Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24S/130/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členov JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Petra Molčana, v právnej veci žalobcu O.. H. A., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom J. J. XXXX/XX, XXX XX T. T., zastúpený advokátskou kanceláriou Matejka & Haluška s.r.o., Lazovná 20, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 257 415 proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101670969/2017 zo dňa 1. augusta 2017 a rozhodnutia žalovaného č. 102010344/2017 zo dňa 21. septembra 2017 takto

rozhodol:

Rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR Banská Bystrica č. 101670969/2017 zo dňa 1. augusta 2017 a č. 102 010344/2017 zo dňa 21. septembra 2017 a rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 100742972/2017 zo dňa 2. mája 2017 a č. 101423856/2017 zo dňa 26. júna 2017 z r u š u j e a veci vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozhodnutia vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu 28.9.2017 domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1001670969/2017 zo dňa 1.8.2017, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Banská Bystrica, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane vo výške 874.-EUR na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015.

2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu 10.10.2017 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102010344/2017 zo dňa 21.9.2017, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Banská Bystrica, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane vo výške 631,75 EUR na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2014.

3. Administratívne konanie. Správca dane Daňový úrad Banská Bystrica vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2015, o výsledku ktorej bol spísaný protokol č. 100539095/2017 zo dňa 28.3.2017, ktorý bol žalobcovi doručený spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 29.3.2017. Tým začalo vyrubovacie konanie. Žalobca sa k zisteniam uvedeným v protokole v zákonnej lehote 15 pracovných dní od doručenia protokolu nevyjadril.

4. Správca dane rozhodnutím č. 100742972/2017 z 2.5.2017 rozhodol tak, že žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 874.-EUR na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2015. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca vykázal v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie roka 2015 príjmy z prenájmu podľa § 6 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len zákon o dani z príjmov)

vo výške 4 600.-EUR a prislúchajúce výdavky vo výške 0.-EUR. Žalobca v daňovom priznaní uviedol na riadku 45 daňovú stratu za rok 2010 vo výške 4 900,63 EUR, na riadku 46 daňovú stratu za rok 2011 vo výške 18 144,35 EUR, na riadku 53 súčet daňových strát z riadku 45 až 49 odpočítavaných podľa § 52za ods. 4 a § 30 zákona vo výške 23 044,98 EUR a na riadku 54 jednu štvrtinu zo sumy uvedenej na riadku 53 vypočítanej podľa § 52za ods. 4 zákona a § 30 zákona vo výške 5 761,25 EUR. Od príjmov si žalobca uplatnil odpočítanie straty z predchádzajúcich zdaňovacích období vo výške 4 600.- EUR a čiastkový základ dane z príjmov podľa § 6 ods. 3 a 4 zákona č. 595/2003 Z. z. o daní z príjmov vykázal vo výške 0.-EUR. Kontrolou bolo zistené porušenie zákona. Správca dane v odôvodnení ďalej odcitoval znenie § 52za ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa neuplatnené daňové straty vykázané za zdaňovacie obdobia ukončené v rokoch 2010 - 2013 budú odpočítavať ako súčet neuplatnených daňových strát za tieto zdaňovacie obdobia rovnomerne počas štyroch zdaňovacích období, pričom novým zdaňovacím obdobím je zdaňovacie obdobie začínajúce 1. januára 2014. Rovnako sa postupuje aj pri daňových stratách z príjmov z prenájmov fyzických osôb, vykázaných za zdaňovacie obdobie rokov 2010 a 2011 z príjmu z prenájmu v zmysle § 6 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Ďalej dôvodil tým, že v zmysle § 30 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov od základu dane daňovníka, ktorý je právnickou osobou, alebo od základu dane (čiastkového základu dane) z príjmov podľa § 6 ods. 1 a 2 daňovníka, ktorý je fyzickou osobou, možno odpočítať daňovú stratu rovnomerne počas štyroch bezprostredne nasledujúcich zdaňovacích období a to počnúc zdaňovacím obdobím bezprostredne nasledujúcim po zdaňovacom období, za ktoré bola táto daňová strata vykázaná. U fyzických osôb má nové ustanovenie § 30 zákona o dani z príjmov vplyv najmä na uplatnenie strát vykázaných do konca roka 2011, ktoré sa už nemôžu uplatniť od úhrnu čiastkových základov dane z príjmov podľa §§ 6 - 8 zákona o dani z príjmov. Všetky straty neuplatnené do konca roku 2013, ktoré boli vykázané za obdobia 2010 - 2013, vrátane straty z príjmov prenájmu nehnuteľnosti za rok 2010 a 2011 sa spočítajú a budú sa uplatňovať rovnomerne počas štyroch rokov v znení § 30 zákona o dani z príjmov, účinného od 1. 1. 2014. Predmetné straty je možné odpočítať len od čiastkových základov dane z tzv. aktívnych príjmov, t.j. z príjmov z podnikania a z príjmov zo samostatnej zárobkovej činnosti (príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov). Keďže žalobca nevykázal za rok 2015 čiastkový základe dane podľa § 6 ods. 1 alebo ods. 2, ale dosiahol len príjmy z prenájmu nehnuteľností podľa § 6 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z.z., správca dane neuznal nárok na uplatnenie odpočtu daňovej straty z predchádzajúcich daňových období vo výške 4 600.- EUR zo základu dane vykázaného za zdaňovacie obdobie roku 2015.

5. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101670969/2017 zo dňa 1. augusta 2017 v bode 4. tohto rozsudku uvedené prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Rozhodnutie odôvodnil tým, že odcitoval znenie § 2 písm. k) zákona o dani z príjmov, podľa ktorého daňovou stratou sa rozumie rozdiel od kedy daňové výdavky už prevyšujú zdaniteľné príjmy pre rešpektovanie vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období. Ďalej § 4 ods. 2 zákona o dani z príjmov, podľa ktorého o daňovú stratu sa znižuje základ dane (čiastkový základ dane) zistený z príjmov uvedených v § 6 ods. 1 a 2 (príjmy z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti), pričom sa použije postup podľa § 30. Ďalej odcitoval § 6 ods. 6 zákona o dani z príjmov, podľa ktorého na zistenie základu dane (čiastkového základu dane) z príjmov podľa ods. 1 a 2 a základu dane (čiastkového základu dane) z príjmov podľa ods. 3 a 4 sa použijú ust. §§ 17-29. Daňovník s príjmami ods. 1 a 2, ktorý vykáže daňovú stratu, upraví základ dane (čiastkový základ dane) podľa § 4 ods. 2 a § 30. Ak preukázateľné daňové výdavky spojené s príjmami podľa ods. 3 a 4 sú vyššie ako tieto príjmy, na rozdiel sa neprihliada. Príjmy uvedené v ods. 1 písm. d) sa na účely zistenia základu dane môžu znížiť len za podmienok uvedených v ods. 9. Výška odpusteného dlhu alebo jeho časti podľa ods. 5 písm. d) sa zahrňuje do základu dane dlžníka v tom zdaňovacom období, v ktorom bol dlh odpustený. Ďalej odcitoval § 30 ods. 1 zákona o dani z príjmov, podľa ktorého od základu dane daňovníka, ktorý je právnickou osobou alebo od základu dane (čiastkového základu dane) z príjmov podľa § 6 ods. 1 a 2 daňovníka, ktorý je fyzickou osobou, možno odpočítať daňovú stratu rovnomerne počas štyroch bezprostredne po sebe nasledujúcich zdaňovacích období, a to počnúc zdaňovacím obdobím bezprostredne nasledujúcim po zdaňovacom období, za ktoré bola táto daňová strata vykázaná. Ku dňu vstupu daňovníka do likvidácie alebo vyhlásenia konkurzu nárok na odpočet daňovej straty odo dňa vstupu do likvidácie alebo vyhlásenia konkurzu zaniká. Ak je zdaňovacie obdobie kratšie ako rok, daňovník môže uplatniť celý ročný odpočet daňovej straty. Žalovaný po citácii týchto ustanovení konštatoval, že v dôsledku zmien vykonaných v § 4 ods. 2, § 6 ods. 6 a § 30 ods. 1 zákona o dani z príjmov je od 1. 1. 2012 zrušená možnosť vykazovať daňovú stratu z príjmov z prenájmu aj pre tie prípady, kedy daňovník pri týchto

príjmoch uplatňuje preukázateľné výdavky. Konštatoval, že § 4 ods. 2 a § 30 ods. 1 zákona o dani z príjmov definujú základ dane, od ktorého možno odpočítať daňovú stratu; v prípade daňovníka, ktorý je fyzickou osobou je to čiastkový základ dane podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov, pričom ustanovenie § 30 ods. 1 zákona o dani z príjmov definuje tiež časový interval, v ktorom možno daňovú stratu odpočítať a periodicitu uplatnenia odpočtu. Ďalej poukázal na znenie § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov z ktorého vyplýva, že daňové straty vykázané v rokoch 2010 - 2013 (t.j. aj z príjmov z prenájmu), fyzická osoba môže odpočítať od základe dane (čiastkového základu dane) podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov a to rovnomerne počas štyroch bezprostredne nasledujúcich zdaňovacích období, začínajúcich zdaňovacím obdobím najskôr 1.1.2014, teda nie od súčtu čiastkových základov dane podľa § 6 - 8 zákona o dani z príjmov tak ako to bolo do 31.12.2011 (§ 4 ods. 2 v nadväznosti na § 30 ods. 1 zákona o dani z príjmov). Na základe týchto ustanovení zákona o dani z príjmov a ich uvedenej interpretácie odvolací orgán konštatoval, že správca dane správne posúdil odpočítanie daňovej straty vykázanej za roky 2010 a 2011 a uplatnené v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015.

