Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/339/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcu LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 4093/9, 811 02 Bratislava, IČO:00420166, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Dagmar Kubovičovou, so sídlom Nám. Biely kríž 3, 830 03 Bratislava, proti žalovanému G. L. HOTELY, a. s., so sídlom Námestie SNP 64/2, 960 01 Zvolen, IČO: 36 031 241, právne zastúpenému Advokátska kancelária UHAĽ s. r. o., so sídlom Štefana Moyzesa 9877/43, 960 01 Zvolen, IČO: 47 236 655, o zaplatenie 3.848,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/128/2016-167 zo dňa 06. apríla 2017 takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 06. apríla 2017 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.848,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.848,- eur od 27.05.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok). Rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (druhý výrok). Z dôvodov rozsudku vyplýva, že predmetom konania začatého dňa 30.05.2016 bolo zaplatenie 3.848,- eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne z tejto sumy od 27.05. 2016 do zaplatenia a náhradou trov konania z titulu bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny obvyklej za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do práv autora v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) zák. č. 618/2003 Z. z. (ďalej aj „autorský zákon“), ktoré uplatňoval žalobca ako organizácia kolektívnej správy na základe Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 udeleného 11.05.2010 Ministerstvom kultúry SR pod č. MK-663/2010-70/6165 na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno- dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalobca uviedol v žalobe, že vykonáva kolektívnu správu na použitie diel ním zastúpeným autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Z webovej stránky žalovaného vyplýva, že ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia Poľana Business Hotel vo Zvolene v štandarde hotel *** v roku 2015 prostredníctvom 74 zvukovo-obrazových zariadení používal prostredníctvom tzv. verejného prenosu vysielania predmety ochrany spravované žalobcom. Žalovaný ako člen Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky (ďalej len „ZHR SR“) splnomocnil tento subjekt svojím zastupovaním vo veci usporiadania svojich práv a povinností vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich autorsko- právnu ochranu. Medzi žalobcom a ZHR SR v roku 2015 neúspešne prebehli rokovania o podmienkach

hromadnej licenčnej zmluvy. Žalobca má v zmysle § 81 ods. 1 písm. i) autorského zákona povinnosť domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva. Jeho sumu vyčíslil na 3.848,- eur podľa svojho Sadzobníka licenčných odmien (ďalej aj „sadzobník“) , ktorý určuje licenčnú odmenu v hoteli *** za zvukovo-obrazové zariadenie 26,- eur/rok, čo pri 74 izbách predstavuje ročnú obvyklú licenčnú odmenu 1.924,- eur. Na dobrovoľné vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaného vyzýval v roku 2015. Žalovaný spochybnil aktívnu legitimáciu žalobcu tvrdiac, že je oprávnený konať a uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech (na účet) tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje. Svoje oprávnenie používať predmety ochrany, ktorých nositeľmi práv sú subjekty, ktoré žalobca zastupuje pri výkone správy aj to, že túto správu vykonáva práve ku konkrétnym predmetom ochrany musí žalobca preukázať. Už ZHR SR od neho žiadalo predloženie zoznamu ním zastúpených nositeľov práv aj zoznamu predmetov ochrany, čo žalobca odmietol. Žalovaný má uzatvorené licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy SOZA a SLOVGRAM, zastrešujúcimi všetkých výkonných umelcov a autorov pôsobiacich na Slovensku, ktorým riadne platí podstatne nižšie poplatky. Za nesprávnu označil informáciu o 74 ks zvukovo-obrazových zariadení nachádzajúcich sa v izbách jeho ubytovacieho zariadenia. Poprel, že na preukázanie verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia postačuje preukázanie existencie a prítomnosti televízneho prijímača v ubytovacom zariadení. Žalobca musí preukázať spôsobilosť televíznych prijímačov sprostredkovať signál, prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie aj to, že tento signál reálne prijímal a sprostredkovával svojim zákazníkom a do programovej štruktúry šírenia vysielania boli zaradené aj diela, ku ktorým vykonával správu žalobca. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že sadzobník vychádza z kritérií stanovených pre licenčné odmeny v § 45 autorského zákona a z medzinárodných štandardov uplatňovaných pre licenčné odmeny zahraničnými partnermi, ktorých diela žalovaný vo veľkej miere použije a žalobca spravuje. K námietke vecnej legitimácie uviedol, že ak podľa § 84 ods. 1 autorského zákona používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany. Ustanovenie § 40 ods. 4 autorského zákona, ktoré žalovaný nesprávne interpretuje, platí pre prípad individuálnych, nie hromadných a kolektívnych licenčných zmlúv. § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1 autorského zákona nevyžadujú špecifikáciu konkrétnych diel, ale hovoria o možnosti udeliť hromadnou alebo kolektívnou licenčnou zmluvou uzatváranou v zákonnej predpísanej písomnej forme súhlas na použitie všetkých diel, ktoré spravuje daná organizácia kolektívnej správy práv. Z dôvodov faktickej nemožnosti udeľovania licencií na konkrétne špecifikované diela pri ich masovom použití sú v právnej úprave zavedené inštitúty kolektívnej správy práv, hromadných a kolektívnych zmlúv aj inštitút plnenia povinností používateľov priamo organizácii kolektívnej správy podľa § 84 autorského zákona. Zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje, zverejňuje žalovaný na svojej webovej stránke. V súlade s platnými právnymi predpismi vykonáva rozúčtovanie prijatých odmien jednotlivým autorom a nositeľom práv za každé jednotlivé použitie diela. Ide o tisícky predmetov ochrany. K tvrdeniu žalovaného, že nepostačuje preukázanie prítomnosti televízneho prijímača v ubytovacom zariadení poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 07.12.2006 vo veci Sociedat General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Raffael Hoteles SA, sp. zn. C-306/05 (ďalej len „rozsudok SD“), v ktorom ako odpoveď na prejudiciálne otázky (bod 29 rozsudku) je uvedené, že „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 20001/29/ ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice“. V rozsudku zo dňa 12.03.2012 vo veci Pchonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku, sp. zn. C-162/10 Súdny dvor EÚ v rámci prejudiciálnej otázky uviedol: „Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos...“. Ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovo-obrazové zariadenia vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. Ak chcel žalovaný realizovať verejný prenos prostredníctvom zvukovo- obrazových a zvukových zariadení v roku 2015, jeho povinnosťou bolo mať uzatvorené licenčné zmluvy so všetkými autormi, ktorých diela sú súčasťou televízneho alebo rozhlasového vysielania, čo je nereálne, alebo mať uzatvorené hromadné licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy. Žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým,

hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. SOZA, Slovenský ochranný zväz autorský vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam, SLOVGRAM, nezávislá spoločnosť výkonných umelcov, výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov vykonáva kolektívnu správu majetkových práv výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovo-obrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. K duplicite kolektívne spravovaných práv medzi jednotlivými organizáciami kolektívnej správy v SR nedochádza, čo potvrdilo a dôsledne objasnilo aj Ministerstvo kultúry SR ako vydavateľ oprávnení pre výkon činností organizácie kolektívnej správy, čo uvádza i vo svojom stanovisku zo dňa 20.05.2015. Pri výške bezdôvodného obohatenia žalobca vychádzal z informácií o počte izieb vybavených televízorom zverejnenej žalovaným na jeho webovej stránke deklarujúcej satelitný príjem. Sadzobník žalobcu zohľadňuje veľmi široký rozsah ním zastupovaných autorov a nositeľov práv, výrazne vyšší v porovnaní s ostatnými organizáciami kolektívnej správy. Zastupuje nielen slovenských autorov, ale na základe recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy alebo na základe osobitných poverení aj zahraničných autorov z celého sveta. V roku 2015 uzatvoril hromadné licenčné zmluvy s 218 subjektmi za odmenu podľa svojho sadzobníka. V čase neoprávneného zásahu bolo teda obvyklé, že pri obdobných zmluvných podmienkach poskytoval licencie podľa svojho sadzobníka. Poukázal na uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 101/2011. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zdôraznil povinnosť žalobcu preukazovať dôvodnosť aj výšku uplatňovaného nároku. Žalobcom predložené zoznamy autorov SR, ktorých má zastupovať, nie sú podľa žalovaného relevantným dôkazom. Na zozname chýba označenie listiny, koho sa týka, dátum jej vyhotovenia a ďalšie identifikačné údaje. Uviedol aj, že výsledkom rekonštrukcie ubytovacieho zariadenia bolo zníženie ubytovacej kapacity. Údaje o počte televízorov získané žalobcom z webovej stránky nie sú správne. Požadovaná výška odmeny je privysoká a v rozpore s dobrými mravmi. Organizácii kolektívnej správy SOZA žalovaný platí sumu so 40% zľavou z jej sadzobníka a organizácii kolektívnej správy SLOVGRAM sumu 305,60 eur. Odmena musí byť dojednaná spravodlivo a primerane. Žalovanému nebolo plnené bez právneho dôvodu ani z neplatného právneho úkonu alebo právneho úkonu, ktorý odpadol. On z retransmisie nemá žiaden majetkový prospech, nie je preto možné, aby sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a už vôbec nie, aby akýmkoľvek spôsobom zasiahol do práv autorov. Žalobu považuje za predčasnú, nakoľko organizácia kolektívnej správy má možnosť v prípade problémov s uzatváraním licenčných zmlúv obrátiť sa na súd a žiadať určenie obsahu dohody, resp. licenčnej zmluvy. Žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného poukazom na to, že v roku 2015 ZHR SR zaslal svojim členom informáciu o tom, že pripravuje žalobu o určení obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy. Požiadavka na predloženie zoznamov autorov a nositeľov práv aj na predloženie tisícok zmlúv o zastupovaní nositeľov práv je v rozpore s princípom kolektívnej správy. Povinnosťou žalovaného bolo požiadať žalobcu o licenciu a uviesť počty technických zariadení. V zmluve uzatvorenej so SLOVGRAM žalovaný uvádza 80 zvukovo-obrazových zariadení vo svojom ubytovacom zariadení; jej uzatvorením získal žalovaný súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovo-obrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov. Uzatvorením zmluvy so SOZA žalovaný získal súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam na použitie uvedených typov predmetov ochrany formou verejného prenosu. Súčasťou každého verejného prenosu v roku 2015 nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, ku ktorým žalovaný od žalobcu ako od jedinej organizácie kolektívnej správy SR oprávnenej vykonávať správu majetkových práv k uvedeným dielam súhlas nezískal. Pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce, keď organizácia kolektívnej správy preukáže aspoň druhovo akých nositeľov práv zastupuje, a že dochádza alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo k produkcii diel autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy. Žalobca pripojil vzorku zmlúv o zastupovaní nositeľov práv a štatistiku použitia predmetov ochrany na vybraných slovenských televíznych staniciach v roku 2015 na CD nosiči, ktorá v tlačenej forme predstavuje 2023 strán. Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období boli skutočne poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získali licenciu. Ako iní držitelia absolútnych práv aj autori majú právo sa rozhodnúť za akých podmienok a za akú odmenu umožnia používať ich diela. Na druhej strane má používateľ v prípade záujmu možnosť používať diela jednotlivých autorov a nositeľov práv, ktoré sú súčasťou verejného prenosu iba so súhlasom tej organizácie kolektívnej správy, ktorej štát pre daný okruh nositeľov práv poskytol zákonné oprávnenie a nemá možnosť výberu.

