Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KK-4C/177/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudkyňou JUDr. Erikou Borovskou v právnej veci žalobkyne N. Y., P.. XX.XX.XXXX, X. Y. E. O. XXA, XXX XX U., zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Marcel Mašan, s.r.o., so sídlom Školská 257, 059 91 Veľký Slavkov, pobočka: Hviezdoslavova 2, 058 01 Poprad, proti žalovaným 1. N. U., P.. XX.XX.XXXX, X. Y. X. XX, XXX XX U., 2. D. L., P.. XX.XX.XXXX, X. Y. C. XX, XXX XX U., zastúpenému Podtatranská advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Štôla 44, 059 37 Štôla, IČO: 47 234 237, 3. Allianz-Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, za účasti intervenienta Slovenskej kancelárie poisťovateľov a. s., Trnavská cesta 82, Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpeného Allianz-Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, o zvýšenie náhrady nákladov na výživu pozostalej manželky takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému v 1. rade náhradu trov konania voči žalobkyni n e p r i z n á v a.

III. Žalovanému v 2. rade, žalovanému v 3. rade a intervenientovi p r i z n á v a voči žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa žalobou podanou na súd dňa 17.9.2014 v jej konečnej úprave žiadala, aby súd zmenil rozsudok Okresného súdu Kežmarok zo dňa 10.11.2010 č.k. 4C 141/2008-120 v časti, v ktorej boli žalovaní v 1.- 3.rade zaviazaní platiť jej počnúc dňom 1.11.2010 do budúcna spoločne a nerozdielne náhradu nákladov na výživu pozostalej manželky vo výške 100 eur mesačne tak, že počnúc dňom 1.9.2014 do budúcna náhradu zvýši na sumu 500 eur mesačne so splatnosťou vždy do 15. dňa v mesiaci.

2. Zástupca žalobkyne žalobu odôvodnil tvrdeniami, že žalobou podanou na súd dňa 21.11.2000 sa žalobkyňa v súvislosti so škodou na zdraví, ktorú utrpel jej nebohý manžel D. U., P.. X.X.XXXX, ktorý dňa 1.6.1997 bol pri automobilovej dopravnej nehode usmrtený, domáhala na žalovaných náhrady nákladov na výživné, ktoré jej manžel poskytoval. Rozsudkom Okresného súdu Kežmarok zo dňa 10.11.2010 č.k. 4C 141/2008-120, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.1.2011, boli žalovaní v 1. - 3. rade zaviazaní platiť žalobkyni spoločne a nerozdielne počnúc dňom 1.11.2010 do budúcna náhradu nákladov na jej výživu vo výške 100 eur vždy do 15. dňa v mesiaci. Od doby tohto posledného rozhodnutia súdu došlo k zmene pomerov na strane žalobkyne. Dcére žalobkyne V. U., P.. XX.XX.XXXX, z dôvodu ukončenia štúdia na vysokej škole zanikol nárok na výplatu sirotského dôchodku vo výške 121 eur mesačne a na náhradu nákladu na výživné pozostalého dieťaťa vo výške 277 eur mesačne.

Žalobkyňa je poberateľkou vdovského dôchodku vo výške 191,30 eur mesačne. Jej funkčný plat v roku 2014 predstavuje 448,50 eur mesačne brutto. Z uvedených dôvodov je možné zvýšiť náhradu nákladov na výživu žalobkyne ako pozostalej manželky zo sumy 100 eur na sumu 500 eur mesačne.

3. Žalovaný v 1. rade na výzvu súdu na vyjadrenie k žalobe, ktorá mu bola doručená dňa 4.2.2015, nereagoval. K žalobe sa nevyjadril.

4. Zástupca žalovaného v 2. rade v svojom písomnom vyjadrení k žalobe z 25.9.2015 uviedol, že dôvody uvádzané žalobkyňou v žalobe nemožno považovať za podstatnú zmenu pomerov, ktorá by bola dôvodom pre zmenu rozhodnutia súdu. Namietol, že pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že podstatná zmena pomerov na jej strane odôvodňujúca zmenu súdneho rozhodnutia má spočívať v tom, že jej dcéra V. U. stratila nárok na sirotský dôchodok a na náhradu nákladov na výživu pozostalého dieťaťa, nakoľko ukončila vysokoškolské štúdium, ide o zmenu pomerov na strane tretej osoby, nie na strane žalobkyne, ktorá neodôvodňuje nárok uplatnený žalobou v tomto konaní.

5. Žalovaná v 3. rade vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo 16.3.2015 navrhla žalobu voči nej zamietnuť pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie v konaní. Namietla, že žalobkyňa na odôvodnenie jej pasívnej legitimácie v konaní neuviedla v žalobe žiadne tvrdenia. Domnieva, sa že jej pasívnu legitimáciu pravdepodobne vyvodzuje z existencie povinnosti hradiť škodu z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Argumentovala, že v súčasnosti platný zákon č.381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nadobudol účinnosť až 1.10.2001 (resp. 1.1.2002). Do tejto doby poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravovala vyhláška č.423/1991 Zb., podľa ktorej prevádzkovateľ motorového vozidla neuzatváral poistnú zmluvu tak, ako je to podľa zákona č.381/2001 Z.z., ale bol poistený priamo na základe zákona. Išlo o tzv. zákonné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, na rozdiel od súčasného povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Nakoľko ku vzniku dopravnej nehody, v dôsledku ktorej došlo k usmrteniu manžela žalobkyne, došlo 1.6.1997, je potrebné vychádzať z prechodných ustanovení § 28 ods. 2 a 3 zákona č.381/2001 Z.z.. Podľa § 28 ods. 2 zákona č.381/2001 Z.z. právne vzťahy vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla do 31.12.2001 sa spravujú podľa doterajších predpisov. Podľa § 28 ods. 3 zákona č.381/2001 Z.z. práva a povinnosti Slovenskej poisťovne, a.s. vzniknuté zo zákonného poistenia prechádzajú 1. 1.2002 na kanceláriu (Slovenskú kanceláriu poisťovateľov). Tieto práva a povinnosti uplatňuje a vykonáva v mene a na účet kancelárie Slovenská poisťovňa a.s.. Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky č.423/2001 Z.z. náhradu platí poisťovňa poškodenému; poškodený však nemá právo na plnenie voči poisťovni. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa nemôže plnenie žiadať priamo od poisťovne, ale len od poškodeného. Aj keby vyhláška č.423/2001 Z.z. žalobkyni takúto možnosť dávala, pasívne legitimovaným subjektom by bola Slovenská kancelária poisťovateľov a.s., na ktorú práva a povinnosti zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom prešli.

6. Intervenient na strane žalovaných, ktorý svoj vstup do konania oznámil písomným podaním z 5.12.2016, vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 25.9.2017 navrhoval žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Argumentoval, že pri rozhodovaní o zmene právoplatného rozhodnutia súdu o náhrade nákladov na výživu pozostalých podľa § 163 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, neskôr § 231 Civilného sporového poriadku, a podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine sa nejedná o nové stanovenie výšky tejto náhrady, ale len o porovnanie okolností, ktoré boli v dobe posledného rozhodnutia súdu s okolnosťami v súčasnosti. Cieľom tohto porovnania je zistenie, či sa podstatne zmenili okolnosti rozhodné pre výšku a ďalšie trvanie tejto náhrady, a či tieto zmeny okolností sú dostatočné pre zmenu predchádzajúce právoplatného rozhodnutia súdu. Vo veci je preto potrebné skúmať len to, či došlo k podstatnej zmene pomerov u žalobkyne tak, ako to tvrdí, a či táto zmena dosahuje takú intenzitu, že je dôvodné zvýšiť stanovenú náhradu. Skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla v žalobe, a to že jej dcére V. U. zanikol nárok na sirotský dôchodok a na náhradu nákladov na výživu pozostalého dieťaťa, sú zmenami pomerov u dcéry žalobkyne. Nie sú okolnosťami, ktoré by znamenali zmenu pomerov na strane žalobkyne.

7. Súd vec prejednal na pojednávaniach konaných 21.11.2017 a 6.2.2018 v neprítomnosti žalovaného v 1.rade, ktorý bol na pojednávania včas a riadne predvolaný, a ktorý opakovane svoju neprítomnosť neospravedlnil, o odročenie pojednávaní nepožiadal.

8. Zástupca žalobkyne na pojednávaniach trval na podanej žalobe v celom rozsahu. Tvrdil, že v čase posledného rozhodovania súdu o náhrade nákladov na výživu žalobkyne sa žalobkyňa starala o dve nezaopatrené deti, ktoré s ňou žili v spoločnej domácnosti, a na ktoré jej boli vyplácané sirotské dôchodky a náhrady nákladov na ich výživu. Všetky tieto príjmy slúžili na zabezpečovanie potrieb celej rodiny. Obe deti ukončili prípravu na budúce povolanie. Tým im zanikli nároky na sirotské dôchodky a aj povinnosť žalovaných platiť im náhradu nákladov na ich výživu, a vytvoril sa priestor na zvýšenie náhrady nákladov na výživu žalobkyne. Peňažné prostriedky, ktoré sa ukončením vyživovacej povinnosti k deťom uvoľnili, môžu slúžiť na zabezpečovanie vyššej životnej úrovne žalobkyne. Ďalej uviedol, že od poslednej úpravy náhrady nákladov na výživu žalobkyne súdom v roku 2010 sa podstatne zmenili spoločenské pomery. Zásadným spôsobom vzrástli priemerné zárobky a zvýšili sa celkové životné náklady. Priemerný zárobok zamestnanca firmy v Taliansku, v ktorej bol pred svojou smrťou manžel žalobkyne zamestnaný, podľa potvrdenia tejto firmy sa oproti roku 1997 zvýšil minimálne o 500 eur mesačne. Stanovená výška náhrada nákladov na výživu žalobkyne tak už nezodpovedá súčasným štandardným životným nákladom a zárobku, dosiahnutie ktorého by dnes bolo možné u nebohého manžela žalobkyne na pracovnej pozícii, na ktorej v čase smrti pracoval, predpokladať.

9. Zástupca žalovaného v 2. rade trval na zamietnutí žaloby. Zotrval na tvrdení, že na strane žalobkyne nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zvýšenie náhrady stanovenej naposledy súdom. Uviedol, že pokiaľ už aj dospelé deti žijú s rodičmi v spoločnej domácnosti, majú sa podieľať na nákladoch spoločnej domácnosti. Ak nepoberajú dôchodky alebo náhrady nákladov na výživu, zo svojho vlastného príjmu. So žalobkyňou žije ešte v spoločnej domácnosti dcéra V. U.. Argumentoval, že žalobkyňa v súčasnosti poberá vdovský dôchodok vo výške cca 200 eur mesačne a náhradu nákladov na výživu 100 eur mesačne, spolu 300 eur mesačne. Vychádzajúc zo zárobku, ktorý dosahoval jej nebohý manžel, a súčasného zárobku žalobkyne, aj dnes by súd neurčil vyššiu náhradu nákladov na jej výživu ako 100 eur. Namietal, že tvrdenia zástupcu žalobkyne o pravdepodobnej výške zárobku jej nebohého manžela v súčasnosti sú hypotetické a nepreskúmateľné. Tvrdenia o zvýšení alebo znížení jeho zárobku dnes považuje za špekuláciu. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na podstatné zmeny spoločenských pomerov, nepochybne k ich zmene došlo. Je však na žalobkyni, aby tieto zmeny kvantifikovala, a to predovšetkým vo vzťahu k výške žalobou požadovanej náhrady. To žalobkyňa v priebehu celého konania neučinila. Uviedla iba všeobecné tvrdenia.

10. Žalovaná v 3. rade trvala na námietke nedostatku svoje vecnej pasívnej legitimácie v konaní s argumentáciou tak, ako ju uviedla v písomnom vyjadrení k žalobe.

11. Intervenient zotrval na návrhu na zamietnutí žaloby v celom rozsahu s argumentáciou, že žalobkyňa nepreukázala podstatnú zmenu pomerov odôvodňujúcu zmenu súdneho rozhodnutia. Pripojil sa k argumentácii zástupcu žalovaného v 2. rade, že úvahy o výške zárobku manžela žalobkyne dnes sú len hypotetické. Je otázne, či by aj naďalej pracoval v zahraničí, a ak aj áno, a jeho zárobok by aj bol vyšší, aj jemu by sa podstatne zvýšili životné náklady. Ukončenie vyživovacej povinnosti k deťom neznamená automaticky presun prostriedkov na žalobkyňu, nakoľko to znamená aj určité zvýšenie sumy, ktorú by mohol manžel žalobkyne použiť na svoju spotrebu. Náhrada nákladov na výživu detí žalobkyne patrila výlučne deťom a slúžila na zabezpečovanie ich potrieb. S potrebami žalobkyne nemala nič spoločné. Pri rozhodovaní o zvýšení náhrady nákladov na výživu žalobkyne je potrebné vychádzať výlučne z jej odôvodnených potrieb. Presun prostriedkov z detí na žalobkyňu bez ďalšieho sám o sebe nie je opodstatnený. Poukázala na to, že pri zvýšení stanovenej náhrady na požadovaných 500 eur mesačne mesačný príjem žalobkyne by spolu s vdovským dôchodkom vo výške cca 191,30 eur a zárobkom 448,50 eur podstatným spôsobom prekračoval priemerný zárobok zamestnanca na Slovensku.

12. Zo spisov tunajšieho súdu sp.zn. 4C 547/2000 a sp.zn. 4C 141/2008 súd zistil:

13. Dňa 22.11.2000 žalobkyňa spoločne s vtedy ešte maloletými dcérami U. U., P..X.XX.XXXX, a V. U.Á., P.. XX.XX.XXXX, ako pozostalí po zomretom manželovi a otcovi D. U., ktorý podľahol zraneniam utrpeným pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo dňa 1.6.1997 v Taliansku, podali proti všetkým trom žalovaným na súd žalobu o náhradu škody na zdraví s následkom smrti, a to o určenie peňažných dôchodkov, ktorým budú hradené náklady na ich výživu, ktorú im nebohý poskytoval, a to počnúc dňom dopravnej nehody 1.6.1997.

14. Právoplatným výrokom I. rozsudku Okresného súdu Kežmarok z 14.2.2002 č.k. 2C 574/2000-50 v spojení s opravným uznesením z 9.7.2004 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 31.3.2005 č.k. 3Co 346/2004-88 súd vychádzajúc zo zodpovednosti žalovaných za škodu na zdraví D. U. s následkom smrti, ku ktorej došlo v súvislosti s dopravnou nehodou dňa 1.6.1997, a s poukazom na § 448 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase úmrtia D. U. (XX.X.XXXX) a ust. § 85 a nasl. zákona č.94/1963 Zb. Zákon o rodine, na ktoré ust § 448 Občianskeho zákonníka odkazovalo, uložil všetkým žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť všetkým trom žalobkyniam náhradu nákladov na ich výživu za dobu od 1.6.1997 do 30.11.2000 v kapitalizovanej výške 686.406,- Sk spolu s úrokmi z omeškania za dobu od 1.6.1997 do 31.11.2000 tak, ako sú špecifikované v týchto rozhodnutiach.

15. Právoplatnými výrokmi II. a III. rozsudku Okresného súdu Kežmarok z 14.3.2007 č.k. 2C 574/2000-190 súd všetkým trom žalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne platiť počnúc dňom 1.12.2000 v tom čase už plnoletým dcéram žalobkyne U. U., P.. X.XX.XXXX, a V. U., P.. XX.XX.XXXX mesačne peňažné dôchodky vo výške po 4.171,50,-Sk (138,46 eur) so splatnosťou vždy do 15. dňa v mesiaci (s výnimkou obdobia od 1.11.2005 do 20.8.2006 u U. U., kedy pracovala) .

16. Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Kežmarok z 10.11.2010 č.k. 4C 141/2008-120 v spojení s dopĺňacím uznesením z 21.1.2011 č.k. 4C 141/2008-135, uznesením Krajského súdu v Prešove z 8. 11.2011 č.k. 5Co 25/2011-162, rozsudkom Okresného súdu Kežmarok z 3.4.2012 č.k. 4C 141/2008-177 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 28.2.2013 č.k. 5Co 104/2012-191 súd uložil všetkým žalovaným zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne náhradu nákladov na jej výživu za dobu od 1.12.2000 do 31.10.2010 v kapitalizovanej výške 14.850 eur spolu s úrokmi z omeškania tak, ako sú vo výroku rozhodnutia špecifikované. Podľa odôvodnenia rozhodnutí súd v obdobiach, kedy žalobkyňa bola zamestnaná, náhradu nákladov na jej výživu určil vo výške 100 eur mesačne, a v obdobiach, keď bola nezamestnaná, vo výške 150 eur mesačne. Počnúc dňom 1.11.2010 súd všetkým trom žalovaným uložil povinnosť platiť žalobkyni spoločne a nerozdielne náhradu nákladov na jej výživu vo výške 100 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci.

17. Zo spisu tunajšieho súdu sp.zn. 3C 229/2011 súd zistil, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Kežmarok z 10.11.2011 č.k. 3C 229/2011-22 súd zmenil rozsudok z 14.3.2007 č.k. 2C 574/2000-190 tak, že náhradu nákladov na výživu dcéry V. U.Š. naposledy stanovenú súdom vo výške 4.171,50 eur (138,47 eur) zvýšil počnúc dňom 1.10.2011 na sumu 277 eur mesačne.

18. Súdy pri svojom rozhodovaní vyššie špecifikovanými rozhodnutiami vychádzali zo skutočnosti, že nebohý manžel žalobkyne D. U., v dobe od 8.6.1994 do 11.6.1997, kedy podľahol zraneniam, pracoval na základe pracovného povolenia ako stolár-lakýrnik v Taliansku vo firme Tischlerei Telser OHG, Handwerkerzone 191, Burgeis. Jeho priemerný mesačný zárobok za január, február a marec 1997 činil 1.511.666 ITL, čo v prepočte na slovenské koruny predstavovalo 34.058,-Sk mesačne. Výšku náhrady nákladov na výživu všetkých pozostalých súdy s poukazom na jej obmedzenie ust. § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu smrti D. U. ohraničili na sumu 26.989,-Sk (895,87 eur) Žalobkyňa podľa zistení súdov do 1.3.2008, odkedy sa zamestnala ako referentka na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Poprade, pracovala v cudzine alebo bola nezamestnanou osobou. V dobe od 1.1.2010 do 31.10.2010 jej priemerný mesačný zárobok z pracovného pomeru v policajnom zbore predstavoval 415,50 eur. Okrem toho poberala vdovský dôchodok, naposledy v roku 2010 vo výške 169,50 eur. Žila v spoločnej domácnosti s oboma dcérami U. U. N. V. U.U., na ktoré boli vyplácané sirotské dôchodky. Na V. U. v roku 2010 bol sirotský dôchodok vyplácaný vo výške 109,20 eur mesačne. Dcéra U. U., P..X.XX.XXXX, bola v akademickom roku 2006/2007 študentkou 1. ročníka Technickej univerzity v Košiciach, Fakulty výrobných technológii. V roku 2010 bola už samostatne zárobkovo činnou. Dcéra V. U., P..XX.XX.XXXX, v školskom roku 2006/2007 bola študentkou 3. ročníka Združenej strednej školy obchodu a služieb Kežmarku. V akademickom roku 2011/2012 bola študentkou dennej formy

bakalárskeho štúdia na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, pričom študovala v Bardejove.

19. Žalobou, ktorou sa žalobkyňa domáha zmeny rozhodnutia súdu o výške naposledy jej stanovenej náhrady nákladov na výživu, bola na súd podaná dňa 17.9.2014, tzn. ešte za účinnosti zákona č.99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „Občiansky súdny poriadok„ ), ktorý bol s účinnosťou od 1.7.2016 nahradený zákonom č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „Civilný sporový poriadok“). Podľa § 163 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase začatia konania rozsudok odsudzujúci na plnenie v budúcnosti zročných dávok alebo na plnenie v splátkach možno na návrh zmeniť, ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Zmena rozsudku je prípustná od času, keď došlo k zmene pomerov. Podľa ust. § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ktorý nadobudol účinnosť v priebehu konania dňa 1.7.2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 231 Civilného sporového poriadku rozsudok ukladajúci povinnosť plniť v budúcnosti splatné dávky alebo splátky možno na základe žaloby zmeniť, ak sa podstatne zmenili pomery, rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Zmena rozsudku je prípustná od času, keď nastala podstatná zmena pomerov. Teda ako pôvodne Občiansky súdny poriadok, tak aj v súčasnosti účinný Civilný sporový poriadok, umožňuje zmeniť rozsudok súdu ukladajúci povinnosť plniť v budúcnosti splatné dávky, ak sa zmenili pomery rozhodujúce pre ich výšku.

20. V otázke zvyšovania náhrad nákladov na výživu pozostalým, ktoré majú svoj právny základ v § 448 Občianskeho zákonníka, súd v nadväznosti na tvrdenia zástupcu žalobkyne o podstatnej zmene spoločenských pomerov od roku 1997, v dôsledku ktorej stanovená výška náhrada nákladov na výživu žalobkyne má už nezodpovedať súčasným štandardným životným nákladom, ako aj zástupcu žalovaného v 2. rade o nesplnení povinnosti žalobkyňou kvantifikovať tvrdené zmeny celkových spoločenských pomerov, súd úvodom považuje za potrebné poukázať na zmeny ust. § 448 Občianskeho zákonníka vykonané zákonom č.404/2004 Z.z. účinné od 1.8.2004 a na ich vplyv na mechanizmus zvyšovania týchto náhrad. Podľa § 448 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.7.2004 pri usmrtení sa uhradzujú peňažným dôchodkom náklady na výživu pozostalým, ktorým zomretý výživu poskytoval alebo bol povinný poskytovať. Náhrada nákladov na výživu patrí pozostalým, pokiaľ sa tieto náklady neuhradzujú dávkami dôchodkového zabezpečenia poskytovanými z toho istého dôvodu. Pri výpočte náhrady sa vychádza z priemerného zárobku zomretého; náhrada nákladov na výživu všetkých pozostalých nesmie však dovedna prevýšiť sumu, do ktorej by zomretému patrila náhrada za stratu na zárobku podľa ustanovenia § 447 ods. 2. Podľa § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.7.2004 náhrada za stratu na zárobku spolu so zárobkom poškodeného a s prípadným invalidným dôchodkom alebo čiastočným invalidným dôchodkom nesmie presahovať sumu určenú predpismi pracovného práva pre náhradu škody pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania. Toto obmedzenie neplatí, ak škoda bola spôsobená úmyselne; z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže súd určiť vyššiu sumu náhrady aj vtedy, ak škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou. Podľa § 448 Občianskeho zákonníka v znení zákona č.404/2004 Z.z. účinnom od 1.8.2004 fyzická osoba, voči ktorej mal zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Tento nárok sa posúdi a suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.

21. Pozostalostná úrazová renta bola zavedená zákonom č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.1.2004 (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), a ktorý zrušil ust. §§ 199 až 203 zákona č.311/2001 Z.z. , upravujúce zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania, vrátane ustanovenia o poskytovaní náhrad nákladov na výživu pozostalým zamestnanca, ktorý následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania zomrel. Podľa prechodných ustanovení § 272 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sociálna poisťovňa od 1 .januára 2004 prebrala od zamestnávateľov výplaty plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom1993, a od zamestnávateľov, ktorý mali podľa osobitného predpisu postavenie štátneho

orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002 vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania. Podľa § 272 ods. 4 zákona o sociálnom poistení náhrada nákladov na výživu pozostalým zamestnanca, ktorá sa vyplácala k 31. decembru 2003 a nárok na jej výplatu trvá aj po tomto dni, sa považuje od 1. januára 2004 za pozostalostnú úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrila do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie pozostalostnej úrazovej renty platí § 82 primerane. Podľa § 82 zákona o sociálnom poistení v súčasnom znení dôchodková dávka, okrem vyrovnávacieho príplatku, vyplácaná k 1. januáru príslušného kalendárneho roka a dôchodková dávka, okrem vyrovnávacieho príplatku, priznaná od 1. januára do 31. decembra príslušného kalendárneho roka sa zvyšuje o percento medziročného rastu spotrebiteľských cien za domácnosti dôchodcov vykázaného štatistickým úradom za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý predchádza príslušnému kalendárnemu roku.

22. Pozostalostnú úrazovú rentu upravujú ust. § 92 a § 93 zákona o sociálnom poistení. Podľa § 92 ods.1 fyzická osoba, voči ktorej mal poškodený, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, v čase úmrtia vyživovaciu povinnosť určenú súdom a v čase úmrtia nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Podľa § 92 ods. 2 zákona o sociálnom poistení pozostalostná úrazová renta sa vypláca v období, počas ktorého mala trvať vyživovacia povinnosť uvedená v odseku 1. Podľa § 93 ods. 1 zákona o sociálnom poistení mesačná suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí vo výške výživného alebo príspevku na výživu, ktoré bol poškodený povinný platiť ku dňu svojej smrti. Podľa § 93 ods. 3 zákona o sociálnom poistení na zvyšovanie pozostalostnej renty platí § 89 ods. 8 rovnako. Podľa § 89 od. 8 zákona o sociálnom poistení v súčasnom znení úrazová renta vyplácaná k 1. januáru príslušného kalendárneho roka a úrazová renta priznaná od 1. januára do 31. decembra príslušného kalendárneho roka sa zvyšujú o percento medziročného rastu spotrebiteľských cien vykázaného štatistickým úradom za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý predchádza príslušnému kalendárnemu roku.

23. Zmyslom a účelom ako náhrady nákladov na výživu pozostalým vo forme peňažného dôchodku podľa § 448 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 31.7. 2004, ako aj náhrady nákladov na výživu pozostalým vo forme pozostalostnej úrazovej renty podľa § 448 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.8.2004, je odškodnenie majetkovej ujmy, ktorá vznikla pozostalým tým, že ten, kto mal voči nim vyživovaciu povinnosť, zomrel následkom škodnej udalosti, za ktorú zodpovedá škodca. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy okruh oprávnených osôb (pozostalých) ako aj výška nárokov u oboch sa riadi rozsahom zákonnej vyživovacej povinnosti zomretého ku dňu jeho smrti podľa príslušných platných ustanovení Zákona o rodine. Náhrada nákladov na výživu pozostalým ani vo forme pozostalostnej úrazovej renty podľa novelizovaného ust. § 448 Občianskeho zákonníka nie je v svojej podstate dávkou sociálneho poistenia podľa zákona o sociálnom poistení. Ide stále o občianskoprávnu náhradu škody na zdraví, a iba nárok a výška tejto náhrady škody sa od 1.8.2004 určí podľa ustanovení zákona o sociálnom poistení o pozostalostnej úrazovej rente. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka a ani ustanovenia zákona o sociálnom poistení nemožno vyvodiť, že by náhrada nákladov na výživu podľa § 448 Občianskeho zákonníka, či už v znení pred 1.8.2004 alebo po 1.8.2004, určená právoplatným súdnym rozhodnutím sa mala zvyšovať uplatnením všeobecne ustanoveného valorizačného mechanizmu pre dávky sociálneho poistenia. Tu súd dáva do pozornosti, že citované ust. § 92 a §93 zákona o sociálnom poistení výslovne upravujú iba pozostalostnú úrazovú rentu v prípadoch úmrtia zamestnanca v dôsledku pracovného úrazu a choroby z povolania, ktorej vyplácanie od 1.1.2004 prevzala sociálna poisťovňa. Navyše, v prejednávanej veci nárok na náhradu nákladov na výživu žalobkyne, ktorej manžel zomrel 11.6.1997, bol súdom priznaný pred 1.8.2004, tzn. pred zavedením inštitútu pozostalostnej úrazovej renty v zákone o sociálnom poistení. Nárok a jeho suma v svojom základe nebola určená podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Preto ani jej zvyšovanie nemôže podliehať valorizačnému mechanizmu ustanovenému pre dávky sociálneho poistenia. Tu súd dáva do pozornosti, že aj v prípadoch náhrady nákladov na výživu pozostalým zamestnanca zomretého v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, kedy podľa cit. § 272 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sociálna poisťovňa prevzala od zamestnávateľa výplatu náhrad vyplácanú do 31.12.2003 vo výške, v akej bola

vyplácaná k tomuto dňu, sociálna poisťovňa nemala oprávnenie znovu posudzovať tieto nároky a meniť ich výšku podľa zákona o sociálnom poistení, ale len v prípadoch zmeny pomerov (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 26.2.2009 sp.zn.7So 239/2007 a ďalšie).

24. Vzhľadom na uvedené súd sa stotožnil s argumentáciou zástupcu žalovaného v 2. rade a intervenienta, že pre rozhodnutie súdu o zmene náhrady nákladov na výživu žalobkyne ako pozostalej manželky v predmetnom konaní je rozhodujúce posúdenie, či od posledného rozhodnutia súdu došlo k zmene pomerov, a to k takej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zmenu výšky stanovenej náhrady. Táto argumentácia má svoje plne opodstatnenie v cit. ust. § 231 Civilného sporového poriadku, ako aj v ust. § 78 ods. 1 zákona č.36/2005 Z.z. Zákon o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“) Podľa § 78 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno meniť, ak sa zmenia pomery. Aj keď cit. ust, Zákona o rodine na rozdiel od Civilného sporového poriadku explicitne nevyžaduje „podstatnú“ zmenu pomerov, vychádzajúc zo všeobecnej zásady nezmeniteľnosti súdnych rozhodnutí smerujúcej k právnej istote v súlade s ustálenou judikatúrou a súdnou praxou k vydaniu nového rozhodnutia aj podľa Zákona o rodine má dochádzať len vtedy, ak ide o zmenu pomerov závažnejšieho a dlhodobejšieho charakteru. Môže ísť pritom o zmenu pomerov ako na strane oprávneného na výživu tak aj na strane výživou povinného.

25. Súd zastáva názor, že prejednávanej veci žalobkyňa podstatnú zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu výšky právoplatným rozsudkom súdu z 10.11.2010 stanovenej náhrady nákladov na jej výživu nielen že nepreukázala, ale ani netvrdila. K tomu súd udáva:

26. Žalovaní neučinili sporným tvrdenie žalobkyne, že od doby posledného rozhodnutia súdu z 10.11.2010 skončila žalobkyni vyživovacia povinnosť k mladšej dcére V. U.. Podľa vyššie uvedených zistení súdu vyživovaciu povinnosť k staršej dcére U. U., P..X.XX.XXXX, žalobkyňa nemala už v čase posledného rozhodovania súdu v roku 2010. Skončenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom nepochybne je podstatnou zmenou pomerov na strane dieťaťa, ktorá má vplyv na zmenu rozhodnutia o výživnom medzi rodičmi a deťmi, ktoré má svoj základ v ust. § 62 a nasl. Zákona o rodine. Skončenie vyživovacej povinnosti oboch rodičov k deťom pochádzajúcim z manželstva však bez ďalšieho samo o sebe v zásade neznamená závažnú zmenu pomerov medzi manželmi, ktorá odôvodňuje zmenu rozhodnutia o výživnom medzi manželmi, a ktorá má svoj základ v ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine. Účelom ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine je zabezpečenie, aby manželia v dobe, pokiaľ ich manželstvo trvá, mali v zásade rovnakú životnú úroveň. Ukončenie vyživovacej povinnosti oboch manželov k deťom pochádzajúcim z manželstva má za následok zvýšenie príjmov oboch manželov, resp. celkovej životnej úrovne oboch manželov o sumu, ktorú obaja na výživu detí vynakladali . Vzhľadom na to, že obaja manželia ako rodičia prispievajú na výživu dieťaťa podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, v prípade skončenia vyživovacej povinnosti manželov k spoločnému dieťaťu v zásade nevzniká v životnej úrovni manželov rozdiel, ktorý by bez ďalšieho bolo potrebné vyrovnávať zvýšením manželského výživného.

27. Možno súhlasiť s konštatovaním zástupcu žalobkyne, že ukončením vyplácania náhrady nákladov na výživu V. U. naposledy určenej súdom vo výške spolu 277 eur mesačne a sirotského dôchodku vyplácaného v roku 2010 vo výške 109,20 eur, sa v rámci celkovej sumy, do ktorej môžu byť vyplácané náhrady nákladov na výživu všetkým pozostalým neb. D. U. vypočítanej podľa § 477 ods. 2 Občianskeho zákonníka na 26.989,- Sk (895,87 eur), zvýšila časť, ktorá môže byť vyplacaná pozostalým o sumu 386,20 eur (277 eur + 109,20 eur), Avšak postup spočívajúci v mechanickom presune tejto sumy z dcéry žalobkyne V. U. na žalobkyňu nie je v súlade so zákonom, nakoľko nerešpektuje základné zásady pre stanovenie výšky výživného a neberie do úvahy skutočnosti, ktoré sú významné pre určenie výživného podľa hľadísk uvedených v Zákone o rodine. Súdna prax už neraz v minulosti odmietla tento spôsob výpočtu zmeny náhrady nákladov na výživu pozostalých. Aj pri rozhodovaní o zmene rozhodnutia súdu podľa § 231 Civilného sporového poriadku je potrebné vychádzať z toho, že rozsah náhrady nákladov na výživu pozostalého musí zodpovedať charakteru výživného v zmysle ustanovení Zákona o rodine upravujúcich vyživovaciu povinnosť, v danej veci ust § 71 Zákona o rodine, podľa ktorého rozhodujúcou je posúdenie životnej úrovne manželov.

28. Zástupca žalobkyne v konaní výslovne uviedol, že od doby posledného rozhodnutia súdu nedošlo k podstatnej zmene príjmu u žalobkyne. Na základe vykonaného dokazovania súd nemohol prijať ani záver o inej zmene v celkových pomeroch žalobkyne. V čase poslednej súdnej úpravy náhrady v roku 2010, kedy žalobkyňa už bola zamestnankyňou Krajského riaditeľstva policajného zboru v Prešove, jej priemerný mesačný príjem predstavoval 415,50 eur. Okrem toho poberala vdovský dôchodok vo výške 169,50 eur. Žila v spoločnej domácnosti s oboma dcérami U. N. V.. Podľa tvrdení žalobkyne jej priemerný mesačný zárobok v roku 2014 bol 448,50 eur brutto. Podľa mzdového listu za rok 2014 jej priemerný mesačný zárobok v roku 2014 bol 385,94 eur netto a v roku 2015 359 eur netto. Podľa potvrdenia sociálnej poisťovne v roku 2014 bol žalobkyni vyplávaný vdovský dôchodok vo výške 191,30 eur mesačne. Podľa výpovede žalobkyne, v súčasnosti býva v spoločnej domácnosti v rodinnom dome s dcérou V..

29. Na základe uvedeného súd vychádzal zo záveru, že celkové pomery na strane žalobkyne sa od roku 2010 výraznejšie nezmenili, okrem skutočnosti, že nebýva už v spoločnej domácnosti aj so staršou dcérou U.. Súd sa stotožnil s argumentáciou zástupcu žalovaného v 2. rade, že naposledy stanovená výška náhrady nákladov na výživu žalobkyne v sume 100 eur mesačne spolu s ďalšími príjmami žalobkyne aj v súčasnosti zodpovedá kritériám pre určenie manželského výživného podľa § 71 Zákona o rodine. Vdovský dôchodok žalobkyne v roku 2014 činil 191,30 eur mesačne. Náhrada nákladov na výživu žalobkyne teda v súčasnosti dosahuje sumu cca 300 eur (súdom stanovená náhrada peňažného dôchodku 100 eur a cca 200 eur vdovský dôchodok). Pri zárobku žalobkyne v nezmenenej výške 450 eur brutto mesačne a redukovanom príjme jej nebohého manžela 895,87 eur, nie je dôvod určovať ani dnes vyššiu výšku peňažného dôchodku. Tu súd dáva do pozornosti konštatovanie Krajského súdu v Prešove v rozhodnutí 28.2.2013 sp.zn. 5Co 104/2012-191, že súdy pri rozhodovaní o výške peňažného dôchodku na žalobkyňu aj v čase, kedy boli súdom určené peňažné dôchodky aj na obe dcéry žalobkyne vo výške spolu 277 eur mesačne, mali možnosť peňažný dôchodok žalobkyne určiť vo vyššej výške ako 100 eur mesačne za dobu, keď pracovala, a 150 eur mesačne za dobu, keď nepracovala, avšak vyššiu výšku nepovažovali podľa zásad Zákona o rodine za opodstatnenú.

30. Súd dodáva, že sa stotožňuje s argumentáciou zástupcu žalovaného v 2. rade aj v tom , že dcéra V., ktorá je už schopná sama sa živiť, je povinná podieľať sa z vlastných prostriedkov na nákladoch spoločného bývania so žalobkyňou, a to primerane svojim príjmom. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na to, že sirotskými dôchodkami vyplácanými na deti boli v minulosti hradené náklady na spoločné bývanie, súd udáva, že sirotské dôchodky slúžili na pokrývanie nákladov na bývanie detí ako súčasť náhrady nákladov na ich výživu, nie na výživu žalobkyne

31. Tvrdenia zástupcu žalobkyne o pravdepodobnom výraznom náraste zárobku nebohého manžela v Taliansku o cca 500 eur opierajúce sa o potvrdenie o zárobku zamestnanca pracujúceho na tej istej pracovnej pozícii v tej istej firme, ako pracoval nebohý manžel žalobkyne, súd považuje za hypotetické. Tu súd poukazuje na valorizačný mechanizmus priemerného zárobku poškodeného uplatňovaný však iba do prijatia zákona o sociálnom poistení ( 31.12.2003), vykonávaný nariadeniami vlády SR, naposledy nariadením vlády SR č. 268/2003 Z.z. Avšak v prejednávanej veci, kedy súd nemohol prijať záver o existencii žiadnej podstatnej zmeny pomerov, ktorá by odôvodňovalo zmenu súdneho rozhodnutia, súd poukazuje na súdnu prax, podľa ktorej valorizácia priemerného zárobku poškodeného sama o sebe nie je dôvodom pre zmenu právoplatného rozsudku súdu. Len ak všetky okolnosti veci v svojom súhrne predstavujú podstatnú zmenu pomerov podľa § 163 Občianskeho súdneho poriadku (dnes § 231 Civilného sporového poriadku)je možné pristúpiť k zmene právoplatného rozsudku ( porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30. marca 2005 sp.zn. 25Cdo 708/2004 a pod).

32. Vychádzajúc z uvedených skutkových a právnych záverov súdu žalobu proti žalovaným 1. a 2 rade zamietol .

33. Žalobu voči žalovanej v 3. rade súd zamietol pre nedostatok jej pasívnej legitimácie v konaní. Tu súd poukazuje v celom rozsahu na právnu argumentáciu žalovanej v 3. rade uvedenú vyššie, s ktorou sa plne stotožňuje.

34. Podľa § 255 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa jej úspechu vo veci. Podľa 257 Civilného sporového poriadku výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa § 262 ods 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §262 ods 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

35. Súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu vo vzťahu ku všetkým žalovaným zamietol. Preto vychádzajúc z ust. § 255 Civilného sporového poriadku všetkým žalovaným prislúcha právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd v konaní nezistil žiadne skutočnosti odôvodňujúce výnimočné nepriznanie náhrady trov konania úspešným žalovaným. Keďže žalovanému v 1. rade žiadne trovy konania nevznikli, súd vyslovil, že náhradu trov konania tomto žalovanému nepriznáva. Žalovaným v 1. a 2. rade, ako aj intervenientovi na ich strane, súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Podľa § 363 Civilného sporového poriadku v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu, resp. výroku rozhodnutia smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom, resp. z akých dôvodov sa toto rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť - odvolací návrh). Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že a)neboli splnené procesné podmienky, b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d)konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g)zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h)rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.