6. Žalovaný ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol svoje stanovisko k námietkam žalobcu uvedených v odvolaní, k námietkam uvedeným v bode 4. odvolania uviedol, že sú nedôvodné, pretože žalobca sa zúčastnil ústneho pojednávania, pri ktorom bol oboznámený so zisteniami z daňovej kontroly, čím mu bol vytvorený priestor na konfrontáciu právnej argumentácie oboch zúčastnených strán. Na námietky uvedené v odvolaní pod bodom 5 - 10 uviedol, že do 31.12.2011 bolo možné vykázať daňovú stratu z príjmov z prenájmu a zároveň ju bolo možné odpočítať od úhrnu čiastkových základov dane podľa § 6 - 8 zákona o dani z príjmov. Od 1.1.2012 u fyzickej osoby môže daňová strata vzniknúť len z príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti (§ 6 ods. 1 a 2) a odpočítať ju možno len od tohto čiastkového základu dane (§ 30 ods. 1 zákona o dani z príjmov). Ďalej uviedol, že z dikcie § 52o ods. 3 zákona o dani z príjmov, podľa ktorého ustanovenie § 4 ods. 2, § 6 ods. 6 druhej vety a § 30 ods. 1 v znení účinnom od 1.1.2012 sa použijú na daňovú stratu vykázanú po 31.12.2011 podľa žalovaného vyplýva, že daňovú stratu z príjmov z prenájmu nebude možné po prvýkrát vykázať za obdobie roku 2012. Možnosť vzniku daňovej straty len z príjmov z podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti a možnosť jej následného odpočítania znova len od čiastkového základu dane z príjmov z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti sa od 1.1.2012 použije na daňovú stratu vykázanú po 31.12.2011. Z dikcie prechodného ust. § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov vyplýva, že daňové straty vykázané v rokoch 2010 - 2013, tzn. aj z príjmov z prenájmu, fyzická osoba nemôže odpočítať od úhrnu čiastkových základov dane podľa § 6 - 8 zákona o dani z príjmov ale len od čiastkového základu dane podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov a to rovnomerne počas štyroch bezprostredne po sebe nasledujúcich zdaňovacích období začínajúcich zdaňovacím obdobím najskôr 1.1.2014. Základ dane uvedený v § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov, ktorý možno znížiť o daňovú stratu, definuje § 4 ods. 2 zákona o dani z príjmov. Na straty vykázané do 31.12.2011 sa použije ust. § 4 ods. 2 a § 30 zákona o dani z príjmov platné do 31.12.2012, podľa ktorých daňová strata mohla vzniknúť zo všetkých príjmov uvedených v § 6 zákona o dani z príjmov (v roku 2011 len príjmy z podnikania z inej samostatnej zárobkovej činnosti a z prenájmu), ak daňovník uplatňoval preukázateľné výdavky a mohla sa odpočítať od základu dane (čiastkového základu dane) z príjmov podľa § 6-8 zákona o dani z príjmov. Avšak vzhľadom na zásadnú zmenu v uplatňovaní daňových strát zavedenú zmenou ustanovená § 30 zákona o dani z príjmov a § 52za ods. 4 s účinnosťou od 1.1.2014 sa aj postup pri uplatňovaní daňových strát vzniknutých od roku 2010 zmenil. Žalovaný uzavrel, že „z dikcie odvolania je zrejmé, že daňový subjekt pri znížení základu dane (čiastkového základu dane) o daňovú stratu abstrahuje zákonnú zmenu základu dane, od ktorého je možné vzniknutú daňovú stratu odpočítať z. č. 548/2011 Z. z.“.

7. Administratívne konanie k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2014. Správca dane Daňový úrad Banská Bystrica vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2014. O výsledku daňovej kontroly bol spísaný protokol č. 101122209/2017 zo dňa 30.5.2017, ktorý bol žalobcovi doručený spolu s výzvou na vyjadreniam sa k zisteniam uvedeným v protokole 5.6.2017, čím začalo vyrubovacie konanie. Žalobca sa vyjadril k protokolu písomne v zákonom stanovenej lehote. Správca dane prerokoval so žalobcom pripomienky uvedené vo vyjadrení k protokolu na ústnom pojednávaní.

8. Správca dane rozhodnutím č. 101423856/2017 zo dňa 26.6.2017 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 631,75 EUR na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2014. Rozhodnutie odôvodnil zhodne s odôvodnením vyššie uvedeného rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane za

zdaňovacie obdobie roku 2015 s tým, že žalobca v daňovom priznaní uviedol príjem podľa § 6 ods. 3 zákona o dani z príjmov z prenájmu nehnuteľností vo výške 3 325.- EUR a súvisiace výdavky s týmto príjmom 0.-EUR, pričom si odpočítal neuplatnenú daňovú stratu vykázanú za zdaňovacie obdobia ukončené v roku 2010 - 2011, resp. jej jednu štvrtinu vo výške 5 778,16 EUR. Keďže žalobca nevykázal za rok 2014 základ dane z príjmov podľa § 6 ods. 1 alebo ods. 2 alebo ich kombináciu ale dosiahol príjmy len z prenájmu nehnuteľností podľa § 6 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. správca dane neuznal nárok na uplatnenie odpočtu daňovej straty z predchádzajúcich daňových období vo výške 3 325.-EUR od základu dane vykázaného za zdaňovacie obdobie roku 2014 z príjmov z prenájmu nehnuteľností. Zároveň správca dane uviedol stanovisko k námietkam, ktoré žalobca vzniesol voči protokolu, v ktorom zopakoval svoje odôvodnenia argumentujúc zhodne ako je uvedené v bode 3. tohto rozsudku.

9. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 102010344/2017 zo dňa 21. 9. 2017 potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Svoje rozhodnutie odôvodnil zhodne ako je uvedené v bode 6. tohto rozsudku.

10. Žalovaný v odôvodnení uviedol, že dikciou zákona dane z príjmov korešponduje predtlač daňového priznania a poučenie na vyplnenie daňového priznania, ktoré podrobne popísal s tým, že ak by daňový subjekt vyplnil údaje do jednotlivých riadkov daňového priznania správne podľa predtlače, tak by na riadku 70 daňového priznania nevyplnil žiadny údaj.

11. Žalobca sa včas podanými žalobami ako je uvedené v bode 1 a 2 tohto rozsudku domáhal zrušenia napadnutých rozhodnutí. Žaloby takmer identicky odôvodnil nasledovnými dôvodmi nezákonnosti: 1. Žalobca namietal chýbajúce odôvodnenie „kľúčovej otázky aplikovateľného práva“. Namietal, že žalovaný svoj záver o tom, že daňovú stratu možno odpočítať len z príjmov podľa § 6 ods. 1 a 2 odvodil len zo znenia intertemporálneho ust. § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov. Namietal, že „žalovaný práve a len „dikciou“ argumentačne opodstatňuje rozhodujúcu právnu inferenciu, podľa ktorej „daňové straty vykázané v rokoch 2010 až 2013 (t.j. aj príjmov z prenájmu) fyzická osoba nemôže odpočítať od úhrnu čiastkových základov dane podľa § 6 - 8 zákona o dani z príjmov, ale len od čiastkového základu dane podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov“. Akou úvahou sa pri jej formulácii žalovaný spravoval zostalo žalobcovi neodhalené. Ani jediný vysvetľujúci argument, podľa ktorého normatívny pojem „základ dane“ používaný v interpretovanej časti aplikovaného predpisu pre vyjadrenie príjmovej bázy, ktorú možno novo regulovaným spôsobom (1/4 z úhrnu každoročne) znížiť o daňovú stratu, definuje ust. § 4 ods. 2 zákona o dani z príjmov. Takýto argument by mohol odôvodniť napadnuté rozhodnutie len v prípade prijatia predpokladu, že základ dane, s ktorým narába § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov je vymedzený ustanovením § 4 ods. 2 zákona o dani z príjmov v znení účinnom po obmedzujúcej novele (zákon č. 548/2011 Z. z.). Namietal, že „nakoľko validitu uvedeného kľúčového predpokladu samotný argument odvolacieho orgánu (napokon ani zostávajúce časti odôvodnenia napádaného rozhodnutia) nijako poznateľne neadresuje, namiesto presvedčivého zodpovedania otázky časovej verzie hmotného daňového práva regulujúcej základ pre odpočítanie daňovej straty (i.e. záveru quod erat demonstrandi) je argumentačná štruktúra predostretá žalovaným pre svoju použiteľnosť od takejto odpovede sama priamo závislá“. Ďalej namietal, že napriek tomu, že svoje stanovisko v administratívnom konaní jasne artikuloval nedostal právne zodpovedanie, nakoľko rozhodnutie neobsahuje žiadnu právnu argumentáciu, ktorá by podporovala opačný záver ako je záver žalobcu. Takýmto odôvodnením nemôže byť argumentácia odkazujúca na formulár daňového priznania a pokyny na jeho vyplnenie. Také odôvodnenie, ktoré nepredkladá žiadny vecný argument, nemôže v súdnom prieskume uspieť. 2. Žalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia spôsobenú nesprávnym právnym posúdením, za ktoré žalobca považoval záver správneho orgánu o vylúčení odpočítania daňovej straty od základu dane z pasívnych príjmov. Keďže podľa žalobcu odôvodnenie žalovaného neobsahovalo žiadnu právnu úvahu, s ktorou by mohol adresne polemizovať tak uviedol svoje právne posúdenie rozhodných skutočností. Poukázal na to, že novelou 463/2013, ktorou bol zavedený § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov, nebola zmena ust. § 4 ods. 2 zavedená a zmena v § 30 sa netýkala obmedzenia odpočítateľnosti daňových strát a preto sa prechodným ustanovením uvedeným v § 52za ods. 4 „normuje“ práve a len osobitný spôsob či režim odpočtu daňových strát vykázaných za zdaňovacie obdobia ukončené v roku 2010 -2013, vrátane daňovej straty obdobia rokov 2010 a 2011 dosiahnutých z príjmov z prenájmu podľa § 6 ods. 3 zákona o dani z príjmov, teda aj žalobcovej daňovej straty, zodpovedajúci novo zavádzanej koncepcii (a to rovnomerne, každoročne po výške jednej štvrtiny celku). Z tohto ustanovenia ale neplynie osobitná úprava ostatných otázok, teda otázky, ktoré novelizáciou, tj. zákonom č. 463/2013 Z. z. zmenené neboli. Podľa žalobcu je potrebné § 52za ods. 4 čítať nasledovne:

neuplatnené daňové straty vykázané za zdaňovacie obdobia ukončené v rokoch 2010 - 2013 alebo súčet týchto neuplatnených daňových strát, aj keď sa mohli odpočítať od základu dane, sa odpočítajú od základu dane (určeného podľa práva aplikovateľného v zmysle intertemporálnych noriem) rovnomerne počas štyroch bezprostredne po sebe nasledujúcich zdaňovacích období, začínajúcich zdaňovacím obdobím najskôr 1.1.2014. Rovnaký postup sa uplatňuje aj pri vykázanej daňovej strate za zdaňovacie obdobie rokov 2010 a 2011 z príjmov z prenájmu podľa § 6 ods. 3. Žalobca uzavrel, že a) zmeny v pravidlách uskutočnené novelou s účinnosťou k 1.1.2012, ktorú nazýva obmedzujúca novela podľa ust. § 52o ods. 3 zákona o dani z príjmov sa na žalobcom uplatnenú daňovú stratu nevzťahujú, b) novelizácia zákona o dani z príjmov ku dňu 1.1.2014 sa otázky obmedzenia základu dane, od ktorého je daňovú stratu možné odpočítavať, nijako nedotýkala, pričom c) žiadna neskoršia intertemporálna, či iná norma nasledujúca po § 52o ods. 3 zákona o dani z príjmov otázky základu dane pre odpočítanie daňovej straty (za roky 2011 a predchádzajúce) neupravuje odlišne. Podľa žalobcu preto daňová strata za rok 2011 a 2010 je od čiastkového základu dane žalobcu podľa § 6 ods. 3 zákona o dani z príjmu dosiahnutého z prenájmu nehnuteľností za zdaňovacie obdobie kalendárneho roka 2014 a 2015 odpočítateľná. Poukázal tiež na to, že pokiaľ je možná interpretácia aj taká, ktorú prezentuje žalobca aj taká, ktorú prezentuje žalovaný, treba pri výklade noriem verejného práva vychádzať zo zásady v pochybnostiach miernejšie, za účelom minimalizácie zásahov do základných práv a slobôd ich nositeľov a tiež na princíp in dubio pro libertate v oblasti postupu štátnych orgánov pri ukladaní a vymáhaní daní. Teda v pochybnostiach je vždy potrebné uprednostniť výklad šetriaci základné práva žalobcu, vrátane práva vlastniť majetok a práva na jeho pokojné užívanie a poskytnúť mu ochranu pred zásahom verejnej moci do majetkovej sféry, o legalite, ktorého nemožno ani po vynaložení maximálneho poznávacieho úsilia zostať bezo zvyšku presvedčený. Navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutia ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov právneho zastúpenia.

12. Žalovaný vo svojich vyjadreniach k žalobe nesúhlasil s uplatnenými dôvodmi nezákonnosti napadnutých rozhodnutí. Uviedol, že napadnuté rozhodnutia sú odôvodnené jednak citáciou právnych predpisov, z ktorých žalovaný vychádzal a z odôvodnení je zrejmé, že žalovaný neodôvodnil príjmovú bázu práve len zo znenia § 52za ods. 4, ale najmä preto, že zo znenia § 52za ods. 4 príjmovú bázu pre odpočítanie daňovej straty nemožno určiť. Jeho aplikácia je podmienená previazanosťou najmä na § 30 a § 6 ods. 6 zákona o dani z príjmov. K námietke konfrontácie s právnou argumentáciou podporujúcou opačný záver žalobcu (ako má správca dane) žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že správca dane vytvoril reálny priestor pre možnú konfrontáciu právnej argumentácie oboch zúčastnených strán, čo zaznamenal do zápisnice o ústnom pojednávaní, keď zaznamenal do zápisnice o ústnom pojednávaní vyjadrenie žalovaného a uviedol k nim svoje stanovisko, pričom žalobca nemal žiadne námietky voči obsahu zápisnice. Opačný záver právnej argumentácie, ku ktorému žalobca dospel nie je správny vzhľadom na dikciu zákona, teda nie je v súlade so zákonom o dani z príjmov. K námietkam nesprávneho právneho posúdenia žalovaný uviedol, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú uvedené ustanovenia zákona o dani z príjmov, z ktorých žalovaný vychádzal a ich vzájomná previazanosť. Žalovaný ďalej uviedol, že znenie § 4 ods. 1 a 2 ako aj súvisiace ustanovenie § 6 ods. 6 a § 30 ods. 1 bolo zmenené zákonom č. 548/2011 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2012. Zákon č. 463/2013 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2014 tieto ustanovenia nemenil ani nedopĺňal, preto boli verejnosti známe už ku dňu jeho platnosti a účinnosti. Použiteľný základ pre odpočet daňovej straty zmenil zákon č. 548/2011 Z.z. a keďže ho zákon č. 463/2013 Z. z. nezmenil ani nezrušil, bol pre žalobcu záväzný v zmysle dikcie zákona č. 548/2011 Z. z. Preto námietka nesprávneho právneho posúdenia je nelogická. Neexistujú pochybnosti pri výklade zákona o dani z príjmov ani pri aplikácii § 30 v praxi a ani súvisiacich ustanovení zákona o dani z príjmov. Žalovaný vo vyjadrení odcitoval znenia § 4 ods. 1, 2, § 30 ods. 1, § 52o, a § 52za a uzavrel, že žalobca nevyplnil daňové priznania k dani z príjmov fyzickej osoby správne. Uplatnenie postupu v zmysle poučenia na vyplnenie daňového priznania je zárukou nielen správneho výpočtu dane za príslušné zdaňovacie obdobie ale aj uplatnenia daňovej straty v správnej sume, resp. jej neuplatnenia vôbec. Žalobca sa týmto poučením neriadil. Keby tak urobil, nedospel by k nulovému základu dane.

13. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej SSP) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP veci prejednal na nariadenom pojednávaní a po preskúmaní vecí dospel k záveru, že žaloby boli dôvodné.

14. Podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. (ďalej len zákona o dani z príjmov) (1) Základ dane sa zistí ako súčet a) čiastkových základov dane z príjmov podľa § 5 a § 6 ods. 1 a 2, ktoré sa znižujú o nezdaniteľné časti základu dane (§ 11), a b) čiastkových základov dane z príjmov podľa § 6 ods. 3 a 4 a § 8. (2) O daňovú stratu sa znižuje základ dane (čiastkový základ dane) zistený z príjmov uvedených v § 6 ods. 1 a 2, pričom sa použije postup podľa § 30.

15. Podľa § 6 ods. 6 zákona o dani z príjmov (6) Na zistenie základu dane (čiastkového základu dane) z príjmov podľa odsekov 1 a 2 a základu dane (čiastkového základu dane) z príjmov podľa odseku 3 a 4 sa použijú ustanovenia § 17 až 29. Daňovník s príjmami podľa odsekov 1 a 2, ktorý vykáže daňovú stratu, upraví základ dane (čiastkový základ dane) podľa § 4 ods. 2 a § 30. Ak preukázateľné daňové výdavky spojené s príjmami podľa odseku 3 a 4 sú vyššie ako tieto príjmy, na rozdiel sa neprihliada. Príjmy uvedené v odseku 1 písm. d) sa na účely zistenia základu dane môžu znížiť len za podmienok uvedených v odseku 9. Výška odpusteného dlhu alebo jeho časti podľa odseku 5 písm. d) sa zahrnie do základu dane dlžníka v tom zdaňovacom období, v ktorom bol dlh odpustený.

16. Podľa § 30 ods. 1 zákona o dani z príjmov(1) Od základu dane daňovníka, ktorý je právnickou osobou, alebo od základu dane (čiastkového základu dane) z príjmov podľa § 6 ods. 1 a 2 daňovníka, ktorý je fyzickou osobou, možno odpočítať daňovú stratu rovnomerne počas štyroch bezprostredne po sebe nasledujúcich zdaňovacích období, a to počnúc zdaňovacím obdobím bezprostredne nasledujúcim po zdaňovacom období, za ktoré bola táto daňová strata vykázaná. Ku dňu vstupu daňovníka do likvidácie alebo vyhlásenia konkurzu nárok na odpočet daňovej straty odo dňa vstupu do likvidácie alebo vyhlásenia konkurzu zaniká. Ak je zdaňovacie obdobie kratšie ako rok, daňovník môže uplatniť celý ročný odpočet daňovej straty.

17. Podľa § 52o ods. 3 zákona o dani z príjmov(3) Ustanovenia § 4 ods. 2, § 6 ods. 6 druhej a tretej vety a § 30 ods. 1 v znení účinnom od 1. januára 2012 sa použijú na daňovú stratu vykázanú po 31. decembri 2011.

18. Podľa § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov(4) Neuplatnené daňové straty vykázané za zdaňovacie obdobia ukončené v rokoch 2010 až 2013 alebo súčet týchto neuplatnených daňových strát, aj keď sa mohli odpočítať od základu dane, sa odpočítajú od základu dane rovnomerne počas štyroch bezprostredne po sebe nasledujúcich zdaňovacích období začínajúcich zdaňovacím obdobím najskôr 1. januára 2014. Rovnaký postup sa uplatní aj pri vykázanej daňovej strate za zdaňovacie obdobie rokov 2010 a 2011 z príjmov z prenájmu podľa § 6 ods. 3.

