Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Cpr/2/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II sudkyňou JUDr. Dagmar Buchalovou v právnej veci žalobcu: F. A., N. XX, B., zast. Advokátska kancelária JUDr. Henrich Dušek, s.r.o., Staré Grunty 162, Bratislava, proti žalovanému: AUTO - IMPEX, spol. s.r.o., Vlčie hrdlo 68, Bratislava, IČO: 17329477, zast. Advokátska kancelária ECKER - Kán & PARTNERS, s.r.o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, o zaplatenie 3.885,59 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a.

Žalovaný má právo na náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o trovách konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu dňa 23.02.2015 sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia 3.885,59 Eur s príslušenstvom, titulom nevyplatenej odmeny za prácu nadčas.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že odo dňa 01.01.2005 mal so žalovaným uzatvorený pracovný pomer. Tento pracovný pomer sa skončil na základe výpovede žalobcu dňa 31.12.2013. Žalobca vykonával u žalovaného rôzne pracovné pozície od automechanika, manažéra objednávok a od roku 2011 pracoval na pozícii product manažér. Pozícia product manažéra zahŕňala starostlivosť o značky FIAT, NISSAN, IVECO náhradné diely a nebolo možné ju obsiahnuť počas určeného pracovného času. Žalobca zobral túto pracovnú pozíciu s tým, že po mesiaci, dvoch sa rozsiahlosť agendy prehodnotí. Žalobca inicioval niekoľko stretnutí, aby o časovej náročnosti informoval vedúcich zamestnancov. Žalobcov pracovný čas bol dohodnutý na 40 hodní týždenne, so začiatkom pracovnej doby obvykle 7:00 hod. a s koncom pracovnej doby 15:30 hod. Žalobca za obdobie rokov 2011,2012 a 2013 vykonával túto prácu aj po skončení jeho denného pracovného času. Žalovaný mal o uvedenej skutočnosti vedomosť, nikdy mu výkon práce po skončení dennej pracovnej doby nezakázal, nevytýkal, ale toleroval. Po skončení pracovného pomeru žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie nadčasov, avšak žalovaný s výzvou nesúhlasil. Žalobca si v konaní uplatnil mzdu za vykonanú prácu nadčas, ktorú vyčíslil na sumu vo výške 3.885,58 Eur.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a vo svojom vyjadrení odmietol, že by prikázal žalobcovi prácu nadčas ako aj to, že by žalobca vykonával prácu nadčas s jeho súhlasom. Žalobca nijakým spôsobom v žalobe nepreukázal, že by mu bol udelený príkaz na prácu nadčas, takisto nepreukázal vedomosť a súhlas žalovaného s prácou nadčas na strane žalobcu. Žalovaný žalobcovi nikdy prácu nadčas neprikázal, navyše žalobca ho nikdy nepožiadal o súhlas s prácou nadčas. To, že žalobca dobrovoľne zostával mimo určenej pracovnej doby v areáli, nemôže byť na ťarchu žalovaného, keďže žalobca nemal súhlas s

prácou nadčas. Samotné zotrvanie v areáli nie je splnením zákonných podmienok zakladajúcich nároky z titulu nadčas.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie rozhodol Rozsudkom XXCpr/X/XXXX - XXX zo dňa 06.07.2016 tak, že žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

