Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KK-9Csp/138/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: D. o zaplatenie 476,12 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou, ktorú doručil tunajšiemu súdu dňa 7. 11. 2016 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 476,12 eur s úrokom vo výške 28 % ročne zo sumy 476,12 eur od 22. 8. 2015 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Žalobu odôvodňoval tým, že so žalovaným uzatvoril dňa 29. 4. 2013 v súlade s § 269 ods. 2, § 708 a nasl., § 716 a nasl. zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka a Všeobecnými obchodnými podmienkami banky zmluvu č. 1122189002 a že na základe tejto zmluvy žalobca pre žalovaného zriadil a viedol účet č. G.. Žalobca tvrdil, že žalovaný porušil zmluvnú povinnosť tým, že sa na predmetnom účte dostal do nepovoleného prečerpania vo výške žalovanej istiny a keďže tento dlh nevyrovnal, žalobca zatvoril príslušný účet žalovaného o čom ho informoval posledným výpisom z účtu a keďže účet je možné zatvoriť, len pokiaľ je na ňom nulový zostatok, pred zatvorením účtu vykonal dňa 25. 8. 2015 internú účtovnú transakciu, prevod, kedy debetný zostatok na účte klienta previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet. Ide o transakciu, ktorá má spravidla popis „bezhotovostný prevod, vyrovnanie zostatku, zatvoreného účtu“ alebo „prevedenie dlhu klienta“, pričom ide o internú transakciu banky, nie o úhradu dlhu zo strany žalovaného. Poukazoval na to, že v súlade so Všeobecnými obchodnými podmienkami v spojení s výveskou úrokových sadzieb istina pohľadávky - nepovolené prečerpanie účtu je úročená úrokom vo výške 28 % ročne.

2. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobca v žalobe označil Zmluvu o bežnom účte č. XXXXXXXXXX, Všeobecné obchodné podmienky, Sadzobník poplatkov, výpisy z účtu a vývesku úrokových sadzieb produktov.

3. Žalovaný, ktorý je k trvalému pobytu prihlásený v Meste Y. (bez ulice) sa k žalobe, ktorá mu vzhľadom na nemožnosť zistiť jeho skutočný pobyt doručovaná bola prostredníctvom Mesta Y. v zmysle § 5 zákona č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanov SR a v súlade s § 106 ods. 3 a § 116 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tiež oznámením na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu písomne nevyjadril.

4. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie na ktoré sa žalovaný napriek riadnemu a včasnému predvolaniu, doručovanému mu prostredníctvom mesta a v súlade s ust. § 106 ods. 3 aj oznámením

na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu nedostavil. Neúčasť na pojednávaní neospravedlnil, o jeho odročenie nežiadal. Na pojednávanie sa nedostavil ani žalobca, ktorý neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnil s tým, že súhlasí aby súd rozhodol v zmysle jeho podaní aj bez jeho účasti tvrdiac, že všetky relevantné tvrdenia a dôkazy obsahuje žaloba. V súlade s ust. § 180 súd rozhodol, že pojednávanie vykoná v neprítomnosti strán sporu, nakoľko nebol daný návrh ani dôvody odročenia pojednávania v zmysle § 183 a § 184 CSP.

5. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby, s obsahom žalobcom predložených listinných dôkazov, a to Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, s obsahom Všeobecných obchodných podmienok žalobcu účinných od 1. 10. 2016, s obsahom výpisu z účtu žalovaného za obdobie od 1. 8. 2015 do 25. 8. 2015, obsahom žalobcom predložených úrokových sadzieb produktov účinných od 14. 10. 2016 a Sadzobníka poplatkov účinného od 1. 7. 2016 a zistil tento skutkový stav:

6. Dňa 29. 4. 2013 uzavrel žalobca ako banka so žalovaným ako majiteľom účtu zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb ktorej obsahom podľa článku I zmluvy bola zmluva o zriadení osobného účtu, zmluva o vydaní a používaní platobnej karty, zmluva o poskytovaní služieb elektronického bankovníctva a služba SMS notifikácia, na základe ktorej žalobca zriadil žalovanému osobný účet č. XXXXXXXXXX v mene EUR. Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú s možnosťou zmluvných strán vypovedať zmluvu s účinnosťou dňom uplynutia najdlhšej výpovednej lehoty pre príslušný produkt/službu podľa obchodných podmienok pre príslušný produkt/službu zriadený na základe zmluvy. Podľa článku IV. bod 2 záverečných ustanovení zmluvy za poskytovanie produktov/ služieb je Prima banka oprávnená zúčtovať si poplatky podľa Sadzobníka poplatkov - Prima banka Slovensko a.s. v platnom znení a všetky takéto poplatky účtovať na ťarchu účtu zriadeného na základe zmluvy, ktorého sa poskytnutie produktu/služby týka resp. na ťarchu akéhokoľvek iného účtu majiteľa účtu vedeného v Prima banke. Vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán bližšie nešpecifikované v zmluve sa mali riadiť Obchodnými podmienkami špecifikovanými v jej článku IV bod 3 Záverečných ustanovení. Uvedené skutočnosti súd zistil z fotokópie písomného vyhotovenia predmetnej zmluvy.