Súd prvej inštancie s poukazom na § 190 ods. 1 zák. č. 185/2015 Z. z. v konaní postupoval podľa zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve účinného do 31.12.2015, ktorého ustanovenia sa aplikujú aj na práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z právnych vzťahov vzniknutých pred 01.01.2016. Po citácii § 18 ods. 2, § 5 ods. 14, § 48 ods. 1, § 49 ods. 1, 2, § 56 ods. 1 písm. g), § 78 ods. 1, 2, 5, § 79 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. h), i), ods. 3 autorského zákona konštatoval, že žalobca je na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky na výkon kolektívnej správy práv č. k. MK-663/2010-70/6165 zo dňa 11.05.2010 oprávnený na povinnú aj na dobrovoľnú kolektívnu správu práv podľa § 78 ods. 3; oprávnenie je vydané na dobu neurčitú. Predmetom činnosti žalobcu je spravovanie práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalobca je podľa Oprávnenia na výkon kolektívnej správy Ministerstva kultúry SR zo dňa 11.05.2010 č. k. MK-664/2010-70/6165 oprávnený na dobrovoľnú kolektívnu správu podľa § 79 ods. 1 autorského zákona v odboroch uvedených v tomto oprávnení, okrem iných podľa písm. b/ na verejný prenos literárneho, dramatického, hudobno-dramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia predvedením akýmikoľvek technickými prostriedkami, nezahŕňa vysielanie, káblovú retransmisiu a sprístupňovanie verejnosti, písm. c/ vysielanie literárneho, dramatického, hudobno-dramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia vrátane vysielania pomocou satelitu a podľa písm. j/ na retransmisiu literárneho, dramatického, hudobno-dramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia: nezahŕňa káblovú retransmisiu literárneho, dramatického, hudobno-dramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia. Žalobca tak preukázal aktívnu legitimáciu na podanie žaloby priamo zo zákona, a to podľa § 81 ods. 1 písm. i/ autorského zákona. Z časti II., bodu B, ods. 2, 2.1. písm. a) žalobcovho Sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobno-dramatických, choreografických a audiovizuálnych diel účinného od 01.01.2015 vyplýva základná ročná sadzba licenčnej odmeny za použitie diel ďalším verejným prenosom vysielania (retransmisia) prostredníctvom technických zariadení pre izby hotel *** (zvukovo- obrazové zariadenie) 26,- eur. Z internetovej stránky žalovaného www.hotelpolana.sk/ubytovanie.xhtml okresný súd zistil, že žalovaný prezentuje Hotel Poľana zaradený do kategórie *** tak, že po roku 1991 prešiel postupnou rekonštrukciou celej ubytovacej časti so zriadením 64 izieb a 10 luxusných apartmánov, vybavených farebnými TV so satelitným príjmom. Žalovaný uvedené deklaroval na svojej internetovej stránke i v roku 2015. Zo stanoviska Ministerstva kultúry SR č. 2080/2015-110/7 zo dňa 20.05.2015 adresovaného Združeniu hotelov a reštaurácii SR vyplynulo, že vzhľadom na vydané oprávnenie pre rovnaký predmet ochrany napriek tomu, že dve organizácie kolektívnej správy spravujú práva k rovnakému predmetu ochrany, nedochádza k duplicite v platbách autorských odmien. „Zákonom nie je vylúčené, aby niekoľko organizácií kolektívnej správy spravovalo práva k rovnakým predmetom ochrany, rozdiel však spočíva v spôsobe použitia predmetu ochrany alebo v zozname zastupovaných nositeľov práv. V praxi teda nemôže dôjsť k prípadu, že by používateľ platil „dvakrát za to isté“. Jeden nositeľ práv nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastupovaný viacerými organizáciami kolektívnej správy“. V stanovisku je tiež uvedené: „Vo vzťahu k uplatňovaniu rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-306/05 SGAE proti Rafael Hotels, SA, je potrebné konštatovať, že v danom rozsudku súd judikoval, že „samotné poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos. Ak teda hotelové zariadenie umiestnením televíznych prijímačov v izbách umožňuje ubytovaným klientom prístup k chránenému obsahu, uskutočňuje tým verejný prenos. Nie je teda zrejmé, akým spôsobom by mal byť daný rozsudok zohľadňovaný v sadzobníkoch organizácií kolektívnej správy“. Zo záveru tohto stanoviska ďalej vyplýva, že ak nedôjde k dohode zmluvných strán o obsahu licenčnej zmluvy, v zmysle § 82 autorského zákona sú zmluvné strany oprávnené obrátiť sa so žiadosťou o určenie obsahu licenčnej zmluvy na súd. Žalobca dňa 16.01.2017písomne prehlásil a potvrdil, že zoznamy autorov a iných nositeľov práv a zoznamy zahraničných organizácií, s ktorými má uzatvorené recipročné zmluvy, ktoré založil do súdneho spisu sú pravdivé, v roku 2015 boli aktuálne a LITA má s uvedenými subjektami uzatvorené zmluvy a poverenia, na základe ktorých je oprávnená vykonávať majetkové práva autorov a nositeľov práv aj v rozsahu domáhania sa vydania bezdôvodného obohatenia. Príkladom žalobca predložil 13 zmlúv o zastupovaní slovenských nositeľov práv a jednu z recipročných zmlúv so zahraničným partnerom na CD nosiči. Zo zoznamu hromadných licenčných zmlúv, ktoré žalobca predložil na CD nosiči mal okresný súd

