Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_25Co-360-2017.pdf
PDF · 87.41 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/360/2017
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovanému: E. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX H. S., o zaplatenie 34.245,08 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 19. mája 2017 č.k. 8Csp/60/2016-70, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 33.373,72 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 33.373,72 eura od 05.09.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1 a 5, § 488, § 489, § 517 ods.2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 2 ods. 1, 2, § 4, § 7 ods. 1, 2, 3, 4, 5 zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení v znení účinnom od 10.06.2013 do 20.03.2016, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 01.05.2014, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 1, 2, 12 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov o spotrebiteľských veciach v znení účinnom k 15.07.2013 a § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. 1.2 Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že dňa 15. 07. 2013 bola medzi žalobcom ako stavebnou sporiteľňou a žalovaným ako stavebným sporiteľom uzavretá zmluva o stavebnom sporení a zmluva o úvere v zmysle zákona o stavebnom sporení, ktorú posúdil s ohľadom na charakter postavenia jej účastníkov a okolnosti jej vzniku ako zmluvu spotrebiteľskú. Zistil, že zmluva o úvere obsahovala náležitosti podľa zákona o stavebnom sporení v znení účinnom ku dňu jej uzavretia. Neobsahovala však ročnú percentuálnu mieru nákladov a tým jej ustanovenia vzťahujúce sa na v konaní uplatnený nárok odporovali ustanovenia Občianskeho zákonníka prijatých za účelom ochrany práv spotrebiteľa. Z tohto dôvodu považoval zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. k) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie medziúveru žalovanému v sume 33.300,- eur. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení, na základe ktorej bol medziúver poskytnutý a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok, sa medziúver zmení na stavebný úver vo výške 19.726,07 eura, k čomu v danom prípade nedošlo. Žalovaný bol povinný uhrádzať mesačné splátky vo výške 150,10 eura počas prvého roka od poskytnutia úveru a mesačné splátky vo výške 233,35 eura od druhého roka po poskytnutí úveru. Žalovaný nerozporoval, že prestal uhrádzať zmluvné dojednané splátky. Žalobca od úverovej zmluvy odstúpil a listom zo dňa 27. 08. 2014 vyzval žalovaného na vrátenie zostatku úveru v lehote 7 dní. Žalovaný nevrátil dlžnú sumu ani
na základe tejto výzvy. Dlžná suma ku dňu účinnosti odstúpenia od zmluvy bola vo výške 34.245,08 eura. Pozostávala z istiny 33.226,28 eura, z nezaplatených 6,39 % ročne úrokov za úver zo sumy 33.000,- eur do 27.08.2014 vo výške 905,88 eura, z nezaplatených 6,39 % ročne úrokov za úver zo sumy 33.226,28 eur od 28. 08. 2014 do 04. 09. 2014 v celkovej výške 41,28 eura, z nezaplatených poplatkov za poistenie úveru za mesiace júl a august 2014 v celkovej výške 26,64 eura a z nezaplatených poplatkov vo výške 45,- eur. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti uplatnenej pohľadávky voči žalovanému v sume 33.373,72 eura. Keďže súd považoval v zmysle vyššie uvedeného zmluvu za spotrebiteľskú, a teda za bezúročnú a bezpoplatkovú, ex offo použil ustanovenia na ochranu spotrebiteľa a nepriznal žalobcovi uplatnený 6,39 % ročný úrok z úveru odo dňa 05. 09. 2014, čiže odo dňa účinnosti zániku zmluvy a nepriznal ani sumu poplatkov vo výške 71,64 eura. Žalovaného zaviazal na náhradu úroku z omeškania v zmysle žaloby vo výške 5 % ročne zo sumy 33.373,72 eura od 05. 09. 2014 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. 1.3 O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že nakoľko mal žalobca v spore len nepatrný neúspech, ktorý spočíval v príslušenstve pohľadávky, ktorý sa nezahŕňa do pomeru pri počítaní úspechu v konaní, priznal žalobcovi pre plný úspech v konaní právo na náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Ako odvolacie dôvody uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Poznamenal, že zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, na ktorý sa v danej časti odvolával rozsudok, bol ku dňu 11. 06. 2010 zrušený zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd tak konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverovej zmluvy na základe právneho predpisu, ktorý v čase jej uzatvorenia už neexistoval. Nesprávne právne posúdenie videl aj v absencii skúmania súdom, či bol ktorýkoľvek zo zákonov upravujúcich spotrebiteľské úvery aplikovateľný na právny vzťah medzi ním a žalovaným z danej úverovej zmluvy. Poukázal na skutočnosť, že v zmysle čl. VI úverovej zmluvy bol úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti. V zmysle čl. III zmluvy bol úver poskytnutý na účel, ktorý vylučoval aplikáciu zákona č. 129/2010 Z. z. Poukázal na znenie § 1 ods. 3 písm. b) tohto zákona v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, v zmysle ktorého spotrebiteľským úverom nebol úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého účelom bolo nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti. Ďalej poukázal na § 1 ods. 3 písm. c) rovnakého zákona, v zmysle ktorého spotrebiteľským úverom nebol úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého lehota splatnosti je viac ako desať rokov. Vzhľadom na dohodnutú výšku mesačných splátok by žalovaný nesplatil poskytnutý úver v lehote 10 rokov ani za opomenutia skutočnosti, že z týchto splátok sa uhrádzalo príslušenstvo. Z uvedených dôvodov mal za to, že úverová zmluva nebola zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Na základe tohto nesprávneho zistenia súd prvej inštancie nesprávneho rozhodol o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu v jeho napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec súdu prvej inštancie v súlade s § 391 ods. 1 CSP vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. V danom prípade bolo z obsahu súdneho spisu zistené, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 15.07.2013 zmluvu o úvere č. XXXXXXX X XX v zmysle § 497 až 507 Obchodného zákonníka. Úver bol poskytnutý ako medziúver na sumu 33.300,- eur. V zmysle čl. V bod 5.2 sa žalovaný ako dlžník zaviazal splatiť úver pravidelnými mesačnými splátkami jednou sumou prvý rok vo výške 150,10 eur a po uplynutí tejto doby sumou vo výške 233,35 eura. Súčasťou zmluvy boli všeobecné podmienky pre stavebné sporenie pre fyzické osoby s znení účinnom od 01.07.2012. V spise sa nachádzalo aj odstúpenie žalobcu ako veriteľa od predmetnej zmluvy o úvere zo dňa 27. 08. 2014. Podľa pripojenej fotokópie poštovej doručenky však odstúpenie od zmluvy nebolo doručiteľné žalovanému z dôvodu, že adresát bol neznámy. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 26. 08. 2016 domáhal, aby súd rozsudok zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 34.245,08 eura, spolu s 6,39 % p.a. úrokom za úver zo sumy 33.226,28 eura od 05. 09. 2014 do zaplatenia, s 5 % p.a. úrokom z omeškania zo sumy 34.245,08 eura od 05. 09. 2014 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd vo veci samej rozhodol dňa 11. 10. 2016 platobným rozkazom č.k. 8Csp/60/2016-32. Keďže sa ho ale nepodarilo žalovanému doručiť do vlastných rúk, súd ho uznesením zo dňa 08. 11. 2016 č.k. 8Csp/60/2016-46 zrušil v celom rozsahu a pokračoval ďalej v konaní. Žaloba (20. 10. 2016), výzva na vyjadrenie sa k nej (18. 01. 2017), ako aj predvolanie na pojednávanie na dňa 19. 05. 2017 (06. 03. 2017) boli žalovanému doručené v zátvorkách uvedených dňoch v zmysle fikcie doručenia podľa § 111 ods. 3 CSP. Na spomínanom pojednávaní rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, ktorý v zákonnej lehote v jeho zamietajúcej časti napadol odvolaním žalobca. Odvolanie spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu boli žalovanému doručené v zmysle fikcie doručenia dňa 09. 08. 2017.
6. Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere medzi žalobcom a žalovaným (15.07.2013), (1) Tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. (2) Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
7. Podľa § 1 ods. 3 písm. b) a c) zákona č. 129/2010 Z. z., spotrebiteľským úverom nie je (b) úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého účelom je nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti, (c) úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého lehota splatnosti je viac ako desať rokov.
8. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a po oboznámení sa s predloženým spisom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné v jeho napadnutej zamietajúcej časti z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby žalobcu v časti uplatneného 6,39 % ročného úroku z úveru odo dňa 05.09.2014 (odo dňa účinnosti zániku zmluvy) a poplatku v sume 71,64 eura bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru v dôsledku chýbajúcej ročnej percentuálnej miery nákladov v úverovej zmluve. Dôvodil znením § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v zmysle ktorého sa mali za spotrebiteľské úvery považovať aj niektoré stavebné úvery. Do zátvorky síce uviedol správny dátum znenia, z ktorého mal súd vychádzať (15.07.2013 - dátum uzavretia úverovej zmluvy), avšak citované znenie zákona bolo v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozsudku, ktoré sa značne odlišovalo od znenia z roku 2013. Ak by totiž súd riadne citoval znenie zákona, zistil by, že v čase uzavretia zmluvy sa daný stavebný úver nepovažoval za spotrebiteľský úver v zmysle citovaného zákona. Stavebné úvery sa považujú za spotrebiteľské úvery až odo dňa účinnosti zákona č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie a zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorá nastala 21.03.2016 a ktorou sa novelizovalo znenie § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. K novele zákona prišlo až takmer dva roky po tom, ako mal žalobca odstúpiť od úverovej zmluvy uzavretej so žalovaným. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia považoval súd prvej inštancie úver za bezúročný a bezpoplatkový. Následne už nevykonal náležité dokazovanie k uplatňovanému príslušenstvu istiny (úroku a poplatku) a neposudzoval oprávnenosť žalobcom uplatňovaného nároku v tejto časti žaloby.
10. Pokiaľ ide o aplikovanie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. k) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch súdom prvej inštancie, ktorou odôvodňoval bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru, žalobca v odvolaní správne namietal, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval neúčinný právny predpis na danú vec. Spomínaný zákon bol ku dňu 11.06.2010 zrušený zákonom č. 129/2010 Z.z., preto nebolo možné použiť jeho ustanovenia na úverovú zmluvu uzavretú v mesiaci júl 2013. Odvolací súd sa však nestotožnil s námietkou žalobcu, že daný úver nie je spotrebiteľským úverom, nakoľko bol zabezpečený zriadeným záložného práva k nehnuteľnosti. Súčasťou spisu nebola listina (záložná zmluva, výpis z listu
vlastníctva), ktorá by toto tvrdenie preukazovala. Zmluva o úvere síce obsahovala v čl. VI. ustanovenie o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti pre účely zabezpečenia poskytnutého úveru, avšak toto ustanovenie bolo formulované do budúcna - „za účelom zabezpečenia celkovej pohľadávky veriteľa budú uzatvorené nasledovné zmluvy...“. Nebolo preto jednoznačné, či prišlo k uzatvoreniu záložnej zmluvy a k zriadeniu záložného práva.
11. Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bolo potrebné v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
12. Vzhľadom na právne predpisy, ktorými súd prvej inštancie právne odôvodnil napadnutý rozsudok, odvolací súd na záver dodáva, že rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 07.02.2018 bol vo veci vedenej pod sp.zn. PL. ÚS 11/2016 vyslovený nesúlad ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
13. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.
14. V ďalšom konaní v prvom rade posúdi súd prvej inštancie, či zmluva o úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle príslušných právnych predpisov v znení relevantnom pre jej posúdenie. Posúdi aj tvrdenia žalobcu o zriadení záložného práva pre účely zabezpečenia úveru vo vzťahu k spotrebiteľskej povahe úveru. Následne sa bude zaoberať dôvodnosťou uplatneného nároku v zamietnutej časti. Ak vyhodnotí, že sa jedná o spotrebiteľský spor, vykoná aj dôkazy, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Následne opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie riadne právne a skutkovo odôvodní. Rozhodne aj o trovách konaniach, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). Vyhodnotí, či došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy a na základe uvedeného bude môcť posúdiť, či nárok žalobcu je daný plnením zo zmluvy alebo titulom bezdôvodného obohatenia. (Odstúpenie od zmluvy nebolo doručené a nebolo adresované na adresu uvedenú v úverovej zmluve.)
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).