7. Z výpisu z účtu žalovaného za obdobie od 1. 8. 2015 do 25. 8. 2015 (čl. 4 spisu) súd zistil, že je tam uvedené, že ku dňu 31. 7. 2015 mal výpis z účtu žalovaného zostatok - 462,50 eur k čomu boli v mesiaci august 2015 pripočítané úroky vo výške -8,62 eur a príplatok za vedenie účtu postihnutého exekúciou/ výkonom rozhodnutia vo výške -5,- eur a dňa 25. 8. 2015 bol uskutočnený bezhotovostný prevod sumy 476,12 eur ako dlhu klienta, čím nový zostatok na účte žalovaného je 0,00 eur.

8. Podľa § 708 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka zmluvou o bežnom účte sa zaväzuje banka zriadiť od určitej doby na určitú menu bežný účet pre jeho majiteľa. Na uzavretie zmluvy sa vyžaduje písomná forma.

9. Podľa § 709 ods. 1 Obchodného zákonníka banka je povinná prijímať na bežný účet v mene, na ktorú znie, peňažné vklady alebo platby uskutočnené v prospech majiteľa účtu a z peňažných prostriedkov na bežnom účte podľa písomného príkazu majiteľa účtu alebo pri splnení podmienok určených v zmluve vyplatiť mu požadovanú sumu alebo uskutočniť v jeho mene platby ním určeným osobám. Banka je povinná prijímať platby na bežný účet, vykonávať platby z bežného účtu a vykonávať zúčtovanie uskutočnených platieb v súlade so zmluvou o bežnom účte a v lehotách a za ďalších zákonom ustanovených podmienok pre poskytovanie platobných služieb.

10. Podľa § 710 Obchodného zákonníka ak je v zmluve určené, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere (§ 497 a nasl.).

11. I keď základná zákonná úprava zmluvy o bežnom účte je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku, ktorý v § 261 tento zmluvný typ radí medzi tzv. absolútne obchody, nič to nemení na tom, že vzhľadom na povahu zmluvy a postavenie žalovaného ako spotrebiteľa jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú

ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky už judikoval (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014), že toto ustanovenie (§ 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka), sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.

12. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi stranami sporu bola platne uzavretá spotrebiteľská zmluva o bežnom účte, na základe ktorej žalobca zriadil a viedol žalovanému osobný účet. O debetnom zostatku na účte žalobca predložil výpis z účtu od doby od 1. 8. 2015 do 25. 8. 2015 s vykazovaným zostatkom 0 s tým, že počet kreditných položiek 1: v sume 476,12, počet debetných položiek 2: v sume spolu -13,62.

13. K tomuto výpisu, k jeho obsahu, žalobca v žalobe poskytol vysvetlenie súdu, že nemá ísť o kreditnú položku, ktorá by bola vznikla úhradou tejto sumy žalovaným, ale ide o internú transakciu banky, ktorá súvisela s uzatvorením účtu ku dňu 25. 8. 2015. Žalobca predložil ešte Všeobecné obchodné podmienky účinné od 1. 10. 2016, Sadzobník poplatkov účinný od 1. 7. 2016 a úrokové sadzby produktov účinné od 14. 10. 2016.

14. Žiadne iné dôkazy na preukázanie tvrdeného dlhu žalovaného a jeho výšky, ani špecifikáciu z čoho konkrétne a presne má tento pozostávať a aké boli obraty na účte počas celej jeho histórie žalobca nepredložil. Nepredložil ani žiadnu výzvu, či upomienku z ktorej by vyplývalo, či žalovaného upozornil na vznik debetu a jeho výšku a kedy a či ho vyzval na jeho úhradu.

15. Podľa ust. § 215 ods. 1 a 2 súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

16. Skôr než súd pristúpi k uvedeniu konkrétnych dôvodov svojho rozhodnutia o zamietnutí žaloby žalobcu, vzhľadom na ich povahu považuje za potrebné pripomenúť niekoľko základných teoretických východísk a princípov, ktorými sa riadi aktuálne sporové súdne konanie. Potreba pripomenutia daných princípov žalobcovi sa pritom javí o to naliehavejšia, že žalobca napriek tomu, že už v minulosti boli mu tieto princípy a ich význam tunajším súdom a aj inými súdmi dostatočne a opakovane vysvetlené a ozrejmené v predošlých rozhodnutiach o zamietnutí jeho obdobných žalôb z rovnakých dôvodov, k žiadnej zmene pokiaľ ide o obsah týchto žalôb a k nim pripojených dôkazov zo strany žalobcu nedošlo, pričom žalobca následne namieta porušenie práva na spravodlivý proces. Pri pripomenutí a ozrejmení daných princípov si súd pomôže základným komentárom k aktuálnemu procesnému sporovému predpisu, ktorým je Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku autorov Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Praha : C. H. Beck., 2016 z ktorého v nasledujúcom odseku bude citovať.

17. Civilný proces sporový sa riadi (okrem iného) princípmi dispozičným a prejednacím, princípom kontradiktórnosti, princípom koncentrácie a (s ním spojeným) princípom formálnej pravdy. Pre úspech v sporovom konaní je nevyhnutné, aby strana sporu uniesla svoje dôkazné bremeno, t.j. dokázala pred súdom pravdivosť svojich tvrdení o relevantných hmotnoprávnych skutočnostiach. Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe. Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne (§ 181 ods. 4 , tento postup je však na úvahe súdu. Unesenia dôkazného bremena, ako predpoklad úspechu strany sporu v konaní, je dôležitým definičným znakom civilného sporového konania. Za „svoj“ výsledok konania je takto plne zodpovedná sporová strana. Rovnako dôležitým znakom sporového procesu, ktorý ho diferencuje od procesu mimosporového, je uplatnenie prejednacieho princípu, podľa ktorého súd (až na výnimky uvedené v § 185 a v sporoch s ochranou slabšej strany, ktoré ale slúžia na ochranu slabšej strany, ktorou tu žalobca nie je) nemôže vykonať dôkazy, ktoré strany sporu nenavrhli. Práve tento aspekt výrazne ovplyvňuje rozsah skutkového základu rozhodnutia vo veci samej. V klasickom spore je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam. V klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“ či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej

aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces vytvárania skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne. Neúspešnej strane sa tak v konkrétnom prípade môže skutkový stav javiť ako zistený nedostatočne, avšak jeho zisťovanie bolo v súlade s koncepciou sporového konania ukončené ako dôsledok (procesná sankcia) nedostatočnej procesnej aktivity strany sporu (k tomu bližšie pozri vyššie uvedený Veľký komentár, z ktorého súd citoval, strana 798, výklad k § 215 .

18. Súd pri svojom rozhodovaní je povinný rešpektovať uvedené princípy premietnuté do konkrétnych ustanovení Civilného sporového poriadku a tie sa v konečnom dôsledku premietli aj do rozhodnutia tohto sporu v podobe zamietnutia žaloby žalobcu v celom rozsahu. Žalobca v spore totiž napriek tomu, že žalobu za neho podľa jej obsahu koncipoval špecialista vymáhania pohľadávok a napriek tomu, že žalobca pôvodne navrhoval vo veci rozhodnúť platobným rozkazom, teda od stola, bez vypočutia či možnosti vyjadrenia sa žalovaného pred rozhodnutím v spore neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno, keďže žalobou uplatnené nároky v žalobe ani v ďalšom konaní čo do základu a výšky nezdôvodnil a nepreukázal v rozsahu, ktorý by umožňoval súdu jeho žalobe čo i len v časti vyhovieť.

19. Ako už súd uviedol, vychádzajúc z platnej právnej úpravy civilného sporového konania sa sporové veci na súdoch prejednávajú v zmysle zásady prejednacej a zásady kontradiktórnosti. Procesná zodpovednosť za zistenie skutkového stavu slúžiaceho v zmysle ust. § 215 pre rozhodnutie vo veci je teda na stranách sporu. V spore s ochranou slabšej strany, čo je aj prípad tohto spotrebiteľského sporu síce súd môže výnimočne vyvinúť aj vlastnú dôkaznú iniciatívu, avšak len a výlučne na ochranu slabšej strany- spotrebiteľa, ktorým tu je žalovaný, nie dodávateľa, ktorým tu je žalobca (viď § 295, § 296 .

20. Povinnosťou žalobcu je tvrdiť rozhodujúce skutočnosti z ktorých vyvodzuje svoj nárok a predložiť, či aspoň označiť dôkazy na ich preukázanie (§ 132 ods. 1, 3 . Opísanie rozhodujúcich skutočností pritom v žiadnom prípade nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy (§ 132 ods. 2 . Povinnosťou súdu potom je posúdiť, či tvrdené skutočnosti sú označenými dôkazmi preukázané.

21. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že strana civilného sporového konania má povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú, medzi ktorými je úzka vzájomná väzba. Splnenie týchto povinností súd nemôže vynucovať a ich nesplnenie sankcionovať. Ich nesplnenie nie je ani nedostatkom, ktorý by bránil pokračovaniu v konaní. Nejde totiž o nedostatky pre ktoré o žalobe žalobcu nemožno konať. Konať o nej možno, nemožno jej však vyhovieť. Preto jedinou sankciou za nesplnenie povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je neunesenie tzv. bremena tvrdenia a dôkazného bremena, čo má v sporových konaniach za následok neúspech strany sporu, ktorá tieto svoje procesné povinnosti nesplnila. Na strane sporového civilného konania teda je, aby dbala o ochranu svojich práv aj tým, že úplne a pravdivo opíše všetky skutočnosti rozhodujúce pre konanie vo veci (vigilantibus iura scripta sunt - bdelým patrí právo) a sama strana sporu je povinná starať sa o to, aby rozhodujúce skutočnosti boli súdu predložené, a aby na ne aj označila dôkazy.

22. Uvedené princípy pritom nie sú nové, platili už za účinnosti pôvodnej procesnej úpravy v Občianskom súdnom poriadku. Nový Civilný sporový poriadok príklonom k formálnej pravde a prenesením zodpovednosti za výsledok sporu výlučne na strany sporu tieto princípy len posilnil a zvýraznil.

23. V danom prípade žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno. V prípade, ak si strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, teda neunesie bremeno tvrdenia, má to za následok, že skutočnosť, ktorú táto strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak sa jedná o rozhodnú skutočnosť, podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre túto stranu väčšinou za následok nepriaznivé rozhodnutie a k naplneniu týchto skutočností došlo aj v prejednávanej veci.

24. Žalobca domáhal sa žalobou od žalovaného peňažného plnenia na odôvodnenie ktorého uviedol len to, že bola uzavretá zmluva o účte, ktorá sa spravovala aj znením obchodných podmienok banky pre jednotlivé produkty a Všeobecnými obchodnými podmienkami s ktorými sa žalovaný mal pred podpisom zmluvy riadne oboznámiť. Tvrdil, že v zmysle bodu 3.8 VOP mal žalovaný povinnosť mať na účte dostatok finančných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru, poplatkov v zmysle Sadzobníka a akýchkoľvek finančných záväzkov voči banke. Podľa žalobcu žalovaný uvedenú zmluvnú povinnosť porušil tým, že sa dostal na účte do nepovoleného prečerpania

vo výške žalovanej istiny a tento dlh nevyrovnal, vyrovnal ho preto žalobca internou transakciou a žiada zaplatenie dlhu žalobou. Istinu pohľadávky vyčíslil sumou 476,12 eur bez toho, aby v žalobe akýmkoľvek spôsobom špecifikoval z čoho konkrétne táto suma pozostáva. Žalobca k žalobe predložil sadzobník poplatkov, no vôbec neuviedol jeho konkrétny súvis s týmto konkrétnym sporom v tom zmysle, žeby špecifikoval, aké konkrétne poplatky v zmysle daného sadzobníka mali byť žalovanému vyúčtované, kedy sa tak malo stať, a za čo konkrétne, aby súd vedel posúdiť ich základ aj výšku. Zmluva bola uzavretá v mesiaci apríl 2013 a žalobca predložil len výpis z účtu za august 2015 z ktorého ale nie je napríklad vôbec zrejmé, ako mal vzniknúť na účte debet žalovaného (obraty na účte, platobná história účtu), kedy mal vzniknúť, či tento mal byť dôsledkom len účtovaných poplatkov a úrokov žalobcu, ak áno akých, alebo aj dôsledkom nejakého reálneho čerpania prostriedkov žalovaného z účtu, ak áno kedy a v akej výške. Žalobca vôbec netvrdil, či žalovaného upozornil na tento debet, vyzval ho na jeho úhradu, alebo rovno (pričom nie je zrejmé po akom čase existencie debetu a účtovania poplatkov a úrokov) pristúpil k jeho vyrovnaniu internou transakciou. Navyše je treba k odôvodneniu žaloby žalobcom a listinným dôkazom k nej pripojeným vo vzťahu k neuneseniu dôkazného bremena žalobcom uviesť, že žalobca v prílohe k žalobe doručil Všeobecné obchodné podmienky Prima banka Slovensko, a.s., s účinnosťou od 1. 10. 2016, Sadzobník poplatkov účinný od 1. 7. 2016 a úrokové sadzby produktov účinné od 14. 10. 2016, pričom zmluva bola uzavretá dňa 29. 4. 2013 a debet žalovaného, ktorý podľa jediného výpisu z účtu predloženého žalobcom (za august 2015) obsahoval aj poplatky a úroky mal vzniknúť do augusta 2015. Ak teda žalobca uplatňuje si v konaní nároky zo záväzkového vzťahu uzatvoreného v roku 2013 vzniknuté do augusta 2015, tak je úplne zrejmé, že dôkazné bremeno čo do preukázania ich základu a výšky nemôže úspešne uniesť tým, že bez ďalšieho predloží len listiny k úrokom a poplatkom od leta 2016, teda dávno po vzniku debetu. Čo sa týka žalobcom predložených všeobecných obchodných podmienok, napriek tomu, že v predtlačenej zmluve v bode 4 Záverečných ustanovení je zakomponované právo žalobcu obchodné podmienky meniť, nebolo v konaní preukázané, no ani tvrdené, že táto zmena bola oznámená žalovanému spôsobom v zmluve predpokladaným, a keďže podrobná úprava postupu pri nepovolenom debete na účte, postupoch a poplatkoch s tým spojených je podľa žaloby predmetom úpravy obchodných podmienok, nie je možné preto ani posúdiť, vzhľadom na obchodné podmienky žalobcom predložené, ktoré sú účinné až od 1. 10. 2016, teda dávno po vzniku tvrdeného debetu, či boli splnené podmienky pre postup voči žalovanému v zmysle týchto podmienok alebo nie.

25. Neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena sa však ešte výraznejšie prejavilo v tom, že žalobca uviedol v žalobe iba celkovú sumu debetného zostatku bez toho, aby vyčíslil výšku jednotlivých poplatkov, resp. špecifikoval, z čoho táto suma pozostáva, uviedol obdobie, za aké nedoplatky na poplatkoch vznikli, kde majú dané poplatky čo do základu a výšky svoju oporu, aby bolo možné posúdiť oprávnenosť ich účtovania a podobne. Uvedené bolo potrebné aj vzhľadom na skutočnosť, že zmluva uzavretá bola v apríli 2013 a predložený bol len výpis z účtu za august 2015, pričom vo výpise je uvedené, že vyúčtované boli aj úroky vo výške 8,62 eur a prípl. za ved. účtu postihnu. exek/výkon. rozhod. vo výške 5,- eur, hoci základ a výška daných nárokov neboli v žalobe žiadnym konkrétnym tvrdením odôvodnené (o akú sadzbu úroku išlo, z akého základu, dôkaz o exekúcii na účte...). Navyše podľa obsahu výpisu z účtu jeho doručovanie malo byť uskutočnené poštou, no nebol žalobcom označený ani predložený žiaden dôkaz o doručení, či aspoň odoslaní výpisu žalovanému, hoci minimálne vo vzťahu k splatnosti dlhu to bolo potrebné, nakoľko aj všeobecné zákonné ustanovenia o čase plnenia dlžníka - spotrebiteľa (§ 563 Občianskeho zákonníka) predpokladajú preukázanie požiadania - výzvy veriteľa, čo sa tu vo vzťahu k debetu vôbec nestalo. Vzhľadom na tvrdenú výšku stavu účtu žalovaného ku dňu 31. 7. 2015 - 462,50 eur, výšku účtovaného úroku z nepovoleného zostatku (viď výpis z účtu na čl. 4 spisu) a ostatné poplatky preto bolo pre úspech žalobcu v konaní absolútne kľúčové každý jeden takýto poplatok a nárok náležite zdôvodniť a preukázať, aby súd vedel posúdiť oprávnenosť daných úrokov a poplatkov, posúdiť ich súlad s príslušnými hmotnoprávnymi ustanoveniami a ustanoveniami právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, keď napríklad vo výpise z účtu je uvedený aj príplatok za vedenie účtu postihnutého exekúciou/výkonom rozhodnutia o ktorých ale takisto v žalobe nie je zmienka ani dôkaz.

26. Povinnosťou žalobcu je tvrdiť rozhodujúce skutočnosti z ktorých vyvodzuje svoj nárok a predložiť, či aspoň označiť dôkazy na ich preukázanie (§ 132 ods. 1, 3 . Opísanie rozhodujúcich skutočností pritom v žiadnom prípade nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy (§ 132 ods. 2 . Povinnosťou súdu potom je posúdiť, či tvrdené skutočnosti sú označenými dôkazmi preukázané. Nie je ale povinnosťou, no ani právom súdu, ktorý z podstaty svojho poslania musí byť nezávislý a nestranný si skutočnosti rozhodujúce pre ten ktorý uplatnený nárok domýšľať a hádať a hľadať ktorým

z predložených dôkazov by asi takýto nezdôvodnený nárok mohol byť preukázaný, aby mohol nárok priznať. V kontradiktórnom sporovom konaní kde neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena má pre žalobcu za následok stratu sporu či jeho časti nie je ani povinnosťou súdu žalobcu vyzývať k splneniu týchto povinností, keďže ich neunesenie nebráni pokračovaniu v konaní, lebo nejde o procesné vady žaloby, ale bráni vyhoveniu žalobe. V opačnom prípade by súd zásadu nestrannosti a rovnosti strán porušil, nakoľko by tým jednej strane pomáhal k úspechu v spore, keďže nejedná sa o odstraňovanie vád podania na ktoré dopadá § 129 CSP. Žalobca tak neuniesol v konaní bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno pri preukázaní dôvodu uplatňovaného nároku na zaplatenie žalovanej sumy, a takisto pokiaľ ide o jej výšku.

27. Z uvedených dôvodov súdu neostávalo iné, než žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť.

28. Koniec koncov, daný právny názor súdu o neunesení bremena tvrdenia a dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k danej žalobe a v nej uplatneným nárokom už pre žalobcu nemôže byť nijako nový či prekvapivý. Prekvapivé skôr je, že žalobca napriek tomu, že už v minulosti uvedené nedostatky boli mu vyčítané a boli obdobné jeho žaloby z daných dôvodov zamietnuté vytýkané nedostatky neodstránil, ale naďalej podáva takéto žaloby a potom po ich zamietnutí pre neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena, v odvolacom konaní namieta, že boli porušené jeho práva a že mal byť súdom vyzvaný k odstráneniu daných, podľa neho procesných vád žaloby. Vzhľadom na princíp právnej istoty (čl. 2 základných princípov a požiadavku konzistentného rozhodovania súdov v totožných, resp. obdobných veciach preto súd uvádza, že týmto rozhodnutím sa nijako neodchyľuje od svojho doterajšieho právneho názoru, no ani od právnych názorov iných súdov, vrátane súdov vyššej inštancie vo vzťahu k obdobným žalobám žalobcu a ich nedostatkom. 29. Pre pripomenutie preto súd uvádza, že tunajší súd už pred takmer 2 rokmi, vo veci sp. zn. 10C/707/2015, ktorá bola skutkovo a právne v podstate totožná posudzoval obdobný nárok žalobcu Prima banka Slovensko, a.s. na zaplatenie debetu zo zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb s fyzickou osobou. Rozsudkom zo dňa 29. 6. 2016 č. k. 10C/707/2015-26 súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu z dôvodu neunesenia bremena tvrdenia žalobcu a dôkazného bremena, pričom išlo o dôvody totožné s touto vecou. Žalobca proti tomuto rozsudku podal odvolanie v ktorom namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil mu uskutočňovanie procesného práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tvrdil, že ak súd považoval žalobu za neúplnú, mal ho vyzvať na jej doplnenie v zmysle v tom čase účinného § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa odvolacej argumentácie žalobcu ak súd prvej inštancie rozhodol o neúplnej žalobe, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti žaloby a žalobcom uplatňovaných nárokov, nepostupoval procesne správne a odňal mu tým možnosť konať pred súdom a porušil jeho základné ústavné právo na spravodlivý proces. Krajský súd v Prešove sa s touto argumentáciou žalobcu nestotožnil a rozsudkom zo dňa 12. 9. 2017, č. k. 19Co/253/2016-46 rozsudok tunajšieho súdu o zamietnutí žaloby potvrdil. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že povinnosť podľa § 43 ods. 1 O.s.p. ako aj poučovaciu povinnosť súdu, teraz obsiahnutú v § 160 nemožno zamieňať s povinnosťou strany sporu upravenou v § 120 ods. 1 O.s.p. ktorá bola prebratá aj do ust. § 132 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa stotožnil s názorom tunajšieho súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia uvádzané v žalobe s tým, že uvedené nie je možné vykladať tak ako to robí odvolateľ, že súd ho nevyzval na doplnenie jeho podania. Podľa krajského súdu, cit.: “žaloba žalobcu nebola nesprávna, neúplná ani nezrozumiteľná, preto nebol namieste postup podľa vtedy platného a účinného § 43 ods. 1 O.s.p. tak, ako to tvrdí žalobca. Úlohou žalobcu bolo predložiť dôkazy o svojich tvrdeniach, čo žalobca neurobil. V žiadnom prípade nebolo úlohou súdu vyzývať žalobcu na preukázanie svojich tvrdení, lebo táto povinnosť žalobcovi vyplývala vtedy z ust. § 120 ods. 1 O.s.p., lebo povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky v občianskom súdnom konaní je povinnosťou účastníkov konania, ktorá im bola všeobecne uložená v citovanom ust. § 120 ods. 1 O.s.p. účinnom v čase podania žaloby a rozhodovania súdu prvej inštancie. Iba v prípade, ak uvedenú povinnosť účastník konania, teraz strana sporu splní platí, že uniesol bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti účastníka konania, teraz strany sporu označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Povinnosť tvrdenia a tiež aj dôkazná povinnosť sú náležitosťami žaloby vyplývajúcimi z ust. § 79 ods. 1 O.s.p., teraz § 131 až § 135 C.s.p. Obidve uvedené procesné povinnosti vyplývajú účastníkom konania, teraz stranám sporu aj z iných ustanovení a ich nedodržanie nie je procesne sankcionované, môže sa však prejaviť nepriaznivo vo veci samej, keď predstavujú ujmu pre stranu sporu, ktorá si svoju procesnú povinnosť nesplnila. Obidvom uvedeným povinnostiam zodpovedá dôkazné bremeno ako procesný inštitút, ktorý spočíval v

zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní bude preukazovať tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Iba ak žalobca unesie dôkazné bremeno, je to dôvod na vyhovenie jeho žaloby; ak ho neunesie, je to dôvod na vydanie opačného rozhodnutia, t.j. zamietnutie jeho žaloby. Z uvedeného je jednoznačne možné ustáliť, že nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie vyzývať žalobcu na doplnenie alebo opravu jeho žaloby tak, ako sa mylne domnieva žalobca. Práve naopak, bolo povinnosťou žalobcu preukázať oprávnenosť svojho nároku a o tvrdených skutočnostiach predložiť aj dôkazy. Keďže uvedené procesné podmienky zo strany žalobcu neboli dodržané, správne súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol“. 30. Žalobca, hoci mu už musí byť dobre známy aj vyššie uvedený názor odvolacieho súdu tunajšieho súdu nedoplnil svoje tvrdenia, bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v spore neuniesol, nedostavil sa ani na nariadené pojednávanie z ktorého sa ospravedlnil s tým, že cit. “ všetky relevantné tvrdenia a dôkazy obsahuje žaloba“. Za daných okolností súdu neostávalo iné, než žalobu žalobcu pre neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena v celom rozsahu zamietnuť. 31. Súd už uviedol, že neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena nie je vadou, ktorá by odôvodňovala odstraňovanie vád žaloby a postup podľa terajšieho § 129 CSP, čo potvrdil vo vyššie uvedenom rozhodnutí aj Krajský súd v Prešove. Žaloba žalobcu nie je procesne nesprávna, neúplná ani nezrozumiteľná. Súd postupom podľa § 129 nemá a ani nesmie žalobcovi pomáhať k úspechu v spore, má ním len odstraňovať vady žaloby v prípade, že napr. žalobca ako dôkaz v žalobe označí listinu, ktorú nedopatrením k nej nepripojí, alebo ak žaloba obsahuje rozpory, či vady spôsobujúce jej neurčitosť, nezrozumiteľnosť, nevykonateľnosť žalobného návrhu a podobne. Tu ale nejde o žiaden taký prípad. Ak by tu súd žalobcu vyzval na doplnenie žaloby za účelom unesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena potrebného pre úspech žalobcu v spore, neodstraňoval by tým vady žaloby, ale nedostatky brániace jej vyhoveniu, čím by zásadným spôsobom porušil nielen všetky vyššie uvedené procesné princípy a zásady, ale aj svoju nestrannosť a rovnosť strán, čo je neprípustné. 32. Súd v tejto súvislosti majúc na pamäti princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodovania žalobcovi dáva do pozornosti napr. aj aktuálny rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 26. 10. 2017 vo veci sp. zn. 10Co/109/2017. Aj tento rozsudok pritom žalobcovi ako strane tam vedeného sporu musí byť dobre známy. Krajský súd tam uviedol, cit.: „Odvolateľ si pomerne účelovo zamieňa neúplnosť návrhu/žaloby s neunesením dôkazného bremena. V zmysle žalobcom naznačovaného výkladu by mal súd vyzvať stranu sporu (prioritne žalobcu, ktorý si uplatňuje konkrétny nárok) na predloženie takých dôkazov, na základe ktorých mu bude v spore vyhovené. Takýto prístup je však v zásadnom rozpore so základnými (ústavnými) princípmi civilného sporového konania, a to s princípom rovnosti strán a nestrannosti súdu. Úlohou súdu nie je viesť konanie tak, aby žalobca bol v spore úspešný; navyše spôsobom, kedy by doslova sám súd iniciatívne vymedzoval rozhodujúce skutkové tvrdenia a vyhľadával k nim sa viažuce dôkazy. V súdenej veci okresný súd - do určitej miery až nad rámec jeho bezprostredných povinností - vyzval žalobcu na bližšiu špecifikáciu žaloby, osobitne vymedzenie žalobnej istiny, vrátane predloženia výpisov z účtu žalovaného, ktorým preukazuje výšku debetného zostatku, a to odo dňa vzniku nepovoleného prečerpania. Okresný súd v napadnutom rozsudku náležite konštatoval, že žalobca nepreukázal (ani skutkovo nevymedzil), kedy presne a akým spôsobom debetný zostatok vznikol. Na ním predložených výpisoch z účtu žalovaného už suma 449,91 eur figuruje ako (predchádzajúci) mínusový/debetný zostatok. Predovšetkým však žalobca nepreukázal existenciu ním tvrdeného zmluvného dojednania, resp. zmluvy, na základe ktorého/ktorej vôbec malo dôjsť k oprávneniu žalovaného využívať prečerpanie; t.j. disponovať s väčším rozsahom prostriedkov ako bol aktuálny zostatok na jeho účte. Nadväzne je plne dôvodným záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom ohľadne uzavretia úverovej zmluvy medzi zmluvnými stranami. Len pre úplnosť krajský súd dopĺňa, že zo zmluvy o spolupráci pri poskytnutí bankových produktov a služieb uzavretej medzi stranami dňa 10. 8. 2006 (č.l. 4) vyplýva, že možnosť prečerpania na osobnom účte žalovaného dojednaná nebola. Inú písomnosť (zmluvné dojednanie) týkajúcu/e sa povoleného prečerpania žalobca v priebehu sporu nedoložil a ani neoznačil“. 33. V inej obdobnej veci žalobcu Krajský súd v Trenčíne v rozsudku zo dňa 25. 3. 2014 sp. zn. 6Co/405/2013 uviedol, cit.: „Súd nie je povinný sám vyhľadávať potrebné tvrdenia za navrhovateľa a vyhľadávať potrebné dôkazy. Nie je povinný po nich pátrať ani by tak dosť dobre nemohol urobiť, pretože by musel vyhľadávať skutočnosti, ktoré sa týkajú rozmanitých súkromných vzťahov medzi účastníkmi. Tie mu nie sú pravidelne známe a vôbec dostupné. Ako konštatoval okresný súd, navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, aké obraty boli uskutočnené na účte odporcu, a že konečný zostatok tak bol na základe obratov - 43,72 Eur. Ani v sporovom konaní úprava neopúšťa zásadu materiálnej pravdy ako protipól zásady formálnej pravdy. Zásada materiálnej pravdy je vyjadrená najmä v § 153 ods. 1 O.s.p. tak, že základom rozhodnutia súdu je zistený skutkový stav. Ak si účastník nesplní

povinnosť tvrdenia, teda neunesie bremeno tvrdenia, má to ten procesný následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak sa jedná o rozhodnú skutočnosť podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok nepriaznivé rozhodnutie. K naplneniu tohto následku došlo aj v prejednávanej veci. Navrhovateľ teda vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam uvedeným v návrhu na začatie konania, dôvodnosť uplatneného nároku na zaplatenie žalovanej sumy v konaní nepreukázal“. 34. Žalobcovi teda musí byť dlho a dobre známe, ako dôležité je pre úspech v sporoch o zaplatenie „debetu“ na bežnom účte splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť a čo všetko konkrétne tieto povinnosti obnášajú. To, že tak žalobca napriek opakovanému upozorneniu zo strany súdnej praxe neurobil je na jeho ťarchu. Keďže ani v tu súdenej veci tieto bremená neuniesol, súd jeho žalobu v celom rozsahu zamietol.

35. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP. V danom prípade plný úspech v spore mal žalovaný, keďže žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, preto podľa § 255 ods. 1 mu vznikol nárok na priznanie plnej náhrady trov konania. Žalovaný však náhradu žiadnych trov konania neuplatnil, zo spisu ani žiadne preukázateľné trovy konania žalovaného nevyplývajú, preto súd v zmysle § 262 ods. 1 a 2 nevyhradil rozhodnutie o ich výške samostatnému uzneseniu, nakoľko nebolo by v ňom o čom rozhodovať ale o nároku na náhradu trov konania priamo rozhodol tak, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Kežmarok.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.