5. V dôsledku odvolania žalobcu však bol predmetný rozsudok súdu prvej inštancie uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.02.2017 XCoPr/X/XXXX - XXX, ako súdu odvolacieho, zrušený a vec bola súdu prvej inštancie vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že žalobca v žalobe a ani v priebehu konania dostatočne svoj nárok nešpecifikoval. Rozsah tvrdenej práce nadčas totiž vyčíslil počtom hodín odpracovaných nadčas v jednotlivých mesiacoch bez toho, aby špecifikoval, konkrétne v ktorých dňoch a v akom rozsahu v každý jednotlivý deň vykonal prácu nadčas. Napríklad za rok 2012 mal žalobca odpracovať vo februári 7, v marci 21, v apríli 18, v máji 32 atď. hodín nadčas. Žaloba je teda neúplná a nie je z nej zrejmé, v ktoré konkrétne dni a v akom rozsahu v každý jednotlivý deň mal žalobca pracovať nadčas. Je potrebné zistiť, či u žalovaného existovala v žalovanom období naliehavá a prechodná zvýšená potreba výkonu práce, pre ktorú žalobca musel s vedomím žalovaného vykonávať prácu nadčas. Ak takáto potreba u žalovaného v žalovanom období neexistovala, prácu žalobcu po skončení pracovnej doby nemožno považovať za prácu nadčas a treba ju vyhodnotiť tak, že žalobca jednoducho nestihol svoje pracovné povinnosti splniť počas pracovnej doby. Ak u žalobcu pôjde o prácu nadčas, žalobca bude musieť preukázať jej rozsah v každom konkrétnom dni. Tu treba uviesť, že samotný žalobca zrejme nemá prehľad o tom, koľko presne nadčasových hodín mal odpracovať, keďže v žalobe uviedol, že v roku 2012 to bolo 446 hodín a v roku 2013 554 hodín, ale vo výpovedi z pracovného pomeru (č. l. 23) uviedol, že v roku 2012 odpracoval 468 a v období od 01.01.2013 do 30.09.2013 507 hodín nadčas. Vo výzve na zaplatenie mzdy za prácu nadčas z 20.12.2013 (č. l. 47) žalobca uviedol, že v roku 2013 odpracoval spolu 636 hodín nadčas. Stanovenie rozsahu nadčasovej práce (ak k nej došlo) preto nemožno založiť iba na tvrdeniach samotného žalobcu, ale žalobca ho bude musieť preukázať.

6. Prvoinštančný súd, viazaný názorom odvolacieho súdu, na základe opätovne vykonaného dokazovania oboznámením sa s listinnými dôkaznými prostriedkami nachádzajúcimi sa v spise dospel k nasledovným skutkovým zisteniam.

7. Pracovnou zmluvou č. XXXX zo dňa 01.01.2005 nastúpil žalobca u žalovaného na pracovnú pozíciu automechanik. Pracovný čas žalobcu bol dohodnutý na 38 ? hod./týždenne. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú. Dohodami zo dňa 01.04.2005 a dňa 01.05.2005 došlo k zmene predmetnej pracovnej zmluvy, kedy žalobca nastúpil na pracovné miesto manažér objednávok, pričom pracovný čas bol stanovený na 40 hod. /týždenne. Na základe dohody zo dňa 02.05.2009 došlo k zmene pracovnej pozície žalobcu, keď nastúpil na pozíciu dielar, pričom Dohodou zo dňa 21.02.2011 žalobca nastúpil na pracovnú pozíciu product manažér.

8. Dňa 31.10.2013 žalobca podal podľa § 62 a § 67 Zákonníka práce výpoveď z pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 01.01.2005 pričom žiadal o vyplatenie mzdy za prácu nadčas, ktorá mu nebola vyplatená za odpracované roky v rozsahu 350 hodín za prácu nadčas za rok 2011, 468 hodín za prácu nadčas za rok 2012 a 507 hodín za prácu nadčas za rok 2013.

9. Žalobca vyzval výzvou zo dňa 20.12.2013 žalovaného na vyplatenie mzdy za prácu nadčas. Žalovaný na túto výzvu reagoval listom zo dňa 30.12.2013, kde uviedol, že žalobcov pracovný čas nie je možné považovať za prácu nadčas, nakoľko nešlo o prácu vykonávanú na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený pracovný čas.

10. Žalobca na podanej žalobe zotrval a uviedol, že pracovnú pozíciu produkt manažér pred ním vykonávali dvaja pracovníci. Žalobca sa po tom, čo prevzal pracovnú pozíciu produkt manažér snažil nadriadenému signalizovať, že náplň práce, ktorá mu vyplýva nie je schopný v pracovnom čase v celom rozsahu zrealizovať, existujú maily o tom, že to oznamoval, že prácu vykonával aj v nadčasoch. Reakcia zamestnávateľa však bola taká, že namiesto preplatenia nad časov obmedzil prístup do evidencie dochádzky. Nakoľko žiadne riešenie zo strany zamestnávateľa neprichádzalo, rozhodol sa zamestnanie u žalovaného ukončiť. Je nepochybné, že u žalovaného vznikala potreba práce nadčas, táto potreba