19. Podľa § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní() (5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

20. Žalobca v podstate namietal dva dôvody nezákonnosti. Jeden, že rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené keď v ňom chýba správna úvaha, ktorou sa žalovaný spravoval keď aplikoval ustanovenia zákona, podľa ktorých rozhodol. Podľa § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len Daňového poriadku) rozhodnutie obsahuje odôvodnenie ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí v spojení s odôvodnením prvostupňových rozhodnutí tak, ako je uvedené v bodoch 4. až 6., 8., 9. tohto rozsudku obsahuje uvedenie rozhodných skutočností, z ktorých žalovaný vychádzal a to, že žalobca dosiahol príjmy z prenájmu nehnuteľností v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach a aká bola výška týchto príjmov a že žalobca si odpočítal jednu štvrtinu z neuplatnených daňových strát za roky 2010 a 2011 a v akej výške. Tieto skutočnosti ani neboli medzi účastníkmi sporné, išlo o údaje uvedené žalobcom v daňovom priznaní, a preto nebolo potrebné uviesť správnu úvahu, ako správca dane hodnotil dôkazy, na základe ktorých k týmto skutkovým zisteniam dospel. Ďalej odôvodnenie obsahuje aj citáciu právnych predpisov, ktoré na svoje rozhodnutie žalovaný aplikoval a aj úvahu, ktorú pri tom použil, i keď žalobca s ňou nesúhlasí. Žalovaný v podstate vychádzal z toho, že pojmy uvedené v § 52za ods. 4 a to základ dane treba vykladať tak ako ho znenie zákona o dani z príjmov platné pre dané zdaňovacie obdobie

vymedzuje v § 4 ods. 2 a v § 30 ods. 1 o dani z príjmov, a teda že základom dane je len základ dane, od ktorého možno odpočítať daňovú stratu, ktorým je len základ dane z príjmov z podnikania a zo samostatne zárobkovej činnosti (§ 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov). Odôvodnenie obsahuje aj stanovisko k námietkam žalobcu. To znamená, že odôvodnenie má náležitosti, ktoré sú vyžadované zákonom a podľa jeho obsahu nespôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Takýmto nedostatkom môže trpieť len také rozhodnutie, v ktorom chýbajú dôvody skutkové, čo v danom prípade naplnené nebolo alebo také rozhodnutie, v ktorom nie je uvedené aké právne predpisy boli na toto rozhodnutie aplikované. Napadnuté rozhodnutia netrpia nezrozumiteľnosťou odôvodnení pre absenciu právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností a preto nebolo možné dospieť k záveru, že sú rozhodnutia nepreskúmateľnými pre nedostatok dôvodov. Z uvedeného vyplýva, že žalobné námietky smerujúce k nedostatku právneho zdôvodnenia neboli dôvodné nakoľko nekorešpondujú s obsahom odôvodnení napadnutých rozhodnutí.