preukázané, že za rok 2015 218 subjektov uzavrelo so žalobcom hromadné licenčné zmluvy podľa jeho sadzobníka. Pasívna legitimácia žalovaného ani skutočnosť, že v roku 2015 nemal so žalobcom uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorá by ho oprávňovala k použitiu diel, ku ktorým žalobca vykonáva kolektívnu správu práv, sporné neboli. Z § 84 ods. 1 autorského zákona vyplýva, že ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany. Ak používateľ chce používať predmety ochrany a ak je pre daný spôsob ich použitia udelené oprávnenie na kolektívny výkon správy, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti priamo oprávnenej organizácii kolektívnej správy, pokiaľ nepreukáže, že konkrétny nositeľ práv kolektívnu správu vylúčil, čo v konaní nebolo zistené. Hromadné licenčné zmluvy sa podľa konštatovania okresného súdu uzatvárajú na konkrétny spôsob, alebo spôsob použitia diela a na všetky alebo niektoré diela hromadne špecifikované, ku ktorým daná organizácia kolektívnej správy vykonáva správu ako vyplýva z § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1 autorského zákona. Účelom kolektívnej správy je najmä efektívny výkon (uplatňovanie) majetkových práv autorov a nositeľov práv súvisiacich s autorským právom, umožnenie uvádzania predmetov ochrany na verejnosti, ale tiež uplatňovanie ochrany týchto práv. Predmetom kolektívnej správy (dobrovoľnej) môže byť akékoľvek majetkové právo, pri ktorom je iný ako kolektívny výkon práv neúčelný. Možno potom žalobcovi prisvedčiť, že v zmysle právnej úpravy a jej princípov nie je potrebné ani žiaduce a reálne možné, aby sa pred uzatváraním hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy pre daný prípad použitia diel jednotlivo preukazoval presný počet spravovaných predmetov ochrany, ako aj presný rozsah zastupovaných autorov ako tvrdil žalovaný. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že v roku 2015 u žalovaného dochádzalo k použitiu predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu žalobca. Žalovaný v ním prevádzkovanom zariadení používal v roku 2015 predmety ochrany spravované žalobcom prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení - 74 zvukovo-obrazových zariadení v izbách tohto ubytovacieho zariadenia. Súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne museli byť aj diela literárne, dramatické, hudobno- dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkové umenia. Žalovaný pred začatím používania nezískal súhlas ani jediného z autorov týchto diel, pričom nakladal s dielami týchto autorov a ich nositeľov zastúpených žalobcom formou verejného prenosu diel. Tým žalobca preukázal zásah do majetkových práv autorov, ktorých ako organizácia kolektívnej správy zastupuje pri ochrane ich okrem iného i majetkových práv. Licenčnú zmluvu na použitie diel formou ďalšieho verejného prenosu za dané obdobie uzatvorenú s ďalšou organizáciou kolektívnej správy SOZA žalovaný v konaní síce nepredložil, ale nenamietal, že ju uzatvoril a deklaroval, že uvedená spoločnosť mu poskytla zľavu z odmeny pre autorov vo výške 40 %. Uzavretím zmluvy so SOZA žalovaný získal súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam k ich použitiu uvedených formou verejného prenosu; nezískal súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, ktorých autorov „zastrešuje“ žalobca. Jeden nositeľ práv nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastupovaný viacerými organizáciami kolektívnej správy. K námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatku verejného prenosu súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého ak prevádzkovateľ hotela poskytuje svojim hosťom na izbách aj televízne prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom uskutočňujúcim verejný prenos a ak neuzavrie s príslušnou organizáciou kolektívnej správy licenčnú zmluvu pre jednotlivé predmety ochrany, dopúšťa sa konania, ktoré je v rozpore s autorským zákonom. Žalovaný v konaní nepreukázal, že mal na použitie autorských diel za žalované obdobie súhlas autorov alebo žalobcu. Na vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 56 autorského zákona postačuje preukázanie, že sa do autorského práva zasiahlo neoprávneným spôsobom. Žalovaný v rozhodujúcom období vo svojom ubytovacom zariadení bez uzavretia platnej licenčnej zmluvy uskutočňoval ďalší verejný prenos, preto sa na úkor autorov bezdôvodne obohatil. Výška bezdôvodného obohatenia je daná ako dvojnásobok obvyklej odmeny. Pri výklade pojmu obvyklá odmena je potrebné vychádzať zo sadzobníka žalobcu. Aj podľa judikatúry NS ČR možno sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej autorskej odmeny (rozsudky sp. zn. 30Cdo/1759/2011 z 21.12.2012 alebo 30Cdo/2715/2015 z 27.01.2016). Žalovaný možnosť uzatvoriť so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu s navrhovanou zľavou 40% nevyužil. Obvyklá odmena je taká, za akú boli v rozhodnom období skutočne poskytované licencie