práce nadčas vyplývala z rozsahu pracovnej náplne tak, že ak práca mala byť hotová a urobená načas, a mali si zamestnanci plniť všetky pracovné povinnosti, vyžadovalo si to ich prítomnosť na pracovisku, resp. mimo pracoviska aj po skončení pracovnej doby. Žalovaný navyše mal vedomosť, že jeho zamestnanci vykonávajú prácu aj po skončení pracovnej doby. Ak aj zamestnávateľ nedal príkaz zamestnancovi na vykonanie práce možno to považovať, že nadčas zobral na vedomie. Súhlas zamestnávateľa možno odvodiť aj z toho, že zamestnávateľ preberal výsledky práce, ktorú zamestnanec vykonával ako prácu nadčas. Ide tak o konkludentný súhlas žalovaného. Príkaz k práci nadčas možno na strane druhej dôvodiť aj z množstva pridelenej práce a určenia najneskoršieho termínu do kedy musí byť táto práca dokončená za podmienky, že sa táto nedá stihnúť v riadnom pracovnom čase zamestnanca. Práca žalobcu tak spĺňa všetky atribúty práce nadčas, bola vykonávaná nad ustanovený týždenný pracovný čas, nad rámec jeho smien a najmä s vedomím zamestnávateľa. Nakoľko práca žalobcu nezniesla odklad na ďalší deň, ide o naliehavosť a sú splnené podmienky pre vznik nároku za práce nadčas. Žiadny právny a ani vnútropodnikový predpis nekvalifikuje charakter prechodnosti. Nikde nie je uvedené ako dlho môže trvať prechodné obdobie, teda či rádovo dni, týždne, mesiace alebo kalendárne roky. Prechodnosť je vždy výsledkom komparácie objektívne určiteľného obdobia zamestnávateľa, kedy prichádzalo k štandardnému objemu výkonu práce zamestnancami a obdobím, kedy s priamym pokynom zamestnávateľa alebo s jeho vedomím prichádzalo k zvýšenej potrebe práce zo strany zamestnancov, a to priamo na pracovisku alebo mimo neho. Prechodné obdobie je doba od vzniku nadpotreby práce do okamihu, kedy zamestnávateľ situáciu nevyriešil, a to buď jej poklesom z dôvodu odpadnutia objednávok alebo inými organizačnými opatreniami. To, že sa v určitom období zvýšila potreba naliehavej práce, by mal riešiť v prvom rade zamestnávateľ. Ten na to bol niekoľkokrát upozornený, ale situáciu nijako neriešil. Objem práce, ktorý mal byť dodržaný v stanovených termínoch bol v rozsahu, ktorý prekračoval ustanovený týždenný pracovný čas. Prácu, ktorú v danom období vykonával žalobca pred tým vykonávali traja zamestnanci. Objem práce žalobca v danom období musel spravovať sám, čo mu neumožňovalo, aby vykonával v ustanovenom týždennom pracovnom čase. Preto túto prácu musel realizovať nad ustanovený týždenný pracovný čas. Žalobca bol jeden z najzodpovednejších zamestnancov. Svoj pracovný čas jednoznačne využíval na plnenie pracovných úloh a aby zamestnávateľovi nevznikla škoda, tak zostával v práci aj po svojich pracovných zmenách nad rozsah ustanoveného týždenného pracovného času, čo je jednoznačne nadčasová práca. Nikdy mu zo strany zamestnávateľa nebola táto práca vytknutá a ani zakázaná. Zamestnávateľ po celé obdobie preberal výsledky tejto práce. Objednávky a uzávierky v systémoch zamestnávateľa sa realizovali častokrát aj po 17. a 18. hodine. Ak sa nejedná o nadčasovú prácu, tak aká je to práca. Zamestnanec nezostával dobrovoľne v práci nad rámec svojho pracovného času, na úkor svojej rodiny, ale preto, že bol zodpovedný za svoju prácu voči zamestnávateľovi. To, že táto prechodnosť trvala 3 roky, by nemalo byť na ujmu zamestnancovi, nakoľko túto situáciu mal riešiť aj zamestnávateľ. Ak by každý zamestnanec toleroval takéto pracovné zaťaženie vychádzajúce z objemu práce, tak by prechodné obdobie mohlo byť aj dlhšie a zamestnávateľ by s ním bol spokojný. Čo sa týka nepresností, resp. rozporu v počte nadčasových hodín uplatnených v žalobe a uvedených vo výpovedi, tak v žalobe si žalobca uplatňoval nárok na preplatenie hodín nadčasovej práce, ktorý nebol ku dňu podania žaloby premlčaný. 11. Žalovaný v priebehu konania v rámci svojej procesnej obrany mal za to, že nie sú naplnené podmienky pre prácu nadčas. Nie je preukázané, že by žalovaný prácu nadčas žalobcovi prikázal, rovnako nebolo preukázané, že sa práca nadčas vykonávala so súhlasom žalovaného. Sám žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že prvý krát informoval žalovaného o svojej požiadavke ohľadom práce nadčas resp. rozsahu svojej pracovnej náplne až tesne pred koncom pracovného pomeru, t.j. v závere roku 2013. Žalobca si počas obdobia rokov 2012 a 2013 nikdy neuplatňoval žiadne nároky u žalovaného, ani ho neinformoval o svojich požiadavkách, toto spravil až po dvoch rokoch po skončení pracovného pomeru. Vo vzťahu k názoru odvolacieho súdu ohľadom naliehavosti a prechodnej zvýšenej potreby práce uvádzame, že u žalovaného neboli v rokoch 2011 až 2013 splnené tieto dve kritériá, čo vyplýva aj z toho, že žalobca sám uvádza, že v každom jednotlivom roku mal vykonávať prácu viac ako 350 hodín nad rámec svojho ustanoveného pracovného času. Ak žalobca tvrdí, že ostával v práci z dôvodu nutnosti zadávania objednávok do systému, ktoré boli možné zadať až po 15:00 hodine tak to nie je pravda, nakoľko pracovná doba žalobcu bola aj po 15:00 hodine. Navyše, tvrdenie žalobcu, že jeho pracovná doba bola so začiatkom obvykle 7:00 hod. je v rozpore s dochádzkou, ktorú predložil žalobca. Podľa informácii žalovaného, pravidelný začiatok pracovnej doby žalobcu bolo 8:00 hod., kde koniec pripadal na dobu 16:30 hod., preto akékoľvek objednávky, ktoré žalobca realizoval, vedel realizovať v rámci bežnej pracovnej doby. Žalobca nepreukázal, že sa jedná o prácu nadčas, nebola ani naliehavá, keďže uzávierky robil pravidelne aj po 17:00 hodine.

