Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-131-2017.pdf
PDF · 156.15 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/131/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu U.. G.. O. P., A.. X.X.XXXX, bytom v P. G., X. XX, zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Košice, Štúrova 20, proti žalovanému Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej republiky, Bratislava, Štefanovičova 5, o náhradu škody, o odvolaniach strán proti rozsudku 12C 67/2009-587 z 13.1.2017 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 3500 € a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.
M e n í rozsudok vo výroku o trovách prvoinštančného konania tak, že priznáva žalobcovi proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy 3.500 € s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
Stranám sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom 12C 67/2009-468 z 25.8.2014 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.500 €, ako aj nahradiť mu trovy konania vo výške 1.875,69 € na účet jeho právnej zástupkyne, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol.
2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal úhrady sumy 66.000 eur, čo odôvodnil tým, že v dňoch 11.7.2006 a 19.6.2006 na Daňovom úrade Košice V a Košice I podľa § 15 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. podal námietky proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone daňovej kontroly a rozhodnutia, ktorým námietkam nebolo vyhovené. Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd SR rozsudkami rozhodnutia daňového úradu zrušili a správca dane napriek tejto skutočnosti o námietkach znovu nerozhodol, čím svojou nečinnosťou porušil ust. § 30a zák.č. 511/1992 Zb. a takto mu spôsobil nemateriálnu ujmu vyčíslenú na žalovanú sumu. Vzal do úvahy obranu žalovaného ktorý namietal, že o námietkach žalobcu v konečnom dôsledku nebolo možné rozhodnúť pre ukončenie daňovej kontroly a že žalobca nepreukázal vznik skutočnej škody ani ušlého zisku, pričom priznanie nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy len vtedy, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a žalobca ani nepreukázal, aká ujma mu vznikla. Z oznámenia Daňového úradu Košice V zo dňa 14.6.2006 mu vyplynulo, že u žalobcu bola vykonávaná kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1/2002 a 2-12/2001 a opakovaná daňová kontrola za zdaňovacie obdobie 12/2000. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 709/320/25454/06 KLE zo dňa
11.7.2006 mu vyplynulo, že žalobca ako daňový subjekt vzniesol ústne do zápisnice námietky proti vykonávaniu daňovej kontroly s tým, že pokračovanie v daňovej kontrole je podľa neho v rozpore so zákonom a svoje vyjadrenie označil za námietky proti postupu zamestnancov správcu dane podľa § 15 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb.. Zistil tiež, že žalobca podaním zo dňa 16.6.2006 vzniesol námietku proti postupu zamestnancov správcu dane, ktorí predložili daňové kontroly, ako to vyplynulo z oznámenia č. 709/320/22042/06 zo dňa 14.6.2006 týkajúceho sa povinnosti ukončiť daňovú kontrolu v maximálnej lehote 12 mesiacov. Táto námietka bola podaná v súlade s ust. § 15 ods. 8 zák.č. 511/1992 Zb. proti postupu zamestnancov správcu dane, Daňového úradu Prešov I. Vo vzťahu k obom námietkam chronologicky popísal ďalší postup a rozhodnutia Daňového úradu Košice I, Daňového úradu Košice V a Daňového riaditeľstva SR. Poukázal tiež na existenciu rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/67/2006-58 zo dňa 13.9.2007, č.k. 7S/13921/2010-47 zo dňa 19.9.2012, č.k. 6S/41/2006 zo dňa 30.11.2006 a 6S/19757/2010-51 zo dňa 27.1.2011, ako aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/9/2007 a 8 Sžf/20/2011 zo dňa 22.3.2012. Zistil ďalej, že žalobca listom zo dňa 22.12.2008 požiadal Ministerstvo financií Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej správy - Daňovým úradom Košice I a toto jeho návrh považovalo za neopodstatnený pre nesplnenie podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Citoval § 30a ods. 1 až 6 zákona č. 511/1992 Zb., ako aj § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. c/, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. a vychádzal z toho, že predmetom konania je nesprávny úradný postup Daňového úradu Košice I, na ktorý rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR zo dňa 28.2.2007 bola delegovaná miestna príslušnosť Daňového úradu Košice V a jeho nesprávny úradný postup spočíval v tom, že nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, t.j. v lehote v zmysle § 30a ods. 1 a 4 zák.č. 511/1992 Zb. o dvoch námietkach žalobcu zo dňa 11.7.2006 a 16.6.2006. Uviedol, že Daňový úrad Košice V rozhodnutím zo dňa 7.8.2006 námietkam žalobcu zo dňa 11.7.2006 nevyhovel, pričom Krajský súd v Košiciach rozsudkom 6S/67/2006-58 zo dňa 13.9.2007 rozhodnutie Daňového úradu Košice V zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Daňový úrad Košice V o námietkach opätovne nerozhodol, a to napriek upozorneniu prokurátora vo veci nečinnosti zo dňa 15.10.2008 a následne rozhodnutím z 8.2.2010 zastavil daňové konanie vo veci podanej námietky s tým, že dôvod konania pre ukončenie daňovej kontroly odpadol a Krajský súd v Košiciach rozsudkom 7S/13921/2010-47 zo dňa 19.9.2012 žalobu žalobcu zamietol. Obdobne u námietky žalobcu zo dňa 16.6.2006 Daňový úrad Košice V rozhodnutím č. 709/320/25433/2006 námietke nevyhovel