníkov pracovného pomeru o skúšobnej dobe sa však právne posudzuje podľa všeobecného ustanovenia § 18 o zmluvách, podľa ktorého zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Žalobkyňa pri uzatváraní pracovnej zmluvy zo dňa 1.3.2009 žiadnym spôsobom nenamietala skutočnosť, že sa v nej nachádza skúšobná doba, nemožno samotné tvrdenie, že si myslela že tam nie je považovať za fakt, ktorý by mohol ovplyvniť platnosť uzavretej zmluvu, obsahujúcu aj dojednanie o skúšobnej dobe, pričom v konaní nebolo preukázané žeby žalovaný konal špekulatívne voči žalobkyni resp. iným zamestnancom, naopak bolo preukázané že u zamestnancov u ktorých bol s výsledkami spokojní nebol nútení pracovné pomery opakovane uzatvárať. Pracovnú zmluvu zo dňa 1.3.2009 nemožno považovať za zmluvu uzatvorenú v rozpore s § 45 Zákonníka práce, pretože uvedené ustanovenie na daný prípad nemožno aplikovať. Žalobkyňa prejavila vôľu uzavrieť

pracovnú zmluvu s uvedením skúšobnej doby, to potvrdila svojím podpisom, zo strany žalovaného nebol preukázaný žiaden nátlak, ktorý by na ňu vyvíjal, nebolo preukázané žeby ju svojim konaním priviedol do omylu, žalobkyňa sa preto nemôže následne podľa názoru súdu domáhať neplatnosti skončenia pracovnej zmluvy v skúšobnej dobe, najmä ak sama tvrdí, bez toho aby to však preukázala, že sa vopred vzdala svojho práva tým, že pracovnú zmluvu si neprečítala, čím sa nemohla slobodne rozhodnúť, či skončí u zamestnávateľa po druhom skončení pracovného pomeru, ktorý skončil po uplynutí dojednanej doby, alebo zostane pracovať s tým, že pristúpi na jeho podmienky. Išlo o dohodu dvoch strán, k tejto žalobkyňa mohla a nemusela pristúpiť. Ak by táto dohoda žalobkyni nebola ponúknutá bola by síce u žalovaného pracovný pomer nadobro ukončila už koncom decembra 2009, zostali by jej však otvorené možnosti zamestnať sa u iných zamestnávateľov. Skutočnosť, že zamestnávateľ nechcel zamestnať po skončení pracovného pomeru žalobkyne na dobu určitú ( pracovný pomer 2), na dobu neurčitú bez skúšobnej doby sporná nebola, bolo preukázané, že žalovaný mal voči žalovanej výhrady ohľadne jej výkonov ( viď výpovede svedkov), pričom tá neuniesla svoje bremeno tvrdenia v tom smere, žeby konanie žalovaného bolo špekulatívne, priečiace sa dobrým mravom, žeby ju k podpisu pracovných zmlúv nútil, zneužíval jej postavenie resp., žeby sám od seba trval na predlžovaní pracovných pomerov , pričom bol s jej prácou bez výhrad spokojný, keď z dokazovania naopak vyplynulo, že žalovaný mal výhrady voči výkonom žalobkyne ale napriek tomu situáciu riešil tak že, jej umožnil pokračovať v práci, zrejme aj z dôvodov, že vedel o tom, že je matkou samoživiteľkou, no vymienil si podmienku dojednania skúšobnej doby. Poslednú pracovnú zmluvu (v poradí tretiu) ukončil žalovaný po dvoch mesiacoch v skúšobnej dobe, pričom je možné sa domnievať, že ak by chcel žalovaný žalobkyňu len zneužívať, zaiste by využil prácu žalobkyne aj ďalší mesiac a až potom by ukončil pracovný pomer, čo ale nespravil.