iným používateľom a za akú používatelia licenciu získali. Žalobca preukázal, že v rozhodnom období uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv za odmenu dohodnutú podľa jeho sadzobníka, čo ju robí odmenou obvyklou, keďže v tomto období iná organizácia kolektívnej správy zastrešujúca daných autorov v daných predmetoch ochrany na území SR nepôsobila. Aj v zmysle uznesenia ÚS SR sp. zn. II.ÚS/101/2011 sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu obvykle poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Právna úprava § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona je špeciálnou k všeobecnej právnej úprave bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku. Úrok z omeškania priznal súd prvej inštancie vychádzajúc zo základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania 0%, zvýšenej o 5 percentuálnych bodov, a to z prisúdenej sumy od 27. 05. 2016. Žalobca preukázal, že vyzýval žalovaného na vydanie bezdôvodného platenia už výzvou zo 07. 10. 2015. Rozhodnutie o trovách konania zdôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Vo veci mal plný úspech žalobca, preto má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.

2. Proti celému rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) s návrhom, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Inú vadu konania odvolateľ videl v tom, že sa okresný súd nevysporiadal s prostriedkami jeho procesnej obrany a nezdôvodnil, prečo žalovaným predkladané dôkazy a tvrdenia považoval za nedostatočné a nesprávne, takže rozhodnutie je pre nedostatočné odôvodnenie nepreskúmateľné. Uviedol ďalej, že hoci okresný súd vykonal všetky navrhované dôkazy, jeho rozhodnutie nezohľadňuje výsledky dokazovania, pretože dôkazy neboli hodnotené v ich vzájomnej súvislosti. Nesprávnosť právneho posúdenia veci videl odvolateľ v tom, že okresný súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so spornou otázkou obvyklej odmeny. Sadzobník odmien žalobcu nepodlieha schvaľovaniu žiadneho štátneho orgánu, je v režime súkromného práva, nie je záväzný pre žalovaného, pre súd, alebo pre tretie osoby. Odmena žalobcu nie je obvyklou v porovnaní s odmenou účtovanou organizáciou kolektívnej správy SOZA alebo SLOVGRAM a je najvyššia spomedzi všetkých organizácií kolektívnej správy pôsobiacich na Slovensku. Žalobca síce uzavrel v rozhodnom období 218 hromadných licenčných zmlúv, avšak členov ZHR SR je 20.000, čo znamená, že neuzavrel ani len polovicu zo zmlúv, ktoré mal mať uzavreté. Sadzobníku žalobcu nemožno pripisovať záväznosť administratívneho aktu, pre žalovaného by mal byť záväzný len v prípade, ak by ho podpísal a odsúhlasil. Obvyklá odmena by sa mala posudzovať podľa kritérií obvyklosti v súkromnom práve - obvyklá odmena je odmena, ktorú ostatné organizácie kolektívnej správy účtujú v danom mieste a čase za diela, ktoré sú predmetom ich ochrany. Vierohodnosť tohto dokumentu nie je založená na jeho nezávislosti od vôle žalobcu. Pri pojme obvyklý poukázal na § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka alebo rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/57/2005 zo dňa 01.07.2010 týkajúce sa úrokov pri pôžičke. Namietol, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného z pojednávania zo 07.03.2017, na ktorom poukázal na právnu úpravu inštitútu bezdôvodného obohatenia čo do definície pojmu v § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom v zmysle uznesenia NS SR sp. zn. 2Cdo/92/2010 z 19.01.2012 samostatný právny vzťah bezdôvodného obohatenia vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu, pričom musia byť splnené určité predpoklady, ktoré podľa odvolateľa žalobca nepreukázal. Autorský zákon obsahujúci špeciálnu právnu úpravu bezdôvodného obohatenia neumožňuje výklad zákona, ktorým budú princípy inštitútu bezdôvodného obohatenia popreté. Autorský zákon duplikuje iba výšku bezdôvodného obohatenia, nerieši predpoklady jeho vzniku. Okresný súd sa s argumentáciou žalovaného nevysporiadal a nezdôvodnil, prečo žalobcu nezaviazal na preukázanie predpokladov bezdôvodného obohatenia.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že obvyklou odmenou môže byť len taká, za akú v rozhodnom období boli skutočne poskytované licencie na také isté predmety ochrany iným používateľom a za akú používatelia licenciu získavali. V roku 2015 používatelia získavali súhlas na použitie diel literárnych, dramatických, hudobno-dramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických, architektonických diel, diel výtvarného umenia a diel úžitkového umenia verejným prenosom za licenčnú odmenu podľa sadzobníka účinného od 01.01.2015. Žalovaný do spisu nezaložil analýzu ani vyjadrenie spoločnosti KPBMG ČR, s. r. o., na ktoré poukazuje a nenavrhol v tomto smere