a Najvyšší súd SR rozsudkom 3Sžf/9/2007 zo dňa 19.4.2007 toto rozhodnutie daňového úradu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Od právoplatnosti predmetného rozsudku, t.j. od 20.7.2007 Daňový úrad Košice I, na ktorý bola delegovaná miestna príslušnosť o predmetnej námietke nerozhodol, a to napriek upozorneniu Okresnej prokuratúry Košice I zo dňa 15.10.2008. Na základe rozhodnutia Daňového úradu Košice I zo dňa 8.2.2010 bolo daňové konanie vo veci podanej námietky zo dňa 16.6.2006 zastavené a žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR bola zamietnutá rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 6S/19757/2010-51 zo dňa 27.1.2011 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 8Sžf/20/2011 zo dňa 22.3.2012. Bol toho názoru, že Daňový úrad Košice I mal vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, ako mu to ukladá § 30a ods. 1 až 4 zákona č. 511/1992 Zb. a svojím nekonaním sa dopustil nesprávneho úradného postupu. To, že nakoniec došlo plynutím času k zastaveniu daňového konania, a teda následne nevykonávaniu daňovej kontroly a nemožnosti rozhodnúť o námietkach žalobcu, nemôže byť pripísané na vrub žalobcu, ktorý tento stav nezavinil. V konečnom dôsledku o námietkach žalobcu nebolo nikdy meritórne rozhodnuté a žalobca tak nemal vedomosť o tom, či námietky boli alebo neboli dôvodné. Uzavrel, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keďže žalobca bol vystavený v priebehu dlhého obdobia dôsledkom tohto nesprávneho úradného postupu a dôsledkom tohto nerozhodnutia o predmetných námietkach proti postupu správcu dane bolo to, že žalobcovi boli vyrubené dane zhruba vo výške 1.500.000,-Sk a sankcie vo výške cca 600.000,- až 800.000,-Sk, ako to vyplynulo z vyjadrenia žalobcu. Proti obom nerozhodnutiam sa žalobca musel brániť množstvom podaní, či už voči daňovému úradu, daňovému riaditeľstvu a súdom, čo okrem finančných nákladov potrebných pri spracovaní podaní predstavovalo aj nezanedbateľné časové hľadisko. S prihliadnutím na charakter porušenia práva žalobcu mu priznal nemajetkovú ujmu vo výške 3.500 €. Pri zachovaní princípov právneho štátu považoval za neakceptovateľné, aby štátne orgány konajúce v medziach a na základe zákona nedodržiavali jeho ustanovenie - v danom prípade lehoty uložené na rozhodnutie. Štátny orgán, t.j. Daňový úrad Košice I totiž nerozhodol o dvoch námietkach žalobcu v stanovenej lehote a v dôsledku plynutia času o týchto pre ukončenie daňovej kontroly nerozhodol vôbec. V prípade nevyvodenia žiadnych právnych následkov voči štátnemu orgánu by podľa neho takéto konanie bolo
vlastne schválené a bol by daný podnet pre iné štátne orgány, aby bez akýchkoľvek sankcií nemuseli dodržiavať ustanovenia zákona. V prevyšujúcom rozsahu nad priznanú sumu žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobcovi priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z 11 úkonov právnej služby spolu vo výške 1 875,69 €.
3. Krajský súd v Košiciach, rozhodujúci o odvolaniach strán uznesením 4Co 488/2014-496 zo 14.1.2015 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Za nesporné považoval, že žalobca podaniami z 11.7.2006 a 16.6.2006 namietal postup zamestnancov správcu dane a o týchto námietkach rozhodnuté (vôbec) nebolo. Poskytol výklad ust. § 30a ods. 1 až 4, ods. 6, ako aj § 50 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov a bol toho názoru, že medzi riadne opravné prostriedky v zmysle tohto zákona patrila aj námietka daňového subjektu proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly a z uvedeného dôvodu sa aj na konanie o námietke vzťahovalo ust. § 30a uvedeného zákona, a teda aj lehoty na rozhodnutie o tomto opravnom prostriedku. Vyslovil záver, že aj keď neskôr daňová kontrola u žalobcu bola ukončená a odpadol tak dôvod ďalšieho konania o námietkach žalobcu (v dôsledku nepreukázania ukrátenia na jeho právach) je aj odvolací súd toho názoru, ako súd prvého stupňa, že táto skutočnosť sama osebe neznamená, že postup štátneho orgánu, ktorý o námietkach žalobcu v zákonom predpísaných lehotách nerozhodol, možno ospravedlniť a tieto skutočnosti v konečnom dôsledku znamenajú jeho nesprávny úradný postup. Inak povedané, nekonanie štátneho orgánu sa ocitlo v rozpore s objektívnym právom - t.j. išlo o protiprávny postup.
4. Opačný výklad by odporoval článku 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ako aj článku 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Lehoty stanovené v § 30a zák.č. 511/1992 Zb. sú procesnými lehotami, ktoré zákon stanovil na vykonanie daňovej kontroly a ide o lehoty, počas plynutia ktorých je daňový subjekt povinný strpieť výkon daňovej kontroly a plniť povinnosti voči správcovi dane ustanovené daňovému subjektu v § 15 ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb.. Daňová kontrola naviac predstavuje zásah do súkromnoprávnej sféry subjektu a takýto zásah sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality a prejavom tejto zásady je aj stanovenie lehôt na vykonanie daňovej kontroly a tiež na vybavenie námietok kontrolovaného subjektu.
5. Súhlasil teda so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého bol preukázaný nesprávny úradný postup, avšak už nesúhlasil s postupom pri priznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi, ktorý navyše nebol ani dostatočne odôvodnený. Uložil preto prvoinštančnému súdu skúmať intenzitu zásahu do práv žalobcu a až tak určiť prípadnú nemajetkovú ujmu.