12. Z výpovede svedka F. V. vyplýva, že strany pozná, žalobca bol jeho bývalý kolega, on bol jeho nadriadeným asi od roku 2011. Žalobca bol podľa pracovnej náplne manažér objednávok pre tri značky. Pracovná náplň spočívala v objednávaní tovaru, aktualizácie cenníkov, kontrola príjmov, likvidácia faktúr, komunikácii s importom jednotlivých značiek, riešení a nastavovaní akcií. V tej dobe vykonávali túto pozíciu celkovo traja zamestnanci. Ešte predtým, keď nevykonával pozíciu nadriadeného žalobcu, vykonával túto pracovnú náplň pre každú značku samostatne jeden zamestnanec. Svedok o tom, že žalobca vykonával prácu aj nad rozsah stanoveného pracovného času vedel. Mal vedomosť aj o tom, že vykonával prácu z domu na základe svojej žiadosti. V prípade, že nastala potreba pracovať aj nad stanovený rozsah pracovného času, tak na základe rozhodnutia z porady sa to riešilo s jednotlivými pracovníkmi. Neriešilo sa to však ako práca nadčas, ale napríklad tým, že bola priznaná prémia. Z dochádzky však bolo zrejmé, že zamestnanec pracoval nad rozsah svojho pracovného času. V prípade, že by žalobca nespravil prácu aj nad rozsah svojho stanoveného pracovného času a z pracoviska odišiel, musel by túto prácu vykonať svedok a keby nebola vykonaná hrozila by zamestnávateľovi škoda napríklad v tom smere, že by neprišili náhradné diely. Pracovné činnosti žalobcu boli rozložené tak, že niektoré činnosti vykonával ráno, ale niektoré, napríklad objednávanie tovaru a príprava podkladov na príjem tovaru, vykonával až o 17:00 hod. Na spresnenie, stiahnutie zo systému mohol urobiť žalobca najneskôr o 16:45 hod. Žalobcu možno hodnotiť ako jedného z najzodpovednejších pracovníkov na oddelení. Svedok ešte uviedol, že oficiálne nikdy menovaný do funkcie priameho nadriadeného žalobcu s výnimkou, keď bol v sklade.

