Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19C/71/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I, sudkyňou JUDr. Martinou Líškovou, v spore žalobcu: Z. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX, XXX XX V., zastúpený JUDr. Martinom Olosom, advokátom, Karola Kršiaka 1, 013 01 Rajecké Teplice, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody 1.765,84 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu 1.765,84 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 1.765,84 eur od 29.10.2013 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

X. Žalobca sa návrhom doručeným na tunajší súd dňa XX.XX.XXXX domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného označeného ako Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, na zaplatenie náhrady majetkovej škody vo výške 1.765,84 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne od 28.05.2013 do zaplatenia podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť v súvislosti s trestným konaním, ktoré bolo voči nemu začaté Uznesením vyšetrovateľa OR PZ Žilina ČVS: ORP-1372/OVK-ZA-2009 zo dňa 09.12.2009 pre skutok kvalifikovaný ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného poriadku. Proti vyššie uvedenému uzneseniu podal žalobca prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť, ktorá bola dozorujúcim prokurátorom zamietnutá. Následne bolo vykonané vo veci ďalšie rozsiahle vyšetrovanie a podaná Okresnou prokuratúrou v Žiline obžaloba sp. zn. 1Pv 1245/2009. Následne bolo trestné konanie vedené pred Okresným súdom v Žiline, sp. zn. 22T 5/2011. V označenom trestnom konaní prokurátor pred súdom na hlavnom pojednávaní od obžaloby ustúpil a rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn. 22T 5/2011 bol žalobca spod obžaloby Okresnej prokuratúry v Žiline oslobodený.

2. Vzhľadom na skutkovú náročnosť a vysokú trestnú sadzbu, splnomocnil žalobca počas vyšetrovania na svoju obhajobu advokáta JUDr. Martina Olosa, ktorý v rámci obhajoby v označenom trestnom konaní vykonával úkony právnych služieb, za ktoré mu voči osobe žalobcu vznikol nárok na zaplatenie tarifnej odmeny a náhrady hotových výdavkov v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Za vykonané úkony právnej služby bol žalobca nútený zaplatiť obhajcovi JUDr. Martinovi Olosovi tarifnú odmenu v celkovej sume 1.765,84 eur, ktorú aj uhradil. Označená suma tak v zmysle § 17 a § 18 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. predstavuje škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu.

3. Na základe vyššie uvedeného žalobca požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako orgán konajúci v mene štátu, žiadosťou doručenou dňa 27.05.2013 podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. o uspokojenie uplatneného nároku vo výške 1.765,84 eur. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky jeho žiadosť postúpilo na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, ktorá žiadosti v lehote 6 mesiacov nevyhovela.

4. Žalobca v odôvodnení svojej žaloby poukázal taktiež na rozhodnutia R 70/1994, R 24/1992 a R 35/1991.

5. Nakoľko žalovaný neuhradil splatnú pohľadávku na peňažné plnenie, žalobca podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka žiada spolu s istinou priznať aj úroky z omeškania počnúc dňom nasledujúcim po doručení jeho žiadosti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, t. j. počnúc dňom 28.05.2013.

6. Žalovaný, zastúpený Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 30.04.2014 (č. l. 21 a nasl.). Namietal, že nie je orgánom oprávneným v prejednávanej veci konať v mene štátu, týmto orgánom má byť Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, a to s prihliadnutím na znenie ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky mala za to, že sa jedná o procesnú prekážku, na ktorej odstránenie má súd žalobcu písomne vyzvať. K meritu veci sa žalovaný v tomto podaní nevyjadril.

7. Konajúci súd v zmysle § 21 ods. 4 a ods. 5 OSP v spojení s § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj s odkazom na právny názor vyslovený v Uznesení NS SR sp. zn. 6Cdo 149/2011, ustálil okruh účastníkov na strane žalovaného tak, že žalovaným je Slovenská republika, v mene ktorej v prejednávanom prípade koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, tak ako to bolo v žalobe správne uvedené. K ustáleniu tohto štátneho orgánu došlo z dôvodu, že trestná vec žalobcu dospela na základe obžaloby prokurátora do štádia súdneho konania, ktoré skončilo jeho oslobodením spod obžaloby. Keďže nedošlo k právoplatnému odsúdeniu žalobcu v konaní pred súdom, a k následnému zrušeniu právoplatného rozsudku je vylúčené, aby v prejednávanej veci za štát konalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Nakoľko v prípravnom trestnom konaní nedošlo k pochybeniu vyšetrovateľa, resp. iného povereného orgánu Policajného zboru, tieto orgány nevydali rozhodnutie, ktoré by bolo zrušené pre nezákonnosť, naopak sťažnosti žalobcu voči uzneseniu o vznesení obvinenia boli prokuratúrou zamietnuté, vo veci bola podaná obžaloba príslušnou okresnou prokuratúrou, je vylúčené, aby orgánom konajúcim v mene štátu bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (§ 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z. z.).

