Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_18Cb-57-2017.pdf
PDF · 175.97 KB
No categories available
18Cb/57/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou v právnej veci žalobcu: PV Tekovské Nemce s. r. o., so sídlom Mraziarenská 6, 821 08 Bratislava, IČO: 45 320 748, zast. Mgr. Andrej Maar, advokát, so sídlom Dunajská 6, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, o zaplatenie 42.491,12 Eur s prísl., takto
rozhodol:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 42.491,12 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 28.833,26 Eur od 29.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 6.070,16 Eur od 17.05.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.517,54 Eur od 19.07.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.517,54 Eur od 19.08.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.517,54 Eur od 20.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.517,54 Eur od 17.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.517,54 Eur od 17.05.2016 do zaplatenia a paušálnu náhradu za náklady spojené s uplatnením pohľadávok vo výške 240,- Eur, a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd žalobný návrh v časti úrokov z omeškania zo sumy 28.833,24 Eur od 22.07.2016 do 28.10.2016 zamieta.
Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
1. Dňa 02.03.2017 bola Okresnému súdu Žilina doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy v celkovej výške 42.491,12 Eur s príslušenstvom. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalobca je výrobcom elektriny. Žalobca zaplatil žalovanému na základe vystavených faktúr sumu 28.833,26 Eur za službu - mesačná tarifa za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu v eur/MW, teda za prístup do distribučnej sústavy a to napriek tomu, že žalobca s ním nemá uzavretú zmluvu o prístupe. Platby bez platne uzatvorenej zmluvy sú s poukazom na nález ÚS SR protiústavné a tak došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor žalobcu. Zároveň žalobca si uplatňuje aj nárok na zaplatenie doplatku vo výške rozdielu medzi pevnou výkupnou cenou a cenou elektriny na straty na základe zmluvy o doplatku č. XXX/XXXX/D zo dňa 04.01.2016 za dodanie elektriny. Žalobca si vyúčtoval nárok na doplatok faktúrou č. XXXXX zo dňa 02.05.2016 za dodanie elektriny v sume 37.661,50 eur a žalovaný voči tejto pohľadávke započítal oznámením zo dňa 12.05.216 sumu 1.217,54 eur, ako aj zo zmluvy č. XXX/XXXX/ D celkovú sumu 12.140,32 eur. Spolu s návrhom predložil rozhodnutia URSO, faktúry, výpisy z účtu, výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 25.10.2016, zmluvu o doplatku č. XXX/XXXX/D Z. XXX/XXXX/D.
2. Následne súd po vykonaní procesných úkonov v zmysle CSP nariadil pojednávanie na 01.03.2018, na ktorom vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav:
3. Súd mal zistené, že žalobca je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného. Dané skutočnosti medzi stranami konania boli nesporné.
4. Medzi stranami bolo nesporné, že žalobca zaplatil žalovanému na základe vystavených faktúr sumu 28.833,26 Eur za službu - mesačná tarifa za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu v eur/MW, teda za prístup do distribučnej sústavy.
5. Žalobca poukázal na to, že žalovaný mu účtoval poplatok za prístup do distribučnej sústavy na základe § 26 ods.23 vyhl. č. 221/2013 Z.z. ÚRSO, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, a to napriek tomu, že žalobca s ním nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Poukázal na nález ÚS SR PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016, podľa ktorého časť daného ustanovenia nie je v súlade s Ústavou SR. Predmetná časť ustanovenia stanovovala povinnosť výrobcov elektriny platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípadoch, keď im takáto služba nebola dodávaná a ani sa zmluvne nezaviazali za takýto prístup platiť. Platby za tieto služby, vzhľadom na neexistenciu uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom a žalovaným, nemajú právny dôvod. Žalobca so žalovaným neuzavrel zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (zmluvný typ je upravený ustanovením § 26 ods.2 zákona o energetike), na základe ktorej by sa zaviazal zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Preto má za to, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu vo výške 28.833,26 eur.
6. Súd mal nepochybne preukázané, že žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu o doplatku č. XXX/XXXX/ D zo dňa 04.01.2016 za dodanie elektriny, na základe čoho vznikol žalobcovi nárok na doplatok. Žalobca si preto vyúčtoval nárok na doplatok faktúrou č. XXXXX zo dňa 02.05.2016 splatnou dňa 16.05.2016 za dodanie elektriny v sume 37.661,50 eur. Žalovaný voči tejto pohľadávke oznámením zo dňa 12.05.2016 započítal pohľadávku z faktúry vo výške 1.517,54 eur.
7. Žalobca toto jednostranné započítanie považuje za neurčitý úkon, nakoľko žalovaný vraj neuviedol číslo faktúry, ktorú mal v úmysle započítať. Preto považuje úkon žalovaného za neplatný. Zároveň má za to, že započítané pohľadávky sú neoprávnené s poukazom na nález ÚS SR. Zároveň žalobca uviedol, že dané pohľadávky nemajú právny dôvod a teda nie sú spôsobilé na započítanie. Žalobca sa len môže domnievať, že žalovaný mal v úmysle započítať nároky z faktúry č. XXXXX vo výške 1.517,54 eur, ktorej úhradu neeviduje.
8. Podľa § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
9. Podľa § 358 Obchodného zákonníka na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.
10. Súd mal nepochybne preukázané, že žalobca uzavrel so žalovaným aj zmluvu o doplatku č. XXX/ XXXX/D, na základe ktorej žalobca vystavil faktúry. Žalovaný však vystavené faktúry v zmysle danej zmluvy neuhradil v celosti z dôvodu započítania časti fakturovanej pohľadávky na platu za prístup, preto žalobca si uplatňuje aj nárok na zaplatenie doplatku uplatneného faktúrami, s úhradou ktorých je žalovaný v omeškaní: - z faktúry č. XXXX na sumu 24.455,18 eur žalovaný neuhradil 6.070,16 eur, - z faktúry č. XXXXX na sumu 5.0305,19 eur žalovaný neuhradil 1.517,54 eur, - z faktúry č. XXXXX na sumu 5.101,42 eur žalovaný neuhradil 1.517,54 eur, - z faktúry č. XXXXX na sumu 3.231,64 eur žalovaný neuhradil 1.517,54 eur, - z faktúry č. XXXXX na sumu 1.542,50 eur žalovaný neuhradil 1.517,54 eur, spolu 12.140,32 eur.
11. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca mal nárok na doplatok a to vo výške, ako si uplatnil vystavenými faktúrami vyššie uvedenými. Žalovaný danú sumu nespochybnil, avšak mal za to, že žalobca bol povinný platiť poplatok za prístup, ktorý však žalobca neuhradil za ďalšie obdobie, preto si započítal daný poplatok ako svoju pohľadávku voči vystaveným faktúram, a to v celkovej sume 13.657,86 eur (1.517,54 eur + 12.140,32 eur). /bod 6 a 10/
12. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
13. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
14. Podľa § 458 Občianskeho zákonníka (1) Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. (2) S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. (3) Ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva, má právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil.
