Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-326-2016.pdf
PDF · 162.82 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/326/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcu: I. C., nar. XX. K. XXXX, bytom W. č. XXX, zastúpeného advokátom: JUDr. Ján Pekar, Skalica, Potočná 191/39, proti žalovanej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia 1.199,79 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 8. decembra 2015 č. k. 7C/345/2015-51 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.199,79 eur s úrokom z omeškania 5,05% ročne od 26. februára 2015 do zaplatenia a náhradu trov právneho zastúpenia 335,04 eur. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť i súdny poplatok za návrh vo výške 72 eur. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1, § 489, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 1, 2, § 9 ods. 2 písm. k/, § 11 ods. 1 písm. a/, b/ ZoSÚ (zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), čl. 3b. 1 Smernice č. 13/1993 Rady EHS, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z.. Vecne zdôvodnil tým, že žalobca uzatvoril so žalovanou zmluvu o spotrebiteľskom úvere 6. septembra 2010 (žiadosť o poskytnutie úveru bola datovaná 6. septembra 2010, ale reálne žalobcovi prišla suma 719 eur na účet až 9. septembra 2010), na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý jednorazovo úver vo výške 719,90 eur (nevyužil revolving). Predmetnú zmluvu preto vyhodnotil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere a nie zmluvu revolvingovú. Žalobca sa zaviazal úver splácať mesačnými splátkami 80,37 eur v počte splátok 42. Napriek v zmluve uvádzanej výške úverového limitu 1.500 eur, žalobca reálne preukázal poskytnutie sumy len vo výške 719,90 eur. Žalobca uhradil celkovú sumu 3.375,54 eur, z toho v období od 12. apríla 2013 do 4. júla 2014 vo výške 1.199,79 eur. Súd prvej inštancie kvalifikoval predmetnú zmluvu ako formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, ktorej text bol vopred žalovanou pripravený a žalobca ako spotrebiteľ ho nemal možnosť žiadnym podstatným spôsobom ovplyvniť. Zmluvné strany spĺňali definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy. Úprava podľa O. z. vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy mala prednosť pred ustanoveniami ObZ (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb.). Zmluvu o splátkovom úvere bolo nevyhnutné posudzovať i podľa ZoSÚ. Súčasťou predtlačeného textu bola žiadosť o započítanie pohľadávky veriteľa v podobe nesplatených splátok pôžičky (úveru), prípadne ďalších záväzkov zo zmluvy. Text je súčasťou jednoliateho textu bez zvýraznenia a nebola ani daná možnosť odmietnutia
žiadosti. Konanie žalovanej zakomponovaním žiadosti do jednoliateho textu, bez špecifikácie sumy, ktorá sa žiada započítať, vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku a na prípadné započítanie uvádzané žalovanou neprihliadal. V predmetnej zmluve o úvere absentovala obligatórna náležitosť zmluvy podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, a to jasne a určite vymedzený počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (bola uvedená len výška mesačnej splátky). Zákonom stanovené členenie aj uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale prestavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby súčasne nebolo možné, že si veriteľ voči dlžníkovi môže uplatňovať i nároky, na ktoré nemá právo. Úroky sú splatné so splatnosťou jednotlivej splátky a možno ich požadovať do zaplatenia. V dôsledku nedodržania rozčlenenia jednotlivých splátok, súd prvej inštancie považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca preukázateľne reálne vyčerpal sumu 719,90 eur a uhradil sumu 3.552,25 eur, za obdobie od 9. septembra 2010 do 4. júla 2014, teda zaplatil podstatne vyššiu sumu než vyčerpal. V medziobdobí od 12. apríla 2013 do 4. júla 2014 žalobca zaplatil sumu 1.199,79 eur, predstavujúcu bezdôvodné obohatenie ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Žalovanej preto uložil povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie sumu 1.199,79 eur. Žalovaná prevzala výzvu žalobcu na zaplatenie sumy 3.703,44 eur dňa 25. februára 2015, žalobca sa preto oprávnene domáhal i úroku z omeškania v zákonnej výške 5,05% ročne z dlžnej sumy od 26. februára 2015. Pre súd vyplýva povinnosť zaoberať sa účinnými argumentmi a dôkazmi strán, ak však majú význam pre rozhodnutie. Argumenty žalovanej týkajúce sa výšky RPMN (ročná percentuálna miera nákladov), či ďalšie uvádzané skutočnosti, nemali význam pre rozhodnutie súdu vzhľadom na druh sporu (bezdôvodné obohatenie), preto sa súd prvej inštancie nimi nezaoberal. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 151 ods. 8 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016). Žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný vznikol nárok na náhradu trov konania, predstavujúcich náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 335,04 eur, vrátane DPH. Trovy právneho zastúpenia pozostávali z odmeny za štyri úkony právnej služby v roku 2015 (4 x 61,41 eur), a to za prípravu a prevzatie zastúpenia, podanie žaloby, vyjadrenie k vyjadreniu žalovanej, účasť na pojednávaní 8. decembra 2015, režijný paušál 4 x 8,39 eur, 20% DPH 55,84 eur. Rozhodnutie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Súd žalobe vyhovel a podľa § 2 ods. 2 uvedeného zákona uložil povinnosť žalovanej zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 72 eur.
2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby, alternatívne jeho zrušením a vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila existenciou vád podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p., ako i tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie porušil zásadu rovnosti účastníkov konania a právo účastníka na riadne zdôvodnenie rozhodnutia. Obsahom uvedeného práva je povinnosť súdu vysporiadať sa so všetkými námietkami, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej. S vyjadrením žalovanej sa súd prvej inštancie vyporiadal tak, že nemalo význam pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie vychádzal zo záveru, že úver je bezúročný a bez poplatkov, k čomu sa žalovaná vyjadrovala písomnou formou. Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. upravuje obsahové náležitosti odôvodnenia rozsudku. Na podporu svojej argumentácie žalovaná poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“), podľa ktorej rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené a vysporiadať sa s argumentmi účastníka, ktoré sú vo veci relevantné. Relevancia znamená vecnú súvislosť s meritom prejednávanej veci. Rozhodnutie neuvádza, prečo sú tvrdenia žalovanej neopodstatnené, či nezákonné. ZoSÚ nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriace jednu splátku uvedené jednotlivo popri sebe. Takáto požiadavka by mala reálne a praktické opodstatnenie len vtedy, ak by sa istina, úroky alebo poplatky uhrádzali v iných termínoch splatnosti, rôznych počtoch splátok a podobne. To však nie je daný prípad. Ak sa jednou splátkou uhrádza aj istina a úrok, potom záväzok je splnený pripísaním sumy úhrady na účet veriteľa. Ak by úhrada nepostačovala na ich úplné splatenie (teda celej splátky), v zmysle zákonného pravidla sa platba použije najskôr na úhradu istiny a následne na úrok. Požadované rozlíšenie preto nemá žiadny reálny praktický význam. V prípadoch, kedy sa istina a úroky uhrádzajú samostatne (v iných termínoch splatnosti, s iným počtom splátok) by takéto rozlišovanie význam malo. Predmetná zmluva preto obsahuje výšku splátky, termín jej splatnosti, ako i počet splátok. Nad rámec obsahuje aj dátum splatnosti prvej splátky. Z napadnutého rozsudku nevyplýva to ako sa súd vysporiadal s argumentom, že výklad § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ spočívajúci v tom, kedy uvedené ustanovenie znamená uviesť samostatne výšku, počet a termíny splátok istiny, výšku, počet a termíny splátok úroku a výšku, počet a
termíny splátok iných poplatkov, popiera (znemožňuje) aplikáciu iných ustanovení predmetného zákona. V prípade rozpisovania splátky by nebolo reálne možné vypočítať údaj o RPMN. V zmysle § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ zmluva musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy. Pri výpočte RPMN sa podľa prílohy 1 vychádza z výšky splátky, pri výpočte RPMN zákon neurčuje iný význam pojmu splátka, pričom musí ísť o celú splátku. Pri výpočte RPMN by nebolo možné určiť či do vzorca určeného na výpočet sa má použiť výška splátky istiny, splátky úroku alebo iných poplatkov. Rovnako tak zákon neurčuje, že pre účely tohto výpočtu sa jednotlivé rozpísané položky majú spočítať. Výklad súdu popiera aj situácia, kedy suma pripadajúca na úhradu úrokov a na úhradu istiny sa postupne mení, t. j. pri tzv. anuitnom splácaní, pri ktorom každá splátka obsahuje inú časť určenú na úhradu istiny a úhradu úrokov. V takomto prípade nie sú dve rovnaké splátky istiny a splátky úroku. ZoSÚ neurčoval, že pri anuitnom splácaní sa má uvádzať napr. amortizačná tabuľka. Nesprávny výklad by viedol k neprehľadnosti zmluvy a popretiu informovanosti klienta. Na podporu svojej argumentácie žalovaná poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/111/2014. Ak by platilo samostatné uvádzanie splátky istiny, splátky úroku, potom zo žiadneho zákonného ustanovenia ani nevyplýva, že by zmluva mala ešte obsahovať aj samostatný údaj o ich súčte. Ak pre výpočet RPMN je rozhodujúca výška splátky a počíta sa na základe údajov uvedených v zmluve, potom záver o rozpisovaní splátky znemožňuje tento výpočet. Pri výpočte RPMN by nebolo možné určiť, či do vzorca určeného na tento výpočet sa má použiť výška splátky istiny, splátky úroku alebo iných poplatkov. Výklad súdu popiera aj situácia, kedy suma pripadajúca na úhradu úrokov a istiny sa postupne mení, t. j. pri anuitnom splácaní, pri ktorom každá splátka obsahuje inú časť určenú na úhradu istiny a úhradu úrokov. V takomto prípade nie sú dve rovnaké splátky istiny, splátky úroku a pod.. Žalovaná namietala aj závery súdu ohľadom výšky úveru, ktorá bola poskytnutá žalobcovi, konkrétne, že žalobca vyčerpal len sumu 719,90 eur. V rozsudku chýba uvedenie skutočností, ktoré by pojem nekalá praktika napĺňali, ako aj skutočností týkajúcich sa uhradenia sumy 215,75 eur, ktorá bola uhradená zo sumy úveru. Závery súdu odporujú aj súdnej praxi, podľa ktorej čerpanie úveru a jeho poskytnutie je možné a prípustné nielen vyplatením na účet, v hotovosti, ale aj formou uhradenia záväzku, napr. započítaním. Ustanovenie o žiadosti o započítanie záväzku žalobcu z inej zmluvy je v bode 5 oddelené od textu opisujúceho údaje o požadovanom úvere. Nebolo skúmané, že pokiaľ by žalobca túto časť nevyplnil, potom by k započítaniu nedošlo. Nerešpektoval ani vôľu žalobcu, ktorý 5 rokov od uzavretia zmluvy ani výšku úveru, ako ani započítanie nespochybnil. Súd prvej inštancie neaplikoval ani ustanovenie § 35 ods. 2 O. z., ktoré je základným pravidlom pre výklad právnych úkonov. Poukázala na skutočnosť, že v prípade ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ ide o implementáciu ustanovení Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Povinnosť prihliadať na nepriamy účinok uvedenej smernice je výslovne formulovaná v jej článku 22 ods. 1, podľa ktorého keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenie, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Predmetná smernica má povahu plnej harmonizácie. Členské štáty preto nie sú oprávnené prijímať odchylné ustanovenia. Týka sa to legislatívneho hľadiska, ako aj aplikačného. Súdom prvej inštancie uvádzaný výklad predstavuje porušenie smernice, podľa čl. 10 ods. 1 písm. h/ smernice má zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Žalovaná poukázala na potrebu lingvistického výkladu, citujúc anglickú jazykovú verziu, ako i české znenie. Znenie smernice popiera závery súdu o rozpisovaní splátky. ZoSÚ nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úrokov a iných poplatkov tvoriace jednu splátku vedené jednotlivo popri sebe v každom prípade. Ak splátkou sa uhrádza aj istina a úrok, nemá rozlišovanie splátky na jednotlivé časti žiaden praktický význam. Význam by to malo, ak by sa istina a úroky uhrádzali samostatne. Z obsahu rozsudku nie je zrejmé, o aké zákonné ustanovenie súd prvej inštancie oprel svoj záver o nekalej praktike týkajúcej sa započítania. Rozhodnutie je nepreskúmateľné, nie je zdôvodnené a absentuje akékoľvek právne posúdenie v tomto smere. Žalobca pohľadávky z inej zmluvy, ktoré boli započítané so sumou úveru podľa predmetnej zmluvy, neuhrádzal následne. Súd nie je oprávnený meniť vôľu účastníkov zmluvného vzťahu. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 3Cdo 81/2011 interpretácia obsahu právneho úkonu súdu nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje len k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase zmluvného dojednania.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť. Prvoinštančný súd vyhodnotil úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná zaslala vyjadrenie z 1. júla 2015, kde sa k aplikácii ustanovenia § 9 a § 11 ZoSÚ žiadnym spôsobom nevyjadruje. Nebolo preto pravdivé tvrdenie žalovanej, že sa súd prvej inštancie nezaoberal jej relevantnými argumentmi. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ nepochybne rozlišuje pojmy výška, počet a termíny splátok istiny, ako i úrokov a tiež iných poplatkov. Zákon nestanovuje povinnosť do zmluvy uviesť výšku, počet a termíny splátok, ale splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Tvrdenie žalovanej, že výklad uvedeného ustanovenia znemožňuje aplikáciu iného právneho predpisu, je zavádzajúce, žalovaná v rámci svojho vyjadrenia takéto tvrdenie neuviedla. Žalovaná pozná výšku splátky a teda vie vypočítať aj hodnotu RPMN. Cieľom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ je poskytnúť spotrebiteľovi dostatočné množstvo údajov ohľadom poskytovaného úveru, súčasťou údajov mala byť preto i informácia o tom, aká časť splátky pripadá na istinu, na úrok a iný poplatok. Spotrebiteľ by mal tiež byť informovaný o tom, kedy je termín splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov. Nie je neobvyklé, že termín splatnosti istiny a úroku nebýva rovnaký, hoci výška splátky zostane rovnaká. Úroky sú splatné k poslednému dňu v mesiaci, avšak istina môže byť splatná v iný deň mesiaca. Spotrebiteľ by mal byť jednoznačne informovaný o tom, v akej miere dochádza z jeho strany k splácaniu istiny a teda reálnemu znižovaniu jeho dlhu voči veriteľovi. V situácii, kedy nemá k dispozícii túto informáciu, nemá ani dostatok relevantných informácii ohľadom výhodnosti alebo nevýhodnosti daného produktu. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/65/2015, podľa ktorého ustanovenie § 9 ZoSÚ má za cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje, na základe ktorých sa rozhodne spotrebiteľ či zmluvu uzavrie alebo nie. Preto sa mu musia poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom. Výška, počet a termíny splátok sa vzťahujú osobitne tak k istine, ako i k úrokom a iným poplatkom. K uvedenej právnej úprave pristúpil zákonodarca po predchádzajúcich skúsenostiach spotrebiteľov pri uzatváraní zmlúv, pri ktorých sa obvykle stávalo, že veriteľ si jednotlivé splátky započítal najprv na úroky, poplatky, prípadne iné sankcie, až naposledy na istinu (čo nebolo v rozpore s Obchodným zákonníkom), s poukazom na povahu záväzku ako absolútneho obchodu. V prípade ak zmluva obsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, jednotlivé splátky sa započítavajú aj na istinu, aj na príslušenstvo pohľadávky veriteľa. Súd prvej inštancie sa tiež osobitne vysporiadal s časťou zmluvy o započítaní a svoje skutkové závery odôvodnil na strane 7 v treťom odseku rozsudku. Je tiež zrejmé, že pri svojom rozhodovaní súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 53 ods. 1, 2, 3, 5 O. z.. Právna úprava vychádza z princípov, na ktorých spočívajú smernice Európskej únie o ochrane spotrebiteľa, najmä smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Na strane 6 druhý odsek uvedenú smernicu prvoinštančný súd na vec aplikuje. Nebolo pravdivé tvrdenie žalovanej, že ak by žalobca nevyplnil číslo zmluvy, ktorej záväzky by chcel uhradiť čerpaním nového úveru, nedošlo by k započítaniu. Žalobca zmluvu vôbec nedoplňoval, vyplnil ju v celom rozsahu obchodný zástupca žalovanej. Žalobca tak nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy, ani uvedenie údaja o čísle zmluvy v časti o započítaní. Právne závery o nekalej obchodnej praktike sú teda jednoznačne správne. Žalobca nemal vedomosť o tom, že v zmluve bol vyplnený údaj o započítaní úveru na inú zmluvu. Pri posudzovaní platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu nie je podstatná subjektívna vôľa účastníkov, ale objektívna stránka vyplývajúca zo zákona. Ak právny úkon nespĺňa zákonom stanovené náležitosti, deficit má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Je pravdou, že smernica nezakotvuje povinnosť rozpisovať platby na istinu, úrok a poplatok a súčasne i zákaz adresovaný členským štátom odchýliť sa od znení smernice. Aktuálny právny poriadok Slovenskej republiky, konkrétne ZoSÚ však obsahuje povinnosť rozpisovať splátky na istinu, úrok a poplatky. Súdy majú povinnosť interpretovať právny poriadok Slovenskej republiky v súlade so smernicou. Táto interpretácia má však svoje hranice a to v situácii, kedy by takýto výklad bol contra legem. Uvedená situácia nastala i v tomto prípade. V súčasnosti je interpretácia znenia zákona ZoSÚ tak, aby bola v súlade so smernicou, nemožná. Pokiaľ by súd postupoval podľa ustanovení smernice, priznal by jej priamy účinok. Ten je však medzi jednotlivcami v zmysle únijného práva vylúčený. V rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bírová sa uvádza, že pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy v prvom rade skúmať, či môžu smernici priznať priamy účinok. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia preto skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice a teda eurokonformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, išlo by tak o výklad contra legem.
4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedla, že žiadna vnútroštátna norma, ako ani predpis únijného práva neurčuje rozdelenie splátky. Výklad dotknutého ustanovenia ZoSÚ by nemal byť autonómny, ale eurokonformný. Pochybenie štátu pri implementácii smernice sa rieši tzv. súladným výkladom. Nepriamy účinok smernice má dvojakú podobu, a to podobu dopĺňajúceho účinku alebo obmedzujúceho účinku. Výnimkou z nepriameho účinku je prípad, kedy by sa uplatnil ako dôsledok v neprospech jednotlivca v horizontálnych vzťahoch. Ak zákonodarca chcel výslovne formulovať niektorú náležitosť uvedenú v zmluve ako právo spotrebiteľa, potom by to výslovne uviedol. Súdny dvor Európskej únie nepodáva výklad k hypotetickým otázkam a ak dospel k záveru, že ustanovenie smernice sa má vykladať určitým spôsobom, jeho výklad by bol prakticky nerealizovateľný, ak by sa nenaplnil. Na podporu svojej argumentácie žalovaná označila rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, C-453/10 a C-397/01 až C-403/01. Vnútroštátny súd by mal vziať do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdiť, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici. Význam a aplikovateľnosť nepriameho účinku v horizontálnych vzťahoch potvrdilo rozhodnutie C-555/07. Vnútroštátny súd, ktorý má podať jeho výklad, má v čo najväčšej možnej miere podať ho v zmysle znenia a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok, ku ktorému smernica smeruje (rozsudky von Colson a Kamann, Marleasing, Faccini Dori, Pfeiffer). Súd členského štátu nemôže na únijné právo, pri dodržaní nepriameho účinku, nazerať ako na porušenie právneho poriadku. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má obsahovať rozpis splátky, potom zákonná úprava vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku by nemala význam. Sporný výklad predmetného ustanovenia ZoSÚ je dôsledok nedokonalosti implementačnej činnosti a jeho výklad by mal byť v súlade s výkladom smernice. Súdny dvor Európskej únie (C-212/04 Konstantinos Adeneler, C-105/03 Pupino) vymedzil hranicu povinnosti eurokonformného výkladu ako hranicu contra legem. Žalovaná zdôraznila, že contra legem nie je totožné s contra verba legis, predstavujúci výkladový prístup, kedy v rámci možných výkladových metód sa hľadá a prijíma taký výklad, ktorý umožňuje uplatnenie nepriameho účinku pri zachovaní účelu zákona. Výklad contra legem predstavuje popretie účelu zákona. Finančný sprostredkovateľ postupoval pri vypĺňaní zmluvy podľa pokynov žalobcu. Ten pravdivosť obsahu ním zadaných údajov verifikoval svojím podpisom.
5. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
6. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré začalo, ale neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016).
8. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol. Predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou zmluvou medzi stranami konania ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňala definičné znaky takejto zmluvy, ako aj definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 O. z.). Žalovaná uzatvárala zmluvu ako osoba, ktorá pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobca vystupoval v postavení fyzickej osoby, ktorá pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej, prípadne inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3, 4 O. z.).
9. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.
10. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého je potrebné považovať úver, poskytnutý žalovanou žalobcovi na základe zmluvy, za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnej zákonom stanovenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, neuvedením výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy).
11. Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu (uvedené už odznelo v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).
12. Súd prvej inštancie rozhodol preto správne po zistení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania neobsahuje obligatórnu obsahovú náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) a z tohto dôvodu je treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.
13. Účelom náležitosti ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ (v relevantnom znení) je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na odplatu žalovanej. To nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny, úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením percentuálnej časti označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne spôsobu (pravidiel) jej zmeny.
14. Predmetná obligatórna náležitosť (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ) predstavuje údaj dôležitý pre spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom uhrádzané. Odvolací súd sa preto nestotožnil s právnym názorom žalovanej, že pre splnenie obsahových zákonom stanovených náležitostí zmluvy postačovalo uspokojiť sa s uvedením výšky mesačnej splátky. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky. Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre uzavretie úverovej zmluvy na základe úplnej znalosti veci, je potrebné mu poskytnúť informácie i o nákladoch spojených s úverom. Občianskoprávna úprava priraďovania čiastočného plnenia dlhu, je
založená na prednostnom splácaní istiny a až následne úrokov (ak dlžník neurčí inak) podľa § 565 ods. 2 O. z.. Na rozdiel od tejto úpravy ObZ upravuje započítavanie jednotlivých plnení v opačnom poradí. Ak zmluva obsahuje rozčlenenie splátky, je naplnené pravidlo, aká časť sa použije na splátky istiny a aká na splátky úrokov, poplatkov, o čom spotrebiteľ má vedomosť od počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo vôle spotrebiteľa, nemôže jednostranne rozhodnúť o splátke istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších nákladov. Ak spotrebiteľ v dôsledku nerozčlenenia splátky v zmluve nevie, v akom pomere bude splácať istinu úveru a hradiť úroky z úverov ako odmenu veriteľa, prípadne nie je ani o spôsobe tohto pomeru informovaný, je treba konštatovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (rozdelenie tak neurčuje spotrebiteľ a o spôsobe tohto pomeru nie je ani veriteľom informovaný v čase uzavretia zmluvy).
15. Žalovaná zdôraznila, že predmetné zákonné ustanovenie predstavuje implementáciu ustanovení Smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS) do slovenského právneho poriadku, pričom ide o úplnú transpozíciu smernice. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h/ označenej smernice má zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Žalovaná poukázala aj na cudzojazyčné únijné verzie znenia predmetnej zmluvnej náležitosti, z ktorých tak ako zo smernice nevyplýva požiadavka na uvádzanie rozčlenenia splátky.
16. ZoSÚ však jednoznačne ide nad rámec Smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia splátky. Zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom bol riešený aj v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, ktorý potvrdil, že Smernica skutočne takéto členenie nepožaduje. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok Smernice v zásade vylúčený. Vnútroštátne súdy sú síce povinné vykladať národné právo vo svetle znenia a účelu Smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, pretože eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť jeho výslovné znenie (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).
17. Žalovaná hoci správne poukázala na skutočnosť, že členské štáty nie sú oprávnené prijímať odchylné ustanovenia od smernice, teda nemajú zahŕňať do zmluvy o úvere iné náležitosti než uvedené v článku 10 ods. 2 Smernice, ZoSÚ však nad rámec Smernice požaduje rozčlenenie splátky. Gramatický, ale aj teleologický výklad neumožňujú prijať záver, že predmetné zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa.
18. Podľa § 9 ods. 2 pís. k/ (i/) ZoSÚ (zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) zmluva o úvere obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
19. Podľa § 4 ods. 2 písm. i/ ZS (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
20. Uvedený text zákonov je odlišný od textu Smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.
21. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok Smernice vylúčený. Vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva EÚ transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne, avšak tento tzv. nepriamy účinok Smernice nie je absolútny, keďže eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).
22. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom aj v úvodnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ) síce bolo transponovať Smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/
bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice. Do „konfliktu“ sa zákon so Smernicou dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky
23. Až na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia proti Kláre Biróovej sa tento konflikt Smernice a zákonnej úpravy, stal zákonodarcovi známy, konštatovaním, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice.
24. Zámer zákonodarcu transponovať Smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený ale (zákonodarca) postupoval nad rozsah Smernice a následne (po označenom rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie) zosúladil Smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom (z. č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z. z. s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy k tomuto novelizovanému zneniu zákona vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad rámec podmienok stanovených Smernicou.
25. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy zákonom ZS, s jej aktuálnou právnou úpravou ZoSÚ, vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k zákonu (č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notársky poriadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktorým sa zaviedlo rozčlenenie splátky, vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ len spresňuje, čo splátka zahrňuje. Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k ZoSÚ je potom už nezmenený a podľa dôvodovej správy k zákonu č. 279/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie ZoSÚ) zosúladenie je odôvodnené potrebou legislatívnej zmeny z dôvodu, že ZoSÚ ide nad rámec Smernice.
26. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy ZoSÚ (do 1. mája 2018 a po uvedenom dátume), nemôžu smerovať k jednému výkladu.
27. Súčasne s prvotnou vnútroštátnou úpravou predmetnej náležitosti zmluvy bol doplnený tiež odsek 2 § 566 Občianskeho zákonníka. Táto úprava určuje, v akom poradí je treba započítať čiastočné plnenie dlhu (pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie započíta najprv na istinu a až potom na úroky, pričom takéto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ).
28. Ako je už vyššie uvedené spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť) požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obchodného zákonníka).
29. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka. Požiadavka rozčlenenia splátky mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom, aby veriteľ svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov a poplatkov (teda poznanie pravidiel, podľa ktorých veriteľ
v tomto smere postupuje, pričom uvedené už odznelo v odbornom článku „Prečo rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej nie je spôsobilý zmeniť doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie spotrebiteľov o nákladovosti úveru, za účelom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, ako dôležité právo spotrebiteľa v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Preto eurokonformným výkladom nebolo možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho vyššie uvedenému účelu (predstavujúceho vyššiu ochranu spotrebiteľa, avšak nad rámec Smernice).
30. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentom žalovanej v odvolaní, že rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, nemá žiaden reálny a praktický význam. Zmluvná rovnováha v zmluve o spotrebiteľskom úvere mala byť naplnená len v prípade informovania veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov (O. z. preferuje dlžníka ako subjekt určujúci priraďovanie čiastočného plnenia vo vzťahu k povinnostiam platiť istinu, úroky a poplatky). Poukaz žalovanej na výpočet RPMN v súvislosti s rozčlenením splátky ako obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nebol náležitý. ZoSÚ stanovuje spôsob výpočtu RPMN, označením príslušného vzorca, ako i dosadzovaných hodnôt, pričom pojem splátka v tomto smere ostáva zachovaný, vzhľadom na dohodnutú výšku splátky v zmluve. Smernica pritom predpokladá na účely výpočtu RPMN údaje o splátkach, a to tak, aby bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené poplatky, ktoré sa do výpočtu nezahŕňajú. Rovnako tak predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov.
31. Zákonodarca vychádzal z odlišností pojmov rozčlenenie (rozpis) splátky a amortizácia úveru, vzhľadom na ich odlišný účel. Cieľom rozčlenenia splátok je informovanie spotrebiteľa o nákladovosti úveru, s cieľom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Požiadavka poskytnúť spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ako i jej obsah (§ 9 ods. 3, 5 ZoSÚ) sa vzťahujú na dohodu o amortizácii istiny (amortizačná tabuľka má obsahovať rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov, dodatočných nákladov a iné). V prípade ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje naplnenie aj ďalšej obligatórnej zmluvnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. m/ ZoSÚ (súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny). Uvedené ustanovenie § 9 ods. 2 písm. m/, ako aj ustanovenie § 9 ods. 3, 5 ZoSÚ, sa týkajú amortizácie, avšak bez vylúčenia nutnosti oboznámenia spotrebiteľa s rozpisom jednotlivej splátky podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ. Pokiaľ by sa rozčlenenie splátok malo meniť, tak z hľadiska zrozumiteľnosti poznania nákladovosti úveru, spotrebiteľ má právo poznať podmienky takejto zmeny, pretože sa to týka schopnosti dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku. Spôsobilosti dodávateľa naplniť požadovanú spornú náležitosť zmluvy nasvedčuje aj argument poskytovateľov úverov o následku rozsiahlejšieho obsahu zmluvy.
32. Súd prvej inštancie pri posudzovaní žiadosti o započítanie pohľadávky veriteľa v podobe nesplatených splátok pôžičky (úveru), prípadne ďalších záväzkov zo zmluvy o revolvingovom úvere, s pohľadávkou v podobe jeho nároku na poskytnutie schválenej výšky úveru, vychádzal z citovaných ustanovení § 53 ods. 1, 2, 3, 5 O. z., ako i poukazom na ciele Smernice č. 13/1993 Rady EHS čl. 3 bod 1, ktorá používa pojem nekalej zmluvnej podmienky, spôsobujúcej značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
33. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľné zmluvné podmienky).
34. Ustanovenie § 53 O. z. sa týka podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich používanie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods. 5 O. z.). Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pritom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá možnosť či ich vôbec prečítať alebo pochopiť ich obsah. Je potrebné
zdôrazniť, že ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré dodávateľ vopred pripravil a používa vo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.
35. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere je typicky štandardnou formulárovou listinou, na ktorú zásadne dopadá súdna kontrola. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred dodávateľom a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných zmluvných podmienok zo strany spotrebiteľa je preto len zdanlivá a je zrejmé, že ide o zmluvnú rovnováhu len formálnu. Faktickú rovnováhu tak možno dosiahnuť len vonkajším zásahom (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial a Salvat Editores). Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou.
36. Poukaz žalovanej na vyplnenie žiadosti o započítanie pohľadávky žalobcom, bol ním spochybnený (žalobca potvrdil len podpísanie zmluvy). Podľa § 53 ods. 3 O. z. ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané, tak ako tomu bolo v danom prípade (opak žalovanou nebol preukázaný).
37. Zmluvná sloboda spotrebiteľa pri určovaní, ktoré ustanovenie bude uvedené v zmluve, je len iluzórna, keďže zmluvu vo formulárovej podobe pripravovala žalovaná ako zmluvný partner spotrebiteľa a s ohľadom na nepomer vo vyjednávacej sile zmluvného partnera a spotrebiteľa je zjavné, že sa spotrebiteľ len s ťažkosťou môže domôcť zmeny vopred pripravených zmluvných dojednaní. V jednotlivých odboroch podnikania postupujú pritom zmluvní partneri spotrebiteľov obdobne a preto spotrebiteľ, ktorý by sa rozhodol nepristúpiť na vopred pripravené zmluvné podmienky, by odsúdil sám seba k životu mimo bežnú spoločnosť, bez využívania jednotlivých služieb. Po spotrebiteľovi nič také nemožno požadovať. Od jeho zmluvného partnera však naopak požadovať možno, aby sa vo svojej činnosti choval voči spotrebiteľovi poctivo (porov. rozsudok Okresného súdu Chebe sp. zn. 15C 410/2009).
38. Preto pokiaľ žalovaná do predmetnej zmluvy zahrnula dojednanie o započítaní pohľadávky veriteľa (nesplatených záväzkov z inej zmluvy) s pohľadávkou dlžníka (na poskytnutie schválenej výšky úveru), bolo potrebné jej správanie vyhodnotiť ako spreneverenie sa vyššie uvedenému princípu dôvery a takémuto správaniu žalovanej nebolo možné priznať ochranu, v dôsledku spôsobenia značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
39. Vyššie uvedený záver o neprijateľnej (podľa smernice nekalej) zmluvnej podmienke a teda i neplatnej, sa vzťahuje aj na vzájomné započítanie pohľadávok dohodnutých v bode 8 zmluvy, označenej ako dohoda o poskytnutí služby, predmetom ktorej bolo spoplatnenie služby spočívajúcej v možnosti odkladu maximálne troch splátok úveru, vyhlásenej za neprijateľnú zmluvnú podmienku už rozhodnutím Okresného súdu Skalica č. k. 2C/365/2014-65 zo dňa 17. marca 2016. Rovnako ako žiadosť o započítanie pohľadávok, aj dohoda o poskytnutí služby, vrátane dohody o započítaní, tvorili súčasť zmluvných podmienok predmetnej úverovej zmluvy, teda rozsiahleho drobným písmom vyhotoveného textu. Ani z hľadiska formálneho zmluvné dojednanie nebolo možné považovať za oddelené od ostatného textu zmluvy, tvoriaceho jednoliaty celok. Na uvedený záver nemá vplyv duplicita podpisov na žalobe.
40. Dohoda o poskytnutí služby je súčasťou predtlačenej formulárovej dohody bez možnosti, aby do nej žalobca ako spotrebiteľ nejakým spôsobom zasiahol. Dôvodne po obsahovej stránke súd prvej inštancie dospel k záveru o značnej nerovnováhe takejto dohody v neprospech spotrebiteľa, na základe ktorej mal žalobca zaplatiť poplatok za možnosť odkladu splátok, ktorá v budúcnosti vôbec nemusela nastať, pričom sa nejednalo vo svojej podstate o službu, pretože sa ňou žalobcovi ako spotrebiteľovi neposkytovalo žiadne protiplnenie. Nejednalo sa ani o ekonomický prístup pri hodnotení neprijateľnej zmluvnej podmienky, ale o posúdenie elementárnej zmluvnej rovnováhy, tak ako je vymedzená napr. neprijateľná zmluvná podmienka v demonštratívnom výpočte podľa § 53 ods. 4 písm. t/ O. z.. Za neprijateľné podmienky sa preto považujú ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa,
tak ako tomu bolo i v tomto prípade. Vzhľadom na dohodnutú splatnosť poplatku (čerpaním úveru) a dohodu o započítaní pohľadávky predstavujúcej tento poplatok s pohľadávkou dlžníka voči veriteľovi na poskytnutie dohodnutej sumy úveru, zmluvná podmienka smeruje k neprijateľným dôsledkom, a to nevyplateniu dohodnutej výšky schváleného úveru (spotrebiteľovi je tak vyplatený úver znížený o poplatok za poskytnutie služby s možnosťou odkladu splátok). Spotrebiteľ má platiť za službu, ktorú v čase uzavretia zmluvy nepotrebuje a ani do budúcna potrebovať nemusí, pričom už vopred za túto službu zaplatí (znížením dohodnutej výšky úveru). Preto ide o hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa.
41. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Jeho záver, že žalovaná neposkytla žalobcovi úver vo výške 1.500 eur (pre neprijateľnosť a teda neplatnosť zmluvnej podmienky o započítaní pohľadávok v bode 6 a v bode 8 zmluvy), ale 719,90 eur, bol vecne správny.
42. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
43. Nedôvodná bola preto aj odvolacia námietka žalovanej vzťahujúca sa na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016).
44. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého žalobcovi ako úspešnej strane konania bola priznaná plná náhrada trov konania voči žalovanej v konaní neúspešnej. Výška priznanej náhrady trov konania žiadnou zo strán namietaná nebola. Rovnako nebola namietaná ani povinnosť uložená žalovanej zaplatiť súdny poplatok za návrh podľa § 2 ods. 2 ZoSP, v spojení s § 4 ods. 2 písm. za/ tohto zákona (žalobca ako spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov a keďže bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené, vznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 72 eur žalovanej).
45. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol úspešný aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení § 255 ods. 1 CSP, vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
46. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.