8. V predmetnom spore bol vydaný Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 19C/71/2014-95 zo dňa 04.12.2015, ktorým súd žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Takto rozhodol súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní, z ktorého mal za preukázané, že žalobca bol v trestnom konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina sp. zn. 22T 5/2011 úspešný, keďže v konečnom dôsledku bol právoplatne spod obžaloby, teda skutkov, ktoré sa mu kládli za vinu, oslobodený. Žiadne z rozhodnutí vydaných v rámci uvedeného trestného konania v prípravnom konaní však nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť, obdobne ani v konaní pred súdom nedošlo k zrušeniu právoplatného súdneho rozhodnutia pre nezákonnosť. K oslobodeniu žalobcu prispela tá okolnosť, že prokurátor spod obžaloby ustúpil, a to z dôvodu, že v konaní pred súdom /po podaní obžaloby/ svedkyňa Caňová zmenila výpoveď na hlavnom pojednávaní oproti jej výpovede v prípravnom konaní, obdobne tak tvrdili svedkovia Kocian a Gašpierová. Vzhľadom k tomu, že svedkyňa Caňová mala byť podľa vyjadrenia poškodeného priamou svedkyňou skutku uvádzaného v bode 1/ obžaloby, svoje tvrdenia z prípravného konania označila na hlavnom pojednávaní za nepravdivé, neexistoval žiaden dôkaz, ktorý by potvrdzoval poškodeného uvádzanú verziu incidentu. Obdobne tomu tak bolo aj pri bode 2/ obžaloby /č. l. 268,269 pripojeného súdneho spisu 22T 5/2011/. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že extenzívnym výkladom zákona č. 514/2003 Z. z. bol síce judikatúrou prijatý záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, aj zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, ako to bolo v tomto prejednávanom prípade, avšak uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. Za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí trestného prípadu. V prejednávanom prípade dospel súd prvej inštancie na základe obsahu pripojeného

vyšetrovacieho spisu OR PZ Žilina ČVS:ORP-1372/OVK-ZA-2009, že na vydanie žalobcom napádaného uznesenia o vznesení obvinenia orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalobcovi boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady, z ktorého dôvodu neboli príslušnou prokuratúrou zrušené v konaní o sťažnosti. V čase vydania tohto uznesenia o vznesení obvinenia existovala z doposiaľ v trestnom konaní vykonaného dokazovania, a to výpoveďou poškodeného, svedkov, ako aj z obsahu samotnej vyššie citovanej výpovede žalobcu ako podozrivého ("mám na ruke samopal a 500 nábojov za 30.000,- Sk", " tak som mu zo srandy povedal, že ak nevyplatí tú sumu, teda tých 5,6 mil. Sk Markovičovi, tak že to nebude ani jeho ani Markovičove, že tam dám 4 granáty, do každého rohu a zrovnám to zo zemou") pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaných skutkov žalobcom, ktorá sa nepotvrdila práve zmenou výpovede priamej svedkyne Caňovej na hlavnom pojednávaní. V tejto súvislosti súd plne odkázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, ktorý je potrebné analogicky použiť aj v tomto prípade. V označenom rozhodnutí ústavný súd vyslovil, že "vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila". Rozhodnutia, na ktoré v odôvodnení svojej žaloby odkazoval žalobca vo svoj prospech, nie sú pre súd záväzné, najmä pokiaľ už boli prekonané aktuálnou judikatúrou. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že žalobca tiež nesplnil zákonnú podmienku definovanú v § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorej splnenie je predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, a podľa ktorého právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Z obsahu vyššie citovaného vyšetrovacieho spisu jasne vyplynulo, že sťažnosť podanú obhajcom žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia nie je možné považovať za podanie riadneho opravného prostriedku, tak ako to predpokladá § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko tento bol podaný po uplynutí zákonnej lehoty troch dní. Z uvedeného dôvodu sa s odkazom na § 192 sťažnosť už meritórne prokuratúrou nepreskúmavala a podľa § 193 ods. 1 písm. b) sa zamietla ako podaná oneskorene. Prípad hodný osobitného zreteľa v prejednávanom prípade zistený nebol. Súd prvej inštancie poukázal na to, že, v neposlednom rade to bol aj žalobca, ktorý svojim konaním prispel k začatiu trestného stíhania, konkrétne svojim nevhodnými už citovanými vyjadreniami, ktoré neskôr v rámci svojej výpovede označil ako žart ("mám na ruke samopal a 500 nábojov za 30.000,- Sk", " tak som mu zo srandy povedal, že ak nevyplatí tú sumu, teda tých 5,6 mil. Sk Markovičovi, tak že to nebude ani jeho, ani Markovičove, že tam dám 4 granáty, do každého rohu a zrovnám to zo zemou"). Pokiaľ totiž žalobca mal relevantnú pohľadávku voči poškodenému Garbiarovi, túto si mal zabezpečiť zmluvne a vymáhať si ju súdnou cestou zákonným spôsobom, nie však hrozbou prostredníctvom "granátov a samopalu s 500 nábojmi". Za daného skutkového stavu by teda náhrada škody, aj za predpokladu splnenia zákonných podmienok žalobcom, bola, podľa názoru súdu, v rozpore s dobrými mravmi, ktorých zohľadnenie dovoľuje súdu rozhodovať praeter legem alebo dokonca až contra legem. S poukazom na tieto závery žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Nakoľko si však plne procesne úspešný žalovaný trovy konania neuplatnil, z obsahu spisu nevyplýva, že by mu nejaké trovy vznikli, súd mu ich nepriznal.

9. Na odvolanie žalobcu proti Rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 19C/71/2014-95 zo dňa 04.12.2015, Krajský súd v Bratislave, ako súd druhej inštancie, Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/162/2016-126 zo dňa 30.05.2016, právoplatným a vykonateľným dňa 16.06.2016, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 219 ods. 1 OSP a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania s odkazom na ustanovenia § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a odôvodnením, že ich náhradu úspešnému žalovanému nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. V dôvodoch svojho potvrdzujúceho rozsudku súd druhej inštancie uviedol, že je ustálenou súdnou praxou, že podľa zákona č. 58/1969 Zb., resp. podľa zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovedá štát za škodu, ktorá bola spôsobená začatím (vedením) konania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. Keďže zákon č. 58/1969 Zb., resp. zákon č. 514/2003 Z. z., tento nárok výslovne neupravuje, vychádza sa z analogického použitia najbližšej úpravy, ktorou je úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, i keď rozhodnutie, ktorým bolo trestné stíhanie začaté, nebolo pre nezákonnosť zrušené. Neposudzuje sa tu správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní (nejde o nesprávny úradný postup), ale rozhodujúci je výsledok trestného konania. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti za štátu za škodu totiž zodpovedá, aby

každá majetková ujma spôsobená nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená (viď rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 25Cdo/4705/2007 z 28.01.2010). K rovnakému záveru dospel aj Najvyšší súd SR, ktorý v uznesení sp. zn. 4MCdo/15/2009 uviedol: "Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť." V prejednávanej veci Okresný súd Žilina rozsudkom z 24.07.2012 sp. zn. 22T/5/2011 žalobcu oslobodil spod obžaloby z dôvodu, že prokurátor na hlavnom pojednávaní v celom rozsahu upustil od obžaloby. Dôvodom tohto postupu prokurátora bolo to, že kľúčová svedkyňa na hlavnom pojednávaní zmenila svoju výpoveď z prípravného konania. Žalobca bol teda oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o tom, že spáchal trestné činy, ktoré mu boli v obžalobe kladené za vinu. Oslobodením spod obžaloby zanikli účinky uznesenia o začatí trestného stíhania a uznesenia o vznesení obvinenia a zrušenie týchto rozhodnutí sa z tohto dôvodu stalo bezpredmetným (nadbytočným). Inými slovami, oslobodenie žalobcu spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátor zamietol ako oneskorene podanú. Nemožno preto súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že nebola splnená podmienka vzniku nároku na náhradu škody uvedená v ustanovení § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Ako je to uvedené vyššie, aj keby žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, jeho oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia. Napriek tomu, bol súd druhej inštancie zhodne s názorom súdu prvej inštancie toho názoru, že žaloba nie je dôvodná. Výsledky prípravného konania totiž odôvodňovali záver, že žalobca spáchal skutky, ktoré mu boli v obžalobe kladené za vinu, keď ho pokiaľ ide o bod 1/ obžaloby usvedčovala najmä svedkyňa Ľubica Caňová (viď jej výpovede na č. l. 50, 52 - 54 vyšetrovacieho spisu). Tá však na hlavnom pojednávaní vypovedala, že v prípravnom konaní klamala. Pokiaľ ide o bod 2/ obžaloby, žalobcu usvedčovali v prípravnom konaní svedkovia Martikán a Caňová, ktorí však na hlavnom pojednávaní výpovede zmenili. Súd druhej inštancie bol preto zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že vzhľadom na tieto skutočnosti uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu. Súd druhej inštancie v tomto ohľade poukázal na stranu 7 posledný odsek odôvodnenia napadnutého rozsudku a stotožnil sa predovšetkým so záverom súdu prvej inštancie, že za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitnosti konkrétnej trestnej veci.