6. Súd prvej inštancie rozsudkom 12C 67/2009-587 z 13.1.2017 (t.j. teraz preskúmavaným rozhodnutím) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.500 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a určil, že žalovaný má právo voči žalobcovi na náhradu trov konania vo výške 90% z celkových trov konania.
7. Zrekapituloval priebeh konania, popísal zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania a obsiahlo reprodukoval obsah vyjadrení strán, osobitne žalobcu, ako aj obsah vyjadrení svedkov U. P., U.. T. H. P., N. A., F. E. Y. U.. Š. M.. Podrobne sa tiež venoval postupu vybavovania námietok žalobcu vznesených počas prebiehajúcej daňovej kontroly, a to dňa 11.7.2006 a 16.6.2006, pričom v prípade oboch Daňový úrad Košice I námietkam nevyhovel a daňové konanie neskôr celkom zastavil. Citoval § 30a ods. 1 až 6 zákona č. 511/1992 Zb., ako aj § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. c/, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a osobitne aj § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. a tento osobitne v znení účinnom do 31.12.2008 a od 1.1.2009. Poukázal na to, že predmetom konania bol nesprávny úradný postup Daňového úradu Košice I spočívajúci v tom, že tento nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote v zmysle § 30a ods. 1 až 4 zákona č. 511/1992 Zb. o dvoch námietkach žalobcu zo dňa 11.7.2006 a 16.6.2006.
8. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že na základe oznámenia Daňového úradu Košice V č. 709/320/22042/06 zo dňa 14.6.2006 zamestnanci poverení výkonom kontrol na daní z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1/2002 a 2-12/2001 a opakovanej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie 12/2000 budú pokračovať v začatých daňových kontrolách dňa 11.7.2006. Proti pokračovaniu začatej daňovej kontroly vzniesol žalobca ústne do zápisnice dňa 11.7.2006 námietku, kde namietal
postup zamestnancov správcu dane podľa § 15 ods. 8 zák. č. 511/1992 zb., Daňový úrad Košice V rozhodnutím č. 709/320/28449/2006 zo dňa 7.8.2006 námietke nevyhovel a žalobca žalobou v správnom súdnictve sa domáhal preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia, pričom Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 6S/67/2006-58 zo dňa 13.9.2007 zrušil rozhodnutie Daňového úradu Košice V zo dňa 7.8.2006 pod č. 709/320/28449/2006 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 3.11.2007. Zároveň žalobca podal podaním zo dňa 19.2.2007 aj žiadosť o obnovu konania, keďže mal za to, že predmetné rozhodnutie Daňového úradu Košice V bolo vydané v rozpore so zákonom. Daňový úrad Košice V prevzal predmetný rozsudok dňa 17.10.2007, pričom o predmetnej námietke žalobcu nerozhodol, preto žalobca požiadal Okresnú prokuratúru Košice I o prijatie opatrenia - upozornenia prokurátora proti nečinnosti Daňového úradu Košice I, pričom prokurátor pod č. Pd 65/08-11 zo dňa 15.10.2008 vydal upozornenie, na základe ktorého uložil Daňovému úradu Košice V bezodkladne konať a rozhodnúť o námietke žalobcu zo dňa 11.7.2006. Aj napriek tomuto upozorneniu Daňový úrad o námietke nerozhodol a oznámením pod zn. 695/321/91725/2008 zo dňa 24.10.2008 oznámil žalobcovi, že o námietke nemôže rozhodnúť z dôvodu, že neprebieha daňová kontrola. Také isté oznámenie, s tým istým dátumom, avšak pod č. 695/321/91726/2008 oznámil aj Okresnej prokuratúre Košice I. Následne rozhodnutím Daňového úradu Košice I pod č. 695/321/9961/2010 zo dňa 8.2.2010 bolo zastavené daňové konanie vo veci podanej námietky žalobcom zo dňa 11.7.2006 a to podľa § 25 ods. 1 písm. f/ zák. č. 511/1992 zb., pretože odpadol dôvod konania, t.j. neprebieha daňová kontrola správcu a správca dane nemôže námietku riešiť. Predmetné rozhodnutie bolo rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR zo dňa 2.7.2010 pod č. I/23/11850-766009/2010/991545-r potvrdené. Proti predmetnému potvrdzujúcemu rozhodnutiu podal žalobca na Krajskom súde v Košiciach žalobu o preskúmanie tohto rozhodnutia, pričom Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 7S/13921/2010-47 zo dňa 19.9.2012 žalobu zamietol.
