Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 34 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (40)Rozsudok_8Co-5-2022.pdf
PDF · 120.05 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/5/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobcu Rozhlas a televízia Slovenska, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanému: P. M., nar. X.XX.XXXX, F. Q. XXX/X, M. nad S., okr. Q. nad S., o zaplatenie sumy 151,56 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 10C/36/2020-24 zo dňa 31. augusta 2021, takto jednohlasne
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku o trovách konania.
Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 72,68 eur do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a . III. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov konania.“
2. Rozhodnutie právne posúdil okrem iného ustanovením § 290, § 220 ods. 2, § 297 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“); § 3 písm. a), § 4 ods. 1, § 6 ods. 1, § 7, § 10 ods. 2, ods. 3, ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 340/2012 Z.z.“), § 52 ods. 1, ods. 2, § 52a ods. 2, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5, § 54a, § 54 ods. 1, ods. 2, § 100 ods. 1, ods. 2, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) 3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu žalobca navrhol, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 151,56 eur, úhradu poštovných sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 1,85 eur a nahradiť mu trovy konania.
4. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca je verejnoprávna inštitúcia zriadená na základe zák. č. 532/2010 Z.z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Žalovaný je zo zákona č. 340/2012 Z.z. podľa § 3 písm. a) Zákona vo výške 4,64 eur podľa § 6 ods. 1 Zákona s periodicitou platenia úhrad: mesačná, v zmysle § 7 Zákona. Žalobca kontrolou úhrad v zmysle § 8 Zákona zistil, že žalovaný ku dňu podania tohto návrhu na tunajší súd nezaplatil úhradu v zmysle Zákona za kontrolované obdobie 1.12.2015 - 30.6.2020.
5. Žalobca v zmysle § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. písomnou výzvou zo dňa 2.6.2020 odoslanou prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s., vyzval žalovaného na zaplatenie omeškanej úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy. Nakoľko žalovaný nezaplatil úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od doručenia uvedenej výzvy, je žalovaný povinný v zmysle § 10 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z.z. zaplatiť aj pokutu. Dlh žalovaného predstavuje sumu 134,56 eur, ktorá pozostáva z 29 neuhradených mesačných predpisov v kontrolovanom období 1.12.2015 - 30.6.2020. Výška dlhu je súčinom počtu neuhradených predpisov v kontrolovanom období a sadzby úhrady v zmysle § 6 ods, 1 zákona. V zmysle zákona č. 340/2012 Z.z. predstavuje pohľadávka žalobcu: - sumu 151,56 eur (z toho istina vo výške 134,56 eur a pokuta vo výške 17 eur podľa § 10 zákona) - zaplatené poštové sadzby vo výške 1,85 eur.
6. Z vykonaného dokazovania súd zistil tento skutkový stav veci: Žalobca je vyberateľom úhrady podľa zákona č. 340/2012 Z.z.. Žalovaný je platiteľom tejto úhrady v zmysle citovaného zákona. Za obdobie od 1.12.2015 do 30.6.2020 žalovanému vznikol dlh spolu v sume 151,56 eur, pozostávajúci z istiny nezaplatených úhrad za 29 neuhradených mesačných prepisov vo výške 134,56 eur a pokuty vo výške 17 eur podľa § 10 zákona č. 340/2012 Z.z.. Do dňa podania žaloby žalovaný z uvedeného neuhradil ani časť, i napriek písomnej predžalobnej výzve na zaplatenie nedoplatku žalobcu adresovanej žalovanému. Z tohto titulu si žalobca uplatnil aj nárok na úhradu poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 1,85 eur.
7. Súd prvej inštancie právny vzťah, z ktorého žalobca odvodzuje nárok, posúdil ako spotrebiteľský v zmysle §52 a nasl. Občianskeho zákonníka a rozhodoval o ňom ako o spotrebiteľskom spore s ochranou slabšej strany podľa prvého dielu, druhej hlavy (§290 a nasl. C.s.p.). K posúdeniu hmotno-právneho základu tohto sporu ako spotrebiteľského súd prvej inštancie uviedol, že existuje súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania a sporným poplatkom, či úhradou (tiež ,,koncesionársky poplatok“), aj keď povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného poskytnutia služby, ktorej priamu hodnotu by tento poplatok či úhrada predstavovala, ale tento poplatok súvisí výlučne s uzavretou zmluvou o dodávke elektrickej energie bez prípadnej súvislosti s preukázanou držbou televízneho prijímača, či rozhlasového aparátu.