10. Na sťažnosť žalobcu, ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19C/71/2014 zo 04.12.2015 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/162/2016 z 30.05.2016, rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 540/2016-33 zo dňa 13.12.2016, že: 1. Základné právo Ľubomíra Mičúcha na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/162/2016 z 30.05.2016 porušené bolo; 2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/162/2016 z 30.05.2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie; 3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Ľubomírovi Mičúchovi trovy konania v sume 537,62 eur na účet jeho advokáta JUDr. Martina Olosa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu; 4. Sťažnosti Ľubomíra Mičúcha vo zvyšnej časti nevyhovuje. Ústavný súd odôvodnil nález, okrem iného, tým, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.07.2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30.06.2004 (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb.). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opatrnosti (zákonnosti)

začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné [rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 4MCdo/15/2009] a svojou rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej miere potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad III. ÚS 117/06, I. ÚS 320/2016, I. ÚS 395/2016 a iné). Pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. však nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnuté uplatniť výklad systematický a teleologický. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie najvyššieho súdu z 18.10.2010 sp. zn. 4MCdo/15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014). Vzhľadom na uvedené, ústavný súd skonštatoval, že právne závery krajského súdu vychádzajúce zo zistenia, že výsledky prípravného konania odôvodňovali záver, že sťažovateľ spáchal skutky, ktoré mu boli v obžalobe kladené za vinu, v dôsledku čoho nebolo možné uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné tak, ako sú tieto formulované v jeho rozsudku, nevychádzajú z už uvedených právnych úvah, ktoré ústavný súd považuje za ústavno-konformné s obsahom sťažovateľom označených práv a osobitne s čl. 46 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zhodne so svojou judikatúrou pripomína, že v materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce , ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd skonštatoval, že ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo (v danom prípade táto situácia nastala z dôvodu, že prokurátor ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2 Trestného poriadku), uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca. Pokiaľ konajúce súdu dospeli k záveru, že priznanie nároku na náhradu škody sťažovateľovi bolo v rozpore s dobrými mravmi, ústavný súd bol nútený konštatovať, že tento ich záver nebol odôvodnený ústavne konformným spôsobom, ktorý by vylučoval akúkoľvek svojvôľu týchto súdov pri prerokúvaní danej veci. Preto nemožno považovať rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný. Vzhľadom na uvedené, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom rozsudku z 30.05.2016 aplikoval a interpretoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. a na prípad dopadajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka takým spôsobom, že ním zasiahol do základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe čoho ústavný súd pristúpil k vysloveniu ich porušenia tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti nálezu. Keďže krajský súd rozsudkom sp. zn. 6Co/162/2016 z 30.05.2016 porušil označené práva sťažovateľa, ústavný súd v nadväznosti na to zrušil napadnutý rozsudok a vec krajskému súdu vrátil na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu. Povinnosťou krajského súdu bude odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať relevantné ústavné princípy, zaujať ústavne konformné stanovisko k podstatným právnym otázkam (obsah pojmu nezákonné rozhodnutie a predpoklady vzniku práva na náhradu škody z neho vyplývajúce) a vo veci opätovne rozhodnúť, prihliadajúc na obsah a zmysel základných práv a slobôd zaručených ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a slobodách (a osobitne čl. 46 ods. 3 ústavy). Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu a tento nadväzne na to zrušil, riadiac sa princípom minimalizácie svojich zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, už nepovažoval za nevyhnuté vyhovieť časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, pretože sťažovateľovi sa vytvoril procesný priestor pre nové prerokovanie jeho opravného prostriedku pred krajským súdom (m. m. I. ÚS 689/2014, I. ÚS 41/2015). Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

11. Krajský súd v Bratislave, ako súd druhej inštancie, vzhľadom na vyššie uvedený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/53/2017-155 zo dňa 30.05.2017, právoplatným dňa 16.06.2017, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (č. l. 95) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z právneho názoru ústavného súdu, ktorým je súd druhej inštancie viazaný, je zrejmé, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny. Preto súdu druhej inštancie nezostalo iné, než vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvej inštancie musieť vec po právnej stránke posúdiť v súlade s právnym názorom ústavného súdu (ods. 6) a vo veci opätovne rozhodnúť. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o trovách prvoinštančného i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