9. Obdobná situácia nastala u námietky žalobcu zo dňa 16.6.2006, ktorá bola Daňovému úradu Košice V doručená dňa 19.6.2006 a týkala sa postupu zamestnancov správcu dane Daňového úradu Prešov I, ktorí nerešpektovali povinnosť uloženú zákonom a to ukončiť daňové kontroly v maximálnej lehote 12 mesiacov v zmysle § 30a ods. 7 a 8 zák. č. 511/1992, pričom podnetom na podanie tejto námietky bolo oznámenie Daňového úradu Košice V zo dňa 14.6.2006 pod č. 709/320/22042/06 o pokračovaní v začatých daňových kontrolách. Daňový úrad Košice V rozhodnutím č. 709/320/25433/2006 námietke žalobcu nevyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal na Krajský súd v Košiciach žalobu, ktorú Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 6S/41/2006-47 zo dňa 30.11.2006 zamietol a na základe odvolania žalobcu Najvyšší súd SR rozsudkom pod sp. zn. 3Sžf 9/2007 zo dňa 19.4.2007 zmenil rozsudok Krajského súdu tak, že rozhodnutie Daňového úradu Košice I zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Rozsudok Najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 20.7.2007. Od právoplatnosti predmetného rozsudku t.j. od 20.7.2007 Daňový úrad Košice I, na ktorého bola delegovaná miestna príslušnosť na správu dane o predmetnej námietke nerozhodol, preto sa žalobca obrátil na Okresnú prokuratúru Košice I, ktorá pod č. Pd 64/08-11 zo dňa 15.10.2008 vydala upozornenie, na základe ktorého nariadila Daňovému úradu Košice I bezodkladne konať a rozhodnúť o námietke žalobcu zo dňa 19.6.2006. Ani po predmetnom proteste Daňový úrad o námietke nerozhodol, pričom oznámením zo dňa 24.10.2008 adresovaným žalobcovi pod zn. 695/321/91711/2008 oznámil, že neprebieha daňová kontrola správcu dane a preto nemôže námietku riešiť. Také isté oznámenie zo dňa 24.10.2008 pod č. 695/321/91638/2008 zaslal aj Okresnej prokuratúre Košice I. Na základe rozhodnutia Daňového úradu Košice I zo dňa 8.2.2010 pod č. 695/321/9962/2010 bolo daňové konanie vo veci podanej námietke zo dňa 16.6.2006 zastavené. Predmetné rozhodnutie bolo Finančným riaditeľstvom SR pod č. I/223/11542-74532/2010/991545-r zo dňa 30.6.2010 potvrdené.
10. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 6S/19757/2010 - 51 zo dňa 27.1.2011 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR zo dňa 30.6.2010. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 8Sžf/20/2011 zo dňa 22.3.2012 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 2.5.2012.
11. Vzhľadom na to, že námietka daňového subjektu proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly (§ 50 zák. č. 511/1992) patrí medzi riadne opravné prostriedky, preto sa na konanie o námietke vzťahuje ust. § 30a uvedeného zákona a teda aj lehoty na rozhodnutie o tomto opravnom prostriedku. Daňový úrad opätovne nerozhodol o námietke žalobcu zo dňa 11.7.2006 potom, čo Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 6S/67/2006 zo dňa 13.9.2007 zrušil jeho rozhodnutie pod sp. zn. 709/320/28449/2006 zo dňa 7.8.2006 a ani o námietke zo dňa 16.6.2006 podanej dňa 19.6.2006 potom, čo bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/61/2006-47 zo dňa 30.11.2006 zmenený tak, že
rozhodnutie Daňového úradu Košice V č. 709/320/25433/2006 zo dňa 10.7.2006 bolo zrušené a vec vrátený na ďalšie konanie. Ani v tejto druhej námietke daňový úrad o námietke žalobcu nerozhodol.
12. Na základe vyššie uvedeného bol toho názoru, že Daňový úrad Košice I mal vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, tak ako mu to ukladá § 30a ods. 1 až 4 zák. č. 511/1192 zb., pričom takto nekonal, preto sa dopustil nesprávneho úradného postupu. Správnosť tohto záveru potvrdil aj odvolací súd vo svojom uznesení č.k. 4Co 488/2014-496 zo dňa 14.1.2015. Zároveň bol povinný v súlade s § 30a ods. 4 zák. č. 511/1992 zb. v prípade, ak nemohol o námietke rozhodnúť do 60 dní upovedomiť o tom písomne 12 12C 67/2009 s uvedením dôvodov žalobcu, pričom splnenie tejto povinnosti daňovým úradom nebolo v konaní preukázané. To, že nakoniec došlo plynutím času k zastaveniu daňového konania a teda následne nevykonávaniu daňovej kontroly a nemožnosti rozhodnúť o námietkach žalobcu, tento stav nemôže byť pripísaný na vrub žalobcu, ktorý tento stav nezavinil, ale žalovanému, ktorý si nesplnil zákonom stanovené povinnosti rozhodnúť o námietke žalobcu v zákonom stanovených lehotách. Dôsledkom toho teda je, že o námietkach žalobcu nebolo nikdy meritórne rozhodnuté a teda žalobca nemal vedomosť o tom, či tieto námietky sú dôvodné, alebo nie.
