Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-225-2017.pdf
PDF · 96.01 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/225/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobkyne: N. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., K. XX, zastúpenej JUDr. Radoslavom Olijášom PhD., advokátom so sídlom Bratislavaw, Grösslingova 58 proti žalovanému: J. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. nad H., R. XXX, zastúpenému Dudzík a Gerová, Advokátske združenie, so sídlom Topoľčany, Škultétyho 1597/7, o zaplatenie 50.967,39 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 31.januára 2017, č. k. 5C/6/2016-110 takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobkyňa m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 50.967,39 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 50.967,39 eur od 07.04.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku II. žalobkyni priznal proti žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný ako dlžník uzavrel s Československou obchodnou bankou, a.s. ako veriteľom Zmluvu o poskytnutí úveru č. 078844 zo dňa 03.07.2008 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 11.09.2008, na základe ktorej uvedená banka poskytla žalovanému úver vo výške 43.152,09 eur a rovnako žalovaný uzavrel s uvedenou bankou Zmluvu o poskytnutí úveru č. 092213 zo dňa 25.11.2008, na základe ktorej mu banka poskytla úver vo výške 9.294,30 eur. Dňa 11.09.2008 uzavreli Československá obchodná banka, a. s. ako záložný veriteľ a žalobkyňa ako záložca a žalovaný ako dlžník Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti reg. č. 078844/Zal/2 a dňa 25.11.2008 Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti reg. č. 092213/Zal/1, predmetom ktorých bolo zriadenie záložného práva k predmetnému bytu s príslušenstvom žalobkyne na zabezpečenie pohľadávok záložného veriteľa voči dlžníkovi vyplývajúcich z predmetných úverových zmlúv. Žalovaný ako dlžník si svoje povinnosti z predmetných úverových zmlúv neplnil, teda nesplácal mesačné splátky predmetných úverov riadne a včas, ktorá skutočnosť viedla veriteľa k podaniu žaloby na tunajší súd, o ktorej súd rozhodol právoplatným rozsudkom č. k. 3Cb/28/2011 - 254 zo dňa 20. mája 2013. Na základe uvedeného, keď pohľadávka veriteľa zabezpečená záložným právom nebola riadne a včas splnená, veriteľ (Československá obchodná banka, a.s.) pristúpil k výkonu záložného práva formou odpredaja založených nehnuteľností dražbou podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Predmetný byt s príslušenstvom pôvodne vo výlučnom vlastníctve žalobkyne bol vydražený na dražbe konanej dňa 17.01.2013, pričom z ceny dosiahnutej vydražením v sume 85.000 eur bola pohľadávka navrhovateľa dražby Československej obchodnej banky, a.s. uspokojená vo výške 50.967,39 eur. Uvedená suma bola započítaná na pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o poskytnutí úveru č. 078844, ktorá skutočnosť vyplýva z vyjadrení veriteľa v konaní sp. zn. 3Cb/28/2011 a bola zohľadnená aj samotným súdom vo vyššie uvedenom rozsudku vo veci samej zo dňa 20. mája 2013. Súd konštatoval, že platná právna úprava považuje záložné právo za vecné právo k cudzej veci. V prípade jeho realizácie záložca plní za dlžníka na základe svojej právnej povinnosti, vyplývajúcej mu zo záložnej zmluvy. Záložca je v podstate vecným ručiteľom. Nakoľko Občiansky zákonníka explicitne neobsahuje spôsob vyrovnania vzťahu medzi záložcom a dlžníkom, v prípade realizácie záložného práva záložným veriteľom, je možné podľa názoru súdu, ktorý je zhodný s ustálenou súdnou judikatúrou, podľa ustanovenia § 853 Občianskeho zákonníka použitie analógie legis a záložca môže požadovať od dlžníka náhradu za poskytnuté plnenie veriteľovi podľa § 550 Občianskeho zákonníka, nakoľko predmetné ustanovenie upravuje tzv. zákonnú cesiu pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi na ručiteľa a je obsahom a účelom tomuto právnemu vzťahu najbližšie. Uvedené právo záložcu preto nemožno stotožňovať s bezdôvodným obohatením podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nakoľko nie je ustanovené inak právo záložcu sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka. V danom prípade došlo k predaju predmetného bytu s príslušenstvom na dražbe konanej dňa 17.01.2013, nasledujúcim dňom sa právo mohlo vykonať po prvý raz, pričom žaloba bola podaná na tunajší súd dňa 11.01.2016, teda v rámci premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu nemohol súd na žalovaným vznesenú námietku premlčania prihliadnuť. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že pokiaľ žalobkyňa plnením získaným odpredajom jej predmetného bytu s príslušenstvom vo výške 50.967,39 eur plnila dlh za žalovaného ako dlžníka, je oprávnená požadovať od dlžníka náhradu za plnenie, ktoré bolo veriteľovi poskytnuté. Procesnú obranu žalovaného ohľadom použitia finančných prostriedkov z úveru na činnosť obchodnej spoločnosti AQUA BIOTOP s.r.o. považoval súd za nedôvodnú. Z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že v obidvoch zmluvách o poskytnutí úveru vystupuje žalovaný ako jediný dlžník, pričom v zmluvách je označený ako fyzická osoba a úvery mu bol poskytnuté bez uvedenia účelu. Na druhej strane žalobkyňa vystupovala v zmluvách o zriadení záložného práva ako záložca, nie ako dlžník. Žalovaný vstupoval do zmluvných vzťahov s bankou slobodne, s predmetnými zmluvami sa mal možnosť oboznámiť a tieto podpísal. Je nepochybné, že ak podľa tvrdení žalovaného mali byť finančné prostriedky použité na činnosť obchodnej spoločnosti, nič nebránilo tomu, aby si o úver v banke požiadala obchodná spoločnosť ako právnická osoba s vlastnou právnou subjektivitou. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že z predmetných úverov mala mať majetkový prospech aj samotná žalobkyňa, toto v priebehu konania žiadnym spôsobom nepreukázal a v tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. Z týchto dôvodov súd považoval žalobou uplatnený nárok na zaplatenie sumy 50.967,39 eur voči žalovanému za dôvodný a rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu. Keďže sa žalovaný dostal s plnením uvedeného peňažného plnenia do omeškania (a to minimálne od okamihu odkedy sa dozvedel o podanej žalobe, teda doručením platobného rozkazu spolu so žalobou žalovanému dňa 28.03.2016), súd priznal žalobkyni aj dôvodne uplatnený nárok na úrok z omeškania z dlžnej sumy 50.967,39 eur vo výške 5 % ročne od 07.04.2016 do zaplatenia (za obdobie ako si žalobkyňa uplatnila, keďže súd nemohol ísť nad žalobný návrh). Rozhodol tak na základe ustanovení § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v tomto konaní úspešná v celom rozsahu, preto jej vznikol nárok na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý v konaní úspešný nebol. O výške náhrady týchto trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník tunajšieho súdu po právoplatnosti tohto rozsudku. Povinnosť, ktorú súd uložil žalovanému týmto rozsudkom, je žalovaný povinný splniť v súlade s § 232 ods. 3 CSP do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Dôvodil tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a súd pri svojom rozhodnutí vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsudok považoval za krajne nespravodlivý, zvýhodňuje jednu sporovú stranu a to žalobkyňu. Poukázal ďalej na to, že finančné zdroje, ktoré boli z úverov získané, zariaďovala výlučne žalobkyňa, on bol v tomto smere pasívny. Žalobkyni dôveroval, že to, čo robí, robí s účinnosťou pre nich oboch, a že všetky výhody a nevýhody týchto úverov ich zaťažujú rovnako. On pre seba nepotreboval zabezpečovať tak vysoké množstvo finančných prostriedkov. Jediným dôvodom, pre ktorý bolo potrebné zabezpečiť finančné zdroje, bolo finančné krytie ich spoločnej obchodnej spoločnosti. Nemal žiadne reálne možnosti preverovať a kontrolovať, akým spôsobom žalobkyňa s finančnými prostriedkami disponovala, postarala sa o to, aby neexistoval žiaden hodnoverný dôkaz o tom, že finančné zdroje zo sporných úverov boli úspešne minuté pre žalobkyňu minimálne rovnakým dielom ako pre neho. Bol presvedčený, že v časti jeho obrany, kde namietal premlčanie nároku, sú jeho úvahy správne, práve preto, že právne vzťahy sa vďaka žalobkyne pretransformovali na štandardné bezdôvodné obohatenie a to úmyselným konaním žalobkyne. Z pohľadu jeho názorov a stanovísk k predmetu konania sa súd nezaoberal a nedostatočne s nimi vysporiadal. Podľa jeho názoru je možné na základe vykonaného dokazovania rozhodnúť aj iným spôsobom než urobil súd prvej inštancie. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 389 a § 391 CSP zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie v intenciách tohto odvolania. 3. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že podstata odvolacích dôvodov je tá istá, ako bola v podanom odpore žalovaného proti platobnému rozkazu, a odvtedy sa dôkazná situácia nezmenila. K tvrdeniu žalovaného, že peniaze z poskytnutých úverov použil na fungovanie spoločnosti AQUA BIOTOP, s.r.o. , a že žalobkyňa mala z týchto prostriedkov majetkový prospech uviedla, že zmluvy o úvere boli uzavreté výlučne žalovaným ako dlžníkom - fyzickou osobou, identifikovanou rodným číslom, dátumom narodenia a trvalým bydliskom, a jednalo sa o bezúčelový úver. Žalovaný nárok je regresným nárokom záložcu, ktorý uspokojil banku, voči priamemu dlžníkovi z úveru / žalovaný/ v súlade s § 550 a § 853 Občianskeho zákonníka, keď na zabezpečenie záväzkov žalovaného z úverových zmlúv poskytla ako záloh svoj byt podľa zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 25.11.2008. Sám žalovaný na pojednávaní vypovedal, že úver nesplácal a v čase realizácie záložného práva pohľadávka banky z úveru bola v takej výške, že odôvodňovala realizáciu záložného práva. Výsledným efektom konania žalovaného bolo, že prišla o strechu nad hlavou realizáciou záložného práva k jej bytu, naproti tomu žalovaný a jeho priami príbuzní sa z realizácie záložného práva k domu v Rybanoch vyvliekli, ako vyplýva zo spisu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, sp. zn. 5C 32/2011. Tvrdenie žalovaného o použití peňazí z úveru na fungovanie spoločnosti AQUA BIOTOP, s.r.o. je pre posúdenie veci bez právneho významu, skôr je v rovine výhovoriek dlžníka. V mene spoločnosti mohli platne konať konatelia iba spoločne, a žalovaný netvrdil ani nepreukázal žiadny právny titul, na základe ktorého sa peniaze poskytnuté bankou žalovanému dostali do spoločnosti. Podľa jej informácií žalovaný použil prostriedky z úveru na vlastnú osobnú spotrebu, zrejme na jeho podnikanie ako fyzickej osoby. Na spoločnosť AQUA BIOTOP, s.r.o. ona nemala žiadny dosah, i keď bola konateľkou, nebola nijako činná v tejto spoločnosti, žalovaný ju v podstate k ničomu nepustil, spoločnosť sídlila na jeho domácej adrese a všetky aktivity v menej spoločnosti riešil výlučne žalovaný. K námietke premlčania uviedla, že táto nie je dôvodná. Poukázala na rozsudok NS SR zo dňa 30.11.1999, sp. zn. 2Cdo 71/1999 a uznesenie NS SR zo dňa 28.10.2010, sp. zn. 1Obdo V 7/2010, v súlade s ktorými súd súdy povinné rozhodovať. Mala za to, že regresný nárok ručiteľa a analogicky aj záložcu, ktorí splnili dlh za dlžníka, sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť okamihom kedy ručiteľ /záložca/ splnil pohľadávku veriteľa za dlžníka. K speňaženiu jej bytu došlo na dražbe konanej dňa 17.1.2013, žaloba bola podaná 12.1.2016, teda ešte pred uplynutím trojročnej premlčacej doby. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobkyni priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 /keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem/v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné . 5. Po podaní žaloby v danom spore došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutia na tom právnom názore, že pokiaľ žalobkyňa ako záložca plnením získaným odpredajom jej predmetného bytu s príslušenstvom na dražbe vo výške 50.967,39 eur plnila dlh za žalovaného ako dlžníka, je oprávnená požadovať od dlžníka náhradu za plnenie, ktoré bolo veriteľovi poskytnuté. Nakoľko Občiansky zákonníka explicitne neobsahuje spôsob vyrovnania vzťahu medzi záložcom a dlžníkom, v prípade realizácie záložného práva záložným veriteľom, v súlade s ustálenou súdnou judikatúrou a s použitím analógie § 853 Občianskeho zákonníka, môže záložca požadovať od dlžníka náhradu za poskytnuté plnenie veriteľovi podľa § 550 Občianskeho zákonníka, nakoľko predmetné ustanovenie upravuje tzv. zákonnú cesiu pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi na ručiteľa a je obsahom a účelom tomuto právnemu vzťahu najbližšie. Právo záložcu sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka. V danom prípade došlo k predaju predmetného bytu s príslušenstvom na dražbe konanej dňa 17.01.2013, nasledujúcim dňom sa právo mohlo vykonať po prvý raz, pričom žaloba bola podaná na tunajší súd dňa 11.01.2016, teda v rámci premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu nemohol súd na žalovaným vznesenú námietku premlčania prihliadnuť.
7. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalovaného uvádza nasledovné: 8. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie poukazuje na súdnu prax, ktorá už vyriešila otázku vyrovnania vzťahu medzi záložcom a dlžníkom v prípade realizácie záložného práva záložným veriteľom, ak pohľadávka veriteľa bola uspokojená zo zálohu záložcu, ktorý nie je totožný s osobou dlžníka. Rozsudkom NS SR zo dňa 30.11.1999, sp. zn. 2 Cdo 71/09 a judikovanýmm pod č. R 89/2000 bol vyslovený právny názor, že ak pohľadávka veriteľa bola uspokojená zo zálohu záložcu, ktorý nie je totožný s osobou dlžníka, môže záložca za to požadovať od dlžníka náhradu, a to s použitím analógie / § 853 Občianskeho zákonníka/ podľa ustanovenia § 550 Občianskeho zákonníka. 9. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že nepochybuje o tom, že súd prvej inštancie vo svojom právnom zdôvodnení prejavil dostatočnú znalosť celej právnej problematiky, namieta však, že súd nevzal do úvahy jeho obranu, preto považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nespravodlivý. 10. Obrana žalovaného v danom spore spočívala hlavne v tom, že on pre seba nepotreboval zabezpečovať také vysoké množstvo finančných prostriedkov, jediným dôvodom bolo ich použitie do obchodnej spoločnosti, ktorú mali spolu so žalobkyňou, pričom žalobkyňa mala všetky potrebné možnosti dispozície s uvedenými úvermi. Nemal žiadne reálne možnosti preverovať a kontrolovať, akým spôsobom žalobkyňa s finančnými prostriedkami z úverov disponovala, a postarala sa o to, aby neexistoval žiadny hodnoverný dôkaz o tom, že finančné prostriedky boli minimálne rovnakým dielom minuté pre žalobkyňu, ako aj pre neho. 11. Odvolací súd nepovažuje túto odvolaciu námietku žalovaného za dôvodnú. Z obsahu spisu a z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že súd vyhodnocoval aj tieto tvrdenia žalovaného a dospel k záveru, ktorý korešponduje s vykonaným dôkazmi, že žalovaný okrem svojho tvrdenia ničím nepreukázal, aký prospech mala z uvedených úverov žalobkyňa. Naopak z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že zmluvu o úvere č. 078844 zo dňa 03.07.2008 v znení dodatku zo dňa 11.09.2008 a zmluva o úvere č. 092213 zo dňa 25.11.2008 bola uzavretá medzi Československou obchodnou bankou, a. s. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom. Žalovaný tu vystupoval ako fyzická osoba, s označením rodného mena, dátumu narodenia a bydliska. Obidve zmluvy o úvere boli zabezpečené zmluvami o zriadení záložného práva, predmetom ktorých bola nehnuteľnosť ako záloh
- byt č. 4 nachádzajúci sa v bytovom dome súp. č. 108 na Moladavskej X v H., ktorého výlučnou vlastníčkou bola žalobkyňa /záložca/. Keďže žalovaný ako dlžník nesplácal mesačné splátky z úverov riadne a včas, veriteľ Československá obchodná banka, a. s., pristúpil k výkonu záložného práva formou predaja zálohu - bytu žalobkyne, ktorý bol vydražený dňa 17.01.2013 za cenu 85.000 eur, a z ktorej bola uspokojená pohľadávka veriteľa vo výške 50.967,39 eur zo zmluvy o úvere č. 078844. Keďže pohľadávka veriteľa bola uspokojená zo zálohu žalobkyne ako záložcu, žalobkyni vzniklo právo na náhradu za plnenie poskytnuté záložnému veriteľovi voči jeho dlžníkovi, t. j. žalovanému. 12. Napokon za nedôvodnú odvolací súd považoval ani námietku žalovaného, že právo žalobkyne je premlčané. Nárok žalobkyne sa analogicky posudzuje podľa § 550 Občianskeho zákonníka ako náhrada za poskytnuté plnenie veriteľovi a nie ako bezdôvodné obohatenie. Preto aj premlčacia doba sa posudzuje pre takýto prípad podľa § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. K realizácii záložného práva predajom byt žalobkyne, ktorým bola uspokojená pohľadávka veriteľa došlo dňa 17.1.2013, nasledujúci deň sa právo mohlo vykonať po prvý raz, pričom žaloba bola podaná na súd dňa 11.1.2016, teda ešte počas premlčacej trojročnej doby. 13. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 14. Úspešnej žalobkyni odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, vzhľadom na jej úspech v odvolacom konaní v celom rozsahu. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p).