8. Samotný prístup k takejto službe, tiež možno povedať, že je voľným a nepodlieha zaplateniu tohto poplatku ako v prípade napr. zaplatenia poplatku za službu prijímania kódovaných televíznych staníc, kedy až zakúpením príslušného kódovacieho zariadenia možno sledovať takéto televízne vysielanie. Ak by sa mala dať odpoveď na povahu vzťahu čo možno najstručnejšie, tým elementárnym dôvodom na podporu spotrebiteľskej povahy veci je fakt, že aj v prípade RTVS - vysielacej služby ide o službu, a ak ju žalovaná neprijala na obchodné účely (tiež profesiu či zamestnanie), tak ide čisto o spotrebu služby.
9. Samotný fakt, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr. povinné zmluvné prijímanie predmetnej vysielacej služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce občanov stratili status konzumentov služby. Naopak, svojim spôsobom legislatívne vnútenie televíznej a rozhlasovej služby je jedna z okolností, ktoré majú potenciál ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie obchodných praktík RTVS, či nie sú nekalé. Ako RTVS priznáva, aj keď len sčasti, predsa len aj ona podniká a robí tak v rámci poskytovania služby širokým vrstvám obyvateľstva. Právne predpisy o ochrane spotrebiteľov pred nekalou praxou sú potencionálne vo vzťahu k širokým vrstvám obyvateľstva tými, ktoré dávajú odpoveď o možných spotrebiteľských konzekvenciách vzťahu medzi RTVS a prijímateľmi (konzumentmi) predmetnej transmisijnej služby. Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nie je pritom jedinou smernicou spotrebiteľského práva.
10. Ide o odvodený záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii. Ak by sa aj pripustila možnosť, že nejde o spotrebiteľský vzťah, potom za relevantné treba považovať vzťahy aj len súvisiace. V tomto smere zákon zaraďuje pod režim spotrebiteľského práva nielen spory zo spotrebiteľských zmlúv, ale aj spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou (porov. slovo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou v § 290 C.s.p.).
11. Napriek skutočnosti, že vzťah priamo medzi platiteľom úhrady a RTVS nevznikol tým najbežnejším spôsobom („zmluvou“), nemožno prehliadať skutočnosť, že podmienkou jeho vzniku je uzavretie „štandardnej“ spotrebiteľskej zmluvy. Ak teda tento „pridružený vzťah“ má byť nejakým spôsobom právne
posúdený, zrejme musí byť posúdený v súlade s prvotnou zmluvou (o dodávke elektriny), od ktorej sa odvíja a ktorá spotrebiteľskou zmluvou nepochybne je.
12. Záver o spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu medzi sporovými stranami podporujú aj argumenty právnej logiky, konkrétne argumentum a contrario. Ak by súd prijal právny záver, v zmysle ktorého RTVS nemá postavenie dodávateľa, poprel by tým judikatúru Súdneho dvora Európskej únie o vymedzení dodávateľa v prípadoch poskytovania služieb verejnoprávnymi korporáciami (napr. C-147/16). Z obsahu súdneho spisu je zároveň zrejmé, že žalovaná nevystupuje v právnom postavení fyzickej osoby, ktorá koná v rámci svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti.
13. K posúdeniu spotrebiteľského základu právnej povahy tohto sporu súd prvej inštancie poukázal na ustálenú prax súdov (porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 20CoCsp/6/2020 zo dňa 29.4.2021, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 6Co/93/2017 zo dňa 29.5.2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 10Co/8/2021 zo dňa 17.6.2021), od ktorej súd nevidí dôvod sa odkloniť. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 10Co/8/2021 zo dňa 17.6.2021 dokonca priamo vychádza z premisy consumer povahy obdobného sporu bez toho, aby túto povahu širšie zdôvodňoval, pričom sa hlbšie zaoberá následkami vyplývajúcimi z tejto premisy, a to zákazu vymáhania premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy podľa §54a Občianskeho zákonníka.
14. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 6Co/93/2017 z 29.5.2018 bol po ustálení spotrebiteľskej povahy sporu potvrdený rozsudok súdu nižšej inštancie, ktorým tento súd úhradu za obdobie viac ako 3 rokov pred podaním žaloby nepriznal, prihliadajúc na všeobecnú premlčaciu dobu podľa predpisov občianskeho práva a ex offo zohľadnenie premlčania §-om 5b Spotrebiteľského kódexu (Zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Nálezom Ústavného súdu SR PL.ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 ale Ústavný súd rozhodol o ústavnej nekonformnosti citovaného §5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (jeho nesúlad s čl. 46 ods. 1, v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). Túto ústavnú nekonformnosť §5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa zákonodarca konvalidoval prijatím novely Občianskeho zákonníka Zákonom č. 343/2018, ktorým sa Občiansky zákonník doplnil o §54a v tomto znení: „Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.“, a to s účinnosťou od 5.12.2018.
15. Žalobca podal na súd prvej inštancie žalobu dňa 11.8.2020, teda za účinnosti citovaného §54a Občianskeho zákonníka. Žalobca tak nie je oprávnený vymáhať premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z. platiteľ podľa § 3 písm. a) platí úhradu 4,64 eur za každý jeden začatý kalendárny mesiac. Platiteľ podľa § 3 písm. a), ktorý je evidovaný dodávateľom elektriny v evidencie odberateľov elektriny v domácnosti vo viacerých odberných miestach platí úhradu len za jedno odberné miesto, ak vznik tejto skutočnosti oznámi a preukáže vyberateľovi úhrady podľa § 9 ods. 6 písm. c). Vychádzajúc z citovaných ustanovení splatnosť úhrady za príslušný mesiac bola do konca tohto príslušného kalendárneho mesiaca a nasledujúcim dňom sa platiteľ úhrady dostal do omeškania. Týmto dňom začala plynúť aj premlčacia lehota vo vzťahu ku každej jednej úhrade osobitne. Ak žalobca podal žalobu na súd dňa 11.8.2020, premlčané sú všetky predpísané úhrady splatné viac ako tri roky pred 11.8.2020, tzn. pred 11.8.2017. Žalobca má tak nárok na úhrady, počnúc úhradou splatnou do konca 8- meho mesiaca 2017 až po úhrady splatné do dňa podania žaloby, pričom ale žalobou uplatnil nárok na úhrady za kontrolované obdobie končiace 30.6.2020. Žalobca má tak nárok na úhrady za 36 mesiacov x 4,64 eur + 17 eur ( pokuta ), t.j. 184,04 eur mínus úhrady za 24 mesiacov x 4,64 eur, t. j. 111,36 eur = 72,68 eur ( 12 mesiacov + pokuta ). V prevyšujúcej premlčanej časti súd žalobu vo výroku II. zamietol.
16. V ďalšom súd po aplikácií §54a Občianskeho zákonníka na uplatnený nárok poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 10Co/8/2021-43 zo dňa 17.6.2021, z ktorého cituje: „Účelom premlčania ako právneho inštitútu je zvyšovanie právnej istoty tým, že núti veriteľa uplatniť si svoje subjektívne právo v primeranom čase ( v premlčacej lehote ) tak, aby dlžníci neboli po časovo neprimeranú dobu nútení plniť si svoje povinnosti. Plynutím času sa totiž môže oslabovať spôsobilosť dlžníka brániť sa proti uplatnenému nároku ( prostriedky procesnej obrany ), čo môže vyhovovať veriteľovi. Ustanovenia § 7 ods. 2 a § 10 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované RTVS jasne stanovujú, že úhradu za príslušný kalendárny mesiac je platiteľ povinný zaplatiť do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, inak je v omeškaní. Aj keď podľa ust. § 10
ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. je vyberateľ úhrady povinný po zistení, že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, platiteľa písomne vyzvať na zaplatenie tejto úhrady, podľa názoru odvolacieho súdu, táto výzva nemá vplyv na splatnosť úhrady a ani na plynutie premlčacej lehoty ( výzva má vplyv na možnosť uplatnenia pokuty podľa § 10 ods. 3 citovaného zákona ). Od žalobcu ako veriteľa je nutné vyžadovať, aby ako riadny hospodár spravoval a aj včas uplatňoval svoje pohľadávky. Po dlhšej dobe môže byť značne znemožnené žalovanému riadne sa brániť proti podanej žalobe ( od žalovaného nie je možné spravodlivo žiadať, aby si tak dlhú dobu uchovával prostriedky procesnej obrany, napr. doklady o zaplatení úhrad, ak by ich v minulosti zaplatil ).“
17. Pre úplnosť súd dodal, že žalovaný neurobil žiaden úkon súc vedomý si premlčania, ktorým by obnoviteľnosť vymáhania premlčaného práva obnovila podľa 2. vety § 54a Občianskeho zákonníka. Žalobca si žalobou uplatnil aj náklady spojené s vymáhaním vo výške uplatneného poštovného 1,85 eur za žalovanému zaslanú výzvu na zaplatenie nedoplatku. Nakoľko v zmysle vyššie uvedených právnych záverov súdu v tejto výzve žalobca žalovaného vyzval na nekorektne vypočítanú sumu nedoplatku, súd vo výroku II. zamietol aj žalobcom uplatnenú časť nároku na túto náhradu nákladov spojených s vymáhaním.
18. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 2 C.s.p. tak, že pomer úspechu a neúspechu sporových strán v tomto spore je približne rovnaký, preto súd vo výroku III. s poukazom na § 255 ods. 2 C.s.p. nepriznal žiadnej zo strán náhradu trov konania.
19. Proti výroku rozsudku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a proti výroku o trovách konania podal odvolanie žalobca včas. Podané odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že prizná žalobcovi a zaviaže žalovaného zaplatiť 80,73 eur a výrok o trovách konania zmení tak, že prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozvrhu a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
20. Žalobca namietal spotrebiteľský charakter sporu. V predmetnom súdnom spore nemá žalobca (vyberateľ úhrady) postavenie dodávateľa a žalovaný (platiteľ úhrady) postavenie spotrebiteľa. Žalobca ako verejnoprávny vysielateľ poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania priamo na základe povinnosti stanovenej zákonom č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predmet, obsah a ani podmienky poskytovania rozhlasového a televízneho vysielania verejnoprávneho vysielateľa nie sú predmetom individuálnej dohody (zmluvy) medzi žalobcom a žalovaným. Základné parametre rozhlasového a televízneho vysielania verejnoprávneho vysielateľa upravuje priamo zákon (§ 3 až 5 zákona č. 532/2010 Z. z.), pričom konkrétna podoba a obsah tohto vysielania .je tvorená výlučne na základe nezávislého postavenia a rozhodovania verejnoprávneho vysielateľa o obsahu svojich rozhlasových a televíznych programových služieb. Právna úprava obsiahnutá v zákone č. 340/2012 Z. z. reguluje právne vzťahy, ktoré sa týkajú platenia, vyberania a vymáhania úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania (ďalej len ,.úhrada").Povinnosť platiť úhradu je stanovená zákonom, pričom táto právna úprava je konštruovaná obdobne ako napríklad pri daniach (zákonné ustanovenia upravujúce ich predmet, základ, sadzby, sankcie pre prípad nezaplatenia, podmienky oslobodenia od platieb, spôsob vymáhania a pod.). Vznik ani obsah platobnej povinnosti pri úhrade nie je obdobne ako pri daniach založený dispozitívnymi úkonmi účastníkov právneho vzťahu. Právna regulácia obsiahnutá v zákone č. 340/2012 Z. z. pozostáva z kogentných právnych noriem podrobne upravujúcich jednotlivé aspekty platenia, vyberania a vymáhania úhrady. z ktorých je zrejmé, že v tomto zákone prevažujú prvky verejnoprávnej úpravy. Právny vzťah platenia, vyberania a vymáhania úhrady nie je preto možné považovať za spotrebiteľský vzťah.
21. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vyvodil z ust. § 3 písm a) zákona č. 340/2012 Z.z., podľa ktorého je platiteľom úhrady fyzická osoba. ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste, pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome a zo skutočnosti, že zmluva o dodávke elektriny je spotrebiteľskou zmluvou, nesprávny právny názor, že aj právny vzťah platenia, vyberania a vymáhania úhrady je spotrebiteľským právnym vzťahom, resp. súvisiacim so spotrebiteľskou zmluvou. Súd prvej
inštancie sa vôbec nezaoberal podstatou úhrady ako zákonnej, povinnej, vynútiteľnej, nenávratnej a neekvivalentnej platby, ktorá je platená za účelom financovania verejných (verejnoprospešných) potrieb. Ustanovenie § 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z. z. len identifikuje osobu. ktorá má plniť zákonnom stanovenú povinnosť platenia úhrady a nemožno z neho vyvodzovať spotrebiteľský charakter právneho vzťahu platenia, vyberania a vymáhania úhrady. Právny vzťah platenia, vyberania a vymáhania úhrad je totiž založený priamo zákonom a nie .je založený a ani odvodený od spotrebiteľskej zmluvy. Okrem toho, zmluvný/mi stranami zmluvy o dodávke elektriny sú dodávateľ elektriny a odberateľ elektriny ako spotrebiteľ. Pričom, ako už bolo uvedené v predchádzajúcich častiach tohto vyjadrenia, RTVS s platiteľmi úhrad neuzatvára žiaden zmluvný vzťah. Keďže zmluvné strany spotrebiteľského vzťahu pri dodávke elektriny sú dodávateľ a odberateľ, nemožno zákonom (teda nie zmluvou) kreovaný vzťah RTVS a platiteľ považovať za vzťah súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou podľa dikcie § 290 C.s.p.. Žalobca poznamenal, že súd prvej inštancie nemal na základe vyššie uvedeného postupovať podľa § 54a Občianskeho zákonníka, a teda nemal ex offo prihliadať na premlčanú časť žalovanej sumy.
22. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
23. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
24. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
25. Podľa § 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.z., platiteľ úhrady je fyzická osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny2) v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti3) ako odberateľ elektriny v domácnosti2) v odbernom mieste,2) pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome. 26. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z., vyberateľom úhrady a príjemcom úhrady je Rozhlas a televízia Slovenska.
27. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z., povinnosť platiť úhradu vzniká od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom sa osoba stala platiteľom, a zaniká posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom osoba prestala byť platiteľom.
28. Podľa § 10 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 340/2012 Z.z., platiteľ, ktorý nezaplatí úhradu podľa § 7, je v omeškaní so zaplatením úhrady. Ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do 60 dní od zistenia tejto skutočnosti na zaplatenie tejto úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb23) súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady. Ak platiteľ podľa § 3 písm. a) nezaplatí úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy podľa odseku 2, platiteľ je povinný zaplatiť vyberateľovi úhrady aj pokutu 17 eur.
29. Podľa § 52 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
30. Podľa § 54a Občianskeho zákonníka, premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.
31. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej medzi službou verejnoprávneho vysielania a sporným poplatkom existuje priama súvislosť, aj keď povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného poskytnutia služby, ktorej priamu hodnotu by tento poplatok predstavoval, ale tento poplatok súvisí výlučne s uzatvorenou zmluvou o dodávke elektrickej energie bez prípadnej súvislosti s preukázanou držbou televízneho či rozhlasového zariadenia. Samotný prístup k tejto službe je voľný a nepodlieha zaplateniu napr. ako v prípade zaplatenia poplatku za službu prijímania kódovaných televíznych staníc, kedy až zakúpením príslušného zariadenia možno takéto televízne vysielanie sledovať.
32. Základným dôvodom na podporu tvrdenia o spotrebiteľskej povahe veci je skutočnosť, že i v prípade vysielacej služby ide o službu a ak ju žalovaný neprijal na obchodné účely, čo je evidentné, tak ide čisto o spotrebu služby. Len okolnosť, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr. povinné zmluvné prijímanie vysielacej služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce občanov stratili postavenie konzumentov služby. Legislatívne vnútenie televíznej a rozhlasovej služby je jednou z okolností majúcich potenciál ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie obchodných praktík žalobcu, či nie sú nekalé. Rovnako nie je možné konštatovať, aby žalobca sa za žiadnych okolností nemohol dopustiť nekalej obchodnej praktiky. Ak žalobca sa takej nekalej obchodnej praktiky dopustiť môže, občania ako konzumenti služby môžu právom očakávať, že v prípade nekalej obchodnej praktiky budú na žalobcu dopadať ochranné normy spotrebiteľského práva.
33. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu o neexistencii zmluvy medzi ním a žalovaným ako predpokladu spotrebiteľsko-právnej ochrany, s touto nie je možné úplne sa stotožniť. Medzi stranami sporu predsa len určitá zmluva existuje a to zmluva o dodávke elektriny. Okrem toho nevyhnutnosť ochrany spotrebiteľa vyplýva z možných obchodných praktík, ku ktorým môže dôjsť i vo vzťahoch založených zákonom. Ak niet legislatívne upraveného okruhu do úvahy prichádzajúcich obchodných praktík, ktoré môžu byť nekalé, tak ani čiastočne podnikajúceho žalobcu ako poskytovateľa služby širokým vrstvám obyvateľstva, nemožno vylučovať z okruhu subjektov povinných dodržiavať zákaz používania nekalých obchodných praktík. Žalobca je dodávateľom služby a súčasne protistranou spotrebiteľov prijímajúcich verejnú službu bez ohľadu na to, či dôjde ku kolízii s normami na ochranu spotrebiteľa. Ani pri vzťahoch, pri ktorých niet pochybností o ich spotrebiteľskej povahe, napr. vzťahy úverové, či poistné, spotrebiteľský vzťah nevzniká až porušením práva, ale už jeho vznikom.
34. Žalobca sa nestáva dodávateľom spotrebiteľskej služby až momentom keď použije nekalú obchodnú praktiku v rozpore s legislatívou, ale už v čase, keď do vzťahu, z ktorého takáto praktika môže vzísť vstúpi a to bez ohľadu na formu vzniku vzťahu, teda vrátane jeho založenia zákonom. O to viac to platí, ak právny vzťah vzniknutý za účelom poskytovania služby širokým vrstvám obyvateľstva má zmluvný základ v zmluve o dodávke elektriny so všetkými jej vedľajšími nahodilými zložkami a ďalšími súvisiacimi vzťahmi. Ide o odvodený záväzok vo vzťahu k žalobcovi ako verejnoprávnej inštitúcii. Pod režim spotrebiteľského práva Civilný sporový poriadok v ustanovení § 290 zaraďuje nielen spory zo spotrebiteľských zmlúv, ale aj spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou.
35. Hoci vzťah medzi žalobcom a žalovaným nevznikol priamo na základe zmluvy, nemožno prehliadať skutočnosť, že podmienkou jeho vzniku je uzatvorenie štandardnej spotrebiteľskej zmluvy. Ak takto vzniknutý vzťah má byť nejakým spôsobom právne posúdený, jeho posúdenie sa musí odvíjať od prvotnej zmluvy a to od zmluvy o dodávke elektriny, ktorá spotrebiteľskou zmluvou nepochybne je.
36. Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách má za cieľ zaistiť vysokú spoločnú úroveň ochrany spotrebiteľov, pričom z jej pôsobnosti nie sú vylúčené ani subjekty verejného práva. Smernica totiž platí tiež pre obchody, podnikanie, alebo povolania verejného charakteru a zohľadňuje prípadné nekalé podmienky pri dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby.
37. V danom prípade žalobcom uplatnená pohľadávka pozostáva z neuhradených mesačných predpisov v období od 1.12.2015 do 30.6.2020. Podľa žalobcom predloženého prehľadu predpisov a platieb k poslednej úhrade zo strany žalovaného v rozhodnom období došlo dňa 16.8.2019. Za uplatnené obdobie žalovaný uhrádzal mesačné platby nepravidelne, pričom od 1.9.2019 do dňa podania žaloby 11.8.2020
už neuhradil žiadnu platbu ani napriek výzve žalobcu zo dňa 2.6.2020, doručenú žalovanému 8.6.2020 (č.l. 3 až 7 spisu).
38. Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z., ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do 60 dní od zistenia tejto skutočnosti na zaplatenie tejto úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady. Vychádzajúc z tohto ustanovenia povinnosť vyberateľa úhrady písomne vyzvať platiteľa do 60 dní od zistenia jeho omeškania so zaplatením úhrady, je zákonným predpokladom pre následné uplatnenie nároku na súde. Aký iný význam by potom malo ustanovenie § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z., ak by napriek neexistencii písomnej výzvy bolo umožnené vyberateľovi úhrady uplatniť svoje právo v súdnom konaní.