13. Svedok F. I. vo svojej svedeckej výpovedi pred súdom uviedol, že žalobcu pozná ako bývalého kolegu, a asi do roku 2009 bol jeho priamym nadriadeným. Svedok pre žalovaného pracoval od roku 2002 do roku 2014. V období rokov 2012-2013 pracoval na oddelení ako manažér objednávok. V tomto období bol so žalobcom vo vzťahu kolegu. Svedok mu žiadnu prácu neprideľoval, ani nekontroloval jeho dochádzku. Pracovné zaradenie svedka vyžadovalo, aby zostával niekedy v práci aj dlhšie. Bolo to z toho dôvodu, že mal konkrétnu pracovnú náplň a keď chcel prácu vykonať riadne, bolo nutné aby niekedy ostal aj dlhšie. Prácu nadčas mu oficiálne nikto nenariaďoval, ani nežiadal súhlas, keď ostal v práci dlhšie. Svedok za prácu nadčas nikdy nedostal zaplatené, jeho mzda sa skladala z pevnej zložky a z prémií. Takisto si nespomína na to, že by mu niekedy zamestnávateľ bol zakázal byť v práci dlhšie ako je pracovná doba. 14. Svedok F. V. k svojmu písomnému stanovisku (č. l. 233) uviedol, že ho za účelom vypracovania stanoviska kontaktoval právny zástupca žalobcu. Ten ho požiadal aby sa vyjadril k svojmu bývalému zamestnaniu. Obsah tejto písomnej výpovede sú svedkove vlastné myšlienky. Čo sa týka konkrétnej práci žalobcu, tak svedok uviedol, že nevie presne popísať snímok dňa žalobcu, čo konkrétne robil, keďže nesedeli na jednom pracovisku. Svedok bol zamestnaný ako manažér objednávok len pre jednu značku IVECO. Žalobca mal na starosti 3 značky - IVECO, FIAT, NISSAN. Ak by v daný deň neboli objednané náhradné diely, tak na druhý deň nie je možné zákazníkovi dokončiť opravu, pre ktorý bol náhradný diel objednaný. Počas pracovnej doby museli byť (zamestnanci) nápomocní servisu, vybavovať požiadavky, následne do 17:00 hodiny zadať objednávky náhradných dielov a až potom sa mohli venovať vybavovaniu administratívy, napr. nahrávaniu faktúr. Takýto spôsob vykonávania práce vyplýval z toho, že z vedenia firmy neustále zdôrazňovali, že treba pre firmu žiť, byť neustále k dispozícii a to aj po pracovnom čase, bolo to také psychologické vplývanie, žiadny písomný pokyn samozrejme nebol. Proti tomuto systému sa málokto odvážil niečo povedať. Administratívu však bolo možné túto vykonať aj na druhý deň, teda nemusela sa nevyhnutne vykonávať naliehavo ešte v ten istý deň po 17:00 hodine.

Po právnej stránke súd posúdil vec nasledovne:

15. Podľa § 97 ods. 1 Zákonníka práce, práca nadčas je práca vykonávaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien.

16. Podľa § 97 ods. 3 Zákonníka práce, práca nadčas pri pružnom pracovnom čase je práca vykonávaná zamestnancom na základe príkazu zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad rozsah prevádzkového času v určenom pružnom pracovnom období.

17. Podľa § 97 ods. 5 Zákonníka práce, prácu nadčas môže zamestnávateľ nariadiť alebo dohodnúť so zamestnancom len v prípadoch prechodnej a naliehavej zvýšenej potreby práce, alebo ak ide o

verejný záujem, a to aj na čas nepretržitého odpočinku medzi dvoma zmenami, prípadne za podmienok ustanovených v § 94 ods. 2 až 4 aj na dni pracovného pokoja. Nepretržitý odpočinok medzi dvoma zmenami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín.

18. Podľa § 97 ods. 7 Zákonníka práce, v kalendárnom roku možno nariadiť zamestnancovi prácu nadčas v rozsahu najviac 150 hodín. Zamestnancovi, ktorý vykonáva zdravotnícke povolanie podľa osobitného predpisu, možno po dohode so zástupcami zamestnancov nariadiť nad rozsah ustanovený v prvej vete ďalšiu prácu nadčas v rozsahu najviac 100 hodín v kalendárnom roku.