21. Námietky žalobcu, že napadnuté rozhodnutia sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia, nakoľko žalobca bol oprávnený v roku 2014 a v roku 2015 uplatniť daňovú stratu vzniknutú v roku 2010 a v roku 2011, resp. jej jednu štvrtinu v každom z uvedených zdaňovacích období aj z príjmov podľa § 6 ods. 3, teda z príjmov z prenájmu nehnuteľností, boli dôvodné. Teda žalobné námietky, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, pretože daňová strata vzniknutá v roku 2010 a 2011 je odpočítateľná od žalobcovho základu dane z príjmov z prenájmu nehnuteľností za roky 2014 a 2015, boli dôvodné. Nemožno síce súhlasiť s právnou argumentáciou, ktorú pre tento právny záver žalobca použil, avšak s právnym názorom, že daňová strata z rokov 2010 a 2011 je v zdaňovacom období roku 2014 a roku 2015 odpočítateľná od základu dane žalobcu, ktorý je fyzickou osobou a ktorý je vytvorený z príjmov z prenájmu nehnuteľností, je správny. Žalobca argumentoval tým, že právo odpočítať daňovú stratu má podľa predpisov predchádzajúcich novele zákona č. 548/2011 Z. z. (bod 30 a 28 žalôb) ako to podľa neho má vyplývať z § 52o ods. 3. Podľa § 52o ods. 3 zákona o dani z príjmov ustanovenie § 4 ods. 2, § 6 ods. 6 druhej a tretej vety a § 30 ods. 1 v znení účinnom od 1. januára 2012 sa použijú na daňovú stratu vykázanú po 31. decembri 2011. Žalobcove tvrdenie, že tento text zákona treba vykladať tak, že na odpočítanie daňovej straty vykázanej najneskôr k 31. decembru 2011 sa použijú predchádzajúce predpisy, nemá oporu v uvedenom texte. Nie je preto ani jeho výkladom ale jeho doplnením alebo zmenou. Logicky sa na daňovú stratu, ktorá bola vykázaná do 31. decembra 2011 vzťahujú predpisy účinné k tomuto dňu. Avšak podľa predpisov účinných k tomuto dňu možno posúdiť len to, či daňová strata vznikla, pretože podľa týchto predpisov (zákon o dani z príjmov v znení účinnom do 31.12.2011) odpočítať ju bolo možné až v ďalšom zdaňovacom období. Z textu § 52o ods. 3, že ustanovenie § 4 ods. 2, § 6 ods. 6 druhej a tretej vety a § 30 ods. 1 v znení účinnom od 1.1.2012 sa použijú na daňovú stratu vykázanú po 31.12.2011 v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že na odpočet daňovej straty vykázanej k 31.12.2011 možno použiť predchádzajúce a teda už neplatné a neúčinné predpisy. Výkladom z opaku tohto ustanovenia možno dospieť len k tomu, že ustanovenia § 4 ods. 2, § 6 ods. 6 druhej a tretej vety a § 30 ods. 1 v znení účinnom od 1.1.2012 sa nepoužijú na daňovú stratu vykázanú pred 31.12.2011. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ bola vykázaná daňová strata do 31.11.2011 podľa predpisov účinných do 31.12.2011 nič na tom, že je daňovou stratou, sa nemení. To znamená, že daňovou stratou je aj rozdiel výdavkov a príjmov z prenájmu nehnuteľností za roky 2010 a 2011 v tom rozsahu, v ktorom výdavky prevyšujú príjmy z prenájmu nehnuteľností. Tým, že zákon stanovil, že § 6 ods. 6 a § 30 ods. 1 ako aj § 4 ods. 2 sa na daňovú stratu vykázanú pred 31.12.2011 nepoužijú a zároveň nestanovil, že na odpočítanie takejto daňovej straty sa použijú predchádzajúce predpisy, nastal taký právny stav, kedy daňovú stratu za rok 2010 a za rok 2011 podľa predpisov účinných od 1.1.2012 už nebolo možné odpočítať. Je tomu tak z dôvodu, že zákon o dani z príjmov nemá na odpočet daňovej straty žiadne iné ustanovenia ako tie, ktoré sa na daňovú stratu vykázanú do 31.12.2011 nepoužijú. Teda právo už nadobudnuté v zmysle predpisov platných a účinných do 31.12.2011 nebolo možné podľa predpisov platných a účinných po 31.12.2011 uplatniť a daňové straty odpočítať. Tento určite nežiadúci právny stav zmenila novela zákona č. 463/2013 Z. z., ktorá v prechodnom ustanovení § 52za ods. 4 stanovila, že možno odpočítať aj daňovú stratu za rok 2010 a 2011 a zároveň stanovila časový interval a spôsob tohto odpočtu. Túto daňovú stratu za rok 2010 a 2011 v zmysle tohto ustanovenia možno odpočítať od základu dane daňovníka. Toto prechodné ustanovenie nič nehovorí o tom, čo tvorí základ dane daňovníka, preto žalovaný správne v rozhodnutí poukazuje na to, že je potrebné vychádzať zo zákonného vymedzenia základu dane. Žalovaný sa ale mýli v tom, že opomína právnu úpravu obsiahnutú v § 52o ods. 3 zákona o dani z príjmov, podľa ktorej pre daňové straty vykázané a neuplatnené k 31.12.2011 sa ani § 4 ods. 2 a ani § 30 ods. 1 nepoužijú, nakoľko tieto sa použijú najskôr na daňovú stratu, ktorá vznikne po 31.12.2011. Z toho vyplýva, že na odpočet

daňovej straty z príjmu z prenájmu za roky 2010 a 2011 možno použiť výlučne § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov. Potom treba samozrejme vychádzať z vymedzenia základu dane obsiahnutého v § 4 ods. 1 zákona o dani z príjmov, podľa ktorého tvoria základ dane aj príjmy z prenájmu nehnuteľností. Žalobca teda správne odpočítal od svojich príjmov z prenájmu daňovú stratu postupom podľa § 52za ods. 4 rovnomerne vždy vo výške jednej štvrtiny prvýkrát za zdaňovacie obdobie roku 2014 a následne za rok 2015.

22. Správny súd po preskúmaní veci rozhodol podľa § 191 ods. 1, písm. c) a ods. 3 písm. a) SSP, tak že zrušil napadnuté rozhodnutia ako aj prvostupňové rozhodnutia správcu dane, ktoré im predchádzali a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, že preskúmavané rozhodnutia trpeli vadou nesprávneho právneho posúdenia. V ďalšom konaní je správny orgán viazaný právnym názorom správneho súdu, že pre odpočet daňovej straty za rok 2010 a 2011 podľa § 52za ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. vzniknutej z príjmov z prenájmu nehnuteľností platí, že sa odpočíta od základu dane daňovníka, ktorý je fyzickou osobou určeného podľa § 4 ods. 1 zákona. Na odpočet tejto daňovej straty v zmysle § 52o ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. nemožno použiť § 4 ods. 2 a ani § 30 ods. 1, odpočet sa vykoná výlučne podľa § 52za ods. 4 zákona zo základu dane podľa § 4 ods. 1 zákona o dani z príjmov.

23. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak má žalobca vo veci celkom alebo z časti úspech. Žalobca bol v konaní plne úspešný, preto mu súd priznal právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, žea) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.