39. Ak zákon hovorí o zistení skutočnosti spočívajúcej v omeškaní platiteľa so zaplatením úhrady, je na žalobcovi, aby preukázal, kedy túto skutočnosť zistil a teda či žalovaný bol v zákonom stanovenej lehote písomne vyzvaný na zaplatenie úhrady.
40. Vo vzťahu k úhradám posúdeným ako premlčané za obdobie od 1.12.2015 do 31.7.2017 je nemysliteľné a ani logicky nezdôvodniteľné, prečo ohľadne týchto úhrad bol žalovaný vyzvaný na ich zaplatenie spolu s ďalšími nepremlčanými úhradami až výzvou na zaplatenie nedoplatku zo dňa 2.6.2020. Žalobcovi nič nebránilo zistiť nedoplatok za obdobie od 1.12.2015 do 11.8.2017 podstatne skôr, už v septembri 2017 a následne po zaslaní písomnej výzvy žalovanému včas si uplatniť svoje právo na úhradu na súde.
41. Zavedenie osobitnej úpravy uplatňovania premlčaných nárokov zo spotrebiteľských zmlúv v ust. § 54a Občianskeho zákonníka je reakciou na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 07.02.2018, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s článkom 46 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Inštitúty premlčania a preklúzie sú v zásade inštitútmi „jednoduchého práva“, je však namieste používať ich po zohľadnení a vyvážení všetkých hodnôt, ktoré sú dotknuté. Je nesporné, že je prípustné, aby zákonodarca robil „sektorové výnimky“ pri normovaní obsahu inštitútov súkromného práva s ohľadom na premlčanie, či preklúziu a pre určité typy právnych vzťahov nastavoval jednak rozdielne premlčacie doby (rozlišovanie medzi všeobecnou premlčacou dobou a osobitnými) alebo aj rozdielne právne následky pre nevykonanie práva v určenej dobe (preklúzia podľa § 504 Občianskeho zákonníka). Pri subjektívnych majetkových právach zo spotrebiteľskej zmluvy je opodstatnené, aby sa po uplynutí premlčacej doby tieto práva dostali „ex lege“ do polohy naturálnych záväzkov. Po uplynutí premlčacej doby, najmä s ohľadom na súčasný stav trhovej ekonomiky, niet v zásade z pohľadu štátnej moci záujmu hodného ochrany na podpore vynucovania plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy, ak sa právo niektorej zo strán premlčalo. Významom inštitútu premlčania nie je automatické oslobodenie dlžníka od plnenia záväzku. Cieľom ustanovenia § 54a Občianskeho zákonníka je vytvorenie priestoru na to, aby dlhy plynúce zo spotrebiteľských zmlúv boli vymáhané len v rozumnom a primeranom čase a dlžník nebol nútený prostriedkami s prvkami štátneho donútenia zaplatiť dlh, vo vzťahu ku ktorému uplynulo značné časové obdobie, v dôsledku čoho by mohla byť oslabená jeho pozícia (napr. nebude už disponovať dôkazmi). Právo plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy sa uplynutím premlčacej doby tak ex lege dostáva do polohy naturálneho záväzku, ktoré je možné splniť dobrovoľne povinným subjektom, avšak toto právo nemožno vymáhať proti vôli povinného subjektu. V tomto prípade sa vylučuje kondikcia, t.j. v prípade dobrovoľného plnenia premlčaného dlhu dlžníkom sa prijaté plnenie nepovažuje za bezdôvodné obohatenie (§ 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Za vymáhanie premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy sa rozumie súdne konanie, exekučné konanie a rozhodcovské konanie. Nemožnosť vymáhania premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy zohľadňuje dynamickosť spotrebiteľského prostredia a vedomie tohto rizika bude oprávnene motivovať veriteľov vymáhať svoje pohľadávky čo najskôr.
42. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok v zmysle ustanovenia § 387 C.s.p. v jeho napadnutom rozsahu potvrdzuje ako vecne správny.
43. O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek 1 C.s.p. tak, že žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému z obsahu spisu preukázateľne žiadne trovy nevznikli, preto mu ich odvolací súd aj s poukazom na čl. 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku nepriznal.
44. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).