Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoPr-6-2016.pdf
PDF · 153.69 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoPr/6/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore Ž. I. Š., K.. XX.XX.XXXX, O. Y., Q. XX, zast. JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom, Poprad, Nám. Sv. Egídia 11/6, proti žalovanej: Obec Hucín, Hucín 76, IČO:00 328 316, zast. JUDr. Pavlom Kontrom, advokátom, Rožňava, Čučmianska dlhá 21, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 9Cpr/3/2014-127 z 15.4.2016 Okresného súdu Rožňava
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanej priznáva náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Rožňava (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom žalobu zamietol. Zaviazal žalobcu nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 363,56 €, na označený účet jej právneho zástupcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru žalovanou dňom 9.5.2014 a náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 25.3.2011 v znení jej dodatkov č. 1 z 3.1.2001, č. 2 z 1.4.2011 a č. 3 z 26.9.2011 vykonával u žalovanej funkciu hlavného kontrolóra obce v zmysle § 18 a nasl. zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, na zasadnutí obecného zastupiteľstva žalovanej konanom dňa 9.5.2014, na ktorom bol žalobca prítomný, bol odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra a toto odvolanie považuje za zmanipulované a neprávoplatné, na čo žalovanú upozornil v odpovedi na výzvu na vydanie vecí zo dňa 16.6.2014. Nakoľko žalobca mal za to, že na skončenie pracovného pomeru a nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru sa primerane vzťahujú ustanovenia Zákonníka práce, zaslal žalovanej oznámenie zo dňa 24.6.2014 o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní s tým, že popiera akékoľvek porušenie svojich povinností a právnych predpisov, ktoré by zakladali dôvod jeho odvolania z funkcie hlavného kontrolóra a tvrdí, že dôvody odvolania, konkrétne že nepodal majetkové priznanie za r. 2012, nevypracoval a nepredložil odborné stanovisko k návrhu rozpočtu obce na rok 2014 a plán kontrolnej činnosti na obdobie 1. polroka 2014, nie sú pravdivé. Namietal zároveň, že zastupujúci starosta Štefan Samko na protest proti tomuto rozhodnutiu nepodpísal zápisnicu, čím uznesenie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, a taktiež, že mu neboli doručené uznesenie o odvolaní z funkcie s dôvodmi odvolania, ani výpoveď z pracovného pomeru, preto sa nemohol účinne brániť proti tomuto úkonu obce, čo samo osebe činí skončenie jeho pracovného pomeru neplatným.
3. Súd vykonaným dokazovaním mal preukázané, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 3.1.2011 žalobca vykonával u žalovanej funkciu hlavného kontrolóra obce, na zasadnutí obecného zastupiteľstva
Obce Hucín dňa 9.5.2014 bol odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra z dôvodu porušenia povinností ustanovených v § 18a ods. 9 písm. a) a c) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení z dôvodov: nepodanie majetkového priznania hlavného kontrolóra obce za rok 2012 (hlavný kontrolór v zmysle § 18 ods. 1 druhej vety zák. o obecnom zriadení v spojení s § 10 zák. č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, bol povinný deklarovať svoje majetkové pomery do 31.3. každého roka), nesplnenie zákonom stanovenej povinnosti vypracovať a predložiť odborné stanovisko k návrhu rozpočtu obce na rok 2014, nesplnenie zákonnom stanovenej povinnosti včas predložiť plán kontrolnej činnosti na obdobie od 1.1.2014 do 30.6.2014. Z obsahu listinných dôkazov, zápisnice z rokovania obecného zastupiteľstva zo dňa 9.5.2014 a zápisníc z rokovaní obecného zastupiteľstva zo dňa 13.12.2013 a 24.1.2014, dodatočného majetkového priznania žalobcu datovaného dňom 12.3.2014 bez pečiatky obce o jeho doručení, súd mal preukázané, že dôvody odvolania žalobcu z funkcie hlavného kontrolóra uvedené v uznesení obecného zastupiteľstva zo dňa 9.5.2014 boli pravdivé a dané, čím bolo vyvrátené tvrdenie žalobcu o nepravdivosti dôvodov jeho odvolania. Súd nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz výsluchom zastupujúceho starostu obce Š. W. U. W., pretože obsahom listinných dôkazov mal preukázané, že žalobca ako hlavný kontrolór obce majetkové priznanie za rok 2012 nepodal do 31.3.2013 tak, ako mu to ukladá zákon, pričom poznamenal, že podanie majetkového priznania v zákonom určenej lehote žalobca ani netvrdil a vo svojej výpovedi uviedol, že majetkové priznanie za rok 2012 podal dodatočne dňa 12.3.2014. Podľa výpovedí svedkýň W. W. a X. W.ej, zamestnankýň obecného úradu Obce Hucín, po zaevidovaní do došlej pošty žalobca majetkové priznanie zobral späť, teda na obecnom úrade nezostal žiaden rovnopis majetkového priznania dodatočne podávaného žalobcom ako hlavným kontrolórom obce za rok 2012, za účelom jeho preskúmania a zhodnotenia pravdivosti údajov v ňom uvedených. Preskúmanie a vyhodnotenie majetkového priznania nevyplynulo zo zápisníc o rokovaní obecného zastupiteľstva ani zo žiadnej inej listiny, ani zo samotného dodatočne urobeného majetkového priznania predloženého súdu žalobcom - dodatočné majetkové priznanie za rok 2012, pretože v časti V. oddielu majetkového priznania (Potvrdenie o vyhodnotení majetkového priznania a preskúmaní úplnosti a pravdivosti majetkového priznania) sa nenachádza žiaden údaj o tom, že by majetkové priznanie bolo niekým preskúmané a vyhodnotené.
4. Súd právne vec posudzoval podľa ust. § 18 ods. 1, § 18a ods. 5, § 18a ods. 8 písm. b), § 18a ods. 9, § 18f ods. 1, § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 10 ods. 1 písm. b) zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov a vo všeobecnosti konštatoval, že funkcia hlavného kontrolóra hoci zdanlivo vykazuje znaky verejnej funkcie, nie je verejnou funkciou a vykonáva sa v pracovnom pomere. Z novely zákona o obecnom zriadení účinnej od 1. januára 2013 vyplýva, že vo vzťahu k hlavnému kontrolórovi obce zákonodarca explicitne (výslovne) zaviedol osobitný dôvod skončenia pracovného pomeru, ktorým je zánik výkonu jeho funkcie niektorým zo spôsobov ustanovených v § 18a ods. 8 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, medzi ktoré patrí aj odvolanie z funkcie podľa ust. § 18a ods. 8 písm. b) cit. zákona s tým, že funkcia zaniká ku dňu odvolania uvedeného v uznesení obecného zastupiteľstva, príp. pokiaľ nie je uvedený dátum v uznesení, ku dňu schválenia uznesenia. Pracovný pomer hlavného kontrolóra nie je potrebné a ani možné ukončiť podľa všeobecnej pracovnoprávnej úpravy obsiahnutej v Zákonníku práce z dôvodu, že pracovný pomer hlavného kontrolóra zaniká ex lege, t.j. priamo zo zákona, a to okamihom zániku výkonu funkcie hlavného kontrolóra obce bez potreby uskutočnenia akéhokoľvek pracovnoprávneho úkonu či už zo strany obce alebo zo strany hlavného kontrolóra obce. Obsah povinností vyplývajúcich z funkcie hlavného kontrolóra je vymedzený v ustanoveniach § 18 až § 18f zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a zákonom č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme. Splnenie zákonných podmienok odvolania žalobcu z funkcie hlavného kontrolóra preto súd právne posudzoval podľa ustanovení zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení účinnom v čase odvolania, ktorý vo vzťahu k odvolaniu hlavného kontrolóra z funkcie je osobitným predpisom, preto nie je možné subsidiárne použitie ustanovení Zákonníka práce. Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a ani zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, ako osobitné právne predpisy však neustanovujú konkrétne požiadavky na určitosť skutkového vymedzenia dôvodov odvolania, preto pri skúmaní konkrétnosti a určitosti týchto dôvodov podľa názoru súdu bolo potrebné subsidiárne použiť ust. § 70 Zákonníka práce (znenie tohto ust. citoval), upravujúce určitosť skutkového vymedzenia dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý je najbližšie príbuzný k vzniknutej situácii.
5. Pri takomto právnom posúdení veci, na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že v danom prípade skutkové vymedzenie dôvodov, pre ktoré bol žalobca odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra, sú dostatočne konkrétne a špecifikované v uznesení obecného zastupiteľstva Obce Hucín
zo dňa 9.5.2014 tak, že ich nie je možné zameniť s inými dôvodmi. Žalobca porušil ust. § 10 ods. 1 písm. b) zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme a § 18f ods. 1 písm. b) a písm. c) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, čím naplnil dôvody pre jeho odvolanie z funkcie v zmysle § 18a ods. 9 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. Porušenie zákonom uložených povinností bolo spôsobilé naplniť skutkovú podstatu hrubého (zvlášť závažným spôsobom porušované alebo neplnené povinnosti zo strany hlavného kontrolóra obce, t.j. najmä také, ktoré sú uložené hlavnému kontrolórovi zákonom alebo na základe zákona a sú nevyhnutnou podmienkou pre riadny výkon jeho funkcie) a opakovaného zanedbávania povinností vyplývajúcich z funkcie hlavného kontrolóra, pričom podmienkou pre odvolanie podľa tohto zák. ustanovenia nie je upozornenie obecným zastupiteľstvom na porušovanie týchto povinností. V konaní mal súd preukázané aj naplnenie dôvodu odvolania žalobcu z funkcie hlavného kontrolóra podľa ust. § 18a ods. 9 písm. c) zák. č. 369/1990 Zb., nakoľko žalobca hoci bol povinný deklarovať svoje majetkové pomery, o svojich majetkových pomeroch neuviedol žiaden údaj, a preto pravdivosť údajov o majetkových pomeroch žalobcu nebolo možné preskúmať. Námietky žalobcu vznesené k formálnej stránke odvolania z funkcie, že mu nebolo doručené uznesenie o odvolaní z funkcie, súd považoval za právne irelevantné, nakoľko žalobca bol prítomný na zasadnutí, na ktorom bol odvolaný z funkcie, teda mal vedomosť o svojom odvolaní z funkcie hlavného kontrolóra, ako aj o dôvodoch odvolania. Zároveň súd konštatoval, že na platné odvolanie hlavného kontrolóra je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých (nielen prítomných) poslancov, teda absolútna väčšina hlasov poslancov, ktorá podmienka bola v posudzovanom prípade splnená, pretože podľa prezenčnej listiny zo zasadnutia obecného zastupiteľstva zo dňa 9.5.2014 bolo prítomných všetkých 6 poslancov obce, ktorý o uznesení hlasovali. Odvolanie hlavného kontrolóra obce z funkcie bolo odôvodnené a vyhotovené písomne, pričom dôvody boli uvedené v zápisnici zo zasadnutia obecného zastupiteľstva zo dňa 9.5.2014 a v uznesení o odvolaní hlavného kontrolóra obce. Podľa názoru súdu v danom prípade nemuselo byť rozhodnutie obecného zastupiteľstva doručované písomne žalobcovi, keďže bol prítomný na zasadnutí obecného zastupiteľstva a zápisnice zo zasadnutí obecných zastupiteľstiev a uznesenia obecných zastupiteľstiev sú verejne prístupné a dostupné. Taktiež ďalšiu námietku žalobcu, že zastupujúci starosta obce nepodpísal sporné uznesenie obecného zastupiteľstva, ktorým došlo k jeho odvolaniu z funkcie hlavného kontrolóra, súd považoval za právne irelevantnú, nakoľko starosta obce nemá sistačné oprávnenie v zmysle ust. § 13 ods. 7 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení vo vzťahu k uzneseniu obecného zastupiteľstva o odvolaní hlavného kontrolóra, t.j. nemôže pozastaviť jeho výkon tým, že ho nepodpíše. Z uvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že priznal v spore plne úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov jej právneho zastúpenia advokátom (tarifnej odmeny a paušálnej náhrady hotových výdavkov) za uplatnené účelne vynaložené úkony právnej služby v celkovej výške 363,56 € podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
6. Rozsudok napadol žalobca včas podaným odvolaním, odôvodniac ho tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 1 písm. a), c), d) a f) O.s.p. Vytkol súdu prvej inštancie, že nevykonal ním navrhnuté dôkazy, čo sám súd ani nepopiera, a tvrdil, že týmto mu ako účastníkovi konania súd odňal možnosť konať pred súdom, a riadne tak preukázať svoje žalobné tvrdenia výsluchom navrhovaného svedka Štefana Samka, zastupujúceho starostu obce v čase skončenia jeho funkcie. K tomuto odvolaciemu dôvodu citoval právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 96/2010 z 20.mája 2010. Vypočutie najvyššieho výkonného orgánu a predstaviteľa obce v čase, kedy došlo k jeho odvolaniu z funkcie a za situácie, kedy sa bránil v spore tvrdeniami, že zo strany zamestnancov a poslancov obce došlo k falšovaniu a pozmeňovaniu predložených dokumentov, žalobca považoval za zmarenie práv účastníka konania vykonať k svojim tvrdeniam navrhované dôkazy v zmysle § 120 O.s.p. a za odňatie práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa žalobcu neobstojí argumentácia súdu, prečo nevykonal navrhovaný dôkaz a výklad ust. § 18a ods. 9 písm. c) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení súdom prvej inštancie považoval za arbitrárny. Predmetné ust. totiž umožňuje obecnému zastupiteľstvu odvolať kontrolóra obce len vtedy, ak „uvedie nepravdivý údaj v čestnom vyhlásení podávanom podľa § 18 ods. 1 alebo v údajoch o
svojich majetkových pomeroch“. Súd však nemal z vykonaného dokazovania preukázané, že by žalobca v údajoch o svojich majetkových pomeroch uvádzal nepravdivé údaje. Postup súdu, ktorý vyhodnotil oneskorene predložené majetkové priznanie ako naplnenie ust. § 18a ods. 9 písmeno c) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení nemá v predmetnom ustanovení oporu a súd tak na zistený stav aplikoval nesprávne ustanovenie právneho predpisu. Toto ustanovenie totiž vo svojej hypotéze vyžaduje úmyselné konanie kontrolóra, ktorý vedome nepravdivo uvedie o svojej osobe údaje vyvolávajúce skreslený dojem, a preto ho nemožno stotožňovať s konaním, kedy si kontrolór obce svoju povinnosť z nedbanlivosti splní oneskorene. Podľa žalobcu oneskorené podanie majetkového priznania tak možno nanajvýš považovať za konanie, ktorým si kontrolór obce zanedbal svoje povinnosti, a takéto konanie by bolo zo strany obecného zastupiteľstva postihnuteľné odvolaním len pokiaľ by v zmysle ust. § 18a ods. 9 písmeno b) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení išlo o opakované porušenie tejto povinnosti po písomnom upozornení, pričom predmetné ustanovenie vyžaduje kumulatívne splnenie oboch uvedených podmienok. Vzhľadom na uvedené bol toho názoru, že v konaní nebolo preukázané naplnenie dôvodu ustanovenia § 18a ods. 9 písmeno c) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, na základe ktorého bol obecným zastupiteľstvom z funkcie odvolaný. Súd prvej inštancie aplikoval predmetné ustanovenie v rozpore s jeho normatívnym znením a vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Zároveň postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať, kedy súd v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Rovnakej procesnej vady spočívajúcej v nesprávnej aplikácii hmotnoprávneho ustanovenia sa súd dopustil aj pri posudzovaní ďalších skutkových zistení, spočívajúcich v nesplnení ďalších zákonom stanovených povinností žalobcu (povinnosti vypracovať a predložiť odborné stanovisko k návrhu rozpočtu obce na rok 2014, zákonnej povinnosti včas predložiť plán kontrolnej činnosti na obdobie od 1.1.2014 do 30.6.2014), ktoré môžu byť dôvodom na odvolanie zo strany obecného zastupiteľstva v zmysle § 18a ods. 9 písm. b) zák. č. 369/1990 Zb. len po predchádzajúcom písomnom upozornení zo strany obecného zastupiteľstva. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že súd nesprávne právne posúdil naplnenie zákonných dôvodov na možnosť obecného zastupiteľstva hlasovať o jeho odvolaní, kedy v konaní nebolo preukázané naplnenie dôvodov, pre ktoré obecné zastupiteľstvo hlasovalo o jeho odvolaní z funkcie kontrolóra obce, ale práve naopak, vykonaným dokazovaním boli tieto dôvody vyvrátené. Nesprávnym právnym posúdením súd nezákonne zvýhodnil žalovanú, pokiaľ v situácii, keď žalobcovi nebolo dané žiadne predchádzajúce písomné upozornenie zo strany žalovanej na zanedbávanie povinností vyplývajúcich z jeho funkcie alebo na ich hrubé porušovanie, súd dospel k záveru, že na možnosť obecného zastupiteľstva hlasovať o odvolaní žalobcu boli kumulatívne splnené zákonné podmienky. Žalobca sa stotožnil s názorom súdu, že splnenie podmienok odvolania z funkcie hlavného kontrolóra je potrebné posudzovať podľa ustanovení zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme ako osobitných právnych predpisov, ktoré však neustanovujú konkrétne požiadavky na určitosť skutkového vymedzenia dôvodov odvolania, preto pri skúmaní konkrétnosti a určitosti týchto dôvodov je potrebné subsidiárne použiť ust. § 70 Zákonníka práce. Podľa názoru žalobcu pre prípustnosť hlasovania žalovanej o jeho odvolaní z funkcie však neboli kumulatívne splnené zákonné podmienky predchádzajúceho písomného upozornenia, a tým je preukázané, že jeho odvolanie z funkcie hlavného kontrolóra obce na základe vymedzených dôvodov je nezákonné a skončenie pracovného pomeru z uvedených dôvodov je preto neplatné.
7. Žalobca v odvolaní poukázal ďalej na to, že ako hlavný kontrolór obce mal postavenie vedúceho zamestnanca, s ktorým v zmysle ust. § 74 ZP je možné ukončiť pracovný pomer len po predchádzajúcom prerokovaní so zástupcami zamestnancov, resp. zamestnaneckým dôverníkom, inak je takáto výpoveď neplatná. Vytkol súdu prvej inštancie, že uvedenou skutočnosťou sa pri rozhodovaní nezaoberal ani riadnym spôsobom sa nevysporiadal, čím podľa žalobcu je naplnený odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 1 písm. c) O.s.p., t.j. že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci. Naplnenie odvolacieho dôvodu daného ust. § 205 ods. 1 písm. d) O.s.p. videl žalobca v hodnotiacom úsudku súdu, podľa ktorého v danom prípade nemuselo byť rozhodnutie obecného zastupiteľstva doručované písomne hlavnému kontrolórovi obce, keďže bol prítomný na predmetnom zasadnutí obecného zastupiteľstva a zápisnice zo zasadnutí obecných zastupiteľstiev, ako aj uznesenia obecných zastupiteľstiev sú verejne prístupné (dostupné). Za nesprávny považoval aj názor súdu, podľa ktorého je irelevantnou skutočnosť, že zastupujúci starosta obce uznesenie obecného zastupiteľstva, ktorým došlo k jeho odvolaniu z funkcie hlavného kontrolóra, nepodpísal. K uvedenému žalobca argumentoval, že nešlo o sistačné oprávnenie, ale o platnosť právneho úkonu v zmysle § 12 ods. 11 zákona č. 36/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktoré si splnenie tejto zákonnej náležitosti vyžaduje, pretože v opačnom prípade nemožno predmetný „papier“
považovať za uznesenie obecného zastupiteľstva, keďže neobsahuje zákonom požadované náležitosti a nejde tak o právny úkon určitý a zrozumiteľný, preto v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka sa takýto úkon považuje za neplatný. Rovnako vytkol súdu, že svojou úvahou nerešpektoval ust. § 38 Zákonníka práce (ďalej aj „ZP“) upravujúce nevyhnutnosť doručovania písomností zamestnávateľa týkajúcich sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy, zamestnancovi do vlastných rúk. Podľa žalobcu v konaní bolo preukázané, že písomnosť týkajúca sa skončenia pracovného pomeru, mu do vlastných rúk doručená nebola. Citoval ďalej právny názor z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.9.2010, sp. zn. 5Cdo 196/2009, podľa ktorého občianske súdne konanie je ovládanou zásadou „iura novit curia“ (práva pozná súd) a účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Záverom zopakoval, že zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení umožňuje obecnému zastupiteľstvu hlasovať o odvolaní hlavného kontrolóra v zmysle ust. § 18a ods. 9 tohto zákona iba v taxatívne uvedených dôvodoch a mal za to, že v spore uniesol dôkazné bremeno preukázania nesplnenia zákonných predpokladov hlasovania obecného zastupiteľstva o jeho odvolaní, a tým aj o neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalovanou. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 220 O.s.p. zmenil a žalobe v celom jej rozsahu vyhovel, príp. aby rozsudok v zmysle § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, ktoré budú vyčíslené v zákonnej lehote.
8. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu za účelové, učinené v snahe docieliť priaznivé rozhodnutie vo veci, považovala tvrdenie žalobcu, že zo strany jej zamestnancov a poslancov došlo k falšovaniu a pozmeňovaniu predložených dokumentov. Poukázala na to, že na zastupiteľstve, ako aj počas tohto obdobia bolo konanie žalobcu dozorované prokurátorom Okresnej prokuratúry v Revúcej. K ďalším odvolacím námietkam žalobcu uviedla, že účelom ust. § 18a ods. 9 písm. c) zákona č. 369/1990 Zb. je verejná kontrola hlavného kontrolóra obce ako vedúceho zamestnanca v súvislosti s jeho majetkovými pomermi. Je nepochybné, že na to, aby mohol žalobca nepravdivý údaj uviesť, bol povinný predovšetkým majetkové priznanie podať. Podľa názoru žalovanej nepodanie majetkového priznanie je závažnejším konaním, ako uvedenie nepravdivého údaju, je jeho predpokladom, a tak nepochybne napĺňa hypotézu tejto právnej normy. Pri výklade, ktorý používa žalobca, by tak bolo veľmi jednoduché vyhnúť sa možnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra v zmysle písm. c) tejto právnej normy nepodávaním majetkových priznaní, resp. čestných vyhlásení, čím by sa absolútne „znefunkčnil“ tento inštitút. Záver súdu o tom, že neuvedením žiadnych údajov pravdivosť údajov o majetkových pomeroch nebolo možné preskúmať, preto žalovaná považuje za správny a zákonný. Taktiež výklad ust. § 18a ods. 9 písm. a) zák. č. 369/1990 Zb. (pojmu opakované alebo zvlášť hrubé porušenie povinnosti zamestnanca alebo vedúceho zamestnanca) zo strany žalobcu žalovaná považovala za účelový a jeho argumenty, že sa má jednať len o povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 552/2003 Z.z., nemajú oporu v tomto zákone. Povinnosti zamestnanca tvoria komplex povinností vyplývajúcich tak z pracovnej zmluvy, ako aj zo všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým nepochybne je aj zákon o obecnom zriadení. Súd riadne odôvodňuje na str. 9 napadnutého rozsudku, že k takémuto porušeniu zo strany žalobcu došlo zvlášť hrubým spôsobom, ako aj opakovane (trojnásobne). Za zavádzajúce označila tvrdenie žalobcu, že bol subjektívne vnímaný ako osoba, ktorá si svoje povinnosti zodpovedne a riadne plní. Podľa žalovanej toto konštatovanie je vyvrátené jednak výpoveďami svedkýň, protestom prokurátora o nezákonnosti vyplácaných odmien a koniec koncov aj samotným odvolaním žalobcu z funkcie, za ktoré hlasovali všetci prítomní poslanci. K námietke žalobcu, že mal postavenie vedúceho zamestnanca (§ 18 zák. č. 369/1990 Zb.), a preto s ním pracovný pomer bolo možné ukončiť len po predchádzajúcom prerokovaní so zástupcami zamestnancov resp. vedúcim zamestnancom, žalovaná uviedla, že u nej zástupcovia zamestnancov nepôsobia, preto ani tento argument neobstojí. Záverom za nedôvodnú považovala i námietku týkajúcu sa neplatnosti právneho úkonu v prípade nedoručenia rozhodnutia obecného zastupiteľstva o odvolaní hlavného kontrolóra, pričom pri tomto posúdení sa stotožnila s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v rozsudku, že žalobca bol prítomný na zasadnutí, na
ktorom bol odvolaný z funkcie, mal teda o svojom odvolaní vedomosť, ako aj o dôvodoch odvolania, o čom svedčí aj žaloba ním podaná v tomto konaní, toto odvolanie bolo vyhotovené písomne, riadne odôvodnené, pričom starosta obce sistačné právo v danom prípade nemá. Na základe uvedených skutočností žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a zároveň jej priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 66,- € za vyjadrenie k odvolaniu.
9. Žalobca sa nevyjadril k vyjadreniu žalovanej, ktoré bolo doručené jeho právnemu zást. JUDr. Jurajovi Lukáčovi dňa 8.8.2016.
10. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP).
11. Pri zmenách právnych predpisov procesnoprávnej povahy platí zásada (vo vzťahu k Civilnému sporovému poriadku výslovne vyjadrená v ust. § 470 ods. 1 CSP), podľa ktorej nové procesné právo (jeho zmeny) platí odo dňa nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy (Civilného sporového poriadku) i pre konania (spory) začaté pred nadobudnutím jej účinnosti. Z ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP vyplýva, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, však zostávajú zachované.
12. Žalobca žalobu podal dňa 25.6.2014, súd prvej inštancie spor rozhodol rozsudkom dňa 15.4.2016 a odvolanie proti rozsudku žalobca podal dňa 10.6.2016, t.j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30.6.2016), preto odvolací súd vychádzajúc zo zásady zachovania účinkov procesných úkonov, posudzoval podané odvolanie z hľadiska jeho prípustnosti, ako aj z hľadiska existencie uplatnených odvolacích dôvodov, podľa ustanovení tohto procesného predpisu.
13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/ a f/ O.s.p. účinného v čase rozhodnutia súdu a podania odvolania, v spojení s § 470 ods. 2 veta prvá CSP). V súlade s ust. § 382 CSP dňa 22.1.2018 upozornil strany sporu na možné použitie ust. § 137 písm. d/ CSP, ktoré v doterajšom konaní nebolo použité a odvolací súd ho považuje za rozhodujúce pre rozhodnutie veci, a vyzval ich na skutkovú a právnu argumentáciu k možnému použitiu tohto ust. v danom spore poukazujúc na to, že žalobca bol z funkcie hlavného kontrolóra Obce Hucín odvolaný uznesením obecného zastupiteľstva zo dňa 9.5.2014 a v zmysle ust. § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení predpisov účinných od 1.1.2013 dňom zániku výkonu funkcie hlavného kontrolóra obce zo zákona zanikol aj jeho pracovný pomer uzavretý so žalovanou; keďže v posudzovanej veci ku skončeniu pracovného pomeru so žalobcom nedošlo jednostranným právnym úkonom žalovanej a žiadnym zo spôsobov taxatívne uvedených v Zákonníku práce, podľa posúdenia odvolacieho súdu žalobca bol povinný v danom spore o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (už v konaní pred súdom prvej inštancie) uviesť skutočnosti, ktorými by preukázal splnenie základnej procesnej podmienky na podanie žaloby (jej procesnej prípustnosti), a to naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p. účinného v čase podania žaloby a rozhodnutia súdu. Podľa novej procesnoprávnej úpravy v Civilnom sporovom poriadku účinnom od 1.7.2016 ide o žalobu na určenie právnej skutočnosti, ktorej prípustnosť musí vyplývať in concreto z osobitného predpisu, najmä z hmotného práva (§ 137 písm. d/ CSP). Vzhľadom na uvedené, s prihliadnutím aj na tú skutočnosť, že medzičasom už uplynula doba (6 rokov), na ktorú bol pracovný pomer žalobcu dojednaný (na dobu určitú) podľa pracovnej zmluvy dňa 25.3.2011 uzavretej so žalovanou, odvolací súd vyzval žalobcu tiež na doplnenie (oznámenie) rozhodných skutočností a z akého osobitného predpisu (hmotného práva) vyplýva prípustnosť ním podanej žaloby o určenie, že skončenie pracovného pomeru žalovanou zo dňa 9.5.2014 je neplatné, a aby oznámil odvolaciemu súdu, či príp. (ne)podal podnet príslušnej okresnej prokuratúre na podanie protestu prokurátora proti uzneseniu obecného zastupiteľstva Hucín prijatému na zasadnutí dňa 9.5.2014, ktorým bol odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra obce, či okresný prokurátor (ne)podal protest proti cit. uzneseniu podľa § 22 a nasl. zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov alebo sa podaným návrhom v súdnom konaní podľa ust. § 250zf Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 (ne)domáhal zrušenia uznesenia obecného zastupiteľstva v časti sporného rozhodnutia o odvolaní žalobcu z funkcie hlavného kontrolóra obce, pod akou sp. značkou sa viedlo konanie na príslušnom súde a s akým výsledkom (rozhodnutím) skončilo.
14. Žalobca na výzvu doručil odvolaciemu súdu dňa 12.2.2018 podanie zo dňa 9.2.2018 (č.l. 165 - 166), v ktorom uviedol, že trvá na podanom odvolaní, opätovne argumentoval zásadou rímskeho práva platnou dodnes „iura novit curia“ (súd pozná právo), v súvislosti s ktorou vysvetlil, že počas (občianskeho súdneho) konania právne predpisy nie sú predmetom dokazovania a dokazovať sa musia len relevantné skutočnosti. Ďalej citoval ust. § 18 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. a uviedol, že jeho pracovný pomer do času jeho skončenia upravoval zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, ktorý je lex specialis (§ 1 ods. 4 cit. zákona) vo vzťahu k zákonu č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej aj „ZP“). Podľa názoru žalobcu ak k skončeniu jeho pracovného pomeru nedošlo niektorým zo spôsobov uvedených v ust. § 59 ods. 1 ZP, neznamená to, že by uplatnenie nárokov vyplývajúcich z neplatného skončenia pracovného pomeru nemalo v tomto hmotnoprávnom predpise oporu. Práve z ust. § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení vyplýva priama príčinná súvislosť medzi skončením pracovného pomeru a zánikom výkonu funkcie hlavného kontrolóra, a tiež to, že otázku platnosti, resp. neplatnosti odvolania hlavného kontrolóra v zmysle ust. § 18a ods. 9 cit. zákona ako predpokladu pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom, si musí súd posúdiť prejudiciálne. Žalobca mal za to, že vo vzťahu k ust. § 137 ods. 1 písm. d/ CSP preto určenie právnej skutočnosti, akou je neplatnosť skončenia pracovného pomeru, nepochybne vyplýva z ust. § 77 a nasl. zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce ako všeobecného právneho predpisu k úprave pracovného pomeru so žalobcom danej zákonom č. 552/2003 Z.z. a špeciálnym spôsobom jeho zániku daným ust. § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Z.z. o obecnom zriadení. Žalobca nesúhlasil s názorom, podľa ktorého by mal zánik svojho pracovného pomeru uplatňovať spôsobom podnetu na podanie protestu prokurátora podľa § 22 a nasl. zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, príp. v súdnom konaní podľa ust. § 250zf Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 o zrušenie sporného uznesenia obecného zastupiteľstva, pretože v takomto konaní by podávateľ podnetu nemal rovnaké práva ako účastník civilného konania, prokurátor v rámci dozoru nepreskúmava plnenie pracovných povinností hlavného kontrolóra, ale zákonnosť postupu obce a v správnom konaní podľa ust. § 250zf O.s.p. účinného do 30.6.2016 by podliehala prieskumu iba zákonnosť postupu obce. Podľa žalobcu žiadne z uvedených konaní by sa nezaoberalo naplnením pracovnoprávnych podmienok pre odvolanie hlavného kontrolóra obce, dokonca ani vyslovením niektorého z týchto orgánov, že obecné zastupiteľstvo postupovalo zákonne, by sa stav jeho právnej neistoty neodstránil, keďže samotný zákonný postup hlasovania o odvolaní nemusí zakladať opodstatnenosť, resp. naplnenie skutkovo vytýkaných pracovnoprávnych porušení. Zároveň je potrebné povedať, že hlavný kontrolór ako vedúci zamestnanec nemôže byť z hľadiska zákona vylúčený z prejednania individuálnych pracovnoprávnych sporov s tým, že by jeho pracovnoprávne vzťahy bolo možné skúmať iba v správnom konaní prieskumom zákonnosti postupu rozhodovania obecného zastupiteľstva. V tomto smere podľa názoru žalobcu je potrebné sa zamerať na obsahovú stránku sporu, preto žiadal, aby sa odvolací súd pri úvahe o aplikácii ust. § 137 ods. 1 písm. d/ CSP vyhol formalistickému posudzovaniu veci a k meritu sporu pristúpil s ohľadom na základný princíp civilného sporového konania, ktorým je požiadavka, aby ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov bola spravodlivá a účinná, a v prípade, ak existujú viaceré spôsoby a možnosti domáhať sa ochrany porušeného alebo ohrozeného práva, nie je namieste uprednostňovať niektorý z týchto postupov a najmä za situácie, ak hmotnoprávny predpis priamo rozväzuje pracovnoprávny vzťah, je nesporné, že určením neplatnosti zániku pracovného pomeru, by sa právne postavenie žalobcu zlepšilo. Pokiaľ odvolací súd má za to, že by samotným určením neplatnosti skončenia pracovného pomeru nedošlo k neplatnosti uznesenia obecného zastupiteľstva o odvolaní z funkcie hlavného kontrolóra obce dňa 9.5.2014, tak môže vec ako kompetenčný konflikt súdu prejednávajúceho pracovnoprávny spor a správneho súdu predložiť na rozhodnutie nadriadenému súdu (čím by uplatnené právo žalobcu ostalo zachované), príp. môže v zmysle § 319 CSP vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V opačnom prípade by šlo o denegatio iustitie - odopretie spravodlivosti žalobcovi, ak by sa súd prejednávajúci pracovnoprávny spor odmietol zaoberať skončením jeho pracovného pomeru. Jednou z alternatív rozhodnutia pracovnoprávneho sporu je v zmysle § 79 ods. 1 ZP, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, čo môže urobiť aj z dôvodu nemožnosti vrátenia zamestnanca do uvedenej funkcie. Tým však zamestnancovi ostanú zachované nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru pre dôvody žalobou vymedzené, ktorých naplnenie súd v rámci podaných odvolacích dôvodov podľa žalobcu nepochybne môže posúdiť.
15. Žalovaná podaním z 8.2.2018 (č.l. 156 - 157) na výzvu oznámila odvolaciemu súdu, že berie na vedomie prípadnú aplikáciu § 137 písm. d/ CSP v danom spore a že jej nie je známa okolnosť podania
protestu proti uzneseniu obecného zastupiteľstva, ktorým bol žalobca odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra obce, ani podanie návrhu v súdnom konaní podľa § 250zf O.s.p. Navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať jej 100 % náhradu trov konania.
16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu podstatných námietok a relevantných argumentov strán sporu uvedených v odvolaní, písomných podaniach a vyjadreniach strán v odvolacom konaní dospel k záveru, že podanému odvolaniu nie je možné vyhovieť, lebo napadnutý rozsudok je vecne správny, aj keď čiastočne z iných dôvodov. Preto bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), po oznámení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, 3 CSP, odvolací súd verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
17. Podanou žalobou sa žalobca, ktorý vykonával funkciu hlavného kontrolóra žalovanej Obce Hucín a z tejto funkcie bol odvolaný uznesením obecného zastupiteľstva na zasadnutí konanom dňa 9.5.2014, domáha určenia, že skončenie jeho pracovného pomeru žalovanou dňom 9.5.2014 je neplatné. Nová procesnoprávna úprava Civilného sporového poriadku, ktorý nadobudol účinnosť od 1.7.2016, pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti, akou je aj žaloba v prejednávanej veci, iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu (najmä z hmotného práva). Právny základ žalobcom podanej žaloby nespočíva v ust. § 77 Zákonníka práce (žalobou podľa tohto ust. môže zamestnanec aj zamestnávateľ uplatniť na súde neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru, ak pracovný pomer skončil niektorým zo spôsobov a z dôvodov taxatívne upravených Zákonníkom práce), preto odvolací súd aplikoval na daný spor ust. § 137 písm. d) CSP účinné v čase rozhodovania (po predchádzajúcom poučení strán podľa § 382 CSP o možnej aplikácii tohto ust., ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a podľa posúdenia odvolacieho súdu je pre rozhodnutie sporu rozhodujúce), a procesnú prípustnosť podanej žaloby vyvodil z ust. § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení zákona č. 361/2012 Z.z. účinného od 1.1.2013 v spojení s ust. § 14 Zákonníka práce, podľa ktorého spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. Otázku platnosti skončenia pracovného pomeru nemôže skúmať iný orgán ako súd, ktorý poskytuje ochranu subjektívnym právam zamestnancov (i zamestnávateľov), poškodeným porušením povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov (čl. 9 veta prvá Základných zásad Zákonníka práce).
18. Súd je všeobecným orgánom ochrany porušených alebo ohrozených subjektívnych práv, teda jeho kompetencia je stanovená všeobecne ako generálna klauzula právomoci súdu v tejto oblasti v príslušnom procesnom predpise. Právomoc iného orgánu než súdu musí byť taxatívne stanovená právnym predpisom, a bude teda skôr výnimkou zo všeobecného pravidla existencie právomoci súdu na poskytnutie tejto ochrany. Z toho plynie ďalší dôležitý postulát ochrany subjektívnych práv, a tým je tzv. zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). Ak teda neexistuje iný orgán ochrany práva s individuálne určenou právomocou na právny prípad, uplatní sa všeobecné pravidlo, že povinnosť poskytnúť ochranu porušenému alebo ohrozenému subjektívnemu právu má súd. Rovnako tak súd sa nemôže tejto svojej povinnosti zbaviť s poukazom na nejasnosť, neexistenciu či vzájomnú protirečivosť ustanovení právneho poriadku. V takýchto prípadoch, súhrnne označovaných ako tzv. pravé medzery v zákone musí súd s poukazom na zákaz odmietnutia spravodlivosti tieto medzery preklenúť výkladom či dotvorením práva na konkrétny prípad bez normatívnej relevancie k iným subjektom než stranám sporu (Doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív: Civilný sporový poriadok, Komentár, str. 23, vyd. C.H. Beck v Prahe, 2016). Právo na prístup k súdu a súdnu ochranu, ktorej sa žalobca v tomto pracovnoprávnom spore domáha, je implikované tiež v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré zaručuje možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01). Odvolací súd preto zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru o potrebe požadovanú súdnu ochranu žalobcovi v tomto pracovnoprávnom spore vecným prejednaním podanej žaloby poskytnúť, a to v záujme odstránenia ním tvrdenej právnej neistoty, či jeho pracovný pomer so žalovanou skutočne (platne) skončil dňom 9.5.2014, a možnosti prípadného uplatnenia nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru, aby nedošlo k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae) a popretiu demokratických princípov právneho štátu.
19. Po preskúmaní procesného postupu súdu a napadnutého rozsudku po skutkovej i právnej stránke odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli nedostatočné alebo nesprávne, nezodpovedajúce vykonaným dôkazom, príp. založené na chybnom hodnotení vykonaných dôkazov, alebo že by súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré neboli preukázané, nevyplynuli z tvrdení strán alebo v konaní nevyšli najavo. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne a dostatočne zistil skutkový stav a dospel k správnym skutkovým zisteniam, avšak podľa zistenia odvolacieho súdu preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na čiastočne nesprávnom právnom posúdení veci. Súd prvej inštancie pochybil v procese dokazovania tým, že opomenul aplikovať ust. § 135 ods. 2 O.s.p., správne zvolené ustanovenia zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov účinných od 1.1.2013 (ust. § 18a ods. 8 písm. b/, § 18a ods. 9) nesprávne interpretoval a na zistený skutkový stav mylne aplikoval a vec čiastočne nesprávne posúdil z hľadiska hmotného práva aj z toho dôvodu, že preskúmaval skutkové dôvody odvolania žalobcu z funkcie hlavného kontrolóra obce, o ktorej otázke už bolo vydané platné a vykonateľné rozhodnutie iného verejnoprávneho orgánu - uznesenie Obecného zastupiteľstva Hucín prijaté na zasadnutí dňa 9.5.2014, ktorým bol žalobca odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra obce, a z ktorého rozhodnutia mal preto súd pri svojom rozhodovaní v danom spore prejudiciálne vychádzať. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal tiež z nesprávneho názoru, že uznesenie obecného zastupiteľstva je právnym úkonom, pričom nevzal do úvahy, že ide o individuálny právny akt - rozhodnutie verejnoprávneho orgánu (orgánu verejnej správy), zakladajúce určitý právny vzťah a právne účinky pre účastníkov, v danom prípade zánik výkonu verejnej funkcie hlavného kontrolóra obce odvolaním žalobcu z tejto funkcie. V zmysle ust. § 135 ods. 2 O.s.p. (od 1.7.2016 prevzatá úprava v ust. § 194 ods. 2 CSP) mal preto súd z tohto rozhodnutia pri posúdení zákonnej podmienky (platného) odvolania žalobcu z funkcie hlavného kontrolóra obce prejudiciálne vychádzať a nebol oprávnený zákonnosť uznesenia obecného zastupiteľstva z hľadiska danosti skutkových dôvodov odvolania žalobcu z funkcie hlavného kontrolóra v tomto spore preskúmavať a posudzovať. Uvedené právne pochybenia súdu však podľa posúdenia odvolacieho súdu nemali vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku vzhľadom na správny záver súdu, ku ktorému dospel v zásadnej otázke platného skončenia pracovného pomeru žalobcu so žalovanou, ktorý podľa posúdenia súdu zanikol dňom zániku výkonu funkcie hlavného kontrolóra obce 9.5.2014 ex lege, t.j. priamo zo zákona v zmysle ust. § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení predpisov účinných od 1.1.2013, preto nebolo potrebné a ani možné pracovný pomer ukončiť podľa všeobecnej pracovnoprávnej úpravy obsiahnutej v Zákonníku práce a ku skončeniu pracovného pomeru nebol potrebný akýkoľvek pracovnoprávny úkon zo strany žalovanej obce či žalobcu.
20. Skutočnosti a argumenty žalobcu prednesené v odvolacom konaní nič nemenia na vecnej správnosti napadnutého rozsudku a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenom nároku. Odvolací súd konštatuje, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a k odvolacím námietkam žalobcu, a tiež na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku i doplnenie jeho dôvodov poukazuje na to, že právna teória v rámci subjektívnych právnych skutočností rozlišuje medzi právnymi úkonmi a individuálnymi právnymi aktmi, akými sú aj rozhodnutia verejnoprávnych orgánov, a tieto pojmy nemožno zamieňať. Individuálny právny akt je prejavom vôle orgánu verejnej moci (verejnej správy), ktorými sa rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov alebo ich autoritatívne posudzuje. Sú výsledkom procesu aplikácie práva a platí preň domnienka správnosti, a pokiaľ nie je preukázaný opak, je akt platný. Súd preto nemôže posudzovať a hodnotiť jeho platnosť, resp. neplatnosť v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka alebo Zákonníka práce o právnych úkonoch, ako je tomu v prípadoch skončenia pracovného pomeru na základe právneho úkonu v spore medzi zamestnancom a zamestnávateľom o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 77 Zákonníka práce.
21. Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších právnych predpisov a novely vykonanej zákonom č. 361/2012 Z.z. účinným od 1.1.2013 (ďalej aj „cit. zákon“) vo vzťahu k hlavnému kontrolórovi obce v ust. § 18a ods. 11 zaviedol osobitný dôvod skončenia pracovného pomeru, ktorým je zánik pracovného pomeru ex lege, t.j. priamo zo zákona v prípade zániku výkonu funkcie hlavného kontrolóra o.i. jeho odvolaním z funkcie obecným zastupiteľstvom podľa ust. § 18a ods. 8 písm. b) z dôvodov upravených v ust. § 18a ods. 9 cit. zákona. Rozhodovanie o voľbe a odvolaní hlavného kontrolóra podľa cit. zákona je vo výlučnej právomoci obecného zastupiteľstva (§ 18 ods. 1), na zvolenie a odvolanie hlavného kontrolóra z funkcie podľa § 18a ods. 3, ods. 10 cit. zákona je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov. Cit. zákon na jednej strane osobitne vymedzuje status
hlavného kontrolóra a jeho kompetencie (hlavný kontrolór je zamestnancom obce a ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na neho všetky práva a povinnosti ostatného vedúceho zamestnanca podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme), a na druhej strane práve toto osobitné postavenie hlavného kontrolóra s výkonom verejnej funkcie, dáva úplnú kompetenciu obecnému zastupiteľstvu rozhodovať o jeho osobe a zužuje kompetencie súdu zasahovať do právomoci obecného zastupiteľstva preskúmavaním jeho rozhodnutí o odvolaní hlavného kontrolóra z funkcie v tom smere, že súd môže rozhodnutie obecného zastupiteľstva preskúmať len z formálnej stránky. Skutkové dôvody (vecnú stránku) odvolania hlavného kontrolóra obce je možné preskúmavať iba na základe návrhu podaného prokurátorom v správnom konaní o preskúmanie zákonnosti uznesenia obecného zastupitelstva, ktorým bol hlavný kontrolór z funkcie odvolaný, a to postupom podľa ust. § 250zf O.s.p. (od 1.7.2016 podľa ust. § 348 Správneho súdneho poriadku).
22. V posudzovanom prípade žalobca bol odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra Obce Hucín uznesením obecného zastupiteľstva č. 194/2014 zo dňa 9.5.2014, ktoré nebolo napadnuté protestom prokurátora a prokurátor nepodal ani návrh podľa ust. § 250zf O.s.p. na preskúmavanie zákonnosti sporného uznesenia obecného zastupiteľstva a jeho zrušenie v správnom konaní (strany túto skutočnosť v spore ani netvrdili). Je nesporné, že o odvolaní žalobcu rozhodlo obecné zastupiteľstvo dňa 9.5.2014 pri realizovaní svojich právomocí zverených mu zákonom a ním prijaté uznesenie na zasadnutí dňa 9.5.2014 bolo hlasovaním nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov platne schválené (ust. § 18a ods. 10 cit. zákona), ktoré je platným právnym aktom kompetentného orgánu verejnej správy a je žiadúce a potrebné, aby súd pri posúdení prejudiciálnej otázky zániku výkonu funkcie hlavného kontrolóra z tohto rozhodnutia vychádzal (§ 194 ods. 2 CSP). V konaní nebolo preukázané (žalobca ani netvrdil), že by výkon sporného uznesenia bol pozastavený, resp. že by žalovaná tým, že ho starosta obce nepodpísal, prejavila vôľu pozastaviť jeho výkon (podľa § 13 ods. 6 cit. zákona starosta môže pozastaviť výkon uznesenia obecného zastupitelstva, ak sa domnieva, že odporuje zákonu alebo je pre obec zjavne nevýhodné tak, že ho nepodpíše v lehote podľa § 12 ods. 6). Nepodpísanie uznesenia obecného zastupiteľstva starostom obce (§ 12 ods. 10 cit. zákona) aj podľa názoru odvolacieho súdu nemá za následok jeho neplatnosť, ide iba o formálny nedostatok, ktorý nemá žiaden vplyv na jeho účinky z hľadiska prejavenej vôle v riešenom právnom vzťahu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je odôvodnený záver, že žalobca bol platne odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra žalovanej Obce Hucín, a jeho pracovný pomer skončil zánikom výkonu funkcie hlavného kontrolóra priamo zo zákona, pri splnení zákonných podmienok podľa ust. § 18a ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb., a teda platne a v súlade s ústavnými a zákonnými limitmi na takýto postup žalovanej ako zamestnávateľa. Odvolací súd pre úplnosť dôvodov poukazuje na to, že žalovaná listom z 30.6.2014 písomne oznámila žalobcovi, že podľa prijatého uznesenia zastupiteľstva Obce Hucín č. 194/2014 zo dňa 9.5.2014 (výpis z uznesenia doručený v prílohe oznámenia) bol z funkcie hlavného kontrolóra obce odvolaný a na základe ust. § 18a ods. 11 zákona č. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení predpisov účinných od 1.1.2013, dňom 9.5.2014 skončil jeho pracovný pomer uzavretý dňa 3.1.2011. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol, pokiaľ žalobu ako nedôvodnú zamietol a z uvedených dôvodov bol napadnutý rozsudok odvolacím súdom potvrdený ako vecne správny.
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná mala v odvolacom konaní plný procesný úspech, preto jej bol v celom rozsahu priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi, ktorý bol v spore neúspešný. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník _(§ 262 ods. 2 CSP).
24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).