19. Podľa § 97 ods. 9 Zákonníka práce, rozsah a podmienky práce nadčas určí zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov.

20. Podľa § 97 ods. 10 Zákonníka práce, zamestnanec môže v kalendárnom roku vykonať prácu nadčas najviac v rozsahu 400 hodín.

21. Podľa § 121 ods. 1 Zákonníka práce, za prácu nadčas patrí zamestnancovi dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 25 % jeho priemerného zárobku. Zamestnancovi, ktorý vykonáva rizikové práce, patrí za prácu nadčas dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 35 % jeho priemerného zárobku.

22. Na základe vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

23. Predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie, resp. preplatenie odpracovanej práce nadčas, a to za rok 2012 v rozsahu 446 hodín a za rok 2013 v rozsahu 554 hodín. Rozhodné obdobie trvalo od 02/2012 - 11/2013. Sporným v konaní bolo, čo naznačil aj odvolací súd, posúdenie vykonanej práce žalobcu, a síce, či je možné túto prácu považovať za prácu nadčas, ako aj zodpovedať otázku, či u žalovaného v rozhodnom období existovala naliehavá a prechodná zvýšená potreba výkonu práce. V konaní bolo taktiež potrebné preskúmať rozsah (výšku) a špecifikáciu týchto hodín, teda počet nadpracovaných hodín v každom konkrétnom dni.

24. Prácou nadčas sa rozumie práca vykonávaná zamestnancom nad rámec zamestnávateľom určeného týždenného pracovného času, na príkaz alebo so súhlasom zamestnávateľa. Obe kritériá musia byť splnené súčasne. Prácou nadčas je teda práca presahujúca všeobecne zamestnávateľom určený týždenný pracovný čas. Práca nadčas predstavuje výnimočné opatrenie pri využívaní pracovnej sily zamestnanca, zamestnávateľ môže prácu nadčas môže využiť iba v takých situáciách, kedy je to nevyhnutné, vzhľadom na charakter práce, a to výlučne v prípade vzniku prechodnej a naliehavej zvýšenej potreby výkonu práce, alebo v prípade vzniku potreby výkonu práce vo verejnom záujme. Obidve kritériá, a to prechodnosť a naliehavosť zvýšenia potreby výkonu práce, musia byť splnené súčasne. Nestačí teda iba prechodnosť zvýšenia potreby výkonu práce, bez toho, aby súčasne nešlo aj o jej naliehavosť, alebo iba o naliehavosť zvýšenej potreby výkonu práce bez toho, aby potreba výkonu tejto práce bola súčasne aj prechodná, t.j. taká, ktorá nevykazuje znaky dlhodobosti alebo dokonca trvalosti. Zamestnávateľ teda môže nariadiť alebo dohodnúť so zamestnancom prácu nadčas len v prípadoch prechodnej a naliehavej zvýšenej potreby práce, čím sa má zabezpečiť základné pravidlo, že práca nadčas má mať vždy výnimočnú povahu a nie je súčasťou plánovania, rozvrhovania pracovného času. Mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas v zmysle § 121 Zákonníka práce patrí zamestnancovi len vtedy, ak ním vykonávaná práca sa považuje za prácu nadčas.

25. Práca nadčas teda môže byť v súlade so Zákonníkom práce vykonávaná na základe a) príkazu zamestnávateľa na prácu nadčas, b) so súhlasom zamestnávateľa na prácu nadčas, c) na základe dohody zamestnávateľa so zamestnancom. Z uvedeného vyplýva, že práca nadčas má mať vždy výnimočnú povahu, nemôže byť súčasťou plánovaného rozvrhnutia pracovného času. Za prácu nadčas sa potom nepovažuje a) práca, ktorú vykonáva zamestnanec po pracovnom čase (mimo rozvrhu pracovných zmien), b) ak nemá na vykonávanie tejto práce príkaz alebo súhlas zamestnávateľa, c) práca, ktorú vykonáva zamestnanec po pracovnom čase, ak ňou nadpracováva pracovné voľno, ktoré mu na jeho žiadosť poskytol zamestnávateľ (§ 97 ods. 4 Zákonníka práce), d) práca, ktorú vykonáva zamestnanec po pracovnom čase, ak ňou nadpracováva pracovný čas, ktorý odpadol pre nepriaznivé poveternostné vplyvy.

26. Podľa názoru súdu nie je sporné, že žalobca fyzicky odpracoval ním špecifikované hodiny. Taktiež je preukázaný objem práce, ktorý musel žalobca ako zamestnanec vykonávať, pričom pri výkone tejto práce "produkoval" aj uvedené hodiny "nadčas" (viď bod 23). Je síce pravda, že pracovné tempo a disciplína, ktorú vyžadoval žalovaný (a očividne aj stále vyžaduje, keďže danú pracovnú činnosť vykonáva opäť jedna osoba, čím stav vykazuje znaky dlhodobosti, resp. trvalosti) pravdepodobne predstavuje neúmernú záťaž, ktorá je aspoň z ľudského hľadiska na pováženie, avšak to nebolo predmetom konania. 27. Súd uplatnený nárok neposúdil ako prácu nadčas v zmysle § 97 a § 121 Zákonníka práce. Žalobca v žalobe uviedol, že pracovný čas bol dohodnutý so začiatkom obvykle o 7:00 hod. a s koncom pracovnej doby o 15:30 hod., pričom objednávky bolo potrebné realizovať až o 17:00 hod., resp. 18:00 hod. Z priloženej dochádzky žalobcu (č. l. 151 a nasl.) ale vyplýva, že ten do práce chodil v rozpätí ráno od cca 06:05 do 08:30 hod. a odchádzal cca od 15:27 hod. do 23:42 hod. Ak teda bolo možné do práce prísť o 8:30 hod. ráno, pričom objednávky bolo možné robiť okolo 16:45 hod., resp. 17:00 hod., potom s prihliadnutím na normálny pracovný čas bolo možné toto stihnúť v riadnej pracovnej dobe. Žalobca síce na pojednávaní dňa 08.11.2017 uviedol, že objednávky a uzávierky v systémoch zamestnávateľa sa realizovali častokrát aj po 17:00 a 18:00 hodine, čo potvrdil aj svedok pán V.. Avšak svedok F. V., ktorý pred súdom vypovedal dňa 20.04.2016, uviedol, že pracovné činnosti žalobcu boli rozložené tak, že niektoré činnosti vykonával ráno, ale niektoré napríklad objednávanie tovaru a príprava podkladov na príjem tovaru vykonával až o 17:00 hod. Na spresnenie, stiahnutie zo systému mohol urobiť žalobca najneskôr o 16:45 hod. Tu potom nastáva rozpor, nakoľko uvedený svedok čas okolo 18:00 hod. nespomenul. 28. Každopádne, žalobca mal ale vzniknutú situáciu riešiť a zamestnávateľa - žalovaného upozorniť na tento, pre neho nepriaznivý stav a nie situáciu akceptovať. Lebo zotrvanie a neriešenie vzniknutého stavu akceptáciou je. Žalobca síce uviedol, že zamestnávateľa pravidelne upozorňoval (napr. č. l. 85, 124), avšak zo súdneho spisu tieto tvrdenia nevyplývajú. Na podporu týchto tvrdení žalobca nepredložil žiadne dôkazy. Ide tak iba o ničím nepodložené tvrdenie. Žalobca v konaní predložil iba mejl zo dňa 10.03.2011 (č. l. 175), teda krátko po nástupe na pozíciu, z ktorého vyplýva žiadosť o stretnutie, okrem iného aj za účelom kapacitných dôvodov jeho agendy. Avšak skutočný stav, resp. či k riešeniu jeho požiadaviek aj naozaj došlo už nepreukázal. Vzniknutý stav potom žalobca reklamoval až výpoveďou zo dňa 31.10.2013, teda po cca dva a pol roku. Je treba potom prihliadnuť aj na dátum nástupu žalobcu na danú pozíciu, a to dňa 21.02.2011. Žalobca, ak teda chce byť v spore úspešný, je ako nositeľ dôkazného bremena povinný svoje tvrdenia preukázať. Výzvy zo dňa 20.12.2013 a 03.02.2015 predložené žalobcom, sú vzhľadom na datovanie výpovede irelevantné. Bolo potrebné v rozhodnom období situáciu riešiť a toto potom riadne súdu preukázať.