23. Zhrnúc možno konštatovať, že žalobkyňa v podstate tvrdila, že žalovaný porušil dobré mravy keď s ňou uzavrel pracovnú zmluvu (v poradí tretiu) a dojednal si v nej skúšobnú dobu aj napriek tomu, že skúšobnú dobu už absolvovala u žalovaného pri prvom pracovnom pomere. Z jej argumentácie vyplynulo, že je podľa nej jedno, či spornú zmluvu čítala alebo nečítala, jednoducho takúto podmienku si žalovaný do pracovnej zmluvy dať nemal. Žalobkyňa bola držaná zo strany žalovaného v stave neistoty, ak sa jedná o jej zotrvanie v pracovnom pomere, pričom mala za to, že žalovaný bol s jej výkonmi spokojný. K neistote žalovanej je potrebné uviesť, že v prvom pracovnom pomere bol neistý žalovaný rovnako tak, ako žalobkyňa, ktorá v skúšobnej dobe mohla taktiež bez uvedenia dôvodu odísť. Tým, že aj po tom ako žalovaný poukázal na nedostatky v jej práci, zotrvala v pracovnom pomere, ktorý bol dohodnutý na dobu určitú preukazuje, že na tom mala zrejmý záujem, pričom žalovaný jej nemusel ponúknuť žiadne predĺženie zmluvy. V tomto čase ako už bolo popísané vyššie nemohla byť žalobkyňa v neistote, nakoľko s istotou vedela kedy sa jej pracovný pomer končí, pričom asi nebolo dosť dobre možné jej ponúknuť zmluvu na dobu neurčitú, ak prvá sa skončila v skúšobnej dobe z popísaných dôvodov. Pri tretej pracovnej zmluve, žalobkyňa tvrdila, že táto jej bola ponúknutá lebo s ňou bol žalovaný spokojný, čo vyvodzoval z toho, že jej platil osobné ohodnotenie. To samo osobe nebolo sporné, ale je potrebné zdôrazniť, že ak jej žalovaný platil osobné ohodnotenie ako preukazujú výplatné pásky ( č.l. 21-28) aj v čase keď nedostávala žalobkyňa žiadne prémie, teda v čase keď nezrealizovala žiaden obchod, je tento jeho krok podľa súdu prejavom snahy žalobkyňu motivovať a nediskriminovať ju len preto, že je ešte nezaučená v novej práci, pričom to nijako nepreukazuje, že bol so žalovanou spokojný do takej miery, že sa tá mohla domnievať, že ďalšiu zmluvu je povinný jej žalovaný automaticky ponúknuť a to už na dobu neurčitú bez skúšobnej doby. Zákon nijako nezakazuje aj po skočení prvého pracovného pomeru v skúšobnej dobe, uzatvoriť ďalší pracovný pomer na dobu určitú( ak by tomu tak nebolo, znamenalo by to, že po prvom takto skončenom pracovnom pomere v skúšobnej dobe buď zo strany zamestnanca resp. zamestnávateľa, títo by už nemohli ani po vlastnej vzájomnej dohode spolu uzatvoriť žiaden pracovný pomer so skúšobnou dobou, nakoľko jednu si už dojednali a absolvovali). Pri každej pracovnej zmluve sa obe strany môžu rozhodnúť, či budú resp. nebudú v spolupráci pokračovať. Ak sa strany dohodnú nie je zákonom zakázané ani to, aby ďalší pracovný pomer na dobu neurčitú bol uzavretý so skúšobnou dobou. Vzhľadom na uvedené posúdiac všetky vykonané dôkazy samostatne i spolu vo vzájomnej súvislosti, súd nemal za preukázané, žeby žalovaný konal v rozpore s dobrými mravmi, či zákonom, platne s žalobkyňou dojednal pracovné zmluvy, ktoré žalobkyňa podpísala, pristúpila k ich podmienkam, pričom účelovosť a špekulatívnosť konania žalovaného, ktorý mal cykliť zámerne pracovné pomery s žalobkyňou v snahe ju len využiť (podporne poukazujúc žalobkyňou na rozsudok NSSR 4Cdo 106/2005 zo dňa 29.03.2007, kde ale z odôvodnenia vyplýva, že išlo o opakované uzatváranie pracovných pomerov na dobu neurčitú 7-krát za sebou čo nie je tento prípad) v konaní preukázaná nebola. Preukázanie svojich tvrdení bola žalobkyňa povinná predložiť dôkazy, pričom je potrebné konštatovať, že ohľadne konania žalovaného contra bobos mores,

žiadne dôkazy žalobkyňa nenavrhla a aj napriek skutočnosti, že ide o pracovnoprávny spor, súd musel zohľadniť nutnosť zachovania rovnosti zbraní, keďže žalobkyňa bola v konaní kvalifikovane zastúpená.

24. Žalobkyňa pri posudzovaní veci navrhla prihliadnuť k ustanoveniu § 110 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého za nepretržité trvanie pracovného pomeru sa považuje aj skončenie doterajšieho pracovného pomeru a bezprostredne nadväzujúci vznik nového pracovného pomeru zamestnanca k tomu istému zamestnávateľovi. Podľa názoru súdu uvedené ustanovenie je možné použiť výlučne pri nárokoch na dovolenku a na iné nároky vyplývajúce zo Zákonníka práce sa nevzťahuje.

25. Vzhľadom na preukázané zistenia, súd dospel k záveru, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe nebolo neplatné, náhradou mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru sa nezaoberal a návrh žalobkyne v celom rozsahu zamietol.

26. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

27. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

28. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

29. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa vyššie uvedených citovaných zákonných ustanovení tak, že nárok na ich náhradu má žalovaný ako účastník plne úspešný v konaní. O výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I (§ 355 ods. 1 .V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 .Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z. z.).