Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-197-2016.pdf
PDF · 124.4 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/197/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Čabaiovej v spore žalobcu: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom Boulevard Haussmann 1, 75009 Paríž, Francúzsko, zapísaná v parížskom registri obchodu a spoločností pod č. 542097902, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Panenská 7, Bratislava, IČO: 47 258 713, zastúpený JUDr. Helenou Strachotovou, usadenou euroadvokátkou, so sídlom Hviezdoslavova 7, Martin, proti žalovaným: 1/ T. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX a 2/ Y. H., nar. X.X.XXXX, bytom F. XXX, obaja žalovaní zastúpení: Advokátska kancelária Hopferova s.r.o., so sídlom Bajzova 2, Košice, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo 7. januára 2016, č. k. 10C/104/2013-188
rozhodol:
Po zániku spoločnosti CETELEM SLOVENSKO a.s., so sídlom Panenská 7, Bratislava, IČO: 35787783 p o k r a č u j e v konaní s jej právnym nástupcom - spoločnosťou BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom Boulevard Haussmann 1, 75009 Paríž, Francúzsko, zapísanou v parížskom registri obchodu a spoločností pod č. 542097902, konajúcou na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Panenská 7, Bratislava, IČO: 47 258 713.
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku o peňažnej povinnosti žalovaných.
Z r u š u j e rozsudok v napadnutej časti vyhovujúceho výroku o lehote na plnenie peňažnej povinnosti žalovaných a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
O d m i e t a odvolanie proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.568,17 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 6.436,55 Eur od 1.8.2012 do zaplatenia a zo sumy 5.135,62 Eur od 1.9.2012 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II) a o trovách konania rozhodol vyslovením, že účastníci nemajú právo na ich náhradu (III).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa pôvodne spoločnosť CETELEM SLOVENSKO a.s., domáhala uloženia povinnosti žalovaným zaplatiť jej sumu 22.025,70 Eur s úrokmi vo výške 13,9 % ročne zo sumy 12.592,82 Eur od 4.6.2012 do zaplatenia a vo výške a 14,99 % ročne zo sumy 7.887,83 Eur od 3.7.2012 do zaplatenia a s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 13.477,28 Eur
od 1.8.2012 do zaplatenia a zo sumy 8.548,42 Eur od 1.9.2012 do zaplatenia. Uplatnená pohľadávka, podľa jej skutkového vymedzenia v žalobe, vyplývala z dvoch zmlúv o spotrebiteľskom úvere - č. 42652688159006 zo dňa 20.11.2008, na základe ktorej spoločnosť CETELEM SLOVENSKO a.s., poskytla žalovaným peňažné prostriedky v sume 14.111,23 Eur, ktoré sa žalovaní zaviazali vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi v percentuálnej výške 13,90 % ročne a s poplatkami pri ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) 17,34 % v 120 mesačných splátkach po 235,28 Eur a č. 42652688159010 zo dňa 21.12.2009, na základe ktorej spoločnosť CETELEM SLOVENSKO a.s., poskytla žalovaným peňažné prostriedky v sume 9.328,- Eur, ktoré sa žalovaní zaviazali vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi v percentuálnej výške 14,99 % ročne a s poplatkami pri RPMN 18,02 % v 84 mesačných splátkach po 188,93 Eur. Žalovaní podľa tvrdenia žalobcu záväzky z oboch úverových zmlúv prestali podľa dohodnutých podmienok splácať, z toho dôvodu spoločnosť CETELEM SLOVENSKO a.s. od oboch úverových zmlúv odstúpila a následkom toho vznikla žalovaným povinnosť zaplatiť z úverovej zmluvy zo dňa 20.11.2008 sumu 13.477,28 Eur (z toho 12.592,82 Eur úverová istina a zvyšok dlžné úroky, poplatky a poistné) a z úverovej zmluvy zo dňa 21.12.2009 sumu 8.548,42 Eur (z toho 7.887,83 Eur úverová istina a zvyšok dlžné úroky, poplatky a poistné).
3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel bez zvyšku zo zistení, zodpovedajúcich týmto tvrdeniam žalobcu a za preukázané mal naviac tiež i skutočnosti, že na úhradu záväzku z úverovej zmluvy č. 42652688159006 zo dňa 20.11.2008 zaplatili žalovaní sumu 7.425,43 Eur a na úhradu druhého z úverových záväzkov sumu 4.176,38 Eur, ďalej tiež, že v oboch úverových zmluvách neboli upravené podmienky odstúpenia od zmluvy a že naproti tomu v zmysle Všeobecných obchodných podmienok pre spotrebiteľské úvery (VOP) bol veriteľ oprávnený od úverovej zmluvy odstúpiť, pozastaviť čerpanie úveru a požadovať splatenie dlžnej sumy vrátane príslušenstva tiež v prípade, ak sa dlžník dostane do omeškania so splnením viac než dvoch po sebe nasledujúcich splátok, alebo jednej splátky dlhšie ako tri mesiace.
4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 39, § 48 ods. 1 a 2, § 54 ods. 1 a 2, § 457 a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nar. vl. SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.1.2013, právne posúdil prvotné vzťahy strán ako záväzkové zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere, od ktorých podľa záveru prvoinštančného súdu spoločnosť CETELEM SLOVENSKO a.s. právom odstúpila, následkom čoho vznikla žalovaným povinnosť vrátiť všetko, čo podľa oboch úverových zmlúv dostali. V tejto súvislosti súd prvej inštancie neprihliadal na úpravu práv a povinnosti po odstúpení od zmluvy, na ktorej sa strany dohodli v časti III bod 6.1. VOP a podľa ktorej v prípade odstúpenia od zmluvy sú žalovaní povinní zaplatiť tiež príslušenstvo úverovej pohľadávky, majúc za to, že táto zmluvná podmienka, nakoľko zaväzuje žalovaných na plnenie nad rámec povinností, stanovených ako následok odstúpenia od zmluvy Občianskym zákonníkom, zhoršuje ich postavenie ako spotrebiteľov a dostáva ich do nevýhodnejšieho postavenia a je preto ako neprijateľná neplatná. Riadiac sa týmito úvahami dospel súd prvej inštancie k záveru, že následkom odstúpenia od úverových zmlúv vznikla žalovaným podľa ust. § 457 Občianskeho zákonníka povinnosť zaplatiť spoločnosti CETELEM SLOVENSKO a.s. rozdiel medzi poskytnutými peňažnými prostriedkami a žalovanými už uhradenými čiastkami, čo v prípade úverovej zmluvy č. 42652688159006 zo dňa 20.11.2008 predstavovalo 6.436,55 Eur (poskytnuté prostriedky 14.111,23 Eur - poplatok za uzavretie úverovej zmluvy 116,18 Eur a vrátené prostriedky 7.538,50 Eur) a v prípade úverovej zmluvy č. 42652688159010 zo dňa 21.12.2009 5.131,62 Eur (poskytnuté prostriedky 9.328,- Eur - vrátené prostriedky 4.176,38 Eur). V tomto rozsahu prvoinštančný súd žalobe vyhovel a v prevyšujúcej časti ju zamietol. Za omeškanie žalovaných so zaplatením priznaných súm priznal súd prvej inštancie žalobcovi počnúc dňom nasledujúcim po odstúpení od úverových zmlúv (č. 42652688159006 od 1.8.2012 a č. 42652688159010 od 1.9.2012) tiež úroky z omeškania v percentuálnej výške podľa ust. § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.1.2013. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie s odkazom na ust. § 142 ods. 2 O.s.p. odôvodnil „pomerne rovnakým“ procesným úspechom (neúspechom) oboch sporových strán.
5. Proti tomuto rozsudku podali žalovaní v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní sa žalovaní bez výhrad stotožnili so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie a jeho rozhodnutiu vo veci samej vytkli len skutkovú vadu, ktorej sa podľa žalovaných dopustil tým, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím uplatnili odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. V intenciách tohto odvolacieho dôvodu žalovaní namietali, že skutočnosť odfinancovania sumy 9.328,- Eur v prospech žalovaných na základe úverovej zmluvy č. 42652688159010 zo dňa 21.12.2009 nebola zo
strany žalobcu v konaní preukázaná, pričom tvrdili v tejto súvislosti, že z tejto sumy im boli v skutočnosti vyplatené peňažné prostriedky len vo výške 3.146,37 Eur, a to bezhotovostným prevodom na ich bankový účet dňa 5.1.2010. Žalovaní v tejto súvislosti poukázali na to, že žalobca, na ktorom vo vzťahu k tejto skutočnosti spočívalo dôkazné bremeno, výšku poskytnutej peňažnej sumy nepreukázal, pričom súd prvej inštancie si túto skutočnosť bez náležitej objektivizácie osvojil len na základe tvrdenia žalobcu. Rovnako nepreukázanou zostala podľa odvolacej námietky žalovaných tiež výška im poskytnutých peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy č. 42652688159006 zo dňa 20.11.2008, pričom pochybnosť vo vzťahu k tejto skutočnosti umocnil podľa názoru žalovaných sám žalobca, keď tvrdil, že zo sumy 14.111,23 Eur, ktorá mala byť na základe tejto úverovej zmluvy poskytnutá, bola suma 7.220,40 Eur použitá na odkup úveru a len ostávajúca časť (po odpočítaní poplatku za uzavretie úverovej zmluvy), teda suma 6.890,83, bola v skutočnosti odfinancovaná v prospech žalovaných. Okrem výšky uloženej peňažnej povinnosti žalovaní považovali za nesprávnu vyhovujúcu časť rozsudku i čo do určenej lehoty na plnenie. Namietali v tejto súvislosti, že sa súd prvej inštancie s ich návrhom na určenie vykonania peňažného plnenia v splátkach vôbec nezaoberal a poukázali na to, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie sú uvedené dôvody, pre ktoré súd tomuto návrhu žalovaných nevyhovel, presnejšie tento návrh žalovaných v odôvodnení vôbec nie je zmienený. Touto námietkou, poukazujúcou na nedostatok riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku, podľa posúdenia odvolacieho súdu (§ 124 ods. 1 C.s.p.) žalovaní uplatnili tiež odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
6. Žalovaní odvolaním napadli rozsudok v celom rozsahu, teda aj vo výroku, ktorým bola žaloba v časti prevyšujúcej priznanú sumu 11.568,17 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 6.436,55 Eur od 1.8.2012 do zaplatenia a zo sumy 5.135,62 Eur od 1.9.2012 do zaplatenia zamietnutá.
7. Žalobca sa k odvolaniu žalovaných nevyjadril.
8. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (C.s.p.), ktorým došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016, Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V súlade s ust. § 470 ods. 1 C.s.p. odvolací súd po účinnosti tohto zákona vo veci postupoval podľa nového procesného predpisu pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali dovtedy, v zmysle ust. § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. Nakoľko žalovaní podali odvolanie ešte pred dňom nadobudnutia účinnosti C.s.p., zachovanie účinkov tohto procesného úkonu predpokladalo tiež, že pri preskúmavaní splnenia podmienok na jeho prejednanie (úplnosť odvolania, jeho prípustnosť, včasnosť podania a legitimácia subjektu konania podať odvolanie) postupoval odvolací súd podľa zákona účinného ku dňu podania odvolania, a teda podľa ustanovení O.s.p. Na ďalší procesný postup a tiež i rozhodnutie o odvolaní však už odvolací súd aplikoval úpravu C.s.p.
9. Z oznámenia o cezhraničnom zlúčení spoločnosti CETELEM SLOVENSKO a.s. a z obchodného registra odvolací súd zistil, že dňa 01.07.2016 spoločnosť CETELEM SLOVENSKO a.s. zanikla v dôsledku zlúčenia s obchodnou spoločnosťou BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, konajúcou na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Panenská 7, Bratislava, IČO: 47 258 713, ktorá sa tak stala jej právnym nástupcom v zmysle ust. § 69 ods. 3, veta prvá, Obchodného zákonníka.
10. Podľa ust. § 64 C.s.p., ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.
11. V súlade s citovaným ustanovením zákona odvolací súd vzhľadom na zánik spoločnosti CETELEM SLOVENSKO a.s. v priebehu konania rozhodol, že v konaní pokračuje s jeho právnym nástupcom
- spoločnosťou BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, konajúcou na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, ktorá v zmysle ust. § 65 ods. 1 C.s.p. prijíma stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity svojho predchodcu.
12. V súčasnosti platná právna úprava výslovne upravuje požiadavku existencie dopadu rozhodnutia na práva a povinnosti odvolateľa ako podmienku pre vznik práva podať odvolanie (tzv. subjektívnu prípustnosť odvolania) v ust. § 359 C.s.p., v zmysle ktorého môže odvolanie podať len strana v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané. Predchádzajúca procesná úprava (O.s.p.), z ktorej je potrebné pri posudzovaní procesnej prípustnosti odvolania žalovaných vyjsť (bližšie v bode 8
odôvodnenia) takúto subjektívnu prípustnosť odvolania síce neupravovala, právnou praxou však bolo jednotne prijímané výkladové pravidlo k rozsahu legitimácie strán podať inak prípustné odvolanie, spočívajúce na premise, že odvolanie nemôže podať ktorýkoľvek subjekt sporu, tiež ani ten, ktorému výrokom rozhodnutia nebola spôsobená určitá, i menej významná ujma na jeho právach. Takýmto rozhodnutím je v okolnostiach prípadu tiež zamietavý výrok napadnutého rozsudku, ktorý bol v plnej miere vydaný v prospech žalovaných a nemôže ním byť žalovaným spôsobená ani len nepatrná ujma na ich právach a právom chránených záujmoch. Možno preto konštatovať, že proti zamietavému rozhodnutiu napadnutého rozsudku žalovaní právo podať odvolanie nemali alebo inak povedané, z ich pohľadu nebolo subjektívne prípustné, a preto ho odvolací súd postupom podľa ust. § 386 písm. b) C.s.p. (pozn. odvolacieho súdu: obdobná úprava bola v ust. § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p.) odmietol.
13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) vecne prejednal odvolanie žalovaných proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku a proti výroku o trovách konania ako podané včas (§ 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p. a ust. § 212 O.s.p., z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) a d) O.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že až na rozhodnutie o paričnej lehote je napadnutý výrok rozsudku o peňažnej povinnosti žalovaných vecne správny.
14. Žalovaní vymedzením odvolacieho dôvodu proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku, učinili predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť skutkových záverov súdu prvého stupňa o výške žalovaným poskytnutých peňažných prostriedkov na základe oboch úverových zmlúv.
15. Podľa ust. § 120 ods. 1 až 3 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. (2) Vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, ako aj v konaniach o povolenie uzavrieť manželstvo, o určenie a zapretie rodičovstva, o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach o niektorých otázkach obchodných spoločností a družstiev ( § 200e) súd je povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli. (3) Ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov.
16. Žalobca (jeho právny predchodca) v žalobe tvrdil, že na základe úverovej zmluvy č. 42652688159006 zo dňa 20.11.2008 poskytol žalovaným peňažné prostriedky v sume 14.111,23 Eur a na základe úverovej zmluvy č. 42652688159010 zo dňa 21.12.2009 peňažné prostriedky v sume 9.328,- Eur. V podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 10.2.2015 žalobca spresnil, že časť úveru (14.111,23 Eur) v sume 7.222,40 Eur bola podľa dohody strán použitá na vyrovnanie záväzkov žalovaných z iného ich úverového vzťahu, evidovaného pod číslom 2688159005 (pozn. odvolacieho súdu: plnenie z tohto úveru nebolo predmetom konania) a ostávajúca časť po odpočítaní poplatku za uzavretie zmluvy (116,18 Eur) v sume 6.774,65 Eur bola žalovaným bezhotovostným prevodom dňa 16.12.2008 poukázaná. Peňažné prostriedky na základe úverovej zmluvy č. 42652688159010 zo dňa 21.12.2009 v sume 9.328,- Eur boli podľa tvrdenia žalobcu žalovaným zaplatené v celom rozsahu bezhotovostným prevodom dňa 4.1.2010. Žalovaní v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 18.3.2013 podľa zistenia odvolacieho súdu len požiadali o vykonanie peňažného plnenia v splátkach, pričom na svoju obranu proti uplatnenému nároku inak neuviedli žiadnu skutočnosť. Na pojednávaní dňa 10.2.2015 žalovaný v 1. rade podľa zistenia odvolacieho súdu výslovne potvrdil, že oba úvery boli žalobcom poskytnuté vo výške uvedenej v žalobe, obsah ktorej predtým podľa zápisnice o pojednávaní súd prvej inštancie podrobne oboznámil. Žalovaná v 2. rade sa na tomto pojednávaní k týmto tvrdeniam žalovaného v 1. rade bez výhrad pripojila. Zástupkyňa žalovaných na tomto pojednávaní prezentovala názor o dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu len vo výške rozdielu medzi poskytnutými peniazmi a tým, čo žalovaní plnili, pričom výšku poskytnutých peňazí, tak ako ju tvrdil žalobca, nespochybnila; naopak jej prepočet, zodpovedajúci v konečnom dôsledku prepočtu výšky plnenia v napadnutom rozsudku, z neho vychádzal. Žalobca v písomnom podaní, doručenom súdu dňa 29.9.2015, (tiež) zopakoval svoje tvrdenia, že na základe úverovej zmluvy zo dňa 20.11.2008 poskytol žalovaným úver vo výške 13.995,05 Eur (po odpočítaní poplatku za uzavretie úverovej zmluvy) a na základe úverovej zmluvy zo dňa 21.12.2009 úver vo výške 9.328,- Eur. Túto časť podania žalobcu súd prvej inštancie podrobne oboznámil na pojednávaní dňa 7.1.2016, pričom zástupkyňa žalovaných v následnej súdom vyžiadanej reakcii podľa zápisnice o
pojednávaní uviedla, že k týmto skutočnostiam nemá námietky. Po následnom riadnom poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. prvostupňovým súdom, sa zástupkyňa žalovaných vyjadrila, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemá. Za tohto procesného stavu súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené a vo veci rozhodol.
17. Z uvedeného vyplýva, že žalovaní v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie skutočnosť výšky poskytnutých peňažných prostriedkov na základe oboch úverových zmlúv nielenže nerozporovali, ale správnosť tohto údaja v žalobe dokonca výslovne potvrdili („uznali“). Pokiaľ za tohto stavu súd prvej inštancie na základe zhodných tvrdení strán a na podklade tiež žalobcom predložených úverových zmlúv skutkovo uzavrel, že na základe úverovej zmluvy č. 42652688159006 zo dňa 20.11.2008 boli žalovaným poskytnuté peňažné prostriedky v sume 14.111,23 Eur (z toho suma 116,18 Eur bola započítaná na poplatok za uzavretie zmluvy) a na základe úverovej zmluvy č. 42652688159010 zo dňa 21.12.2009 peňažné prostriedky v sume 9.328,- Eur, z pohľadu už citovaných ust. § 120 ods. 1 a 3 sú tieto jeho skutkové závery celkom správne.
18. Žalovaní prvýkrát až v odvolaní popreli skutkové tvrdenie žalobcu o výške poskytnutých peňazí na základe oboch úverových zmlúv. V prípade úverovej zmluvy č. 42652688159006 zo dňa 20.11.2008 pritom poukázali na skutočnosť, že podľa tvrdenia žalobcu časť úveru v sume 7.220,40 Eur bola použitá na odkup (splatenie) iného úveru a na základe tejto úverovej zmluvy boli žalovaným poukázané peňažné prostriedky len v sume 6.890,83,- Eur. Vo vzťahu k úverovej zmluve č. 42652688159010 zo dňa 21.12.2009 žalovaní tvrdili a zároveň preukazovali s odvolaním predloženým výpisom z bankového účtu, že im bola poskytnutá len suma 3.146,37 Eur.
19. Podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie ( § 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.
20. Podľa ust. § 205a O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.(2) Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.
21. V citovaných ustanoveniach zákona je upravený systém neúplnej apelácie odvolacieho konania, podstata ktorého spočíva v zásadnej nemožnosti prihliadať v odvolacom konaní na skutočnosti a dôkazy, ktoré napriek poučeniu podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. neboli bez zavinenia odvolateľa uplatnené pred súdom prvej inštancie, a to až na taxatívne stanovené výnimky - skutočnosti poukazujúce na nedostatok podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu alebo ktorými má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Žalovanými vytýkaná skutková vada (nie procesná ani právna) napadnutého rozsudku, je založená na popretí nimi v konaní pred súdom prvej inštancie výslovne uznaných tvrdení žalobcu o výške poskytnutých peňazí na základe oboch úverových zmlúv. Žalovaní pritom boli podľa zistenia odvolacieho súdu pred vyhlásením napadnutého rozsudku riadne poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o povinnosti všetky dôkazy a skutočnosti predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a tiež o následku procesnej pasivity v podobe neprihliadania na prípadné neskôr predložené a označené dôkazy. Zároveň z odvolania žalovaných a z obsahu spisu podľa posúdenia odvolacieho súdu nevyplynula taká skutočnosť, pre ktorú by takýto prostriedok procesnej obrany nemohli žalobcovia uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Preto odvolací súd na skutočnosti a dôkazy, ktorými žalovaní odôvodnili svoje námietky proti skutkovému záveru o výške poskytnutých peňažných prostriedkov súdu prvej inštancie nemohol prihliadať.
22. Vychádzajúc z uvedeného, nakoľko podľa posúdenia odvolacieho súdu prvoinštančný súd vo svojich skutkových záveroch nepochybil, je odvolanie žalovaných proti vyhovujúcemu výroku napadnutého
rozsudku (až na lehotu plnenia) z hľadiska nimi uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. neopodstatnené. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správne potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p.
23. Žalovaní vymedzením odvolacieho dôvodu proti časti vyhovujúceho výroku o lehote na plnenie peňažnej povinnosti učinili predmetom odvolacieho prieskumu správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania ich práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.).
24. Podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
25. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
26. Podľa ust. § 160 ods. 1 O.s.p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
27. Procesná úprava ako hlavné (prioritné) pravidlo určuje, že v prípade povinnosti uloženej súdom je túto povinný subjekt splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výnimka z tejto zásady je založená na vlastnej úvahe súdu, že pokiaľ sa jedná o peňažné plnenie nemusí byť zaplatené do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, ale v dlhšej lehote. Len výnimočne v odôvodnených prípadoch môže súd určiť dlhšiu ako zákonom určenú lehotu na plnenie. Každá takáto výnimka sa považuje za osobitnú (exkluzívnu) výhodu povinného (dlžníka), ktorá však nesmie neprimerane zasahovať do právoplatne priznaných práv oprávneného (veriteľa). Ten totiž má vždy zaručené právo na uspokojenie priznaných nárokov v narušených súkromnoprávnych vzťahoch. Z tohto hľadiska ide o zabezpečenie a realizáciu práva na súdnu ochranu oprávneného a zákonných záruk na definitívnu nápravu narušeného právneho vzťahu. Uvedené exkluzivita povinného musí byť podložená zistením všetkých potrebných skutočností,
ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci je vhodné určiť, že peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach (por. R 87/1966). Hľadiskami pre úvahu súdu, či sa má žalovanému, ktorému platobnú povinnosť určil, priznať výhoda splátok, bude najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného, žalovaným prejavená snaha o plnenie záväzku počas konania, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie sa v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v riešenom prípade vzhľadom na osobné pomery žalobcu príliš ťaživé (por. R V/1968). Pritom je potrebné zohľadniť, že výška splátok musí odrážať nielen osobné pomery žalovaného, ale tiež zodpovedať výške priznaného plnenia tak, aby k uspokojeniu žalobcu došlo v primeranej dobe. V opačnom prípade by došlo k narušeniu vyváženosti záujmov oboch účastníkov v smere faktického popretia právoplatne priznaných práv či k možnému vzniku inej ujmy na oprávnených záujmoch žalobcu (por. rozsudok NS SR sp. zn. 7 Cdo 116/2012 zo dňa 18.3.2013).
28. Žalovaní už v odpore proti platobnému rozkazu, s poukazom na svoje pomery, navrhli určiť na vykonanie peňažného plnenia mesačné splátky. Svoje osobné, zárobkové a majetkové pomery žalovaní v priebehu konania deklarovali na úradnom tlačive a svoj návrh na určenie dlhšej lehoty na plnenie niekoľkokrát zopakovali, naposledy vo svojej záverečnej reči pred vyhlásením napadnutého rozsudku na pojednávaní dňa 7.1.2016. Súd prvej inštancie napadnutým vyhovujúcim výrokom určil žalovaným na plnenie uloženej peňažnej povinnosti zákonnú lehotu 3 dni od právoplatnosti rozsudku, čím prakticky návrhu žalovaných na určenie dlhšej paričnej lehoty nevyhovel. Pritom však v rozpore s citovaným ust. § 157 ods. 2 v odôvodnení neuviedol, z akých skutočností vo svojom rozhodnutí o lehote plnenia vyšiel a rovnako ani akými úvahami sa pri právnom posudzovaní tejto otázky predovšetkým v kontexte už odvolacím súdom vyjadrených rozhodovacou praxou uznávaných hľadísk riadil. Možno preto konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k lehote splatnosti peňažného plnenia odôvodnenie vôbec neobsahovalo a tento nedostatok odôvodnenia možno bezpochyby považovať za už zmienenú celkom ojedinelú situáciu (extrém) pri odôvodňovaní rozhodnutia a nie iba nespokojnosť odvolateľov so zdôvodnením. Z pohľadu uplatneného odvolacieho dôvodu je pre tento nedostatok rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o lehote na plnenie nepreskúmateľným, čo zakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a tým dôvodnosť žalovanými uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.).
29. Preto odvolací súd rozsudok v odvolaním napadnutej časti vyhovujúceho výroku o lehote na plnenie a v závislom výroku o trovách konania (§ 379 písm. a) C.s.p) zrušil postupom podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a v zmysle ust. § 391 ods. 1 C.s.p. v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
30. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zistiť aktuálne stanoviská sporových strán k spôsobu rozhodnutia o lehote na plnenie už právoplatne uloženej peňažnej povinnosti žalovaných. Pokiaľ ohľadne lehoty na plnenie (tiež prípadnej výšky splátky) nedôjde medzi stranami k zhode či dohode (Čl. 7 ods. 2 C.s.p.) bude ďalej povinnosťou prvoinštančného súdu umožniť žalovaným doplniť svoje tvrdenia o skutočnostiach významných pre rozhodnutie o lehote na plnenie, predovšetkým o ich schopnosti zaplatiť peňažné plnenie a tieto tvrdenia i náležite preukázať. Následne po vyjadrení sa žalobcu k týmto skutočnostiam a po prípadnom doplnení dokazovania k nim, ohľadne lehoty na plnenie opätovne rozhodnúť. V novom rozhodnutí pritom súd prvej inštancie vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (výjdu) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 C.s.p.) a vo svojich úvahách pri právnom posudzovaní veci vyjde z právnou praxou akceptovaných hľadísk, tak ako ich odvolací súd vyjadril v bode 26 tohto odôvodnenia, a teda prihliadne najmä tiež na výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť žalovaných, žalovanými prejavenú snahu o plnenie záväzku počas konania, pričom pri prípadnom určení plnenia v splátkach zohľadní i požiadavku, aby k uspokojeniu žalobcu došlo v primeranej dobe.
31. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p).
32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)