Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-234-2017.pdf
PDF · 117.33 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/234/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu Ing. Z. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom trvale E. Z., D. XXX/XX, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 36C 274/2012-195 zo 14.2.2017 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.
2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa pôvodne žalobou podanou na Okresnom súde Košice II dňa 30.5.2011 domáhal voči žalovaným (1. Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, 2. Slovenská republika, 3. Redakcia Justičnej revue, 4. Tribunál Európskej únie v Štrasburgu a 5. ANJA Košice s.r.o.), vydania rozsudku, ktorým budú zaviazaní na náhradu škody na zdraví, náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci, náhradu škody za zverejňovanie nepravdivých údajov v masmédiách i iných dokumentoch, na náhradu nemajetkovej ujmy, na náhradu iných nákladov, na náhradu škody pre žalobcove deti a iné náležitosti spolu vo výške 22.251.000 €. Na základe procesného návrhu žalobcu z 9.1.2012 súd konanie voči žalovanému v 5. rade zastavil a konanie voči žalovaným v 2. až 4. rade vylúčil na toto samostatné konanie (36 C 274/2012) z dôvodu, že žalobca žalobou uplatnil viacero celkom samostatných nárokov smerujúcich proti rôznym subjektom, pričom išlo o značne rozdielne nároky. Po upresnení žaloby sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci: 1.1. náhrady škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami: a) od Slovenskej republiky (polícia, prokuratúra, súdy) 2.000.000 €, b) náhrady škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami od Európskeho súdu v Štrasburgu 500.000 €, 1.2. náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom: a) od Slovenskej republiky (polícia, prokuratúra, súdy) 1.000.000 €, b) od Európskeho súdu v Štrasburgu 500.000 €, 1.3. náhrady škody za škody spôsobené protiprávnym zatknutím, zadržaním a pozbavením osobnej slobody od Slovenskej republiky (rozhodnutia polície, prokuratúry, súdov) 500.000 €. Ďalej sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady škody za zverejňovanie nepravdivých údajov v masmédiách, v súdnych rozhodnutiach a iných úradných dokumentoch: a) za článok uverejnený v Justičnej revue č. 12/2003 1.500.000 €, b) náhrady škody za uverejňovanie nepravdivých údajov o osobe žalobcu v dokumentoch, súdnych rozhodnutiach, v lekárskych správach a iné, cca 15 rokov 1.000.000 €, náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu a jeho detí vo výške 5.000.000 € pre žalobcu a vo výške 500.000 €
pre jeho 3 deti za dlhodobé 15 ročné porušovanie práv žalobcu garantovaných zákonom, Ústavou SR a medzinárodnými normami, ktoré bolo spôsobené nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnymi úradnými postupmi sudcov, prokurátorov, policajtov a lekárov, v dôsledku čoho prišiel žalobca o zamestnanie, spoločenské postavenie, zdravie, musel ukončiť podnikanie a zostal bez príjmu, čo spôsobilo zníženie jeho životnej úrovne a následné vycestovanie žalobcu do zahraničia za prácou. Napokon sa žalobca domáhal náhrady iných nákladov, ktoré mu vznikli v dôsledku súdnych sporov: a) náklady vynaložené na zabezpečenie dôkazových materiálov 10.000 €, b) poplatky za znalecké posudky a ich preklady do cudzieho jazyka 4.000 €, c) náklady vynaložené na zaplatenie cestovných lístkov, ubytovania a stravy 30.000,00 €, d) náklady vynaložené na administratívu, t.j. telefonické rozhovory, poštovné, poplatky za fotokópie, poplatky za prepisovanie správ, náklady vynaložené na nákup kancelárskych potrieb 2.000 €, e) strata na zárobku v čase vybavovania vecí 20.000 €.
3. Z dôvodu nedostatku procesnej spôsobilosti pôvodne označených žalovaných v 2. a 3. rade (Tribunál Európskej únie a Redakcia justičnej revue) súd konanie voči týmto subjektom zastavil. Predmetom tohto konania tak zostal nárok žalobcu na nahradenie škody a nemajetkovej ujmy voči žalovanej Slovenskej republike vo výške 7.783.000 €.
4. Skutkovo žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 30.11.1996 bol zastavený policajnou hliadkou OO PZ Košice - Západ, vyzvaný, aby vystúpil z vozidla, bol osobne prehliadnutý, boli mu nasadené putá a následne bol podrobený dychovej skúške, v rámci ktorej mu bolo nameraných 0,00 promile alkoholu. Neskôr došlo k výmene prístrojov a vtedy nafúkal 0,69 promile. Bol mu odobraný vodičský preukaz, o čom mu nebolo vydané žiadne potvrdenie (poukázal na časové nezrovnalosti v policajných zápisoch o tejto udalosti), bol prepravený na policajné oddelenie, neskôr na vyšetrenie na psychiatrickú kliniku, odkiaľ ho znovu vrátili späť na oddelenie. Žalobca ďalej uviedol, že v rovnaký deň po návrate domov zistil, že sa nevie dostať do bytu, preto od suseda zavolal na 158, na čo prišla policajná hliadka, avšak vtedy otvorila jeho exmanželka dvere a požiadala policajtov, aby ho odviedli. Následne na to bol proti svojej vôli hospitalizovaný na Psychiatrickej klinike, pričom podľa jeho názoru táto hospitalizácia bola nedôvodná, nakoľko nebol duševne chorý. Jeho protiprávna hospitalizácia trvala od 30.11.1996 do 11.12.1996, počas ktorej mu bola poskytovaná neprimeraná liečba, keď mu v nadmernom množstve boli podávané lieky, ktoré sa majú podávať pri dlhodobej liečbe dementným pacientom. Konkrétne poukázal na liek Tisercin, ktorý mu mal byť podávaný v minimálne 10 x väčšom rozsahu a na liek Haloperidol, u ktorého malo dôjsť k minimálne 2 násobnému prevýšeniu primeranej dávky. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že si dal vyhotoviť viacero znaleckých posudkov, ktoré potvrdzujú jeho stanovisko, že jeho hospitalizácia a liečba neboli vykonané správne. Celý incident (nezákonná hospitalizácia) mala za následok, že prišiel o zamestnanie, ukončil úspešné podnikanie, bola znížená jeho občianska česť, bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv (evidovaním nesprávnych údajov v príslušných dokumentoch - lekárskych aj súdnych a zverejnením nesprávnych údajov v odborných publikáciách), dostal sa do dlhov voči Sociálnej poisťovni, ale aj voči svojim deťom titulom výživného. Žalobca ďalej uviedol, že nemocnica iniciovala súdne konanie za účelom jeho nútenej hospitalizácie, pretože trpí duševnou poruchou. Príslušné súdne konanie bolo vedené na Okresnom súde Košice II a vo veci bolo podľa tvrdenia žalobcu vydané nezákonné rozhodnutie (uznesenie Ncu 64/96 zo 6.12.1996), pretože vôbec nebol vypočutý a toto rozhodnutie mu ani nebolo doručené. Vo veci podal žalobca „sťažnosť proti uzneseniu Ncu 64/96“, o ktorej odvolací Krajský súd v Košiciach rozhodol tak, že uznesenie potvrdil, nakoľko nezistil porušenie zákonov. Žalobca tiež uviedol, že v súvislosti s týmto konaním podal žalobu na Európsky súd pre ľudské práva, ktorý však konštatoval iba porušenie práva spočívajúce v nedodržaní 5 dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia o prípustnosti obmedzenia osobnej slobody. Žalobca tiež poukázal na to, že v danej veci podal na orgány činné v trestnom konaní viac trestných oznámení: dňa 18.5.1998, 5.6.1997, 4.5.1998, 8.8.1997, 23.9.1998, 15.1.1998, 2.12.1999, 15.1.1999, 19.1.1999, 1.12.1998, 16.12.1998, 14.4.1999, 26.4.1999. Tieto oznámenia neboli úspešné, pretože konajúce orgány nezistili porušenie zákona. Žalobca ďalej poukázal na porušenie príslušných zákonov vo vzťahu ku svojej osobe a to v rámci konania o pozbavení spôsobilosti na právne úkony na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. Nc 307/97
- konkrétne namietal neadekvátny postup ustanoveného súdneho znalca MUDr. J.. Žalobca tvrdil, že boli porušené jeho práva vo veci konanej na Okresnom súde v Trebišove pod sp. zn. 4 C 1298/98, deklaroval porušenie svojich práv vo veci prehliadky jeho domu v Z. a v rámci trestného stíhania vo veci ublíženia na zdraví vyšetrovanej Okresným úradom PZ pod sp. zn. ČVS: OUV-409/10-KI-97.
5. Žalovaná navrhla, aby súd žalobu podľa § 129 ods. 3 CSP odmietol, alternatívne aby žalobu z dôvodu nepreukázania existencie uplatneného nároku v celom rozsahu zamietol. Uviedla, že žalobcov návrh
je nezrozumiteľný, a preto nebola schopná riadne identifikovať predmet konania a okruh procesných účastníkov konania.
6. Súd vec právne posudzoval podľa § 27 ods. 2 zákona č. 513/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (prechodné ustanovenie), § 1 ods. 1, § 4 ods. 1, § 18, § 9 ods. 1, § 10, § 20, § 25 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 420, § 442 ods. 1, § 11, § 13 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a konštatoval, že vzhľadom na to, že žalobca si uplatňuje nárok na nahradenie škody, ktorá mu mala vzniknúť konaním orgánov verejnej moci ešte za účinnosti skôr platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, je na rozhodovanie o predmete tohto sporu potrebné aplikovať zákon č. 58/1969 Zb.
7. Súd vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca uplatnené nároky odvíja od svojho tvrdenia, že jeho nútená hospitalizácia a následná liečba od 30.11.1996 do 11.12.1996 boli nezákonné, z ktorého dôvodu namietal zákonnosť uznesenia Okresného súdu Košice II sp. zn. Ncu 64/96 zo 6.12.1996, dospel k záveru, že žalobca si nárok na náhradu škody uplatňuje titulom nesprávneho rozhodnutia (§ 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.). Následne súd argumentoval, že žalobcom namietané právoplatné rozhodnutie, ktorým mu mala byť škoda spôsobená, nebolo pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom (zrušenie tohto uznesenia nebolo žalobcom tvrdené ani preukázané), preto tento nárok na náhradu škody nie je možné uplatniť.
8. Súd ďalej dôvodil, že žalobca pri uplatnení nárokov nedodržal zákonom stanovený postup, konkrétne nebol vopred predbežne prerokovaný jeho nárok (povinnosť podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.), preto žalobca zatiaľ nemá oprávnenie na vymáhanie svojich nárokov podľa vyššie citovaného ustanovenia § 10 zákona č. 58/1969 Zb. (predbežné prerokovanie nároku nebolo žalobcom tvrdené a ani nijako v tomto konaní preukázané).
9. Ďalej súd poukázal na to, že žalobcom uplatnené nároky neboli dostatočne konkrétne odôvodnené a ani preukázané, spôsob akým si žalobca uplatnil svoje nároky voči žalovanej je iba akýmsi paušálnym a zovšeobecneným vyúčtovaním nárokov na náhradu škody. Konkrétny vznik a ani výšku týchto nárokov žalobca náležite neodôvodnil, nie je vôbec zrejmé ako sa žalobca k predmetným sumám v rámci náhrady škody dopracoval. Výška nárokov na náhradu škody teda nebola dostatočne preukázaná a teda ani súdom zistená.
10. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej zaplatenia sa žalobca domáhal, súd konštatoval, že podľa zákona č. 58/1969 Zb. bolo možné v prípade zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu priznať iba právo na nahradenie skutočnej škody a ušlého zisku. Možnosť nároku na uplatnenie nemajetkovej ujmy bola zavedená až aktuálne platným zákonom č. 514/2003 Z.z. (§ 17 ods. 2), preto by súd nemohol ani v prípade existencie zodpovednosti žalovanej za spôsobenú škodu, žalobcovi priznať nárok na nahradenie nemajetkovej ujmy.
11. K uplatneniu nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy detí žalobcu súd uviedol, že žalobca v danej veci nie je hmotnoprávne aktívne legitimovaný, nakoľko ide o nároky jeho detí a nie žalobcu.
12. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol a v konaní úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania z dôvodu, že jej v konaní žiadne trovy nevznikli.
13. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca. Poukázal na to, že jeho požiadavky je potrebné prejednať na súdnom pojednávaní a že už niekoľkokrát žiadal súd, aby nezrovnalosti, resp. jeho požiadavky, ktoré sa súdu zdajú neoprávnené, boli prejednané na súdnom pojednávaní. Zdôraznil, že skutočnosť, že jeho hospitalizácie bola nedôvodná a protiprávna nie je len jeho subjektívnym názorom, ako to uvádza súd, ale všetko zdokladoval znaleckými posudkami, z ktorých citoval. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že postupovala podľa vtedy platného zákona č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a mala právo ho aj bez jeho súhlasu hospitalizovať a poskytovať mu liečenie, žiada, aby žalovaná predložila dôkazy, na základe ktorých postupovala podľa § 38 ods. 4 a § 14 ods. 2 písm. b/ zákona č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, pretože z obsahu zápisníc OS KE II vyplýva, že súd dokazovanie neurobil, čím porušil zákon. Preto žiada, aby prebehlo dokazovanie na súde podľa zákona a aby súd správne právne posúdil vec. Uviedol, že žalovaná mu bránila robiť kópie lekárskych správ z
obdobia hospitalizácie, preto nedošlo k premlčaniu jeho nárokov. Citoval ustanovenia § 191a - § 191g O.s.p. a namietal nezákonnosť uznesenia Okresného súdu Košice II sp. zn. Ncu 64/1996, proti ktorému podal sťažnosť, na ktorú dostal odpoveď uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13Co 258/1998, ktorým tiež neboli zistené porušenia zákonov, ale bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa, čím aj sudcovia krajského súdu porušili zákon a nesplnili si svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona. Okresný súd Košice II, Krajský súd v Košiciach, Európsky súd pre ľudské práva a vyšetrovatelia svojím protiprávnym konaním spôsobili žalobcovi a jeho deťom materiálnu i nemateriálnu škodu. Súd nevykonal navrhované dokazovanie, povrchne sa oboznámil s dôkazmi, ktoré predložil a na základe tohto došiel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a v primeranej lehote. Ďalej uviedol, že zobral na vedomie, že nežiadal o zrušenie právoplatného rozhodnutia, ktorým mu bola spôsobená škoda. Tento nedostatok odstráni a ihneď požiada príslušný súd o zrušenie tohto nezákonného rozhodnutia a potom to zašle súdu. Žiadal, aby súd podľa zákona urobil dokazovanie, správne právne vec posúdil a na základe tohto uznal jeho nároky na náhradu škody.
14. Žalovaná bola v odvolacom konaní nečinná.
15. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP).
16. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia tohto zákona, zostávajú zachované.
17. Pri zmenách právnych predpisov procesnoprávnej povahy platí zásada (vo vzťahu k Civilnému sporovému poriadku výslovne vyjadrená v § 470 ods. 1 CSP), že nové procesné právo (jeho zmeny) platí odo dňa nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy (Civilného sporového poriadku) i pre konania (spory) začaté pred nadobudnutím jej účinnosti.
18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario ) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa 22.2.2018 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (podľa obsahu odvolacích námietok žalobca namieta odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ CSP) a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
19. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
20. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie i s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
21. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho ako žalobcu privodili priaznivé rozhodnutie. Námietky uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci. Odvolacie námietky žalobcu boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci.
22. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku.
23. Je potrebné zdôrazniť, že podľa obsahu odvolania jeho podstatná časť smeruje proti rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 36C/75/2011-294 z 24.1.2014, ktorým súd žalobu proti žalovanej Univerzitnej nemocnici Luisa Pasteura Košice, Rastislavova č. 43, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy vo výške 19.453.119,21 €, zamietol. Nároky uplatnené v konaní vedenom pod sp. zn. 36C/75/2011 žalobca (tak ako aj v prejednávanej veci) odvíjal od skutočnosti, že jeho nútená hospitalizácia a liečba v dňoch 30.11.1996 - 11.12.1996 boli nezákonné. Rozsudok 36C/75/2011-294 z 24.1.2014 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 2Co 626/2014-342 z 30.9.2015.
24. Odvolacie námietky žalobcu, že „žalovaná tvrdí, že postupovala podľa vtedy platného zákona č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti“, argumentácia žalobcu, že jeho nárok nie je premlčaný, sú v prejednávanej veci právne irelevantné, pretože z rozsudku súdu prvej inštancie v tejto prejednávanej veci (ani z obsahu spisu) nevyplýva, že by žalovaná (v tomto konaní je ňou Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) tvrdila, že postupovala pri hospitalizácii žalobcu podľa vtedy platného zákona č. 277/1994 Z.z. a napokon žalovaná ani žalobcu nehospitalizovala. Pokiaľ ide o premlčanie, súd prvej inštancie sa vo svojom rozsudku otázkou premlčania nezaoberal, ani v tejto veci premlčanie neaplikoval, pretože žalovaná námietku premlčania nevzniesla.
25. K námietkam žalobcu, že chce, aby vec bola prejednaná na súdnom konaní, odvolací súd zdôrazňuje, že vo veci bolo vytýčené pojednávanie dňa 14.2.2017, ktorého sa žalobca osobne zúčastnil, na ňom ďalšie dôkazy (okrem dôkazov, ktoré už predtým boli obsahom spisu) nenavrhol, preto súd podľa § 183 CSP dokazovanie vyhlásil za skončené a umožnil žalobcovi predniesť záverečnú reč.
26. K námietke žalobcu týkajúceho sa okruhu žalovaných odvolací súd dodáva, že tento bol ustálený uznesením Krajského súdu v Košiciach 1Co 212/2015-168 z 29.3.2016, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie sp. zn. 36C 274/2012-63 z 15.3.2013 v znení opravného uznesenia sp. zn. 36C 274/2012-151 z 13.1.2015.
27. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je zodpovednosť objektívna (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: a/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup štátneho orgánu, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.
28. Podľa § 27 ods. 2 Zákona č. 513/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
29. Rozhodnutie o nútenej hospitalizácii, od ktorého žalobca odvíja svoje nároky uplatnené v tomto konaní, bolo vydané 6.12.1996, t.j. v čase účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý súd prvej inštancie správne na vec aplikoval.
30. Podľa § 1 ods. 1 veta prvá zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán").
31. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
32. Podľa § 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
33. Podľa § 9 ods. 1 veta prvá, druhá zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni.
34. Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb. ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
35. Zákon č. 58/1959 Zb. teda rozlišuje dve základné formy objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci štátnymi a inými poverenými orgánmi. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa ustanovenia § 4 zákona je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej časti zákona č 58/1969 Zb. teda predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 4 ods. 1 zákona), a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp., musí sa držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôže sám otázku jeho nezákonnosti v žiadnom smere preskúmavať (§ 194 CSP).
36. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že v prejednávanej veci neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia z dôvodu, že uznesenie Ncu 64/1996 zo 6.12.1996 doposiaľ nebolo pre nezákonnosť zrušené. Otázku nezákonnosti (t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom) tohto rozhodnutia pritom súd nemôže v tomto konaní posudzovať ako otázku predbežnú. Len v prípade, ak by bolo toto rozhodnutie, zrušené ako nezákonné príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu, súd by z takého rozhodnutia vychádzal pri rešpektovaní prezumpcie jeho správnosti. Naviac treba zdôrazniť, že predbežné prejednanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je zákonom stanovenou podmienkou k tomu, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť súdne konanie - aj z odvolania žalobcu je zrejmé, že k predbežnému prejednaniu ním uplatňovaného nároku nedošlo.
37. Druhá forma objektívnej zodpovednosti štátu je spojená s nesprávnym úradným postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. I keď podľa uvedených ustanovení nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. V súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného právneho postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie či oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Nesprávnym úradným postupom sa rozumie postup, ktorým štátny orgán porušil určitú konkrétnu povinnosť vyplývajúcu mu z právnej normy a postupoval nie tak, ako mu to prikazoval alebo umožňoval ten-ktorý všeobecne záväzný právny predpis, ale v rozpore s pravidlom vyplývajúcim z tohto právneho predpisu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M Cdo 18/2011).
Štát podľa uvedených ustanovení zodpovedá za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom, teda ak je neprávnym postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. Dôkazná povinnosť žalobcu preto spočívala v jednoznačnom, konkrétnom preukázaní nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Košice II, prípadne ďalších súdov alebo štátnych orgánov, v dôsledku toho vzniknutej škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
38. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobcom uplatnené nároky neboli konkretizované, odôvodnené a preukázané, pretože žalobca ich vznik a výšku, resp. spôsob akým dospel k výške uplatneného nároku, náležite neodôvodnil.
39. Správny je aj argument súdu, pokiaľ ide o nedostatok hmotnoprávnej aktívnej legitmácie žalobcu v časti žaloby, kde sa domáhal zaplatenia náhrady škody pre svoje deti.
40. Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatujúc správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, na ktoré v podrobnostiach poukazuje, ako aj nedôvodnosť námietok odvolateľa, potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie.
41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a úspešnej žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli.
42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 poslednej vety CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).