29. Naznačeným smerom sa súd dostáva k posúdeniu, či u žalovaného v rozhodnom období existovala naliehavá a prechodná zvýšená potreba výkonu práce. Je síce zrejmé, čo napokon aj odvolací súd uviedol, a síce, že žalovaný vedel o tom, že žalobca vykonáva prácu aj po skončení riadneho pracovného času a prinajmenšom konkludentne vyjadril súhlas s touto prácou, ak teda žalobca takúto prácu preukázateľne vykonal. Nie je však splnená druhá a najpodstatnejšia podmienka, ktorá vyžaduje prechodnosť a naliehavosť zvýšenia potreby výkonu práce. Sám žalobca svojim konaním, resp. nekonaním prispel k tomu, že sa nejedná o prechodný, výnimočný stav. Žalobca nastúpil na predmetnú pracovnú pozíciu s vedomosťou veľkej záťaže a s tým, že po mesiaci - dvoch sa rozsiahlosť agendy prehodnotí. Bol teda povinný (najmä kvôli sebe) apelovať na zmenu. Ako už súd spomenul vyššie, žalobca síce počas konania tvrdil, že za týmto účelom inicioval niekoľko stretnutí, avšak ide o nepreukázané skutočnosti, nemajúce základ v žiadnom predloženom, resp. nepredloženom dôkaze.

30. Z jedného predloženého mejlu, ktorý žalobca žalovanému zaslal pár dní po nástupe na danú pozíciu, a z ktorého nevyplýva žiaden ďalší postup strán, iba všeobecný návrh žalobcu na stretnutie aj z rodinných a kapacitných dôvodov, podľa názoru súdu nie je možné založiť tvrdenie o snahe o zmenu tak, ako to v konaní prezentoval žalobca.

31. Prechodná potreba práce znamená, že požiadavka dočasne zvýšenej potreby práce nesmie byť pravidelná, dlhodobá alebo stála. Naliehavá potreba práce znamená, že zamestnávateľ nariadi prácu nadčas, len ak ide o súrne, akútne a neodkladné situácie, ktoré si vyžadujú okamžité riešenia. Prácu nadčas môže zamestnávateľ nariadiť len v prípadoch naliehavej a prechodnej zvýšenej potreby práce, pričom v zmysle ustálenej judikatúry prechodná potreba práce znamená, že požiadavka dočasne

zvýšenej potreby práce nesmie byť pravidelná a dlhodobá. Za prácu nadčas nie je možné považovať plánované činnosti. Z vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že daný stav aj naďalej pretrváva

- danú agendu vykonáva stále jedna osoba. Ide tak o dlhodobú a pravidelnú situáciu a nie o prechodnosť, sezónnosť. Nejedná sa prechodnú, zvýšenú potrebu práce, vykazujúcu znaky výnimočnosti. Je ale aspoň na zamyslenie žalovaného (viď aj bod 26), či je také množstvo ukladanej práce, ktorú žalobca nebol schopný vykonávať v riadnej pracovnej dobe primerané. Uvedená myšlienka ale sama o sebe nepredstavuje dôvod pre vyhovenie žaloby. Žalobca v zmysle pracovnej zmluvy súhlasil s takouto prácou, bol si vedomý jej rozsahu. Ak nejaká dohodnutá situácia, ktorá mala trvať iba krátku dobu trvá dlhodobo, resp. dlhšie ako bolo dohodnuté, je logické, že daný subjekt sa začne domáhať aby predmetný stav skončil a aby nastala situácia aká bola alebo mala byť dohodnutá. Na druhej strane, akceptovaním tejto situácie a jej predlžovaním sa dočasnosť a prechodnosť vytráca a nastáva dlhodobý jav, stav trvalosti. Je potom možné ustáliť, že sa nejedná o prácu nadčas v zmysle Zákonníka práce, za ktorú by žalobcovi prináležalo požadované mzdové zvýhodnenie.

32. Súd po dôkladnom zvážení skutkového stavu, vyhodnotení dôkazných prostriedkov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a na základe vyššie uvedených skutočností a zákonných ustanovení rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

33. Žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu súd v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava II, písomne v 2 vyhotoveniach.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odôvodnení sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka konania, ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. 1/ Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a/ neboli splnené procesné podmienky b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov nesprávnym skutkovým zisteniam g/ zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci 2/ Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má uvedenú vadu, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. 3/ Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.