15. Žalovaný trval na tom, že pre žalobcu zabezpečuje požadovanú kapacitu v distribučnej sústave a zabezpečuje mu prístup do distribučnej sústavy a tento ho aj reálne využíva, čo vyplýva aj z toho že žalobca má so žalovaným uzavretú Zmluvu o pripojení výrobcu do distribučnej sústavy, pričom samotné pripojenie do distribučnej sústavy je povinným a nutným predpokladom využívania a dodávky elektriny do distribučnej sústavy. Žalobca má zároveň zabezpečenú maximálnu rezervovanú kapacitu (MRK) vo výške stanovenej v zmluve o pripojení. Žalovaný musí v distribučnej sústave rezervovať dostatočnú kapacitu, aby bolo zo strany žalobcu kedykoľvek možné dodávať elektrinu v rozsahu MRK. Žalobca má so subjektom povereným žalovaným uzavretú zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát, na základe ktorej je za elektrinu, ktorú žalobca do distribučnej sústavy SSE-D dodá, tomuto uhradená stanovená platba. Pre výrobné zariadenie žalobcu bol vyhotovený zápis o odovzdaní a prevzatí budovy alebo stavby a v dotknutom odovzdávacom mieste žalobcu je zabezpečené určené meradlo preukazujúce zabezpečenie a využívanie prístupu do sústavy žalobcom. Zo strany žalobcu dochádza k dodávke elektriny do distribučnej sústavy. Nakoľko žalobca prístup do sústavy využíva, je povinný za prístup hradiť platbu vo výške určenej platnými právnymi predpismi.
16. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal Vyhlášku, ktorou od 01.01.2014 zaviedol pre výrobcov elektriny novú platbu s názvom - platba za prístup do distribučnej sústavy“ (tzv. G-komponent). Túto platbu mali povinnosť uhrádzať všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či prístup do distribučnej sústavy využívajú, alebo nie, resp. bez ohľadu na to, či uzatvorili so žalovaným zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy alebo nie. Výšku platby za prístup do distribučnej sústavy sa určuje prostredníctvom cenového rozhodnutia Úradu, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity. Takéto cenové rozhodnutie vydáva Úrad pre každý kalendárny rok. V zmysle Vyhlášky URSO č. 221/2013 Z.z. mal každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného (t.j. prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy) povinnosť uhrádzať platbu za prístup, a to aj vtedy, keď žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len „zmluva o prístupe“). /V zmysle § 26 ods. 23 Vyhlášky platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (...) na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny./ Dňa 22.06.2016 Ústavný súd SR nálezom sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 vyslovil že taká právna úprava je neústavná (v zvýraznenej časti citovaného ustanovenia).
17. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, právna úprava platby za prístup do distribučnej sústavy je neústavná. Podľa Ústavného súdu SR povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy môže vzniknúť len na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nebol splnomocnený na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by ustanovil výrobcom elektriny povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Toto rozhodnutie bolo dňa 21.07.2016 publikované v Zbierke zákonov, čím
sa stálo všeobecne záväzným. Ústavný súd SR v konaní o súlade predpisu dňa 22.6.2016 nálezom rozhodol tak, že vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR, ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky stratilo účinnosť v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.“ Podľa odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“ Zákon o regulácii v § 40 explicitne nesplnomocňuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví na vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorým by bol Úrad pre reguláciu sieťových odvetví oprávnený ustanoviť povinnosť výrobcov elektriny platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy.“ Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.“ (bod 21.7 Nálezu) Pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný súd bodom 1 výroku vyhlásil za nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá, ako už ústavný súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike, alebo inom zákone.“ Na základe vyššie uvedeného Ústavný súd SR jednoznačne konštatoval, že je neústavné, aby výrobca elektriny bol povinný platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v prípade ak nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Ústavný súd SR rovnako konštatoval, že na zavedenie takejto platby Úrad nebol oprávnený.
18. Podľa bodu 21.5 nálezu Ústavného súdu SR jednoznačne ÚS SR uvádza, že bez zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektrickej energie nie je možné tento poplatok uplatňovať a žiadať, pričom ide o zmluvu podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, ktorý stanovuje povinné obsahové náležitosti, bez ktorých táto zmluva uzatvorená nemôže byť. Nemôže ju nahrádzať žiadna zmluva o prístupe, ani iná zmluva, ktorá sa povinne uzatvára. Ústavný súd sa vyjadruje o tejto zmluve, o konkrétnom zmluvnom type, ktorý upravuje zákon o energetike v § 26 ods. 5. ÚS SR sa vyjadril jednoznačne, že pokiaľ táto zmluva medzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektrickej energie uzatvorená nie je, čo v danom prípade nie je, tak nie je možné uplatňovať túto platbu, resp. ju žiadať a z tohto dôvodu sa bez pochýb jedná o bezdôvodné obohatenie.
19. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie Ústavného súdu SR potvrdilo, že ten, kto nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe, nemal povinnosť uhrádzať platbu za prístup.
20. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR účinky jeho rozhodnutia o nesúlade právneho predpisu pôsobia spätne (t.j. ex tunc) aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie je prípustné, aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom Ústavným súdom označená za neústavnú. (PLz. ÚS 1/06-4) Rozhodnutie Ústavného súdu SR nie je možné aplikovať len na situácie po jeho publikácii v Zbierke zákonov. Ak Ústavný súd SR konštatuje neústavnosť právneho predpisu, dané ustanovenie právneho predpisu bolo neústavným od už momentu jeho platnosti. Rozhodnutie Ústavného súdu SR o nesúlade právneho predpisu je nutné aplikovať aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie je prípustné, aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom Ústavným súdom označená za neústavnú. Všeobecný súd je viazaný názorom
Ústavného súdu SR o ústavnosti/neústavnosti právnych predpisov a preto je v čase rozhodovania povinný aplikovať len tie predpisy, ktoré Ústavný súd SR neoznačil za protiústavné. Uvedené vychádza z rozhodnutí Ústavného súdu SR, ktorého plénum sa k účinkom rozhodnutia vyjadrilo v zjednocujúcom stanovisku prijatom pod sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, v ktorom ÚS SR vyriešil rozpor medzi rozhodovacou praxou tretieho senátu s rozhodovacou praxou prvého a druhého senátu. Podstatou tohto rozporu bolo, či rozhodnutie ÚS SR o nesúlade právnych predpisov má účinky len od jeho vydania, t.j. ex nunc (názor tretieho senátu), alebo či tieto účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia Ústavného súdu, a teda toto rozhodnutie má účinky ex tunc (názor prvého a druhého senátu).
21. Teda Ústavný súd SR nálezom sp.zn. I.ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016 konštatoval, že ust. § 26 ods. 23 vyhl. č. 221/2013 Z.z. je v časti - „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny“ v zásadnom rozpore s čl. 13 ods.1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods.1, čl. 2 ods.2, čl. 20 ods.1 a čl. 123 Ústavy SR a v spojení s čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa uznesenia ÚS SR sp.zn. I. ÚS 51/06 zo dňa 08.06.206, ktoré bolo potvrdené aj v zjednocujúcom stanovisku pléna ÚS SR, sp.zn. PLz. ÚS 1/06 - „hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenie o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov ex tunc.“
22. V zmysle vyššie citovaného nálezu ÚS SR, sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, je poplatok za prístup do distribučnej sústavy (G-komponent), ktorý bol stanovený v rámci údajnej pôsobnosti Úradu vo vyhláške č. 221/2013 Z.z. a ktorý si žalovaný v zmysle § 26 ods.23 vyhl.č. 221/2013 Z.z. od žalobcu uplatňoval, protiústavný.
23. Z právnej argumentácie a záverov obsiahnutých v náleze ÚS SR - ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, ktorý bol publikovaný dňa 21.07.2016 pod č. 220/2016 v Z.z., nie je možné polemizovať nad povinnosťou žalobcu platiť akýkoľvek poplatok alebo sumu za prístup do distribučnej sústavy za dodanú el.energiu v prípade, kedy výrobu elektrickej energie, v tomto prípade aj žalobca, nemá s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú príslušnú zmluvu o prístupe do sústavy. Uzatvorenie takej zmluvy je právom žalobcu a tento výslovne uviedol, že nikdy toto svoje právo nevyužil, teda nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy v žiadnej forme.
24. Pokiaľ ide o platby, ktoré boli vyberané a fakturované za obdobie ešte pred týmto rozhodnutím PL. ÚS 17/2014-132, súd poukazuje, že čo sa týka rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/98 zo dňa 17.2.1999, závery tohto rozhodnutia už boli dávno prekonané. V tejto súvislosti súd opakovane poukazuje na zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu SR, sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, ktoré otázku účinkov rozhodnutia ústavného súdu vyriešilo. Toto stanovisko je rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR rešpektované a neexistuje žiadne neskoršie rozhodnutie, ktoré by jeho právne závery spochybnilo. Z odôvodnenia tohto nálezu je zrejmé, že Ústavný súd SR porovnával právne názory troch senátov Ústavného súdu SR len a výlučne tých, ktoré súviseli s nálezom PL. ÚS 38/03-89. Táto námietka nijakým spôsobom nespochybňuje správnosť právneho názoru, ktorý Ústavný súd SR vyslovil. ÚS SR v konaniach o súlade právnych predpisov vždy posudzuje konkrétny právny predpis a konkrétne právne problémy ktoré sa s jeho znením spájajú. Právne názory ÚS SR ako najvyššej právnej autority, sú však vždy rešpektované a aplikované všeobecnými súdmi aj v iných súdnych sporoch. Ústavný súd SR vo výroku Zjednocujúceho stanoviska k danej právnej otázke jasne uviedol, že „hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 38/03-89 (...) nastávajú pre všetkých účastníkov tohto konania ex tunc.“ Preto názor žalovaného je nesprávny. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty (Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 51/06, sp.zn. I. ÚS 60/06 z 08. júna 2006, sp.zn. I. ÚS 195/06 zo 17. októbra 2006 a sp.zn. I. ÚS 320/06 zo 6. decembra 2006).
25. Je nepochybné, že dňa 11.07.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „Úrad“) vydal vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len „Vyhláška“). Vyhláška pre výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent), ktorá sa uplatňuje od 01.01.2014 (ďalej len „platba za prístup“).
26. Je nepochybné, že žalobca uvedené platby za prístup uhradil v celkovej výške 28.833,26 eur, pričom žalobca tvrdil, že nikdy nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe so žalovaným.
27. Žalobca zotrval na tom, že nárok žalobcu potvrdil a teda vlastne aj založil rozhodnutím ústavný súd, ktorý vyslovil, že ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii je neplatné a v tých prípadoch, kde nebola uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej siete, nemá žalovaný právo žiadať úhradu za rezervovanie kapacity. Žalobca má uzatvorenú so žalovaným zmluvu o pripojení, ktorá bola uzatvorená ešte za trvania alebo platnosti zákona o energetike z r. 2004. Poukázal na ust. § 96 zákona o energetike č.251/2012 Z.z., kde sa v § 96 ods. 7 a nasledujúcich uvádzajú skutočnosti, že zmluvy o pripojení, ktoré boli uzatvorené, naďalej platia aj podľa nového zákona. Tie ustanovenia, ktoré by mohli byť v rozpore, alebo ktoré sú v rozpore so zákonom, sa mali do 31.12.2017 nahradiť. Žiadna oprava alebo náhrada týchto ustanovení nebola. Zmluvu o pripojení má žalobca uzatvorenú ako odberateľ, čiže takto bola formulovaná tá zmluva. K tomu uviedol, že § 96 ods. 10 upravuje výšku maximálnej rezervovanej kapacity pripojenia u už pripojených zariadení na výrobu elektriny. Takže za tú sa považuje inštalovaný činný výkon zariadenia na výrobu elektriny. Teda rezervovaná kapacita, ktorú má žalobca, je rezervovaná na základe zmluvy o pripojení. Na základe tejto zmluvy vznikla a trvá povinnosť žalovaného rezervovať kapacitu pre žalobcu. To sa však netýka používania distribučnej sústavy na prepravu elektriny. K tejto nedochádza, pretože žalobca s elektrinou neobchoduje na spotovom trhu. Elektrinu dodáva iba do začiatku distribučnej sústavy a ďalej distribuuje túto elektrinu jej vlastník, ktorým bol počas trvania vlastne zmluvného vzťahu najskôr priamo žalovaný, ktorý sám vykupoval elektrinu od žalobcu. V r. 2015 to bola sesterská spoločnosť žalobcu, čiže energetická spoločnosť štátna. Žalobca dodáva elektrinu iba na začiatok do distribučnej sústavy. Samotnú distribučnú sústavu nevyužíva. Rezervovanú kapacitu pripojenia má zaručenú zmluvou o pripojení. Žiadnu zmluvu o prístupe uzatvorenú nemal. Konštrukcia právna, ktorú uvádza žalovaný vo svojom poslednom vyjadrení, že zmluvu o pripojení treba vykladať podľa zákona z r. 2004, nemá opodstatnenie, je účelová a zákon o energetike z r. 2012, ktorým sa zrušil zákon z r. 2004, má prechodné ustanovenia a vylučuje akékoľvek ďalšie používanie zákona o energetike z r. 2004 alebo výkladu na ďalšie trvanie toho zmluvného vzťahu už počas platnosti nového zákona. Zároveň má za to, že ani technické podmienky vydané žalovaným nemôžu zmeniť ani rozhodnutie ústavného súdu, ani zákon. ÚS SR povedal, že ustanovenie, na základe ktorého žalovaný od žalobcu žiadal platby za tzv. G-komponent a za prístup do distribučnej siete sú nezákonné bez uzatvorenej zmluvy o prístupe. Takúto zmluvu žalobca uzatvorenú nemá, tým pádom všetky platby sú zaplatené ako bezdôvodné obohatenie. Rezervovanú kapacitu má žalobca na základe zmluvy o pripojení. Primárne je to, že rezervovanie kapacity je vecou zmluvy o pripojení. Tam je povinnosť žalovaného rezervovať túto kapacitu pre výrobcu, či už je zmluva o pripojení, alebo nie je.
28. Žalobca potvrdil, že so žalovaným mal uzavretú iba Zmluvu o pripojení, pričom poukázal na bod 1.1 Zmluvy, podľa ktorého žalovaný sa zaväzuje zabezpečiť a umožniť odberateľovi za podmienok dohodnutých v tejto zmluve pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy žalovaného. V tejto súvislosti poukázal na prechodné ustanovenie - § 96 ods.10 zák.č. 251/2012 Z.z., v zmysle ktorého každý, kto má už pripojené zariadenie, tak už má zákonom garantovanú kapacitu rezervovanú.
29. Žalovaný výslovne pred súdom potvrdil, že žalobca má rezervovanú kapacitu dohodnutú v zmluve o pripojení. Teda potvrdil, že rezervovanie tejto kapacity je vecou zmluvy o pripojení a či ide o kapacitu rezervovanú zmluvou o pripojení alebo je daná zákonom, je to vždy vecou zmluvy o pripojení.
30. Žalobca správne poukázal na to, že čo sa týka námietky žalovaného k zmluve o pripojení zariadenia výrobcu do distribučnej sústavy, zmluva sa označuje celá ako zmluva o pripojení zariadenia odberateľa výrobcu do distribučnej sústavy. V celej zmluve je označovaný výrobca elektriny ako odberateľ. Podľa názoru žalobcu výklad žalovaného je jednoducho účelový výklad stavu, keď ústavný súd rozhodol, že platba za prístup do distribučnej sústavy je nezákonná, tak vlastne žalovaný si zobral zmluvy z r. 2010 podľa starého zákona a začal v nich hľadať ustanovenia, ktoré by mohol účelovo vyložiť, že vlastne zmluva o pripojení je zmluva o prístupe do distribučnej siete. Prechodné ustanovenia zákona majú aj ustanovenia o tom, že strany sú povinné zosúladiť obsah zmluvy o pripojení do 31.12.2012. Žalovaný žiadny návrh na zosúladenie zmluvy so zákonom nepredložil žalobcovi. Prechodné ustanovenia zákon pozná aj v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy, ale tento zákon definuje aj to, že iba zmluvy o prístupe, ktoré boli uzatvorené podľa starého zákona, sa považujú za zmluvy o prístupe aj podľa nového zákona. Čiže zmluvy o pripojení sa podľa „nového“ zákona nepovažujú za zmluvy o prístupe. Takáto
definícia v zákone nie je. Takže akokoľvek sa zmluvy o pripojení budú vykladať, neumožňuje nový zákon, aby sa zmluvy o prístupe vykladali a platili podľa nového zákona ako zmluvy o prístupe.
31. Súd mal nepochybne preukázané a medzi stranami bolo nesporné, že žalobca uhradil poplatok za prístup vo výške 28.833,26 Eur, hoci žalobca so žalovaným nikdy neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe. Súd dané platby, resp. fakturáciu za prístup, považuje za protiústavné a bez právneho základu, nakoľko boli na základe neústavného právneho predpisu. Celý čas mu bola platba za prístup fakturovaná len na základe ustanovenia Vyhlášky, a to bez akéhokoľvek zmluvného základu. Na strane žalovaného tak došlo k bezdôvodnému obohateniu z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu, a to vo výške 28.833,26 Eur.
32. Čo sa týka sumy 1.517,54 Eur, ktorá bola žalovaným započítaná ako pohľadávka voči faktúre, ktorú vraj žalovaný nešpecifikoval, súd mal preukázané, že dňa 12.05.2016 žalovaný oznámil, že došlo z jeho strany k započítaniu s faktúrou č. XXXXX vydanou na sumu 37.661,50 eur v rozsahu 1.517,54 Eur, keďže nebola uhradená faktúra vystavená žalovaným na sumu 1.517,54 Eur splatná dňa 21.04.2016. Žalovaný nespochybnil faktúru vystavenú žalobcom, ako ani uplatnený nárok z danej faktúry, avšak mal za to, že došlo k započítaniu z dôvodu neuhradenia faktúry za poplatok za prístup. Súd posúdil, že nejde o neurčitý úkon žalovaného, ako tvrdil žalobca, nakoľko žalovaný špecifikoval, ktorú pohľadávku započítava a z ktorej pohľadávky žalobcu. Avšak súd posúdil, že nemohlo dôjsť k platnému započítaniu z dôvodu, že žalovanému nevznikla pohľadávka titulom poplatku za prístup s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu v spojení s nálezom ÚS SR, keďže žalobca neuzavrel žiadnu zmluvu o prístupe a taký poplatok je protiústavný.
33. Čo sa týka sumy 12.140,32 Eur, ktorú žalovaný neuhradil z vystavených faktúr na základe zmluvy o doplatku č. XXX/XXXX/D zo dňa 27.02.2014, súd poukazuje na to, že ani v tomto prípade žalovaný nespochybnil nárok žalobcu na doplatok uplatnenými vystavenými faktúrami v zmysle uvedenej zmluvy, avšak dané faktúry neuhradil v danom rozsahu z dôvodu, že túto sumu započítal na poplatok za prístup, hoci nebola ani v tom období uzavretá žiadna zmluva o prístupe. S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie súd posúdil aj v tejto časti žaloby, že žalovaný nemal nárok na poplatok za prístup od žalobcu, tento nárok mu nevznikol s poukazom na nález ÚS SR, preto nebol dôvod, aby si započítaval danú sumu voči pohľadávke žalobcu a teda nebol dôvod, aby neuhradil vystavené faktúry žalobcom v celom rozsahu, pričom dané faktúry nespochybňoval. Preto nárok žalobcu je v tej časti opodstatnený.
34. V konaní sa preukázalo, že platby, ktoré žalobca posielal žalovanému, boli uhradené, a že faktúry, ktoré vystavil žalobca za dodanú elektrinu, ktoré formálne sa označujú ako platby za doplatok, uhradené neboli. Čo sa týka podstaty sporu, merita sporu, to spočíva v úhradách, v neoprávnených úhradách za rezervovanú kapacitu. Takýmto spôsobom boli faktúry žalovaného vystavované a takto ich žalobca platil. Doslova tam bolo uvedené, že sa platí za rezervovanú kapacitu. Podľa názoru žalobcu, s čím sa súd stotožňuje, rezervovaná kapacita je vecou zmluvy o pripojení a túto je povinný žalovaný žalobcovi poskytnúť. Iné je využívanie distribučnej sústavy. K tej zo strany žalobcu nikdy nedošlo. A nie je dôvod, aby platil za rezervovanú kapacitu dvakrát. Takže on túto službu dostáva, tú rezervovanú kapacitu v rámci zmluvy o pripojení. Zmluva o pripojení je podľa „nového zákona“ o energetike z r. 2012 zmluvou o pripojení a naďalej platí. Nie je možné, aby sa zmluva o pripojení podľa zákona z r. 2012 považovala za zmluvu o prístupe. Či už zmluvu, ktorá bola medzi stranami uzatvorená, považujú za zmluvu o pripojení odberateľa alebo výrobcu, nie je dôležité, pretože zákon napravil túto situáciu tým, že stanovil, že všetci majú uzatvorenú zmluvu o pripojení, ktorí sú fakticky pripojení a všetci majú danú zákonom rezervovanú kapacitu, ktorá je vo výške inštalovaného výkonu. Z tohto je jednoznačné, že nie je oprávnená platba, ktorú žalovaný žiadal od žalobcu. Nebola zaplatená oprávnená. V tomto smere rozhodol ústavný súd, že tieto platby tam, kde nie je uzatvorená zmluva o prístupe, sú zaplatené neoprávnene a boli teda neoprávnene vyberané a od účinnosti rozhodnutia ústavného súdu je povinný žalovaný podľa názoru žalobcu, tieto platby žalobcovi vrátiť.
35. Súd poukazuje na rozdielnosť pojmu pripojenie a prístup do distribučnej sústavy. Zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike (ako aj zákon č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby v znení neskorších predpisov) striktne rozlišujú medzi pripojením a prístupom do distribučnej sústavy. Ide o dve úplne odlišné záležitosti. Súd vzhľadom na uvedené skutočnosti sa preto zaoberal uvedenými pojmami, ako aj obsahom zmluvy, nakoľko zmluvu je nutné posudzovať podľa obsahu a nie podľa názvu a zároveň sa zaoberal aj vôľou zmluvných strán. Je nutné rozlišovať pojmy - pripojenie a prístup, medzi ktorými je v zmysle zákonných definícií diametrálny rozdiel.
Aj ÚS SR rozlišuje medzi danými pojmami a konštatuje rozdiel a ich rozdielnu podstatu. V dôsledku toho je nutné rozlišovať aj predmet daných zmlúv a nemožno ich zamieňať, resp. subsumovať jednu pod druhú. Pokiaľ nebola dohodnutá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, nemôže žalovaný požadovať platby od žalobcu. Pokiaľ požaduje platby za prístup, resp. mal záujem taký prístup fakturovať, bolo v jeho záujme, aby si to zmluvne dojednal. Zmluva je 2-stranný právny úkon, v rámci ktorého dochádza k prejavu vôle zmluvných strán, teda ak sa má konštatovať zmluvný vzťah ohľadom prístupu, v žiadnom prípade nemôže jedna strana jednostranne umožňovať, ukladať,... bez prejavu vôle druhej strany, v danom prípade žalobcu. Z uvedeného je zrejmé, že zo Zmluvy o pripojení nevyplýva aj dojednanie prístupu a Zmluvu o prístupe do DS nemožno subsumovať pod Zmluvu o pripojení.
36. Podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity.“ Dané ustanovenie upravuje, že prístupom je využívanie distribučnej sústavy prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Zákon zároveň vyžaduje, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b) bodu 4 Zákona o energetike rozumie „preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny. Zo zákonnej definície prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutej v citovanom ustanovení je zrejmé, že sa realizuje výlučne podľa konkrétneho typu zmluvy, ktorou je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je evidentné, že nebola dohodnutá distribučná kapacita tak, ako sa vyžaduje pre prístup.
37. ÚS SR vychádza z definície prístupu do distribučnej sústavy, ktorú upravuje samotný Zákon o energetike, keď v bode 21.1 svojho rozhodnutia konštatoval, že samotný prístup do distribučnej sústavy je „právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu.“ Je zrejmé, že výrobca elektriny, pri uzatvorení zmluvy o prístupe si dohodne to, že môže elektrinu vpúšťať, ako aj to, že táto elektrina bude distribuovaná (prepravená) odberateľom alebo iným účastníkom trhu. V prípade žalobcu však k ničomu takému nedošlo. Výrobca elektrinu len dodá distribučnej spoločnosti, a tá si s touto elektrinou nakladá podľa vlastného uváženia. Potom, ako distribučná spoločnosť odoberie elektrinu, žalobca nad ňou nemá žiadnu moc a nijako nemôže ovplyvniť jej distribúciu.
38. Súd má za to, že žalovaný účelovo vychádza len z prvej časti podstaty prístupu uvedenej v dotknutom rozhodnutí ÚS SR, a to práva „vpustiť elektrinu“. Prehliada však druhú podstatnú vec, a to, že zmluva o prístupe v sebe musí zahŕňať aj dohodu o tom, že vyrobená elektrina má byť distribuovaná (prepravená) do stanoveného miesta. Uvedené vyplýva ako z definície prístupu podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike, tak aj z definície zmluvy o prístupe podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike a rovnako aj z dotknutého rozhodnutia Ústavného súdu SR. S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že vymedzenia pojmu prístup do distribučnej sústavy, ktoré vo svojich vyjadreniach uvádza žalovaný, nekorešpondujú so zákonnou definíciou prístupu do distribučnej sústavy a rovnako ani s právnym názorom ÚS SR, ktorý je uvedený v predmetnom náleze. Žalovaný svojimi tvrdeniami vytvára bez opory v právnej úprave akýsi vlastný inštitút „prístupu“, ktorý považuje za nevyhnutný predpoklad pre výrobu elektriny a jej dodávku na základe zmluvy o výkupe elektriny na straty zo strany žalobcu.
39. Žalovaný predložil technickú odbornú analýzu s názvom „Technicko - odborné posouzení využívaní kapacity distribuční soustavy výrobci elektriny. Žalovaný sa touto analýzou usiloval preukázať, že dodávka elektriny žalobcom je akýmsi využívaním kapacity distribučnej sústavy. Z tohto žalovaný odvodzuje, že sa jedná o prístup. Žalovaný uvedeným postupom však mieša technické a právne otázky a zároveň sa vyhýba záväznej právnej úprave. Dodávka je však odlišný pojem ako distribúcia, čo však žalovaný zamieňa. Jediným právnym základom pre uhrádzanie platieb za prístup do distribučnej sústavy je podľa zákona o energetike a Nálezu ÚS SR zo dňa 26.6.2016, sp. zn.: PL. ÚS 17/2016, platne uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
40. Súd zdôrazňuje, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny je samostatný zmluvný typ podľa § 26 ods. 5. zákona o energetike. Táto zmluva je uzatváraná zo strany distribučných spoločností. Nemôže byť nahradená zmluvami inými alebo akýmisi nešpecifikovanými ústnymi alebo nepísomnými dohodami alebo dokonca zmluvou o pripojení. Táto zmluva má tri povinné obsahové náležitosti podľa § 26 ods. 5 cit.zák. - 1/ záväzok rezervovať dohodnutú kapacitu, 2/ umožniť prístup a
3/ záväzok žalovaného prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou, ktorej množstvo je obmedzené výškou rezervovanej kapacity, elektrinu. Tento tretí záväzok nikdy v žiadnej jednej zmluve uzatvorenej medzi stranami konania nebol zakontrahovaný v akejkoľvek forme, či písomnej alebo ústnej. Nález ÚS SR jednoznačne konštatuje, že vyhláška č. 221/2013 je v rozpore v časti: „A to aj v prípade, ak takýto výrobca nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. ÚS SR teda jednoznačne vyslovil, že na to, aby bola možnosť uplatňovať poplatok za G-komponent, musí byť medzi účastníkmi, t.j. medzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektriny, uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny ako konkrétny zmluvný typ, ktorý je upravený v § 26 ods. 5 zákona o energetike a pokiaľ táto zmluva uzatvorená nie je, nie je možné tento poplatok uplatňovať. Rezervovaná kapacita, na ktorú poukazoval žalovaný, je právom výrobcu, ktoré vyplýva zo zmluvy o pripojení a za túto bol zaplatený jednorazový poplatok v rámci zmluvy o pripojení.
41. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, distribúcii elektriny je konkrétny zmluvný typ podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike. Ústavný súd SR vyslovil, že keď táto zmluva uzatvorená nie je s distribučnou spoločnosťou, nemá byť platený G-komponent. Žalobca takú zmluvu uzatvorenú nemá. Táto zmluva má konkrétny obsahový rámec a má tri podstatné obsahové náležitosti, ktoré nie sú v žiadnej inej zmluve medzi stranami tohto konania, ani nikde neboli žiadnou, ani konkludentnou, ani ústnou formou uzatvorené.
42. Žalovaný začal účtovať poplatok za prístup s odôvodnením, že URSO vydalo cenové rozhodnutie a zaviedol poplatok za G-komponent a neskôr, že to nie je poplatok, ale cena za nejakú službu. Avšak medzi súkromnými osobami pokiaľ je záväzkový vzťah, tak musí záväzok vyplývať z nejakého zmluvného vzťahu, žiadna zmluva sa neuzatvorila, napriek tomu sa od januára 2014 začal účtovať daný poplatok, hoci neexistuje zmluvný podklad pre takýto záväzok. Ak ÚS SR konštatoval vo svojom rozhodnutí, že URSO nemalo právo takýto poplatok zaviesť a pokiaľ by to aj nebol poplatok, ale nejaká cena za služby, tak musí to z niečoho vyplývať, ale URSO nemôže robiť samostatne nejaké úvahy. Žalobca potvrdil, že zmluvný vzťah má so žalovaným, ale nie o prístupe a platná právna úprava toto rozlišuje. Nie je možné subsumovať nejakú inú zmluvu pod zmluvu o prístupe a naopak.
43. Žalovaný trval na tom, že z technického hľadiska je využívanie distribučnej sústavy žalobcom nesporné, čo vraj vyplýva aj z predloženej odbornej analýzy. Žalobca dané tvrdenie popiera. V tejto súvislosti s poukazom na vyjadrenie žalovaného súd uvádza, že jeho tvrdenie a dohady nemajú žiaden základ v skutkovom stave, ani v príslušnej právnej úprave. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nemôže byť zamieňaná za zmluvu o pripojení, ani nie je obsiahnutá v tejto zmluve. Jedná sa o dve rôzne zmluvy, ktoré sú jasne odlíšené, a to nielen svojím predmetom, ale aj zákonnou definíciou.
44. Vzhľadom na uvedené súd opätovne poukazuje na bod 1. Zmluvy o pripojení, podľa ktorého SSE- D sa zaväzuje zabezpečiť a umožniť pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je zrejmé, že predmetom Zmluvy o pripojení je výlučne pripojenie žalobcovho zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného, a nie dohoda o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. Prístup je možné dohodnúť len v Zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Obsah, ako aj podstatné náležitosti zmluvy o pripojení a zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, sú odlišné. /Súd poznamenáva, že aj zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike, v znení účinnom od 01.01.2011 do 31.07.2012 (ďalej len „Starý zákon o energetike“) rozlišoval medzi pripojením do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy. Starý zákon o energetike (rovnako ako v súčasnosti platný Zákon o energetike), taktiež obsahoval zákonnú definíciu prístupu do distribučnej sústavy. Podľa § 2 písm. a), bodu 23.2. Starého zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je nepochybné, že aj predchádzajúca právna úprava jednoznačne vyžadovala, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b), bodu 7. „starého“ zákona o energetike rozumie „preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia“. Z uvedených ustanovení vyplýva, že aj podľa predchádzajúceho znenia zákona o energetike sa zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny zabezpečoval prístup do distribučnej sústavy, a to výlučne len pre účely prepravy elektriny distribučnou sústavou prevádzkovateľom na časti vymedzeného územia, tzn. na účely
distribúcie elektriny (o tom svedčí kumulatívna spojka „a“ ako definičný znak zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny)./
45. Strany predložili viaceré zmluvy, ktoré však nepreukazujú relevantný stav. Pokiaľ predložili Zmluvu o distribúcii elektriny, či Rámcovú distribučnú zmluvu (medzi SSE, a.s. a žalovaným), či Zmluvu o dodávke a distribúcii elektriny medzi žalobcom a SSE, a.s., tieto sa týkajú výlučne zmluvného vzťahu medzi inými zmluvnými stranami, teda nejde o vzťah sporných strán. Predložené zmluvy sa netýkajú predmetu sporu a vôbec nesúvisia s predmetom konania. Predložené listiny nepreukazujú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom a žalovaným. Taktiež za Zmluvu o prístupe nemožno považovať ani predloženú Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát a Zmluvu o doplatku. Právna úprava v spojitosti s vysloveným názorom Ústavného súdu SR jednoznačne stanovuje uzavretie Zmluvy o prístupe, avšak súd nemal preukázané jej uzavretie v žiadnej forme. Predložené zmluvy nie sú zmluvami o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Predložená zmluva o distribúcii elektriny je uzavretá medzi žalovaným a tretím subjektom, ktorým nie je žalobca. Taktiež aj predložená Rámcová distribučná zmluva nie je zmluvou so žalobcom. Súd poukazuje, že keby aj bola uzavretá Zmluva o dodávke a distribúcii elektriny pred účinnosťou novelizovaného právneho predpisu, tá sa po účinnosti súčasného Zákona o energetike považuje za zmluvu o združenej dodávke elektriny a predmetná zmluva nie je zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je zrejmé, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny môže uzatvoriť len žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy (§ 26 ods. 5 Zákona o energetike).
46. Podľa § 151 ods.1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
47. Žalovaný predložil znalecký posudok č. XX/XXXX vo veci posúdenia využívania distribučnej sústavy výrobcami elektriny s tým, že navrhol vypočuť aj znalca za účelom objasnenia skutočností uvedených v znaleckom posudku. Žalobca však správne poukázal na to, že ide o posúdenie právne a nie technické, preto aj výsluch znalca je nadbytočný. Súd sa s týmto názorom stotožnil s poukazom na konštatovanie ÚS SR, pričom ani znalca nepovažoval vypočuť za hospodárne a efektívne, keďže mal iba objasňovať skutočnosti uvedené v znaleckom posudku. Pokiaľ žalovaný uviedol, že ak by žalobca nebol povinný za prístup platiť, došlo by o bezdôvodné obohatenie na jeho strane. Súd však poukazuje na to, že ak by aj došlo, tak zo strany žalovaného nebol podaný žiadny procesný návrh/protinávrh. Avšak súd vyhodnotil, že nejde o prístup, za ktorý by žalobca bol povinný platiť poplatok, a to ani v zmysle vyhl. URSO.
48. S poukazom na uvedené skutočnosti súd posúdil nárok žalobcu za opodstatnený z dôvodu neuzavretia zmluvy o prístupe, ktoré je žalovaný povinný vrátiť žalobcovi. Keďže zmluva o prístupe nebola uzavretá, žalobca nebol povinný platiť, jeho povinnosť z ničoho zákonného nevyplýva a predsa vyhláška nemôže stanovovať dané povinnosti, čo konštatoval aj Ústavný súd SR. Teda úhradami došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor žalobcu a pokiaľ žalovaný započítal „údajné“ pohľadávky voči žalobcovi, tak neopodstatnene a v rozpore s rozhodnutím ÚS SR.
49. S poukazom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že predmetom tohto sporu je výlučne právna otázka, a to, či medzi žalobcom a žalovaným existuje obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny alebo nie. Predložená technická analýza, , či znalecký posudok a pod., žiadnym spôsobom nedáva odpoveď na túto právnu otázku. Nepreukazuje existenciu obchodno- právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeným zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorá je jediným právnym základom pre uhrádzanie platby za prístup. Predmetný listinný dôkaz je tak irelevantný a žiadnym spôsobom nespochybňuje legitímny nárok žalobcu na vrátenie uhradených platieb za prístup do distribučnej sústavy, resp. nárok na doplatenie vystavených faktúr za doplatok. Technicko-odborné posúdenie využívania kapacity je pre danú vec irelevantné, nakoľko podstatou je právne posúdenie a technické otázky a odpovede sú pre právne posúdenie s poukazom na zákonné definície sporných pojmov a rozhodnutia ÚS SR, irelevantné. Výklad žalovaného by mal za následok, že Úrad môže kedykoľvek vymyslieť akúkoľvek platbu, ktorú budú distribučné spoločnosti od výrobcov elektriny vyberať, títo sa ale nikdy nedomôžu spravodlivostí a návratu týchto platieb. Takýto stav nemožno označiť za ústavnokonformný, ani za napĺňajúci princíp právnej istoty. Ak totiž má byť zachovaný princíp právnej istoty, jeho nevyhnutným predpokladom je, že nová právna úprava nebude neústavne zasahovať do práv subjektov. K takémuto zásahu však došlo zavedením neústavnej platby za
prístup, čím bola jasne zasiahnutá právna istota výrobcov elektriny. V právnom štáte je nevyhnutné, aby v prípade neústavného zásahu došlo následne aj k spravodlivej náprave. Pokiaľ žalovaný namieta, že aplikáciou nálezu ÚS SR by v tomto spore boli neproporcionálne postihnuté jeho práva, toto tvrdenie nie je pravdivé a nemá žiaden argumentačný základ. V prvom rade totiž poškodeným subjektom je žalobca, nie žalovaný. Nie je dôvod, prečo by práva žalovaného, ktorý poberal neústavné platby, mali prevážiť nad právami žalobcu, ktorý tieto platby bol nútený uhrádzať. Žalobca zdôraznil, že k neproporcionálnemu zásahu by došlo jedine v prípade, ak by žalobcovi ani po rozhodnutí ÚS SR, neboli tieto platby vrátené a že predsa žalobca sa nedomáha žiadnej náhrady škody, žalobca sa domáha len toho, čo bolo bez právneho dôvodu uhradené žalovanému. Je v absolútnom rozpore s elementárnou spravodlivosťou, aby sa výrobca elektriny nemohol domôcť vrátenia platieb, ktoré bol neústavným predpisom roky nútený uhrádzať. Tieto platby navyše uhrádzal žalovanému „za nič“. Prístup totiž žalobca nikdy nevyužíval, ani nechcel využívať. Nemožno chrániť subjekty profitujúce na neústavnej právnej úprave na úkor poškodených subjektov.
50. Z vykonaného dokazovania, ako aj z právneho posúdenia vzhľadom na citované zákonné ustanovenia vyplýva, že je potrebné odlišovať medzi zmluvou o pripojení a medzi zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy. Súd mal preukázané iba uzatvorenie zmluvy o pripojení stranami v konaní ako zmluvnými stranami. Uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny (na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods.2 a) zák. o energ.). Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorá zaviedla platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá sa uplatňovala od 01.01.2014, pričom platba za prístup bola možná len na základe zmluvného záväzkového vzťahu. V tejto súvislosti bolo nutné posúdiť, či medzi stranami sporu bola vôľa uzatvoriť aj zmluvu o prístupe.
51. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
52. Podľa § 266 ods.1 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.
53. Podľa § 269 ods.2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
54. Súd nemal preukázané, že by žalobca prejavil vôľu takú zmluvu o prístupe uzavrieť. Súd skonštatoval, že žalobca nikdy neuzavrel predmetnú zmluvu a taká zmluva nie je ani obsiahnutá v uzavretej zmluve o pripojení, nakoľko neobsahuje náležitosti zmluvy o prístupe, ako bolo vyššie uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. Predmet zmluvy bol jednoznačne stanovený a špecifikovaný v zmluve a z ničoho nevyplýva, že by táto zmluva zahŕňala aj zmluvu o prístupe. Z ničoho nevyplýva uzavretie danej zmluvy aj v ústnej forme. Súd teda skonštatoval, že medzi stranami nebola uzavretá žiadna zmluva o prístupe. Pokiaľ žalovaný poukazoval aj na nejakú rámcovú zmluvu, táto nebola uzavretá medzi stranami konania, teda nejde o záväzkový vzťah medzi stranami konania ako zmluvnými stranami. Pokiaľ žalovaný poukazoval na údaj obsiahnutý v prílohe č.1 zmluvy o pripojení - rezervovaná kapacita, ide o náležitosť zmluvy o pripojení, nebola preukázaná vôľa oboch zmluvných strán na uzavretie aj zmluvy o prístupe, zo zmluvy o pripojení jednoznačne vyplýva predmet týkajúci sa pripojenia a nie prístupu. Súd mal preukázané, že strany konania uzavreli zmluvu o pripojení, v rámci ktorej bola určená rezervovaná kapacita, čo nemožno považovať za dojednanie aj prístupu.
55. Súd poukazuje na to, že žalovaný nepreukázal žiadny prejav vôle takú zmluvu o prístupe uzavrieť, nepreukázal ani to, že zmluva o pripojení obsahuje náležitosti zmluvy o prístupe a ani zo samotnej zmluvy nevyplýva, že by obsahovala aj zmluvu o prístupe. Jeho tvrdenia sú teda len účelovou a špekulatívnou obranou s cieľom vyhnúť sa vráteniu fakturovaných úhrad, ktoré s poukazom na vyššie uvedené boli fakturované neoprávnene a v rozpore so zákonom.
56. Keďže žalobca sa domáha vrátenia už uhradenej platby za prístup, resp. započítanie pohľadávky na platby za prístup, nie je možné odmietnuť žalobcovi priznať jeho nároky opierajúc sa o neústavné právne normy, ktoré vyberanie platby za prístup umožňovali. Vykonaným dokazovaním súd posúdil nárok
žalobcu za opodstatnený tak, ako to vyplýva z vyššie uvedeného. Zároveň mal za to, že prípadné ďalšie dokazovanie by bolo nehospodárne a nadbytočné, keďže dostatočným dokazovaním a vyjadrením sa strán bolo nepochybne preukázané, že zmluva o prístupe nebola uzavretá, nevyplýva zo Zmluvy o pripojení, ani zo žiadnej inej a nevyplýva ani žiadny prejav vôle zo strany žalobcu takú zmluvu uzavrieť, ako ani samotný prístup do distribučnej sústavy nebol preukázaný a teda ak boli fakturované dané platby, v spojitosti s rozhodnutím ÚS SR vystavenie takých faktúr bolo nedôvodné a v rozpore s právnymi predpismi. Keďže došlo k úhrade, či neoprávnenému započítaniu, je povinnosťou žalovaného dané úhrady vrátiť. Čo sa týka vyjadrenia Č. D. O. U. D. C., či znalecký posudok, jedná sa o technické vyjadrenie, o technické posúdenie, avšak podstatou sporu bola skutočnosť, či došlo k uzavretiu zmluvy o prístupe a teda či platby boli opodstatnené, na čo súd skonštatoval, že neboli opodstatnené ani platby, a preto je povinnosťou žalovaného ich vrátiť v celom rozsahu.
57. Súd opakovane poukazuje na to, že toho času je tu záväzný nález ÚS SR, ktorý uvádza, že bez zmluvy podľa § 26 ods. 5 je táto platba požadovaná žalovaným neoprávnená a pokiaľ ide o prístup, nejde o prístup, ktorý bol fakturovaný žalovaným na základe zmluvy o prístupe do DS a to z dôvodov vyššie uvedených. Keby sa pripustila argumentácia žalovaného, tak by nález ÚS SR nemal žiaden význam, lebo všetci výrobcovia sú do distribučnej sústavy pripojení, takže potom by sa netýkal nikoho, pričom ÚS SR rozlišoval medzi subjektmi, ktoré tú zmluvu majú, a ktoré nemajú. Prístup musí mať každý výrobca v odovzdávacom mieste a to bolo zabezpečené práve zmluvou o pripojení. Avšak nejde o prístup do distribučnej sústavy, ktorá je predmetom konania, pretože podstatou zmluvy o prístupe je iný záväzok, než v zmluve o pripojení. Podstatné je to, že je tam záväzok žalovaného umožniť prepravu elektrickej energie ku koncovému užívateľovi, ale nikdy takýto záväzok nebol dohodnutý, ani nikdy oň žalobca nemal žiadny záujem.
58. Súd vykonané dokazovanie hodnotil v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné ustanovenia súd posúdil skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia. Súd záverom zdôrazňuje, že nemal preukázaný prístup, za ktorý bola žalobcovi vystavená faktúra, ani žiadna zmluva nebola uzavretá. Nie je sporné, že výrobca musí byť na niečo pripojený a žalovaný je špecializovaná spoločnosť, ktorá sa zaoberá distribúciou. Avšak je nesporné, že nejde o prístup do DS tak, ako to vyplýva z platnej právnej úpravy, nie je ani žiadny zmluvný vzťah medzi stranami ohľadom prístupu do DS. Súd po vykonanom dokazovaní posúdil, že nárok žalobcu je opodstatnený a žalovaný je povinný vrátiť poskytnuté plnenie.
59. Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania.
60. Podľa § 369 Obchodného zákonníka: (1) Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. (2) Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. (3) Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.
61. Podľa § 1 ods.1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania.
62. Ak má byť bezdôvodné obohatenie vydané v peniazoch a dlžník nesplní svoju povinnosť riadne a včas, veriteľ má právo požadovať aj úroky z omeškania. Ak sa dlžník dostane s plnením tohto dlhu do omeškania, žalobca ako veriteľ si nárok na úhradu úrokov z omeškania uplatňuje dôvodne a v súlade s ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka. (R5/2002) (judikát sa uplatní aj obchodných vzťahoch) Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o obchodno-záväzkový vzťah, pre bezdôvodné obohatenie sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, avšak na úroky z omeškania sa aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Teda všetko ostatné (úroky z omeškania,...) sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka, pokiaľ to upravuje, čo v danom prípade upravuje. Ide o vzťah medzi podnikateľmi, preto je neopodstatnené aplikovať právnu úpravu úrokov z omeškania podľa Občianskeho
zákonníka. Pri výške súd postupoval podľa nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., v zmysle čoho úroková sadzba v rozhodnom období je vo výške uvedenej vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
63. Súd mal preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia listom zo dňa 25.10.2016 do 3 dní od doručenia výzvy. List bol doručený dňa 28.10.2016, čo vyplýva z podania žalovaného ako odpoveď na danú výzvu zo dňa 31.10.2016. Z toho vyplýva, že lehota na zaplatenie sumy 28.833,26 eur, uplynula dňa 31.10.2016, preto žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou danej sumy od 01.11.2016. Pri vyhlásení rozhodnutia však došlo k chybe počítaní, nakoľko bol nesprávne vypočítaný začiatok omeškania - namiesto 01.11.2016 bol uvedený dátum 29.11.2016, avšak lehota na plnenie bola 3 dni od doručenia výzvy, t.j. od 28.10.2016 do 31.10.2016. Preto súd túto chybu odstránil ihneď po vyhlásení rozhodnutia opravným uznesením. Súd zároveň rozhodol o úrokoch z omeškania z jednotlivých súm tak, ako to vyplýva z výroku rozhodnutia, t.j. od nasledujúceho dňa po splatnosti jednotlivých faktúr vystavených žalobcom, ktoré žalovaný neuhradil riadne a včas, a teda bol v omeškaní od nasledujúceho dňa ich splatnosti. Súd priznal uplatnenú výšku úrokov z omeškania, nakoľko danú výšku posúdil ako primeranú a osobitne ju nedokazoval v mysle ustanovení CSP. Súd nepriznal úroky z omeškania zo sumy 28.833,26 Eur od 22.07.2016 do 31.10.2016, nakoľko žalobca si ich uplatnil od účinkov Nálezu ÚS SR, s čím sa súd nestotožňuje, nakoľko aj keď bol vydaný nález ÚS SR, žalobca si danú istinu uplatnil voči žalovanému až výzvou zo dňa 25.10.2016. (l.č. 59) Súd tak posúdil, že žalovaný do omeškania sa dostal až uplynutím 3-dňovej poskytnutej lehoty na plnenie. Súd preto nepriznal úroky z omeškania do 31.10.2016, nakoľko podľa výzvy žalobcu, žalovaný sa dostal do omeškania až uplynutím lehoty danej vo výzve od doručenia a tá uplynula 31.10.2016, teda do omeškania sa žalovaný dostal až od 01.11.2016. Aj v tomto prípade došlo pri vyhlásení rozsudku k nesprávnosti, keďže bol nesprávne vypočítaný dátum začatia omeškania (29.10.20016 namiesto 01.11.2016), preto aj v tejto časti, v ktorej súd úroky nepriznal, súd opravil výrok opravným uznesením ihneď po vyhlásení rozhodnutia. Z toho dôvodu je odôvodnenie rozhodnutia podľa správneho znenia výroku.
64. Podľa § 255 CSP
(1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
65. Podľa čl. 4 CSP
(1) Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. (2) Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
66. Podľa § 262 ods.1 a ods.2 CSP (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
74. V zmysle citovaných zákonných ustanovení súd priznal náhradu trov žalobcovi v rozsahu 100%, a to aj napriek tomu, že v časti uplatnených úrokov z omeškania za obdobie od 22.07.2016 do 31.10.2016, zamietol. Súd hoci rozhodoval podľa pomeru úspechu a neúspechu, posúdil, že neúspech žalobcu sa týka iba časti úrokov z omeškania, teda iba príslušenstva, a za relatívne krátke obdobie, a teda taký neúspech považuje súd za nepatrný. Preto súd v zmysle zaužívanej súdnej praxe v spojitosti s článkom 4 CSP rozhodol tak, že priznal žalobcovi náhradu trov voči žalovanému v rozsahu 100 %, pričom súd má za to, že za týchto okolností je vhodné a spravodlivé aplikovať čl. 4 CSP a posúdil, že ide len o nepatrný úspech žalovaného, či neúspech žalobcu spočívajúci iba v príslušenstve a za krátke obdobie, preto nebol dôvod pomerne rozdeľovať trovy. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
67. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§127 CSP), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 363 CSP) Podľa § 365 CSP 1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).