13. Na základe týchto skutočností dokazovanie ďalej zameral na zistenie, či samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením pre žalobcu alebo nie, a teda či mu patrí náhrada nemajetkovej ujmy a v akej výške. Dospel k záveru, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keďže žalobca bol vystavený v priebehu dlhého obdobia dôsledkom tohto nesprávneho úradného postupu, voči čomu sa musel brániť množstvom podaní či už voči daňovému úradu, daňovému riaditeľstvu, či na súdoch, čo okrem finančných nákladov predstavovalo aj nezanedbateľné časové hľadisko. Nečinnosť orgánu verejnej moci, t.j. daňového úradu nepochybne znamenala podľa neho pre poškodeného určitú materiálnu ujmu v jednotlivých oblastiach života, čo bolo potvrdené vykonaným dokazovaním ako v jeho rodinnom živote, tak aj v živote pracovnom, a preto iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Tento zásah trvajúci dlhšie časové obdobie od leta 2006 bol preukázaný výpoveďami svedkov, a to manželkou a dcérou žalobcu, ktoré popísali, ako nerozhodnutie o námietkach zo 16.6.2006 a 11.7.2006 úplne obmedzilo poškodeného vo výkone jeho aktivít, a to v športovej oblasti, v oblasti kultúry, stretávania sa s blízkymi a priateľmi, čo malo nepriaznivé prejavy aj na zdravotnom stave žalobcu prejavujúceho nervozitu a podráždenosť, čo ovplyvnilo prežívanie všetkých členov rodiny. Aj spolupracovníci žalobcu N. A., F. E. Y. U.. Š. M. potvrdili, že žalobca prevažnú časť svojho časového času venoval rôznym podaniam na rôzne orgány, čo všetko súviselo s vykonávanou daňovou kontrolou a tieto skutočnosti ovplyvnili aj psychiku žalobcu, ktorý býval nervózny a na spolupracovníkov nemal čas. Mal za to, že nemajetková ujma vo výške 3.500 € zodpovedá charakteru konania, v ktorom ujma vznikla, keď bral do úvahy aj konkrétne skutkové okolnosti nerozhodnutia o námietkach žalobcu zo 16.6.2006 a z 11.7.2006, o ktorých nebolo rozhodnuté opätovne ani po proteste prokurátora zo dňa 15.10.2008 a na to nadväzovali ďalšie konania pred krajským súdom, Najvyšším súdom SR a Ústavným súdom SR. Zdôraznil, že o predmetných námietkach rozhodnuté nebolo a ani rozhodnuté už byť nemôže, nakoľko príslušné daňové konanie bolo právoplatne zastavené. Priznanú sumu pokladal za dostatočnú, berúc do úvahy charakter porušenia práva a záujem odškodniť účastníka konania za nesprávny úradný postup štátneho orgánu. Upozornil, že ak by z takéhoto konania štátneho orgánu nevyvodil žiadne právne následky, tak by ho vlastne schválil, čo by mohlo byť podnetom pre iné štátne orgány, že nemusia dodržiavať ustanovenia zákona a tento postup nebude žiadnym spôsobom sankcionovaný. Vo zvyšku žalobu zamietol a o trovách konania podľa pomeru úspechu rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 CSP.
14. Rozsudok v jeho zamietavej časti a vo výroku o trovách konania napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania v plnom rozsahu. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že súd nie celkom správne vyložil a aplikoval ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. potom, keď konštatoval, že zo strany Daňového úradu Košice I došlo voči nemu k nesprávnemu úradnému postupu a to tým, že o jeho námietkach nebolo nikdy meritórne rozhodnuté. Nerozhodnutím o predmetných námietkach pritom boli poznačené následné konania, keďže nebolo nikdy meritórne rozhodnuté o tom, či tieto námietky boli dôvodné alebo nie a v ďalších konaniach či už pred Krajským súdom v Košiciach, Najvyšším súdom SR a Ústavným súdom SR mu boli napriek tomu vyrubované sankcie vo výške niekoľko stotisíc korún. Táto nemožnosť domôcť sa z jeho strany meritórneho preskúmania námietok
v dôsledku uplynutia času a tým aj nemožnosť uplatniť dôsledky prípadnej dôvodnosti takejto námietky v nasledujúcich konaniach znamenali úbytok v majetkovej sfére a boli tak závažnou skutočnosťou, že jej nezodpovedá priznanie nemajetkovej ujmy v sume uvedenej vo vyhovujúcej časti rozsudku. Navyše dôsledky uvedenej nečinnosti sa neobmedzili na konania pred daňovými orgánmi, ale ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, ovplyvnili na dlhé roky celý jeho súkromný aj pracovný život. Z výpovedí jeho najbližších príbuzných nesporne vyplynulo, že tento nesprávny úradný postup úplne zmenil charakter jeho súkromného života a okrem psychickej nepohody bol zasiahnutý aj život rodiny v širších súvislostiach, a to do takej miery, že nielen on, ale aj celá rodina prestali viesť obvyklý spôsob života, prestali udržiavať spoločenské vzťahy, prestali sa venovať dovtedajším aktivitám a tento stav sa v určitých ohľadoch nepodarilo zvrátiť. Dôsledky tohto stavu v pracovnej oblasti potvrdili aj všetci vypočutí svedkovia, a to zamestnanci, či bývalí zamestnanci jeho exekútorského úradu. Tento stav trval dlhé roky a nešlo len o epizodickú niekoľkomesačnú traumu, a teda vykonanému dokazovaniu a platnej právnej úprave by zodpovedalo skôr priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 66.000 €. S poukazom na znenie a dôvodovú správu k ust. § 255 CSP upozornil na to, že rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy bolo závislé od úvahy súdu a v situácii, kedy žalovaný celkom jeho nárok popieral, mal mu súd priznať náhradu trov konania v plnom rozsahu.