12. Súd prvej inštancie v intenciách uznesenia súdu druhej inštancie (č. l. 155) pokračoval v konaní. V rámci konania vykonal dokazovanie výsluchom právneho zástupcu žalobcu, výsluchom povereného zástupca žalovaného, oboznámením sa so všetkými na vec sa vzťahujúcimi listinnými dôkazmi, z ktorých zistil nasledovný skutkový a právny stav:

13. Na základe trestného oznámenia Stanislava Garbiera a jeho doplnenia bol žalobca dňa 06.11.2009 na OR PZ Žilina vypočutý ako zadržaný - podozrivý. Žalobca vypovedal, že bola u neho v tento deň vykonaná prehliadka vozidla, garáže a záhrady, ako aj domová prehliadka, pričom sa u neho nič nenašlo, nikdy nevlastnil nelegálnu zbraň ani granáty. K predmetu výsluchu vypovedal, že keď si jeho bývalý penzión prenajal Garbier, tak mu dal všetok servis, reštauračné zariadenia, pričom on mu mal dať za to 30.000,- Sk. Peniaze mu však nedal. Keďže nevedel, akým spôsobom má od neho tie peniaze získať, tak si vymyslel, že "mám na ruke samopal a 500 nábojov za 30.000,- Sk". Žalobca ďalej vypovedal : "Tiež mi nechcel zaplatiť sumu 5,6 mil. Sk , tak som mu zo srandy povedal, že ak nevyplatí tú sumu teda tých 5,6 mil. Sk Markovičovi, tak že to nebude ani jeho ani Markovičove, že tam dám 4 granáty, do každého rohu a zrovnám to zo zemou."

14. Následne OR PZ Žilina vydalo dňa 09.12.2009 Uznesenie o začatí trestného stíhania žalobcu pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 Trestného zákona. Proti uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorú možno podať do troch dní od jeho oznámenia. Žalobca predmetné uznesenie prevzal dňa 18.12.2009 a sťažnosť proti tomuto uzneseniu podal obhajca žalobcu až dňa 04.01.2010 písomne na poštovom úrade. Predmetná sťažnosť bola Uznesením Okresnej prokuratúry Žilina zo dňa 29.01.2010, sp. zn. 1Pv 1245/09-5, zamietnutá ako podaná oneskorene, keďže v tomto prípade sa nejedná o povinnú obhajobu v zmysle § 37 Trestného poriadku, a teda obhajca obvineného nemá samostatné sťažovacie právo a podľa § 187 ods. 2 Trestného poriadku mu končí lehota na podanie sťažnosti tým istým dňom ako obvinenému, pričom v čase vyhotovenia uznesenia a jeho zaslania nebol dôvod na jeho zaslanie obhajcovi, nakoľko v danej trestnej veci v tom čase obvinený ešte obhajcu nemal. Sťažnosť teda nebola meritórne prejednaná s odkazom na § 192 Trestného poriadku. Žalobca splnomocnil advokáta JUDr. Martina Olosa ako obhajcu v trestnej veci až dňa 23.12.2009.

15. Okresná prokuratúra Žilina podala dňa 12.01.2011 na Okresný súd Žilina obžalobu na obvineného Ľubomíra Mičúcha v bode 1/ pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Trestného zákona a v bode 2/ pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona.

16. Z obsahu pripojeného súdneho spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 22T/5/2011 súd zistil, že žalobca bol rozsudkom č. k. 22T/5/2011-271 zo dňa 24.07.2012 oslobodený spod obžaloby pre prečin nebezpečného vyhrážania a pre zločin vydierania z dôvodu, že prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2 Trestného poriadku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 24.07.2012.

17. Žalobca podal dňa 27.05.2013 na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím v súlade s § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. Predmetnú žiadosť postúpilo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom zo dňa 29.10.2013 oznámila žalobcovi, že jeho žiadosť považuje za nedôvodnú a odmieta ju, najmä z dôvodu, že prokurátor v prípravnom konaní, ani pri podaní obžaloby, neporušil žiadne povinnosti stanovené zákonom a jeho rozhodnutia teda nemajú znaky nezákonného rozhodnutia podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. V odpovedi na žiadosť Generálna prokuratúra Slovenskej republiky akcentovala, že ku kompletnej

zmene výpovede priamej svedkyne Caňovej došlo až na hlavnom pojednávaní a podaná obžaloba tak už nebola dôvodná.

