Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)Rozsudok_9Co-164-2017.pdf
PDF · 96.28 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/164/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: Y.K. L.X., W.. X.X.XXXX, F. W. XX, XXX XX L., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária SLAMKA & Partners s.r.o., so sídlom Radlinského 1735/29, 026 01 Dolný Kubín, o zaplatenie 3.200,07 eura s prísl., takto o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 14C/206/2016-62 zo dňa 10.11.2017
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania. Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto: I. žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.998,65 EUR spolu s 5 %-tným ročným úrokom z omeškania od 01.03.2016 do zaplatenia a kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 1,75 EUR, všetko v lehote 90 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, II. v prevyšujúcej časti žalobu zamieta, III. priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 24 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatných uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou súdu doručenou 16.6.2016 domáhal toho, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu istinu 3.200,07 eura, úrok 152,80 eura, úroky z omeškania 1,75 eura, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny 3.200,07 eura od 1.3.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov 152,80 eura od 1.3.2016 do zaplatenia, žiadajúc taktiež, aby súd žalovanej uložil zaplatiť mu náhradu trov s konaním mu vzniknutých. Podľa žalobcu žalovaná porušila svoje povinnosti z úverovej zmluvy č. XXXXX, ktorú s ňou 4.12.2013 uzavrel, a na základe ktorej jej poskytol peňažné prostriedky vo výške 3.500 eur. Pre porušenie zmluvných povinností žalobca rozhodol o predčasnej splatnosti úveru 29.2.2016. Do dňa zosplatnenia žalovaná na istinu uhradila sumu 299,93 eura. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Podľa nej žalobca neposúdil s odbornou starostlivosťou jej schopnosť splácať spotrebiteľský úver, preto by sa úver mal posudzovať ako bezúročný a bez poplatkov. Z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že medzi stranami sporu neboli sporné tvrdenia o vzniku záväzkového vzťahu. Z dôkazov však vyplýva, že zmluva neobsahuje všetky obligatórne náležitosti, minimálne predpoklady použité pre výpočet RPMN, tiež výšku, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že oddelene má byť uvedená minimálne výška úroku a istiny, pričom absencia týchto náležitostí má za následok, že úver s považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Súd mal taktiež za to, že dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je aj to, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom to, že skúmal všetky štandardné výdavky žalovanej, resp. vôbec neskúmal jej príjmy, pokiaľ žalovanú lustroval v bankovom registri s negatívnym výsledkom, znamenalo by to iba čiastočné overenie výdavkov žalovanej. Z dôvodov, pre ktoré dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, uložil žalovanej zaplatiť len sumu, ktorú kvantifikoval vo vyhovujúcom výroku rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch - § 9 ods. 2 s osobitným poukazom na písm. j) a písm. k), § 11 ods. 1, ods. 2, § 7 ods. 1. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP a § 262 ods. 1 a 2 CSP. 2. Proti tomuto rozsudku, a to výroku, ktorým súd žalobu v časti zamietol, podal odvolanie žalobca majúc za to, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K tvrdeniu súdu o tom, že v zmluve nie je výška, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov uviedol, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a určené sú termínom splatnosti anuitnej splátky, ktorých bolo v zmluve 120, termín prvej splatnosti anuitnej splátky bol 27.13.2013, výška anuitnej splátky bola 63,15 eura a periodicita a termín splatnosti splátok boli mesačne v 25. deň kalendárneho mesiaca. Anuita a anuitné splácanie je definované ako pravidelné plynutie pevne stanovených platieb počas určitej špecifikovanej doby. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká, skladá sa zo splátky istiny a splátky úroku. Výška anuitnej splátky sa nemení, plynule sa mení výška a pomer istiny a úroku. Z toho vyplýva, že na začiatku úverového vzťahu najväčší podiel celej splátky bude tvoriť úrok, a naopak, na konci bude najväčší podiel splátky predstavovať istina, čiže každou ďalšou splátkou sa splácaný úrok znižuje a splácaná istina sa zvyšuje. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróova, aj na informáciu odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18. apríla 2017 k aplikačným dôsledkom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej. Podľa Národnej banky Slovenska nie je povinnou náležitosťou úverovej zmluvy podrobný rozpis výšky, počtu a termínov každej zo splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky. Zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument a nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Pokiaľ mal súd za to, že zmluva neobsahuje predpoklady použité pre výpočet RPMN, žalobca uviedol, že všetky predpoklady sú uvedené v zmluve a výška RPMN je uvedená správne. Predpokladom na výpočet RPMN je výška úveru, dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úroková sadzba, anuitná splátka, poplatok za poskytnutie úveru a dátum zmluvy. Podľa žalobcu zákon nepožadoval a ani v súčasnosti nepožaduje uvádzať v zmluve konkrétny matematický výpočet RPMN a nepožadoval ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Zákon stanovuje, že sa majú tieto predpoklady v zmluve uviesť, čo banka splnila. Zmyslom zákona podľa žalobcu nie je bezúčelný formalizmus alebo vynucovanie náležitostí zmluvy bez akéhokoľvek konkrétneho účelu. Účelom je dosiahnuť zrozumiteľnosť zmluvy pre spotrebiteľa, aby bol schopný posúdiť rozsah svojho záväzku. Všetky tieto náležitosti boli v zmluve uvedené dostatočne. Pokiaľ mal súd za to, že žalobca bonitu žalovanej neskúmal, aj v tejto časti vec nesprávne právne posúdil pokiaľ mal za to, že úver mal by byť z tohto dôvodu bezúročný a bezpoplatkový. Záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre neoverenie bonity klienta je daný len v tom prípade, ak veriteľ vôbec neposudzuje schopnosť splácať úver. Súdu však bol predložený dôkaz o tom, že podmienka hrubého porušenia povinnosti nebola naplnená, žalobca súdu predložil report zo SRBI. Žalobca bonitu žalovanej overoval prostredníctvom kontroly jej správania na účte, vyhodnotením pravidelných kreditných obratov, ktoré v mesiaci 10/2013 boli vo výške 1.592,42 eura. Okrem toho, žalovaná bola preverovaná aj v úverovom registri - spoločnom registri bankových informácii s negatívnym výsledkom, čo súdu predložil. Tvrdenie žalovanej o tom, že nebola schopná splácať úver vyvracia aj to, že k omeškaniu s úhradami splátok úveru, dôsledkom čoho bolo predčasné zosplatnenie úveru, došlo až v roku 2016. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietavom výroku zmenil a žalobe vyhovel. 3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu, v akom bol napadnutý, vrátane konania mu predchádzajúceho v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 19.2.2018 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené.
5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví aj medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Odvolaním nebol napadnutý vyhovujúci výrok rozsudku prvej inštancie, t.j. výrok I., nebolo preto oprávnením ani povinnosťou odvolacieho súdu podrobiť ho prieskumu. Vo výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie teda nadobudol právoplatnosť. 6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov vo vzťahu k zamietavému výroku rozsudku, t.j. výroku II. a s ním súvisiaceho výroku o náhrade trov konania. V kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením skúmal to, či na zistený skutkový stav súd prvej inštancie správne v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). 7. Oboznámením sa s obsahom spisu, s výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom, ako aj právnym posúdením veci odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre posúdenie toho, či žalobe je možné vyhovieť v celom rozsahu, resp. či nie je sčasti nedôvodnou. 8. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Nesprávnym právnym posúdením treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní veci vo vzťahu k záveru o tom, že úver, ktorý žalobca poskytol žalovanej je bezúročný a bez poplatkov, správne vyhodnotil absenciu ust. § 9 ods. 2 písm. k) Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Z obsahu zmluvy vyplýva totiž len stanovenie výšky anuitnej splátky, termín splatnosti prvej anuitnej splátky, počet anuitných splátok a to, ku ktorému dňu v mesiaci mala žalovaná jednotlivé anuitné splátky splácať. Pokiaľ žalobca poukazoval na možnú aplikáciu rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej C-42/15, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu Európskej únie je povinnosťou vnútroštátneho súdu skúmať, či môže smernici priznať nepriamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami nie je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, je povinnosťou súdu skúmať, či môže smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môže zákon vykladať eurokonformne. Takýto eurokomformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, lebo by sa jednalo o výklad contra legem. Otázka priameho účinku smernice vo všeobecnosti sa v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami, v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku, spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také, sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci (napr. rozsudok z dňa 5.10.2004 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 17.7.1994 vo veci Faccini Dori C-91/92, rozsudok zo dňa 26.2.1986 vo veci Marshall C-152/84). Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne postupoval, ak o uplatnenom nároku žalobcu rozhodol v zmysle Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy a úver posúdil ako bezúročný a bezpoplatkový. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsiahlu prax odvolacích súdov vo vzťahu k posudzovaniu úveru za bezúročný a bezpoplatkový v prípade nerozčlenenia splátky úveru na istinu, úroky a poplatky. 9. Čo sa týka odvolacích námietok žalobcu k nedôvodnému posúdeniu úveru za bezúročný a bezpoplatkový z dôvodu neuvedenia predpokladov pre výpočet RPMN vo vzťahu k overovaniu bonity žalovanej, je potrebné uviesť, že obidve tieto odvolacie námietky neboli relevantné. Zo zmluvy nevyplýva absencia uvedenia predpokladov pre výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, napokon súd prvej inštancie ani neuviedol, ktorý z predpokladov pre výpočet RPMN mal by absentovať a zo spisu taktiež nevyplýva, že by žalobca ako veriteľ, hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovanej. Hrubým porušením povinností veriteľa overovať bonitu spotrebiteľa sa rozumie nečinnosť veriteľa spočívajúca v nezisťovaní údajov o príjmoch, výdavkoch, rodinnom stave alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch. Žalobca však súdu predložil dôkaz o nahliadnutí
do registra bankových informácii, ešte pred jeho rozhodnutím. Nie je tak možné konštatovať hrubé porušenie povinnosti veriteľa pri zisťovaní bonity spotrebiteľa. Uvedená nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie, t.j. nesprávnosť vo vzťahu k údajnej absencii predpokladov pre výpočet RPMN a nesprávnosť konštatovania o hrubom porušení žalobcu pri overovaní bonity spotrebiteľa však nemení nič na závere o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, pokiaľ mal za to, že úver je bezúročný a bez poplatkov pre neuvedenie členenia splátky úveru na istinu, úroky a poplatky tak, ako to vyžadoval v čase uzatvorenia zmluvy zákon. č 129/2010 Z.z. v § 9 ods. 2 písm. k). 10. Z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v zamietavom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny v súlade s ust. § 187 ods. 1 a 2 CSP. 11. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní plne úspešná. Zo spisu však nevyplýva to, že by si trovy odvolacieho konania uplatnila. K odvolaniu sa nevyjadrila, nebol preto dôvod priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúceho procesnú ekonómiu konania pred súdom. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď procesne úspešnej strane žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale aj v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania. 12. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1 (§ 3 ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z.z.); odlišné stanovisko predsedníčky senátu k rozhodnutiu senátu je v súlade s ust. § 394 ods. 1 CSP pripojené k rozhodnutiu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.