15. Rozsudok v jeho vyhovujúcej časti napadol včas podaným odvolaním aj žalovaný, navrhol ho zmeniť a žalobu zamietnuť. Zrekapituloval doterajší priebeh konania, zaoberal sa aj predchádzajúcim rozsudkom odvolacieho súdu a prejavil nesúhlas s rozhodnutím prvostupňového aj krajského súdu. Závery súdov o nesprávnom úradnom postupe označil za nesprávne a vytvárajúce nebezpečný precedens pre ďalšie konania vo veciach nároku na náhradu škody voči štátu. Názor prvostupňového súdu, podľa ktorého správca dane sa dopustil nesprávneho úradného postupu, keďže nerozhodol o námietkach žalobcu, je podľa jeho názoru nepochopením danej veci a daňových predpisov. Správca dane totiž nerozhodol o námietkach žalobcu, nakoľko zastavil konanie, keďže v danom čase už neprebiehala daňová kontrola. Tieto skutočnosti už boli riešené v rámci správneho súdnictva, kde Krajský súd v Košiciach už konštatoval, že rozhodnúť o námietkach v čase, keď už neprebiehala daňová kontrola, by sa míňalo účelu. Tieto závery potvrdil aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 8 Sžf 20/2011 a z tohto rozhodnutia i obsiahlo citoval. Na základe uvedeného nie je zrejmé, ako mohol prvostupňový súd v rámci civilného konania o nároku na náhradu škody skonštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu bez akéhokoľvek hmotnoprávneho základu a v rozpore s právoplatnými rozhodnutiami správnych súdov. Konštatoval, že v tomto konaní sa rozhodovalo svojvôľou a bez prihliadnutia na to, že v danej veci už právoplatne rozhodli správne súdy tak, že daný nárok žalobcu zamietli ako nedôvodný. Nesúhlasil ani s tým, že na základe výpovedí vypočutých svedkov navrhnutých žalobcom bol mu priznaný nárok na náhradu škody z titulu nemajetkovej ujmy vo výške 3.500 €. Žalobca pritom vedie voči štátu súdny spor ohľadom predmetných 12 daňových kontrol na Okresnom súde Košice II a svedkovia vypočutí v konaní vypovedali ohľadom celého obdobia vedenia daňových kontrol, pričom toto konanie sa týka len dvoch námietok v rámci jednej z týchto daňových kontrol, čo je minoritná časť z uvedeného päťročného obdobia. Problémy v osobnom a pracovnom živote žalobcu nemožno subsumovať pod dané konanie ohľadom dvoch námietok, preto celé svedecké výpovede, na základe ktorých bola priznaná nemajetková ujma, nie sú v príčinnej súvislosti s týmto konaním.
16. Krajský súd v Košiciach na základe podaných odvolaní vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolaní, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami strán uvedenými v odvolaniach) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné, preto rozsudok vo výroku, ktorým žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 3.500 € a o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny.
17. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).
18. Strany sporu podali odvolania z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, keď podľa nich súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
19. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods. 1 písm f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods. 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
20. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.
21. Odvolací súd nezistil žiadne vady týkajúce sa konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
22. Rovnako nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.
23. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, preto nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP
24. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v ktorých sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok strán konania.
25. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
26. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a na zdôraznenie správnosti dopĺňa nasledovné:
27. Odvolací súd zotrváva na svojom závere prezentovanom v rozhodnutí zo 14.1.2015, podľa ktorého postup zamestnancov správcu dane, ktorý o námietkach žalobcu z 11.7.2006 a 16.6.2006 nerozhodli nielenže v určených lehotách, ale vôbec možno označiť za nesprávny úradný postup.
28. Rozhodnutie podľa § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (účinného od 1.1.1993 do 1.1.2012) o námietke proti postupu vedúceho zamestnanca správcu dane v daňovom konaní (§ 50 ods. 1 zák.č. 511/1992 Zb.) je pritom procesným rozhodnutím v priebehu daňového konania, ktorým sa nerozhoduje o právach a povinnostiach podľa hmotného práva. V zásade platí, že u takéhoto typu rozhodnutia (čiastkové procesné rozhodnutie) nie
je osvedčené ukrátenie daňového subjektu na právach, čo sa môže prejaviť až v konečnom meritórnom rozhodnutí správcu dane.
29. Bez ohľadu na uvedené podľa § 30a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. bol správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní podľa tohto zákona alebo osobitného zákona povinný v jednoduchých veciach, najmä ak bolo možné rozhodnúť na podklade dokladov predložených daňovým subjektom, vydať rozhodnutie alebo vykonať iné opatrenie ustanovené týmto zákonom bezodkladne.
30. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia bol v ostatných prípadoch správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní povinný vo veci rozhodnúť do 30 dní odo dňa začatia konania. Odvolací orgán bol povinný vo veci rozhodnúť do 30 dní odo dňa doručenia podania tomuto orgánu. V osobitne zložitých prípadoch bol správca dane a odvolací orgán povinný tak urobiť do 60 dní. O registrácii podľa § 31 bol správca dane povinný rozhodnúť do 7 dní odo dňa doručenia žiadosti o registráciu alebo do 7 dní odo dňa vysvetlenia, zmeny alebo doplnenia tejto žiadosti podľa § 31 ods. 10 pri registrácii podľa § 31 ods. 21 začínala lehota plynúť nasledujúci deň po dni prijatia údajov v daňovom informačnom systéme.
31. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu tohto prípadu nebolo možné rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, túto lehotu na základe písomného odôvodnenia mohol primerane predĺžiť orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Ak rozhodoval orgán najbližšie nadriadený správcovi dane, mohlo túto lehotu na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo a ak rozhodovalo ministerstvo, minister financií SR.
32. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní nemohol vo veci rozhodnúť v lehote do 60 dní, bol povinný o tom písomne s uvedením dôvodov upovedomiť daňový subjekt.
33. Podľa § 30a ods. 6 citovaného zákona sa ustanovenia odsekov 2 až 5 vzťahovali aj na konanie o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch, okrem preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania.
34. Medzi riadne opravné prostriedky v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. patrila aj námietka daňového subjektu proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly (§50) a z uvedeného dôvodu sa i na konanie o námietke vzťahovalo ustanovenie § 30a uvedeného zákona, a teda aj lehoty na rozhodnutie o tomto opravnom prostriedku.
35. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné odobriť postup orgánov daňovej kontroly - správcu dane, ktorý o námietkach žalobcu v priebehu vykonávania dlhodobej kontroly žiadnym spôsobom nerozhodol. Vychádzajúc z platnej právnej úpravy aplikovanej súdom prvej inštancie pojem nesprávneho úradného postupu (zjavne úmyselne) nie je bližšie vymedzený, keďže jeho definíciu pre jeho mnohotvárnosť ťažko ukotviť. Nepochybne však za nesprávny úradný postup možno pokladať porušenie pravidiel pri konaní štátneho orgánu pri jeho činnosti a zväčša ide o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí, ale naopak, ide o taký postup konania smerujúci síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodzrkadlí. Zodpovednosť štátu voči jednotlivcovi však musí vzniknúť ako dôsledok nesprávneho či nezodpovedného uplatňovania verejnej moci, ktorú je nevyhnutné vykonávať striktne podľa požiadaviek zákona. Viazanosť štátnej moci zákonom je jednou z esenciálnych zložiek, hoci aj formálne vnímaného právneho štátu. Len takto je možné budovať dôveru občana v právo a inštitúcie štátu či verejnej moci a obdobne v prípadoch, kde jednotlivec koná v rámci dôvery vo vecnú správnosť aktov štátu či jeho postupu, musí byť súčasne garantované právo na postih, hoci aj voči orgánom štátu ak sa ukáže, že predpoklad správnosti či zákonnosti bol nesprávny. Takáto dôvera jednotlivca je možná len vtedy, pokiaľ štát či subjekty konajúce v jeho mene zodpovedajú za nepriaznivé následky voči jednotlivcovi, ak sa ich činnosť ukáže ako závadná. V situácii, ak štátna moc ukladá daňovým subjektom celý rad povinností a obmedzení (hoci aj v záujme vyššieho cieľa predstavovaného naplnením štátneho rozpočtu) je žiaduce starostlivo posudzovať okolnosti konkrétneho prípadu a odlišovať situácie, v ktorých zákon orgánu verejnej moci - správcovi dane ukladá povinnosť vykonať určitý úkon či vydať určité rozhodnutie v stanovenej lehote, či kladie dôraz na jeho rýchly postup. Ak teda v prejednávanej veci nebola dodržaná stanovená lehota na rozhodnutie o námietkach žalobcu, napriek jeho početným urgenciám, je nevyhnutné na takéto (ne)konanie štátneho orgánu hľadieť ako
na nesprávny úradný postup. Opačný výklad by znamenal rezignáciu na základné princípy právneho štátu a evokoval u kontrolovaných subjektov výrazné vnímanie nerovnovážnosti pomeru interagujúcich činiteľov, hoci už z povahy vzťahu nemôže ísť o vzťah rovnocenný.
36. Žalovaný vo svojom odvolaní spochybnil (okrem základu nároku) aj príčinnú súvislosť medzi jeho vytýkaným (ne)konaním a následkami na strane žalobcu. Otázka príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody je otázkou skutkovou čo znamená, že škodová udalosť (nesprávny úradný postup) a vznik škody na strane poškodeného musia byť vo vzájomnom pomere príčiny a následku. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak vznikne konkrétna majetková ujma následkom konkrétneho protiprávneho úkonu škodcu, teda ak je jeho konanie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Príčinou škody môže byť len také protiprávne konanie, bez ktorého by škodlivý následok nenastal. Podľa teórie akceptovanej súdnou praxou je príčinná súvislosť daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého priebehu veci a skúsenosti adekvátnym dôsledkom škodovej udalosti. Súčasne musí byť zrejmé, že škoda by bez tejto príčiny nenastala. V prejednávanej veci je podľa odvolacieho súdu akceptovateľný postulát, podľa ktorého pre zodpovednosť za škodu nie je nutné, aby vznik určitej škody bol pre konajúceho (škodcu) konkrétne predvídateľný, ale je dostatočné, aby pre optimálneho pozorovateľa nebol vznik škody vysoko nepravdepodobný.
37. V danej veci žalobca dvomi konkrétnymi podaniami (z 11.7.2006 a 16.6.2006) namietal postup zamestnancov správcu dane, rozhodnutia o nich opakovane formou rôznych podaní a opravných prostriedkov urgoval a oprávnene očakával, avšak výsledku svojho snaženia sa v rozumnej (akceptovateľnej) lehote nedočkal až sa dostal do situácie, kedy právna norma s rozhodnutím o týchto námietkach, napriek uplynutiu neprimerane dlhej doby, už ani nepočítala. Na nepriaznivom stave žalobcu sa aj podľa názoru odvolacieho súdu negatívne odrazilo práve nerozhodnutie o konkrétnych námietkach v daňovom konaní a práve tento dej, vyplývajúci z vykonaného dokazovania, možno pokladať za prvotnú a bezprostrednú príčinu, z ktorej je možné dôvodne vyvodzovať vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku.
38. Vyššie uvedené závery sa priamo dotýkajú aj ďalšej námietky žalovaného, spochybňujúceho, aby práve preberané dve námietky v rámci jednej z viacerých (dvanástich) daňových kontrol mohli spôsobiť problémy v osobnom a pracovnom živote žalobcu. Odvolací súd je však toho názoru, že konkrétne nevybavenie inkriminovaných dvoch námietok v zákonom predpokladaných primeraných lehotách bolo základnou - určujúcou príčinou vedúcou ku škodlivým následkom na strane žalobcu. Svedčí o tom obsah spisu, listinné dôkazy predložené žalobcom týkajúce sa týchto dvoch konkrétnych námietok i výpovede svedkov. Je pochopiteľné, že v procese viacerých daňových kontrol doliehajúcich na žalobcu je ťažké vyabstrahovať tú rozhodujúcu príčinu, vedúcu ku škodlivému následku, avšak žalobcovi, pri rešpektovaní rozumnej miery pochybností sa podarilo preukázať, že práve namietané nekonanie orgánov daňovej kontroly bolo pre vznik škody zásadné a určujúce.
39. Žalovaný namietal odvolaním tiež výšku priznanej nemajetkovej ujmy a túto rozporoval aj žalobca, domáhajúci sa jej prisúdenia v žalovanej sume 66.000 €.
40. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v ustanovení § 17 ods. 2 (nie 1) v znení účinnom do 31.12.2008 priznal poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napríklad formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a podobne. Vznik zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia, či nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného a môže tak predstavovať rôzne negatívne zásahy do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne nestanovoval žiadne kritériá a tým ponechával na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady. Aby však úvahy súdu o výške nemajetkovej ujmy neboli ponechané na ľubovôľu súdu, musia byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia
vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Až zmena právnej úpravy zákonom č. 517/2008 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2009 vymedzila demonštratívnym výpočtom v ust. § 17 ods. 3 okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť a v ust. § 17 ods. 4 dokonca stanovila spodnú hranicu výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody, o treste, ochrannom opatrení a o väzbe.
41. Absencia výslovnej právnej úpravy do 31.12.2008 neznamenala, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy možno dovodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby. Nečinnosť orgánu verejnej moci, či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania, či nevydania potrebného rozhodnutia možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú, alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu v konaní hodnoverne preukázal. Pri posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla. keďže ujma vzniknutá v ne/ sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným, či správnym - daňovým a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre účastníka konania, a to o aké práva, či právom chránené záujmy v tomto konaní išlo, s prihliadnutím aj na osobné pomery žalobcu, či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu; zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní spoľahlivo doložiť.
42. Súd prvej inštancie, po doplnení dokazovania o nemajetkovej ujme žalobcu rozhodol podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s vyššie uvedenými kritériami, keď žalobca v konaní dostatočne spoľahlivo preukázal dôvodnosť priznanej peňažnej náhrady, preukážuc i rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu vznikli v súvislosti s nesprávnym úradným postupom.
43. Relevantná právna úprava prenecháva na súde, aby v každom jednotlivom prípade a s prihliadnutím k jeho okolnostiam buď len konštatoval porušenie práva, alebo navyše priznal aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (vo výške primeranej danému prípadu). V prejednávanej veci náhrada nemateriálnej ujmy by mala slúžiť ku kompenzácii stavu neistoty, do ktorého bol žalobca uvedený v dôsledku dlhodobého nerozhodovania o jeho námietkach a v ktorom bol udržovaný napriek snahe domôcť sa rozhodnutia o nich, a to aj dlho po uplynutí príslušných lehôt. Svedkovia vypočutí v konaní (U. P., U.. T. H. P., N. A., F. E. Y. U.. Š. M.) vypovedali aj o pretrvávajúcich psychických a zdravotných problémoch žalobcu, o jeho nervozite vyvolanej zdĺhavo riešenou daňovou kontrolou, v ktorej nevedel dosiahnuť uspokojivé rozhodnutie o podaných námietkach. Tieto následky neprimerane dlhého obdobia rezignácie kompetentných orgánov na rozhodnutie nemožno podriadiť pod stav „bežnej“ neistoty ohľadne výsledku daňovej kontroly. Je zrejmé, že zodpovednosť štátu za nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom môže byť vyvodená len vtedy, ak preukázateľne medzi uvedeným nesprávnym úradným postupom a neobvykle intenzívne prežívanými negatívnymi pocitmi a ťažkosťami poškodeného je daný vzťah príčiny a následku, pričom nesprávny úradný postup nemusí byť jedinou, musí však byť podstatnou príčinou daného následku. Zisteniu týchto skutočností, hlavne však preukázaniu predmetnej príčinnej súvislosti musí súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov venovať zvýšenú pozornosť. Prvoinštančný súd podľa názoru odvolacieho súdu výšku priznanej nemajetkovej ujmy určil voľnou úvahou, avšak túto vyčerpávajúco odôvodnil a nešlo tak o úvahu svojvoľnú. Priznaná výška nemajetkovej ujmy, vzhľadom na okolnosti prípadu je v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Samotné konštatovanie porušenia práva by ani podľa odvolacieho súdu nebolo postačujúce predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi, vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti. Priznaná výška odškodnenia (3.500 €) sa javí ako postačujúca, a preto ani odvolacie námietky žalobcu neodôvodňujú jej navýšenie. Neboli produkované dôkazy, podľa
ktorých by si stav žalobcu vyžadoval obzvlášť razantnú zdravotnú intervenciu a aby škodlivý zásah mal extrémne nepriaznivý dopad na jeho rodinný, pracovný a spoločenský život.
44. Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 3.500 € a o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.
45. Žalobca podal odvolanie i proti výroku rozsudku o trovách konania, kde súd prvej inštancie priznal žalovanému náhradu trov konania vo výške 90% z celkových trov, berúc podľa § 255 ods. 2 CSP do úvahy pomer úspechu oboch strán v konaní. V tejto časti jeho odvolanie možno pokladať za dôvodné.
46. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
47. Zásadu úspechu, určujúcu pre uplatnenie uvedeného ustanovenia je potrebné uplatniť aj v konaní, v ktorom výška plnenia závisela od úvahy súdu. V takom prípade však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Žalobcu v takom prípade nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sudcovskej úvahy. Žalobcovi preto patrí právo na plnú náhradu trov konania, avšak len z prisúdenej sumy, čo zodpovedá zásade spravodlivosti vyvažujúcej záujmy oboch sporových strán.
48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).