18. V posudzovanej veci nebolo medzi stranami sporné, že Uznesením vyšetrovateľa OR PZ Žilina ČVS: ORP-1372/OVK-ZA-2009 zo dňa 09.12.2009 bolo začaté trestné stíhanie žalobcu pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 Trestného zákona; že proti tomuto uzneseniu podal obhajca žalobcu sťažnosť, ktorá bola Uznesením Okresnej prokuratúry Žilina zo dňa 29.01.2010, sp. zn. 1Pv 1245/09-5, zamietnutá ako podaná oneskorene; že Okresná prokuratúra Žilina podala dňa 12.01.2011 na Okresný súd Žilina obžalobu na obvineného Ľubomíra Mičúcha v bode 1/ pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Trestného zákona a v bode 2/ pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona; že Rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 22T/5/2011-271 zo dňa 24.07.2012, právoplatným dňa 24.07.2012, bol žalobca oslobodený spod obžaloby pre prečin nebezpečného vyhrážania a pre zločin vydierania z dôvodu, že prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2 Trestného poriadku; že žalobca splnomocnil na jeho zastupovanie v uvedenej trestnej veci advokáta JUDr. Martina Olosa, ktorý si za jeho obhajobu vyúčtoval titulom odmeny za vykonané úkony právnej služby sumu 1.765,84 eur dňa 15.10.2012, ktorú mu žalobca uhradil, o čom svedčí Príjmový pokladničný doklad advokáta žalobcu č. 3/2009 zo dňa 30.12.2009 znejúci na sumu 250,- eur a Príjmový pokladničný doklad advokáta žalobcu a č. 2/2012 zo dňa 15.10.2012 znejúci na sumu 1.515,84 eur; že žalobca podal dňa 27.05.2013 na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím v súlade s § 15 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré túto žiadosť postúpilo Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, ktorá ju listom zo dňa 29.10.2013 odmietla považujúc ju za nedôvodnú.

19. Spornými medzi stranami sporu (spornosť vyplýva z č. l. 86) bol právny základ žaloby a výška uplatnenej škody vo vzťahu k vyúčtovanému úkonu právnej služby - podanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia 31.12.2009 (odmena 86,87 eur + režijný paušál 6,95 eur).

20. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase, t. j. v znení účinnom ku dňu vydania žalobcom označeného nezákonného rozhodnutia, ktorým mu mala byť spôsobená škoda

- Uznesenia vyšetrovateľa OR PZ Žilina ČVS: ORP-1372/OVK-ZA-2009 zo dňa 09.12.2009, ktorým bolo začaté trestné stíhanie žalobcu pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 Trestného zákona (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase"), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

21. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

22. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, trestnom konaní alebo správnom konaní.

23. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, právo na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

24. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

25. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

26. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

27. Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

28. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

29. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

30. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

31. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom v čase prijatia písomnej žiadosti poškodeného (žalobcu) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (27.05.2013), ako aj účinného v čase písomného oznámenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky poškodenému (žalobcovi), že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody (29.10.2013), ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

32. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Týmto vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov.

33. Podľa § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 29.10.2013 (od kedy súd priznal úrok z omeškania - dňom oznámenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, že neuspokojí nárok žalobcu na náhradu škody /č. l. 11 - 12/ v súlade s citovaným ustanovením § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.), výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

34. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t. j. k 29.10.2013 (platná v období od 08.05.2013 do 12.11.2013) bola 0,50% + zvýšená o päť percentuálnych bodov v zmysle citovaného ustanovenia § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 29.10.2013, predstavuje výšku úroku z omeškania 5,50% ročne.

35. Podľa článku 5 ods. 1 písm. c), článku 5 ods. 3, 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992, ktorý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, napr. zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.

36. Z citovaného ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva, že každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami článku 5 ods. 1 písm. c), musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Každý, kto bol obeťou zatknutia, alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami uvedeného článku, má nárok na odškodnenie.

37. Súd poukazuje na skutočnosť, že nárok na náhradu škody spôsobnej začatím, vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. účinného do 30.06.2004 a zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.07.2004. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti za škodu je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, alebo nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. V prípade, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan trestný čin nespáchal a trestné stíhanie nemalo byť proti nemu začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.06.1993, sp. zn. 1Cdo/53/1993, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23.02.1990, sp. zn. 1Cz/53/1993). Rozhodujúcim meradlom opatrnosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné [rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 4MCdo/15/2009] a svojou rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej miere potvrdzuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky (III. ÚS 117/06, I. ÚS 320/2016, I. ÚS 395/2016). Pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. však nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnuté uplatniť výklad systematický a teleologický. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18.10.2010, sp. zn. 4MCdo/15/2009, zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014). V materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ak sa trestné stíhanie konkrétnej

osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo (v danom prípade táto situácia nastala z dôvodu, že prokurátor ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2 Trestného poriadku), uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca.

38. Súd dôkladne preskúmal všetky predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi.

39. Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sú (i) existencia nezákonného rozhodnutia alebo nezákonného úradného postupu, (ii) vznik škody a (iii) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nezákonným úradným postupom orgánu verejnej moci a vznikom škody.

40. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že existuje nezákonné rozhodnutie, a to Uznesenia vyšetrovateľa OR PZ Žilina ČVS: ORP-1372/OVK-ZA-2009 zo dňa 09.12.2009, ktorým bolo začaté trestné stíhanie žalobcu pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 Trestného zákona. Žalobcovi bola trestným stíhaním spôsobená škoda, za ktorú podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase zodpovedá žalovaný, pričom táto škoda mu bola spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania žalobcu, t. j. Uznesenia vyšetrovateľa OR PZ Žilina ČVS: ORP-1372/OVK-ZA-2009 zo dňa 09.12.2009, ktorým bolo začaté trestné stíhanie žalobcu pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 Trestného zákona, keď Rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 22T/5/2011-271 zo dňa 24.07.2012, právoplatným dňa 24.07.2012, bol žalobca oslobodený spod obžaloby pre prečin nebezpečného vyhrážania a pre zločin vydierania z dôvodu, že prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2 Trestného poriadku. Nebyť uznesenia o začatí trestného stíhania žalobcu, ujma žalobcu by nevznikla.

41. Skutočná škoda je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu, ktorú spôsobil poškodenému niekto iný. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného, ide o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku a tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody. Príčinná súvislosť, ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu, znamená, že medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku, ktorá musí byť preukázaná a nemožno ju iba predpokladať.

42. V posudzovanej veci bolo nezákonne vedené trestné stíhanie príčinou vzniku majetkovej škody žalobcu, pričom ak v súvislosti s nezákonným rozhodnutím žalobca vynaložil náklady na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov spojených s jeho obvinením, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol žalobcovi ustanovený advokát, alebo či si ho zvolil sám, pretože aj v prípade nezákonného trestného stíhania, u ktorého nie je daný dôvod nutnej obhajoby, aj zvolaný obhajca môže prispieť k výsledku konania.

43. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca splnomocnil na zastupovanie v uvedenej trestnej veci advokáta JUDr. Martina Olosa. Tento žalobcom zvolený advokát si za jeho obhajobu vyúčtoval titulom odmeny za vykonané úkony právnej služby sumu 1.765,84 eur dňa 15.10.2012 (č. l. 9), ktorú mu žalobca uhradil, o čom svedčí Príjmový pokladničný doklad advokáta žalobcu č. 3/2009 zo dňa 30.12.2009 znejúci na sumu 250,- eur ako záloha na odmenu obhajcu (č. l. 13) a Príjmový pokladničný doklad advokáta žalobcu a č. 2/2012 zo dňa 15.10.2012 znejúci na sumu 1.515,84 eur ako doplatok odmeny obhajcu (č. l. 13).

44. Na margo obrany žalovaného spočívajúcej v tvrdení, že nebola splnená podmienka vzniku nároku na náhradu škody uvedená v ustanovení § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., keďže sťažnosť podanú obhajcom žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia nie je možné považovať za podanie riadneho opravného prostriedku tak, ako to predpokladá § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko tento bol podaný po uplynutí zákonnej lehoty troch dní a z ktorého dôvodu sa s odkazom na ustanovenie § 192 Trestného poriadku sťažnosť už meritórne prokuratúrou nepreskúmavala a podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sa zamietla ako podaná oneskorene; súd ozrejmuje, že na závere, že oslobodenie žalobcu spod obžaloby má totožné dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, nič nemení ani skutočnosť, že sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení

obvinenia prokurátor zamietol ako oneskorene podanú. Nedôvodnou je preto obrana žalovaného o nesplnení podmienky vzniku nároku na náhradu škody obsiahnutá v ustanovení § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V tejto súvislosti je žiaduce objasniť, že aj v prípade, ak by žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, jeho oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia. V ustanovení § 6 ods. 2 vety prvej zákona č. 514/2003 Z. z. sa explicitne uvádza, že právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. V danom prípade žalobca podal sťažnosť (riadny opravný prostriedok) proti uzneseniu o vznesení obvinenia (proti nezákonnému rozhodnutiu). Skutočnosť, že podal tento riadny opravný prostriedok oneskorene, nemá žiadny vplyv na konštatovanie o splnení podmienky uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

45. K námietke žalovaného prezentovanej na pojednávaní dňa 04.12.2015 (č. l. 86), kde uviedol, že namieta žalobný návrh aj čo do výšky uplatnenej škody, keď minimálne vyúčtovaný úkon právnej služby

- podanie sťažnosti považuje za nedôvodný, pretože sťažnosť bolo podaná oneskorene; súd uvádza, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody sa neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti s obhajobou v trestnom konaní, ale to, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Co/67/2016-208 zo dňa 30.03.2017). Súd preto vyhodnotil aj túto námietku žalovaného vzťahujúcu sa k výške uplatnenej škody za nedôvodnú.

46. S poukazom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že sú splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi. Z dôkazov vykonaných v tomto konaní vyplýva, že žalobca splnil podmienku uplatnenia nároku na náhradu škody stanovenú v § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., keď pred uplatnením nároku na náhradu škody na súde požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie tohto nároku. Taktiež z vykonaných dôkazov dospel súd k záveru, že náhradu škody uplatnil žalobca včas a na príslušnom orgáne v súlade s ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z.

47. Po vykonanom dokazovaní a zhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, s poukazom na ustanovenie § 191 ods. 1 CSP, mal súd za preukázanú dôvodnosť nároku žalobcu na náhradu škody titulom náhrady trov trestného konania v zmysle citovaného ustanovenia § 17 ods. 1 v nadväznosti na citované ustanovenia § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase v sume 1.765,84 eur, ktorému nároku žalobcu súd vyhovel v prvom výroku enunciátu tohto rozsudku.

48. Súd žalobcovi priznal v prvom výroku enunciátu rozsudku aj nárok na úrok z omeškania, ktorý si uplatnil v žalobe, a to úrok z omeškania vo výške 5,50% ročne zo žalovanej sumy 1.765,84 eur, avšak nie od žalobcom nesprávne uplatneného prvého dňa omeškania 28.05.2013 (t. j. odo dňa nasledujúceho po doručení jeho žiadosti na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky), ale odo dňa 29.10.2013 (t. j. dňom oznámenia žalovaného, že neuspokojí nárok na náhradu škody /č. l. 11 - 12/), ktorý je prvým dňom omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu v súlade s citovaným ustanovením § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. a v súlade s § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 29.10.2013.

49. Vo zvyšku súd žalobu zamietol pre jej nedôvodnosť v druhom výroku enunciátu tohto rozsudku, t. j. súd žalobu zamietol ako nedôvodnú v časti úroku z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 1.765,84 eur od 28.05.2013 do 28.10.2013 ako rozdielu medzi žalobcom uplatneným úrokom z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 1.765,84 eur od 28.05.2013 do zaplatenia a súdom priznaným úrokom z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 1.765,84 eur od 29.10.2013 do zaplatenia.

50. Lehotu na plnenie (do 30 dní od právoplatnosti rozsudku) súd určil v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 veta druhá CSP. V ustanovení § 232 ods. 3 veta prvá je uvedené, že lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Podľa ustanovenia § 232 ods. 3 veta druhá CSP, súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Súd určil lehotu na plnenie 30 dní od právoplatnosti rozsudku z dôvodu, že súdu je z jeho činnosti v skutkovo a právne obdobných sporoch známe, že s ohľadom na administratívnu náročnosť procesu úhrady vo väčšine prípadov nie je žalovaný schopný plniť v trojdňovej lehote od právoplatnosti rozsudku stanovenej v § 232 ods. 3 veta prvá CSP, čím sa vystavuje riziku exekúcie.

51. O nároku na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodol súd v druhom výroku enunciátu rozsudku podľa § 396 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalobca mal vo veci neúspech len v pomerne nepatrnej časti, t. j. v časti, v ktorej súd žalobu zamietol ako nedôvodnú (viď bod 49. odôvodnenia tohto rozsudku). Keďže mal žalobca úspech v celej časti uplatnenej istiny 1.765,84 eur a vo väčšej časti uplatneného zákonného úroku z omeškania, a neúspech len v nepatrnej časti (v konaní pred súdom prvej inštancie), pričom v odvolacom konaní bol plne úspešný, súd mu priznal plnú náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania (v rozsahu 100%).

52. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP.

Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti prvému a druhému výroku tohto rozsudku, ktorým súd rozhodol o veci samej, je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 .

Proti tretiemu výroku tohto rozsudku, ktorým súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania, je prípustné odvolanie (§ 357 písm. m/ .

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , v dvoch vyhotoveniach.

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1 . Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde (§ 362 ods. 2 .

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a uvedenie spisovej značky prebiehajúceho konania /§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP/) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /odvolacie dôvody/ a čoho sa odvolateľ domáha /odvolací návrh/ (§ 363 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 .

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 . Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 . Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 .

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 .