vykonať dokazovania. Z rozsudkov predložených žalobcom v konaní vyplýva, že súdmi táto analýza nebola akceptovaná ako relevantná. Zopakoval poukaz na § 82 ods. 1 autorského zákona, ktorý pre vyváženie postavenia používateľa nesúhlasiaceho s podmienkami príslušnej organizácie kolektívnej správy, ktorý chce legálne používať predmety ochrany ňou spravované, dáva zákonnú možnosť používateľovi podať žalobu o určenie obsahu licenčnej zmluvy. Používateľ by sa mohol snažiť získať súhlasy aj priamo od všetkých jednotlivých nositeľov práv, avšak v prípade „nedohody“ by nemal možnosť donútiť nositeľa práv, aby mu poskytol licenciu za iných podmienok, než na akých nositeľ práv trvá. Túto možnosť má používateľ len voči organizácii kolektívnej správy. Zdôraznil, že žalobca mal v zastúpení ZHR SR možnosť získať licenciu na dané použitie žalobcom spravovaných predmetov ochrany so 40% zľavou, ktorú odmietol. Súd prvej inštancie správne ustálil výšku bezdôvodného obohatenia, keď za obvyklú licenčnú odmenu považoval odmenu, za akú boli skutočne v roku 2015 poskytované licencie v danom predmete ochrany; svoje rozhodnutie jednoznačne a dostatočne odôvodnil. Žalovaný interpretuje nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia ako súčet dielčích nárokov jednotlivých nositeľov práv trvajúc na preukázaní použitia konkrétnych predmetov ochrany. V prípade ďalšieho verejného prenosu ako hromadného používania predmetov ochrany sa licenčná odmena stanovuje paušálnou sumou. Iný spôsob jej určenia nie je možný. Najmä s ohľadom na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a nositeľov práv ide o postup, ktorý je ako jediný možný celosvetovo používaný a akceptovaný. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ C-367/2015 z 27.01.2017 sa má článok 13 smernice č. 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ porušených práv duševného vlastníctva požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy. Opätovne poukázal na smernicu č. 2001/29/ES z 22.05.2001 a zdôraznil, že autorom je podľa medzinárodného práva a práva EÚ poskytovaná vyššia právna ochrana. Autori a nositelia práv objektívne nemajú možnosť riadnej kontroly nakladania s ich vlastníctvom. Pre to, aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do ich vlastníctva sú potrebné preventívne opatrenia a postupy a ich sankcionovanie odradzujúcim spôsobom. Zo strany žalovaného dochádzalo a dochádza k vedomému zásahu do výhradných autorských práv autorov a nositeľov zastupovaných žalobcom. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

4. Odvolateľ v replike uviedol, že verejný prenos nie je sprostredkovaný na všetkých technických zariadeniach počas celého roka konštantne, keďže hotel nedisponuje 100% obsadenosťou. Argumentácia žalobcu týkajúca sa obvyklej odmeny je podľa odvolateľa nedostatočná. Zopakoval, že žalobca nepreukázal, v mene ktorých autorov vykonáva kolektívnu správu a či disponuje zmluvami uzavretými s týmito autormi. Žalobca potvrdil, že nie je schopný svoj nárok preukázať, preto nie je možné, aby bol v spore úspešný. Žalovaný nezískal majetkový prospech na úkor žalobcu, nakoľko za používanie technických zariadení si neúčtuje žiadne poplatky a predmetom jeho podnikania nie je získavanie akéhokoľvek majetkového prospechu na základe, prípadne prostredníctvom verejného prenosu. Ochrana duševného vlastníctva nemôže byť nadradená iným právam natoľko, že porušuje práva iných subjektov. Žalovaný má právo podnikať a právo vlastniť majetok, chránené Ústavou SR. Jeho vlastnícke právo k technickým zariadeniam nachádzajúcim sa v hotelových izbách nesmie byť bezbreho zneužívané za účelom ochrany práv bližšie nešpecifikovaných autorov. Tým, že organizácia kolektívnej správy bude požadovať od podnikateľských subjektov odmeny, ktoré sú privysoké, len za to, že ten-ktorý podnikateľský subjekt vlastní technické zariadenie, pričom nebude zohľadnená obsadenosť, využitie a funkčnosť technického zariadenia a vôbec skutočnosť, či bol verejný prenos uskutočnený, ide o neprimeraný zásah do práv podnikateľského subjektu. Predmetom podnikania žalovaného je poskytovanie hotelových a stravovacích služieb, nie sprostredkovanie verejného prenosu, prípadne iného umeleckého zážitku.

5. Občianske súdne konanie bolo začaté za účinnosti procesného kódexu, ktorým bol Občiansky súdny poriadok účinný do 30.06.2016. Od 01.07.2016 sú súdy povinné aplikovať Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) v zmysle prechodného ustanovenia § 470 ods. 1.

6. Na základe odvolania podaného včas stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359, § 362 krajský súd ako súd odvolací (§ 34 vec prejednal v medziach odvolania

žalovaného (§ 380 ods. 1 , v rozsahu určenom ustanovením § 379 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario za použitia § 177 ods. 2 písm. c) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok okresného súdu s poukazom na § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 , so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie prejednávanej veci a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s tvrdeniami žalovaného v odvolaní odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.

7. Odvolateľ podal odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP.

8. Odvolací dôvod podľa § 365 písm. b) (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane sporu realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu. Konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

9. Za inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) odvolateľ označil nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Odvolací súd pripomína, že inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) je procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. pochybenie pri vykonávaní dôkazov, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím). Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.

10. Medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania patrí právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čo vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky napr. aj v náleze III. ÚS 119/03. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03 ). Rozhodnutie súdu (až na výnimky stanovené zákonom - viď napr. § 279 musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. V súlade s § 220 ods. 2 musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami; jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Súd ale nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných jeho stranami. Odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podáva vysvetlenie podstatných dôvodov, so zreteľom na ktoré bolo rozhodnuté. Jeho odôvodnenie obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd preto dospel k záveru, že skutkové a právne závery okresného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 220 ods. 2 . Skutočnosť, že sa odvolateľ nestotožňuje s právnym názorom okresného súdu nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej arbitrárnosti rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu nejde, pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku, o odvolateľom tvrdenú tzv. inú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) ani o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

11. Nakoľko odvolateľ tvrdil nedostatok odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že sa nevysporiadal s tvrdením žalovaného o nepreukázaní naplnenia predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia vyžadovaných v § 451 Občianskeho zákonníka žalobcom a nezdôvodnil, prečo žalobcu nezaviazal na ich preukázanie, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozsudku napadnutého odvolaním je zrejmý vznik majetkového prospechu na strane žalovaného na úkor autorov, ktorých majetkové práva spravuje žalobca na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky na výkon kolektívnej správy práv č. k. MK-663/2010-70/6165 zo dňa 11.05.2010. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových aj právnych záverov súdu prvej inštancie dopĺňa, že žalovaný v r. 2015 ako používateľ zasiahol prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) bez uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom do majetkových práv autorov literárnych, dramatických, hudobno-dramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia, ktorých zastupuje žalobca (nesporné bolo, že organizácia kolektívnej správy SLOVGRAM, s ktorou mal žalovaný v r. 2015 uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu zastupovala výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovo- obrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov a organizácia kolektívnej správy SOZA, s ktorou mal tiež žalovaný v r. 2015 uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu zastupovala autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam). Nebolo sporné ani to, že odvolateľ v zmysle § 84 ods. 1 autorského zákona nepreukázal, že ten-ktorý nositeľ práv (k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým a dielam úžitkového umenia) výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, preto (keďže bolo v odbore použitia týchto predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80 autorského zákona) bol žalovaný ako používateľ povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany (aj povinnosť získať licenciu) prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany, t. j. žalobcu. Použitie diel z uvádzaných odborov bez súhlasu nositeľov autorských práv k nim predstavuje neoprávnený zásah do práv ich nositeľov (autorov). Tento zásah na strane žalovaného zakladá majetkový prospech a na strane autorov, ktorých práva sú kolektívne spravované žalobcom, právo na jeho vydanie, t. j. na vydanie bezdôvodného obohatenia ako ustanovuje § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona.

12. Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť aj v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods. 1 písm. f) . Odvolateľ síce uviedol, že odvolanie podáva tiež z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. f) CSP, no neoznačil žiadne konkrétne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za nesprávne. Všeobecné tvrdenie, že rozhodnutie okresného súdu nezohľadňuje výsledky dokazovania, pretože dôkazy neboli hodnotené v ich vzájomnej súvislosti, nie je vymedzením odvolacieho dôvodu umožňujúcim odvolací prieskum nesprávnych skutkových zistení (súd v zmysle § 373 ods. 1 poslednej vety na doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva).

13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 222/2009 zo dňa 26. februára 2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2MCdo 4/2009).

14. Nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie podľa odvolateľa spočívla v tom, že sa okresný súd žiadnym spôsobom nevysporiadal s otázkou obvyklej odmeny. Odvolací súd poukazuje na odsek 56 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom podrobným spôsobom, aj s odkazom na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky (ktoré sú vzhľadom na podobnosť právnej úpravy aplikovateľné aj v slovenskom právnom prostredí) a uznesenie Ústavného súdu SR vysvetľuje nielen obsah a pojmové znaky tohto inštitútu vo vzťahu k autorským právam, ktorých kolektívnu správu vykonáva žalobca, ale vyjadruje sa aj k jeho výške. Odvolací súd sa s takýmto zdôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 a zdôrazňuje, že žalovaný napriek neúspešným rokovaniam so žalobcom od r. 2015 nevyužil autorským zákonom (§ 82) danú možnosť požadovať, aby obsah hromadnej licenčnej zmluvy, vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany určil súd.

15. Odvolateľ podal odvolanie voči celému rozsudku okresného súdu. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikoval správne ustanovenia zákona (§ 255 ods. 1 a § 266 ods. 1 , preto jeho rozsudok aj v tejto časti po zistení jeho vecnej správnosti potvrdil (§ 387 .

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vznikol mu proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktoré mu odvolací súd priznal. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 1 .

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 .

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 .

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .