Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5C-30-2016.pdf
PDF · 246.54 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
DK-5C/30/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Dolný Kubín sudcom JUDr. Petrom Bebejom v právnej veci žalobcu: ROVS JANEX, s.r.o., so sídlom v Ružomberku, Karola Salvu 2043, IČO: 36384976, zastúpeného JUDr. Milanom Klobušiakom, advokátom so sídlom v Ružomberku, Štefana Moyzesa 7, proti žalovanej: K. Z., G.. XX.XX.XXXX, K. V. C., R. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Jozefom Polákom, advokátom so sídlom v Dolnom Kubíne, Aleja Slobody 1890/50, v konaní o zaplatenie sumy 16.599,99 eura s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 16.599,99 eura s 5,25 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 16.950,- eur za obdobie od 31.05.2014 do 26.01.2016 a zo sumy 16.599,99 eura za obdobie od 27.01.2016 až do jej zaplatenia to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou na tunajší súd 22.03.2016 sa žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 16.599,99 eura s 5,25 %-ným úrokom z omeškania zo sumy 16.950,- eur za obdobie od 31.05.2014 do 26.01.2016 a zo sumy 16.599,99 eura za obdobie od 27.01.2016 až do jej zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.
2. Odôvodnil ju tým, že Dohodou o urovnaní uzatvorenou 15.04.2013 so žalovanou urovnali jeho nárok voči dedičom poručiteľa B. L., ktorý vymáhal Štátny fond rozvoja bývania Bratislava (ďalej len „ŠFRB“) v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003, a to tak, že tento dlh splní za dlžníkov ich matka, teda žalovaná a že ohľadne výšky dlhu sa urovnávajú tak, že žalovaná zaplatí žalobcovi sumu 16.950,- eur (ďalej len „Dohoda“). Nadobudnutie platnosti Dohody podmienili zamietavým výrokom rozsudku Okresného súdu Ružomberok v uvedenom konaní. Jej uzatvorenie navrhla žalovaná cez svojho zástupcu. Písomný návrh Dohody predložil žalovanej, tento bol zmenený vo veci splatnosti dlhu žalovanej (bod 4. Dohody) na návrh žalovanej a túto Dohodu v kancelárii právneho zástupcu žalovanej B.. O. podpísali dňa 15.04.2013. Odkladacia podmienka platnosti Dohody bola splnená a Dohoda nadobudla platnosť. Obsahom Dohody bolo, že žalovaná sa zaviazala, že zaplatí dlh dedičov po neb. B. L. (svojich detí Š. a B.) voči nemu (ust. § 533 Občianskeho zákonníka - ďalej len „OZ“) a súčasne sa urovnali (ust. § 585 OZ) tak, že povinnosť zaplatiť mu 67.800,- eur zanikne a nahradí ju povinnosť zaplatiť mu sumu 16.950,- eur. Pri Dohode vychádzali z toho, že samotná povinnosť dedičov plniť voči nemu nie je sporná, konečne dlh voči nemu dedičia nahlásili aj do dedičstva, sporná bola výška ich vymožiteľného dlhu vzhľadom k tomu, že ŠFRB, ktorý vymáhal aj žalobcovu pohľadávku, opomenul označiť na strane žalovaných jedného z maloletých dedičov, následkom čoho mohlo byť premlčanie časti jeho pohľadávky. Preto sa so žalovanou urovnal tak, že ona mu zaplatí polovicu nespornej časti dlhu, t. j. sumu 16.950,- eur a presvedčilo ho aj to, že žalovaná sama urovnanie navrhla a ubezpečovala ho, že svoj dlh voči nemu vyplývajúci z Dohody bezodkladne po splatnosti splní. Po nadobudnutí platnosti
Dohody požiadal žalovanú o jej splnenie. Žalovaná nereagovala. Telefonicky oslovil aj jej zástupcu B.. O., kedy žalovaná zaplatí, sľúbil, že jej dá vedieť, ale potom prestal dvíhať telefón. Pokúsil sa vec vyriešiť aj v zmierovacom konaní na Okresnom súde Ružomberok, čo žalovaná odmietla. Výklad ustanovenia Dohody o splatnosti sumy 16,599,99 eura sformulovanej zástupcom žalovanej na jednaní v jeho kancelárii, ustálil cestou súdneho konania na Okresnom súde Dolný Kubín sp. zn. 5C/26/2015. Trovy uvedeného konania 5C/26/2015 započítal s jeho pohľadávkou voči žalovanej. Započítaním zanikli vzájomné pohľadávky do výšky 350,01 eura a zvyšok jeho pohľadávky voči žalovanej vo výške 16,599,99 eura uplatňuje touto žalobou. Súčasne uplatňuje úrok z omeškania od 31.05.2014 (splatnosti dlhu) vo výške 5,25 % zo sumy 16.950,- eur do 26.01.2016 (započítanie) a zo sumy 16,599,99 eura od 27.01.2016 do zaplatenia. K obrane žalovanej v konaní 5C/26/2015, že Dohodu uzatvorila pod nátlakom, ktorý mal spočívať v tom, že mal buchnúť po stole, uviedol, že to jednak nie je pravda, jednak Dohoda bola podpisovaná v kancelárii jej právneho zástupcu, ktorý ním navrhovanú Dohodu práve v otázke splatnosti zmenil a podpísal sa jej text v tomto zástupcom žalovanej navrhnutom znení. Vtedy nepredpokladal špekulatívne dôvody žalovanej a podpísal to. Nevie, prečo by túto Dohodu žalovaná nepodpísala, keď bola pre ňu maximálne výhodná. K ďalšej obrane žalovanej, že ona odstupuje od uzatvorenej Dohody z dôvodu tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, uviedol, že jeho pohľadávka bola nesporná, sami dediča ju nahlásili do dedičstva ako záväzok poručiteľa a je uvedená vo výroku právoplatného dedičského rozhodnutia vo výške 6.127.591,16 Sk, čo činí sumu 203.399,- eur, z ktorej sumy pripadá na deti žalovanej podľa pomeru k nadobudnutému dedičstvu suma 67.800,- eur, ktorú boli povinní jej zaplatiť, keďže dedičstvo prijali. Táto suma bola nesporná. Uzatvorenou Dohodu sa táto suma znížila na 16.950,- eur, teda na štvrtinu. Nevie, čo by mohlo byť pre žalovanú výhodnejšie. Teda nátlak, ani tieseň a nápadne nevýhodné podmienky neprichádzajú do úvahy.
3. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe podaniami zo 16.06.2016 a 10.08.2016 vyjadrila v celom rozsahu nesúhlas so žalobou, navrhujúc jej zamietnutie pre nedôvodnosť uplatneného nároku a absolútnej neplatnosti dohody, z ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok, o ktorej žalobca tvrdí, že ide o Dohodu o pristúpení k dlhu podľa ust. § 533 OZ. Označila v celom tvrdenia a skutočnosti uvádzané žalobcom v žalobe za účelové, zavádzajúce a nepravdivé. Vzniesla hmotnoprávnu námietku neexistencie žalovanej pohľadávky z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu - Dohody v zmysle § 37 ods. 1 OZ z dôvodu porušenia ustanovenia § 179 O.s.p. a v zmysle ust. § 37 ods. 1 a § 39 OZ. Z obsahu právoplatného rozsudku Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 3C/40/2003 je zrejmé, že maloletí B. a Š. Z. - maloletí synovia žalovanej (ďalej len „maloletí dedičia“) nikdy nemali žiadny záväzok voči žalobcovi ako veriteľovi. Predmetom údajného prevzatia dlhu zo strany žalovanej mohlo byť jedine prevzatie neexistujúceho záväzku domnelých dlžníkov - maloletých dedičov, pričom dlžníkom skutočným bol neb. B. L. - otec maloletých. Tento však nikdy nebol účastníkom Dohody. Záväzok žalovaného pristúpiť k tvrdenému dlhu maloletých voči žalobcovi mohol vzniknúť len v prípade existujúceho záväzku maloletých dedičov voči žalobcovi a nakoľko neexistoval, nebolo možné zo strany žalovanej platne pristúpiť k údajnému dlhu, ani platne prevziať údajný dlh žalobcu. V rozpore so skutkovým stavom je aj tvrdenie žalobcu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003 bola vymáhaná pohľadávka žalobcu, resp. že by ŠFRB vymáhal pohľadávku pre žalobcu. V citovanom konaní bola vymáhaná pohľadávka ŠFRB vo výške 1.158.809,50 eura s príslušenstvom a nie pohľadávka žalobcu. Žalobca v tomto konaní vystupoval iba v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalobcu. Žalobca teda nebol veriteľom maloletých dedičov, preto nemohlo dôjsť ani k účinnému pristúpeniu k záväzku v zmysle ust. § 533 OZ. Medzi žalobcom a žalovanou neexistoval priamy vzťah veriteľ - dlžník a preto nemohlo dôjsť medzi týmito subjektmi k „urovnaniu“ sporných pohľadávok. Dohoda o urovnaní môže byť samostatným zaväzovacím titulom len v prípade, ak existovali medzi účastníkmi Dohody sporné pohľadávky. Neplatnosť dohody je aj z dôvodu jej neurčitosti z hľadiska označenia pohľadávky ako jednej zo štyroch podmienok platnosti právneho úkonu (§ 37 OZ). Na jej špecifikáciu z hľadiska právneho dôvodu jej vzniku nepostačuje skutočnosť, že pohľadávka je vymáhaná v súdnom konaní, v ktorom ako žalobca nevystupuje veriteľ. Z tejto skutočnosti nevyplýva skutočný dôvod vzniku pohľadávky a v tomto smere je preto označenie pohľadávky neurčité a nedostatočné. Právny úkon je neurčitý a teda neplatný vtedy, ak je vyjadrenie vôle síce po jazykovej stránke zrozumiteľné, ale nie je jednoznačné, čím je neurčitý vecný obsah úkonu, pričom neurčitosť obsahu nie je možné odstrániť a preklenúť ani za použitia interpretačných pravidiel. S poukazom na odôvodnenie ňou predloženého jedného z rozhodnutí súdov ČR zdôraznila, že ak sa jedná o právny úkon, pre ktorý je určená písomná forma, musí určitosť obsahu prejavu vyplývať z textu listiny, na ktorej je tento prejav vôle zaznamenaný. Podľa súdnej praxe nie je postačujúce, že zmluvnej strane, resp. zmluvným stranám je napríklad jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to nie je objektívne poznateľné osobám, ktoré zmluvnou stranou nie sú.
Požiadavka určitosti záväzku pri uzatváraní Dohody o pristúpení k záväzku nie je samoúčelná. Pokiaľ má tento právny úkon vyvolať právne účinky v podobe možnosti veriteľa domáhať sa splnenia záväzku aj voči novému dlžníkovi, musí záväzok 1. existovať a 2. jeho špecifikácia musí byť natoľko určitá, aby mal dlžník možnosť preukázať, že daný určitý (konkrétny) záväzok, ktorý mal vzniknúť na základe konkrétnej kauzy, neexistoval. Poukázala aj na názor prezentovaný v rozsudku NS SR sp. zn. 3Obo/18/2008 z 05.03.2009, podľa ktorého predpokladom platnosti právneho úkonu je jeho určitosť. Právny úkon je neurčitý, a teda neplatný, ak nie je jednoznačný, v dôsledku čoho sa neurčitým stáva jeho vecný obsah. Tvrdenie žalobcu, že obsah Dohody formuloval B.. B. O. je nepravdivé, účelové a zavádzajúce! Obsah Dohody formuloval a pripravoval žalobca, pričom žalovaná nemala akúkoľvek možnosť podieľať sa na jeho obsahu. Navyše s návrhom na jej uzatvorenie prišiel za žalovanou konateľ žalobcu pán B., ktorý v tom čase vystupoval ako vedľajší účastník konania na strane žalobcu v konaní na Okresnom súde Ružomberok sp. zn. 3C/40/2003, t. j. ako protistrana. Nakoľko iniciatíva na uzatvorenie Dohody vyšla zo strany žalobcu, jeho konanie možno charakterizovať ako výkon subjektívneho práva v rozpore s dobrými mravmi, čo spôsobuje neplatnosť Dohody v zmysle ust. § 39 OZ a § 3 ods. 1 OZ, čo umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, čí výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného práva. Aplikácia toto ustanovenia umožňuje aj zásah do výkonu už existujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov. Podľa právneho názoru Ústavného súdu ČR v náleze zo 07.05.2009 sp. zn. I. ÚS 523/07 je pravidlom, že súlad obsahu právneho úkonu s dobrými mravmi musí byť posudzovaný vždy bez ohľadu na to, či bol výsledkom slobodného dojednania medzi účastníkmi zmluvy. Aj keď považuje Dohodu z 15.04.2013 za neplatný právny úkon, z opatrnosti v zákonom stanovenej lehote odstúpila od nej v zmysle ust. § 49 OZ, nakoľko Dohoda bola uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok.
4. Zástupca žalobcu na pojednávaní 17.08.2016 doplnil, že v danom prípade je originálnym titulom pre požadované plnenie Dohoda viazaná na odkladaciu podmienku - právoplatné skončenie konania vedeného pred Okresným súdom Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003 (ďalej len „konanie 3C/40/2003“), ktorého výsledkom bude zamietnutie žaloby. K námietkam žalovanej uviedol, že z obsahu Dohody vyplýva, že pri jej uzatváraní žalovaná konala sama za seba, teda nebol potrebný žiadny schvaľovací úkon zo strany súdu. Účastníkmi tejto Dohody boli len dospelí ľudia a touto Dohodou žalovaná pristúpila k záväzku svojich maloletých detí a súčasne uzatvorila so žalobcom Dohodu o urovnaní. Inak sa táto Dohoda vykladať nedá. Táto je obsahovo dostatočne určitá. Nedôvodnou je tiež námietka, že neexistoval záväzok jej detí. Už v dedičskom rozhodnutí po poručiteľovi B. L. bolo na strane 6 pod položkou 15 a rovnako aj na strane 12 pod položkou 15 uvedené ako pasívum dedičstva pohľadávka žalobcu. Túto pohľadávku, resp. jej časť vymáhal ŠFRB v konaní 3C/40/2003. Daná pohľadávka však bola postúpená na žalobcu, čo ŠFRB oznámil jednotlivým dedičom poručiteľa, ako aj konajúcemu notárovi a Okresnému súdu Ružomberok v príslušnej dedičskej veci. V konaní 3C/40/2003 síce vystupoval ako žalobca ŠFRB, ale tento konal ako nepriamy zástupca žalobcu, teda vymáhal pohľadávku vo svojom mene, ale na účet žalobcu. Dôvodom, pre ktorý súd žalobu zamietol, bola jednak námietka premlčania k časti pohľadávky a ďalším dôvodom bolo to, že dedičia zodpovedajú za dlhy poručiteľa len do výšky nadobudnutého dedičstva a že ich plneniami na záväzky poručiteľa už bola vyčerpaná celá hodnota dedičstva. Dôvodom zamietnutia žaloby teda nebola žalovanou tvrdená neexistencia žalovanej pohľadávky. V Dohode je predmetná pohľadávka dostatočne a podrobne identifikovaná nielen uvedením spisovej značky konania, ktoré sa jej týkalo, ale aj právnym dôvodom jej vzniku a časom jej vzniku. Na túto pohľadávku bolo už sčasti plnené v rámci prebiehajúceho dedičského konania z vykonaných dražieb, pričom týmto spôsobom došlo k uspokojeniu časti pohľadávky a jeden z dedičov, ktorý bol správcom dedičstva, spravil vyúčtovanie, ktoré súdu predložil spolu s oznámeniami zasielanými ŠFRB ním uvádzaným subjektom. Námietka neexistencie pohľadávky, ku ktorej sa už vyjadril, je v danom prípade, s ohľadom na titul, na podklade ktorého si žalobca uplatňuje svoju pohľadávku, bezpredmetná a nerozhodná. V prípade urovnania totiž záväzok plynúci z urovnania je platný aj v prípade, že niektorá zo strán konajúca pri uzatváraní Dohody o urovnaní konala v omyle alebo ak by vyšlo najavo, že pohľadávka, ktorú malo urovnanie nahradiť, neexistovala. Pokiaľ ide o to, že kto mal iniciovať rokovanie, ktorého výsledkom bola Dohoda o urovnaní, stále tvrdia, že prvotnú iniciatívu za účelom nejako sa mimosúdne dohodnúť vyvinul zástupca maloletých dedičov s tým, aby sa nejako mimosúdne dohodli. Na základe tejto snahy zástupca žalobcu vypracoval návrh Dohody, ktorý čiastočne pozmenil právny zástupca maloletých dedičov a k podpisu tejto Dohody došlo v advokátskej kancelárii tohto zástupcu v Dolnom Kubíne. Poukázal na ust. § 579 OZ, podľa ktorého smrťou dlžníka záväzok nezaniká, teda samotnou skutočnosťou, že mala byť podľa obrany žalovanej vyčerpaná celá cena dedičstva, mohla zaniknúť len zodpovednosť dedičov za
dlhy poručiteľa, ale samotný záväzok poručiteľa, t. j. pohľadávka žalobcu, trvá naďalej. Dedičia však mali ešte aj ďalší majetok, načo poukázali aj v žalobe.
5. Zástupca žalovanej na tomto pojednávaní zdôrazňoval predovšetkým to, že podľa znenia Dohody jej účastníkmi mali byť aj pôvodní dlžníci mal. Š. Z. a mal. B. Z. zastúpení žalovanou ako ich zákonným zástupcom. Žalovaná teda v danej Dohode vystupovala nielen ako nový dlžník, ale aj ako zákonný zástupca pôvodných maloletých dlžníkov, ktorých pri uzatváraní Dohody súčasne aj zastupovala, čo podľa neho vyplýva aj z bodu 2 Dohody. V Dohode šlo o majetok, finančnú sumu značného rozsahu a bol v tejto súvislosti potrebný aj súhlas dlžníka, takže vyžadovalo sa schválenie tohto úkonu súdom s poukazom na § 28 OZ, a to postupom podľa § 119 Civilného mimosporového poriadku, k čomu nedošlo. Z bodu 3 Dohody nie je zrejmé, ktorý dlžník je povinný zaplatiť sumu 16.950,- eur.
6. O uvedenej žalobe rozhodol prvýkrát tunajší súd rozsudkom zo 17.08.2016 č. k. 5C/30/2016-79 tak, že jej v celom rozsahu vyhovel, keď žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 16.599,99 eura s 5,25 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 16.950,- eur za obdobie od 31.05.2014 do 26.01.2016 a zo sumy 16.599,99 eura za obdobie od 27.01.2016 až do jej zaplatenia to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a vyslovil, že žalobca má nárok na plnú náhradu trov konania (výrok II.).
7. Na základe odvolania žalovanej proti uvedenému rozsudku Krajský súd v Žiline uznesením zo 06.09.2017 č. k. 7Co/213/2017-165 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
8. V odôvodnení svojho rozhodnutia označil za predčasný záver súdu prvej inštancie, že v konaní na základe výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca je veriteľom uplatnenej pohľadávky (že je vecne aktívne legitimovaný) a že sú dané podmienky v zmysle § 470 ods. 1, 2 OZ. Nezodpovedá skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie, že v čase vyhlásenia jeho rozsudku bola naplnená existencia podmienok uvedených v § 470 ods. 1, 2 OZ. Už zo záverov rozsudku Okresného súdu Ružomberok z 18.07.2013 3C/40/2003-470 vyplýva, že jedným z dôvodov zamietnutia žaloby ŠFRB vo vzťahu k dedičom nebohého B. L. bola práve tá skutočnosť, že vzhľadom na poručiteľove dlhy a výšky nadobudnutého dedičstva, títo (dedičia) nezodpovedajú už za ďalšie dlhy poručiteľa nad rozsah podmienok § 470 ods. 2 OZ. V dôvodoch rozsudku bolo konštatované, že zákonná zodpovednosť dedičov bola limitovaná sumou 19.343.640,17 Sk, avšak dedičia už plnili na dlhy poručiteľa sumou 22.423.089,- Sk a preto ich zodpovednosť ako dedičov za dlhy poručiteľa zanikla, keďže čistý výnos z dražieb bol 22.423.089,- Sk. Podľa uznesenia Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo 07.06.2007 sp. zn. D 742/97-1499 Dnot 282/97 po nebohom B. L., zomrelom XX.XX.XXXX (ďalej len „poručiteľ“) súd určil všeobecnú cenu majetku poručiteľa sumou 19.343.640,17 Sk, výšku pasív sumou 10.330.111,96 Sk a čistú hodnotu dedičstva sumou 9.013.528,21 Sk. Podľa správy o výkone záložného práva zo 14.10.2004 z č. l. 68, adresovanej žalobcom správcovi dedičstva T.. M. L., ňou oznamoval výsledok vykonanej dražby majetku poručiteľa B. L.Č., z ktorého vyplýva, že len vo vzťahu k pohľadávke žalobcu bolo plnené v celkovej výške 22.471.708,50,- Sk. Súd v rozsudku z 18.07.2013 sp. zn. 3C/40/2003 ďalej konštatoval, že zánik zodpovednosti odporcov za dlhy poručiteľa vyplýva aj z rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 3C/132/2010-197 z 12.04.2011, v ktorom bolo rovnako konštatované, že zodpovednosť odporcov (dedičov) za dlhy poručiteľa bola naplnená do výšky nadobudnutého dedičstva. Za daného stavu v rozsudku súdu prvej inštancie teda absentuje skutkové zistenie, do akej výšky v čase vyhlásenia rozsudku dedičia zodpovedali za dlhy poručiteľa, ak už v uvádzaných konaniach vedených na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3C/132/2010 zo dňa 12.04.2011 a 3C/40/2003 zo dňa 18.07.2013 bolo konštatované, že z poručiteľovho majetku bolo plnené viac, než v akom rozsahu dedičia majetok poručiteľa na základe dedičstva nadobudli. Za záver nezodpovedajúci výsledkom vykonaného dokazovania označil aj záver súdu prvej inštancie konštatovaný v bode 9 rozsudku, o „prezradení tajomstva a existencii náhradného dedičského konania“, a v bode 11 rozsudku o existencii ďalšieho majetku poručiteľa, ktorý má tvoriť predmet dodatočného dedičského konania, čo mala potvrdiť žalovaná v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín 5C/26/2015. K týmto okolnostiam žalovaná v tomto konaní nebola bližšie vypočutá a nie je teda zrejmé, či po ukončení základného dedičského konania po poručiteľovi B. L. na základe uznesenia č. k. D 742/97-1499 zo 07.06.2007 bolo vedené dodatočné dedičské konanie po poručiteľovi B. L., na základe ktorého dedičia po uvedenom poručiteľovi sa stali nadobúdateľmi ďalšieho majetku. Uvedený záver nebol preto podložený žiadnymi výsledkami vykonaného dokazovania, na základe ktorých by bolo
možné vyvodiť záver, že v zmysle podmienok uvedených v § 470 ods. 1 a 2 OZ dedičia zodpovedajú za dlhy poručiteľa aj v rozsahu žalobou uplatnenej pohľadávky. Za dôvodnú považoval aj odvolaciu námietku žalovanej, že doposiaľ sa súd dôsledne nezaoberal existenciou žalovanej pohľadávky žalobcu vo vzťahu k posúdeniu jeho vecnej aktívnej legitimácie. Z obsahu bodu 1 Dohody vyplýva, že v konaní 3C/40/2003 vymáha v prospech veriteľa ako žalobca ŠFRB pohľadávku vzniknutú na základe Zmluvy o poskytnutí úveru č. 508/731/1996 uzatvorenej dňa 05.03.1997. Zároveň z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Ružomberok (str. 6) z 18.07.2013 sp. zn. 3C/40/2003 vyplýva, že ŠFRB ako navrhovateľ si uplatnil nárok na zaplatenie žalovanej sumy na tom skutkovom tvrdení, že poručiteľ B. L. uzavrel počas svojho aktívneho života celkom 6 zmlúv so ŠFRB, a to zmluvu z 12.08.1997 č. 506/1775/1997 vo výške 5.329.000,- Sk, z 29.05.1997 č. 508/1305/1996 vo výške 115.800,- Sk a z 12.08.1997 č. 508/1774/1997 na sumu 1.020.000,- Sk, z 20.01.1997 č. 508/1295/1996 vo výške 3.180.000,- Sk a z 05.03.1997 č. 508/731/1996 vo výške 20.453.000,- Sk (ktorá je predmetom tohto sporu) a z 18.07.1997 č. 508/698/1997 vo výške 7.962.000,- Sk. Ďalej, že dedičia dlhovali navrhovateľovi čiastku vo výške 34.910.195,02 Sk, z toho na istine 20.973.728,18 Sk a na úroku, avšak uznesením z 25.08.2008 konanie v časti o zaplatenie sumy 18.605.496,87 Sk zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu v tejto časti. Podľa dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie v bode 11, žalobca sa stal veriteľom pohľadávky už na základe tzv. základného dedičského konania po poručiteľovi, citujúc žalovanú pohľadávku žalobcu uvedenú na str. 6 a 12 pod položkou 15 uznesenia Okresného súdu Ružomberok č. k. D 742/97-1499 zo dňa 07.06.2007. Súd druhej inštancie v tejto súvislosti konštatoval, že spis Okresného súdu Ružomberok 3C/40/2003, ako aj spis po nebohom B. L. sp. zn. D 742/97, nebol súčasťou spisového materiálu súdu prvej inštancie a nebol predložený ani pre potreby odvolacieho konania, takže závery súdu prvej inštancie o preukázaní nadobudnutia pohľadávky žalobcom od ŠFRB vo vzťahu k uzavretej zmluve o úvere z 05.03.1997 č. 508/731/1996 vo výške 20.453.000,- Sk, nebolo možné v odvolacom konaní posúdiť. Z fotokópie predmetného uznesenia o dedičstve zo 07.06.2007 obsiahnutej v spise na č. l. 5 spisu je zrejmé, že v časti pasíva pod bodom 15 je uvedená pohľadávka žalobcu vo výške 6.127.591,16 Sk (strana 6) a na str. 12 pod bodom 15 je opätovne uvedená tá istá pohľadávka, avšak po bode 17 je zmienka, že „pohľadávky ŠFRB, ktoré boli uplatnené v tomto dedičskom konaní, berú dedičia na vedomie, avšak prenechávajú celé vyriešenie veci na súdne konanie 3C/40/2003 OS Ružomberok, pretože jej vyčíslenie vzhľadom na časový posun, ako aj prevzatie časti pohľadávky spoločnosťou ROVS JANEX, s.r.o., nie je v tomto konaní možné vyčísliť“. Z uvedeného odvolací súd nemohol zhodne so záverom súdu prvej inštancie vyvodiť, že pod bodom 15 na str. 6 a na str. 12 v časti pasíva je pohľadávka, ktorá vyplýva zo Zmluvy o úvere č. 508/731/1996 z 05.03.1997 uzavretá medzi ŠFRB a poručiteľom B. L.. Ani z textu po bode 17 nemožno vyvodiť, aká časť pohľadávky ŠFRB, inak vymáhaná v konaní 3C/40/2003, „bola prevzatá“ spoločnosťou ROVS JANEX, s.r.o. - žalobcom. Nie je preto ďalej zrejmá logičnosť záveru súdu prvej inštancie, že pohľadávka žalobcu uvádzaná v Dohode bola pre neho (na jeho účet) vymáhaná v konaní 3C/40/2003 ŠFRB (ktorého podmienky takéhoto postupu v zmysle § 530 ods. 1 OZ neboli vyhodnocované), ak súčasne vzal na zreteľ aj záver, že žalobca sa stal nadobúdateľom uvedenej pohľadávky už na základe uznesenia Okresného súdu Ružomberok zo 07.06.2007 sp. zn. D742/97. Súd prvej inštancie v posúdení, či žalobca je veriteľom pohľadávky nadobudnutej od ŠFRB, vychádzal tak z konštatácie dedičského rozhodnutia „o prevzatí časti pohľadávky“, ako aj z predložených listinných dôkazov nachádzajúcich sa na č. l. 65 a 67 spisu, v ktorých ŠFRB oznamoval Notárskemu úradu JUDr. Macháčkovej, Okresnému súdu Ružomberok, ako aj správcovi dedičstva o prenechaní „časti našich práv z dedičstva po nebohom poručiteľovi B. L. v rozsahu pohľadávky zo zmluvy 508/731/1996 vo výške 18.605.496,87 Sk“ žalobcovi. Doposiaľ nevyplýva, na základe akého právneho úkonu došlo k prechodu pohľadávky veriteľa ŠFRB vo vzťahu k dlžníkovi B. L.Č. na žalobcu. Až v odvolacom konaní - vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalovanej žalobca uvádza, že k prechodu tejto pohľadávky malo dôjsť na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 15.08.2003, ktorá však v konaní predložená nebola a podmienkami ktorej sa súd prvej inštancie nezaoberal. Podľa záveru súdu prvej inštancie v zmysle Dohody došlo medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako novým dlžníkom k uzavretiu právneho úkonu - pristúpenie k záväzku. Je zrejmé, že v tomto písomne vyhotovenom úkone nie je citácia na konkrétne ustanovenie OZ - že sa jedná o pristúpenie k záväzku podľa § 533 OZ a dohodu o urovnaní v zmysle § 585 OZ (tak, ako je to napr. konštatované v dohode o urovnaní uzavretej medzi žalobcom a T.. M. L. zo 16.04.2013 - súčasť spisu 5C/26/2015). V takom prípade je potrebné potom vychádzať z výkladových pravidiel uvedených v § 35 ods. 2 OZ. V tejto súvislosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam uviedol, že sa javí zamietnutie návrhu žalovanej na výsluch B.. B. O., na okolnosti uzavretia právneho úkonu a jeho obsahu za nesprávne, v dôsledku čoho skutkový stav súdom prvej inštancie bol zistený nedostatočne.
9. Zástupca žalobcu v priebehu ďalšieho sporu ohľadne existencie pohľadávky žalobcu voči synom žalovanej ako dedičom, poukázal na samotné dedičské rozhodnutie v základnom dedičskom konaní po poručiteľovi, v ktorom túto pohľadávku žalobcu dedičia výslovne uznali. Táto vznikla zo zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu podliehajúceho režimu Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) a na ňu bolo v priebehu základného dedičského konania čiastočne plnené prostredníctvom výťažku z dobrovoľných dražieb nehnuteľností tvoriacich predmet dedičstva aj iným spôsobom. S poukazom na § 407 ObZ má toto čiastočné plnenie za následok, ako to z okolnosti prípadu vyplýva, uznanie záväzku, teda uznanie zvyšku pohľadávky. Že predmetom konania 3C/40/2003 bola okrem iného aj pohľadávka žalobcu zo zmluvy o úvere, vyplýva aj z odôvodnenia tohto rozhodnutia, z ktorého tiež vyplýva, že súd mal k dispozícii aj zmluvu o postúpení pohľadávky z pôvodného veriteľa ŠFRB na žalobcu, pričom pôvodný veriteľ pokračoval na základe dohody vo vymáhaní vo svojom mene, ale na účet žalobcu. Z dedičského rozhodnutia v základnom konaní vyplýva, že na rozdiel od pohľadávok ŠFRB, postúpenú pohľadávku na žalobcu dedičia výslovne uznali. Pre zodpovednosť dediča za dlhy poručiteľa nie sú záväzné sumy - hodnota dedičstva uvádzaná v dedičskom rozhodnutí a podľa existujúcej judikatúry veriteľ môže preukázať, že táto hodnota bola v skutočnosti vyššia, a to z dôvodu, že tento nie je účastníkom dedičského konania. Vypracoval prehľad speňaženia majetku radeného do dedičstva po poručiteľovi v základnom dedičskom konaní, pričom ohľadne nehnuteľností, u ktorých sa mu nepodarilo zistiť pohyb, uviedol nulu, ale u tých, kde sa podarilo zistiť spôsoby speňaženia, je zrejmé, že to presahovalo sumu 1.000.000,- eur. Zápisnice o výsledku a priebehu jednotlivých dražieb boli žalovanej zasielané doporučenými zásielkami z každej jednej dražby. Voči nim mohla žalovaná v lehote 1 mesiaca vzniesť námietky, čo ani v jednom prípade neurobila. Trestné stíhanie správcu dedičstva T.. M. L. bolo právoplatne zastavené z dôvodu, že skutok nebol trestným činom. K námietke žalovanej, že dlh zanikol splnením, uviedol, že k takémuto tvrdeniu žalovaná nedoložila žiadne dôkazy. K tomu je len rozsudok OS Ružomberok 3C/40/2003, kde boli uvedené dôvody tohto rozhodnutia. Teda nebolo preukázané, že dlhy dedičov zanikli splnením, pričom ich doterajšie plnenia nevyčerpali cenu nimi nadobudnutého dedičstva. Rozsudkom 3C/40/2003 bola žaloba zamietnutá z dôvodu, že cena dedičstva bola vyčerpaná. Účastníci toho konania sú odlišní od účastníkov tohto konania, preto rozsudok v uvedenej veci nepredstavuje žiadnu prekážku pre toto konanie. Žalobca nemohol nijakým spôsobom vykonávať nátlak na žalovanú ohľadne podpísania Dohody z dôvodu, že o skutočnosti, že dražbami boli dosiahnuté omnoho vyššie ceny nehnuteľností, ako sú uvedené v dedičskom rozhodnutí a o skutočnosti, že prebieha aj ďalšie konanie o dedičstve, informoval súd podaním doručeným súdu 07.03.2013. Následne bolo podľa spisu pojednávanie, na ktorom boli s týmto podaním oboznámení účastníci konania a k podpisu Dohody so žalovanou došlo až 15.04.2013. Táto časová postupnosť preukazuje, že motívom uzatvorenia dohody neboli žiadne vyhrážky zo strany žalobcu. Ku konaniu, resp. úmyslu zástupcu žalovanej uzatvoriť neplatnú zmluvu, uviedol, že už bolo judikované, že ani vyčerpaním ceny dedičstva pohľadávka veriteľa nezanikla. V tomto prípade ovšem cena dedičstva vyčerpaná nebola. Bezpochyby mohla žalovaná pristúpiť k záväzku svojich detí. Pokiaľ žalovaná dôvodí cestou svojho zástupcu, že Dohodu je potrebné posudzovať podľa § 511 ods. 2 OZ, tak žalobca dôvodí, že toto ustanovenie upravuje vnútorné pomery spoločne zaviazaných dlžníkov, ale nie právny pomer medzi dlžníkom a veriteľom. Slovo urovnanie sa vyskytuje v OZ len v jednom jedinom prípade, a to je v dohode o urovnaní, preto má za to, že dohodu je potrebné posudzovať z hľadiska toho, že sa jednalo o urovnanie medzi žalobcom a žalovanou. V tejto súvislosti poukázal aj na konštantnú judikatúru, že dohoda o urovnaní zostala v platnosti dokonca aj v prípade, ak sa neskôr preukáže, že záväzok, ktorý bol urovnávaný, neexistoval. Ním predložený zoznam cien nehnuteľností je sumár, ktorý vyplýva z vykonaného dokazovania, teda zo zápisníc z dražieb, z kúpnych zmlúv a z dedičských rozhodnutí. Právnym dôvodom žalobcom uplatneného nároku je urovnanie so žalovanou a nie pohľadávka voči deťom žalovanej. Z tohto hľadiska nie sú ani podstatné tvrdenia žalovanej o prekážke veci rozhodnutej v konaní 3C/40/2003, pretože právnym dôvodom žaloby je iná právna skutočnosť a nie dlh maloletých dedičov. V prípade pristúpenia k záväzku vzniká solidarita dlžníkov, pričom veriteľ si môže s každým dlžníkom uzatvoriť akúkoľvek inú dohodu, napríklad mu aj dlh odpustiť alebo sa s ním urovnať, ako to bolo v tomto prípade, pričom vzájomné vnútorné pomery dlžníkov sa tým nemenia. Čo sa týka tohto konania a konania OS Ružomberok 3C/40/2003, jedná sa o odlišné skutkové tvrdenia už len v tom, že cena dedičstva bola nepomerne vyššia ako v uvádzanom konaní OS Ružomberok a naviac žalovaná nie je právnym nástupcom Š. Z. a B. Z. žalovaných v uvedenom konaní OS Ružomberok, čiže nie sú splnené ani totožnosť skutkových tvrdení a ani totožnosť účastníkov. K tvrdeniu zástupcu žalovanej, že žalovaná podpisovala Dohodu, ale v skutočnosti ju nemienila plniť, uviedol, že rozhodné je, ako svoju vôľu
žalovaná prejavila a nie to čo si sama myslela alebo to čo jej tajne radil jej právny zástupca. Pokiaľ vôľu prejavila a v tomto prípade ju prejavila jednoznačne, tak je ňou viazaná.
10. Zástupca žalovanej v súvislosti s predložením listín (č. l. 295 - 314) uviedol, že tieto doklady preukazujú neplatnosť danej pohľadávky, plnenie dedičov nad rámec dedičstva, a to, že pohľadávka zanikla plnením. Vo veci 3C/40/2003 už bolo rozhodnuté o danej pohľadávke, teda daná vec je už rozsúdená. V záverečnom vyjadrení uviedol, že žalovaná predkladá nový nosný argument z k tvrdenej neplatnosti Dohody, ktorá v bode 1 obsahuje právny základ a spornú výšku, je zrejmá určitosť dlhu. V súvislosti s konštatáciou v rozsudku 5C/30/2016-79 zo 17.08.2016, že z obsahu Dohody vyplýva dojednanie v zmysle § 533 OZ, citoval jeho znenie s tým, že v prípade pristúpenia k dlhu dochádza k zabezpečeniu pohľadávky, pretože vzniká nový záväzkový vzťah medzi veriteľom a ďalším dlžníkom, ktorý pristupuje k existujúcemu záväzku. Spôsobuje zmenu záväzku v subjektoch záväzkového právneho vzťahu a dochádza k zmene počtu dlžníkov. Obaja dlžníci sú voči veriteľovi zaviazaní spoločne a nerozdielne (pasívna solidarita) a preto sa na vzťah medzi veriteľom a pasívne zaviazanými dlžníkmi vzťahuje ustanovenie § 511 OZ. To znamená, že ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh sám splnil, je oprávnený požadovať náhradu od ostatných dlžníkov podľa ich podielov. V tomto prípade by táto úprava nemohla platiť, pretože pôvodní dlžníci uspeli v konaní 3C/40/2003, kde voči pôvodným dlžníkom bola žaloba v plnom rozsahu zamietnutá, nakoľko mali v konaní plný úspech a nestali sa ako dedičia právnymi nástupcami poručiteľa, ktorý bol skutočným dlžníkom ŠFRB, a to z dôvodu limitovania zákonnej zodpovednosti sumou do výšky 6.447.880,06 Sk (214.030,41 eura) podľa hodnoty nadobudnutého majetku po poručiteľovi. Pôvodní „dlžníci“ boli zodpovední za dlhy poručiteľa, každý samostatne do výšky hodnoty nadobudnutého majetku v sume 107.015,21 eura. Dedičia už plnili za dlhy poručiteľa sumu 744.310,20 eura, pričom na maloletých Š. Z. a B. Z. pripadá výška plnenia 1/3, t.j. 248.103,40 eura, z ktorej na každého maloletého syna žalovanej pripadá suma 124.051,70 eura. Každý z nich plnil nad rámec zákonnej povinnosti sumu 17.036,49 eura - spolu obaja plnili titulom bezdôvodného plnenia nad rámec ich zodpovednosti sumu 34.072,98 eura. Týmito plneniami došlo k bezdôvodnému obohateniu veriteľa, ktorým bol jednak ŠFRB a taktiež jeho právny nástupca, ktorý sa v dedičskom konaní legitimoval oprávnenosťou pohľadávky do výšky 6.127.591,16 Sk (203.398,76 eura). Pristúpenie k záväzku predpokladá predovšetkým existenciu pôvodného záväzkového právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. Účinnosť vyhlásenia o pristúpení k dlhu predpokladá existenciu záväzkového pomeru, ku ktorému má byť pristúpené. (Ro VS v Prahe zo 04.04.1996 sp. zn. 5 Cmo 131/1995). Pokiaľ ide o rozsah prechodu záväzku či pluralitu subjektov, platí výklad podaný pri § 531 OZ, tzn. že námietky, ktoré má voči veriteľovi pôvodný dlžník, môže uplatniť aj osoba, ktorá dlh prevzala. Zo zápisnice o pojednávaní z 27.04.2015 v konaní vedenom na OS DK pod sp. zn. 5C/26/2015 vyplýva, že žalobca vypovedal, že jeho pohľadávka vyplýva z uznesenia OS LM v dedičskej veci po poručiteľovi T.. B. L., kde na strane 6 uznesenia je uvedená pohľadávka žalobcu, t.j. jeho pohľadávka, v rámci pasív 6.127.591,16 Sk. Časť pohľadávky ako takej celkovej, ktorá bola celkovo vo výške cca 20.000.000,- Sk plus príslušenstvo, bola uspokojená a keďže bola uspokojená len jej časť, tak sa žalobca snažil, aby bola uspokojená pokiaľ možno v celku a za tým účelom sa mimo iného prihlásil ako vedľajší účastník do konania 3C/40/2003. Žalobu na pohľadávku žalobcu podal ŠFRB. Žalobca potom v konaní vystupoval ako vedľajší účastník, takže z tohto pohľadu si žalobca uplatnil pohľadávku voči maloletým dedičom. Pohľadávka žalobcu bola súčasťou pohľadávky tvoriacej predmet konania 3C/40/2003. Túto výpoveď žalobcu možno definovať ako samopriznanie, že pohľadávku uplatňuje druhý krát a preto žalovaná má právo podľa § 533 OZ v spojení s § 531 ods. 4 OZ namietať to isté ako mali pôvodní dlžníci. Z uvedeného dôvodu žalovaná namieta existenciu dlhu, pretože maloletí dedičia neprevzali dlh, ktorý žalobca uplatnil a táto skutočnosť je preukázaná rozsudkom OS RK 3C/40/2003-470 v spojení s rozsudkom KS ZA 9Co/482/2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.04.2014. O pôvodnej pohľadávke bolo právoplatne rozhodnuté, že v celom rozsahu uplatnenia maloletí dedičia nie sú povinní plniť z titulu neexistencie dedičskej zodpovednosti za dlhy poručiteľa a preto Dohoda nemôže byť platná, nakoľko žalovaná nemohla podľa bodu 2 dohody platne pristúpiť k dlhu ako ďalší dlžník do neexistujúceho záväzkového právneho vzťahu medzi pôvodnými dlžníkmi a veriteľom. V konaní o určenie neplatnosti zmluvy súd preskúmava zmluvu zo všetkých hľadísk, na ktoré OZ viaže všeobecnú platnosť právnych úkonov (§ 34 a nasl.). Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Pri posudzovaní dôvodov neplatnosti zmluvy je potrebné rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť účastníkom tvrdené (napr. nedostatok slobody, vážnosti, rozpor s dobrými mravmi, prípadne omyl) a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti
(nedostatok formy, neurčitosť, nespôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť, rozpor so zákonom a pod.) - rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 208/2010. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41 ods. 2 veta prvá OZ). Ak má byť určitým právnym úkonom, t.j. konkrétne právnym úkonom predstieraným, resp. urobeným naoko (tzv. simulovaným právnym úkonom), zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon pre nedostatok potrebnej vôle subjektov ho skutočne uzavrieť neplatný. V takých prípadoch platí tento iný, t.j. zastieraný právny úkon. Podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (napr. že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp. sa neprieči dobrým mravom). Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 OZ - uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19.10.2010 sp. zn. 5M Cdo 11/2009. Z výpovede žalovanej je zrejmé, že Dohoda je neplatná aj z dôvodu nedostatku prejavu vôle, pretože bola robená naoko, aby dosiahla pasivitu žalobcu v konaní vedenom na OS RK sp. zn. 3C/40/2003, čo vyplýva z obsahu Dohody, v ktorej sa žalobca zaviazal vystúpiť z konania ako vedľajší účastník a zároveň sa ústne zaviazal, že neodovzdá písomné doklady, ktoré preukážu zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa, resp. iné doklady, ktoré pomôžu žalobcovi uspieť v konaní na súde. Absolútna neplatnosť je preukázaná tiež rozporom s ustanovením § 39 OZ v spojení s ust. § 37 OZ. Dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že Dohoda nie je dohodou o urovnaní, pretože urovnať pohľadávku podľa § 585 a nasl. OZ možno len medzi veriteľom a pôvodným dlžníkom. Nový dlžník nemôže urovnať svoj dlh, ktorý neexistuje. Takýto dlh by musel existovať aspoň v rovine naturálneho záväzku. Dohoda nemohla byť uzavretá ani v dobrej viere, pretože právny zástupca žalovanej od začiatku mal vedomosť, že ide o neplatnú dohodu, nakoľko ide o neplatné pristúpenie k dlhu, nakoľko žiadny dlh neexistoval. Podľa právnej vedy ide o absolútnu neplatnosť Dohody, pretože nedostatok neexistencie dlhu spôsobuje neplatnosť podľa § 39 OZ z dôvodu rozporu s ustanovením § 533 OZ s použitím § 531 ods. 4 OZ. Žalobca je v postavení postupníka nakoľko na neho ŠFRB so sídlom v Bratislave časť svojej pohľadávky zo zmluvy z 05.05.1997 uzavretej medzi veriteľom ŠFRB a dlžníkom Ing. B. L. - poručiteľom, otcom B. a Š. Z.. Ako postupník je žalobca len právnym nástupcom pôvodného veriteľa a na neho sa v plnom rozsahu vzťahuje ustanovenie § 159 ods. 2 OSP a § 228 ods. 1 CSP, podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. ŠFRB ako žalobca v konaní vedenom na OS RK mal vziať žalobu v rozsahu uplatneného nároku vo výške 6.127.591,16 Sk späť. Pretože tak neurobil, znemožnil terajšiemu žalobcovi ako singulárnemu sukcesorovi úspešne uplatniť túto sumu na súde, aj keď sa jedná len o jej časť vo výške 50 %. O tejto sume 6.127.591,16 Sk bolo právoplatne rozhodnuté tak, že žaloba bola zamietnutá v plnom rozsahu a preto terajší žalobca nemôže uspieť v tomto konaní, nakoľko nie je splnená podmienka konania (prekážka res iudicata). Prekážka rozsúdenej veci nastáva, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného a naopak). Ten istý predmet konania je daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa týka tých istých osôb v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne, resp. inak (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.10.2009 sp. zn. 5 Cdo 120/2009). Okrem neexistencie zodpovednosti za dlhy poručiteľa a tým aj neexistencie pohľadávky právneho predchodcu žalobcu - ŠFRB voči maloletým dedičom, žalovaná spochybnila existenciu pohľadávky pôvodných dlžníkov aj z dôvodu vyplatenia dlhovanej sumy žalobcovi z výťažku predaja vecí patriacich do dedičstva. Predložila fotokópie príjmových dokladov a fotokópiu výpisu z účtu preukazujúce prijatie plnenia z výťažku dražieb organizovaných dražobníkom. Pohľadávka žalobcu zanikla aj plnením, ktoré bolo uskutočnené v rozsahu nad 100 % zodpovednosti za dlhy, čo bolo preukázané samotným odôvodnením rozsudku OS ZA a KS ZA, ktoré boli citované vyššie. Žalovaná preukázala tri dôvody neopodstatnenosti podanej žaloby. Dva dôvody sú hmotnoprávne, pozostávajúce zo zániku pohľadávky plnením a preukázanie neplatnosti Dohody a procesnoprávnym dôvodom neopodstatnenosti podania žaloby je prekážka rozsúdenej veci, v ktorej sa preukázala
neexistencia zodpovednosti dedičov poručiteľa, ktorí nie sú jeho právnymi nástupcami, za dlhy existujúce nad rámec majetku získaného dedičstvom. K obrane žalobcu k ustanoveniu § 511 ods. 2 OZ, že musí byť aplikovaný len medzi dlžníkmi navzájom, v rozpore s týmto názorom predložil právny názor NS SR, ktorý konštatuje, že podiely spoludlžníkov ako solidárnych dlžníkov sú rovnaké pokiaľ nedôjde ku dohode v zmysle tohto ustanovenia. Takáto dohoda by bola naplnená v prípade, že by Dohodu platne podpísali aj pôvodní dlžníci v zastúpení žalovanou a táto by musela byť schválená súdom. Sám žalobca sa v návrhu, na základe ktorého sa viedlo konanie 5C/26/2015, opieral o skutočnosť, že Dohoda so žalovanou bola robená podľa § 533 OZ a citoval ust. § 511 ods. 1 OZ. Teraz vyvracia, že by táto dohoda bola robená s týmto úmyslom. Preto nemôže byť platne dojednané medzi zmluvnými stranami v Dohode osobitné upravenie výšky podielu, pretože v zmysle tohto ustanovenia je potrebné, aby v takejto dohode sa zúčastnili všetci spoludlžníci. Pre nedostatok podpisu v zmysle § 40 OZ nemohlo dôjsť k naplneniu Dohody v zmysle § 511 ods. 1 OZ, avšak úmyslom bolo upraviť odlišne výšku sumy tak, že mala byť o 50,- eur vyššia ako je polovica pomyselného podielu špecifikovaného v čl. 1 napadnutej Dohody. Takže ani táto Dohoda v upravenej výške nemôže mať právne následky a preto nemôže ísť o aplikáciu § 585 OZ tak ako sa snaží súdu preukázať žalobca aj citovaním rozhodnutia NS SR sp. zn. 3MCdo/13/2009, pretože táto Dohoda nemôže byť uzavretá platne po neplatnom pristúpení k záväzku. Nový dlžník, ktorým je žalovaná, sa nestala hmotnoprávnym spoludlžníkom a preto bez účasti pôvodných dlžníkov nemôže súd prijať právny názor žalobcu, že išlo o aplikáciu § 585 OZ. I odvolací súd konštatoval zrejmú rozdielnosť medzi Dohodou a dohodou o urovnaní zo 16.04.2013 uzavretou medzi žalobcom a jedným z pôvodných dlžníkov, na ktorý prípad sa eventuálne môže vzťahovať citovaný názor NS SR a taktiež ustanovenie § 585 OZ, pretože v tejto dohode už z názvu vyplýva, že ide o dohodu o urovnaní a dokonca sa odvolávajú zmluvné strany na ust. § 585 a nasl. OZ, kde si upravujú nanovo výšku dlhu s tým, že v tomto prípade išlo o poníženie dlhu na sumu 66.387,- a do tejto dohody boli zapracované vety, ktoré boli využité z Dohody, pričom je preukázané, že žalobca tvrdil, že išlo o text v bode 4 dohody zo 16.04.2013, ktorý on osobne dopĺňal, takže je zarážajúce, že žalobca, ktorý bol tvorca a aktivista obidvoch dohôd, nezapracoval ust. § 585 do napadnutej dohody, a to z toho dôvodu, že sám vedel tak ako aj on vedel, že toto ustanovenie je nepoužiteľné pri ďalšom solidárnom dlžníkovi, pokiaľ sa takáto dohoda neudeje, nakoľko obsah pôvodného dlhu pri pristúpení k dlhu nemôže byť menený. Z uvedeného dôvodu neobstojí obrana žalobcu, že ide o nový dlh, keď starý dlh nebol pôvodnými dlžníkmi nahradený novým dlhom. Skutočnosť, že bol objavený nový majetok a súd sa aj zaoberal jeho výškou, nemá vplyv na toto konanie, nakoľko prekážka veci rozhodnutej bráni súdu sa zaoberať majetkom vo väčšom rozsahu, ktorý nebol zistený v pôvodnom konaní aj keď by mohol byť zistený neúplne a nepresne. Žalobca je disponent s konaním a sám priznal, že ako vedľajší účastník sa snažil vplývať na pôvodného žalobcu. Nakoniec jeho aktivita sa znulovala vystúpením z konania, avšak nezariadil, aby ŠFRB jeho časť pohľadávky, ktorá bola postupníkovi postúpená, vyčlenil z konania, aby bolo zrejmé, že jeho suma je vyčlenená zo sumy 34.910.295,02 Sk, t. j. zo sumy 1.158.809,50 eura. Zo žiadneho odseku odôvodnenia tohto rozsudku nevyplýva, že by k takémuto úkonu došlo i napriek tomu, že rozsudok OS Ružomberok 3C/40/2003-407 je podrobne odôvodnený a s jeho dôvodmi sa plne stotožnil aj odvolací súd. Vzniesol aj námietku premlčania, pretože pohľadávka síce môže existovať, ale nemôže byť vymožiteľná voči pôvodným dlžníkom a keďže ide o tú istú pohľadávku, nemôže byť v zmysle § 533 OZ vymáhateľná voči žalovanej, nakoľko táto má právo na vlastné námietky a keď konanie neskončilo úspechom u pôvodných dlžníkov, má sa za to, akoby takéto konanie ani neprebehlo, platilo by to len v prípade, že by pôvodní dlžníci boli rozsudkom zaviazaní na plnenie a žalovaná by pristúpila k tomuto dlhu po úspechu v konaní zo strany pôvodného žalobcu. Premlčanie je účinné, nakoľko nejde o nový záväzok, ale len o zabezpečenie pôvodného záväzku, ktorý bol voči T.. B. L.. Doložili písomný názor z monografie, podľa ktorého ani maloletí Š. a B. Z. nie sú právnymi nástupcami T.. B. L. v rozsahu dlhu, ktorý je nad rámec hodnoty zisteného dedičstva, pričom žalobca ani nepreukázal hodnoverne, či nárast masy dedičstva v dodatočnom prejednaní dedičstva je v rozsahu nad zaplatenú sumu tak ako ho špecifikoval v písomnom záverečnom návrhu. Doložený na A4 vypočítaný nejaký sumár nemôže súdu postačovať, nakoľko namieta tento dôkaz, že má preukaznú hodnotu. Sumy tam uvedené nie sú podložené ani znaleckým posudkom, ani odborným posúdením odborníka v oblasti zisťovania nehnuteľností a preto pokiaľ namieta túto skutočnosť, súd sa nemôže uspokojiť s takto predloženými dôkazmi. V prípade peňažných nárokov, ktoré majú vyplývať z hodnoty dedičstva, ktorá je sporná a namietaná v rámci procesnej obrany, sa mal žalobca pripraviť, že táto skutočnosť bude spochybňovaná a mal bdieť nad kvalitou dôkazov. Jeho nečinnosť pomáha žalovanej, aby súd v tomto kontradiktórnom konaní nemohol sa stotožniť s dôkazom doteraz produkovaným. Naopak oni duplicitne predložili konkrétne príjmové doklady, z ktorých vyplýva, že žalobcovi bolo plnené, takže obrana žalobcu, že ničím nepreukázali výšku plnenia, je ničím neopodstatnená. V jeho záverečnom návrhu bol nový
nosný argument, že sa zaoberal výkladom § 533 OZ, z ktorého explicitne vyplýva, že dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne v prípade platnosti akéhokoľvek dojednania. Preto je záverečné vyjadrenie zástupcu žalobcu zmätočné a plné rozporov, pretože uvádza, že veriteľ a dlžník sa môžu dohodnúť na čomkoľvek. V tomto prípade žalovaná nie je dlžníkom pôvodným, ako to vyplýva aj z textu dohody, ale novým dlžníkom, ktorá má postavenie solidárneho dlžníka, preto nemôže ísť o novú skutočnosť, nové okolnosti, nakoľko základ Dohody tvorí jej článok 1, že ide o pohľadávku vyplývajúcu z konania vedenom na OS Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003, kde je výslovne uvedené, že v tomto konaní sa vymáha žalobcova pohľadávka v jeho prospech a preto nejde o nič iné ako o ponechanie vymáhania pohľadávky postupníka s tým, že postupca túto v pohľadávku vymáhal vo svojom mene na účet postupníka tak, ako to upravuje OZ o postúpení pohľadávky. Táto dohoda nemôže byť ničím a nikým vyvrátená, pretože bola prezentovaná z listinných podaní, takže žiadne nóvum o základe požiadavky, základ ostal ten istý, a to je úverová zmluva č. 508/731/1996 uzatvorená 05.03.1997, ktorá bola uzatvorená veľmi zvláštnym spôsobom tak, že bola uzatvorená duplicitne, aby mohol dlžník získať dvakrát sumu cca 9 miliónov a preto získal až sumu 18 miliónov, čiže aj tento základ je totálne spochybniteľný a preto spochybňuje výšku samotného základu z tejto zmluvy, lebo je duplicitne vyrobená a dvakrát uhradená zo strany veriteľa ŠFRB. Pokiaľ sa žalobca domnieva, že ide o nové skutkové okolnosti, toto tvrdenie nemôže prelomiť výklad obsiahnutý v uznesení NS SR zo dňa 13.10.2009 sp. zn. 5Cdo/120/2009, ktorý súdy vo svojej praxi notoricky opakujú pokiaľ ide o skúmanie prekážky veci rozhodnutej, a to tak, že aj keď skutkový dej v pôvodnom konaní bol posúdený neúplne alebo nesprávne, nemôže súd nanovo skúmať ten istý základ, o ktorý sa opiera aj samotná Dohoda. Táto mohla byť robená len podľa § 511 ods. 2 OZ a nemohlo k zmene výšky pôvodnej pohľadávky dôjsť vznikom novej pohľadávky u osoby, ktorá nebola pôvodným dlžníkom. Táto skutočnosť nevyplýva z písomnej dohody, nie je tu na porovnanie citovaný § 585 OZ, ale žalobca sa snaží súdu pretlačiť, že na tento prípad sa vzťahuje aj tento § 585 OZ, hoci žalovaná ničím nepotvrdila, že či jej prejav vôle bol smerovaný k tejto aplikácii a nepripúšťa to ani právna teória, keďže nejde o pôvodného dlžníka. Potom by musela platiť dohoda tak, že aj článok 2 by platil v zmysle § 533 OZ a následne by išlo o kumuláciu, že po nadobudnutí záväzku, resp. dlhu hneď platí bod 3 napadnutej zmluvy v zmysle § 585 a nasl. OZ, hoci zo samotnej dohody táto skutočnosť nevyplýva. Poukázal na to aj KS v Žiline vo svojom odôvodnení. Slovo urovnanie sa má chápať tak, ako to zmluvné strany chceli urobiť a zamýšľali urobiť. V skutočnosti išlo o zámer dosiahnuť neplatnosť Dohody zo strany žalovanej, pretože aj z jej správania po podpise nebola vôľa plniť, ako to vyplýva aj zo žaloby a taktiež jej doplnok ku dohode, a to v zmysle bodu 4 a 6, spôsobil neplatnosť dohody, nakoľko na dohodu sa stanovila podmienka existencie právoplatného skončenia konania na OS Ružomberok sp. zn. 3C/40/2003, ktorého výsledkom bude vydanie rozsudku, v ktorom návrh navrhovateľa bude zamietnutý, kde sa očakávalo, že dôjde k vytvoreniu prekážky res judicata, aby nemohlo dôjsť ku kvalifikovaniu záväzku v zmysle § 533 OZ, že tento vznikol popri pôvodnom záväzku. Citovaný rozsudok má deklaratórnu povahu najmä v tom, že deklaroval neexistenciu povinnosti dedičov tam uvedených. Zánik zodpovednosti dedičov konštatoval citovaním § 470 ods. 1 OZ, ktorý bol preukázaný prieskumom v konaní na OS Ružomberok. Tento prieskum a konečné zistenie nemožno v novom konaní prelomiť, bolo potrebné prerušiť konanie na OS Ružomberok, aby mohol byť objavený ďalší majetok. Nachádzanie nového majetku dodatočne nemá vplyv na procesnú prekážku. Ak žalobca tvrdí, že tento dneska predložený sumár postačuje, nakoľko vychádza z kúpnych zmlúv a dražieb, táto skutočnosť neobstojí, pretože hodnoty niektorých položiek, ako je napr. rozostavaný hotel Palatín na pozemkoch, sú ničím nie podložené a suma tam uvedená nemá význam pre prekážku veci rozhodnutej.
11. Žalovaná sa v ďalšom konaní nevedela vyjadriť, za koľko predali M.. B. L. nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX k. ú. U. O.. Pokiaľ ide o dražby, ktorými bola speňažovaná časť majetku poručiteľa, nezúčastnila sa ani na jednej z nich z rôznych dôvodov. V konaní bol síce ustanovený správca dedičstva, ale ona s týmto správcom nikdy nesúhlasila od samého začiatku. Voči správcovi dedičstva bolo vedené trestné stíhanie, kde ho zastupoval terajší zástupca žalobcu. Správca dedičstva jej nepodával ani mesačné správy, možno, ak jej prišla jedna - dve za desať rokov. Chodili jej od neho rôzne listiny napríklad taká, akú súdu predložila, ktoré mu nikdy nepodpísala.
12. Súd na návrh žalovanej strany, rešpektujúc názor súdu druhej inštancie, vypočul na pojednávaní 31.01.2018 ako svedka zástupcu žalovanej B.. O., ktorý bol pre uvedený účel zbavený povinnosti mlčanlivosti svojimi klientmi, resp. zákonnou zástupkyňou mal. dedičov, svoj vzťah k zástupcovi žalobcu hodnotil ako kolegiálny a k p. B. - terajšiemu prokuristovi žalobcu ako indiferentný, iba sa pozdravia. Terajšieho prokuristu žalobcu vnímal aj pred r. 2013 (po následnej oprave), keďže tento chodil na pojednávania na súde. Do osobného kontaktu s ním prišiel od r. 2013, kedy viackrát v prvej polovici toho
roka navštívil jeho kanceláriu na ul. Radlinského 1718 v Dolnom Kubíne, kde chcel urobiť nejakú zmluvu, ktorá by garantovala jemu peniaze a im pomohla vylepšiť postavenie odporcov ním zastupovaných mal. Š. Z. a mal. B. Z., ktorých prostredníctvom ich matky zastupoval v konaní na OS Ružomberok 3C/40/2003. Vyvrcholením týchto rozhovorov bolo zistenie, že terajší prokurista a vtedajší konateľ žalobcu, ktorý vystupoval v uvedenom konaní ako vedľajší účastník i napriek enormnej snahe vyhrať, bol si neistý úspechom a preto im povedal, že právni zástupcovia ŠFRB chodia absolútne nepripravení, berú len peniaze za faktúry, ktoré posielajú klientovi a im je jedno, či vyhrajú a či prehrajú a on chce tej prehre napomôcť s tým, že nebude im pomáhať pri uplatňovaní práv ŠFRB. Žalovanú pozná veľmi dobre zo sporov vo veci dedičstva, najmä zo sporu 3C/40/2003, a preto vychádza s ňou ako s klientkou pozitívne. Na stretnutiach, mu p. B. tvrdil, že má kvalifikované doklady, ktoré im môžu veľmi poškodiť i napriek tomu, že právnik ŠFRB je nepripravený a v podstate nemá nič v rukách proti im. Navrhol, že má pre nich riešenie, a to, že keď pristúpia k záväzku, presnejšie, keď pristúpi žalovaná k záväzku, tak vie im to znížiť na pomyslenú polovicu zo sumy, ktorú si on v tom balíku uplatňuje. Poslal im aj mailom zmluvu, ktorú súdu predložil. Stále sa snažil oddialiť dohodu, ktorá by mala nejakú právnu váhu. Nakoniec súhlasil, aby dňa 15.04.2013 prišiel p. B. do kancelárie, boli tam viacerí, privolal aj žalovanú a pred nimi upravil túto navrhovanú dohodu v takom znení, v akom bola podpísaná. Žalovanej vysvetlil, že táto dohoda nemôže byť platná, že ju môže kľudne podpísať, lebo im pomôže v tom, že žalobca bude neaktívny v predkladaní dokladov a oni nemajú žiadnu povinnosť z tejto dohody. Žalovaná ho počúvla a podpísala ju. Pokiaľ ide o proces upravovania Dohody, ten bol jednoduchý. Z dohody, ktorá bola datovaná 02.04.2013 vyplývalo, že dohodu musia podpísať aj pôvodní dlžníci, a to preto, že v nej bol uvedený text, že sa odpustí pôvodný dlh a z nej vyplývalo, že sa pôvodný dlh nahradí novým dlhom. Vedel, že ide o právny paškvil, pretože žalovaná nemôže byť za seba účastná písomnej dohody o odpustení dlhu a že takú dohodu musia podpísať deti v jej zastúpení a nakoľko sa jedná o sumu 33.000,- eur a viac, čo je zhruba hodnota auta, ktorú používa pán sudca na svoje využitie a svojej rodiny, čiže nejde o nejakú bežnú vec, ktorá by nevyžadovala schválenie súdu. Túto upravil tak, aby v nej nemuseli byť podpisy ani maloletých, ani zástupkyne maloletých, ani schválenie súdu, lebo išlo len o aplikáciu § 533 OZ, podľa ktorého mal na mysli úpravu pristúpenie k dlhu. Vedel, že pristúpenie k dlhu vyžaduje existenciu starého dlhu, pričom účinnosť dohody viazal na zamietnutie návrhu pôvodného veriteľa vo vzťahu k maloletým Z.. Z pôvodného návrhu zmluvy vyplývalo, že pôvodný žalobca sa zaväzoval vystúpiť z konania 3C/40/2003, a to bolo málo, pretože chcel, aby zo zmluvy vyplývalo, že ŠFRB prehrá tento spor a preto dopísal posledný článok dohody. Pokiaľ v pôvodnom článku bolo použité slovo, že ide o urovnanie dlhu, tak toto vykladal žalovanej a aj sám si to vyložil tak, že ide o použite § 511 ods. 2 OZ, pretože poznal práve čerstvo publikovaný judikát NS SR, uverejnený na portáli Najprávo pod č. 3Cdo 133/2010 z 28.06.2012 a v zmysle tejto súdnej praxe vyložil, že táto dohoda nemôže byť inou, len dohodou o pristúpení k dlhu a dohodou o výške podielu, ktorý pripadá na spoludlžníka označeného ako nový dlžník. V tejto dohode nie je zmienka o zrušení pôvodného dlhu, ide len o úpravu podielu, ktorý by mal pripadať na ďalšieho dlžníka. Žalovanej povedal jednoznačne, že nech sa nebojí to podpísať, že z listu z 15.04.2013 označeného ako dohoda medzi účastníkmi nevyplýva žiadna platná povinnosť pre ňu ako osobu. Jeho zámerom bolo len dosiahnuť pasivitu vedľajšieho účastníka v súdnom spore v súlade s jeho ponukou. Ďalším zámerom bolo pomôcť žalovanej, aby postavenie jej detí bolo v danom spore výhodnejšie. Považoval počítanie vtedajšieho konateľa žalobcu za určitú formu vydierania, preto použil takúto obranu. Komunikoval v tom čase aj s B. Y., ktorý mu povedal, že majú výhodu, keďže žalobca to isté chce aj od nich, t. j. od T.. M. L., ale že sa stavajú k problému ako pristupujúci k dlhu a preto ich postavenie je oveľa výhodnejšie ako majú oni. Nejde o pristupujúceho dlžníka, ale o urovnania v zmysle § 585 a nasl. Tam je oveľa nevýhodnejšie postavenie pri uzavretí takejto dohody u dlžníka, keďže pôvodný dlh môže byť aj neplatný, premlčaný a nie je možné voči nemu dávať námietky tak ako pri pristúpení k dlhu. Z toho vyplývala aj jeho rada pre žalovanú, aby neplatila podľa Dohody a vie, že žalobca dal pôvodný návrh pod č. 5C/26/2015, kde sám kvalifikoval pôvodný návrh ako neurčitý a hľadal riešenie formou citovanej žaloby a následne formou žaloby na plnenie. Žalovaná zachovala vtedy voči nemu dôveru a dohodli sa, že ju bude zastupovať pro bono, aby vedela, že jeho zastupovanie bolo robené odborne a vie obhájiť jeho postoj k neplatnosti Dohody. Dohodu on posudzoval podľa § 533 a § 511 ods. 2 OZ.
13. Nesporným medzi sporovými stranami bolo, že dňa 15.04.2013 došlo k uzavretiu predmetnej Dohody medzi žalobcom ako veriteľom, za ktorého konal B.G. B. a žalovanou ako novým dlžníkom, a to v Dolnom Kubíne v advokátskej kancelárii B.. O. - zástupcu žalovanej, čo napokon vyplýva aj z výpovede žalovanej vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 5C/26/2015 a aj z výpovede B.. O. vypočutého ako svedka v tomto spore. Pri jej uzatváraní boli prítomní okrem B. B. za žalobcu, minimálne žalovaná a jej zástupca B..
O.. Danú Dohodu uzatváral žalobca ako veriteľ a žalovaná ako nový dlžník v súvislosti s pohľadávkou tvoriacou časť predmetu v čase jej uzatvorenia prebiehajúceho konania vedeného na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003, v ktorom sa ŠFRB ako žalobca aj voči maloletým dedičom (deťom žalovanej mal. Š. Z. a mal. B. Z.) domáhal zaplatenia nesplatených zostatkov úverov, a to aj úveru s príslušenstvom (čo do úrokov) poskytnutého na základe Zmluvy o poskytnutí úveru č. 508/731/1996 z 05.03.1997 (ďalej len „nesplatený úver“), zabezpečeného záložným právom na podklade záložnej zmluvy z 05.03.1997, oboma (zmluvami) uzatvorenými medzi ŠFRB ako veriteľom a B. L. ako dlžníkom a súčasne aj záložcom. Nesporne sa na definitívnom texte tejto dohody spolupodieľal aj zástupca žalovanej, ktorý aj predložil pôvodný text návrhu dohody, ktorý mala vypracovať žalujúca strana (č. l. 303), oproti ktorému došlo práve činnosťou zástupcu žalovanej k zmene navrhovaného textu v bodoch 4. a 5. a k doplneniu nového bodu 6. Teda podieľal sa aj na „naformulovaní“ bodu 4. Dohody tak, že z neho ako jediného bodu Dohody, ktorý mal riešiť otázku splatnosti záväzku, súdy v konaní tunajšieho súdu sp. zn. 5C/26/2015 právoplatne judikovali neplatnosť daného bodu pre jeho obsahovú neurčitosť, majúcou za následok neplatnosť danej časti Dohody. Súčasne k tomu súd uvádza, že pôvodne žalovaná strana dôvodila či už neplatnosť Dohody, tak aj ňou tvrdené konanie žalovanej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok pri jej uzatváraní, dokonca aj v odvolaní označili tvrdenia žalobcu, s ktorými sa stotožnil aj prvostupňový súd, že na formulovaní dohody sa spolupodieľal aj B.. O., za nepravdivé, účelové a zavádzajúce, že jej obsah formuloval a pripravoval žalobca, pričom žalovaná nemala akúkoľvek možnosť podieľať sa na jeho obsahu. Pritom nielen možnosť B.. O. podieľať sa na definitívnom znení Dohody, ale aj faktické značné spolupodieľanie sa na jej znení vyplynulo z výpovede samotného B.. O..
14. Súvis uzatvorenia Dohody s daným konaním je zrejmý aj z bodov 1, 5 a 6 Dohody. V jej bode 1 je uvedené, že v občianskom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3C/40/2003 vymáha v prospech veriteľa ako žalobca ŠFRB sumu 68.800,- eur (po 33.990,- eur od každého z pôvodných dlžníkov) ako zvyšok dlhu dlžníkov z úveru podľa zmluvy o poskytnutí úveru č. 508/731/1996 uzatvorenej 05.03.1997, že veriteľ sa súdneho konania zúčastňuje ako vedľajší účastník na strane žalobcu a že výška dlhu je medzi účastníkmi sporná. Podľa bodu 2 Dohody žalobca ako veriteľ a žalovaná ako nový dlžník sa dohodli, že nový dlžník splní za pôvodných dlžníkov ich dlh voči veriteľovi. Podľa bodu 3 Dohody sa veriteľ a nový dlžník urovnávajú tak, že dlžník je povinný zaplatiť veriteľovi sumu 16.950,- eur. Podľa bodu 5 Dohody sa veriteľ zaviazal vystúpiť z uvedeného súdneho konania a ďalej sa ho ako vedľajší účastník nezúčastňovať, pretože zanikol dôvod, aby pomáhal žalobcovi, keď zanikol jeho právny záujem na žalobe. Podľa bodu 6 Dohody podmienkou jej platnosti je právoplatné skončenie daného konania, ktorého výsledkom bude vydanie rozsudku, ktorým súd žalobu zamietne.
15. Ako to už súd naznačil pod bodom 13., v konaní tunajšieho súdu sp. zn. 5C/26/2015 bola riešená otázka splatnosti záväzku vyplývajúceho z uvedenej Dohody riešená v bode 4 Dohody, podľa ktorého „Na splnenie dlhu sa dlžník zaväzuje veriteľovi plniť 50 % z príjmu z prevodu nehnuteľností alebo spoluvlastníckeho podielu k nim, ako aj za prevod iného majetku alebo majetkového práva, najneskôr do 7 dní od prevodu, až do úplného vyrovnania.“, a to tak, že tunajší súd rozsudkom z 27.04.2015 č. k. 5C/26/2015-65, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 25.11.2015 č. k. 7Co/463/2015-91, právoplatným 27.01.2016, ktorým bola žaloba terajšieho žalobcu o určenie splatnosti dlhu zamietnutá, konštatoval, že nakoľko z obsahu Dohody vôbec nebolo možné zistiť čas splatnosti sumy 16.950,- eur, a to pre jej obsahovú neurčitosť, majúcu za následok neplatnosť danej časti tohto právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 41 OZ, nastupuje režim § 563 OZ. Teda vyslovil, že určenie splatnosti dlhu nebolo ponechané na vôli žalovanej ako dlžníčky (že žalovaná zaplatí až bude môcť alebo chcieť, prípadne, že dlh bude splácaný, ak nastanú skutočnosti, ktorých vznik môže ovplyvniť iba žalovaná ako dlžníčka) a žalobca nebol oprávnený domáhať sa jeho určenia súdnou cestou. Tiež na základe vykonaného dokazovania v súvislosti s námietkou žalovanej o existencii tiesne a nápadne nevýhodných podmienok na strane žalovanej pri uzatváraní Dohody, konštatoval, že z okolností, za ktorých došlo k uzatvoreniu Dohody, nevyplývajú skutočnosti preukazujúce existenciu tiesne alebo nápadne nevýhodných podmienok na strane žalovanej, keď takýmito okolnosťami žalovaná odôvodnila svoje odstúpenie od Dohody učinené počas uvedeného konania listom žalovanej datovaným k 02.02.2015, ale daným na poštu až dňa 23.04.2015 a doručeným žalobcovi 25.04.2015.
16. V čase uzatvárania dohody bežalo konanie 3C/40/2003, ktorého účastníkmi boli na strane žalovanej aj obaja maloletí dedičia, ešte na prvom stupni a v tom čase v ňom vystupoval ako vedľajší účastník na strane žalobcu (ŠFRB) terajší žalobca. Z pripojeného spisu Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 3C/40/2003 je zrejmé, že takmer 9 rokov pred uzatvorením Dohody žalobca podaním zo 17.05.2004
zahlásil svoj vstup do daného konania ako vedľajší účastník (podanie č. l. 70 - 72 uvedeného spisu). Ešte pred uzatvorením Dohody žalobca ako vedľajší účastník podaním zo 06.03.2013 (č. l. 325 - 327 uvedeného spisu) v zastúpení jeho terajšieho zástupcu poukázal v jeho závere, hoci len všeobecne, na to, že bolo vykonané aj dodatočné konanie o novoobjavenom majetku. V súvislosti s touto zmienkou, nebolo vo veci vykonané žiadne dokazovanie a týmto tvrdením sa v následnom konaní ani konajúce súdy vo svojom meritórnom rozhodnutí nijako nezaoberali. Žalobca poukázal aj na to, že nesplatená výška dlhu činí sumu 6.127.591,16 Sk, ktorú výšku dlhu dedičia uznali v konaní o dedičstvo ako nespornú (§ 175m a § 175k ods. 3 O.s.p.). Dva dni po uzatvorení Dohody, podaním doručeným súdu 17.04.2013 (č. l. 359 uvedeného spisu), oznámil žalobca, že vystupuje z konania ako vedľajší účastník.
17. Z uvedeného spisu je tiež zrejmé, že konanie začalo dňa 05.02.2003, pričom z maloletých detí žalovanej bol v žalobe označený „len“ maloletý Š. Z.. Mal. B. Z. sa stal účastníkom uvedeného konania až v súvislosti s návrhom žalobcu doručeným súdu 16.07.2008 na jeho pripustenie, ktorému bolo vyhovené uznesením Okresného súdu Ružomberok z 25.08.2008 č. k. 3C/40/2003-154, čiže tento sa stal účastníkom uvedeného konania s odstupom viac ako 5 rokov po jeho začatí. V tejto súvislosti potom znie presvedčivo zdôvodňovanie otázky spornosti výšky vymožiteľného dlhu špecifikovaného v bode 1 Dohody žalobcom už v podanej žalobe. Odhliadnuc od toho, že v základnom dedičskom konaní po poručiteľovi sp. zn. D 742/97, ktoré je nesporovým konaním, nebola medzi dedičmi sporná výška dlhu poručiteľa z nesplateného úveru, ktorý postúpením nadobudol žalobca, ktorá zostala ku dňu dedičského rozhodnutia neuspokojená, a to vo výške 6.127.591,- Sk, zástupca žalobcu vo svojom obsiahlom záverečnom prednese fakticky spochybňoval výšku tohto dlhu, keď uvádzal, že „úverová zmluva č. 508/731/1996 uzatvorená 05.03.1997, ktorá bola uzatvorená veľmi zvláštnym spôsobom tak, že bola uzatvorená duplicitne, aby mohol dlžník získať dvakrát sumu cca 9 miliónov a preto získal až sumu 18 miliónov, čiže aj tento základ je totálne spochybniteľný a preto spochybňujem výšku samotného základu z tejto zmluvy, lebo je duplicitne vyrobená a dvakrát uhradená zo strany veriteľa ŠFRB“, čo by tiež nasvedčovalo tomu, že výšku dlhu špecifikovaného v bode 1. Dohody, resp. jeho vymožiteľnú časť, považovali obe strany dohody za „spornú“ aj keď možno z rôznych dôvodov.
18. Žalobca (jeho zástupca) v žalobe uvádzal a v následnom konaní opakovane zdôrazňoval, že originálnym titulom pre žalobcom požadované plnenie je Dohoda, obsahujúca dohodu o urovnaní, viazaná na odkladaciu podmienku - právoplatné skončenie konania 3C/40/2003“), ktorého výsledkom bude zamietnutie žaloby.
19. Aj po vykonanom dokazovaní v tomto konaní, vykonaním všetkých dôkazov navrhovaných stranami sporu, tunajší súd konštatuje, že z dôvodov uvádzaných už vo vyššie citovanom rozhodnutí tunajšieho súdu z 27.04.2015 č. k. 5C/26/2015-65 nebola pri uzatváraní Dohody preukázaná žalovanou stranou existencia tiesne na strane žalovanej a nápadne nevýhodných podmienok. Súd zdôrazňuje predovšetkým nesporný fakt, že finálne znenie Dohody bolo podpisované žalovanou práve v advokátskej kancelárii jej terajšieho zástupcu za jeho osobnej prítomnosti, ktorému žalovaná aj v tom čase dôverovala (ako sama uviedla viac ako na 100 %), ktorá pretrváva aj do súčasnosti, čo je zrejmé už len z toho, že ju v tomto spore zastupuje práve B.. O., pričom v súvislosti s podpisom Dohody bola žalovaná kontaktovaná práve B.. O.Á., ktorý sa aj podieľal na definitívnom znení textu Dohody podpísanom zmluvnými stranami.
20. Tunajší súd v súlade s tým, čo už uvádzal vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, konštatuje, že práve aktivita vyvíjaná žalobcom za účelom preukázania existencie dostatočného majetku poručiteľa spôsobilého docieliť uspokojenie záväzkov poručiteľa B. L., ktoré jeho smrťou prešli na jeho deti, bola podľa názoru súdu tou rozhodujúcou okolnosťou, pre ktorú došlo (zo strany žalovanej) k uzatvoreniu predmetnej Dohody, ktorou sa žalovaná za svoje maloleté deti - maloletých dedičov zaviazala uspokojiť žalobcu v rozsahu podstatne nižšom, než v akom bola táto pohľadávka uplatnená v konaní 3C/40/2003 (cca v rozsahu 1-iny uplatneného dlhu), účinnosť čoho bola podmienená práve zamietnutím žaloby a vystúpením žalobcu z uvedeného konania, ktorého predmetom teda bola pohľadávka žalobcu podstatne vyššia a nielen pohľadávka prislúchajúca žalobcovi. Samotný zástupca žalovanej uviedol ako „motív“ uzatvorenia danej Dohody žalovanou snahu dosiahnuť pasivitu vedľajšieho účastníka v súdnom spore a pomôcť žalovanej, aby postavenie jej detí bolo v danom spore výhodnejšie.
21. Ak žalovaná využívajúc pri svojom rozhodovaní právnu pomoc jej terajšieho zástupcu sa rozhodla tak ako sa rozhodla (akceptujúc odporúčanie jej zástupcu, aby to podpísala, zrejme pokladajúc takéto
riešenie pre jej rodinu - jej dve maloleté deti za výhodnejšie, resp. priaznivejšie, než situáciu, ktorá by mohla nastať, ak by k jej uzavretiu nedošlo), nemožno hovoriť o existencii tiesne a tobôž nápadne nevýhodných podmienok na jej strane.
22. Ak motívom uzatvorenia Dohody na strane žalovanej bola výlučne jej snaha bezprostredného eliminovania možného nepriaznivého výsledku pre jej maloleté deti, ktorého sa zrejme obávala v prípade ďalšej aktívnej činnosti žalobcu v konaní 3C/40/2003, „teda umlčania žalobcu“ v danom konaní a získania určitého času s tým, že už vtedy pred jej uzavretím by bola rozhodnutá takúto Dohodu neplniť argumentujúc jej neplatnosťou v prípade, ak by sa jej plnenia žalobca dovolával, tak práve takýto jej postoj (či už by ho mala z vlastnej hlavy alebo jej bol poradený niekým iným, ako to možno usudzovať z výpovede jej zástupcu) by mohol napĺňať znaky konania v rozpore s dobrými mravmi voči žalobcovi, ktorý pri uzatváraní Dohody vychádzal z toho, že žalovaná ňou skutočne chce docieliť mimosúdne vysporiadanie žalobcovej pohľadávky jej urovnaním dohodnutým spôsobom a nekoná „len naoko“.
23. Do prvého rozhodnutia tunajšieho súdu v tejto veci nosným argumentom z hľadiska tvrdenej neplatnosti Dohody (aspoň z hľadiska frekvencie opakovaného poukazovania naň), bolo tvrdenie, že účastníkom Dohody boli aj maloletí dedičia uvádzaní ako dlžníci - mal. Š. a B. Z., ktorých zastupovala žalovaná ako ich zástupca a preto takýto úkon, v ktorom šlo o majetok - finančnú sumu značného rozsahu, okrem súhlasu pôvodných dlžníkov mal byť schválený s poukazom na § 28 OZ postupom podľa § 119 Civilného mimosporového poriadku. Súd k tomu uvádza, že z kontextu celej Dohody vyplýva, že jej účastníkmi boli výlučne žalobca (ako veriteľ) a žalovaná (ako nový dlžník). Je to zrejmé aj z okruhu osôb podpisujúcich uvedenú Dohodu, ktorú podpísali len uvedené dva subjekty. Žalovaná ju podpisovala (výlučne) ako nový dlžník a nie ako zákonný zástupca maloletých detí. Hoci v úvodnej časti Dohody sú uvádzaní ako pôvodní dlžníci deti žalovanej, zastúpené žalovanou ako ich zákonným zástupcom, takéto ich označenie má súvis predovšetkým s bodom 1. Dohody obsahujúcim špecifikáciu dlhu, ktorý sa žalovaná zaviazala splniť za pôvodných dlžníkov a pre spornosť výšky ktorého sa žalovaná ako nový dlžník urovnala so žalobcom spôsobom vyplývajúcim z bodu 3. Dohody. V danom prípade šlo dojednaniami obsiahnutým v bode 2. Dohody o pristúpenie k záväzku žalovanou podľa § 533 OZ, k čomu nebol potrebný súhlas pôvodných dlžníkov. Preto uvedená námietka ako tvrdený dôvod neplatnosti nie je opodstatnená. Dokonca aj v prípade, ak by mali byť pôvodní dlžníci účastníkmi uvedenej Dohody, za ktorých by konala žalovaná ako ich zákonná zástupkyňa, ani v takom prípade by nebol potrebný súhlas súdu s poukazom na § 28 OZ z dôvodu, že by touto Dohodou šlo o nakladanie s majetkom dlžníkov v nie bežnej veci. Z Dohody totiž nevyplývajú žiadne povinnosti pre pôvodných dlžníkov, ale len povinnosť žalovanej ako nového veriteľa zaplatiť žalobcovi sumu 16.950,- eur. Predmetnou Dohodou teda nedošlo k žiadnemu nakladaniu s majetkom maloletých dlžníkov, tobôž k nakladaniu, ktoré by bolo nad rámec bežného hospodárenia.
24. V rozpore s týmto pôvodne uvádzaným dôvodom neplatnosti je aj výpoveď zástupcu žalovanej ako svedka, ktorý vypovedal, že Dohodu „upravil tak, aby v nej nemuseli byť podpisy ani maloletých, ani zástupkyne maloletých, ani schválenie súdu, lebo išlo len o aplikáciu § myslím, že 533 OZ, podľa ktorého mal na mysli úpravu pristúpenie k dlhu“.
25. Zmena argumentácie zo strany zástupcu žalovanej sa týka aj určitosti označenia pohľadávky v bode I. Dohody. Zástupca žalobcu v prvotnom vyjadrení k žalobe podaním z 10.08.2016 na str. 3, uvádzal ako dôvod neplatnosti Dohody podľa § 37 ods. 1 OZ neurčitosť z hľadiska označenia pohľadávky, na ktorej špecifikáciu podľa neho nepostačuje skutočnosť, že pohľadávka je vymáhaná v súdnom konaní, v ktorom ako žalobca nevystupuje veriteľ s tým, že z tejto skutočnosti nevyplýva skutočný dôvod vzniku pohľadávky, označiac označenie pohľadávky na neurčité a nedostatočné. Naproti tomu v písomne doloženej časti záverečného návrhu (č. l. 315 spisu) naopak zvýrazneným písmom uvádza, že „z písomnej dohody zo dňa 15.04.2013, ktorá v bode 1 obsahuje právny základ a spornú výšku je zrejmá určitosť dlhu“. Súd nezistil, že by pohľadávka žalobcu uvádzaná v Dohode, tvoriaca po pristúpení žalovanej k nej ako ďalšej dlžníčky a predstavujúca následný predmet urovnania, bola označená neurčito. Táto bola identifikovaná nielen označením súdneho konania, súčasťou predmetu ktorého bola, ale aj právnym dôvodom jej vzniku a časom jej vzniku, ako na to poukázal aj zástupca žalobcu, čiže bola označená dostatočne určito.
26. Rovnako nekonzistentnosť až rozpornosť vyplýva aj z porovnania jeho argumentácie vo vyjadrení z 10.08.2016, kde označil za v rozpore so skutkovým stavom tvrdenie žalobcu o tom, že v konaní
3C/40/2013 bola vymáhaná pohľadávka žalobcu, resp. že by ŠFRB vymáhal pohľadávku pre žalobcu, tvrdiac, že v citovanom konaní bola vymáhaná pohľadávka ŠFRB vo výške 1.158.809,50 eura s príslušenstvom a nie pohľadávka žalobcu, že žalobca v tomto konaní vystupoval iba v pozícii vedľajšieho účastníka a s tým, čo následne tvrdil, keď s námietkou res iudicatae naopak zdôrazňoval, to čo od počiatku tvrdila aj žalujúca strana a aj to dokladovala, že v danom konaní po postúpení pohľadávky (v súlade s touto dohodou v znení jej dodatku 2) naďalej túto pohľadávku vymáhal postupca vo svojom mene, ale na účet žalobcu ako postupníka. Uvedené skutočnosti svedčia o nesúrodosti argumentácie žalovanej strany (jej zástupcu), ktorý po zrušení predchádzajúceho rozsudku značne pozmenil svoju dovtedajšiu argumentáciu a začal uvádzať (aj) ďalšie (iné) dôvody pre zamietnutie žaloby, ku ktorým súd uvádza:
27. V súvislosti s jeho argumentáciou ohľadne simulovaného a disimulovaného právneho úkonu poukázal na to, že ak má byť určitým právnym úkonom, t.j. konkrétne právnym úkonom predstieraným, resp. urobeným naoko (tzv. simulovaným právnym úkonom), zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon pre nedostatok potrebnej vôle subjektov ho skutočne uzavrieť neplatný a že v takých prípadoch platí tento iný, t.j. zastieraný právny úkon za podmienky, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a ak sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (napr. že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp. sa neprieči dobrým mravom). Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný. V súvislosti s týmito všeobecnými závermi pri ich aplikácii na danú vec uvádzal, že z výpovede žalovanej je zrejmé, že Dohoda je neplatná aj z dôvodu nedostatku prejavu vôle, pretože bola robená naoko, aby dosiahla pasivitu žalobcu v konaní 3C/40/2003, čo vyplýva z obsahu Dohody, v ktorej sa žalobca zaviazal vystúpiť z konania ako vedľajší účastník a zároveň sa ústne zaviazal, že neodovzdá písomné doklady, ktoré preukážu zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa, resp. iné doklady, ktoré pomôžu žalobcovi uspieť v konaní na súde.
28. K tvrdenej simulácii v súvislosti s uzatváraním Dohody súd uvádza, že o neplatnosti z dôvodu simulácie možno uvažovať v prípade dohody ako dvojstranného právneho úkonu len v prípade, ak vôľu uzatvoriť simulovanú dohodu nemá žiadna zo strán. Ak jedna strana chce právny úkon uzavrieť a prejaví vôľu byť obsahom takéhoto úkonu viazaná (a dokonca podľa toho aj následne koná, ako v posudzovanom prípade žalobca, ktorý prakticky ihneď oznámil súdu svoje vystúpenie z konania z pozície vedľajšieho účastníka), zatiaľ čo žalovaná mala podľa jej zástupcu konať len „naoko“, teda predstierať svoju vôľu a ak táto okolnosť nie je dobromyseľnému účastníkovi úkonu známa, ide zo strany účastníka konajúceho v simulácii len o mentálnu rezerváciu, ktorá nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu (obdobne rozhodnutia NS ČR sp. zn. 22 Cdo 290/2003 a sp. zn. 30 Cdo 833/2008, uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo 12/2012 zo 14.11.2012, rozsudok KS v Bratislave z 25.09.2012 sp. zn. 8Co/43/2010). Čo si v takejto situácii simulujúca strana myslí a aká bola jej pohnútka pri jej konaní nie je rozhodné. Rozhodným je obsah takej dohody. Žalovaná v spore nijako nepreukázala, že by pri uzatváraní dohody mala aj žalujúca strana konať simulovane, resp. že by malo byť žalobcovi pri uzatváraní dohody známe aspoň to, že druhá zmluvná strana má len predstierať konanie a že by už v čase uzatvorenia Dohody mal žalobca z nejakých pre súd neznámych dôvodov disponovať schopnosťou vedieť, že žalovaná po naplnení odkladacej podmienky nebude plniť a takúto vôľu mala mať už pri jej podpise a že rovnako už pri jej podpise mala mať zámer dosiahnuť neplatnosť Dohody vytvoriť prekážku res iudicatae.
29. K zástupcom žalovanej uvádzanej námietke prekážky veci právoplatne rozhodnutej. Hoci žalovaná strana citujúc z rozhodnutí súdov podrobne uvádzala, čo to znamená totožnosť veci, o takúto prekážku v prejednávanej veci sa nemôže jednať (a to ani v prípade, ak by predmetom tohto sporu mal byť dlh, ktorý bol predmetom sporu na OS Ružomberok vo veci sp. zn. 3C/40/2003 čomu tak nie je - viď aj bod 18), jednoducho už len pre netotožnosť okruhu účastníkov (strán sporu), keď v uvedenom konaní boli účastníkmi konania mal. deti žalovanej a nie terajšia žalovaná, ktorá naopak vystupuje v tomto spore ako jediná žalovaná.
30. Pokiaľ ide o dôkazy predkladané žalovanou stranou v súvislosti s ňou uplatneným prostriedkom procesnej obrany - tvrdeným zánikom pohľadávky jej splnením (listiny z č. l. 295 - 302), z nich nie je zrejmý žiadny ich súvis so žalobcom uplatneným nárokom, ktorým je nárok z Dohody vzniknutý urovnaním. Tiež v súvislosti s uvádzanou neexistenciou záväzku (pohľadávky) žalobcu voči maloletým dedičom, ku ktorému mala žalovaná Dohodou najprv pristúpiť, dané dôkazy (preukazujúce platby a týkajúce sa predaja časti nehnuteľného dedičstva poručiteľa v priebehu r. 2004) nepreukazujú,
že by pred uzatvorením Dohody mala byť v celom rozsahu splatená tá časť žalobcom postúpením nadobudnutej pohľadávky, ktorej výška v čase postúpenia predstavovala 29.599.299,66 Sk (z toho na istine 18.605.496,87 Sk a na úrokoch z omeškania 10.993.802,79 Sk), ktorá je uvádzaná ako zostávajúci (v priebehu základného dedičského konania po poručiteľovi nesplatený) dlh v dedičskom rozhodnutí D 742/97 zo 07.06.2007 vo výške 6.127.591,16 Sk (203.398,76 eura).
31. K ďalším žalovanou (jej zástupcom) uvádzanými námietkami ohľadne tvrdenej neplatnosti Dohody súd uvádza: Zástupca žalovanej (okrem poukazovania na len predstieranú vôľu žalovanej pri jej uzatváraní) uvádzal, že v Dohode použité slovo „urovnanie“ sa má chápať tak ako to zmluvné strany chceli urobiť a zamýšľali urobiť, že v súvislosti s uvedeným pojmom mala mať žalovaná úmysel odlišne upraviť výšku sumy tak, že mala byť o 50,- eur vyššia ako je polovica pomyselného podielu špecifikovaného v čl. 1 napadnutej Dohody, teda nemalo ísť o urovnanie podľa § 585 OZ. Žalujúca strana naopak poukazovala na to, že daná dohoda obsahuje v sebe pristúpenie žalovanej k záväzku a súčasne aj dohodu o urovnaní.
32. Výkladové pravidlá na odstránenie pochybností o obsahu právneho úkonu vyjadreného slovne z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti upravuje ust. § 35 ods. 2 OZ. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 OZ smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania (rozsudok NS SR z 31.07.2012 sp. zn. 3 Cdo 81/2011).
33. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 01.04.2015 poukazujúci na ústavnú neakceptovateľnosť prehnaných formalistických požiadaviek súdov na formuláciu predmetu zmluvy, podľa ktorého úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania, ktorá má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.
34. V danej situácii dojednanie obsiahnuté v bode 3. Dohody „Veriteľ a nový dlžník sa súčasne dohodli, že sa urovnávajú tak, že dlžník je povinný zaplatiť veriteľovi sumu 16.950,- eur“, podľa názoru súdu s ohľadom na gramatický význam jednotlivých použitých slov, nenasvedčuje takýto slovný prejav vôle, inej vôli konajúcich osôb, než vôli urovnať sa medzi sebou v súvislosti s pristúpením žalovanej k záväzku maloletých dedičov voči žalobcovi špecifikovaného v bode 1 Dohody, ktoré pristúpenie je jednoznačne obsiahnuté v predchádzajúcom bode 2 Dohody. Nový záväzok z urovnania, ktorého právna úprava je obsiahnutá v § 585 a nasl. OZ, nahradzujúci dovtedajší záväzok maloletých dedičov, ku ktorému žalovaná ako ich matka pristúpila, je pritom (ako už bolo uvedené) výrazne nižší, než akú výšku mal mať pôvodný, urovnaním vo vzťahu k žalovanej (v dôsledku urovnania voči nej zaniknutý) pôvodný záväzok uplatnený v konaní 3C/40/2003. Prejav vôle pre posúdenie charakteru dojednaných záväzkov obsiahnutých v bodoch 1 až 3 Dohody je podľa názoru súdu dostatočne určitý a zrozumiteľný a vyplýva z neho prejavená vôľa jej strán, že v prípade splnenia odkladacej podmienky, t.j. neúspechu žalujúcej strany v spore 3C/40/2003, ktorou bol ŠFRB a ktorý si okrem svojich ďalších nárokov uplatňoval (aj) voči maloletým dedičom ako žalovaným (aj) nárok z nesplateného úveru, a ktorý po podaní žaloby postúpil žalobcovi, ale v súlade so zmluvou o postúpení pohľadávky - jej dodatku č. 2 z 21.08.2003 tento naďalej ako postupca vymáhal vo svojom mene na účet žalobcu ako postupníka v súlade s § 530 ods. 1 OZ, že v takom prípade (splnením podmienky právoplatného skončenia daného konania zamietnutím žaloby) nastanú účinky dojednaného urovnania, ktorým vznikol nový záväzok, nahradzujúci (výlučne) vo vzťahu k žalovanej jej pôvodný záväzok vzniknutý jej pristúpením k dlhu maloletých dedičov voči žalobcovi.
35. Súd nezistil existenciu žiadneho zákonného dôvodu, ktorý by dlžníkovi, ktorý pristúpil k záväzku podľa § 533 OZ, na základe čoho sa stal spoludlžníkom zaviazaným s pôvodným dlžníkom (dlžníkmi) vo vzťahu k veriteľovi spoločne a nerozdielne, dohodnúť sa (samostatne a len vo vzťahu k nemu) s veriteľom na jeho urovnaní, čo v takomto prípade môže mať účinky len vo vzťahu medzi tými, ktorí sa takto dohodli a žiadne účinky voči pôvodným dlžníkom. Ak žalovaná v Dohode súčasne s pristúpením k záväzku maloletých dedičov sa so žalobcom ako veriteľom dohodla na urovnaní, vznikol jej tým nový záväzok z urovnania nahradzujúci len vo vzťahu medzi ňou a žalobcom ako veriteľom pôvodný záväzok, čiže ak by žalovaná tento nový záväzok plnila, neprináležal by jej voči maloletým dedičom postih podľa § 511 ods. 2 OZ, lebo už je to iný (nový) záväzok, z ktorého je zaviazaná len ona sama. Z obsahu Dohody vyplýva jednak snaha žalobcu namiesto pôvodného nároku uplatneného v konaní 3C/40/2003 dosiahnuť svoje uspokojenie v rozsahu nového záväzku vyplývajúceho z urovnania od žalovanej, ktorá je jedinou dlžníčkou z urovnania, za predpokladu splnenia podmienky, že konanie 3C/40/2003 skončí právoplatným zamietnutím žaloby, teda že žalobca bude zbavený voči maloletým dedičom akýchkoľvek nárokov uplatňovaných v danom konaní za pomoci následnej „pasivity“ žalobcu ako vedľajšieho účastníka v danom konaní a jeho vystúpenia z neho. Význam tejto pasivity (čo motivovalo žalovanú k uzavretiu dohody) nakoniec svedčí z toho, že súdy v rámci konania 3C/40/2003 nijako vo svojich rozhodnutiach neriešili otázku existencie tzv. náhradného dedičského konania po poručiteľovi, naznačeného vedľajším účastníkom v jeho podaní zo 06.03.2013, ktoré, ako je to uvedené nižšie, bolo už v tom čase právoplatne skončené.
36. Na určitosť a zrozumiteľnosť prejavu vôle v Dohode nemá vplyv to, že táto neobsahuje v jej označení, že je dohodou o urovnaní, ako je tomu v dohode uzatvorenej nasledujúceho dňa žalobcom s ďalším dedičom poručiteľa T.. M. L. založenej v pripojenom spise tunajšieho súdu sp. zn. 5C/26/2015 (Dohoda totiž na rozdiel od dohody žalobcu s T.. L. neobsahuje pristúpenie k záväzku) a že v tejto dohode nie sú odkazy na ustanovenia OZ upravujúce dané záväzky. Inými slovami neuvedenie príslušných zákonných ustanovení, podľa ktorých sa dohoda uzatvára, nemá vplyv na platnosť dohody, ak je z jej obsahu zrejmá v nej prejavená vôľa.
37. Nedôvodnou je aj námietka premlčania už len s ohľadom na čas, kedy došlo k uzatvoreniu Dohody 15.04.2013) a uplatnením na jej podklade žalovanej pohľadávky na súde (22.03.2016), odkedy do podania žaloby neuplynula všeobecná trojročná premlčacia doba (§ 101 OZ). Naviac účinky tejto Dohody boli podmienené právoplatným skončením konania 3C/40/2003, ktoré bolo právoplatne ukončené až 29.04.2014. Záväzok z urovnania dojednaného v Dohode si žalobca mohol prvýkrát uplatniť s ohľadom na režim ust. § 563 OZ dňom nasledujúcim po splnení odkladacej podmienky, na ktorú boli následky tohto úkonu viazané.
38. K súdom druhej inštancie uvádzanej nezrejmosti prebiehania náhradného dedičského konania, súd uvádza, že z vykonaného dokazovania listinami tvoriacimi obsah pripojeného spisu Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 5D/13/2010 vyplýva, že uznesením Okresného súdu Ružomberok z 12.10.2011 č. k. 5D/13/2010-68 bola určená všeobecná hodnota majetku poručiteľa tvoriaceho predmet uvedeného konania (predstavujúceho v rozsahu viac ako 97 % finančné prostriedky na bankových účtoch) sumou 164.678,57 eura, ktorá pri neexistencii (neradení) dlhov predstavovala aj čistú hodnotu dedičstva, ktoré nadobudli mal. deti žalobkyne Š. Z. a B. Z. - každý z nich v rozsahu 1/6-iny (27.446,43 eura). V kontexte aj uvedeného vyplýva, aké konanie naznačovala žalovaná vo svojej výpovedi dňa 27.04.2015 vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 5C/26/2015, keď uvádzala „... že k tomuto konaniu mal žalobcovi dopomôcť jeho terajší zástupca, „lebo mu prezradil tajomstvo, a to, že existuje náhradné dedičské konanie.“
39. K absencii skutkového zistenia, do akej výšky v čase vyhlásenia rozsudku dedičia zodpovedali za dlhy poručiteľa taktiež uvádzanej súdom druhej inštancie. Z dedičského rozhodnutia v tzv. základnom dedičskom konaní po poručiteľovi č. k. D 742/97-1499 zo 07.06.2007 vyplýva, že všeobecná hodnota majetku poručiteľa bola ustálená na sumu 19.343.640,17 Sk (642.091,22 eura), výška (uznaných) pasív 10.330.111,96 Sk (342.896,90 eura) a čistá hodnota dedičstva 9.013.528,21 Sk (299.194,32 eura). V rámci všeobecnej hodnoty dedičstva jeho podstatnú časť predstavoval majetok poručiteľa ako podnikateľa ustáleného sumou 18.205.185,17 Sk, z ktorého hodnota nehnuteľností podľa účtovníctva v rámci stálych aktív (nehnuteľnosti uvádzané v rozhodnutí pod písm. A) až J) bola uvedená vo výške 14.186.476,05 Sk (470.904,74 eura). Šlo celkom o 9 stavieb, 1 byt, 11 pozemkov vcelosti a podiely na 4 ďalších pozemkoch, pričom ohľadne ich všeobecnej hodnoty je v rozhodnutí uvádzaná len celková suma, akurát čiastkové sumy sú uvádzané len u položiek I/ (byt so spoluvlastníckymi podielmi na 4
pozemkoch a spoločných častiach a zariadeniach domu) vo výške 350.368,- Sk a J/ (rozostavaný hotel Palatín) - 1.537.323,19 Sk, čiže po odrátaní položiek I) a J) nehnuteľnosti pod ostatnými položkami v počte 8 stavieb a 11 pozemkov) mali mať všeobecnú hodnotu ku dňu smrti poručiteľa 12.298.784,86 Sk (408.244,87 eura). Pritom zo žalujúcou stranou predložených výpisov z LV ohľadne vlastníctva poručiteľa, oznámení o dražbách, vyhlásení navrhovateľa dražby a notárskych zápisníc z 21.05.2004, 18.06.2004 a 10.12.2004 (č. l. 208 - 236), osvedčujúcich priebeh vykonávania dobrovoľných dražieb na návrh žalobcu ako záložného veriteľa s odstupom cca 6,5 - 7 rokov po smrti poručiteľa, len majetok poručiteľa špecifikovaný pod A/, B/, D/, E/ a H/ druhým v poradí (v rozhodnutí je duplicitne uvádzané písm. H/ každé s inými nehnuteľnosťami) týkajúcich sa celkovo z uvedeného okruhu nehnuteľností 5 stavieb s pozemkami, došlo k ich speňaženiu za celkovo 24.000.000,- Sk (796.654,05 eura), čiže prakticky za raz takú sumu, než aká bola uvádzaná v dedičskom rozhodnutí. V samotnom dedičskom rozhodnutí pritom ani neboli špecifikované všetky nehnuteľnosti poručiteľa, ktoré vlastnil ku dňu ich smrti a ktoré ešte pred vydaním dedičského rozhodnutia boli speňažené na návrh žalobcu ako záložného veriteľa (napr. parc. KN-C č. 654 - ostatné plochy o výmere 324 m2 - LV č. XXXX k. ú. L. U., pričom jej výmera bola v dedičskom rozhodnutí uvedená ako výmera parc. KN-C č. 653, hoci výmera uvedenej parcele bola 3593 m2 (viď nehnuteľnosti pod písm. H/ na strane 3 rozhodnutia) a obdobne pod písm. E/ absentuje parc. KN-C č. 1789 z nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX k. ú. P.. Už len uvedená skutočnosť preukazuje, že všeobecná hodnota uvádzaných nehnuteľností v čase smrti poručiteľa bola uvádzaná s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou v nižšej výške, než bola skutočná výška, nakoľko inak je nevysvetliteľný tak vysoký nárast ich hodnoty za obdobie cca 6,5 - 7 rokov po smrti poručiteľa, na sumy, za aké boli speňažené. Je potrebné poukázať tiež na to, že k doterajšiemu uspokojeniu časti pohľadávky žalobcu počas uvedeného dedičského konania došlo výlučne z majetku patriaceho do dedičstva (v rozhodujúcej miere predajom časti zdedených nehnuteľností a v podstatne menšom rozsahu z výnosov zdedených nehnuteľností na nájomnom) a nie z nejakého iného majetku dedičov.
40. Medzi pasívami dedičstva je radená ako najvyššia z pohľadávok pod bodom 15 (str. 6 rozhodnutia) pohľadávka žalobcu vo výške 6.127.591,16 Sk. To, že bola takto radená, svedčí o tom, že z pohľadu dedičov šlo o nespornú pohľadávku, na rozdiel od ostatných pohľadávok tvoriacich predmet konania 3C/40/2003 a aj ďalších, ktoré menovite neboli uvádzané v rozhodnutí, ktoré, ako je to zrejmé z odôvodnenia daného rozhodnutia (str. 12), dedičia len zobrali na vedomie a ponechali ich na vyriešenie v súdnom konaní. Z odôvodnenia rozhodnutia ďalej vyplýva, že z radených nehnuteľností boli vydražené na dražbe v rámci zákona o dobrovoľných dražbách na základe návrhu žalobcu ako záložného veriteľa nehnuteľnosti špecifikované v rozhodnutí na strane 3 pod písm. A/, B/, D/, E/ a H/ - druhé v poradí) a z dosiahnutého výnosu bol čiastočne uspokojený dlh žalobcu, o čom sa súd zmienil už pod bodom 39.
41. V kontexte aj s listinami žalobcu zo dňa 14.10.2004 a 15.12.2004 (č. l. 68 - 74), adresovanými žalobcom T.. M. L. ohľadne speňažovania časti nehnuteľného majetku po poručiteľovi, zaťaženého záložným právom žalobcu ako veriteľa zabezpečujúceho jeho pohľadávku postúpenú od ŠFRB, je zrejmé, že uvádzaná výška dlhu poručiteľa, uvádzaná v dedičskom rozhodnutí a dedičmi nerozporovaná, predstavovala aktuálnu výšku (zostatok) tohto dlhu v čase rozhodnutia dedičského súdu, keď daná suma je ešte o niečo nižšia, než v daných listoch uvádzané dovtedy nesplatené zvyšky pohľadávky žalobcu, ktorej nesplatená výška je v liste žalobcu z 15.12.2004 uvádzaná vo výške 6.171.091,16 Sk a splatená výška 23.428.208,50 Sk.
42. Pri vychádzaní z hodnoty dedičstva po poručiteľovi, uvádzanej v základnom dedičskom konaní ako jeho všeobecnej hodnoty - 19.343.640,17 Sk (642.091,22 eura) a uvádzanej v konaní o novoobjavenom majetku poručiteľa - 164.678,57 eura, čo spolu predstavuje 806.769,79 eura, tak na maloletých dedičov pripadá (na každé z mal. detí žalovanej) dedičstvo v hodnote 134.461,63 eura (1/6-ina zo sumy 806.769,79 eura).
43. Ak malo byť podľa odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Ružomberok z 18.07.2013 č. k. 3C/40/2003-470 doposiaľ plnené na dlhy poručiteľa po jeho smrti celkovo sumou 22.423.089 Sk, čo je po prepočte 744.310,20 eura (takáto suma je zrejmá z podania zástupcu T.. M. L. doručeného súdu v konaní 3C/40/2003 dňa 26.02.2013 - č. l. 315 - 316, žalovaného spolu s maloletými dedičmi v uvedenom konaní), ide zo strany dedičov o plnenie nižšie o 62.459,59 eura, než predstavuje hodnota nimi zdedeného majetku, do výšky ktorého dedičia s poukazom na § 470 OZ zodpovedajú za dlhy poručiteľa podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli k celému dedičstvu. Po rozpočítaní celkového plnenia 744.310,20 eura na jednotlivých dedičov podľa pomeru nimi zdedeného majetku, by s ohľadom
na veľkosť dedičských podielov maloletých dedičov pripadala na každého z nich úhrada dlhov v sume 124.051,70 Sk, čiže ani pri takomto pre dedičov priaznivom posudzovaní hodnoty zdedeného majetku dedičstva a teda neprihliadaní ani na to, čo bolo uvedené pod bodom 39 a ani na prehľad predložený zástupcom žalobcu a založený v spise na č. l. 294, tak aj v takomto prípade doposiaľ uskutočnené plnenie týchto dedičov neprevyšuje uvedenú hodnotu nimi zdedeného majetku (je nižšie u každého z nich o 10.409,93 eura, spolu u oboch o 20.819,86 eura), čo je síce menej, než predstavovala výška nesplatenej pohľadávky žalobcu uvádzaná v Dohode (67.800,- eur), ale súčasne je to viac o 3.869,86 eura (20.819,86 eura mínus 16.950,- eur) než výška záväzku žalovanej z urovnania.
44. Hoci záväzok žalovanej z urovnania je novým záväzkom nahradzujúcim jej dovtedajší záväzok, ku ktorému pristúpila a teda vyššie uvedené je pre jeho posudzovanie bez právneho významu, napriek tomu vyššie uvádzané skutočnosti nasvedčujú „výhodnosti“ riešenia pri spoločnom posudzovaní situácie žalovanej a maloletých dedičov, ktoré sa Dohodou docielilo, keďže nový záväzok žalovanej je nižší, než rozsah, v akom by maloletí dedičia ešte zodpovedali za dlhy poručiteľa, ak by sa v konaní 3C/40/2003 zohľadnil majetok nadobudnutý týmito dedičmi v rámci konania o novoobjavenom majetku poručiteľa, na ktorý sa v uvedenom konaní pri rozhodovaní (aj vďaka nečinnosti žalobcu ako vedľajšieho účastníka, ktorý z uvedeného konania, v súlade s jeho záväzkom vyplývajúcim mu z Dohody, vystúpil) neprihliadalo.
45. V súvislosti so súdom druhej inštancie uvádzaným nie dôsledným zaoberaním sa existencie žalovanej pohľadávky žalobcu vo vzťahu k posúdeniu jeho aktívnej legitimácie, v rámci čoho uvedený súd poukazoval na predmet konania 3C/40/2003, tunajší súd uvádza, že predmetom tohto sporu nebol nárok žalobcu tvoriaci súčasť predmetu uvedeného konania, ktorý nadobudol od ŠFRB postúpením pohľadávky, ale ako to už bolo opakovane uvádzané, nárok z Dohody. Napriek tomu súd vykonal dokazovanie aj v uvedenom smere. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi ŠFRB ako postupcom a žalobcom ako postupníkom z 15.08.2003 (č. l. 185 - 186) vyplýva, že jej predmetom bola pohľadávka postupcu voči poručiteľovi zo zmluvy o poskytnutí úveru č. 508/731/1996 z 05.03.1997, ktorú taktiež žalobca následne doložil (č. l. 179 - 181). Zmluvou o poskytnutí úveru bol poručiteľovi poskytnutý úver vo výške 20.453.000,- Sk pri základnej úrokovej sadzbe 6 % ročne s lehotou splatnosti 20 rokov splatný v 240 mesačných splátkach), od ktorej postupca odstúpil 04.12.2000 a ktorej nesplatená istina predstavovala 18.605.496,87 Sk. Predmetom postúpenia okrem istiny bolo aj jej príslušenstvo, penále a pokuty s tým, že s postúpenou pohľadávkou prechádzajú na postupníka aj všetky práva s ňou spojené, najmä v zmluve špecifikované práva záložného veriteľa. Podľa dodatku č. 2 k zmluve o postúpení pohľadávok z 15.08.2003, uzatvoreného 21.08.2003 (č. l. 188), došlo k doplneniu článku I znením: „Postupca bude vymáhať postúpenú pohľadávku (postúpený nárok) naďalej sám vo svojom mene na účet postupníka“. Táto skutočnosť bola súdu vo veci 3C/40/2003 oznámená a dokladovaná danou zmluvou. Z vyčíslenia zostatku úverov B. L. L. k 02.01.2003 (č. l. 192) vyplýva výška nesplatenej istiny 18.605.496,87 Sk a nesplateného úroku 10.993.802,79 Sk, čo spolu predstavuje práve sumu 29.599.299,66 Sk, ktorú žalobca uvádzal ako výšku svojho nároku nadobudnutého postúpením od ŠFRB.
46. V rámci základného dedičského konania po poručiteľovi sp. zn. D 742/97 bolo ŠFRB ako pôvodným veriteľom žalobcovi postúpenej pohľadávky, a to ako dedičskému súdu, tak aj správcovi dedičstva T.. M. L. a konajúcej notárke oznamované listami z 25.08.2003 (č. l. 65, 66 a 67), ktoré sa nachádzajú aj v danom dedičskom spise, že časť ich práv z dedičstva po poručiteľovi prenechali za odplatu v rozsahu pohľadávky zo zmluvy 508/731/1996 vo výške 18.605.496,87 Sk (v kontexte so znením zmluvy o postúpení pohľadávky je zrejmé, že uvádzaná suma predstavuje postúpenú pohľadávku len čo do nesplatenej istiny úveru). V Dohode o odpustení dlhu a splácaní dlžnej sumy z 11.11.2003 (č. l. 197) uzatvorenej medzi žalobcom a T.. M. L. ako správcom dedičstva po poručiteľovi B. L., je v jej článku III. uvádzaná špecifikácia žalobcovi postúpenej pohľadávky (nesplatená istina - 18.605.496,- Sk, nesplatený úrok 10.993.802,90 Sk), ktorou sa žalobca ako záložný veriteľ zaviazal, že nebude uplatňovať od správcu dedičstva a ani od zákonných dedičov po poručiteľovi B. L. penále a pokutu (vyčíslenými v danej dohode sumami 6.756.018,- Sk a 2.959.929,- Sk) a správca dedičstva súhlasil, aby pohľadávky nájomcov nebytových priestorov v nehnuteľnostiach zaťažených záložným právom v prospech záložného veriteľa, ktoré nájomcovia nadobudnú (nadobudli) postúpením od žalobcu, boli započítané oproti nájomnému do nastania skutočností uvedených v článku V. bode 2.
47. Uvedené dôkazy preukazujú, že žalobca sa stal veriteľom pohľadávky, ktorá bola ešte pred jej postúpením uplatnená aj s ďalšími pohľadávkami v konaní 3C/40/2003 voči dedičom poručiteľa a ktorú aj
po postúpení v súlade so zmluvou o postúpení v znení jej dodatku č. 2 naďalej vymáhal postupca na účet žalobcu, ktoré postúpenie bolo dokladované aj v konaní 3C/40/2003 (č. l. 344 - 348 uvedeného spisu). Ohľadne časti tejto pohľadávky čo do celej jej istiny, ešte pred uzatvorením Dohody uvedené konanie zastavené (uznesením Okresného súdu Ružomberok z 25.08.2008 č. k. 3C/40/2003-152, konajúceho na návrh tamojšieho žalobcu z 28.06.2008, z obsahu ktorého je zrejmé, čo späťvzatá suma 18.605.496,87 Sk predstavuje - č. l. 143 - 145 uvedeného spisu) a ohľadne jej zvyšnej časti došlo k zamietnutiu žaloby rozsudkom Okresného súdu Ružomberok z 18.07.2013 č. k. 3C/40/2003-470, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 27.02.2014 č. k. 9Co/482/2013-501, právoplatným 29.04.2014.
48. S poukazom na už uvedené súd žiadny z prostriedkov procesnej obrany žalovanej nepovažoval za dôvodný a vyhodnotil Dohodu, od ktorej sa odvíjajú žalobcom uplatnený nárok, ako platný právny úkon aj z hľadiska jeho určitosti a zrozumiteľnosti, ktorá obsahuje vymedzenie ako záväzku žalovanej vzniknutého z urovnania dojednaného v súlade s ust. § 585 a nasl. OZ, ako aj vymedzenie záväzku žalovanej vyplývajúceho tiež z Dohody, ktorý vznikol v dôsledku jej pristúpenia k vymedzenému dlhu maloletých dedičov a ktorý (len vo vzťahu žalovanej ako dlžníka a žalobcu ako veriteľa) nahradil nový záväzok z urovnania.
49. Listom žalobcu z 28.01.2016 adresovaným žalovanej, žalobca jednostranne započítal voči svojej pohľadávke z Dohody vo výške 16.950,- eur svoj záväzok voči žalovanej predstavujúci žalovanej priznané trovy konania rozhodnutiami súdov vydaných v konaní tunajšieho súdu sp. zn. 5C/26/2015 v celkovej výške 350,01 eura (262,51 eura priznané súdom prvej inštancie + 87,50 eura priznaných súdom druhej inštancie), čím došlo k ich zániku v rozsahu, v ktorom sa kryli a čím sa žalobcova pohľadávka ponížila ku dňu stretu započítavaných pohľadávok (k 27.01.2016), t. j. ku dňu splatnosti tej zo započítavaných pohľadávok, ktorá sa stala splatnou neskôr, o sumu 350,01 eura na žalovanú istinu 16.599,99 eura.
50. Preto súd žalobe ohľadne žalovanej istiny 16.599,99 eura v celom rozsahu vyhovel. Zároveň súd s poukazom na § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien priznal žalobcovi aj uplatnené príslušenstvo v podobe úrokov z omeškania za obdobie a vo výške uplatnenej žalobou, ktorá s ohľadom na čas vzniku omeškania žalovanej predstavuje tzv. zákonnú výšku úrokov z omeškania, keď za priznané obdobie bola žalovaná nepochybne v omeškaní so zaplatením pohľadávky, z ktorej boli úroky priznané, pretože pred podaním žaloby žalobca listom zo 14.05.2014, doručeným žalovanej 19.05.2014, túto vyzval na zaplatenie sumy 16.950,- eur v lehote do 30.05.2014. Pokiaľ ide o jednostranný zápočet listom z 28.01.2016, ako už bolo uvedené, k stretu započítavaných pohľadávok v rozsahu, v ktorom sa vzájomne kryli, došlo ku dňu 27.01.2016, kedy nadobudli právoplatnosť rozhodnutia súdov vydané v konaní tunajšieho súdu sp. zn. 5C/26/2015, ktorými boli priznané žalovanej voči žalobcovi trovy v celkovej výške 350,01 eura. Žalobca si v dôsledku zápočtu uplatnil úroky z omeškania z poníženej sumy pohľadávky, ktorá mu bola priznaná ako istina, práve od 27.01.2016.
51. S ohľadom na plný úspech žalobcu v tomto konaní, súd s poukazom na § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov tohto konania. O výške trov bude rozhodnuté s poukazom na § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Dolný Kubín (§ 355 ods. 1 a § 362 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 127 ods. 1 a 2 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, jeho podpísania a uvedenia spisovej značky tohto konania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) - § 363 CSP.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien.